Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/74/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116210583
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3116210583.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov Mgr.

IvanaKubínyihoaMgr.MarekaAnovčinavsporežalobcu:A.B.C.D.XX.XX.XXXX,E.F.G.,H.X,právne
zast.: Advokátska kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom Trenčín, Horný Šianec 3137, IČO:
47 251 913, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Račianska 71, o zaplatenie náhrady škody 5 024,50 eur na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 2. júna 2025 č. k. 14C/120/2016 - 303 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti vo výrokoch IV., V. m e n í tak, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 33,7 %, o ktorej rozhodne súdny
úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktorú
náhradu j e žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 564,30 eur
(17 000,- Sk) zastavil. Výrokom II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody

sumu 3 361,84 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol.
Výrokom IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému titulom priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 100 %, o ktorej rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením. Výrokom V. vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania
titulom náhrady škody na trovách obhajoby.

2. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom náhrady

nemajetkovej ujmy sumu 5 500,- eur a titulom náhrady škody 1 737,5 eur do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 8
%, o ktorej rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. Krajský
súd v Trenčín rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku II. o zamietnutí žaloby čo do sumy
14 750,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy potvrdil. V časti zamietnutia žaloby čo do sumy 5 024,50
eur titulom náhrady škody a trov konania vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.
Proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu podal dovolanie žalovaný, kedy rozsudkom Najvyššieho súdu SR bolo

dovolanie zamietnuté a žalobcovi bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Po právoplatnom
skončení konania tak zostalo predmetom preskúmavania zo strany súdu prvej inštancie náhrada škody
v súvislosti s vydaním uznesenia o vzatí žalobcu do väzby po dobu jeho prepustenia z väzby, teda
za obdobie od 21.07.2004 do 19.01.2006 na sumu 5 024,50 eur vyúčtovaná faktúrou od I. J., ktorá bolajediným predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal
dôvodmi, pre ktoré nevyhovel návrhu žalovaného na vydanie rozsudku pre zmeškanie, a to konkrétne
v bodoch 8 až 17 napadnutého rozsudku s tým, že z okolností prípadu je zrejmé, že vec napadla

na súd 8. júna 2016, advokát žalobcu sa riadne zúčastňoval pojednávaní a neprišiel len na to, ktoré
bolo vytýčené na 2. júna 2025. Tomuto pojednávaniu predchádzalo rozsiahle dokazovanie a žalobca
pred pojednávaním, na ktorom sa nezúčastnil vzal žalobu čiastočne späť, žiadne dôkazy nenavrhoval
vykonať a trval na žalobe s tým, že vykonanie dokazovania nenavrhol ani žalovaný a pojednávanie
bolo odročené na záverečné reči a vyhlásenie rozsudku. Preto mal súd za to, že neprítomnosť

žalobcu na nariadenom pojednávaní nemožno označiť ako procesnú pasivitu, ale vzhľadom na rozsah
vykonaného dokazovania a písomné vyjadrenie žalobcu obsahujúce aj záverečnú reč, považoval toto
za prejav hospodárnosti konania smerujúci k zvyšovaniu trov zo strany žalobcu. Preto súd nevydal
rozsudok pre zmeškanie, ale vec riadne prejednal.

3. Následne súd po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1,

§ 6 ods. 1, 2, § 7, § 8 ods. 5, § 17, § 18 zák. č. 514/2003 Z. z. a ďalej ust. § 37 ods. 1 Trestného
poriadku zák. č. 141/1961 účinného do 31.08.2004 ako aj ust. § 1, § 2, § 4 ods. 1, § 15 ods. 1
písm. d), § 15 ods. 5, § 16 ods. 1, 2 písm. c), § 16 ods. 4, § 18, § 19 ods. 3, 4, § 20 ods. 1, § 22
ods. 3 a § 1 ods. 3 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z. z. účinnej do 01.01.2005. Ďalej
uviedol, že v prejednávanej veci bolo právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Trenčín v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne ustálený rozsah oprávneného nároku žalobcu na náhradu
škody v súvislosti s vydaním uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o vzatí žalobcu do väzby vo
výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 500,- eur, trov konania, ktoré žalobcovi vznikli
v súvislosti s vydaním uznesenia o vzatí žalobcu do väzby po dobu jeho prepustenia z väzby za obdobie
od 21.07.2004 do 19.01.2006 vo výške 1 737,50 eur a spornou zostala faktúra od I. J. nepriznaný nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške trov konania 4 4603,- eur (pôvodne uplatňovaných 5
024,50 eur - späťvzatých 564,30 eur). V súvislosti s predmetným trestným stíhaním žalobca osobne
splnomocnil jednotlivých advokátov z advokátskej kancelárie J. & K. dňa 27.07.2004 L. M. L., 28.08.2004
L. N. O., K. a manželka žalobcu splnomocnila aj I. J. s tým, že plná moc sa nezachovala a všetky plné
moci pre advokátsku kanceláriu boli odvolané 04.10.2004. Je nepochybné, že vzhľadom na okolnosti

