Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123232693
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Krivdová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5123232693.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ZuzanyKrivdovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v spore žalobcu: A. B., C. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, E. – F. G., právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Stopka,
JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1 A, 022 01 Čadca, IČO: 36 866 849, proti žalovanému:
exT person s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 10A, Bratislava – mestská časť Rača 831 06, IČO:
54 256 151, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 51Cpr/1/2023-71 zo dňa 11. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o žalobe v časti, ktorou sa žalobca
domáhal určenia, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.01.2022 trvá (výrok
I.). Určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2023, doručené žalobcovi dňa
19.06.2023, zo strany žalovaného je neplatné (výrok II.). V časti o určenie, že okamžité skončenie

pracovného pomeru je neplatné, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (výrok III.). V zastavenej časti konania rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán
sporu nemá nárok na ich náhradu (výrok IV.).
2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca ako
zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 31.01.2022 pracovnú zmluvu s určením dňa
nástupu do práce od 01.02.2022. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 31.01.2023, pričom
sa účastníci zmluvy dohodli na skúšobnej dobe do 30.04.2022 (č.l. 10-12 spisu).

Žalobcadňa29.05.2023dalžalovanémuvýpoveďzpracovnéhopomeruvzmysle§67Zákonníkapráce.
Výpoveď bola zamestnancom žalovaného prevzatá dňa 30.05.2023 (č. l. 27 spisu).

Žalobcaakozamestnávateľdňa16.06.2023okamžiteskončilsožalobcomakozamestnancompracovný
pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer skončí dňom 16.06.2023.
V listine Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nie je uvedený žiadny
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru (č.l. 6 spisu). Podľa potvrdenia o zamestnaní zo dňa

16.06.2023 žalobca bol u žalovaného zamestnaný od 01.02.2022 do 16.06.2023 (č.l. 6 rub spisu).Žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 03.07.2023, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 16.06.2023 považuje za neplatné a trvá na tom, že pracovný pomer naďalej trvá a žiadal, aby m
bola prideľovaná práca. List bol žalovanému doručený dňa 04.07.2023 (č.l. 7-9 rub spisu).

Žalovaný predložil výkaz dochádzky žalobcu ako zamestnanca za 06/2023, podľa ktorého žalobca
pracoval v uvedenom mesiaci v dňoch od 01.06.2023 - 09.06.2023. Podľa prehľadu e-PN Sociálna
poisťovňa žalobca v od 24.10.2022 - 17.07.2023 nebol práceneschopný. Podľa akceptovaného
registračného listu FO pre Sociálnu poisťovňu zo dňa 16.06.2023 došlo u žalobcu k prerušeniu poistenia
od 12.06.2023 (č.l. 28-31 spisu).

Na základe takto zisteného skutkového stavu veci súd danú vec posúdil podľa ustanovení Zákonníka
práce (§ 7, § 11, § 42 ods. 1, § 46, § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 a 2, § 70, § 71 ods. 2, § 77, § 79 ods. 4).
Žalobca sa pôvodne domáhal aj určenia, že pracovný pomer naďalej trvá, keďže však došlo k späťvzatiu
žaloby v tejto časti ešte pred otvorením pojednávania, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil
podľa § 145 CSP, pričom v zmysle § 146 ods. 1 CSP sa súhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím

žaloby nevyžadoval.
Konštatujúc, že žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce
ježalobouvzmysle§137písm.d)CSPourčeníprávnejskutočnosti,ktorávyplývazosobitnéhopredpisu
(§ 77 Zákonníka práce), poukázal na to, že naliehavý právny záujem na takomto určení sa neskúma.
V podmienkach prejednávanej veci zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom a to

jednostranným právnym úkonom, listom zo dňa 16.06.2023. Formálne náležitosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru boli splnené. Bola splnená písomná forma tohto úkonu, ako aj to, že okamžité
skončenie bolo doručené žalobcovi, a to dňa 19.06.2023. Pokiaľ však ide o obsahové náležitosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, mal preukázané, že okamžité skončenie pracovného
pomeruzostranyzamestnávateľa-žalovanéhoneobsahovalovôbecžiadnyskutkovovymedzenýdôvod

