Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. marec 2024

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 51Cpr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123232693
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Perďochová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2024:5123232693.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Perďochovou, v spore žalobcu: A. B., C. B.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr.
Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, Čadca, proti žalovanému: exT person s.r.o., IČO: 54 256
151, so sídlom Karpatské námestie 10A, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie o žalobe v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že pracovný pomer založený
pracovnou zmluvou zo dňa 31.01.2022 trvá, z a s t a v u j e.

II. Súd u r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2023, doručené žalobcovi
dňa 19.06.2023, zo strany žalovaného j e n e p l a t n é.

III.Žalobca mávočižalovanémunároknanáhradutrovkonaniavčastiourčenie,žeokamžitéskončenie
pracovného pomeru je neplatné, v rozsahu 100 %.

IV. V zastavenej časti konania žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.07.2023 domáhal súdneho výroku, ktorým

by súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2023, doručené žalobcovi dňa
19.06.2023, je neplatné. Zároveň sa domáhal určenia, že pracovný pomer založený medzi žalobcom
a žalovaným pracovnou zmluvou zo dňa 31.01.2022 trvá. Žalobca si voči žalovanému zároveň uplatnil
nárok na náhradu trov konania.

2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že so žalovaným dňa 31.01.2022 uzatvoril pracovnú zmluvu s
dňom nástupu do práce od 01.02.2022. Žalovaný mu dňa 19.06.2023 doručil okamžité skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 16.06.2023 podľa ustanovenia § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce. Predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru však nie je jasné,
nakoľko nie je možné z jeho obsahu vyvodiť o aké konkrétne hrubé porušenie pracovnej disciplíny sa
mal svojim konaním dopustiť, rovnako nie je možné ani skonkretizovať v akom časovom období mal
takto závažným spôsobom porušovať hrubo pracovnú disciplínu. Na základe týchto skutočností nie
je zrejmé porušenie pracovnej disciplíny a takéto okamžité skončenie pracovného pomeru považoval
za neplatné a v rozpore s platnou legislatívou Slovenskej republiky. Zamestnávateľovi odoslal dňa

03.07.2023 výzvu, ktorou mu oznámil, že ním podané okamžité skončenie pracovného pomeru považuje
žalobca ako zamestnanec za neplatné a žiada ho o ďalšie prideľovanie práce. Predmetná výzva mu
bola doručená dňa 04.07.2023, pričom žalovaný doposiaľ na výzvu nijakým spôsobom nereagoval.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu z 05.08.2010 sp. zn.: 3 Cdo 316/2009, z ktorého vyplýva,že pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa má okrem iných skutočností prihliadnuť aj na
čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob
a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, čo však úplne absentuje v okamžitom

skončení pracovného pomeru zo dňa 16.06.2023. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 21 Cdo
617/2005 pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako
zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo inom internom predpise) hodnotí určité konanie
zamestnanca. Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny závisí na okolnostiach
konkrétneho prípadu. Pritom by sa malo prihliadať nielen k osobe zamestnanca, k pracovnej pozícií,

ktorú zastáva, k miere zavinenia, spôsobu porušenia pracovnej disciplíny, ale aj k času a situácií,
v ktorom došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Zamestnávateľ môže bližšie konkretizovať prípady
závažného porušenia pracovnej disciplíny vo svojom vnútornom predpise. Súd však pri rozhodovaní
o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je právne viazaný takýmto vymedzením zo
strany zamestnávateľa. Žalobca uviedol, že sa mu počas doby, ktorú u zamestnávateľa vykonával
pracovnú činnosť nikdy nestalo, že by do práce nenastúpil riadne a včas, že by si svoje povinnosti

neplniltakakomuprikázalzamestnávateľarovnakosapočasvýkonupracovnejčinnostinikdynesprával
tak, aby svojmu zamestnávateľovi spôsoboval škodu v dôsledku poškodzovania jeho dobrého mena
a povesti. Pre zamestnávateľa vykonával práce odo dňa 01.02.2022 a svoje pracovné povinnosti si
plnil riadne, poctivo a zodpovedne. Domnieval sa, že sa nedopustil žiadneho závažného disciplinárneho
previnenia, ktoré by zakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Doplnil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru postráda jasné a zreteľné skutkové vymedzenie hrubého porušenia
pracovnej disciplíny, pričom ho považoval za vrcholne amorálne voči jeho osobe. Do pozornosti dal aj
tú skutočnosť, že zamestnávateľovi bola dňa 03.07.2023 odoslaná žiadosť, ktorou bolo žalovanému
oznámené, že ním podané okamžité skončenie pracovného pomeru je považované za neplatné a
žalobca ho žiadal o ďalšie prideľovanie práce. Žalovaný však na predmetnú výzvu doposiaľ nereagoval

