Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/165/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123305346
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Vladová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6123305346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu

JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Direct Development, s.r.o., so
sídlom Galbavého 1858/2, 841 01 Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 35 936 461, zastúpeného:
JUDr. Marta Michalková, advokátka so sídlom Konventná 11, 811 03 Bratislava proti žalovanému: D
Trade SK, s. r. o., so sídlom Polianky 15A, 841 01 Bratislava - mestská časť Dúbravka, IČO: 46 942 513,
zastúpenému: DUDÁŠ & partners, s.r.o., so sídlom Kováčska 6, 831 04 Bratislava, IČO: 36 867 080,
v konaní o zaplatenie 12.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava III č. k. 62Cb/37/2023 - 108 zo dňa 23.7.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 62Cb/37/2023 - 108 zo dňa
23.7.2024 v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. 62Cb/37/2023 - 108 zo dňa 23.7.2024 rozhodol vo výroku
I tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.000,- Eur, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.000,- Eur od 22.10.2022 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške
10% ročne zo sumy 3.000,- Eur od 15.12.2022 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 10,5%

ročne zo sumy 3.000,- Eur od 22.1.2023 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 11% ročne zo
sumy 3.000,- Eur od 21.2.2023 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo
výroku II žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania vo výške 96%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou z 11.11.2023
doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

mu sumu 12.000,- Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovanému poskytoval v rokoch
2021 až 2023 služby, za ktoré žalobca žalovanému vystavoval mesačné faktúry. Žalovaný však odplatu
v celkovej sume 12.000,- Eur žalobcovi napriek výzve neuhradil. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo
veci platobný rozkaz sp. zn. 12Up/783/2023 zo dňa zo 17.5.2023, proti ktorému žalovaný podal odpor,
žiadal žalobu zamietnuť z dôvodov, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť a oprávnenosť fakturácie.
Žalovaný uviedol, že žalobca mu svojou činnosťou spôsobil škodu, zásadné skutočnosti preukazujúce
neoprávnenosť a neopodstatnenosť nároku uplatneného žalobcom boli zistené až po uvedení faktúr do

kontrolnéhovýkazu,tovšetkovsúladesinternýmauditomžalovanéhoanazákladeviacerýchreklamácií
s hrozbou uplatnenia súvisiacej škody od zmluvných partnerov žalovaného v súvislosti s činnosťami,
ktoré boli delegované na žalobcu.3. Na vyššie uvedený odpor reagoval žalobca a uviedol, že od roku 2021 poskytoval žalovanému služby
na základe ústnej dohody, za ktoré vystavoval žalovanému mesačné faktúry vo výške 3.000,- Eur,
pričom žalovaný tieto faktúry neuhrádzal včas, ale podľa toho, ako mu jeho zmluvní partneri uhradili jeho

odmenu, nikdy však žalovaný nenamietal oprávnenosť vystavených faktúr. Žalobca poukázal na to, že
tvrdenia žalovaného sa vôbec nezhodujú, faktúra č. 2023002 za mesiac január 2023 bola žalovanému
doručená dňa 6.2.2023, pričom interný audit žalovaného mal byť vykonaný k 2.2.2023, t. j. ešte pred
doručením faktúry. Žalovaný tak už v čase doručenia predmetnej faktúry vedel o skutočnostiach, pre
ktoré teraz namieta vystavené faktúry. V rozhodnom čase však tieto skutočnosti nenamietal a faktúry

zaevidoval v účtovníctve, uviedol ich v kontrolnom výkaze a započítal si z nich DPH. Nárok za poskytnuté
služby a náhrada škody sú dve rozdielne skutočnosti s tým, že nárok žalovaného na náhradu škody
nie je preukázaný a ani splatný. Z uvedeného dôvodu nie je možné akceptovať tvrdenia žalovaného
týkajúce sa neuznania nároku z dôvodu aktuálneho vyčíslovania vzniknutej škody.

4. Žalovaný doručil súdu dupliku k replike žalobcu, v ktorej uviedol, že interný audit vykonal po

ukončení spolupráce so žalobcom, na základe ktorého identifikoval viaceré nedostatky na projektoch
zverených žalovaným žalobcovi. Žalobca si neplnil základné činnosti projektového manažéra nad
zverenými projektmi. Žalobcom vzniknutá škoda bola už čiastočne vyčíslená a prevyšuje aj žalobcom
uplatnený nárok, dôkazom čoho je jednostranné započítanie pohľadávok a záväzkov k 20.7.2023.
Žalobca nepreukázal riadne dodanie činností, ktoré fakturoval, a ktoré sú predmetom sporu. Žalobca

riadnenedodalžalovanémučinnosti,ktoréfakturovalaškodyspôsobenéžalobcomjehonedostatočnými
výkonmi u žalovaného prevyšujú aj žalobcom fakturovanú istinu, dôkazom čoho je aj vykonané
započítanie.

5. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 269 ods. 2, § 358, § 359, § 373 zák. č. 513/1991

Zb. Obchodného zákonníka (ďalej ako „ObZ“) v spojení s § 580, § 581 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej ako “OZ”) a konštatoval, že z tvrdení zmluvných strán v spore mal
za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol v mesiaci jún 2021, ako to výslovne uviedol
na pojednávaní konateľ žalovaného, D. B., založený obchodný záväzkový vzťah v ústnej forme, na
základe ktorého žalobca vykonával pre žalovaného činnosť technického manažéra za odplatu vo výške

3.000,- Eur s DPH. Výška odplaty bola preukázaná predloženými faktúrami, č. 2021023, 2021026,
2021027, 2021035, 2021036, 2021037, 2021038, 2022001, 2022002, 2022020, 2022023, 2022026,
2022027, 2022028, 2022029 a 2022044, ktorými žalobca fakturoval žalovanému odplatu za obdobie
jún 2021 až august 2022 a október 2022, ktoré žalovaný žalobcovi uhradil, čo je preukázané žalobcom
predloženými výpismi z účtu. Túto skutočnosť žalovaný v spore nerozporoval. Predmetom konania je

nárok na odplatu za mesiace september 2022 (v zmysle faktúry č. 2022043), november 2022 (v zmysle
faktúry č. 2022045), december 2022 (v zmysle faktúry č. 2023001) a január 2023 (v zmysle faktúry č.
2023002).

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybná existencia vzťahu

medzi žalobcom a žalovaným v rozhodnom období, z ktorého vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi dohodnutú odplatu. Túto nespornú skutočnosť podľa názoru súdu dokazuje aj tá okolnosť,
že predmetom konania je nárok žalobcu na neuhradenú odmenu za mesiac september 2022, hoci za
nasledujúci mesiac, za október 2022 žalovaný žalobcovi odmenu 3.000,- Eur zaplatil (v sume 2.000,-
Eur dňa 22.12.2022 a v sume 1.000,- Eur dňa 27.1.2023). Z tohto dôvodu nemôže obstáť tvrdenie

právneho zástupcu žalovaného na nariadenom pojednávaní, že zo strany žalobcu neboli doložené
objednávky,tototvrdenieprávnehozástupcužalovanéhopovažujesúdprvejinštanciezaúčelové,keďže
existencia zmluvného vzťahu bola obidvomi zmluvnými stranami potvrdená, o to viac, keď následne
právny zástupca žalovaného výslovne povedal, že nerozporuje vznik zmluvného vzťahu medzi stranami
sporu.Existenciazmluvnéhovzťahupritomvyplývaajztvrdeníkonateľažalovaného.Súdprvejinštancie

dodal, že pozornosti žalovaného (jeho právneho zástupcu) zjavne ušlo, že jeho argumentácia na
pojednávaní odporuje ním predloženým listinným dôkazom. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na to,
že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v konaní ani raz neuviedol, kedy presne a akým konkrétnym
spôsobom mal zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným skončiť, jedine z jeho neurčitého tvrdenia o
následnomuskutočneníinternéhoauditumožnovyvodiť,žezmluvnývzťahmedzistranamibolukončený

k 31.1.2023 (interný audit bol spravený k 2.2.2023). Ako už pritom súd prvej inštancie uviedol vyššie,
nárok žalobcu na odmenu za obdobie mesiacov september 2022, november 2022, december 2022
a január 2023 vznikol počas trvania zmluvného vzťahu, čo potvrdzuje uhradenie odmeny za mesiac
október 2022 zo strany žalovaného. Zároveň podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca vykonal prežalovaného dohodnuté činnosti, za ktoré mu vznikol nárok na fakturovanú odmenu, čo potvrdzuje
aj procesná obrana žalovaného v spore (konkrétne jej kvalitatívna stránka), keďže ak by žalobca
nevykonával pre žalovaného činnosť, ktorá bola predmetom fakturácie, nemohol by mu logicky spôsobiť

tvrdenú „škodu“. Je tak zrejmé, že procesná obrana žalovaného sa vzájomne vylučuje, v dôsledku čoho
považuje súd prvej inštancie procesnú obranu žalovaného za účelovú. Ak právny zástupca žalovaného
na pojednávaní tvrdil, že škoda sa týka iného - než žalobcom uplatneného - obdobia, tak tomuto tvrdeniu
nemohol pripísať žiadnu právnu relevanciu, keďže súčasne nešpecifikoval, v ktorom konkrétnom období
mala byť činnosťou žalobcu spôsobená žalovanému škoda. Taktiež platí, že v prípade poskytnutia

čiastočne vadného plnenia žalobcom žalovanému, o ktorom mal zjavne žalovaný vo vzťahu k mesiacom
december 2022 a január 2023 vedomosť, čo preukazuje list žalovaného z 25.4.2023, nezbavuje ho
to povinnosti zaplatiť žalobcovi dohodnutú odmenu, ale zakladá to osobitné nároky žalovaného voči
žalobcovi.

