Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/69/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123204736
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2123204736.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/
X, D., zastúpeného: Advokátska kancelária Eckmann, s.r.o., so sídlom Mierové námestie 14, Trenčín,
IČO: 47 241 110, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C. G. H. XXXX/XX, I., 2/ J. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. G. H. XXXX/XX, I., zastúpeným advokátom: JUDr. Tomáš Sninčák, PhD.,
LL.M., so sídlom Žabotova 2/B, Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/
proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 14.10.2024 č. k. 16C/29/2023-101, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať
nehnuteľnosti, a to par. reg. „C“ č. 1378/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 93 m2; par. reg. „C“
č. 1388 - ostatná plocha vo výmere 250 m2; par. reg. „C“ č. 1389/5 - zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 345 m2; par. reg. „C“ č. 1390/1 - záhrada vo výmere 292 m2; par. reg. „C“ č. 1390/2 - ostatná
plocha vo výmere 76 m2; par. reg. „C“ č. 1391/2 - záhrada vo výmere 2 m2; par. reg. „C“ č. 1392/5 -

ostatná plocha vo výmere 25 m2; par. reg. „C“ č. 1394/2 - ostatná plocha vo výmere 62 m2; par. reg. „C“
č. 1399/2 - ostatná plocha vo výmere 53 m2; par. reg. „C“ č. 2095/7 - orná pôda vo výmere 3257 m2; par.
reg. „C“ č. 2095/8 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1584 m2; par. reg. „C“ č. 2095/11 - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 120 m2; par. reg. „C“ č. 2099/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 127
m2; stavbu – dom. súpis. č. XXXX na parcele reg. „C“ č. 2095/11, druh stavy 10, ktoré sa nachádzajú v
okrese Piešťany, v obci I., v katastrálnom území I. a sú evidované na liste vlastníctva č. XXXX, vedené
Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom, a odovzdať ich do užívania žalobcovi, a to do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. priznal žalobcovi proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, § 41a ods. 2, § 123, § 126 ods. 1, 2, §
553 ods. 1, § 588 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj
„OZ“), čl. 20 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Vecne dôvodil žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 14.6.2023 domáhal voči žalovaným
1/ a 2/ vypratania nehnuteľností bližšie špecifikovaných v žalobe. Žalobca tvrdil, že je výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností, pričom žalovaní 1/ a 2/ tieto nehnuteľnosti bez akéhokoľvekprávneho vzťahu (nájomného či obdobného vzťahu) užívajú. Žalovaní so žalobou nesúhlasili, mali za
to, že je potrebné posúdiť platnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca nadobudol predmetné
nehnuteľnosti, pretože touto kúpnou zmluvou malo dôjsť len k dočasnému nadobudnutiu vlastníckeho

práva žalobcu a nie k trvalému nadobudnutiu vlastníckeho práva. Predmetná kúpna zmluva podľa
žalovaných predstavuje simulovaný právny úkon, a to zabezpečenie úhrady dlžnej sumy dočasným
nadobudnutím vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, je to absolútne neplatný právny úkon pre
nedostatok vôle a z toho dôvodu, že nebol urobený určite a zrozumiteľne.

4.Súdprvejinštancievovecivykonaldokazovanievýsluchomžalovanýchalistinnýmidôkazmi,pričomsi
ustálil nasledovný skutkový stav: Žalobca je aktuálne zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX ako vlastník
nehnuteľností. Medzi žalobcom a žalovanými neexistoval žiadny nájomný alebo iný právny vzťah, ktorý
by legitimizoval užívanie predmetných nehnuteľností zo strany žalovaných. Z výsluchu žalovaného 2/
vyplynulo, že dom nikdy nemal byť na predaj. Žalovaní stavali spoločne penzión a dom sa dostal do
dražby asi v roku 2019 cez konkurz, pretože bol založený záložným právom. Tento dom vykúpil z

dražby človek blízky žalovaným pre nich samotných. Následne došlo k viacerým prevodom vlastníckeho
práva na súčasného žalobcu. Z výpovede žalovaného 2/ vyplynulo, že účelom viacerých prevodov
vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností bola ich ochrana pred dražbou v dôsledku vyhláseného
konkurzu, pričom následne sa malo jednať o spätný prevod vlastníckeho práva na žalovaných, keď
zoženú potrebné peniaze.

5. Spor medzi stranami súd prvej inštancie posúdil tak, že žalobca je aktuálnym výlučným vlastníkom
predmetných nehnuteľností. Vlastník veci má v zmysle § 123 OZ predmet svojho vlastníctva držať,
užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Akékoľvek obmedzenie jeho vlastníckeho práva
zo strany žalovaných musí mať právny dôvod (zákonný alebo zmluvný) v podobe právneho titulu, ako

napríklad nájomnej zmluvy, súdneho rozhodnutia alebo v podobe iného zmluvného vzťahu. Keďže
v civilnom sporovom konaní nebol predložený žiadny právny titul oprávňujúci žalovaných predmetné
nehnuteľnosti žalobcu užívať, súd po podrobnej právnej a skutkovej analýze dospel k právnemu záveru,
že žalobe žalobcu je potrebné v celom rozsahu vyhovieť. Je tomu tak preto, pretože pre úspešné
uplatnenie práva žalobcu v tomto konaní postačovalo, pokiaľ žalobca preukázal vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam a že žalovaní nemajú na užívanie predmetných nehnuteľností žiadny
právny titul. Nakoľko obidve právne podmienky boli v civilnom sporovom konaní spoľahlivo preukázané,
žaloba žalobcu bola v celom rozsahu dôvodná.