a nijakým iným spôsobom žalobcu nevyrozumel o ďalšom postupe.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že dňa 30.5.2023 žalobca doručil výpoveď zo zamestnania
žalovanému - zamestnávateľovi exT person s.r.o., ktorú od neho prevzal JUDr. Radoslav Kušnír,
ktorý je v spoločnosti exT person s.r.o. zamestnaný ako právnik, a zastupuje spoločnosť na základe

poverenia, ktoré mu bolo udelené konateľom dňa 1.5.2023. Následkom prevzatého doručenia výpovede
podanej žalobcom dňa 1.6.2023 začala plynúť výpovedná lehota v dĺžke trvania 2 mesiacov, počas
ktorej bol žalobca boli povinný vykonávať u zamestnávateľa (žalovaného) prácu, a to až do skončenia
výpovednej doby. Následne žalobca od 12.06.2023 nenastúpil do zamestnania a žalobcovi uviedol,
že je práceneschopný, avšak potvrdenie o tejto skutočnosti nikdy nedoložil. Pravdivosť jeho tvrdení

si žalovaný overil prostredníctvom Sociálnej poisťovne, pričom z uvedeného vyplynulo, že žalobca
v uvedenom čase práceneschopný nebol, a teda v jeho vyjadreniach o práceneschopnosti klamal,
je dôležité podotknúť, že práceneschopnosť sa v uvedenom období evidovala výlučne elektronicky.
Následne žalovaný Sociálnej poisťovni oznámil absenciu žalobcu v práci a po splnení zákonom
stanovených podmienok skončil pracovný pomer a to listom zo dňa 16.06.2023, keďže žalobca ako

žalovaný evidentne nemal záujem ďalej zotrvať a vykonávať prácu u zamestnávateľa, keďže celý
pracovný týždeň nechodil do práce a bol nekontaktný. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
žalobcovi vygenerované z účtovného programu, bez odôvodnenia, avšak žalobca ako zamestnanec ku
dňu odoslania okamžitého skončenia pracovného pomeru v práci nebol od 12.06.2023 celý pracovný
týždeň, čo žalovaný oprávnene vyhodnotil ako „nezotrvanie zamestnanca počas výpovednej doby

u zamestnávateľa“ tak, ako to predpokladá §62 ods. 8 Zákonníka práce. Následne žalobca do
práce nenastúpil ani kedykoľvek po tom, a to ani po doručení listu od jeho právneho zástupcu,
že žiada aby mu bola prideľovaná práca. Teda aj takéto zotrvanie žalobcu, na tom, že pracovný
pomer trvá a žiada aby mu bola prideľovaná práca sa javí ako len formálne a účelové bez úmyslu
v skutočnosti nastúpiť do práce. Žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom nie z vlastného

podnetu avšak z dôvodu konania žalobcu a svojvoľnej neprítomnosti žalobcu ako zamestnanca na
pracovisku a z dôvodu jeho nekontaktnosti. Vôľu nepokračovať v práci u zamestnávateľa počas
výpovednej doby tak prejavil samotný žalobca ako zamestnanec tým, že celý pracovný týždeň bez
ospravedlnenia nechodil do práce. Teda aj oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru
malo čisto administratívny charakter. Nemožno preto od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo

požadovať, aby zamestnával zamestnanca ktorý je nekontaktný a nedostavuje sa do práce. Žalobca
nijako nereagoval na samotné okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak až na list, ktorým
voči nemu bola uplatnená zákonná sankcia vo výške 2 mesačných platov tak, ako to predpokladá §
62 ods. 8 ZP. Bez ohľadu na platnosť alebo neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeruzo strany zamestnávateľa konštatoval, že odo dňa 01.06.2023 začala plynúť výpovedná lehota na
základe výpovede podanej žalobcom ako zamestnancom, ktorá uplynula dňa 31.07.2023. Počas
tejto doby síce žalobca adresoval žalovanému prostredníctvom svojho právneho zástupcu list zo dňa