vyplývajúce z trestného spisu, že L. M. L. a L. N. O., K., advokáti, pracovali pre advokátsku kanceláriu
J. ako partneri, mali totožné číslo ako táto advokátska kancelária, používali jej hlavičkový papier, orgány
činné v trestnom konaní vo všetkých ich označovali pod hlavičkou AK J. a posielali tam poštu a úkony
vykonané v prospech žalobcu advokátmi L. M. L. a L. N. O. sú uvedené vo faktúre zo dňa 8. septembra
2004. Súd sa potom v bode 46 napadnutého rozhodnutia zaoberal preukázateľne vykonanými a účelne

vynaloženými trovami za úkony právnej pomoci vyplývajúcimi z trestného spisu a v bode 47 rozobral,
že priznal náhradu trov konania vyplývajúcich z trestného spisu za štrnásť úkonov právnej pomoci,
ktoré podrobne rozpísal ako v bode 16, tak bode 17 napadnutého rozhodnutia a v konečnom dôsledku
uzavrel, že žalobca preukázal, že spolu s manželkou zaplatili za trovy právneho zastúpenia advokátskej
kancelárii J. sumu 121 096,69 Sk, preto mu súd priznal náhradu škody vo výške preukázaných a účelne

vynaložených trov v sume 3 361,84 eur a vo zvyšku súd nárok na náhradu škody ako nepreukázaný
zamietol.

4. Keďže žalovaný požiadal z dôvodu administratívnej náročnosti zrealizovania úhrady, na ktorú by
prípadne bol zaviazaný o určenie 30 dňovej lehoty na plnenie, a preto súd v zmysle § 232 ods. 3 CSP

určil 30 dňovú lehotu na plnenie voči žalobcovi.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 CSP, keď mal
za to, že v prípade priznania sumy náhrady nemajetkovej ujmy táto závisela od úvahy súdu, a preto mal
žalobca v spore plný úspech vo výške 5 500,- eur a súd mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.

V časti náhrady trov konania za škodu na trovách právneho zastúpenia, pomer úspechu a neúspechu už
nevychádzal z úvahy súdu, ale z unesenia dôkazného bremena. Žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 10 353,78 eur titulom náhrady škody za právne služby, predbežne prerokoval len sumu
6 762,- eur a v konečnom dôsledku bol úspešný len v sume 5 099,34 eur a v časti 564,30 eur vzal
žalobu čiastočne späť, čo možno považovať za procesný neúspech, teda 49,25 % mal v spore úspech

a 50,75 % neúspech. Pomer úspechu a neúspechu je 1,5 % trov v prospech žalovaného. Preto súd
v časti náhrady škody za právne služby žiadnej zo strán právo na náhradu trov tohto konania nepriznal.6. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal, aby Krajský súd ako súd
odvolací rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrh zamietol a o trovách konania rozhodol podľa
pomeru úspechu vo veci. V prípade, ak nevyhovie odvolaniu žalovaného, žiadal, aby v časti týkajúcej

sa trov konania postupom podľa § 255 ods. 1, 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania
jedným výrokom tak, že najskôr vypočíta pomer úspechu a neúspechu strán v spore bez rozdelenia
nárokov a úspešnejšej strane prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu zodpovedajúcom zásade
úspechu. Žalovaný v prvom rade namietal kontradiktórnosť konania. V reakcii na právny názor súdu
žalobca navrhol, aby súd opätovne vykonal dopyt na konkrétne inštitúcie za účelom nájdenia stratených

zväzkov trestného spisu. Po vykonaní opätovného dopytu sa súdu podarilo dohľadať chýbajúce zväzky
spisu. Následne súd vyzval sporové strany, aby sa oboznámili a preštudovali kompletný spis. Žalobca
písomne oznámil súdu, že v dvoch zväzkoch nenašiel skutočnosti, s ktorými by bolo možné exaktne
potvrdiť vykonanie jednotlivých úkonov právnej služby advokátom I. J.. Z tohto vyplýva, že žalobca
nevedel preukázať existenciu úkonov právnej služby, ktorých náhradu si nárokoval v konaní, pričom
uvedenébolopodľaajvyjadreniasamotnéhosúduprvejinštanciepodmienkouprejehoúspechvkonaní.