6. Medzi stranami sporu bola v zásade pre posúdenie sporu sporná jedna právna skutočnosť, a

to posúdenie platnosti nadobúdacej kúpnej zmluvy, ktorou žalobca nadobudol vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam. Žalovaní uviedli, že sa jedná o simulovaný, resp. zastretý právny
úkon žalobcu. Žalobca tieto skutočnosti poprel a uviedol, že sa jedná o nekonkrétne a ničím
nepodložené tvrdenia žalovaných. Žalobca bol toho názoru, že sa jedná o účelové predlžovanie
sporu zo strany žalovaných. Súd vykonal dokazovanie prostredníctvom kúpnej zmluvy uzavretej

medzi K. L. ako predávajúcim a A. B. ako kupujúcim a súčasným žalobcom v tomto spore. Na
pojednávaní dňa 16.9.2024 žalovaní uviedli, že článok IV. ods. 1 písm. b) kúpnej zmluvy preukazuje,
že žalovaní boli sprostredkovatelia uzatvorenej kúpnej zmluvy a že išlo o akýsi zabezpečovací prevod
vlastníckeho práva, kde bolo podstatou požičanie peňazí pre žalovaných, aby si vedeli vysporiadať
svoje záležitosti. Podľa názoru žalovaných tento článok kúpnej zmluvy vylučuje akékoľvek uplatnené

právo žalobcu v tomto konaní. Žalobca k týmto argumentom uviedol, že argumentácia žalovaných je
scestná a popierajúca elementárne princípy právneho poriadku Slovenskej republiky. Z vykonaného
dokazovania prostredníctvom podrobnej analýzy predloženej nadobúdacej kúpnej zmluvy a jej článku
II. Prejav vôle vyplýva, že predávajúci predmetné nehnuteľnosti v celosti predáva a kupujúci tieto
predmetné nehnuteľnosti nadobúda do svojho výlučného vlastníctva. Predmetný článok jasne a zreteľne

upravuje vôľu zmluvných strán tejto kúpnej zmluvy natrvalo previesť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam z predávajúceho na kupujúceho ako súčasného žalobcu. Kúpna zmluva v čl. VIII.
bod 4 upravuje záverečné ustanovenia, kde zmluvné strany kúpnej zmluvy jednoznačne prehlásili,
že sa podrobne oboznámili s kúpnou zmluvou a s jej obsahom súhlasia. Z uvedeného dôvodu súd
dospel k čiastočnému právnemu záveru, že prejav vôle obdivoch zmluvných strán tejto kúpnej zmluvy

bol vyjadrený jasne a zreteľne, pričom ich prejavená vôľa zodpovedá obsahu právneho úkonu, ktorý
medzi sebou podpísali. Z tohto dôvodu súd nemohol akceptovať obranu žalovaných v podobe právnej
argumentácie, že prejav vôle predávajúceho a kupujúceho nezodpovedá právnemu úkonu, ktorý medzi
sebou podpísali.7. Žalovaní v priebehu konania neuviedli, aký mal byť skutočný zastretý právny úkon žalobcu, na základe
ktorého mal nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti. Túto skutočnosť náležite žiadnym relevantným

spôsobom nepreukázali. Žalovaní na pojednávaní konanom dňa 16.9.2024 poukazovali na čl. IV. ods.
1 písm. b) Platobné podmienky predmetnej kúpnej zmluvy, podľa ktorého časť kúpnej ceny vo výške
15.000 eur mala byť vyplatená žalovaným. K tejto právnej argumentácii súd uviedol, že z predmetného
ustanovenia kúpnej zmluvy vôbec nie je zrejmé, že sa jedná práve o osoby žalovaných, pretože nie
sú v celej kúpnej zmluve definované dátumom narodenia alebo rodným číslom. Súčasne súd uviedol,

že z predmetného ustanovenia kúpnej zmluvy vôbec nevyplýva, že predmetné ustanovenie dokazuje,
že sa jedná o simulovaný právny úkon a malo by ísť o akýsi zabezpečovací prevod práva medzi
predávajúcim a kupujúcim. Na základe predmetného ustanovenia kúpnej zmluvy nie je možné vyvodiť
právny záver o tom, že predávajúci a kupujúci nemali vôľu uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu, ale len
zabezpečovací prevod práva. Je tomu tak preto, pretože právny úkon v podobe kúpnej zmluvy spĺňa
všetky zákonom predpísané formálne aj materiálny znaky pre kúpnu zmluvu v zmysle § 588 OZ a

súčasne neobsahuje v sebe žiadne ustanovenia, ktoré by naznačovali, že sa jedná o zabezpečovací
prevod práva v zmysle § 553 OZ. Navyše súd uviedol, že správnym výkladom predmetného článku
IV. nadobúdacej kúpnej zmluvy na základe zásad výrokovej logiky a správneho výkladu práva možno
dospieť len k právnemu záveru, že predmetný článok kúpnej zmluvy obsahuje platobné podmienky
kúpnej ceny, pričom čl. IV. bod 1 písm. b) kúpnej zmluvy upravuje miesto plnenia kúpnej ceny. Žiadne

iné právne závery nie je možné z predmetného článku kúpnej zmluvy vyvodiť. Z uvedeného dôvodu súd
argumenty žalovaných ohľadom simulovaného právneho úkonu nemohol vziať do úvahy a vyhodnotil
ich ako právne irelevantné. Navyše súd uviedol, že neplatnosti simulovaného právneho úkonu v zmysle
§ 41a ods. 2 OZ sa nemožno domáhať voči tomu, kto ho považoval za nezastretý. Súd nemal dôvod
uvažovať o simulovanom právnom úkone v podobe predloženej kúpnej zmluvy aj preto, pretože ho

samotné zmluvné strany kúpnej zmluvy považujú za riadny právny úkon a v súčasnosti sa nevedie
žiadny súdny spor medzi stranami kúpnej zmluvy o tom, či predmetná kúpna zmluva je platný alebo
neplatný právny úkon.