skončenia. Stroho odkazovalo iba na ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, hoci Zákonník práce
výslovne požaduje, aby sa dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo vymedzil tak,
aby nebol zameniteľný s iným dôvodom. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť
vymedzenýtakýmspôsobom,abybolonepochybné,vakomkonkrétnomkonanízamestnancaspočívaa
tiež aj z dôvodu, aby nebolo možné dodatočne meniť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť uvedený nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý
dôvod uvedený v § 68 Zákonníka práce je uplatnený, ale aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom
konaní je uplatnený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Konkretizácia dôvodu je
potrebná, aby nevznikli pochybnosti, prečo došlo k skončeniu pracovného pomeru (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/857/2000). Okrem toho všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníkakladúajzákonnépožiadavkynaurčitosťprávnehoúkonu,ktorývšakmôžebyťneplatnýlenza
predpokladu, že sa ani pomocou výkladu nedá zistiť, čo ním chcel účastník vyjadriť. Súd potom v konaní
nemôže posudzovať, či dôvod pre okamžité skončenie bol daný alebo nie. Vzhľadom na uvedené dospel
k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zo dňa 16.06.2023 je
neplatné pre neuvedenie dôvodu okamžitého skončenia.

K námietkam žalovaného zdôraznil, že bez ohľadu, či zamestnanec žiadal žalobou určiť aj že pracovný
pomer naďalej trvá, nie je tento výrok nevyhnutnou podmienkou pre to, aby sa mohol domáhať
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uvedené vyplýva z ust. § 79 ods. 4 Zákonníka,
ktorý predpokladá aj situáciu, že zamestnanec nebude žalovať trvanie pracovného pomeru.

Žalobca vzal v priebehu konania späť žalobu o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, teda žalobca v
konaní napokon nezotrval na žalobe v časti určenia, že pracovný pomer naďalej trvá. V takom prípade
sú splnené všetky zákonné predpoklady skončenia pracovného pomeru dohodou za použitia fikcie v
zmysle § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, a teda že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil

dohodou k 19.06.2023. Iná dohoda v zmysle § 79 ods. 4 písm. b/ Zákonníka práce súdu predložená
nebola. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobca dal žalovanému platnú výpoveď
z 30.05.2023. Právny následok skončenia pracovného pomeru na základe tejto výpovede totiž nenastal,
lebo k skončeniu pracovného pomeru dohodou za použitia fikcie v zmysle § 79 ods. 4 písm. b)
Zákonníka práce, došlo pred uplynutím výpovednej doby, t.j. pred 31.07.2023. Uvedená výpoveď daná

žalobcom nemohla teda spôsobiť žiadne právne účinky (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.
6Cdo/32/2012).
Žalobca sa domáhal v konaní dvoch nárokov, pričom úspešný bol v časti prvého nároku, t.j. určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v tejto časti mu priznal výrokom III. nárok nanáhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na určenie, že
pracovný pomer trvá, v tejto časti vzal žalobu späť, a hoci vzal žalobu späť z dôvodu, že žalobca
podal výpoveď z pracovného pomeru, v čase začatia konania (10.07.2023) len plynula výpovedná

doba (uplynula dňa 31.07.2023) a nebolo zrejmé, či nebude zo strany zamestnávateľa – žalovaného
namietaná neplatnosť výpovede, z tohto dôvodu mal za to, že žalobca nezavinil zastavenie konania,
avšak zavinenie nemožno konštatovať ani na strane žalovaného, preto v tejto časti vyslovil, že sa žiadnej
zo strán náhrada trov konania nepriznáva.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby

odvolacísúdnapadnutérozhodnutievcelomrozsahuzrušilavrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie
a rozhodnutie.
Uviedol, že dňa 30.5.2023 mu žalobca doručil výpoveď zo zamestnania a následkom prevzatého
doručenia výpovede podanej žalobcom dňa 01.06.2023 začala plynúť výpovedná lehota v dĺžke trvania
2 mesiacov, počas ktorej bol žalobca povinný vykonávať u zamestnávateľa (žalovaného) prácu, a to až
do skončenia výpovednej doby. Následne žalobca od 12.06.2023 nenastúpil do zamestnania a uviedol,

