Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/109/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724200170
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5724200170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu-sudcovJUDr.MartinyMochnáčovej(sudkyňa–spravodajkyňa)aJUDr.RóbertaUrbana,vspore
žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, D. E., F. A., zastúpený JUDr. Vladimírom Kašubom,
PhD., advokátom so sídlom Holubyho 51, Martin, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO:
00 166 481, o zaplatenie 369,02 EUR s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 10C/7/2024-61 zo dňa 24.4.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 369,02 EUR spolu s 9,5 % úrokom
z omeškania ročne z tejto sumy od 21.12.2023 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.). Zároveň týmto rozsudkom priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu
trov konania v plnom rozsahu (výrok II.), o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdny úradník súdu prvej inštancie (výrok III.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na predmet sporu, ktorým je uplatnený nárok na náhradu
škody voči štátu v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to na základe trestného stíhania, ktoré bolo ukončené
oslobodením žalobcu spod obžaloby. V konaní bolo sporné, či žalobcovi patrí príslušný nárok, ak proti
uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal sťažnosť. Žalobca v žalobe argumentoval tým, že aj ďalšie
trestné konania, v ktorých figuroval, sa ukázali ako nedôvodné, a preto nepripisoval podaniu sťažnosti
význam. Takýto názor žalobcu vo vzťahu k účinnosti alebo neúčinnosti podanej sťažnosti čiastočne

odôvodňuje fakt, že na začiatku trestného konania bolo trestné oznámenie jeho bývalej partnerky
odmietnuté a až neskôr sa voči nemu začalo trestné stíhanie a bolo vznesené obvinenie. Stalo sa tak
dokonca v čase, keď už iné konanie začaté rovnako na základe trestného oznámenia bývalej partnerky
bolo voči žalobcovi právoplatne zastavené. Žalobca pritom spáchanie trestného činu krádeže, pre ktorý
bol stíhaný, dôsledne v priebehu celého trestného konania popieral.
3. V súvislosti s potrebou podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako podmienkou
úspešnosti žaloby na náhradu škody voči štátu súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 7Cbo/78/2022 zo dňa 30.3.2023 a konštatoval, že v aktuálnej veci ide o odlišný
prípad. Žalobca by totiž na svoju obranu nemohol ani v podanej sťažnosti uviesť nič iné, než tvrdil
pri výsluchu dňa 26.1.2022, a to že sa krádeže motorového vozidla svojej bývalej družky nedopustil.
Trestné konanie voči žalobcovi pokračovalo aj napriek tomu, že vyšetrovateľ mal vedomosť o pripojenomuznesení z konania, ktoré bezprostredne so sporným skutkom z 5.7.2020 súviselo. Z odôvodnenia
tohto uznesenia vyplýva, že 16.7.2020, keď si žalobca prišiel po svoje veci do spoločného obydlia,
došlo k incidentu a na miesto boli privolaní policajti. Prítomná bola aj bývalá družka žalobcu. Táto

pred policajtmi nenamietala odcudzenie motorového vozidla. V čase vznesenia obvinenia žalobcovi dňa
26.1.2022 polícia a vyšetrovateľ úplne ignorovali výsledky spomínaného iného konania, a preto je ťažko
predstaviteľné, že by podaná sťažnosť mohla nejakým spôsobom zvrátiť rozbehnuté trestné stíhanie
proti žalobcovi.
4. K výkladu § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozsudku veľkého

senátu sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022. Vyslovil záver, že zmyslu a účelu ustanovenia § 6
ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá taká interpretácia, podľa ktorej
rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia na základe podaného
riadneho oprávneného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku) má
aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným. Najvyšší súd dospel k právnemu názoru, že splnenie podmienky podať riadny opravný

prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby
v trestnom konaní oslobodený.
5. Okresný súd konštatoval, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi bolo nezákonným
rozhodnutím a súčasne, keďže žalobca bol spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený, podať riadny
opravný prostriedok voči takému rozhodnutiu sa nevyžaduje. Preto má žalobca voči žalovanému nárok

na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia a spočívala
v trovách jeho obhajoby. Výška týchto trov nebola v spore popretá. Súčasne s priznaním nároku na
náhradu škody okresný súd akceptoval aj nárok na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že bude žaloba
v celom rozsahu zamietnutá. Uviedol, že § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ukladá každému, voči komu
je vydané nezákonné rozhodnutie, povinnosť využiť všetky opravné prostriedky na zmenu, zrušenie
nezákonného rozhodnutia predtým, než dôjde k uplatneniu nároku na náhradu škody. Je to spôsob,