8. Žalovaní sa v priebehu civilného sporového konania domáhali neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy,

najmä z toho dôvodu, že sa jedná o simulovaný právny úkon. Súd však pre žalovaných v tomto smere
uviedol, že predmetná kúpna zmluva obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti v zmysle §
588 a nasl. OZ upravujúcich kúpnu zmluvu a po jej vzhliadnutí nenašiel žiadne ustanovenia, ktoré by
spôsobovali jej neplatnosť pre rozpor s kogentnými ustanoveniami regulujúcimi kúpnu zmluvu v zmysle §
588 a nasl. OZ. Z uvedeného dôvodu súd argumenty žalovaných o neplatnosti právneho úkonu nemohol

vziať ani v tomto smere do úvahy a vyhodnotil ich ako právne irelevantné.

9. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom žalovaných, dopytom na správny
orgán za účelom predloženia predmetnej kúpnej zmluvy a prostredníctvom listinných dôkazov
založených v spisovom materiáli. Súd však nevykonal navrhované dôkazy žalovaných v podobe návrhu

na výsluch svedka p. K. L., ktorý vystupoval v predmetnej kúpnej zmluve ako predávajúci. Účelom
predvolania svedka zo strany žalovaných malo byť potvrdenie, že sa jedná o simulovaný právny
úkon. Návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka p. K. L. bol na pojednávaní dňa 16.9.2024
opätovne zamietnutý zo strany konajúceho súdu s riadnym odôvodnením s odvolaním sa na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2019 z 31.3.2021 s tým, že tvrdená skutočnosť, ku ktorej

overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania
a súčasne dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje
vypovedacou potenciou. Nie je totiž právne možné, aby došlo k vyhláseniu predmetnej kúpnej zmluvy za
simulovaný právny úkon, resp. za neplatný právny úkon v rámci prejudiciality tohto súdneho rozhodnutia
bez toho, aby samotné zmluvné strany tejto kúpnej zmluvy ju považovali za neplatný právny úkon,

resp. aspoň jedna zmluvná strana ju považovala za simulovaný právny úkon. Takýto vstup súdu do
právnych vzťahov účastníkov kúpnej zmluvy, pričom jedna zmluvná strana ani nie je účastníkom tohto
súdneho sporu a ani sa neplatnosti právneho úkonu v inom súdnom konaní nedovoláva, by bol právne
neudržateľný a nesprávny. Keďže nebolo iniciované žiadne súdne konanie medzi zmluvnými stranami
predmetnej kúpnej zmluvy, tretie osoby sa nemôžu dovolávať simulácie právnych úkonov, ktorými

neboli zmluvnými stranami. Takýto právny prístup by bol absolútne v rozpore s princípom právnej istoty
slovenského právneho poriadku.10. Súčasne bola pri navrhovanom dôkaze zo strany žalovaných namietnutá sudcovská koncentrácia
konania zo strany právneho zástupcu žalovaných (žalobcu – pozn. odvolacieho súdu). Súd tejto
námietke právneho zástupcu žalobcu v celom rozsahu vyhovel, pretože pokiaľ žalovaní mali v úmysle

spochybňovať vôľu zmluvných strán nadobúdacej kúpnej zmluvy, odhliadnuc od vyššie uvedeného mali
vo svojich písomných vyjadreniach z 8.11.2023 a 14.3.2024 navrhnúť súdu aspoň všeobecne výsluch
zmluvnej strany nadobúdacej kúpnej zmluvy na strane predávajúceho. Takýto návrh v písomných
podaniach žalovaných absentuje. Návrh na zamietnutie dôkazu zo strany žalovaných bol riadne na
pojednávaní odôvodnený s podloženou aktuálnou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít

v Slovenskej republike. Takýto návrh na doplnenie dokazovania by vzhľadom na aktuálnu procesnú
situáciu v súdnom spore len zbytočne predĺžil súdny spor, čím by sa nepochybne nepriaznivo zvýšila
ekonomickázaťaženosťsamotnýchžalovanýchbezpriamehopozitívnehodopadunaprocesnývýsledok
žalovaných v súdnom spore.

11. Súd záverom konštatoval, že zvolená právna argumentácia žalovaných bola skutočne v rozpore

s elementárnymi princípmi slovenského právneho poriadku v časti súkromného práva, občianskeho
práva hmotného a náležitosti právnych úkonov. Súd na záver uviedol, že dáva v plnom rozsahu za
pravdu žalobcovi, že účelom uplatnených prostriedkov procesnej obrany bolo predlžovanie súdneho
sporu,pretožeuplatnenéprostriedkyprocesnejobranyvrátaneprávnejargumentácienemohlivžiadnom
prípade mať za následok vylúčenie uplatneného práva žalobcu v tomto konaní. Súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, že pre právne posúdenie tohto sporu a úspešné uplatnenie
práva žalobcu v tomto type konania postačuje, ak sa preukáže vlastnícke právo žalobcu k predmetným
nehnuteľnostiam a užívanie predmetných nehnuteľností zo strany žalovaného subjektu bez právneho
dôvodu. Nakoľko tieto skutočnosti boli bez akejkoľvek pochybnosti v tomto civilnom sporovom konaní
preukázané, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

12. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262
os. 1 CSP, vecne plným procesným úspechom žalobcu.

