Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5811201701
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5811201701.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Y. E., narodenej XX. K. XXXX, F., G. XXX/XX,
2/ D. E., narodeného X. C. XXXX, E. XX, 3/ G. E., narodeného XX. N. XXXX, F., G. XXX/XX, 4/ D. E.,
narodeného XX. C. XXXX, U. XXX XX, 5/ B.. G. G. E.O., D.., narodenej XX. E. XXXX, R. R., H. XXXX/X,
žalobcovia 1/ až 3/ a 5/ zastúpení spoločnosťou KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s. r. o.,
Banská Bystrica, Skuteckého 6, IČO: 36 851 574, proti žalovanej L. A.Á., narodenej XX. G. XXXX, F., G.

XXX/XX, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Daniel Hudák s. r. o., Žilina, Hodžova
208/8, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp.
zn. 9C/90/2011, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2019 sp. zn.
10Co/83/2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2019 sp. zn. 10Co/83/2018 zrušuje a vec mu vracia na
ďalšie konanie.

Dovolanie žalobcu 4/ odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (v poradí
tretím) z 24. augusta 2017 č. k. 9C/90/2011 - 640 zamietol žalobu žalobcov o určenie, že nehnuteľnosť
- rodinný dom súp. č. XXX, evidovaný na LV č. XXXX vedenom pre obec a kat. územie F., pod B1

na meno L. A., rod. E., nar. XX. G. XXXX, bytom F., G. XXX/XX, v podiele 1-ica, patrí vo veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 1-ina do dedičstva po K. E. E.., nar. XX. C. XXXX, naposledy bytom F., G.
XXX/XX, zomr. XX. W. XXXX, a vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1-ina do dedičstva po G.A. E., rod.
M., nar. XX. K. XXXX, naposledy bytom F., G. XXX/XX, zomr. XX. N. XXXX. Súd prvej inštancie (aktuálny
zákonný sudca) konštatoval, že na rozdiel od názoru vo veci skôr konajúcich zákonných sudcov
dospel k odlišnému právnemu záveru ohľadom danosti naliehavého právneho záujmu na žalobcami

požadovanom určení, keď jeho predchodcovia sa síce jeho existenciou zaoberali, ale len v teoretickej
rovine odkazom na závery konštantnej judikatúry, avšak bez ohľadu na okolnosti prejedávanej veci.
Poukázal na špecifickosť situácie v tom smere, že žaloba smeruje proti dedičovi a predovšetkým,
že predmetom dedičstva má byť časť rodinného domu, na výstavbe ktorého sa právny predchodca
žalobcov podieľal a ktorý v ideálnom podiele do nasťahovania sa doň (Veľká noc roku 1972) až
do podania žaloby fakticky užíval 39 rokov a teda sa nejedná o vec, o existencii ktorej by právny

predchodca žalobcov nevedel, resp. ktorú by bolo možné považovať za novoobjavený majetok, ale o
vec, o existencii ktorej právny predchodca žalobcov vedel od výstavby, prípadne aj od smrti rodičov.
Nedostatok naliehavého právneho záujmu súd prvej inštancie videl v dlhodobej nečinnosti právneho
predchodcu žalobcov a jeho niekoľko desaťročí trvajúcej pasivite, nezáujme pri vybavovaní právnych
záležitostí, o ktoré sa začal zaujímať v podstate len v dôsledku narušenia súrodeneckého vzťahu so
žalovanou. Uviedol, že skutočnosť, či právny predchodca žalobcov vedel alebo nevedel o tom, ako

sú ich vlastnícke vzťahy so žalovanou usporiadané (vo vzťahu k predmetnému rodinnému domu), čo
však v každom prípade vedieť mal a mohol, len nasvedčujú jeho nezáujmu o právne usporiadanie jehomajetkových záležitostí. Poukázal na uplynutie 42 rokov od smrti otca a vyše 21 rokov od smrti matky,
kým právny predchodca žalobcov žalobu podal, keď dovtedy (spolu)vlastnícke právo žalovanej, resp. jej
právo časť domu užívať, ani samotné užívanie nijako nespochybňoval a žalovaná od roku 1973 užíva

