Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124209230
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8124209230.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobkyne: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D.
XXX, XXX XX C., právne zastúpenej: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Červeňova 15, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: HIGH
TATRAS CAFE s.r.o., so sídlom Sobotské námestie 1733/12, 058 01 Poprad – Spišská Sobota, IČO: 50
706 683, právne zastúpenému: soukeník - štrpka s. r. o., so sídlom Strážnická 8141/5, 811 08 Bratislava
– mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 5.893,29 eur s prísl., o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 20Cpr/10/2024-151 z 02.06.2025, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 5.893,29 eur s 8,4
% úrokom od 1.11.2024 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Určil, že žalovaný je
povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným pracovnú zmluvu zo dňa 15.5.2024

na pracovnú pozíciu riaditeľ marketingu - správa prenájmov apartmánov v E., s nástupom do práce
dňa 15.5.2024. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. V zmysle pracovnej zmluvy patrila
žalobkyni mesačná mzda vo výške 4.200,- eur.

3. Pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zamestnávateľa z pracovnoprávneho pomeru zo dňa
18.7.2024 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce. Z potvrdenia o prevzatí vyplýva,
že žalobkyňa si prevzala výpoveď dňa 6.8.2025.

4. Z čestného prehlásenia žalobkyne zo dňa 20.3.2025 vyplýva, že žalobkyňa nečerpala dovolenku za
mesiac máj až september 2024 a ani jej nebola vyplatená náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenky.

5. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 31.3.2025 uviedol, že mzda za september 2024
nebola žalobkyni uhradená v hotovosti. V hotovosti jej bola uhradená len mzda za júl 2024, čo žalovaný
uviedol v odpore zo dňa 3.3.2025 adresovanom súdu v obdobnej právnej veci vedenej na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 13Cpr/7/2024. Žalovaný je toho názoru, že titulom výpovede žalovaného
podpísanej a akceptovanej žalobkyňou, skončil pracovný pomer dňom 31.8.2024, a preto žalobkyňa
nemá nárok na mzdu za september 2024.6. Žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že D. F., konateľa spoločnosti HIGH TATRAS CAFE s.r.o.,
spoznala na dovolenke v E. minulý rok 2024 v máji, kde ho stretla v čase, kedy hľadal niekoho, kto sa
bude starať o jeho prenajaté apartmány, ktoré chcel prenajímať, keďže chcel rozbehnúť biznis s RNB a

booking. Keďže v tom čase hľadala prácu, tak sa s ním dohodla, že po príchode na C. podpíšu pracovnú
zmluvu na pozíciu riaditeľ marketingu, správa a prenájom apartmánov v E.. Hneď po príchode na C.
sa dostavila do G., kde podpísali pracovnú zmluvu. Sľúbil jej telefón aj počítač, no do konca pracovnej
činnosti to nedostala. Keďže práca bola vykonávaná aj na C., ale hlavne v E., tak hneď odcestovala do
E. a pracovala podľa jeho pokynov. Pracovná zmluva bola uzatvorená dňa 15.5.2024, pričom výplatu

za polovicu mesiaca máj dostala prevodom na účet na konci júna 2024. Výplaty za ďalšie mesiace
nedostala riadne a včas. Komunikovali ohľadom výplat pomerne často. Urgovala ho a naháňala, aby
jej výplatu poslal. On sa však vždy vyhováral. Výplatu stále odďaľoval a sľuboval, že ju pošle neskôr.
Na konci mesiaca júl 2024 sa dozvedela prostredníctvom doručenej poštovej zásielky, že jej poslal
výpoveď datovanú k 31.7.2024. V zmysle pracovnej zmluvy mala výpovednú dobu do konca mesiaca
september 2024. Počas ich komunikácie jej však nepovedal, že jej dáva výpoveď. Od momentu, kedy sa

to dozvedela ju tlačil k tomu, aby čo najskôr odovzdala všetky veci spojené s výkonom práce ďalšej novej
kolegyni, ktorá v tom čase už sa nachádzala rovnako v E.. Prostredníctvom telefonátov sa jej vyhrážal,
žejejnezaplatímzdu,pokiaľneodovzdávšetkuagenduna100%.Agenduodovzdalanovejkolegyniužv
auguste, pričom stále jej nedal výplatu za mesiac júl 2024. Mali sa dohodnúť, že dôjde k podpisu dohody
o ukončení pracovného pomeru ku koncu augusta 2024 a osobne to vybavia vyplatením mzdy, avšak