13. Proti tomuto rozsudku podali včas v celom rozsahu odvolanie žalovaní 1/ a 2/ s návrhom na jeho

zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ CSP. Namietali, že súd nevykonal dôkaz - výsluch svedkov K. L. a
G. C.. Rozhodnutie súdu je arbitrárne, keďže súd sa nevysporiadal so všetkými zásadnými otázkami
a nevykonal navrhnuté dôkazy. Účelom uzatvorenia kúpnej zmluvy na predmetnú nehnuteľnosť nebolo
nadobudnutie trvalého vlastníckeho práva, ale iba forma poskytnutia zabezpečenia pre dočasného

vlastníka nehnuteľnosti (žalobcu) do doby pokiaľ si žalovaní obstarajú svoje finančné záležitosti a vrátia
dočasnémuvlastníkovinehnuteľnosti(žalobcovi)finančnéprostriedky,ktoréimpožičalaktorýchvrátenie
bolo takýmto spôsobom zabezpečené. Uvedenú skutočnosť preukazuje aj reťazenie vlastníckeho práva,
kedyžalobcaniejejedinýmvlastníkom,ktorémubolapredmetnánehnuteľnosťprevedenádodočasného
vlastníckeho práva. Ide iba o jedného z radu vlastníkov, ktorého odporúčal G. C. ako osobu, ktorá bude

ochotná a schopná takýmto spôsobom pomôcť žalovaným s ich finančnými problémami. Svedok K.
L., ktorý bol jedným z vlastníkov nehnuteľnosti, mal vysvetliť okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy z
31.3.2021, na základe ktorej mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a nevykonaním
výsluchu tohto svedka došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci. Odôvodnenie odmietnutia
vykonania dôkazu je nedostatočné a nepresvedčivé. Výsluch navrhnutého svedka je zásadný, pretože

jedine K. L. dokáže vysvetliť okolnosti, za ktorých došlo k uzatvoreniu nadobúdacej kúpnej zmluvy.
Súd odmietol vykonať výsluch G. C., ktorý by objasnil okolnosti, kedy prisľúbil žalovaným pomoc pri
vyriešení ich problému s nehnuteľnosťou a nedostatkom finančnej hotovosti. G. C. bez toho, aby
nehnuteľnosť bola inzerovaná, oslovil žalobcu s ponukou, aby prevzal predmetnú nehnuteľnosť na čas,
kým si žalovaní vyriešia svoje finančné problémy a získajú dostatok finančnej hotovosti, aby mohla byť

daná nehnuteľnosť prevedená späť do vlastníctva žalovaných. Jediným účelom nadobúdacej kúpnej
zmluvy bolo simulovať právny úkon, a to zabezpečiť dlžnú sumu dočasným nadobudnutím vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti. Súd sa nedostatočne vysporiadal s reťazením vlastníckeho práva, ktoré bolo
opakované a kedy žalobca bol len ďalším v rade. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy podľa názoru žalovaných
absentovala vážnosť vôle žalobcu, ktorý na základe informácií od G. C. vedel a poznal okolnosti

prípadu žalovaných, a na základe týchto informácií sa dobrovoľne rozhodol, že predmetnú nehnuteľnosť
za takýchto okolností dočasne nadobudne. Postup zo strany žalovaných bol síce neštandardný,
avšak realizovaný s cieľom udržania vlastníctva k nehnuteľnosti, čo preukazuje aj dlhodobé reťazenie
vlastníckeho práva vždy s cieľom získania vlastníckeho práva žalovaných k predmetnej nehnuteľnostipo vyriešení ich finančných problémov. Ak by súd vykonal navrhované dokazovanie a posúdil všetky
rozhodujúce prevody nehnuteľností, bolo by možné určiť vôľu zmluvných strán pri uzatváraní kúpnej
zmluvy. Nadobúdacia kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, a to z dôvodu absencie

vážnosti vôle – simulácie právneho úkonu. Uzatvorenie kúpnej zmluvy nezakladalo trvalé nadobudnutie
vlastníckeho práva, t.j. vôľa žalobcu nekorešpondovala s právnym úkonom, ktorý bol vykonaný. Táto
skutočnosť bola zo strany žalovaných výpoveďou preukázaná a podporujú ju aj ďalšie skutočnosti –
nedomáhanie sa vypratania nehnuteľnosti po dlhé časové obdobie, rokovanie o spätnom odkúpení
nehnuteľnosti do vlastníctva žalovaných a pod. Cieľom uzatvorenia kúpnej zmluvy bolo nadobudnutie

dočasného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, do doby pokiaľ nebude uhradená dlžná suma, ktorú si
žalovaní požičali a dokiaľ si žalovaní neusporiadajú svoje finančné záležitosti. Predmetnú nehnuteľnosť
vlastnilo viacero osôb, vždy dočasne s cieľom vrátenia požičaných finančných prostriedkov zo strany
žalovaných. Túto skutočnosť potvrdzujú aj dojednané platobné podmienky v čl. IV. ods. 1 písm. b) kúpnej
zmluvy z 31.3.2021, kde sú žalovaní uvedení ako sprostredkovatelia uzatvorenia nadobúdacej kúpnej
zmluvy. Pokiaľ s týmto cieľom nehnuteľnosť žalobca kupoval, je otázne, prečo nebola nehnuteľnosť

inzerovaná a predaj dojednával p. C. a prečo vystupujú v kúpnej zmluve žalovaní ako sprostredkovatelia
a časť kúpnej ceny (ako provízia) je poskytnutá na ich účet. Súd sa s uvedeným nevysporiadal, a preto
rozhodnutie možno považovať za arbitrárne. Napriek tomu, že vlastníkom bol L., jeho vlastníctvo bolo
len dočasné a snažil sa pomôcť žalovaným, rovnako ako sa na ďalšej pomoci dohodli so žalobcom.
Na odporúčanie G. C., žalovaní zabezpečili uzatvorenie kúpnej zmluvy so žalobcom s cieľom opäť