Faktúra vystavená I. J. sama o sebe nepreukazuje skutočnosť, že I. J. fakticky realizoval úkony, ktorých
náhradu si žalobca od žalovaného uplatňuje. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a existenciu svojho
nároku nepreukázal. Súd prvej inštancie až po vyhlásení rozsudku v rámci jeho ústneho odôvodnenia
uviedol, že sám iniciatívne pristúpil k dohľadávaniu jednotlivých úkonov právnej služby v trestnom spise,
keďže žalobca to neurobil. Súd prvej inštancie tak prevzal povinnosti vzťahujúce sa na žalobcu a o tejto

skutočnosti neinformoval žalovaného, čím jej odňal možnosť k takémuto postupu súdu sa vyjadriť.
Takýto postup považuje žalovaný za hrubé porušenie zásady kontradiktórnosti. Za disproporčný postup
súdu tiež považovala odôvodnenie nevydania rozsudku pre zmeškanie v prejednávanej veci. Žalobca
úplne rezignoval na akúkoľvek procesnú aktivitu, ktorá by smerovala k jeho úspechu vo veci. Toto
konanie nie je konaním s ochranou slabšej strany, a preto tým, že súd prvej inštancie prevzal na seba

dôkazné bremeno zaťažujúce pôvodne žalobcu, došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP. Namietal tiež priznanie náhrady skutočnej škody, kedy súd nesprávne vyhodnotil
dôkazy, ktoré sám získal a nesprávne ich právne posúdil. Samotná skutočnosť, že traja advokáti majú
rovnaké sídlo pracoviska a používajú rovnaký hlavičkový papier ešte neznamená, že spoločne účtovali
úkony,ktorévykonaljedenznich.ZtrestnéhospisunevyplývavakomprávnomvzťahuboliL.L.,L.O.,K.

aI.J..To,žeimorgányčinnévtrestnomkonanízasielalipoštu,nepreukazujeichspoločnépodnikateľské
aktivity. Je potrebné zdôrazniť, že v trestnom spise sa nenachádza žiadna substitučná plná moc, ktorá
by preukazovala faktické vzájomné zastupovanie týchto advokátov. Pokiaľ si teda žalobca uplatňuje
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť zastupovaním v trestnej veci zo strany I. J., nemôže výšku
takto uplatňovanej škody preukazovať úkonmi, ktoré realizovali iné subjekty. Okrem toho súd nesprávne

vyhodnotil existenciu príčinnej súvislosti medzi škodou a rozhodnutím o väzbe pri jednotlivých úkonoch.
Žalovaný je toho názoru, že nesprávne posúdil samotnú účelnosť daného úkonu. Príprava a prevzatie
veci dňa 27.07.2004 súvisí s trestným stíhaním a nie priamo s výkonom väzby. Podanie sťažnosti
proti uzneseniu, doplnenie dôvodov sťažnosti proti vzneseniu obvinenia nemá vecný súvis s vykonanou
väzbou. Pri účasti na výsluchoch konaných dňa 03.08., 09.08., 11.08.a 12.08.2004, kedy sa jednalo

o výsluchy uskutočňované v rámci trestného konania tu absentuje priamy súvis s výkonom väzby.
Čo sa týka kontaktu žalobcu s notárom K. I. za prítomnosti obhajcu nie je odôvodnené, prečo bola
priznaná náhrada aj za takýto úkon právnej služby a z akého dôvodu by malo byť stretnutie žalobcu
a notára dôvodné a hlavne súvisiace s väzbou. Okrem toho žalovanému nie je jasné o akej plnej moci
súd prvej inštancie hovorí. Pokiaľ ide o plnú moc, ktorá mala byť udelená I. J., táto sa nenachádza

vtrestnomspiseaakajbolarealizovaná,malajupodľavšetkéhopodpisovaťmanželkažalobcu,keďžetá
uzatvárala mandátnu zmluvu s advokátom. Ak splnomocnenie udelila manželka žalobcu, nie je zrejmé,
z akého dôvodu by malo byť preukázané a účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia posúdené
cestovné výdavky a náhradu za stratu času advokáta za cestu Bratislava - Banská Bystrica. Ak ide
o niektorú z plných mocí vyhotovených pre zastupovanie žalobcu či už L. L. alebo L. O., K., tieto nie

sú v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť zastupovaním zo strany I.
J.. Súd opomenul skúmať aj vecné hľadisko príčinnej súvislosti pri priznaných úkonoch právnej služby
a výkonom väzby. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 126/2009, prípadne
R 21/1992 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 153/2016. Preto mal za to, že súd sa
tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalovaný namietal rozhodnutie súdu prvej

inštancie o náhrade trov konania, kedy súd rozhodoval dvoma výrokmi, a to separátne o nároku
na náhradu trov konania vo vzťahu k majetkovej a nemajetkovej ujme. Týmito výrokmi založil bipolaritu
rozhodnutia, neprípustným a arbitrárnym spôsobom rozdelil nárok na náhradu trov konania na dva
samostatné nároky. Tým spôsobil neprehľadnosť a zmätočnosť rozhodovania o konkrétnej výške trovkonania. Rozhodovania súdov by pritom mali prispievať k právnej istote. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 87/2004 ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave 14Co 75/2004.
Žalovaný sa vzhľadom na tieto skutočnosti domnieva, že súd prvej inštancie mal postupovať podľa § 255

ods. 2 CSP tak, že mal náhradu trov konania pomerne rozdeliť podľa pomeru procesného úspechu
každej zo strán sporu k celému predmetu konania a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 33,7 %. Žalovaný vychádza pri požadovanej výške plnenia zo sumy 15 853,78 eur z čoho je
10 353,78 eur požadovaná suma náhrady škody a 5 500,- eur súdom priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy. S poukazom na vznesené odvolacie námietky však v konečnom dôsledku pomer procesného