k tomu nedošlo. Pán F. opätovne odďaľoval termín vyplatenia mzdy. Vyhováral sa a vyplatenie mzdy
vždy odsúval. Takto to išlo až do októbra 2024 až do momentu, keď sa dozvedel, že voči nemu iniciovala
súdne konanie, Komunikovala s pani účtovníčkou, pani C., ktorá spravuje účtovníctvo žalovanému, ktorá
jej až v januári 2025 poslala výplatné pásky s ročným zúčtovaním, kde zaúčtovala iba to, čo videla na
účte, že bolo naozaj vyplatené. Až z výplatných pások sa dozvedela, že jej bola odčerpaná dovolenka

vo výške 8,5 dňa, ktoré nikdy nečerpala, ani jej nebola preplatená.

7. Z výplatných pások vyplýva, že žalobkyňa v mesiaci máj odpracovala 13 dní a v mesiaci jún 20 dní,
spolu 264 hodín. Za mesiac máj mala žalobkyňa mzdu 2.373,92 eur a mesiac jún 4.200,- eur. Podľa
výplatných pások v auguste mala žalobkyňa 8,5 dní dovolenky a v septembri jej bolo odčerpaných 8,5

dní dovolenky.

8. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným pracovnú zmluvu zo dňa 15.5.2024
na pracovnú pozíciu riaditeľ marketingu - správa prenájmov apartmánov v E., s nástupom do práce
dňa 15.5.2024. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. V zmysle pracovnej zmluvy patrila

žalobkyni mesačná mzda vo výške 4.200,- eur. V konaní nebolo sporné, že pracovný pomer bol
ukončený výpoveďou zamestnávateľa z pracovnoprávneho pomeru zo dňa 18.7.2024 z dôvodu podľa
§ 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce. Ako vyplýva z dokladu Sledovanie zásielok, žalovaný
výpoveď doručoval žalobkyni poštou, pričom zásielka bola podaná na pošte dňa 31.7.2024 a výpoveď
si žalobkyňa prevzala dňa 6.8.2024. Žalovaný v konaní netvrdil a ani nepreukázal, aby bola žalobkyni

doručená výpoveď v iný deň. Výpovedná doba tak začala plynúť dňa 1.9.2024 a uplynula dňa 30.9.2014.
Pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným skončil dňa 30.9.2024. Žalobkyňa teda má nárok na
mzdu aj za mesiac september. Žalovaný v podanom odpore tvrdil, že mzdu za mesiac september uhradil
v hotovosti, na pojednávaní dňa 31.3.2025 už uviedol, že mzda za mesiac september nebola žalobkyni
vyplatená. Súd teda vychádza z nesporných tvrdení strán o tom, že mzda za mesiac september nebola

žalobkyni vyplatená, a preto súd žalobe v tejto časti vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
4.200,- eur.

9. Žalobkyňa si ďalej uplatnila nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku 8,5 dní vo výške
1.693,29 eur. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa vykonávala u žalovaného prácu viac 60 dní v

kalendárnom roku, a preto jej vznikol nárok na pomernú časť dovolenky za kalendárny rok. Pomerná
časťdovolenkyjezakaždýcelýkalendárnymesiacnepretržitéhotrvaniatohoistéhopracovnéhopomeru
jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok, čo je 8,5 dní (25/12 x 4 mesiace). Uvedené vyplýva aj
z výplatných pások. V zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce patrí žalobkyni za nevyčerpanú dovolenku
náhrada mzdy, keďže žalobkyňa nemohla vyčerpať dovolenku z dôvodu skončenia pracovného pomeru.

10. Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné
vychádzať z ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako mzdu zúčtovanú
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom vrozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa
zisťuje priemerný zárobok. Pre výpočet náhrady mzdy je rozhodným obdobím 2. štvrťrok roka 2024. V
rozhodnom období žalobkyňa odpracovala celkovo 264 hodín. Priemerný hodinový zárobok za máj až

jún je 24,9012 eur (6573,92/264 hodín), náhrada mzdy tak je 1.693,29 eur (24,9012 x 8,5 dní x 8 hodín).
Súd preto aj v tejto časti žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.693,29 eur.

11. Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je
povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Zamestnávateľ sa dostáva do
omeškania márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva
i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy mzdy
a náhrady mzdy. Súd teda priznal žalobkyni uplatnený úrok z omeškania v zákonnej výške 8,4 % ročne
zo sumy 5.893,29 eur od 1.11.2024 (splatnosť mzdy bola posledný deň nasledujúceho mesiaca) do

zaplatenia.

12. Žalovaný sa vo vzťahu k náhrade mzdy za nevyčerpanú dovolenku v konaní bránil, že žalobkyňa po
dohode so žalovaným čerpala dovolenku v oveľa vyššej výmere, než 8 a pol dňa. Za obdobie cca 1 a pol
mesiaca od začiatku trvania pracovnej zmluvy, počas ktorého žalobkyňa reálne a fakticky vykonávala

pracovnú činnosť pre žalovaného, bola žalobkyňa cca jeden mesiac v E. a zvyšok na tzv. home office na
C.. Pracovná náplň žalobkyne sa odvíjala od potrieb žalovaného, najmä v súvislosti s potrebou jej účasti
na osobných rokovaniach, alebo sa odvíjala od obsadenosti apartmánov, ktoré spravovala. Nakoľko
obsadenosť apartmánov nebola vysoká, resp. jej správa nebola časovo náročná, vznikli dni, počas
ktorých žalovaný nepridelil žalobkyni žiadnu prácu a dohodli sa, že má dovolenku, ktorú žalobkyňa aj

využívala na relax v hotelovom komplexe v E..

13. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že počas konania neboli
preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá

skutočnosť, významná podľa hmotného práva na rozhodnutie o veci nebola preukázaná, a teda výsledky
zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver, ani o pravdivosti tvrdenej skutočnosti, ale ani o tom,
že je tvrdená skutočnosť nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane,
ktorá z existencie týchto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o tú stranu,
ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Záver o tom, že strana neuniesla dôkazné bremeno je možné

urobiť len vtedy, keď súd riadne a úplne vykonal všetky dôkazy, ktoré strana označila na preukázanie
svojho tvrdenia. Stranou označený dôkaz súd neuskutoční iba v prípade, že jeho prostredníctvom
nie je možné preukázať pre vec rozhodnú skutočnosť, napríklad preto, že označený dôkaz je zjavne
nespôsobilý preukázať tvrdenú skutočnosť, alebo že sa týka skutočnosti, ktorá je podľa hmotného práva
pre rozhodnutie vo veci bezvýznamná.

14. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení navrhol vypočuť konateľa žalovaného a žalobkyňu.
Žalobkyňa pri svojom výsluchu a v priebehu konania poprela, aby čerpala dovolenku. Súd výsluch
konateľa žalovaného z dôvodu hospodárnosti nevykonal, keďže tento sa opakovane ospravedlňoval
z pojednávania. Súd výsluch nevykonal aj z dôvodu toho, že ani samotnou výpoveďou konateľa

žalovaného by nebolo preukázané, že žalobkyňa čerpala dovolenku. Tento by iba uviedol rovnaké
skutkové tvrdenia ako právny zástupca žalovaného, pričom bez iných dôkazov o skutkových
okolnostiach, sú tvrdenia protistrán vo vzájomnom rozpore, iba na úrovni tvrdení „slovo proti slovu“.
Žalovaný však iné návrhy na vykonanie dôkazov nemal. Nepredložil žiaden listinný dôkaz, že žalobkyni
nariadil čerpať dovolenky, prípadne, že jej schválil dovolenku. Žalovaný k tomu nenavrhol ani výsluch

svedkov. Súd preto konštatuje, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno.

15. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.

16. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

17. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j., že sú nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniuprávanaspravodlivýproces,ust.§365ods.1písm.d)CSP,t.j.,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j., že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ust. § 365 ods. 1 písm.

f) CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

18. Poukázal na to, že súd nemal v záujme detailne skúmať a konfrontovať správnosť a vierohodnosť

dôkazov a skutkových tvrdení strán sporu, ktoré sa týkajú časových okolností ukončenia pracovného
pomeru žalobkyne a vykonať relevantné dokazovanie navrhnuté zo strany žalovaného. Nemožno sa
stotožniť so záverom súdu ako ustálil uplynutie výpovednej doby, čo má bezprostredný dopad na
úspešnosť žalobkyne v tomto konaní.