7. Ďalej súd prvej inštancie poukázal aj na ďalšie správanie žalovaného, z ktorého vyplýva, že si

bol sám celkom zjavne vedomý existencie zmluvného vzťahu so žalobcom a aj svojich záväzkov
voči žalobcovi. V odpore proti platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že faktúry žalobcu, z ktorých
vyplýva žalobou uplatnený nárok, eviduje v účtovníctve a že predmetné faktúry uviedol vo svojom
kontrolnom výkaze. Súd prvej inštancie uvádza, že ak by v rozhodnom období neexistoval zmluvný
vzťah medzi stranami sporu, alebo ak by v rozhodnom období žalobca pre žalovaného nerealizoval

žiadnu činnosť, neevidoval by predmetné faktúry v účtovníctve a neuviedol by ich vo svojom kontrolnom
výkaze, ale by ich žalobcovi vrátil hneď po ich doručení ako neoprávnené. Žalovaný však takýmto
spôsobom nepostupoval, z čoho je zrejmé, že v rozhodnom čase si bol vedomý existencie svojho
záväzku voči žalobcovi. Dokonca ani v liste z 25.4.2023 žalovaný žalobcovi faktúry ako neoprávnene
vystavené nevrátil, čo tiež vyvracia argumentáciu žalovaného v spore. Súd nemôže akceptovať ani

tvrdenie žalovaného o údajne nesprávnom doručovaní faktúr žalobcu priamo účtovníčke žalovaného,
ktorá ich automaticky zaevidovala v účtovníctve žalovaného a v kontrolnom výkaze, keďže na e-mailovú
adresu B..Q. žalobca doručoval žalovanému všetky faktúry vystavené za obdobie od mesiaca jún 2021
do mesiaca január 2023. Podľa názoru súdu prvej inštancie je zjavné, že medzi stranami bola zavedená
obchodná prax, ktorá sa týkala doručovania faktúr žalobcom žalovanému na e-mailovú adresu B..Q.,

ktorá bola stranami dlhodobo akceptovaná. Taktiež je podľa názoru žalovaného zavádzajúce tvrdenie
žalovaného o tom, že interný audit bol realizovaný až po tom, ako boli jednotlivé faktúry zaevidované
v kontrolnom výkaze, keďže minimálne vo vzťahu k faktúre č. 2023002 za mesiac január 2023 je toto
tvrdenie v priamom rozpore s obsahom predložených listín. Súd prvej inštancie poukazuje na to, že
interný audit žalovaný realizoval k 2.2.2023, pričom faktúra žalobcu č. 2023002 za mesiac január 2023

bola žalovanému doručená až po uskutočnení interného auditu, dňa 6.2.2023, čo vylučuje pravdivosť
tvrdení žalovaného, na ktorých je postavená jeho procesná obrana v spore. Preto procesnú obranu
žalovaného považuje súd za protirečivú, vnútorne rozpornú a nesúladnú so skutočnosťou, ktorá je
nespôsobilá privodiť zamietajúce rozhodnutie súdu.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že ak právny zástupca žalovaného na pojednávaní tvrdil, že žalobca
nedoložil žiadne súpisy vykonaných prác, ale len faktúry, dáva do pozornosti, že žalovaný netvrdil, že
by bola medzi stranami dohodnutá povinnosť predložiť súpis vykonaných prác spolu s faktúrou. Preto,
ak nebola zmluvne dojednaná takáto povinnosť, tak jej splnenie nemôže vyžadovať žalovaný (jeho
právny zástupca v súdnom konaní), o to viac v situácii, keď bolo samotným žalovaným potvrdené, že zo

strany žalobcu bola činnosť vykonávaná. Ďalšiu časť procesnej obrany žalovaného predstavovalo jeho
tvrdenie, že pohľadávka žalobcu zanikla na základe jednostranného zápočtu z 20.7.2023. V súvislosti s
predmetnou obranou žalovaného súd prvej inštancie považoval za nevyhnutné v prvom rade poukázať,
že nemožno akceptovať tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že započítanie bolo použité in
eventum, keďže Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník nepoznajú započítanie in eventum, buď

k vzájomnému započítaniu pohľadávok v dôsledku jednostranného právneho úkonu dôjde, alebo nie,
keďže v započítacom prejave z 20.7.2023 nie je obsiahnutá žiadna podmienka. Zároveň má súd prvej
inštancie za to, že započítacím prejavom z 20.7.2023 samotný žalovaný potvrdil existenciu zmluvného
záväzku voči žalobcovi vo výške 12.000,- Eur. Podľa názoru súdu nie je možné priznať úspech tvrdeniu
právneho zástupcu žalovaného, že započítanie nemá predstavovať uznanie nároku žalobcu, pričom

súd dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.4.2024, č. k. I. ÚS
221/2024-15,vzmyslektoréhohmotnoprávnazapočítacianámietkasmerujeprotidôvodneuplatnenému
nároku. Z uvedeného tak, podľa názoru súdu prvej inštancie, úkony žalovaného jednoznačne vyvracajú
jeho procesnú obranu v spore, ale naopak samotný započítací prejav žalovaného potvrdzuje existenciuzákladu nároku žalobcu. Základným predpokladom platnosti jednostranného započítacieho prejavu je
existencia splatnej pohľadávky subjektu, ktorý započítací prejav realizuje, ako to vyplýva jednak z
ustanovenia § 581 ods. 2 OZ a zároveň aj z ustanovenia § 359 ObZ. Z obsahu započítacieho prejavu