úspechu strán sporu bude závisieť od meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu. Mieru úspechu strany
je potrebné posúdiť pomerom skutočne priznaného peňažného plnenia a náhrady škody a nemajetkovej
ujmy. Preto mal za to, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o nároku náhrady trov konania dopustil
nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že považuje odvolanie žalovaného

v celom rozsahu za nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok navrhuje potvrdiť a žalovaného zaviazať
k náhrade trov odvolacieho konania. Čo sa týka námietky o neunesení dôkazného bremena a porušenia
princípu kontradiktórnosti túto považuje za zjavne nesprávnu. Žalobca tvrdil, že mu vznikla konkrétna
majetková ujma, ktorú v rámci svojich možností riadne špecifikoval a odôvodňoval. Súd v priebehu
konania aj na jeho návrhy jeho skutkové tvrdenia preveroval, čím si splnil svoju zákonnú povinnosť.

Za rozhodujúce žalobca tak považuje, že súd vykonal dokazovanie a riadne vyhodnotil a správne
zistil skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil. Opätovne tvrdí, že nie je
rozhodujúce, ktorý subjekt - obhajca úkon vykonal, ale rozhodujúce je, či tento úkon, ten ktorý obhajca
skutočne vykonal. Každý úkon vykonaný v trestnom konaní je v príčinnej súvislosti s jeho obhajobou
a za vykonanie tohto úkonu je potrebné tomu, ktorému obhajcovi odmenu aj vyplatiť.

8. Žalovaný sa k veci ďalej písomne nevyjadril.

9. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné sčasti ako vecne správny potvrdiť, a to vo výroku II., ktorým bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 3 361,84 eur v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP a vo zvyšnej
napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania, teda vo výrokoch VI. a V. rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť podľa § 388 CSP z týchto dôvodov.

10. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku II., ktorým čiastočne vyhovel nároku žalobcu v prejednávanej
veciriadnezistilskutkovýstavveci,vykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcich
skutočností z hľadiska opodstatnenosti žaloby. Výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí
aj náležite odôvodnil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou žalobcu, ktorý poukazoval na tú skutočnosť,

že podľa jeho názoru bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vydať rozsudok pre zmeškanie. Súd
prvej inštancie sa touto námietkou, ktorá bola vznesená žalovanou už v rámci konania pred súdom
prvej inštancie riadne zaoberal v bodoch 12 až 17 svojho rozhodnutia a zdôvodnil prečo nie sú
dôvody pre vydanie rozsudku pre zmeškanie v prejednávanej veci. Splnenie podmienok na vydanie
rozsudku pre zmeškanie je potrebné posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci

zohľadňujúcpredchádzajúcuprocesnúaktivitu,akoajnevyhnutnosťjehoosobnejúčastinapojednávaní.
Rozsudok pre zmeškanie by mal súd zvoliť ako vhodnú formu rozhodnutia len v prípadoch, keď je
s ohľadom na predchádzajúce správanie zrejmé, že táto strana sa nechce v konaní aktívne podieľať,
prípadne konanie len účelovo predlžuje. V opačnom prípade súd spor vecne prejedná, a to v
neprítomnosti žalovaného (R 49/2024).

12. K problematike posudzovania podmienok vydania rozsudku pre zmeškanie sa Ústavný súd
SR vyjadril tak, že podmienky vydania rozsudku pre zmeškanie musia byť posudzované uvážlivo.
V rozhodnutí pod sp. zn. III. ÚS 341/2024 uviedol, že požiadavka prihliadať pri vydaní rozsudkupre zmeškanie nielen na formálne podmienky podľa § 24 CSP, ale aj na procesnú aktivitu
procesnej strany, ktorá sa bez ospravedlnenia nedostavila na pojednávanie plne nezodpovedá právu
na spravodlivý proces. K vydaniu rozsudku pre zmeškanie by mal súd pristupovať uvážlivo a voliť tento

inštitút najmä v prípadoch, v ktorých je zrejmé, keď je žalovaný skutočne nečinný a odmieta sa aktívne
podieľať na súdnom procese, čiže úmyselne konanie preťahuje. Obdobne v rozhodnutí III. ÚS 89/2021
Ústavný súd SR uviedol, že pri vydaní takéhoto rozsudku je namieste skúmať, či jeho vydaním nedôjde
k narušeniu procesnej rovnosti účastníkov konania. Súd rozhodujúci rozsudkom pre zmeškanie musí
vnímať, že materiálnou podmienkou jeho vydania je nedostatok procesnej aktivity jednej z procesných