19. Súd vzal za rozhodný okamih pre začatie plynutia výpovednej doby deň, keď si žalobkyňa

mala výpoveď prevziať na pošte, teda 6.8.2024. Tento záver je nesprávny, pretože titulom výpovede
žalovaného, podpísanej a akceptovanej žalobkyňou, skončil pracovný pomer 31.8.2024. Z obsahu
výpovede totiž vyplýva, že žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ predmetnú
výpoveď súhlasne podpísali k 18.7.2024 a jeden rovnopis výpovede bol dodatočne neskôr zaslaný
žalobkyni, čo nemôže mať vplyv na plynutie výpovednej doby začatej dňom 18.7.2024. Nie je správny

záversúdu,žežalovanývkonanínetvrdilanepreukázal,abybolažalobkynidoručenávýpoveďvinýdeň.
Súd sa však tejto problematike detailne nevenoval, nepodrobil ju žiadnej analýze a arbitrárne vychádzal
z tvrdenie žalobkyne, že si výpoveď prevzala 6.8.2024. Preto sa nemožno stotožniť so záverom súdu,
že výpovedná doba uplynula 30.9.2024.

20. Súd prvej inštancie odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, keď nevyhovel žiadosti
žalovaného o odročenie pojednávania a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti konateľa
žalovaného. Podaním žalovaného z 27.5.2025 žalovaný požiadal súd o ospravedlnenie účasti
žalovaného na pojednávaní z dôvodu nutnosti jeho účasti na neodkladnej zahraničnej pracovnej ceste,
ktorej sa musel zúčastniť v termíne od 26.5. do 6.6.2025, pričom požiadal o odročenie pojednávania.

Dôležitosť dôvodov žalovaný riadne popísal a podložil a vo vzťahu k námietke súdu, že komunikácia
konateľa žalovaného A. F. s audítorom bola priložená v pôvodnom znení, treba uviesť, že sa jedná
o bežnú hovorovú angličtinu, ktorú sudca so znalosťou anglického jazyka je spôsobilý vyhodnotiť aj bez
prekladu do slovenského jazyka. Súd však ospravedlnenie žalovaného neakceptoval a pojednávanie sa
uskutočnilo v neprítomnosti štatutárneho zástupcu žalovaného.

21. Nemožno sa stotožniť so záverom súdu o tom, že výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného nebol
vykonaný z dôvodu hospodárnosti, a preto, že tento štatutárny zástupca sa opakovane ospravedlňoval
z pojednávania. Treba totiž poukázať na to, že samotný súd mal záujem štatutára žalovaného vypočuť,
keď nariadil jeho právnemu zástupcovi, aby zabezpečil účasť štatutára žalovaného na pojednávaní.

Preto nemožno považovať nevypočutie štatutárneho zástupcu z dôvodu údajnej hospodárnosti za
relevantné a takýmto spôsobom súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Súd opomenul, že žalovaný sa v rámci svojho výsluchu chcel samostatne a konfrontáciou so
žalobkyňou vyjadriť vo veci komplexne, a to aj k okolnostiam podpisu a doručovania výpovede žalobkyni.

22. Rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, nakoľko odôvodnenie a úvahy súdu sú
opísané stručne, odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé a súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal
s množstvom skutkových tvrdení žalovaného, ktorých posúdenie bolo relevantné na účely odborného
a spravodlivého rozhodnutia v tomto spore.

23. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

24. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchtosprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie
a neboli zistené vady procesného postupu, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

vecialeboznemožneniesporovejstrane(vdanomprípadežalovanému),abyuskutočňovalajejprocesné
práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26.Podľa§42ods.1Zákonníkapráce,pracovnýpomersazakladápísomnoupracovnouzmluvoumedzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie

pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

27. Podľa § 59 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť výpoveďou.

28. Podľa § 62 ods. 1, 2, 7 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím
výpovednej doby. Výpovedná doba je najmenej jeden mesiac, ak tento zákon neustanovuje inak.

Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení
výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon
neustanovuje inak.