03.07.2023, kde sa domáhal neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru voči nemu, avšak
výlučne na podklade neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa. V tomto liste však žalobca neuskutočnil akýkoľvek prejav vôle smerujúci k
späťvzatiu výpovede podanej zamestnávateľovi osobne listom zo dňa 29.05.2023, čo malo za následok
neprerušené uplynutie výpovednej lehoty (na základe výpovede podanej žalobcom ako zamestnancom),

ktorá výpovedná lehota uplynula dňa 31.07.2023. Žalobca ako zamestnanec sa do práce neustanovil
od 12.6.2023 (pondelok), teda nemožno klásť za vinu zamestnávateľovi, že mu neprideľoval prácu, keď
tento ani nebol na pracovisku prítomný (a bol nekontaktný), a to napriek skutočnosti, že žalovaný sa
jeho prítomnosť snažil zabezpečiť telefonicky. Naopak žalobca svojou svojvoľnou neprítomnosťou na
pracovisku spôsobil značné problémy s organizáciou dopravy u zákazníkov žalovaného, teda nemal
nárok na zaplatenie akejkoľvek mzdy. Samozrejme úplne iná situácia by nastala ak by zamestnanec

prišiel do práce aspoň raz a požiadal o pridelenie práce. Aj napriek skutočnosti, že pracovný pomer
žalovaného so žalobcom sa skončil najneskôr uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2023, žalobca sa
domáha vlastnej nepoctivosti ak sa ako zamestnanec domáha určenia, že jeho pracovný pomer trvá
do dnešného dňa, z dôvodu, že žalovaný neodôvodnil skončenie pracovného pomeru, aj keď žalobca
sám nechodil do práce a takmer po trojtýždňovej absencii v práci sa „spamätal", že má záujem určiť

neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a na tom základe určiť,
že jeho pracovný pomer trvá. Takémuto konaniu nie je možné poskytnúť právnu ochranu v zmysle
judikovaného pozitívneho určenia, že jeho pracovný pomer trvá, pretože ten kto ako prvý porušil svoje
povinnosti voči druhej strane je žalobca, a to tým, že počas výpovednej doby nezotrval u zamestnávateľa
(§ 62 ods.8). Celkom iná situácia by nastala ak by žalobca chodil do zamestnania a neodôvodnene by

s ním bol skončený pracovný pomer pre minulé absencie. Právny záujem na určení trvania pracovného
pomeru v tomto prípade daný nie je z dôvodu, že aj keby sme pripustili neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, pracovný pomer sa skončil najneskôr dňa práve na
základe platne podanej výpovede zo strany zamestnanca (žalobcu). Žaloba však bola podaná už
10.07.2023 (teda zrejme predčasne), a to ešte neuplynula výpovedná doba ktorá začala plynúť na

základe výpovede doručenej žalobcom. V čase podania žaloby by ešte pracovný pomer trval a tým
pádom za súčasného právneho stavu neexistuje právo, ktorému by mala byť poskytnutá súdna ochrana.
Akpracovno-právnyvzťahvčasepodaniažalobytrval,avšakpopodanívšakžalobyužzanikoluplynutím
výpovednej doby, teda z iných dôvodov ako pre neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa (žalovaného).

4. Žalobca doručil súdu podanie dňa 13.09.2023 repliku, v ktorej poukázal, že žaloba o predmetná
žaloba je žalobou v zmysle zákonníka práce a nevzťahuje sa na ňu ust. 137 písm. c) CSP. Z
uznesenia najvyššieho súdu z 26. februára 2010 sp. zn. 1 Cdo 132/2008 vyplýva, že právo účastníka
pracovnoprávneho vzťahu (žalobcu) domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného

v § 77 Zákonníka práce nie je možné podmieňovať preukázaním existencie naliehavého právneho
záujmu.Ikebybolopotrebnédeklarovaťnaliehavýprávnyzáujem,jezrejmé,žetentovyplývazviacerých
skutočností, ktoré vyplývajú zo žaloby. Pokiaľ by bol ukončený pracovný pomer okamžite, tak ako to
nezákonne urobil žalovaný, má k tejto informácii prístup budúci zamestnávateľ žalobcu a teda by ho
ako pracovníka by znevýhodňoval v ďalšom zamestnaní, pokiaľ by k nemu prišlo, nakoľko z okamžitého

skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo nezákonné, vyplýva, že je. Výrok o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru je dôležitý pre finančnú náhradu za dobu, kedy mohol ešte žalobca u
žalovaného pracovať, domáhať sa náhrady mzdy. Keďže skutočne k ukončeniu pracovného pomeru
došlo výpoveďou zo strany žalobcu, ale až po podaní žaloby a teda výrok, že súd určuje, že pracovný
pomer založený medzi žalobcom a žalovaným pracovnou zmluvou z 31.01.2022 trvá, je neaktuálny a

v tejto časti vzal žalobu späť.