strán. Súd by tak mal vždy prihliadnuť na predchádzajúcu procesnú aktivitu procesnej strany v konaní
a voliť túto formu rozhodnutia v prípadoch, keď je s ohľadom na predchádzajúce správanie sa procesnej
strany zjavné, že táto sa nechce v konaní aktívne podieľať, prípadne konania len účelovo predlžuje (III.
ÚS 288/2021, III. ÚS 354/2021 a III. ÚS 89/2021) Ústavný súd formuloval potrebu zohľadniť predošlú
aktivitu procesnej strany a materiálny prístup k posudzovaniu splnenia podmienok podľa § 274 CSP (III.
ÚS 373/2020, II. ÚS 106/2024, III. ÚS 354/2021, IV. ÚS 201/2024). Kontumačný rozsudok by vzhľadom

na závažnosť zásahu do práv strany sporu na spravodlivý proces mal byť prostriedkom ultima ratio,
ktorý by mal súd využiť iba vtedy, ak nemá k dispozícii iné nástroje na zabezpečenie efektívneho
priebehu konania alebo ak tieto nástroje zlyhali (4Cdo 76/2024). Ak okolnosti prípadu jednoznačne
nesvedčia o procesnej pasivite strany súd by nemal vydať rozsudok pre zmeškanie. Ak súd nemá
preukázaný skutočný nezáujem strany o vedenie konania, mal by konaním v neprítomnosti strany

uprednostniť pred vydaním kontumačného rozhodnutia.

13. Z obsahu spisu vyplýva, tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie, že vec na súd napadla 8.
júna 2016 a advokát žalobcu sa riadne zúčastňoval pojednávaní a neprišiel len na to, ktoré bolo vytýčené
2.júna2025zdôvoduhospodárnostikonania.Neprítomnosťžalobcunatomtopojednávanítaknemožno

označiť za jeho procesnú aktivitu, ktorá by mala byť stíhaná v podobe rozsudku pre zmeškanie, a to
vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania a tiež s prihliadnutím na písomné vyjadrenie žalobcu
zo dňa 3. januára 2025, ktoré obsahuje aj za záverečnú reč. Preto bol v plnom rozsahu správny procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci nevydal rozsudok pre zmeškanie.

14. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného ohľadom nedodržania princípu
kontradiktórnosti v prejednávanej veci, nakoľko sa jedná o typ konania, ktoré nie je konaním s ochranou
slabšej strany, pričom žalovaný namietal, že súd prvej inštancie prevzal na seba dôkazné bremeno
zaťažujúce pôvodne žalobcu. Rovnako ani s touto námietkou žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje.
Z ustanovenia § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala, bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na

súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci
konať. Akosoba(právnickáalebofyzická)splnípredpokladyustanovenézákonom,súdjejmusíumožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu SR z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra
2002 II. ÚS 132/2002, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). Podľa ustanovenia Civilného sporového

poriadku súdy by mali postupovať tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov na čestné plnenie povinností a na úctu k
právam iných osôb. Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe
implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a
pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Právo na
spravodlivésúdnekonanievšakniejeabsolútneajehorozsahsamôžemeniťvzávislostiodšpecifických
okolnosti predmetného prípadu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 16/2012). Odvolací
súd vychádzajúc z vyššie uvedených princípov dospel k záveru, že súd prvej inštancie neporušil princíp

kontradiktórnosti tak, ako namietal vo svojom odvolaní žalovaný. Potom ako bol rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zrušený, súd prvej inštancie konal v súlade s pokynmi v rámci zrušujúceho
rozhodnutia a pokúsil sa dohľadať, na základe návrhu zo strany žalobcu, chýbajúce zväzky trestného
spisu, z ktorých by mala vyplývať škoda, ktorú si uplatňoval žalobca v tomto konaní. Následne sa mutieto zväzky aj podarilo zadovážiť, o čom upovedomil obe sporné strany prípisom zo dňa 9. decembra
2024 (viď č. l. 291), a zároveň určil obom stranám lehotu na oboznámenie sa a preštudovanie s týmito
zväzkami z trestného spisu. Žalobca na takto zabezpečený dôkaz reagoval úpravou petitu žaloby a

sčasti zobral žalobu späť, v časti týkajúcej sa úkonov, ktoré môžu vyvolať pochybnosti a vo zvyšku
uviedol, že považuje všetky ďalšie úkony, ktoré boli vyčíslené vo faktúre, od ktorej si žalobca odvodzoval
svoj nárok na náhradu škody za účelne vynaložené a zotrval na podanom návrhu tak, že žiadal, aby
žalovaný bol zaviazaný zaplatiť mu sumu 4 710,32 eur a vo zvyšku zobral žalobu späť. Na túto zmenu
žaloby reagoval žalovaný tým, že súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, avšak nesúhlasil s tvrdením