29. Podľa § 101 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru

k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na
dovolenkuzakalendárnyrok,prípadnenajejpomernúčasť,akpracovnýpomernetrvalnepretržitepočas
celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval
prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

30. Podľa § 102 Zákonníka práce, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac
nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.

31. Podľa § 116 ods. 3 Zákonníka práce, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky
nemôžebyťzamestnancovivyplatenánáhradamzdy,svýnimkou,aksitútodovolenkunemoholvyčerpať

z dôvodu skončenia pracovného pomeru.

32. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu.

33. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že pracovný pomer medzi žalobkyňou
a žalovaným bol uzavretý pracovnou zmluvou z 15.5.2024 na pracovnú pozíciu riaditeľ marketingu
a správca prenájmov apartmánov v E. s nástupom do práce 15.5.2024, pričom tento pracovný pomer
bol uzavretý na dobu neurčitú a žalobkyni patrila mesačná mzda vo výške 4.200,- eur. Tento pracovný
pomer bol ukončený výpoveďou žalovaného ako zamestnávateľa z 18.7.2024 v zmysle § 63 ods. 1 písm.

a), bod 1 Zákonníka práce.

34. V konaní nebol preukázaný iný termín doručenia tejto výpovede, ako základného hmotnoprávneho
predpokladu platnosti výpovede z pracovného pomeru, ako 6.8.2025, kedy si žalobkyňa túto výpoveď
prevzala na pošte.

35. Z obsahu samotnej výpovede z pracovného pomeru pripojenej ku spisu (č.l. 11 spisu) vyplýva,
že táto výpoveď je datovaná 18.7.2024, kedy ju žalobkyňa aj podpísala rovnako ako žalovaný,
avšak nebolo preukázané, že výpoveď jej bola riadne doručená a nebolo preukázané ani to, že pri
pokuse o jej doručenie žalobkyňa odmietla túto výpoveď prevziať, čo inak by malo za následok fikciu

o doručení výpovede z pracovného pomeru. Preto jediným preukázaným termínom doručenia výpovede
z pracovného pomeru žalobkyni v zmysle vyššie uvedeného je doklad o doporučenej zásielke (č.l.
12 spisu), z ktorého vyplýva, že túto zásielku si žalobkyňa prevzala na pošte C. 6.8.2024. Nemožno
vychádzať z toho, že žalobkyni bola táto výpoveď z pracovného pomeru doručená už 18.7.2024, nakoľko
podpis žalobkyne na tejto výpovedi nebol potrebný, nakoľko nejde o dohodu o skončení pracovného

pomeru, a predovšetkým, v zmysle vyššie uvedeného, nebolo preukázané, že jej táto výpoveď bola
18.7.2024 aj doručená.36. Preto správne súd prvej inštancie ustálil, že jednomesačná výpovedná lehota, vzťahujúca sa na
žalobkyňu, začala plynúť až prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď
z pracovného pomeru doručená ( 6.8.2024 ), teda od 1.9.2024 a uplynula 30.9.2024, kedy reálne

vzmysleprávnychúkonov,ktorébolivskutočnostimedzistranamivykonané,jejpracovnýpomerskončil.

37. Preto sú dôvodné nároky žalobkyne na to, aby jej bola vyplatená aj náhrada mzdy za mesiac
september 2024, pričom nemožno vychádzať z tvrdení žalovaného o tom, že žalobkyňa v skutočnosti
žiadnu prácu už nevykonávala, nakoľko pracovný pomer naďalej trval medzi sporovými stranami

a naviac žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne vyhotovil za mesiac september aj výplatnú pásku (č.l.
95 spisu), v ktorom potvrdil vlastne trvanie pracovného pomeru a tým aj vykonávanie práce.

38. Preto v zmysle záverov súdu prvej inštancie treba súhlasiť s tým, že žalobkyni patrí mzda aj za
obdobie mesiaca september 2024 a naviac jej patrí aj náhrada za nevyčerpanú dovolenku v trvaní 8
a pol dňa, na ktorú jej vznikol nárok a ktorú si nemohla vyčerpať pre skončenie pracovného pomeru.