5.Vduplikedoručenejsúdudňa20.11.2023žalovanýpoukázal,žežalobcasícepravdivoopísalzákonné
ustanovenia § 68 ods.1 Zákonníka práce v zmysle podmienok pre okamžité skončenie pracovného
pomeru, avšak celkom opomína procesné hľadisko veci. Predmetná vec sa prejednáva ako určovacia

žalobavzmysle§137písm.c)Civilnéhosporovéhoporiadku,kdežalobcasadomáhaurčenia,žeprávny
úkon vykonaný zamestnávateľom (okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa)
bol neplatný, s čím má byť spojený logický dôsledok, že by jeho pracovný pomer trval. Z vyjadrenia
žalobcu zo dňa 13.09.2023 (doručenej 4.11.2023) vyplýva, že navrhuje späťvzatie žaloby v rozsahuurčenia, že pracovný pomer trvá. Určovacou žalobou v zmysle § 137 c) CSP sa možno domáhať
pozitívneho, alebo negatívneho určenia, že tu právo je alebo nie je. Kľúčovou podmienkou úspešnej
určovacejžalobyvzmysle§137písm.c)jeexistencianaliehavéhoprávnehozáujmuajehopreukázanie.

Naliehavý právny záujem musí byť daný počas celého trvania žaloby, teda od podania samotného
návrhuaždomeritórnehorozhodnutiasúdu.Vnadväznostinauvedenémožnokonštatovať,žepracovný
pomer žalobcu bol ukončený na základe jeho vlastnej výpovede zo dňa 1.6.2023, čo znamená, že
skončenie pracovného pomeru vzniklo ako dôsledok jeho vlastného prejavu vôle a odhliadnuc od toho,
či bol zo strany žalovaného pracovný pomer skončený platne alebo nie. Keďže skončenie pracovného

pomeru nastalo na základe vlastného prejavu vôle žalobcu, v súčasnosti neexistuje žiadna právna
neistota alebo nejasnosť, ktorá by vyžadovala poskytnutie právnej ochrany súdom v zmysle určenia,
či tu právo je alebo nie je. Žalobca jednak naliehavý právny záujem ani netvrdil a ani nepreukázal.
Naliehavý právny záujem, ako je požadovaný podľa § 137 c) CSP, vyžaduje existenciu aktuálnej a
konkrétnej situácie, v ktorej je potrebné súdne rozhodnutie na vyriešenie právnej neistoty žalobcu. V
tomto prípade, keďže skončenie pracovného pomeru bolo iniciatívou žalobcu (na základe ním podanej

výpovede) a prebehlo v súlade so zákonom, neexistuje žiadna naliehavá potreba poskytnutia súdnej
ochranyvzmysleurčenia,žepracovnýpomerbolsožalobcomskončenýneplatneatentotrváaužvôbec
nie za situácie keď sa žalobca vzal návrh čiastočne späť a už sa nedomáha určenia, že pracovný pomer
trvá. Totiž určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa §77 a nasl. Zákonníka
práce a aj základná právna logika spojená s platnosťou / neplatnosťou právnych úkonov predpokladá, že

akbolpracovnýpomerskončenýneplatne–právnyúkonskončeniapracovnéhopomerujeneexistentný,
potom pracovný pomer kontinuálne trvá. Teda nemožno sa domáhať určovacou žalobou, že pracovný
pomer síce netrvá, avšak bol skončený neplatne, pretože trvanie pracovného pomeru ide „ruka v ruke“ s
neplatnosťou právneho úkonu skončenia pracovného pomeru. Samotné určenie, že by žalovaný porušil
zákon nesplnením podmienok pre okamžité skončenie pracovného pomeru, aj keď v súčasnosti netrvá

stav právnej neistoty u žalovaného ohľadom trvania jeho pracovného pomeru (ktorý skončil na základe
žalobcom podanej výpovede) na základe určovacej žaloby v zmysle § 137 c) CSP možné nie je, a to
práve pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu V súčasnosti a obzvlášť za stavu, keď žalobca
vzal žalobu späť v časti, že už sa nedomáha že pracovný pomer trvá neexistuje právo žalobcu, ktoré
by malo byť porušené, alebo ohrozené a teda ani nemôže byť daný naliehavý právny záujem na určení

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného.

6. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 22.11.2023 opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/132/2008, podľa ktorého nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem.
I keby bolo potrebné ho deklarovať, tento vyplýva zo skutočností uvádzaných v žalobe. Pokiaľ by bol

ukončený pracovný pomer okamžite, tak ako to nezákonne urobil žalovaný, má k tejto informácii prístup
budúci zamestnávateľ žalobcu a teda by ho ako pracovníka by znevýhodňoval v ďalšom zamestnaní,
pokiaľ by k nemu prišlo, nakoľko z okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo nezákonné,
vyplýva, že je. Výrok o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je dôležitý pre finančnú
náhradu za dobu, kedy mohol ešte žalobca u žalovaného pracovať, domáhať sa náhrady mzdy.

7.Súdvovecinariadilpojednávanienadeň11.03.2024,naktoromvecprejednalarozhodolvprítomnosti
právnych zástupcov strán sporu. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že na podanej
žalobe v zmysle čiastočného späťvzatia zotrváva a odkázala na písomné podania, ako aj na písomné
vyhotovenie žaloby, v ktorých ozrejmili všetky rozhodné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné preto, aby súd

na základe týchto rozhodných skutočností mohol žalobe vyhovieť. V záverečnej reči poukázala na to, že
z listín predložených spolu so žalobou, resp. priebehu celého konania nepochybne vyplýva záver o tom,
že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorého sa toto konanie týka, je neplatné. Vzhľadom na
skutkovú i právnu argumentáciu, ktorú žalobca v jednotlivých podaniach uviedol, vzhľadom na vykonané
dokazovanie, navrhovala žalobe vyhovieť a v prípade, že súd určí neplatnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru, uplatnila si nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Zamestnanec žalovaného poverený zastupovaním v celom rozsahu zotrval na podaných vyjadreniach
majúc za to, že na základe uvedených skutočností je namieste, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
V záverečnej reči uviedol, že žalobu je možné zamietnuť z toho dôvodu, že sám žalobca spôsobil

svojim konaním, že netrvá na tom, aby jeho pracovný pomer trval, pretože bol to práve žalobca,
ktorý podal výpoveď, avšak následne v rozpore jednak s ustanovením pracovnej zmluvy a zároveň
ustanoveniami Zákonníka práce svojvoľne nenastúpil do práce, čím žalovanému spôsobil jednak škodu
a zároveň aj určité problémy v súvislosti so zabezpečením nepretržitej prevádzky. Žalobca nijakýmspôsobom nepreukázal žalovanému, že je práceneschopný, tak ako to pôvodne tvrdil. Medzitým ako
bolo žalovanému na základe jeho absencie v práci doručené okamžité skončenie pracovného pomeru,
o ktorom možno teda konštatovať, že nie je ani on s ním spokojný na základe toho, že objektívne nebolo

odôvodnené, nakoľko bolo vygenerované z účtovného programu. Vtedy už žalobca do práce nechodil.
Ostal nekontaktný, a teda zamestnávateľ tento prejav vôle okrem toho, že bol teda mienený vážne, mal
administratívny charakter z toho dôvodu, aby u žalobcu teda skončil pracovný pomer a bol odhlásený
zo sociálnej poisťovne. Vzhľadom k tomu, že pri podaní okamžitého skončenia pracovného pomeru
už zamestnanec v práci nebol, teda nebolo spravodlivo od zamestnávateľa požadovať, aby zotrval

na zamestnávaní takéhoto zamestnanca. Následne na základe podanej výpovede zo strany žalobcu
žalobcovi skončil pracovný pomer dňa 31.7. s tým, že žaloba, ktorá bola podaná, bola podaná predčasne
s poukazom na § 77 Zákonníka práce a zároveň, keďže skončil pracovný pomer, tu k uvedenému
nie je možné sa stotožniť jednak s právnym názorom protistrany, ani s názorom súdu, že by nebolo
potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. Existujú minimálne 4 judikáty Najvyššieho súdu, a to je
R 68/169, následne je to Z3 - to je zo súdnej praxe 3 strana 209 a zo súdnej praxe 6/2004 a R 76/2004,