polovicu domu (časť dvojdomu) ako vlastnú. Dospel k záveru, že právny záujem 40 rokov nečinného
právneho predchodcu žalobcov, ktorý konkludentne akceptoval minimálne užívacie právo žalovanej, na
požadovanom určení nemožno v žiadnom prípade považovať za naliehavý, urgentný a v tejto súvislosti
poukázal na zásadu „práva patria bdelým“, v zmysle ktorej právny predchodca žalobcov nepostupoval.
Konanie právneho predchodcu žalobcov vyhodnotil ako snahu využiť neexistenciu výslovného právneho

titulu žalovanej k polovici dotknutého domu, resp. platného právneho úkonu, ktorý by ju na jeho užívanie
oprávňoval. Poukázal na skutočnosť, že obe strany investovali do domu, došlo k jeho zhodnoteniu, za
ktorej situácie podanie žaloby právnym predchodcom žalobcov a jeho nárokovanie si na časť, ktorá
fakticky patrí žalovanej, považoval za rozporné s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie záverom zdôraznil
spravodlivosť ako kritérium jeho rozhodovania, ktoré by nebolo naplnené iným rozhodnutím. Súd prvej
inštancie dodal, že okrem nedostatku naliehavého právneho záujmu, ktorý bol prvoradým dôvodom

zamietnutia žaloby, pokiaľ by hypoteticky bol daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
žalobu by posúdil ako neopodstatnenú, nakoľko žalovanej by svedčalo nadobudnutie vlastníckeho práva
k polovici predmetného domu (rodinný dvojdom), vydržaním. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. apríla 2019
sp. zn. 10Co/83/2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387
ods. 1 CSP potvrdil a rozhodol, že žalovaná má voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd sa primárne nestotožnil s určujúcim záverom okresného súdu,
že na žalobcami požadovanom určení nie je naliehavý právny záujem a uviedol, že súd prvej inštancie

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v danom prípade nesprávne interpretoval
príslušnú právnu normu (§ 137 písm. c) CSP). Mal za to, že na žalobcami požadovanom určení (že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich predkoch) je naliehavý právny záujem, keď aktuálne právne
postavenie právneho predchodcu žalobcov je neisté, nakoľko žalovaná je zapísaná ako podielová
spoluvlastníčka sporného rodinného domu, pričom právny predchodca žalobcov jej vlastnícke právo

spochybnil a tvrdil, že sa spoluvlastníčkou nestala a predmet jej vlastníctva (polovica rodinného
domu) patrí do dedičstva po rodičoch právneho predchodcu žalobcov a žalovanej a vyhovenie žalobe
rieši opísanú neistú situáciu, nakoľko vec (spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti) by bol následne
prejednaný v dedičskom konaní, ktorého účastníkom by bol aj právny predchodca žalobcov. Odvolací
súd poznamenal, že napadnutý rozsudok je v poradí už tretím rozhodnutím okresného súdu vo veci,

keď predtým odvolací súd dvakrát rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie;
pritom otázka, či je alebo nie je daný naliehavý právne záujem na požadovanom určení v spore
relevantne nevznikla, resp. o existencii naliehavého právneho záujmu v rozhodnutiach súdov oboch
inštancii nebola pochybnosť a z uvedeného hľadiska je napadnuté rozhodnutie prekvapivé. Právnym
základom potvrdenia napadnutého rozsudku teda nebolo stotožnenie sa so záverom o nedostatku

naliehavého právneho záujmu. Z hľadiska prehľadnosti veci odvolací súd konštatoval, že prvou spornou
medzi stranami bola otázka, či v čase smrti otca strán K. E. E.. predmetný dom, resp. jeho stavba, bola
vecou v právnom slova zmysle, keď odvolací súd sa už vo svojom v poradí prvom zrušujúcom uznesení
č. k. 10Co/272/2013 - 403 zo dňa 27. júna 2014 stotožnil so záverom okresného súdu, že vzhľadom
na stupeň rozostavanosti stavby bola stavba vecou v právnom slova zmysle. Uviedol, že v označenom

zrušujúcom rozhodnutí vymedzil dve alternatívy pokiaľ ide o možné nadobudnutie vlastníckeho práva k
predmetnému domu a to 1/ ak v čase smrti poručiteľa K. E. E.. predmetná stavba existovala ako vec v
právnom slova zmysle a zároveň pokiaľ ju stavali spoločne (s úmyslom stavať ju pre seba) so svojou
manželkou G. E., rod. M., nadobudli ju obaja do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V takom
prípade ale nemohla G. E., rod. M., "založiť" vlastnícke právo v prospech odporkyne len na základe toho,