žalovaného z 20.7.2023 vyplýva, že na započítanie voči splatným pohľadávkam žalobcu použil žalovaný
svoju pohľadávku vo výške 12.800,- Eur z faktúry č. FV2023075 vystavenej dňa 20.7.2023, ktorej
splatnosť mala nastať až 30 dní po realizácii započítacieho prejavu (dňa 19.8.2023). Z uvedeného je
nepochybné, že žalovaný ku dňu realizácie započítacieho prejavu (k 20.7.2023) nedisponoval splatnou
pohľadávkou voči žalobcovi, čo znamená, že započítací prejav žalovaného bol uskutočnený v rozpore

s ustanovením § 581 ods. 2 OZ a aj v rozpore s ustanovením § 359 ObZ.

9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že jediným nárokom žalovaného
voči žalobcovi, ktorý by mohol mať vplyv na jeho povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvne dohodnutú
odmenu, by bol jeho nárok z vadného poskytnutia služieb v zmysle ustanovení o vadách tovaru, ktoré sú
analogicky aplikovateľné aj na zmluvy uzatvorené podľa ustanovenia § 269 ods. 2 ObZ. V nadväznosti

na uvedené je pritom zjavné, že žalovaný musel mať vedomosť o tom, že minimálne v mesiaci december
2022 žalobca neposkytoval žalovanému služby v dohodnutom rozsahu, keď na pojednávaní samotný
konateľ žalovaného uviedol, že koncom roka 2022 mal konateľ žalobcu súkromné problémy (bol chorý),
v dôsledku čoho skoro celý mesiac december 2022 nerealizoval žalobca dohodnutú činnosť, žalovaný
si však nárok z vadného dodania služieb (napr. v podobe zľavy z dohodnutej odmeny) neuplatnil,

v dôsledku čoho je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi odplatu v celom rozsahu. V zásade to isté
konštatovanie platí aj vo vzťahu k mesiacu január 2023 v kontexte obsahu listu žalovaného z 25.4.2023,
že ak žalobca poskytol plnenie v danom mesiaci v menšom rozsahu, než ako bolo dojednané, mal si voči
žalobcovi uplatniť nárok z vadného dodania služieb, ktorý si však u žalobcu riadne neuplatnil. Žalovaný
síce argumentoval tým, že poskytovaním služieb v nedostatočnom rozsahu (či už kvalitatívnom, alebo

kvantitatívnom) žalobcom mala žalovanému vzniknúť škoda. Takáto argumentácia žalovaného nemá
oporu v relevantnej právnej úprave, konkrétne v ustanovení § 440 ods. 2 ObZ. Započítací prejav
žalovaného z 20.7.2023 tak súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný právny úkon, pričom iným
spôsobom si žalovaný voči žalobcovi v predmetnom konaní nárok na náhradu škody neuplatnil.

10. Žalobcov nárok teda súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodný v celom rozsahu a zároveň
konštatoval, že žalobca má nárok aj na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy vo výške podľa
predpisov obchodného práva (s poukazom na znenie ustanovenia § 261 ods. 1 ObZ) pri aplikácii
ustanovenia § 369 ods. 1 ObZ v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky
č. 21/2013 Z.z. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12.000,- Eur,

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.000,- Eur od 22.10.2022 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 3.000,- Eur od 15.12.2022 do zaplatenia, úrokom z
omeškaniavovýške10,5%ročnezosumy3.000,-Eurod22.1.2023dozaplateniaaúrokomzomeškania
vo výške 11% ročne zo sumy 3.000,- Eur od 21.2.2023 do zaplatenia. Vo zvyšku (v časti úroku z
omeškania prevyšujúceho priznanú sadzbu) žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

11. Súd prvej inštancie na záver dodal, že žalovaný na pojednávaní uskutočnenom dňa 13.6.2024
navrhol výsluch svedka W.. T. a zároveň predložil viaceré čestné vyhlásenia. Podľa názoru súdu boli
tieto dôkazné návrhy žalovaného uplatnené oneskorene, a preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia
konania upravená v ustanovení § 153 CSP, pričom súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný

bol v konaní kvalifikovane zastúpený advokátskou kanceláriou. Rovnako tak bol žalovaný o sudcovskej
koncentrácii konania a o následkoch s ňou spojenými poučený konajúcim súdom výzvou zo 6.9.2023
doručenou právnemu zástupcovi žalovaného dňa 7.9.2023.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP

podľa zásady úspechu v spore tak, že za úspech žalobcu je pre účely rozhodnutia o trovách konania
nutné považovať sumu 13.909,48 Eur (istina 12.000,- Eur + priznaný úrok z omeškania 1.909,48 Eur),
v ktorej súd žalobe vyhovel, a za neúspech žalobcu sumu 256,93 Eur, v ktorej súd žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol. Žalobca bol v spore úspešný zaokrúhlene v časti 98% predmetu sporu a žalovaný
zaokrúhlene v časti 2% predmetu sporu. Preto súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania vo výške 96% (98% - 2%).