ktorý môže prispieť k odstráneniu nezákonného stavu. V prípade nevyužitia tohto postupu sa každý
podieľa na vzniku škody, ku ktorej vlastne ani nemuselo dôjsť. Znenie § 6 ods. 2 druhá veta zákona
č. 514/2003 Z. z. pripúšťa existenciu výnimky, kedy orgán rozhodujúci o zodpovednostnom nároku
môže upustiť od splnenia zákonnej podmienky podania riadneho opravného prostriedku. Musí však ísť
o dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorého existencia spôsobila, že žalobca riadny opravný prostriedok

nepodal,hocitakýzámermal.Konaniuozodpovednostnomnárokumusípredchádzaťkonaniesledujúce
zistenie nezákonnosti a v tej súvislosti zmenu alebo zrušenie nezákonného rozhodnutia. Žalobca po
tom, čo mu bolo uznesenie o vznesení obvinenia riadne doručené a obsahovalo riadne poučenie
o možnosti podať opravný prostriedok, sťažnosť nepodal. Žalobca ani nijakým spôsobom nepreukázal,
že by riadny opravný prostriedok nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Úvaha súdu o tom,

že v uvedenom prípade je ťažko predstaviteľné, že podaná sťažnosť žalobcu mohla nejakým spôsobom
zvrátiť rozbehnuté trestné stíhanie voči nemu, je čisto hypotetická. Podaním sťažnosti voči uzneseniu
o vznesení obvinenia by bol postup vyšetrovateľa v súvislosti so vznesením obvinenia preskúmaný
prokurátorom, ktorý by o podanej sťažnosti rozhodol. Odvolateľ poukázal na fakt, že priznanie nároku na
náhraduškodyniejepodmienenéúspešnosťou,resp.neúspešnosťoupodanéhoopravnéhoprostriedku.

Zákon však podmieňuje vznik nároku na náhradu škody využitím takého opravného prostriedku.
V uvedenom prípade nie je splnená zákonná podmienka podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

8. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu odkázal na závery prijaté okresným súdom. Odvolateľ ani
nevysvetlil, v čom by sa mal okresný súd mýliť. Poukázal tiež na § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa

ktorého sa uznesenie o vznesení obvinenia doručuje aj prokurátorovi, ktorý môže aj sám preskúmať,
či je zákonné a vecne správne. Nič z toho, čo uvedie obvinený v prípadnej sťažnosti, ešte neprešlo
v daný čas dokazovaním, a preto prokurátor pri zamietnutí sťažnosti len poukáže na to, že obhajobné
tvrdenia obvineného sa budú preverovať v ďalšom konaní. Toto musí odvolateľ vedieť. Žalobca navrhol
napadnutý rozsudok potvrdiť.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne
legitimovaná strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľaustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

10. Argumentácia odvolateľa úplne opomína závery prijaté veľkým senátom Najvyššieho súdu SR
v rozsudku sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, na ktoré náležite poukázal aj okresný súd.
11. Krajský súd môže preto len zopakovať, že v uvádzanom rozhodnutí najvyšší súd vyslovil názor, že
„trvanie na doslovnom výklade § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. by bolo prejavom uprednostnenia
formalizmu pred účelom a teleologickým cieľom dotknutej regulácie“. Uzavrel, že tu ide o špecifický

prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania a že „zmyslu
a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá
taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o vznesení
obvinenia na základe podaného riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov (sťažnosť
podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným“. Za daných okolností sa splnenie podmienky podania riadneho

opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia na účely úspechu žaloby podanej podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje, ak bol poškodený spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený.

12.RozhodnutiaveľkéhosenátuNajvyššiehosúduSRtrebapovažovaťzarozhodovaciupraxnajvyšších
súdnych autorít (článok 2 ods. 2 Základných princípov CSP), preto niet dôvodu sa od vyššie

formulovaných záverov citovaného rozhodnutia akokoľvek odchýliť. Odvolanie žalovaného neguje
ustálenú judikatúru v spornej otázke, vyslovene proti nej brojí, a to bez relevantnej argumentácie
umožňujúcej odklon podľa článku 2 ods. 3 Základných princípov CSP.

13. Krajský súd na základe uvedeného potvrdil napadnutý rozsudok, vrátane výroku o trovách, proti

ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu argumentáciu.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP, pričom vychádzal z plného úspechu žalobcu. O výške týchto trov rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku súdny úradník súdu prvej inštancie.

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.