že by ju učinila stavebníčkou stavby. Spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti mohla (prípadne) totiž G. E.,
rod. M. nadobudnúť opísaným spôsobom spoločne s K. E. E.. - výstavbou (vytvorením) nehnuteľnosti do
štádia, že už ju bolo možné považovať za vec v právnom slova zmysle. Nadväzne, odporkyňa nemohla
časovo následne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti výstavbou (lebo už ho predtým takto
nadobudla G. E., rod. M.), ale len na základe iného právneho titulu (napríklad darovaním od G. E.,

rod. M.). V konaní zároveň však nebolo preukázané, a vlastne účastníci (odporkyňa) ani netvrdili, že
zo strany G. E., rod. M., došlo v neskoršom období k právne perfektnému prevodu vlastníckeho práva
k dotknutej nehnuteľnosti z G.A. E., rod. M., na odporkyňu, hoci zrejme k pokusu/snahe o takýto úkon
došlo; alebo 2/ ak v čase smrti poručiteľa K. E. E.. predmetná stavba existovala ako vec v právnomslova zmysle a zároveň pokiaľ ju stavali spoločne (s úmyslom stavať ju pre deti ) so svojou manželkou
G. E., rod. M., mohli nadobudnúť nehnuteľnosť ich deti výstavbou. V tejto spojitosti je vo vzťahu k úvahe
súdu I. stupňa, v zmysle ktorej hoci svedkovia uviedli, že K. E. E.. sa vyjadril, že má dve deti a chce

im postaviť dom, "nemožno vylúčiť", že túto nehnuteľnosť nestaval pre seba s tým, že svoj podiel až
následne prevedie, potrebné uviesť, že z hľadiska vyhodnotenia skutkových zistení ide o nesprávnu/
neprípustnú konštrukciu. Záver súdu za daných okolností nemôže byť založený na skutočnostiach, ktoré
nemožno vylúčiť - v zásade, rozvinúc opísanú úvahu, vylúčiť nie je možné nič - z hľadiska formálnej
logiky akceptovateľnou je taká úvaha, v zmysle ktorej nič nenasvedčuje opaku záveru konštatovaného

súdom, resp. že vyhodnotenie dôkazného materiálu vedie (z konkrétnych dôvodov) k určitému záveru.
Bolo teda nevyhnutné, aby okresný súd na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil relevantnosť
obochalternatívapriklonilsakjednejznich,pričomsvojerozhodnutienáležiteodôvodní.Nakoľkovšakv
poradí v druhom rozsudku okresný súd len prebral odôvodnenie zrušujúceho uznesenia krajského súdu,
ktoré malo byť len východiskom pre jeho ďalší postup, bolo nutné bez ďalšieho daný rozsudok zrušiť.
Krajský súd súčasne vo svojom v poradí druhom zrušujúcom uznesení č. k. 10Co/682/2015 - 482 z 31.

mája 2016 špecifikoval ďalšiu rozhodujúcu otázku, keď poukázal na existenciu protichodných skupín
dôkazovaargumentáciínaobidvoch(sporových)stranách,ato(predovšetkým)listinnédôkazynastrane
žalobcu, na strane druhej svedecké výpovede, ktoré nasvedčujú tvrdeniam žalovanej o úmysle rodičov
stavať dom pre deti. V súvislosti s opísanou právnou otázkou odvolací súd akcentoval vyhodnotenie
dôkaznej situácie vykonané súdom prvej inštancie v rámci prvého rozsudku (str. 11 jeho odôvodnenia),

kde okresný súd konštatoval, že niet pochybností o tom, že matka oboch sporových strán dom stavala
s úmyslom stavať ho pre žalovanú, t. j., aby ho vlastnila žalovaná. Odvolací súd bol názoru, že súd
prvej inštancie správne vyhodnotil dôkaznú silu zhodných svedeckých výpovedí vo vzťahu k listinným
dôkazom predložených právnym predchodcom žalobcu, keď žalovaná bola v čase začatia výstavby
domu neplnoletá a preto nie je vyvrátením úmyslu rodičov stavať dom pre deti púha okolnosť, že v