žalobcu,žeI.J.akoobhajcavykonalprejehoobhajobuvšetkopotrebnéanemaldôvodfakturovaťúkony,
ktoré by sám nevykonal. Mal preto za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii svojho
nároku. Z vyššie uvedeného skutkového stavu je potom zrejmé, že súd prvej inštancie len dôsledne
realizoval úkony, ktoré mu boli vytknuté v rámci zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, na návrh
žalobcu zadovážil chýbajúce zväzky trestných spisov a z nich následne zistil odôvodnenie jednotlivých
úkonov právnej pomoci, ktoré vykonal v prospech žalobcu jeho právny zástupca v rámci trestného

konania. S takto novozískanými dôkazmi obe sporové strany upovedomil a tieto mali možnosť sa k takto
doplnenému dokazovaniu aj riadne vyjadriť. Nedošlo tým k porušeniu princípu kontradiktórnosti s tým,
že žalobca si jednotlivé úkony právnej pomoci riadne vyčíslil a súd prvej inštancie niektoré akceptoval
a niektoré neakceptoval. Takýto postup potom nemožno v žiadnom prípade považovať za porušenie
princípu kontradiktórnosti v prejednávanej veci. Preto ani táto odvolacia námietka zo strany žalovaného

neobstojí.

15. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou zo strany žalovaného ohľadom jednotlivých úkonov
právnej pomoci ako aj ohľadom plných mocí zo strany žalobcu, prípadne jeho manželky voči jeho
právnym zástupcom v trestnom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že už v rámci zrušujúceho rozhodnutia

uviedol, že z obsahu spisu je zrejmé, že I. J. v odpovedi na žiadosť súdu prvej inštancie uviedol, že
dokladmi ohľadom zastupovania žalobcu a prípadne udelenia plnej moci nedisponujú, pretože doba
uchovávania účtovných dokladov je 10 rokov s tým, že skartačná lehota klientskych spisov tiež 10 rokov.
Avšak na druhej strane potvrdil, že z elektronicky vedeného klientskeho spisu vyplýva, že zmluva o
právnej pomoci v tejto trestnej veci bola uzatvorená s P. C., teda manželkou žalobcu, pretože žalobca

samotný bol v tom čase vo väzbe v ÚVV Banská Bystrica. Zároveň z elektronického spisu vyplýva, že
faktúry za právnu pomoc vystavené na P. C. boli z jej strany uhradené, pretože kancelária I. J. v nej
neeviduje žiadne pohľadávky. K tejto faktúre tiež boli zadefinované jednotlivé úkony právnej pomoci,
pričom z dátumu faktúry je zrejmé, že táto bola vystavená v čase, keď bol žalobca vo väzbe, a zároveň
z faktúry je zrejmé, že sa jednalo o úkony právnej pomoci, ktoré by mali súvisieť s výkonom väzby

žalobcu. Tak ako už bolo konštatované v rámci zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, vzhľadom
na plynutie a dĺžku času, kedy došlo k uplatneniu náhrady škody voči štátu zo strany žalobcu, nemôže
byť na ujmu žalobcu tá skutočnosť, že ako trestné stíhanie tak aj konanie o náhradu škody trvá viac
ako 10 rokov, čo má za dôsledok skartáciu jednotlivých dôkazov preukazujúcich nároky žalobcu. Už v
tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval že Trestný poriadok umožňuje, aby manžel udelil plnú moc

v prospech osoby, ktorá sa nachádza vo väzbe s tým, že je nepochybné, že žalobca žil v tom čase
v platnom manželstve s P. C., a zároveň nemôže byť na ujmu žalobcu, že v jednotlivých trestných
spisoch a zväzkoch, ktoré sa následne podarilo dohľadať sa nenachádzajú plné moci pre jeho právnych
zástupcov v čase, kedy bol vo väzbe. Následne sa odvolací súd plne stotožňuje s konštatovaním súdu
prvej inštancie, že je nepochybné, že vzhľadom na okolnosti vyplývajúce z trestného spisu L. M. L., L. N.

O., K., teda advokáti pracovali pre advokátsku kanceláriu J. ako partneri, pretože mali totožné sídlo ako
táto advokátka kancelária, používali jej hlavičkový papier a orgány činné v trestnom konaní ich všetkých
označovali pod hlavičkou advokátska kancelária J., posielali tam poštu a úkony vykonané v prospech
žalobcu týmito advokátmi sú nimi aj podpísané. Zároveň je málo pravdepodobné, že by orgány činné v
trestnom konaní konali s advokátmi bez toho, aby im títo predložili plnú moc na zastupovanie, a preto

správne súd prvej inštancie uzatvoril, že pri všetkých týchto úkonoch sa jednalo o úkony M. P. J. & K.,
ktoré boli vykonávané na základe udelenej plnej moci, či už samotného žalobcu alebo jeho manželky,
pričom vzhľadom na časové obdobie sa jedná o úkony bezprostredne súvisiace so vzatím žalobcu do
väzby.

16. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou zo strany žalovaného, ktorý namietal jednotlivé úkony
právnej pomoci priznané žalobcovi ako náhrada škody, nakoľko mal odvolateľ za to, že súd prvej
inštancie nesprávne posúdil účelnosť jednotlivých úkonov právnej pomoci ako aj nedostatok príčinnejsúvislosti týchto úkonov právnej pomoci z nároku na náhradu škody, ktorý si žalobca v konaní uplatňoval
titulom vzatia do väzby.

17. Tak ako uviedol vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo 153/2016, v
zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody,
alebo vykonané zadržanie v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie

zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Škoda spôsobená rozhodnutím o väzbe
obyčajne spočíva v ušlom zárobku za dobu neoprávnenej väzby, prípadne v nemajetkovej ujme a
zvyčajne v náhrade trov nutnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Pokiaľ ide
o náhradu trov obhajoby, tento nárok je možné priznať iba vtedy, ak táto škoda vznikla rozhodnutím
oväzbe.Musítubyťpretodanápríčinnásúvislosťmedzirozhodnutímoväzbeavznikomtejtomajetkovej
ujmy. Ak obvinený musel mať obhajcu už v prípravnom konaní len preto, že je vo väzbe, potom je daná

príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a majetkovou ujmou vzniknutou tým, že mu uhradil trovy
obhajoby. Príčinná súvislosť je však daná pokiaľ ide o náklady vynaložené na úkony, ktoré obhajca urobil
v súvislosti s väzbou obvineného, so zreteľom na existenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových
nárokov vzniknutých v tejto súvislosti s väzbou, pričom pri rozhodnutí o väzbe nedochádza k zrušeniu
tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, ale právo na náhradu škody zakladá právoplatný oslobodzujúci

rozsudok, prípadne zastavenie trestného stíhania v trestnom konaní, v ktorom bolo rozhodnutie o väzbe
vydané.

18. V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe zrušujúcich pokynov v rámci rozhodnutia
odvolacieho súdu dôsledne skúmal jednotlivé úkony právnej pomoci súvisiace so vzatím žalobcu do

väzby,azároveňsanimidôslednezaoberalvbodoch46.,47.napadnutéhouzneseniaadospelkzáveru,
že žalobca má právo na náhradu škody voči žalovanému v súvislosti s jeho vzatím do väzby za 14
úkonov právnej pomoci, pričom odvolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vyčíslení opodstatnenosti
jednotlivých úkonov právnej pomoci. Je nepochybné, že pokiaľ bol žalobca vo väzbe a jeho právny
zástupca sa zúčastňoval výsluchov jednotlivých spoluobvinených je nutné konštatovať, že sa jedná o

úkony, ktoré sú v príčinnej súvislosti so samotnou väzbou, pretože tieto okolnosti súviseli s trestným
stíhaním žalobcu, a zároveň odôvodňovali jeho zotrvanie, prípadne nezotrvanie v ďalšej väzbe. Preto
všetky tieto úkony tak ako súd prvej inštancie aj odvolací súd považoval za dôvodné a súvisiace s
výkonom väzby žalobcu. Pokiaľ žalovaný namietal právny úkon, a to kontakt žalobcu s notárom za
prítomnosti obhajcu je zrejmé, že pokiaľ bol žalobca vo väzbe, nemohol vykonávať svoju podnikateľskú

činnosť, a preto za účelom zabezpečenia riadneho chodu firmy bol nútený stretnúť sa s notárom za
prítomnosti obhajcu, a preto aj táto okolnosť priamo súvisí so samotným výkonom väzby. Odvolací
súd nezistil ani žiadne pochybenie na strane súdu prvej inštancie pri výpočte cestovného, a preto aj
v tomto kontexte poukazuje v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu
prvej inštancie. Keďže nakoniec suma sumárum žalobca preukázal, že spolu s manželkou zaplatili za

trovy právneho zastúpenia advokátskej kancelárii J. celkovo sumu 121 096,69 Sk, správne mu potom
súd prvej inštancie priznal náhradu škody vo výške preukázaných a účelne vynaložených trov v sume
3 361,84 eur a vo zvyšku nárok na náhradu škody ako nepreukázaný zamietol. Odvolací súd sa s týmto
konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, a zároveň naňho poukazuje.

19. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkami zo strany žalovaného ohľadom rozhodovacej činnosti
súdu prvej inštancie vo vzťahu k výrokom IV., V. týkajúcich sa náhrady trov konania. Je pravdou to, že
súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci správne vyporiadal s otázkou náhrady trov konania vo vzťahu
k nároku žalobcu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy, kedy rozhodol tak, že žalobca má proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý nárok patrí žalobcovi z prisúdenej

sumy. Takýto postup zodpovedá poslednej judikatúre Najvyššieho súdu SR a odvolací súd sa s týmto
konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje. Pochybenia sa však dopustil súd prvej inštancie tak ako
správne namietal vo svojom odvolaní žalovaný v tom kontexte, že rozhodol o nároku na náhradu trov
konania dvomi samostatnými výrokmi s tým, že takýto postup je procesne neprípustný. Nesprávny bol
potom postup súdu prvej inštancie, ktorý výrokom IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania

voči žalovanému z titulu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 % a následne výrokom
V. rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania titulom náhrady škody. Súd
prvej inštancie nesprávne posúdil pomer úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného v časti, ktorej sa
domáhal proti žalovanému náhrady škody vo vzťahu k trovám obhajoby. V zmysle platnej judikatúry (viďrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 70/2021) platí, že pokiaľ v priebehu konania došlo k
späťvzatiužalobyavtejtočastipotomnáslednekzastaveniukonania,jepotrebnéposúdiť,ktorázostrán
procesne zavinila zastavenie konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyplývajúca z citovaného ustanovenia inštitútom
procesného práva a rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli
po začatí konania. Uplatňujú sa pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo konanie
zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami
sporu navzájom. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo

vzťahu medzi tým čo žalobca v konaní požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal a skutočnosťou,
pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Dôvod žaloby sa
skúma len z hľadiska procesnoprávneho a nie z hľadiska hmotnoprávneho

20. V sporových konaniach sa vo vzťahu k náhrade trov konania uplatňuje zásada úspechu teda strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná plnú náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Úspech

vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak
strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, to znamená, každá strana je
sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala teda vo veci úspech strana len čiastočne, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náradu trov konania právo. V
zmysle § 255 CSP teda povinnosť platiť trovy konania založená na princípe úspechu vo veci, z ktorej

je okresný súd povinný vychádzať. Hoci ust. § 256 ods. 2 CSP umožňuje rozhodnúť o náhrade trov
konania bez ohľadu na výsledok sporu, avšak len v prípade, ak ide o trovy, ktoré vznikli zavinením
niektorej sporovej strany, pričom ide o trovy, ktoré nesúvisia s riadnym vedením sporu a nemožno medzi
ne zaradiť zavinenie pri zastavení konania. Preto vo výroku o náhrade trov konania bolo povinnosťou
súdu prvej inštancie rozhodnúť jedným výrokom a nie tento deliť tak, ako to urobil súd prvej inštancie.

21. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
vzťahu k trovám konania zmeniť tak, že bude o trovách konania pred súdom prvej inštancie rozhodnuté
jedným výrokom, a to pri zohľadnení úspechu na strane žalobcu, zavinení na späťvzatí žaloby zo strany
žalobcu a čiastočného zamietnutia žaloby.

22. Čo sa teda týka celkovo trov konania v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy bol žalobca 100 %
úspešný v časti priznaného nároku, teda čo do sumy 5 500,- eur, k tomuto je potom následne potrebné
pripočítať nároky, ktoré si žalobca uplatňoval titulom náhrady škody voči žalovanému, ktoré predstavujú
spolu sumu 10 353,78 eur. Celkovo si teda žalobca uplatnil voči žalovanému nárok vo výške 15 853,70

eur, čo predstavuje 100 %. Žalobca bol úspešný čo do sumy 5 500,- eur titulom nemajetkovej ujmy + vo
vzťahu k náhrade škody, kde bol žalovaný zaviazaný celkovo k zaplateniu sumy 5 099,34 eur. Vo zvyšku
bol jeho návrh buď zamietnutý alebo konanie zastavené, pričom pri zastavení je potrebné vychádzať z
princípu zavinenia na strane žalobcu. Celkovo tak úspech žalobcu v prejednávanej veci s prihliadnutím
na uplatnenú čiastku 15 853,78 eur predstavuje 66,856 % a úspech žalovaného 33,144 %. Po odpočítaní

úspechu žalobcu od úspechu žalovaného tak predstavuje čistý úspech žalobcu 33,7 %. Preto odvolací
súd dospel k záveru, že je potrebné zmeniť výroky IV., V., týkajúce sa náhrady trov konania pred súdom
prvej inštancie, a to tak, že v konečnom dôsledku v spore úspešnému žalobcovi bude priznaná náhrada
trov konania vo výške 33,7 % voči žalovanému, ktorý úspech vo veci nemal.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca úspešný, a preto mu patrí nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %., ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi v sume aká bude určená rozhodnutím súdu prvej inštancie.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).