13. Proti napadnutému rozsudku, v celom jeho rozsahu, podal žalovaný odvolanie podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), d), f), h) a písm. e) CSP a žiada, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudoksúdu prvej inštancie v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie, prípadne
rozhodol vo veci sám a žalobu zamietol. Žalovaný vo svojom odvolaní dôvodil, že nesúhlasí s
odsekom 9 napadnutého rozsudku, kedy jeho závery sú len z časti pravdivé, pretože žalovaný

potvrdil predchádzajúci obchodnoprávny vzťah, ale jeho trvanie počas mesiacov, ktoré bolo predmetom
žaloby opakovane rozporoval, keďže obchodnoprávny vzťah medzi spornými stranami v danom čase
už neexistoval. Žalovaný uvedené namietal či už v predošlých písomnostiach, alebo priamo na
pojednávaní. Súd prvej inštancie túto skutočnosť odmietol zohľadniť a vychádzal z neuplatniteľných
domnienok a prezumpcií. Žalovaný opakovane namietal, že v predmetnom fakturovanom období

nedošlo k žiadnej objednávke, ani k dodaniu služieb zo strany G. K., resp. žalobcu. Ak by žalobca
mal niečo vykonávať, išlo by len o nápravu vád jeho zle dodaných služieb z predošlých období,
ktoré mu žalovaný jasne a priebežne reklamoval. Súd prvej inštancie, podľa žalovaného, mal na
základe dokazovania určiť, či zmluvný vzťah existoval alebo nie, a preukázanie dodania prác bolo
pre dôkaznú situáciu podstatné. Žalovaný nikdy neuznal, že služby boli objednané a dodané ako
bez dôkazov tvrdil žalobca. Práve naopak, žalovaný to opakovane rozporoval a to aj na pojednávaní

prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ako aj jeho konateľa. Žalovaný je názoru, že dodanie služby
nepreukazuje doručenie faktúry, nepreukazuje to ani obchodná prax, nepreukazuje ani uvedenie faktúry
do kontrolného výkazu, dodanie služby je reálny výkon, ktorý je nevyhnutné riadne preukázať, ak bolo
spochybnené. Rovnako aj existenciu objednávky nenahrádza žiadna obchodná prax ani fakturácia
dodanej služby, lebo aj objednávku ako prejav vôle objednávateľa je nutné preukazovať, pokiaľ bola

spochybnená. Žalovaný ďalej uviedol, že predmetný elektronický spis na súde dodnes nedisponuje
ani zápisnicou z jediného pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.6.2024, ani jeho súčasť netvorí
zvukový záznam. Z uvedeného aspektu žalovaný považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný,
rovnako ako úkony súdu prvej inštancie, ktoré mu odopreli právo na spravodlivosť a kvalifikovanú
prípravu odvolania, pre neexistenciu zákonného prístupu žalovaného k záznamu z pojednávania v rámci

súdneho spisu. Žalovaný ďalej uviedol, že považuje za kľúčové, že súd prvej inštancie bez racionálneho
dôvodu a v neprospech spravodlivosti odmietol dokazovanie a nepripustil výpoveď svedka W.. G. T.,
zabezpečeného žalovaným. Ak by súd prvej inštancie pripustil svedectvo W.. G. T., žalovaný verí, že
by sa jeho výpoveďou jednoznačne preukázalo, že konateľ žalobcu vo fakturovanom období žiadne
služby nedodal ani ich žalovaný neobjednal. Táto skutočnosť vyplýva aj z jeho čestného prehlásenia,

ktoré doložil žalovanému po pojednávaní. Súd prvej inštancie však odmietal vypočuť akékoľvek dôvody,
prečo má byť svedok W.. G. T. vypočutý, napriek tomu, že existoval súlad so zákonom, ak by došlo
k vypočutiu a aplikácia sudcovskej koncentrácie pre nevypočutie bola nedôvodná (s poukazom na
judikatúru Najvyššieho súdu SR, rozhodnutie sp. zn. 2 Obdo 1/2018). To rovnako platí aj pre ďalej
uvedené čestné prehlásenia. To všetko žalovaný vníma ako arbitrárnosť a nespravodlivosť zo strany

sudcu. Žalovaný tiež doplnil, že súd prvej inštancie tiež bez racionálneho dôvodu a v neprospech
spravodlivosti odmietol akceptovať a vylúčil ako dôkaz ďalšie čestné prehlásenia, ktoré preukazovali
neodborný a škodlivý postup konateľa žalobcu počas výkonu jeho služieb. Žalovaný preto namieta, že
súd prvej inštancie postupoval v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti tým, že formalisticky
pre koncentráciu konania nepripustil kľúčové dokazovanie pre oba prípady. Čo sa týka akceptácie