Rozhodnutí o prípustnosti stavby z 11. septembra 1967 je uvedený zákonný zástupca žalovanej - jej
otec a žiadny zásadný právny záver nebolo možné vyvodzovať z Rozhodnutia o povolení užívať budovu
z 11. decembra 1973, ktoré bolo vydané v prospech toho času nebohej osoby - K. E. E... Uviedol, že
aplikačná prax súdov sa už ustálila, že pre vznik spolu/vlastníckeho práva výstavbou postačuje ústna
dohoda. Bol názoru, že záver v podobe existencie úmyslu stavať pre deti bolo potrebné interpretovať

nie len vo vzťahu k matke sporových strán, ale - ako to logicky a nepochybne vyplýva zo svedeckých
výpovedí - aj vo vzťahu k ich otcovi. Zhrnul, že celkom zrejme existoval úmysel rodičov sporových
strán, aby v konečnom dôsledku obe ich deti nadobudli po polovici vlastnícke právo k dotknutému
domu a to výstavbou, keď v čase výstavby domu neboli vzťahy medzi členmi rodiny nijako narušené, je
opodstatnené sa domnievať, že rodičia sporových strán predpokladali, že právny predchodca žalobcov

aj žalovaná budú v budúcnosti žiť vedľa seba v predmetnom dome, každý vo svojej polovici. Na tom nič
nemenila ani prípadná neskoršia snaha matky dosiahnuť zmenu vlastníctva časti dvojdomu (z rodičov
na dcéru - žalovanú), keďže to nasvedčuje tomu, že pôvodný zámer rodičov sa nepodaril zrealizovať
v príslušnej evidencii nehnuteľností. Uzavrel, že v súdenej veci daný priepastný časový rozdiel (ktorý
skutočne objektívne daný je, len ho súd prvej inštancie nesprávne spojil s otázkou naliehavého právneho

záujmu) v podobe uplynutia viac než 40 rokov od smrti otca a vyše 20 rokov od smrti matky (do
podania žaloby o určenie majetku do ich dedičstva) ako i okolnosť, že žalovaná od roku 1973 užíva
polovicu domu, vyvoláva opodstatnenú pochybnosť o snahe právneho predchodcu žalobcov dosiahnuť
„spravodlivé“ riešenie, skôr jeho postup/konanie vykazuje znaky „riešenia“ si narušených osobných
vzťahov so žalovanou takouto formou. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie s tým, že
odvolací súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) a odvolací

súd sa pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods.
1 písm. a) CSP). Uviedli, že súd prvej inštancie založil svoj právny názor o zamietnutí žaloby na tom
základe, že absentuje naliehavý právny záujem, ktorý aj keby preukázaný bol, potom žalovaná mala
nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. Z uvedeného dôvodu považovali
rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, keď súd prvej inštancie nebral do úvahy a nepovažoval ani

za právne významné, že by medzi spoluvlastníkmi existovala pred začatím výstavby vzájomná dohoda a
vo vzťahu k tejto dohode a jej existencii nemali možnosť žiadnym spôsobom argumentovať. Boli názoru,
že odvolací súd mal postupovať podľa § 382 CSP a strany sporu vyzvať, aby sa vyjadrili k možnej
existencii vzniku spoluvlastníckeho práva výstavbou na základe prejavenej vôle rodičov strán sporu,ktoré považoval odvolací súd )pre rozhodnutie veci za rozhodujúce a z tohto dôvodu mal nariadiť vo
veci pojednávanie, na ktorom by sa zopakovalo dokazovanie. Dovolatelia namietali i neprekúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal k predloženými listinnými

dôkazmi, svýpoveďoumanželkyžalobcuakoiďalšímidôkazmi,ktoréexistenciudohodyspoluvlastníkov
úplne popierajú. Odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu videli v preukázaní existencie dohody
spoluvlastníkov - stavebníkov, tak ako to ustálil odvolací súd, nakoľko podľa ich názoru tejto dohode
nenasvedčujú vykonané dôkazy pred súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/93/1999 a R 16/1983 a na rozhodnutia Najvyššieho

súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1174/2001 a sp. zn. 22Cdo/1456/2003. V ďalšom podrobne
rozoberali právny a skutkový stav veci. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu aj napriek tomu, že v
jeho odôvodnení vyjadril iný právny názor na predmetnú vec, nemožno len z tohto dôvodu považovať za

prekvapivéčiarbitrárne,nakoľkoodvolacísúdtentosvojnázorriadneodôvodnilaajnapriekrozdielnemu
právnemu názoru nezmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ale toto rozhodnutie potvrdil. Bola názoru,
že nebolo nutné opätovne vyzývať strany sporu na vyjadrenie, keď výrok rozhodnutia sa nezmenil. V
súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP konštatovala, že skutočnosti, ktoré
žalobcovia namietajú, majú skutkový charakter. Navrhla podané dovolanie ako nedôvodné zamietnuť,

prípadne odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§

424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je nielen
procesne prípustné (§ 420 písm. f) CSP), ale aj dôvodné (§ 431 ods. 1 CSP).