ktoré vyslovene predpokladajú existenciu naliehavého právneho záujmu. V súčasnej dobe, keď žalobca
nezotrval na podaní žaloby v zmysle, že netrvá na existencii, alebo teda netrvá na meritórnom výroku
súdu, ktorý by konštatoval existenciu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným, mal za to, že
tento naliehavý právny záujem v súčasnosti neexistuje, pričom naliehavý právny záujem by mal trvať
počas celej existencie žaloby a zároveň nemožno sa domáhať, len určenia, že pracovný pomer síce

netrvá, ale jednoducho žalobca má záujem na tom, aby súd určil, že to skončenie bolo neplatné, pretože
neplatnosť skončenia pracovného pomeru ako právneho úkonu ide teda ruka v ruke s tým, že existuje,
alebo neexistuje pracovný pomer medzi stranami sporu. Len tá skutočnosť, že žalobca má záujem na
tom, aby mu boli nahradené trovy konania a trovy právneho zastúpenia ešte neznamená, že je nutné
určiť, že či bol pracovný pomer skončený platne, alebo neplatne.

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, celým spisovým materiálom a zistil
nasledovný skutkový stav:

10.Žalobcaakozamestnanecažalovanýakozamestnávateľuzatvorilidňa31.01.2022pracovnúzmluvu

s určením dňa nástupu do práce od 01.02.2022. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do
31.01.2023, pričom sa účastníci zmluvy dohodli na skúšobnej dobe do 30.04.2022 (č. l. 10-12 spisu).

11. Žalobca ako zamestnávateľ dňa 16.06.2023 okamžite skončil so žalobcom ako zamestnancom
pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer skončí dňom

16.06.2023. V listine Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nie je uvedený
žiadny dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru (č. l. 6 spisu). Podľa potvrdenia o zamestnaní
zo dňa 16.06.2023 žalobca bol u žalovaného zamestnaný od 01.02.2022 do 16.06.2023 (č. l. 6rub spisu).

12. Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 03.07.2023, že okamžité skončenie pracovného pomeru

zo dňa 16.06.2023 za neplatné a trvá na tom, že pracovný pomer naďalej trvá a žiadal, aby m bola
prideľovaná práca. List bol žalovanému doručený dňa 04.07.2023 (č. l. 7-9 rub spisu).

13. Žalobca dňa 29.5.2023 dal žalovanému výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 67 Zákonníka
práce. Výpoveď bola zamestnancom žalovaného prevzatá dňa 30.05.2023 (č. l. 27 spisu).

14. Žalovaný predložil výkaz dochádzky žalobcu ako zamestnanca za 06/2023, podľa ktorého
žalobca pracoval v uvedenom mesiaci v dňoch od 01.06.2023-09.06.2023. Podľa prehľadu e-PN
Sociálna poisťovňa žalobca v od 24.10.2022-17.07.2023 nebol práceneschopný. Podľa akceptovaného
registračného listu FO pre Sociálnu poisťovňu zo dňa 16.06.2023 došlo u žalobcu k prerušeniu poistenia

od 12.06.2023 (č. l. 28-31 spisu).

15. Na základe takto zisteného skutkového stavu veci súd danú vec posúdil podľa nasledovných
ustanovení:

Podľa § 7 ods. 1 z. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“ ), zamestnávateľ je
právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom
vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch,
a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa
závislú prácu.

Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve
ako deň nástupu do práce.

Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť
a) dohodou,
b) výpoveďou,

c) okamžitým skončením,
d) skončením v skúšobnej dobe.

Podľa§§68ods.1Zákonníkapráce,zamestnávateľmôžeokamžiteskončiťpracovnýpomervýnimočne
a to iba vtedy, ak zamestnanec

a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný
pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel,

najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako
platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné

zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce, ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím
zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer

uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Na predĺženie trvania pracovného pomeru podľa § 64 ods. 2 sa na účely prvej vety neprihliada, ak
tento zákon neustanovuje inak. Ak sa pracovný pomer predlžuje podľa § 64 ods. 2 z dôvodu plynutia
ochrannej doby podľa § 64 ods. 1 písm. a), zamestnanec môže neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou uplatniť na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa uplynutia posledného dňa
ochrannej doby, najneskôr však do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, ak

by zamestnanec nebol v ochrannej dobe.

Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne
písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak

a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

16. Predmetom sporu je nárok na určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou zo dňa 31.01.2022 medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako
zamestnávateľom, zo strany zamestnávateľa, je neplatné. Žalobca sa pôvodne domáhal aj určenia, že
pracovný pomer naďalej trvá, keďže však došlo k späťvzatiu žaloby v tejto časti ešte pred otvorenímpojednávania, súd konanie v tejto časti zastavil podľa § 145, pričom v zmysle § 146 ods. 1 CSP sa
súhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby nevyžadoval.

17. Podľa § 144 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať
žalobu späť.

18. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O
čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

19. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

20. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný bol zamestnávateľom žalobcu na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 31.01.2022. Nesporné je, že dňa 30.5.2023 bola daná výpoveď zamestnancom -
žalobcom. Rovnako nesporné je, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalovaným dňa
16.06.2023, ktoré doručil žalobcovi dňa 19.6.2023.

21. Žalobca podal žalobu v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce, t. j. dva mesiace odo dňa,

kedy pracovný pomer skončil. Pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom,
v ktorom je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený, bez ohľadu na to, či je v zrušovacom
prejave uvedený iný konkrétny deň. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru neplatia výpovedné
doby, teda ku skončeniu pracovného pomeru dochádza dňom doručenia zrušovacieho prejavu druhému
účastníkovi pracovného pomeru. Pracovný pomer skončil dňa 19.06.2023 a žaloba bola podaná na súde

dňa 10.07.2023, teda v zákonnej dvojmesačnej lehote.

22. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami

vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

23. Civilný sporový poriadok pripúšťa žaloby na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že
tak vyplýva z osobitného právneho predpisu (hmotného práva). Právnou skutočnosťou je skutočnosť,
s ktorou právna norma spája vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Najčastejšími právnymi
skutočnosťami závislými od vôle sú zmluva, odstúpenie od zmluvy, skončenie pracovného pomeru
výpoveďou a pod. Zákonodarca v dôvodov správe uvádza, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky

nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných
právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Takáto žaloba
je prípustná len v prípade, ak jej existenciu predpokladá osobitný predpis. Ako zákonodarca ďalej v
dôvodovej správe uvádza, medzi osobitné predpisy podľa písmena d) komentovaného ustanovenia
patria napríklad Zákonník práce, zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a pod. Z povahy

žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce tak vyplýva, že ide
o žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP o určení právnej skutočnosti, pričom uvedené musí vyplývať z
osobitného predpisu. V tomto prípade prípustnosť takejto žaloby vyplýva z ust. § 77 Zákonníka práce.
V prípade žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa naliehavý právny záujem na takomto
určení neskúma. Nie je preto dôvodná obrana žalovaného, že žalobca netvrdil ani nepreukázal naliehavý

právny záujem na ním požadovanom určení.

24. Jedným zo spôsobov skončenia pracovného pomeru je aj skončenie pracovného pomeru jeho
okamžitým skončením v zmysle § 59 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce. Okamžite skončiť pracovný
pomer môže tak zamestnanec ako i zamestnávateľ. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo

strany zamestnávateľa Zákonník práce zakotvuje ako výnimočný spôsob skončenia pracovného
pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon smerujúci ku skončeniu
pracovného pomeru okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia druhému účastníkovi. Pretože
v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o veľmi vážny zásah do právneho postaveniaoboch účastníkov pracovného pomeru, nielen zamestnávateľ, ale aj zamestnanec je oprávnený
okamžite skončiť pracovný pomer výlučne z taxatívne uvedených zákonných dôvodov. Okamžité
skočenie pracovného pomeru v zmysle § 70 ZP musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne,

a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi musia v ňom skutkovo vymedziť jeho
dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Dôvod skončenia pracovného pomeru
musí byť uvedený nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý dôvod uvedený v § 68 Zákonníka práce je
uplatnený, ale aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní je naplnený dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Neobstojí tvrdenie, že

žalovaný skutkovo nevymedzoval dôvod v písomnom skončení z dôvodu, že žalobca sa nedostavil
do práce. Zákon nepredpokladá možnosť neuvedenia skutkových dôvodov, pre ktoré zamestnávateľ
pristupuje k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Bez zákonom požadovaných formálnych
a hmotnoprávnych náležitostí je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné.