predložených čestných prehlásení, odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, rozhodnutie sp. zn. 3
Obo 109/2008. Žalovaný má za to, že preukázal, že dôkazy nebolo možné zabezpečiť skôr, čo vyplýva
aj z datovania predložených čestných prehlásení. Žalovaný nemohol donucovať prehlasovateľov k
spísaniu čestných prehlásení, pričom ich opakovane žiadal o poskytnutie prehlásení, ktoré boli nakoniec
získané tesne pred pojednávaním. To, že súd prvej inštancie chcel uskutočniť len jedno pojednávanie

a nepripustiť odročenie nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, že musel, pre dané prípady
existovali zákonné dôvody pripustenia dôkazov a žalobca mohol buď riešiť dôkazy kontradiktórne priamo
na prvom pojednávaní alebo žiadať o odročenie. Na záver žalovaný doplnil, že skutočnosť, že žalovaný
odkazoval na škody spôsobené žalobcom a že predmetom sporu bolo započítanie týchto škôd, ktoré
podľa názoru žalobcu a súdu bolo neplatné, nemení fakt, že samotný sporný nárok uplatnený žalobcom

bol neopodstatnený a malo byť rozhodnuté, že je neplatný. Žalovaný nemal dôvod na reklamáciu za
fakturované obdobia, ktoré boli predmetom žaloby, pretože žiadne služby neboli objednané ani dodané
žalobcom. Žalovaný má za to, že arbitrámosť, jednostrannosť a vnútorná rozporuplnosť v postupe
sudcu, resp. súdu prvej inštancie je jasná, keď neopodstatnene a prísne formalisticky vylučoval riadne
a zákonné dokazovanie u žalovaného, pričom u žalobcu laxne pripúšťal každý argument, a to aj bez

doloženia dôkazov.

14. Na podané odvolanie žalovaného reagoval žalobca, dodal, že sa v celom rozsahu pridržiava
právneho názoru prvostupňového súdu uvedeného v odôvodnení napadnutého rozsudku a pre úplnosťešte uviedol, že žalovaný predložil vo svojom odvolaní čestné prehlásenie W.. G. T. zo dňa 2.8.2024,
pričom v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že jeho výsluch žalovaný v rámci svojho odporu alebo
dupliky nenavrhol. Uvedené čestné prehlásenie žalobca považuje za novotu, na ktorú by sa v

odvolacom konaní nemalo prihliadať. Ďalej žalobca uvádza, že obsah tohto čestného prehlásenia
nijakým spôsobom nemení skutkový stav veci, s ktorým by sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
riadne nevysporiadal. Zároveň uvádza, že s obsahom tohto čestného prehlásenia sa nestotožňuje,
nakoľko neobsahuje pravdivé tvrdenia.

15. Žalovaný zotrval naďalej na tom, že mal byť výsluch W.. G. T. uskutočnený, nepovažuje za dôvodné
uplatnenie zásady koncentrácie konania, keďže logicky nemal dôvody navrhovať svedkov, o ktorých
nemal vedomosť, že sú ochotní dobrovoľne prísť pred súd a na poslednú chvíľu pred pojednávaním
mu buď zaslali čestné prehlásenia alebo v prípade W.. G. T. sa dostavili pred súd svedčiť. Žalovaný je
preto názoru, že sudca nielenže postupoval nesprávne tým, že nepripustil výsluch svedka W.. G. T., ale
hlavne svojím postupom suploval žalobcu, čím zároveň narušil rovnováhu síl medzi spornými stranami

a zásadu kontradiktórnosti súdneho konania. V prípade započítania pohľadávky žalovaný uviedol, že
pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že pôvodné započítanie, ktoré bolo aplikované v predmetnom spore,
bolo neplatné pre rozpor so zákonom z dôvodu, že k nemu došlo v čase, keď pohľadávky žalovaného
voči žalobcovi neboli splatné, žalovaný uskutočnil nové platné jednostranné započítanie v súlade so
zákonom. Ak je započítanie neplatné len z dôvodu, že pohľadávky, ktoré boli v čase pojednávania

splatné, neboli platne započítané len preto, že v čase započítania neboli splatné, žalovaný proces
započítania môže kedykoľvek zopakovať a odstrániť daný nedostatok.

16. Žalobca k uvedeným tvrdeniam žalovaného dodal, že predložené dokumenty považuje za novotu, na
ktorú by súd v odvolacom konaní nemal prihliadať. Obsah týchto dokumentov nemení skutkový stav veci,

s ktorým by sa súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení riadne nevysporiadal. Predložené dokumenty
mohol žalovaný predložiť v rámci svojej repliky a dupliky. Napriek tomu s ich obsahom žalobca nesúhlasí
a má za to, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal príčinnú súvislosť so vznikom škody a konaním
žalobcu. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalovaného
zamietol ako nedôvodné a potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznal žalobcovi nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1
CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín
verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na

webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením
dňa 9.3.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovaného dospel
odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

19.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu,
odvolaniaaďalšíchvyjadrenídospelkzáveru, žesúdprvejinštanciezistilvpotrebnomrozsahuskutkový
stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil, svoje rozhodnutie logicky odôvodnil. Z rozhodnutia prvostupňového súdu je dostatočne zrejmé

z ktorých skutočností a dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu
posúdeniu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych
argumentov sporových strán a vysvetľuje dôvody rozhodnutia a preto sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na
neho poukazuje.

21. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa
odvolací súd zaoberal žalovaným uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou
obsiahnutou v odvolaní a pri posudzovaní odvolací súd vychádzal z obsahu a rozsahu podanéhoodvolania. Žalovaný v odvolacích námietkach v prvom rade poukazoval na to, že opakovane namietal
existenciu obchodnoprávneho vzťahu a teda, že nebola žiadna objednávka ani platná zmluva medzi
sporovými stranami. Žalovaný namietal, že súd mal určiť či zmluvný vzťah existoval v čase, za ktorý

sú vystavené faktúry a zároveň namietal, že podľa logiky súdu by mal žalovaný preukazovať, že
služby neboli dodané ani objednané, teda mal preukazovať negatívne skutočnosti. Odvolací súd k týmto
námietkam žalovaného poukazuje na to, že uvedené skutočnosti prvostupňový súd v rozhodnutí ale
neuvádzal. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že z tvrdení zmluvných strán v spore mal súd za preukázané,
že medzi žalobcom a žalovaným bol v mesiaci jún 2021, ako to výslovne uviedol na pojednávaní konateľ

žalovaného, D. B., založený obchodný záväzkový vzťah (podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka) v ústnej forme, na základe ktorého žalobca vykonával pre žalovaného činnosť technického
manažéra za odplatu vo výške 3.000,- Eur s DPH. Výška odplaty bola preukázaná predloženými
faktúrami, č. 2021023, 2021026, 2021027, 2021035, 2021036, 2021037, 2021038, 2022001, 2022002,
2022020, 2022023, 2022026, 2022027, 2022028, 2022029 a 2022044, ktorými žalobca fakturoval
žalovanému odplatu za obdobie jún 2021 až august 2022 a október 2022, ktoré žalovaný žalobcovi

uhradil, čo je preukázané žalobcom predloženými výpismi z účtu (k tomu viď č. l. 55 spisu). Túto
skutočnosť žalovaný v spore nerozporoval. Predmetom konania je nárok na odplatu za mesiace
september 2022 (v zmysle faktúry č. 2022043), november 2022 (v zmysle faktúry č. 2022045), december
2022 (v zmysle faktúry č. 2023001) a január 2023 (v zmysle faktúry č. 2023002). Odvolací súd sa s
uvedenými závermi prvoinštančného súdu stotožňuje, žalovaný viackrát v rámci svojej procesnej obrany

potvrdil, že činnosť žalobca pre žalovaného vykonával a k ukončeniu vzťahu došlo k 31.03.2023, čo
vyplýva z interného auditu. K uvedeným skutočnostiam sa podrobne súd prvého stupňa aj vyjadril v
bode 10 napadnutého rozsudku.

22. Predmetom konania je nárok žalobcu na neuhradenú odmenu za mesiac september 2022, avšak

za nasledujúci mesiac (október 2022) žalovaný žalobcovi odmenu 3.000,- Eur zaplatil, preto nemôže
obstáť tvrdenie právneho zástupcu žalovaného na nariadenom pojednávaní, že zo strany žalobcu neboli
doložené objednávky, toto tvrdenie právneho zástupcu žalovaného považuje aj odvolací súd za účelové,
keďže existencia zmluvného vzťahu bola obidvomi zmluvnými stranami potvrdená. Právny zástupca
žalovaného výslovne uviedol, že nerozporuje vznik zmluvného vzťahu medzi stranami sporu a existencia

zmluvného vzťahu pritom vyplýva aj z tvrdení konateľa žalovaného, ktorý v rámci svojej procesnej
obrany v konaní ani raz neuviedol, kedy presne a akým konkrétnym spôsobom mal zmluvný vzťah medzi
žalobcom a žalovaným skončiť. Zároveň žalovaný uviedol, že faktúry žalobcu eviduje v účtovníctve a
uviedol ich aj vo svojom kontrolnom výkaze. Žalovaný ani netvrdil, že by žalobcovi faktúry vrátil ako
neoprávnene vystavené.