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalobcovia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a nesprávny procesný postup odvolacieho súdu,
ktorý porušil ustanovenie § 382 CSP tým, že vec právne posúdil inak ako súd prvej inštancie bez výzvy,
aby sa vyjadrili k možnej existencii vzniku spoluvlastníckeho práva výstavbou, ktorú otázku súd prvej

inštancie neposudzoval.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a zárukyposkytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, )III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

13. Ústava v čl. 46 ods. 1 zaručuje každému možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde (prípadne u iného orgánu). Podmienkou však je, že sa tak musí stať „stanoveným
postupom“. Stanoveným postupom teda sú (v ich samotnom základe) i pravidlá vymedzujúce možnú
zmenu právneho posúdenia veci odvolacím súdom, oproti posúdeniu súdom prvej inštancie.

14. Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne
konanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§
387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť
dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť

transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom
štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou
otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15. Žalobcovia vo svojom dovolaní uviedli, že ho podávajú v prvom rade v zmysle § 420 písm. f) CSP.

Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (tak, ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP)
platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/73/2017).

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

17. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil

sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces vzmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).

19. V preskúmavanej veci dovolatelia vidia vadu podľa § 420 písm. f) CSP v tom, že odvolací súd
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie; teda v rozpore s požiadavkami kladenými na zákonné
rozhodnutie (§ 393 CSP). Konkrétne sa odvolací súd riadne nevysporiadal s námietkami žalobcov a ani
náznakom neuviedol, akým spôsobom dospel k záveru, že pri výstavbe predmetného domu existovala
dohoda spoluvlastníkov o výstavbe. Je to len konštatovanie bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia.

Ďalej dovolateľ vidí nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v tom, že tento sa nezaoberal
listinnými dôkazmi a to Rozhodnutím o povolení užívať budovu z 11. decembra 1973 a Rozhodnutím o
prípustnosti stavby z 11. septembra 1967, ktoré dôkazy v tomto smere boli produkované.

20. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú ochranu
vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (Zo súdnej praxe č. 56/2008).

21. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesnéúkonyúčastníkaprimeraným,zrozumiteľnýmaústavneakceptovateľnýchspôsobomreagovať
v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS
32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje
každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky
odôvodneného rozsudku.

22. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

23. Dovolací súd akcentuje, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke
úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.
Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd
po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení

zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia
podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Teda v súlade s § 220 ods. 2 v spojení s § 393
ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku
rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale

tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup
súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.
Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma účastníkovi možnosť uskutočňovať procesné práva a v

konečnom dôsledku porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa
§ 431 ods. 1 v spojení s § 420 písm. f) CSP), pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

24. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade

rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavkám kladeným na zákonné rozhodnutie v zmysle
§ 393 CSP. Treba zdôrazniť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní neposudzuje dôvodnosť či
nedôvodnosť odvolania, ale vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia.25. Žalobcovia dovolaním namietali najmä, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením
§ 420 písm. f) CSP došlo v dôsledku toho, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku je
nepreskúmateľné.

26. Dovolací súd je názoru, že ak odvolací súd de facto pristúpil k zmene rozhodnutia súdu prvej
inštancie (napriek tomu, že vo výroku svojho rozsudku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie), ale z jeho
odôvodnenia je zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil z úplne iných dôvodov, ako bola žaloba
zamietnutá prvoinštančným súdom, tak odvolací súd mal svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a uviesť,

prečo sa predloženými listinnými dôkazmi nezaoberal. Teda, pre ustálenie vecne správneho záveru
v konaní bolo povinnosťou odvolacieho súdu náležite odôvodniť, prečo sa nezaoberal predloženými
listinnými dôkazmi žalobcov, ktorými sa snažia preukázať oprávnenosť svojho nároku. Bude preto
potrebné, aby odvolací súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil nie len svedecké výpovede svedkov, ktorí
boli v konaní vypočutí, ale aj listinné dôkazy predložené žalobcami.