V tomto smere nemožno vychádzať z údajov uvedených na výplatnej páske za mesiac september 2024
týkajúcich sa toho, že žalobkyňa si túto dovolenku vyčerpala a nemožno vychádzať z tvrdení žalovaného
spočívajúcich v tom, že v skutočnosti čerpala dovolenku už v iných, predchádzajúcich obdobiach.
Neexistujú totiž žiadne hodnoverné listinné dôkazy (dovolenkový lístok alebo iný doklad o skutočnom
čerpaní dovolenky s uvedením termínu, kedy toto čerpanie sa uskutočnilo), ktoré by potvrdzovali reálny

možný záver o čerpaní dovolenky žalobkyňou v konkrétnom období.

39. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ vyhovel obom nárok žalobkyne uplatňovaný
v tomto konaní, teda jednak nároku na mzdu za mesiac september 2024, kedy v zmysle vyššie
uvedeného pracovný pomer žalobkyne naďalej trval, ako aj nárokom na náhradu za dovolenku, teda

pokiaľ ide o nevyčerpaných 8,5 dňa dovolenky na zotavenie, ktorá žalobkyni nepochybne patrila so
zreteľom na dĺžku trvania pracovného pomeru u žalovaného.

40. Tieto nároky predstavujú sumu spolu 5.893,29 eur a nakoľko tieto plnenia neposkytol žalovaný
žalobkyni včas, patrí jej aj nárok na úrok z omeškania od 1.11.2024 do zaplatenia tak, ako to uzavrel

súd prvej inštancie.

41. Nemožno súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalovaného spočívajúcou v tom, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces v dôsledku nevykonania výsluchu konateľa žalovaného na pojednávaní
na súde prvej inštancie. Treba súhlasiť s tým, že konateľ žalovaného sa z účasti na pojednávaní

ospravedlnil celkom dvakrát, a to z účasti na pojednávaní 16.5.2025 (ospravedlnenie na č.l. 126
spisu) a z účasti na pojednávaní 2.6.2025 (ospravedlnenie z 27.5.2025 na č.l. 136 spisu). Aj odvolací
súd konštatuje, že z dôvodu hospodárnosti konania ako aj z dôvodu postoja žalovaného k tomuto
dôkaznému prostriedku (opakované ospravedlnenie sa konateľa žalovaného z účasti na pojednávaní)
tento dôkaz pre riadne rozhodnutie vo veci nebol potrebný, nakoľko základné tvrdenia žalovaného boli

prezentované vo vyjadreniach v priebehu konania na súde prvej inštancie a neboli podporené žiadnym
hodnoverným listinným dôkazom o vyplatení mzdy a o poskytnutí dovolenky na zotavenie pre žalovanú
alebo náhrady za ňu. Preto aj odvolací súd konštatuje, že samotný výsluch konateľa žalovaného bez
hodnoverných listinných dôkazov by nemohol priniesť iné rozhodnutie v prejednávanej veci, než ku
ktorému došiel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Naviac vo vzťahu k prvému ospravedlneniu

z účasti na pojednávaní 16.5.2025 treba konštatovať, že konateľ žalovaného nepreukázal, že napriek
práceneschopnosti sa nemohol pojednávania zúčastniť bez vážneho ohrozenia svojho zdravia a vo
vzťahu k ospravedlneniu z účasti na pojednávaní 2.6.2025 treba poznamenať, že dôvody naozajstnej
nevyhnutnosti účasti konateľa žalovaného na zahraničnej služobnej ceste nie sú prezentované
prekladom do slovenského jazyka (jazyka, v ktorom prebehlo toto súdne konanie), a preto nemožno

vychádzať z odvolacej argumentácie žalovaného spočívajúcej v tom, že tento doklad týkajúci sa
nevyhnutných dôvodov zahraničnej pracovnej cesty mohol si súd osvojiť a vyporiadať sa s ním len
na základe priemerných a bežných znalostí anglického jazyka. Takáto argumentácia nie je dôvodná
a udržateľná z pohľadu možného konštatovania nesprávneho procesného postupu súdu v tomto
smere, pretože bolo povinnosťou žalovaného, aby hodnovernosť týchto dôvodov preukázal aj náležitým

prekladom do jazyka, v ktorom sa konanie vedie.

42. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobe vyhovel (vrátane úrokov z omeškania)
a so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súdpostupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach
poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie (§ 387 ods. 2 CSP).

43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého žalobkyňa ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok
na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal.
Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).