25. V podmienkach prejednávanej veci zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom

a to jednostranným právnym úkonom, listom zo dňa 16.06.2023. Formálne náležitosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru boli splnené. Bola splnená písomná forma tohto úkonu, ako aj to,
že okamžité skončenie bolo doručené žalobcovi, a to dňa 19.06.2023. Pokiaľ však ide o obsahové
náležitostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru, tusúdvykonanýmdokazovanímmapreukázané,
že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - žalovaného neobsahovalo

vôbec žiadny skutkovo vymedzený dôvod skončenia. Stroho odkazovalo iba na ust. § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce, hoci Zákonník práce výslovne požaduje, aby sa dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru skutkovo vymedzil tak, aby nebol zameniteľný s iným dôvodom. Dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru musí byť vymedzený takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom
konkrétnom konaní zamestnanca spočíva a tiež aj z dôvodu, aby nebolo možné dodatočne meniť

dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
musí byť uvedený nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý dôvod uvedený v § 68 Zákonníka práce je
uplatnený, ale aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní je uplatnený dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Konkretizácia dôvodu je potrebná, aby nevznikli pochybnosti, prečo
došlo k skončeniu pracovného pomeru (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/857/2000).

Okrem toho všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka kladú aj zákonné požiadavky na určitosť
právneho úkonu, ktorý však môže byť neplatný len za predpokladu, že sa ani pomocou výkladu nedá
zistiť, čo ním chcel účastník vyjadriť. Súd potom v konaní nemôže posudzovať, či dôvod pre okamžité
skončenie bol daný alebo nie. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 16.06.2023 je neplatné pre neuvedenie dôvodu

okamžitého skončenia.

26. Súd k námietkam žalovaného zdôrazňuje, že bez ohľadu, či zamestnanec žiadal žalobou určiť aj že
pracovný pomer naďalej trvá, nie je tento výrok nevyhnutnou podmienkou pre to, aby sa mohol domáhať
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uvedené vyplýva z ust. § 79 ods. 4 Zákonníka,

ktorý predpokladá aj situáciu, že zamestnanec nebude žalovať to trvanie pracovného pomeru.

27. Žalobca vzal v priebehu konania späť žalobu o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, teda
žalobca v konaní napokon nezotrval na žalobe v časti určenia, že pracovný pomer naďalej trvá. Hoci
pôvodnežalobcaoznámilžalovanému,žetrvánaďalšomzamestnávaní,avšakvpriebehukonaniadošlo

k späťvzatiu žaloby v tejto časti (do rozhodnutia súdu), súd dospel k záveru, že žalobca netrvá na ďalšom
trvaní pracovného pomeru so žalovaným. V takom prípade sú splnené všetky zákonné predpoklady
skončenia pracovného pomeru dohodou za použitia fikcie v zmysle § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka
práce, a teda že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou k 19.06.2023. Iná dohoda
v zmysle § 79 ods. 4 písm. b/ Zákonníka práce súdu predložená nebola. Na tomto závere nemôže

nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobca dal žalovanému platnú výpoveď z 30.05.2023. Právny následok
skončenia pracovného pomeru na základe tejto výpovede totiž nenastal, lebo k skončeniu pracovného
pomeru dohodou za použitia fikcie v zmysle § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, došlo pred uplynutím
výpovednej doby, t.j. pred 31.07.2023. Uvedená výpoveď daná žalobcom nemohla teda spôsobiť žiadne
právne účinky (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/32/2012).

28. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.29. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

30. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

31. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Súd konštatuje, že žalobca sa domáhal v konaní dvoch nárokov, pričom

úspešný bol v časti prvého nároku, t. j. určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
V tejto časti mu súd priznal výrokom III. nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
Pokiaľ ide o nárok žalobcu na určenie, že pracovný pomer trvá, v tejto časti vzal žalobu späť, a hoci
vzal žalobu späť z dôvodu, že žalobca podal výpoveď z pracovného pomeru, v čase začatia konania
(10.07.2023) len plynula výpovedná doba (uplynula dňa 31.07.2023) a nebolo zrejmé, či nebude zo
strany zamestnávateľa – žalovaného namietaná neplatnosť výpovede, preto súd má za to, že žalobca

nezavinil zastavenie konania, avšak zavinenie nemožno konštatovať ani na strane žalovaného, preto
v tejto časti vyslovil, že sa žiadnej zo strán náhrada trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na

podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom
počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a
aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov
a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľaustanovenia§363CSPvodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodania(t.j.ktorémusúdu
je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým,
že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.