27. So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, že absencia vysporiadania sa s podstatnými
a špecifickými tvrdeniami žalobcov je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita
samaosebezakladáporušeniedovolateľminamietanéhozákladnéhoprávaajspoukazomnačl.46ods.
1 Ústavy aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dovolatelia preto opodstatnene namietali porušenie ich
procesných práv v takej miere, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu došlo v konaní
k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania ale zároveň aj
jeho dôvodnosť. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s predloženými listinnými dôkazmi
žalobcov. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú
súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne

alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
Dovolací súd naviac uvádza, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nemôže akcentovať vyhodnotenie
dôkaznej situácie vykonané súdom prvej inštancie v rámci rozhodnutia, ktoré bolo následne odvolacím
súdom zrušené, ale musí (pri zmene rozhodnutia) spoľahlivo zistiť skutkový stav sám a to tým, že vo
veci nariadi pojednávania a dokazovanie zopakuje, resp. doplní.

28. Dovolací súd napokon uvádza, že rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé a z ničoho sa nedá
ani zistiť, z čoho vyvodil odvolací súd záver o existencii ústnej zmluvy o výstavbe. Nie je zrejmé, z čoho
odvolací súd vychádzal, keď vyššie uvedené konštatoval, pretože v odôvodnení rozsudku odvolacieho
súdu chýba akékoľvek bližšie odôvodnenie a celkom chýba právne posúdenie. Odvolací súd neuviedol

žiadne ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého prejednávanú vec posúdil. Z obsahu spisu
vyplýva, že odvolací súd dokazovanie vo veci nedoplnil, pojednávanie na prejednanie veci nevytýčil a
svoj rozsudok len verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2019 (por. č. l. 704).

29. Dovolací súd v nadväznosti na žalobcami predostreté námietky o nesprávnom procesnom postupe

odvolacieho súdu, porušujúceho ustanovenie § 382 CSP tým, že vec právne posúdil inak ako súd prvej
inštancie pripomína, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj zásada, v zmysle ktorej vydaniu
každého meritórneho rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t. j. taký
postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Civilný sporový poriadok strane procesné práva, medzi ktoré

patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať
sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže strana uplatniť nielen
v konaní na súde prvej inštancie, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní
je však znemožnená, ak odvolací súd svoje rozhodnutie založí na právnych záveroch vychádzajúcich
zo skutočností, s ktorými sa prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí osobitne nezaoberal a ku ktorým

sa neúspešný žalovaný nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod.

30. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie
vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti,
že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť

vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších
právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (por. uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 7Cdo/1/2018). Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzvalúčastníkov konania v zmysle § 213 ods. 2 OSP (teraz § 382 CSP), aby sa vyjadrili k možnému použitiu
toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru
odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f) OSP (teraz § 420 písm. f) CSP). Súčasne podľa recentnej judikatúry
platí, že nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 CSP, ak bez výzvy stranám
sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie, ak už
bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia bola
posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu (R 48/2020).

31. V prípade, že odvolací súd použil ďalšie zákonné ustanovenia právneho predpisu oproti súdu prvej
inštancie, ktoré pre meritórne posúdenie veci v spojení s použitou „základnou“ normou považoval za
relevantné (kľúčové), ale ich aplikácie sa protistrana v žiadnom štádiu sporu nedomáhala a nemala
procesnú možnosť sa k ich použitiu vyjadriť, je nevyhnutné, aby poučil strany odvolacieho konania, že
zistený skutkový stav môže byť právne posúdený okrem použitej právnej normy, aj použitím ďalších

právnych noriem, než o ktorých konal a rozhodoval súd prvej inštancie a ktoré tento priamo neaplikoval.
Uvedené platí obzvlášť v situácii a za stavu, keď
- súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva so záverom, že
žalobcovia nemajú na takomto určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP (v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie § 137 písm. c) CSP)

- zároveň žalobu zamietol i so záverom, že žalovaná vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti
nadobudla vydržaním.

32. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobcovia na požadovanom určení majú
naliehavý právny záujem a zároveň vyslovil, že existoval úmysel rodičov sporových strán, aby ich deti

nadobudli po polovici vlastnícke právo k dotknutému domu a to výstavbou.