že je práceneschopný avšak potvrdenie o tejto skutočnosti nikdy nedoložil. Pravdivosť tvrdení žalobcu si
overil prostredníctvom Sociálnej poisťovne, pričom z uvedeného vyplynulo, že žalobca v uvedenom čase
práceneschopný nebol, a teda v jeho vyjadreniach o práceneschopnosti klamal. Práceneschopnosť sa
v uvedenom období evidovala výlučne elektronicky.
Následne Sociálnej poisťovni oznámil absenciu žalobcu v práci a po splnení zákonom stanovených

podmienok skončil pracovný pomer, a to listom zo dňa 16.06.2023, keďže žalobca evidentne nemal
záujem ďalej zotrvať a vykonávať prácu u zamestnávateľa, keďže celý pracovný týždeň nechodil do
práce a bol nekontaktný.
Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi vygenerované z účtovného programu,
bez odôvodnenia, avšak žalobca ako zamestnanec ku dňu odoslania okamžitého skončenia

pracovného pomeru v práci nebol od 12.06.2023 (vrátane) do 16.6.2023 (vrátane) teda celý pracovný
týždeň, čo žalovaný oprávnene vyhodnotil ako „nezotrvanie zamestnanca počas výpovednej doby
u zamestnávateľa“ tak, ako to predpokladá § 62 ods. 8 Zákonníka práce.
Následne žalobca do práce nenastúpil ani kedykoľvek po tom, a to ani po doručení listu od jeho právneho
zástupcu,žežiadaabymubolaprideľovanápráca.Tedaajtakétozotrvaniežalobcu,natom,žepracovný

pomer trvá a žiada aby mu bola prideľovaná práca sa javí ako len formálne a účelové bez úmyslu v
skutočnosti nastúpiť do práce.
Pracovný pomer so žalobcom skončil nie z vlastného podnetu avšak z dôvodu konania žalobcu a
svojvoľnej neprítomnosti žalobcu ako zamestnanca na pracovisku a z dôvodu jeho nekontaktnosti.
Vôľu nepokračovať v práci u zamestnávateľa počas výpovednej doby tak prejavil samotný žalobca ako

zamestnanec tým, že celý pracovný týždeň bez ospravedlnenia nechodil do práce. Teda aj oznámenie
o okamžitom skončení pracovného pomeru malo čisto administratívny charakter. Nemožno preto od
neho ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnával zamestnanca ktorý je nekontaktný
a nedostavuje sa do práce. Je dôležité uviesť, že žalobca nijako nereagoval na samotné okamžité
skončenie pracovného pomeru, avšak až na list, ktorým voči nemu bola uplatnená zákonná sankcia vo

výške 2 mesačných platov tak ako to predpokladá § 62 ods. 8 Zákonníka práce.
Mal za to, že bez ohľadu na platnosť alebo neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
z jeho strany je možné konštatovať, že odo dňa 01.06.2023 začala plynúť výpovedná lehota na
základe výpovede podanej žalobcom ako zamestnancom, ktorá uplynula dňa 31.07.2023. Počas
tejto doby síce žalobca adresoval žalovanému prostredníctvom svojho právneho zástupcu list zo dňa