získať čas a vyriešiť svoje finančné problémy. Poukázali pritom na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5MCdo 11/2009 a rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 96/1995. Žalovaní mali za to, že konanie
má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to nedostatočné a
chybné odôvodnenie rozhodnutia. Súd nevykonal výsluch navrhovaných svedkov bez dostatočného
odôvodnenia, nevysporiadal sa s reťazením vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, ani so

skutočnosťou, že žalobca nežiadal vysťahovanie žalovaných bezodkladne po nadobudnutí vlastníckeho
práva,nežiadalodnichžiadnenájomnézaužívaniepredmetnejnehnuteľnostianemalsnimiuzatvorenú
žiadnu nájomnú zmluvu.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť. Pokiaľ ide o navrhovaný výsluch svedkov L. a C., mal za to, že pri uvedených
dôkazných návrhov žalovaných postupovali v rozpore s koncentračnou zásadou konania, navyše
výsluch týchto svedkov by bol nadbytočný a pre rozhodnutie bezvýznamný. D. C. nebol účastníkom
kúpnej zmluvy z 31.3.2021, a preto výsluch k okolnostiam danej zmluvy nemá opodstatnenie. Žalobca
rozporoval pokračujúcu konštrukciu žalovaných o neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu údajnej simulácie

prejavu vôle. Zdôraznil, že príslušné nehnuteľnosti nadobudol na základe riadnej kúpnej zmluvy
uzatvorenej s osobou odlišnou od žalovaných. Strany si voči sebe navzájom riadne a včas splnili všetky
zmluvné podmienky a je neprijateľné, aby sa žalovaní snažili interpretovať vôľu účastníkov právneho
úkonu, ktorého sami neboli účastníkmi. Žalovaní akoby opomínali, že už v čase kedy žalobca nadobúdal
vlastnícke právo k príslušným nehnuteľnostiam, nemali k nehnuteľnostiam akékoľvek vlastnícky vzťah.

Žalovaní nespochybňujú vlastnícke právo ktoréhokoľvek z predchádzajúcich vlastníkov, ale za jediného
sporného vlastníka označujú práve žalobcu. Žalovaní svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam stratili
v čase výrazne predtým ako žalobca predmetné nehnuteľnosti nadobudol, preto vyznieva absurdne
obrana žalovaných, že by žalobca mal nehnuteľnosti nadobudnúť za účelom zabezpečenia vrátenia
finančných prostriedkov požičaných zo strany žalobcu žalovaným. Nehnuteľnosti žalobca nenadobudol

od žalovaných, ale od tretej osoby. So žalovanými nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu a v súvislosti
s nadobudnutím nehnuteľností nepožičal ani žalovaným, ani žiadnej inej osebe, akékoľvek finančné
prostriedky, ktoré mu mali byť vrátené. Žalovaní v konaní nepreukázali opak, ale uvedené nie je ani
vo vzťahu k žalovaným možné, pretože žalovaní v čase kedy žalobca nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, nemali žiadny vlastnícky alebo spoluvlastnícky vzťah k týmto nehnuteľnostiam. Je

vylúčené, aby si žalobca kúpou nehnuteľností údajne zabezpečoval vrátenie dlžnej sumy od žalovaných,
ak žalovaní dané nehnuteľnosti nepredávali, keďže neboli ich vlastníkmi. Absurdnosť obrany žalovaných
je znásobená okolnosťou, že títo svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v minulosti
stratili realizáciou výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. V danom prípade sa teda
nemôže jednať o situáciu, že by žalovaní v omyle previedli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na tretiu

osobu alebo že by sa mohlo jednať o prípadnú (di)simuláciu právneho úkonu. Ak žalovaní tvrdia, že
nimi popisovaný postup mal byť realizovaný s cieľom udržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
žalobca uviedol, že žalovaní nemohli udržiavať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ku ktorým
vlastnícke právo nadobudla tretia osoba na základe príklepu na dobrovoľnej dražbe. Žalobca na základeriadne uzatvorenej kúpnej zmluvy nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam a je riadne
zapísaný aj v katastri nehnuteľností. Kúpna zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti a účastníkmi
bola uzatvorená slobodne a vážne. Žalobca pripustil, že sa s osobami žalovaných z minulosti pozná, a

pretonemalproblémstým,abyprovíziazasprostredkovaniekúpynehnuteľností,išlanaúčetžalovaných
a aby sa títo titulom vyplatenia provízie následne prípadne finančne vysporiadali s inou osobou.
Dohoda o úhrade časti kúpnej ceny žalovaným ako sprostredkovateľom kúpy nehnuteľností potvrdzuje,
že žalobca nehnuteľnosti nadobudol s úmyslom smerujúcim k riadnemu nadobudnutiu vlastníckeho
práva. Označenie žalovaných ako sprostredkovateľov preukazuje, že títo nemali žiadny vlastnícky vzťah

knehnuteľnostiam,ktorýchsasportýka.Bolisivedomí,žetietoriadnenadobúdažalobca.Polemizovaťv
odvolaní za akých okolností p. C. predal príslušné nehnuteľnosti, je nedôvodné, keď samotní žalovaní sa
v konaní pred súdom k tejto okolnosti žiadnym spôsobom nevyjadrovali. Žalobca nenadobudol príslušné
nehnuteľnosti od menovanej osoby a žalovaní nepreukázali, že by uvedený svedok spochybňoval
nadobudnutie jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, či okolnosti prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. K tvrdeniu žalovaných o simulácii právneho úkonu v prípade kúpnej zmluvy z