23. Odvolací súd má za to, že procesná obrana žalovaného v rámci konania aj odvolania bola
vzájomne protirečivá, respektíve sa tvrdenia žalovaného vzájomne vylučujú. Napriek tomu, že žalovaný
poukazoval na neexistenciu vzťahu v danom období, v rámci svojej procesnej obrany sa snažil
predkladať súdu dôkazy o nekvalitne vykonanej práci žalobcom, naproti tomu sa žalovaný v rámci

obrany nebránil spôsobom, že by si uplatňoval voči žalobcovi nároky z vadného poskytnutia služieb
v zmysle ustanovení o vadách tovaru. Je pravdou, že na vznik tohto nároku by bolo nevyhnutné, aby
žalovaný včas notifikoval žalobcovi vady. Žalovaný iba poukazoval na nekvalitne vykonanú prácu, avšak
ďalej v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy.

24. Pokiaľ ide o námietku, že v spise nie je zvukový záznam z pojednávania, k tomuto odvolací súd
uvádza, že v elektronickom súdnom spise sa zvukový záznam z pojednávania nachádza a v spisovom
materiály sa nachádza z uvedeného dôvodu len úradný záznam odkazujúci na tento zvukový záznam.
K tomu treba uviesť, že z § 98 ods. 1 CSP vyplýva, že o procesných úkonoch, pri ktorých súd koná
so stranou alebo vykonáva dokazovanie, sa vyhotovuje záznam technickým zariadením určeným na

zaznamenávanie zvuku, a z § 99 ods. 1 CSP vyplýva, že ak to súd považuje za vhodné a účelné, spisuje
sa o procesných úkonoch aj zápisnica. Vyhotovenie zvukového záznamu má obligatórny charakter
a vyhotovenie zápisnice je fakultatívne, celkom prenechané na úvahu súdu ohraničenú relatívne
neurčitými pojmami vhodnosti a účelnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že Civilný sporový poriadok
vychádza zo zásady preferencie zaznamenávania procesných úkonov súdu technickým zariadením

určeným na zaznamenávanie zvuku a len subsidiárne je ponechaná možnosť vyhotovenia klasickej
písomnej zápisnice v prípade, ak to súd považuje za vhodné a účelné. Zvukovým záznamom z
procesného úkonu podľa § 98 CSP sa zaznamenáva jeho celý priebeh (okrem zákonom vymedzených
výnimiek) a tento záznam sa uchováva aj po skončení pojednávania. Naproti tomu, vyhotoveniezápisnice v zmysle § 99 CSP slúži spravidla len na nadiktovanie podstatných obsahov výpovedí a
prednesov. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky odvolateľa o absencii zápisnice a zvukovej
nahrávky považuje za bezpredmetné.

25. K namietanej uplatnenej koncentrácii zo strany súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje na
to, že súd prvej inštancie správne uplatnil princíp koncentrácie v prvostupňovom konaní vo vzťahu
k nepripusteniu výpovede svedka W.. G. T. a veľmi podrobne sa zaoberal dôvodmi uplatnenia tejto
koncentrácie, preto na uvedené dôvody odvolací súd odkazuje a stotožňuje sa s nimi. Žalovanému

bolo umožnené zo strany súdu procesne reagovať na všetky relevantné skutkové a právne tvrdenia
protistrany, aby bol dodržaný princíp rovnosti zbraní. To, že žalovaný toto svoje procesné oprávnenie
nevyužil respektíve následne využil, avšak oneskorene je vecou jeho rozhodnutia a procesnej taktiky,
ak však toto svoje procesné oprávnenie reagovať nevyužil je potrebné zdôrazniť, že mal mať na zreteli,
že to môže mať pre žalovaného procesne fatálne následky.

26. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje súd podľa vlastnej úvahy s posúdením, či prostriedok
procesného útoku či obrany strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa
26.02.2019, sp. zn. 3 Obdo 43/2018, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že „účelom
sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť

tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich
nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v
skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v
konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné.“ Podľa čl. 8 Základných
princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a

podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade
so zákonom a podľa pokynov súdu. S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo

so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP).

27. Pokiaľ ide o dôkazy navrhnuté žalovaným na pojednávaní, súd ich nevykonal s poukazom na
ustanovenie § 153 CSP, keďže tieto dôkazné návrhy boli zo strany žalovaného uplatnené oneskorene
a preto na ne dopadá sudcovská koncentrácia konania. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný

nepreukázal, že tieto dôkazy nebolo možné zabezpečiť skôr, bol v konaní zastúpený advokátskou
kanceláriou, ktorá mala stranám poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc (vrátane riadneho a včasného
uplatnenia dôkazných návrhov). Súdne pojednávanie nebolo stanovené na uplatňovanie nových
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, keďže tieto mali a hlavne mohli byť
uplatnené už v rámci v písomnej časti konania. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že o sudcovskej

koncentrácii konania a o následkoch s ňou spojenými bol žalovaný poučený a napriek tomuto poučeniu
bol ako strana sporu nečinný a dôkazné návrhy vzniesol oneskorene až na pojednávaní. Prvoinštančný
súd si teda voči žalovanému poučovaciu povinnosť o sudcovskej koncentrácii konania splnil, a preto bol
oprávnený v rámci svojho rozhodovania sudcovskú koncentráciu konania dôsledne uplatňovať.

28. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani
nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu odvolací
súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.

29. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania

podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

33. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).