03.07.2023, kde sa domáhal neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru voči nemu, avšak
výlučne na podklade neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa. V tomto liste však žalobca neuskutočnil akýkoľvek prejav vôle smerujúci k
späťvzatiu výpovede podanej zamestnávateľovi osobne listom zo dňa 29.05.2023, čo malo za následok
neprerušené uplynutie výpovednej lehoty (na základe výpovede podanej žalobcom ako zamestnancom),

ktorá výpovedná lehota uplynula dňa 31.07.2023.
Žalobca ako zamestnanec sa do práce neustanovil od 12.06.2023 (pondelok), teda nemožno klásť za
vinu zamestnávateľovi, že mu neprideľoval prácu, keď tento ani nebol na pracovisku prítomný (a bol
nekontaktný), a to napriek skutočnosti, že sa jeho prítomnosť snažil zabezpečiť telefonicky. Naopak
žalobca svojou svojvoľnou neprítomnosťou na pracovisku spôsobil značné problémy s organizáciou

dopravy u jeho zákazníkov, teda nemal nárok na zaplatenie akejkoľvek mzdy. Samozrejme úplne iná
situácia by nastala ak by zamestnanec prišiel do práce aspoň l-krát a požiadal o pridelenie práce.
Aj napriek skutočnosti, že pracovný pomer so žalobcom sa skončil najneskôr uplynutím výpovednej doby
dňa 31.07.2023, žalobca sa domáha vlastnej nepoctivosti ak sa ako zamestnanec domáha určenia, žejeho pracovný pomer trvá do dnešného dňa, z dôvodu, že neodôvodnil skončenie pracovného pomeru,
aj keď žalobca sám nechodil do práce a takmer po trojtýždňovej absencii v práci sa „spamätal“, že
má záujem určiť neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a na tom

základe určiť, že jeho pracovný pomer trvá. Mal za to, že takémuto konaniu nie je možné poskytnúť
právnu ochranu v zmysle judikovaného pozitívneho určenia, že jeho pracovný pomer trvá, pretože ten
kto ako prvý porušil svoje povinnosti voči druhej strane je žalobca, a to tým, že počas výpovednej doby
nezotrval u zamestnávateľa. Celkom iná situácia by nastala ak by žalobca chodil do zamestnania a
neodôvodnene by s ním bol skončený pracovný pomer pre minulé absencie.

Podľa jeho názoru právny záujem na určení trvania pracovného pomeru v tomto prípade daný nie je
z dôvodu, že aj keby pripustil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z jeho strany,
pracovný pomer sa skončil najneskôr dňa 31.07.2023 práve na základe platne podanej výpovede zo
strany zamestnanca (žalobcu), resp . na základe fikcie.
Sú absolútne irelevantné tvrdenia žalobcu v zmysle jeho príkladnej dochádzky do zamestnania, keď to
bol sám zamestnanec (žalobca) kto vo výpovednej dobe neprišiel do zamestnania, podstatou sporu je

v súčasnosti záujem žalobcu aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalovaným
bolo neplatné, a to aj napriek tomu, že pracovný pomer so žalobcom už mal aj tak skončiť na základe
prejavu vôle žalobcu na základe ním podanej výpovede - uplynutím výpovednej doby, a zvlášť ak by mal
pripustiť okolnosť, že pracovný pomer zanikol fikciou ešte pred uplynutím výpovednej doby (v súlade s
názorom prvostupňového súdu).

Žalobca má totiž v úmysle požadovať od neho náhradu mzdy za dni kedy ani nechodil do práce a to
ani vtedy keď o prideľovanie práce sám požiadal, avšak na tento účel slúži žaloba na plnenie a nie
určovacia žaloba.
Bez ohľadu na skutočnosť že judikatúra nevyžaduje, preukazovanie naliehavého právneho záujmu
v pracovnoprávnych vzťahoch je podľa jeho názoru nevyhnutné aby na takomto určení naliehavý

právny záujem existoval. Za súčasného stavu však o existencii akéhokoľvek právneho záujmu uvažovať
nemožno, pretože pracovný pomer zanikol práve na základe doručenej výpovede zo strany žalobcu
uplynutím výpovednej doby, resp. fikciou ešte pred uplynutím výpovednej doby. Neexistuje teda právo
ktorému by mala byť poskytnutá právna ochrana. Žaloba ani neznie v zmysle, že súd má určiť, že odkedy
do kedy trval pracovný pomer žalobcu u neho, preto mal za to, že ani meritórne rozhodnutie súdu o

takto podanej žalobe nie je v stave vniesť medzi strany sporu „poriadok“ práve naopak, môže generovať
akurát ďalší spor a to v podobe žaloby na plnenie a práve v takomto prípade určovaciu žalobu právna
teória nepripúšťa.