31.3.2021, žalobca uviedol, že žalovaní ani v podanom odvolaní neuvádzajú o údajnú simuláciu akého
právneho úkonu by sa malo jednať, medzi akými subjektami a v akom právnom postavení, neuvádzajú
aké iné právne následky mali priamo účastníci kúpnej zmluvy touto zmluvou sledovať. Hoci žalovaní
uvádzajú, že sa malo jednať o bližšie neidentifikovaný zmluvný vzťah o pôžičke, ani z jeho obsahu
nevyplývajú základné údaje tohto údajného vzťahu ako označenie zmluvných strán, výška pôžičky,

lehota splatnosti, výška prípadne dohodnutého príslušenstva atď. Aj uvedené potvrdzuje účelovosť
obrany žalovaných. Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje nezhodu (rozpor) medzi
vôľou a jej prejavom tých, ktorí sú právneho úkonu účastní, musí sa jednať o rozpor medzi vôľou a
jej prejavom účastníkov konkrétneho právneho úkonu simulácia sa môže týkať len obsahu právneho
vzťahu, teda z neho plynúcich práv a povinností jednotlivých účastníkov právneho vzťahu.

15. Žalovaní v replike zotrvali na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Doplnili, že potreba
vykonania výsluchov vyplynula z konania, a tak aplikácia zásady koncentrácie súdom bola neprimerane
prísna a znemožnila preukázanie tvrdených skutočností. K námietke žalobcu, že nepredložili žiaden
dôkaz, ktorý by spochybňoval vôľu p. L. a žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy, žalovaní uviedli, že

navrhli výsluch p. L. ako účastníka zmluvy a rovnako aj p. C. ako „sprostredkovateľa kontaktu“, čomu
konajúci súd nevyhovel.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ uložil žalovaným

1/ a 2/ povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti, keď dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané
vlastnícke právo žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam, ako aj skutočnosť, že žalovaní užívajú
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, pričom obranu žalovaných, ktorí namietali neplatnosť vlastníckeho
titulu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

18. Žalovaní v podanom odvolaní namietali skutkové vady (nevykonanie navrhnutých dôkazov a z toho
vyplývajúce nesprávne zistenie skutkového stavu veci), inú vadu konania, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia), ako aj nesprávny
procesný postup súdu, ktorým porušil právo žalovaných na spravodlivý proces. Žalovaní teda podaliodvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f) CSP. Žalovaní síce uplatnili i odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, avšak v rámci neho argumentovali nedostatočným a chybným
odôvodnením rozhodnutia, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

19. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na vypratanie nehnuteľností
a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom.

20. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

21. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je
pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné
skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.

22. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno

napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

23. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaných, v ktorej namietali okolnosť, že súd prvej inštancie

nevykonal nimi navrhnuté dôkazy výsluchom svedkov G. C. a K. L., je treba ako prvoradé uviesť,
že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o
veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je
v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im je všeobecne uložená v ustanovení § 185 CSP. Ide
o povinnosť tej zo strán, ktorá tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán

tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva
povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju
strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu
dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo

na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť.

24. Ako vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie návrhy žalovaných na
doplnenie dokazovania výsluchom p. L. zamietol dôvodiac, že jeho vykonanie by bolo nadbytočným
a nijako by neprispelo k veci samej (viď ods. 32 rozsudku súdu prvej inštancie) a zároveň i z dôvodu

sudcovskej koncentrácie konania (ods. 33 až 38). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie (a v podrobnostiach na jeho zdôvodnenie odkazuje), že vykonanie tohto zo strany žalovaných
navrhnutého dokazovania výsluchom p. L. a p. C. by bolo nadbytočným, prioritne s poukazom na
v konaní nesporné tvrdenia žalovaných, že nehnuteľnosti, ktoré užívajú, boli vydražené ešte v roku 2019;
resp. o vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam prišli ich vydražením v roku 2019. Potom akékoľvek

tvrdenia o simulácii posledného právneho úkonu, ktorým mali byť predmetné nehnuteľnosti prevedené
na žalobcu, za súčasného nespochybňovania platnosti predchádzajúcich právnych úkonov, nemohli
mať pre rozhodnutie vo veci právnu relevanciu. Ohliadnuc od uvedeného odvolací súd tiež dodáva,
že sudcovská koncentrácia konania je výlučne v diskrečnej právomoci súdu, tzn. včasnosť predloženia
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd

a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme
procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná
procesné účinky. Súd prvej inštancie v danej veci na prostriedok procesnej obrany žalovaných (návrh
na výsluch svedkov) neprihliadol z dôvodu, že nebol uplatnený včas a zároveň návrh na doplnenie
dokazovania by vzhľadom na procesnú situáciu v súdnom spore len zbytočne predĺžil súdny spor, čím

by sa nepochybne nepriaznivo zvýšila ekonomická zaťaženosť samotných žalovaných bez priameho
pozitívneho dopadu na procesný výsledok žalovaných v súdnom spore. Z obsahu spisu nepochybne
vyplýva,ženávrhžalovanýchnadoplneniedokazovaniavýsluchomsvedkovneboluplatnenývčas,preto
niet žiadneho dôvodu, aby odvolací súd do tohto diskrečného práva súdu prvej inštancie zasahoval.25. Ako správne uviedol i súd prvej inštancie, procesná obrana žalovaných v tomto spore vyznela
zmätočne a protirečivo. Vo vyjadrení k žalobe uvádzali, že nemajú údaje o druhej zmluvnej