33. Odvolací súd tak na rozdiel od okresného súdu pripustil záver, že strany sporu nadobudli vlastnícke
právo po polovici k dotknutému domu ústnou zmluvou o výstavbe.

34. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

35. Princíp právnej istoty okrem iného znamená možnosť subjektov práva predvídať rozhodnutia
štátneho orgánu (teda aj súdu) v konkrétnej veci, ako aj znamená predvídateľnosť postupu súdu, t.
j., že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (I. ÚS 236/06). Princíp
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je považovaný za komponent princípov právneho štátu, osobitne

princípu právnej istoty.

36. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

37. Ostatné citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, preto aj v
odvolacom konaní platí nutnosť sprístupnenia odlišného právneho názoru stranám sporu tým, že
strany vedia, že odvolací súd bude na vec nazerať inak a môžu tomu prispôsobiť svoje právne
a skutkové námietky. V danom prípade odvolací súd nepostupoval dôsledne, ak strany nepoučil,

že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnej normy, než o tej, na
základe ktorej konal a rozhodoval súd prvej inštancie. Výzva odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP je
plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti odvolacieho súdu, ktorej podstatou je zabrániť
nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým aj k porušeniu práva na

súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy). Dovolatelia teda opodstatnene namietali
existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že odvolací súd ich neoboznámil s
jeho odlišným právnym posúdením, ako aj v súvislosti s posúdením právnej otázky týkajúcej sa vzniku
spoluvlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti nezopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu.35. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak vyšší súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných, zásadne odlišných právnych záveroch ako nižší súd, pričom zároveň strane konania

neumožní vyjadriť sa k týmto iným (odlišným) právnym záverom, teda keď strana nemá možnosť právne
argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov
nižšieho súdu nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, R 33/2011). Mutatis mutandis o prekvapivom
rozhodnutí možno hovoriť aj za situácie, keď sa aplikuje autoritatívny výklad novej právnej úpravy, ktorý
nebol predvídateľný a ktorý vedie k odňatiu práva na súdnu ochranu (nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. II. ÚS 570/2017 zo 7. augusta 2018).

36. Je dôležité uvedomiť si, že zhora uvedený spôsob právnej argumentácie odvolacieho súdu nie je
iba púhym rozšírením dôvodov zamietnutia žaloby, ale vytvára sa ním právny základ pre posúdenie veci
z úplne nových (iných) dôvodov, čím dochádza k prekvapivému rozhodnutiu.

37. So zreteľom na priebeh a výsledky konania na súde prvej inštancie, ako i obsah odvolania žalobcov
bolo legitímne očakávanie žalobcov, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len otázky, ktoré viedli
k nevyhoveniu žaloby súdom prvej inštancie po jeho vecnej stránke. Odvolací súd však svoj ďalší právny
záver vyvodil zo skutočností, ktoré súd prvej inštancie právne neposudzoval.

38. Záverom dovolací súd uvádza, že dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom
(viď § 429 ods. 1 veta prvá CSP). Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/
dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa,b/dovolateľom
právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa.

39. V danom prípade odvolací súd v zmysle § 393 ods. 1 CSP v napadnutom rozhodnutí žalobcov riadne
poučil podľa § 428 CSP o náležitostiach dovolania a aj o povinnom zastúpení dovolateľa advokátom a
o nutnosti spísania dovolania a ďalších podaní dovolateľa týmto kvalifikovaným zástupcom.

40. I napriek náležitému poučeniu zo strany odvolacieho súdu je z obsahu spisu zrejmé, že žalobca

4/ nepreukázal zastúpenie advokátom v dovolacom konaní a ani nepreukázal zodpovedajúce právnické
vzdelanie (§ 429 ods. 2 písm. a) v spojení s § 468 CSP).

41. So zreteľom na to, že v posudzovanej veci nie je splnená osobitná podmienka dovolacieho konania
vyplývajúca z § 429 ods. 1 CSP, pričom nejde o žiaden z prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP,

najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu 4/ podľa § 447 písm. e) CSP pre nesplnenie podmienok
dovolacieho konania.

42. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá
skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za
správne, najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade
možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol výlučne odvolací súd, komu bolo namieste
pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.

43. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.