Podľa jeho názoru nie je možné poskytnúť právnu ochranu záujmom žalobcu, nakoľko žalobca sa

domáha ochrany vlastnej nepoctivosti, pretože to bol práve žalobca kto ako prvý porušil svoje povinnosti
voči druhej zmluvnej strane (po doručení výpovede zamestnávateľovi si vymyslel práceneschopnosť a
nechodil do práce).
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že je nesporné, že podal výpoveď
zamestnávateľovi – žalovanému, ktorá mala uplynúť 31.07.2023. Je nesporné, že žalovaný okamžite

skončil pracovný pomer v rámci tejto výpovednej lehoty, neplatnosť ktorého určil i súd v tomto konaní.
Je zrejmé, že v oboch prípadoch ide o samostatné práve úkony, ktoré boli vykonané. Ak aj počas
výpovednej lehoty z jeho strany nezákonným spôsobom ukončí pracovný pomer žalovaný, má právo sa
voči takémuto neplatnému právnemu úkonu brániť. Preto považoval za právne irelevatné všetky dôvody,
ktoré uvádza odvolateľ, či mal úmysel alebo nemal zotrvať v jeho pracovnom pomere, keď okamžité

skončenie pracovného pomeru bolo skutkovo nevymedzené, a teda súd toto nemohol ani preskúmavať
a je zjavne neplatné.

5. Žalovaný nevyužil právo reagovať na vyjadrenie žalobcu replikou.

6. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané sporovou stranou, proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. b/; CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku súdu prvej
inštancie podľa § 386 písm. b) CSP odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou a v ďalšej

napadnutej časti preskúmal výroky II. až IV. v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne v týchto častiach potvrdil.
7.Vo vzťahu k čiastočnému odmietnutiu odvolania podanému aj proti výroku I. napadnutého rozsudku
odvolací súd poukazuje na to, že aby podané odvolanie vyvolalo zamýšľané právne následky, t.j.
aby došlo k jeho vecnému prejednaniu odvolacím súdom, musí spĺňať všetky zákonom predpísané

podmienky. Subjektívnou podmienkou prípustnosti odvolania je podanie odvolania osobou oprávnenou
na jeho podanie. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je teda existencia
ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska
procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Ujma môže

mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napádaného výroku rozhodnutia od
posledného návrhu sporovej strany vo veci samej v jej neprospech. Formálna ujma môže vzniknúť vtedy,
ak nebolo žalobe alebo návrhu vyhovené čo len sčasti, ak súd prekročil žalobný návrh alebo prisúdil
niečoiné,nežčohosastranadomáhala.Ujmamôžemaťajpovahumateriálnu,atovtedy,akrozhodnutie
znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie.

8.
Odvolací súd dospel k záveru, že i keď žalovaný má postavenie sporovej strany, vo vzťahu k výroku I.
napadnutéhorozsudkumuneprináležíprávopodaťodvolanie,nakoľkorozhodnutímsúduprvejinštancie
o zastavení konania v časti týkajúcej sa určenia, že pracovný pomer trvá, nebol nijakým spôsobom
dotknutý na svojich právach, ani mu ním nebola spôsobená žiadna ujma. Preto odvolací súd odvolanie

žalovaného proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol.
9.
Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca sa po čiastočnom späťvzatí žaloby, dôsledkom ktorého
bolo čiastočné zastavenie konania, už nedomáha určenia, že jeho pracovný pomer trvá, ako mylne tvrdí
žalovaný.

10.
V ďalšom po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností
zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť

týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na
zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími
dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).

11.