strane nadobúdacej kúpnej zmluvy, kúpnou zmluvou nedisponujú a tvrdili, že vôľou žalobcu nebolo
nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam a účelom kúpnej zmluvy bolo
simulovať právny úkon – zabezpečenie úhrady dlžnej sumy dočasným nadobudnutím vlastníctva
nehnuteľnosti a ako dôkaz navrhli výsluch žalovaných (čl. 43); žiadne ďalšie skutkové tvrdenia, ani
návrhy na vykonanie dokazovania neuviedli ani duplike (č.l. 61), ani pri predbežnom prejednaní sporu

dňa 16.5.2024 (č.l. 72). Až na pojednávaní dňa 8.7.2024 uviedla žalovaná 2/ nové skutkové tvrdenia,
že dom z dražby v roku 2019 vykúpil pre žalovaných ich človek (bez konkretizácie), od neho ho
odkúpila p. M., potom od nej p. B., potom si žalovaní našli p. L., ktorý nehnuteľnosti odkúpil, a následne
p. C. odporučil žalobcu. Tiež tvrdila, že žalobca im požičal 350.000 eur a chcel 800.000 eur, čo je
zaprotokolované v zmluve medzi žalobcom a p. L.. Na tomto pojednávaní dňa 8.7.2024 tiež žalovaní
navrhli výsluch p. C. a L.. S ohľadom na uvedené potom nemožno mať pochýb o tom, že prostriedky

procesnejobranyžalovanýchneboliuplatnenévčasanavyšenáslednétvrdeniažalovaných(odzačiatku
konania právne zastúpených) boli v príkrom rozpore s tvrdeniami žalovaných prezentovanými pred
pojednávaním dňa 8.7.2024. Súd prvej inštancie aj preto dôvodne uplatnil sudcovskú koncentráciu
konania a na dôkazné návrhy žalovaných na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov zamietol.
Skutočnosťami tvrdenými na pojednávaní dňa 8.7.2024 totiž žalovaní disponovali už v čase začatia

konania a nič im nebránilo včas, pravdivo a úplne uviesť svoje skutkové tvrdenia ako aj navrhnúť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, k čomu však zo strany žalovaných nedošlo.

26. K odvolacej námietke žalovaných o nesprávne zistenom skutkovom stave veci, odvolací súd
uvádza, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o

vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie
je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne
rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie
dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí

zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam),
zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu
posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z

vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo
porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou
odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v
zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému
skutkovému stavu. Keďže žalovaní odôvodňovali námietku nesprávne zisteného skutkového stavu len
tým, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhované dokazovanie, ktorý odvolací dôvod (§ 365 ods.
1 písm. e/ CSP) však v súdenej veci nebol naplnený, ako už odvolací súd uviedol vyššie, námietky
žalovaných vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie nemohli obstáť.

27. Pre úplnosť tiež odvolací súd dopĺňa, že pokiaľ žalovaní v rámci procesnej obrany argumentovali
simuláciou právneho úkonu – kúpnej zmluvy, ktorou nadobudol sporné nehnuteľnosti žalobca, ich
tvrdenia neboli substancované. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti (§ 150 CSP) sa
v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované

tvrdenia. Tvrdenia teda majú byť relevantné z hľadiska hmotného práva a povinnosť substancovane
tvrdiť má charakter procesného bremena, ktoré zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj
toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Substancované tvrdenie je také skutkové
tvrdenie, ktoré je možné substancovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať
dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez

dokazovania a rovnako platí, že následkom porušenia žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd
bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá čo dokazovať, ak
tvrdenie nie je substancované a nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť. Ako vyplýva
z obsahu spisu, tvrdenia žalovaných neboli substancované (a ani uplatnené včas).28. Pokiaľ žalovaní svoju obranu založili na tvrdení, že žalobca nemal vôľu sporné nehnuteľnosti
nadobudnúť do trvalého vlastníctva, ale len dočasne, čo však žalobca výslovne poprel, ich procesná

obrana v konaní o vypratanie sporných nehnuteľností, bola nenáležitá. Odvolací súd dodáva, že vo
všeobecnosti, úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom správaní, a to v správaní
vedomom a vôľovom. V zmysle § 34 OZ zo znakov definujúcich právny úkon má zásadný význam
jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ by neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického
donútenia), neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval

prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je
nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie
vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil,
ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce, treba uviesť, že spravidla prejav
skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych
skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Neprihliada sa však na vnútornú

pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom
prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti
o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Náležitosťami vôle sú
predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne). Slobodou vôle je sloboda
jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť

vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle avšak v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná
vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Medzi takéto právne úkony patria (mimo
iných) simulované úkony ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou výhradou. Simulovaný je právny úkon
predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne
mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky (por. 1Cdo/113/2008). V zákone výslovne

ustanovenou podmienkou náhrady zastieracieho (simulovaného) právneho úkonu úkonom zastretým
(disimulovaným) je okrem zhody takého úkonu s vôľou účastníkov aj splnenie všetkých jeho náležitostí.
Žalovaní jednak neuviedli aký konkrétny právny úkon mal byť kúpnou zmluvou zastretý, a pokiaľ uvádzali
pôžičku, či zabezpečovací prevod práva, neuviedli medzi akými subjektami a v akom právnom postavení
boli tieto uzavreté, aké iné právne následky zmluvné strany kúpnej zmluvy touto zmluvou sledovať,

a to ani v podanom odvolaní. Odvolací súd tiež uvádza, že otázka odvolania sa na iný než výslovne
dojednaný právny úkon (§ 41a ods. 1 OZ) aj otázka simulácie (a disimulácie) právnych úkonov (§
41a ods. 2 OZ) spravidla súvisí s problémom neplatnosti právnych úkonov pre obchádzanie zákona
či dokonca výslovný rozpor s ním (§ 39 OZ), ak sa však má uplatniť úprava o simulácii a disimulácii,
treba trvať na tom, že simulácia sa môže týkať len obsahu právneho vzťahu, teda z neho plynúcich