V súdenej veci je podstata odvolacej argumentácia žalovaného založená na polemike o nutnosti
preukazovať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
zdôrazňujúc pritom, že pracovný pomer žalobcu mal aj tak skončiť na základe prejavu vôle žalobcu
na základe ním podanej výpovede uplynutím výpovednej doby s tým, že žalobca sa domáha ochrany
vlastnej nepoctivosti, pretože to bol práve žalobca kto ako prvý porušil svoje povinnosti voči nemu ako

zamestnávateľovi.
12.
Vo vzťahu k povahe žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď predmetnú žalobu posúdil ako žalobu podľa
§ 137 písm. d) CSP, t.j. žalobu o určenie právnej skutočnosti, ktorá vyplýva z osobitného predpisu, a to

konkrétnezustanovenia§77Zákonníkapráce,podľaktoréhoneplatnosťskončeniapracovnéhopomeru
výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec,
ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný
pomer skončiť. Pri tomto type žaloby nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na takomto
určeníasúdhoanineskúma.Odvolacísúdzdôrazňuje,žepreukazovanienaliehavéhoprávnehozáujmu

pri tomto type žaloby, nie je vyžadovaný nielen judikatúrou, ale ani zákonom (CSP).
13.
Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu obsiahnutému vo výroku II. napadnutého rozsudku odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.06.2023, doručené žalobcovi dňa 19.06.2023 zo strany

žalovaného je neplatné, a to pre neuvedenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže
neobsahovalo vôbec žiadny skutkovo vymedzený dôvod skončenia (t.j. v akom konkrétnom konaní
zamestnanca spočíval), ale len stroho odkazovalo na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
(t.j. závažné porušenie pracovnej disciplíny).14.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru

adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon
pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie
pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba
dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť (§ 70 Zákonníka práce). Z

ustanovenia § 15 Zákonníka práce vyplýva, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom
na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Platnosť právnych úkonov (vrátane
pracovnoprávnych úkonov vedúcich k skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať so
zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený.

15.

Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení
pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu

hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením
skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti,
z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre

neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len
vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený.
16.
V súdenej veci skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo bez odôvodnenia (podľa
tvrdenia žalobcu vygenerované z účtovného programu) potvrdil v odvolaní aj samotný žalovaný.

Absencia skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru z hľadiska
konkretizácie konania zamestnanca, ktoré k nemu viedlo, je bez ďalšieho jediným relevantným dôvodom
pre konštatovanie neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru. Preto súd nemohol
prihliadať na to, či dôvod na okamžité skončenie bol daný, ani „pátrať“ po tom v akom konkrétnom konaní
mal spočívať.

17.
Vo vzťahu ku faktu, že žalovaný okamžite skončil so žalobcom pracovný pomer až potom, čo mu
žalobca dal výpoveď, t.j. v priebehu plynutia výpovednej doby odvolací súd rovnako ako súd prvej
inštancie dospel k záveru, že právny následok skončenia pracovného pomeru na základe výpovede
danej žalobcom nenastal, lebo k skončeniu pracovného pomeru dohodou za použitia fikcie v zmysle § 79

ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, došlo pred uplynutím výpovednej doby, t.j. pred 31.07.2023. Uvedená
výpoveď daná žalobcom nemohla teda spôsobiť žiadne právne účinky. Tento jednostranný zrušovací
prejav žalobcu nemohol mať preto vplyv ani na spôsob a okamih skončenia pracovného pomeru.

18.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá vzájomnému procesnému úspechu strán v konaní
a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným. Žalovaný vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania
neformuloval žiadne odvolacie námietky.
19.

Odvolací súd akcentuje, že len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté
spochybňovaniesprávnostirozhodnutiasúdučikritikajehoprístupuzvolenéhopriprávnomposudzovaní
veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na
spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou

predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,
aleaniprávovyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovať
sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.
20.

V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp.zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 342/2010) odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že

v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.
21.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na

ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania
úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)