práv a povinností jednotlivých účastníkov (subjektov) právneho vzťahu a nie aj samotných subjektov
(por. R 1/2021). Zároveň však treba podotknúť, že postráda logiku tvrdenie žalovaných, že by si žalobca
kúpou nehnuteľností zabezpečoval vrátenie dlžnej sumy od žalovaných, ak žalovaní dané nehnuteľnosti
nepredávali, keďže neboli ich vlastníkmi. Tu je tiež potrebné zdôrazniť, že žalovaní v konaní svoje
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a ani iný titul oprávňujúci ich sporné nehnuteľnosti užívať

netvrdili,keďvkonanísamitvrdili(nesporne),ževlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiamstratiliešte
v roku 2019 v dražbe. K tvrdeniam žalovaných o tom, že v dražbe sporné nehnuteľnosti pre nich vydražil
„ich“ človek, odvolací súd dodáva, že za dlžníka ani manžela nemôže nikto dražiť. Udelenie príklepu
licitátorom sa považuje za jeden z mála originárnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k
určitému predmetu právnych vzťahov. Originárnym je z dôvodu, že vlastník svoje právne postavenie,

a teda celkový obsah svojho absolútneho práva k predmetu dražby neodvodzuje od svojho právneho
predchodcu, ale od (zloženej) právnej skutočnosti - udelenie príklepu a uhradenie ceny dosiahnutej
vydražením. Umožnením toho, aby ako účastník dražby mohol vystupovať dlžník, by bolo v samom
rozpore s podstatou a účelom dobrovoľnej dražby ako inštitútu, keď dlžník by týmto spôsobom mohol
na úkor veriteľa dostať seba do lepšej pozície tým, že by vydražil predmet dražby za cenu nižšiu ako

samotná jeho pohľadávka, čo by bolo v zrejmom rozpore so základnými zásadami, na ktorých stoja
súkromnoprávne vzťahy, keďže už aj v súčasnosti by takéto konanie dlžníka bolo možné považovať za
konanie in fraudem legis, ktoré spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku,
ktorý sám osebe nie je zakázaný, v dôsledku použitia ktorého sa vytvorený právny stav stane z hľadiska
pozitívneho práva nenapadnuteľným. Inými slovami povedané, predstavuje to teda stav, keď sa niekto

správa formálne podľa práva tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaného a
nežiadúceho (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 1772/2004).29. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, v prejednávanej veci bolo preukázané, že vlastníkom
nehnuteľností, ktoré sa majú v zmysle žaloby vypratať, je žalobca a žalovaní nedisponujú žiadnym
titulom,ktorýbyichoprávňovalpredmetnénehnuteľnostiužívať,atedaužívajúichbezprávnehodôvodu.

Žaloba žalobcu na ochranu jeho práv (vypratanie nehnuteľností) je tak dôvodná, a preto súd prvej
inštancie správne žalobe vyhovel a nariadil vypratanie nehnuteľností.

30. Námietku žalovaných, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, nedostatočne a chybne odôvodnené,
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia
rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a
právny základ rozhodnutia (I. ÚS 76/07). Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z

rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam
relevantným pre rozhodnutie o spore. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho
posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol
subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. Nemožno súhlasiť
v tejto súvislosti s námietkou žalovaných, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že

nehnuteľnosťvlastniloviaceroosôb,vždydočasnescieľomvráteniapožičanýchfinančnýchprostriedkov
zo strany žalovaných, čo potvrdzujú aj dojednané platobné podmienky v čl. IV. ods. 1 písm. b) kúpnej
zmluvy z 31.3.2021, pretože súd prvej inštancie sa s touto otázkou dostatočne vysporiadal v ods.
27 napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaní tiež namietali, že súd sa nevysporiadal ani s reťazením
vlastníckeho práva, ani so skutočnosťou, že žalobca nežiadal vysťahovanie žalovaných bezodkladne po

nadobudnutí vlastníckeho práva, nežiadal od nich žiadne nájomné za užívanie predmetnej nehnuteľnosti
a nemal s nimi uzatvorenú žiadnu nájomnú zmluvu, odvolací súd dopĺňa, že v konaní boli nesporné
tvrdenia žalobcu, že žalobca žalovaných pred uzavretím kúpnej zmluvy poznal, vedel, že nehnuteľnosť
obývajú, poskytol im čas na vyriešenie ich situácie, a to aj s ohľadom na vtedajšiu situáciu spôsobenú
ochorením COVID. Pokiaľ ide „reťazenie“ vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ako už

odvolací uviedol vyššie, tieto tvrdenia jednak neboli substancované (kto sporné nehnuteľnosti nadobudol
„pre žalovaných“ v dražbe, kedy, kto, akým spôsobom prevádzal sporné nehnuteľnosti, aká odplata bola
kým, kedy a komu poskytnutá,...), a jednak ani z tejto okolnosti nemožno vyvodiť neplatnosť kúpnej
zmluvy z 31.3.2021 s poukazom na opakovane zdôrazňovanú nespornú skutočnosť, že nehnuteľnosti
boli vydražené v 2019, teda vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam prešlo udelením príklepu na

vydražiteľa. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že to, že sa odvolatelia nestotožnili so skutkovým a právnym
hodnotenímveciasamotnýmmeritórnymrozhodnutímsúduprvejinštancieospore,bezďalšiehonetvorí
vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania
(sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04).

31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalovaných, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne
nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodolodvolacísúdexoffopodľa§255ods.1CSPavodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnému
žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalovaným.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).