Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/37/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125209046
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2125209046.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Janka Grečmal a Mgr. Andrea Hadnagyová, v právnej veci navrhovateľky – manželky: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D., E.. XX, C., F. G., F. H., Ukrajina, občianka Ukrajiny, zastúpená: Mgr. Barbara
Bartovičová, PhD., advokátka so sídlom Opoj č. 133, proti manželovi – H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.
XXXX/XX, I., občan Ukrajiny, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní manželky proti uzneseniu

Okresného súdu Trnava č. k. 109Pc/46/2025-15 zo dňa 27. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. rozhodol, že

žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil § 2 ods. 1 a 2 z. č. 161/2015 Z. z. Civilného
mimosporového poriadku (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“), § 9 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), § 1 a 2 z. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom (ďalej len „Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“),

čl. 25 ods. 1, 2 a 5 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom sovietskych
socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných
veciach zo dňa 16. mája 1983 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 95/1983 Zb., ďalej len „zmluva
medzi ČSSR a ZSSR“), čl. 351 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Vecne
tým, že po oboznámení sa s obsahom návrhu a jeho príloh zistil, že na konanie a rozhodovanie o
podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia o určenie povinnosti manželovi prispievať na

výživu navrhovateľke nemá právomoc. V danom prípade ide o konanie s medzinárodným prvkom,
keďže obaja manželia sú občanmi Ukrajiny s väzbou na územie Slovenskej republiky, a preto je
potrebné aplikovať na vec kolízne normy upravujúce vzťahy s medzinárodným prvkom. Navrhovateľka
v návrhu argumentovala, že právomoc na konanie vyplýva z Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
zo dňa 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že

predmetné nariadenie bolo nahradené Nariadením Rady (EÚ) č. 2019/1111 zo dňa 25. júna 2019 o
právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností a o medzinárodných únosoch detí a navyše vo vzťahu k výživnému medzi manželmi,
ktoré je predmetom tohto konania, je prameňom práva Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 zo dňa 18.
decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo
veciach vyživovacej povinnosti, ktorého aplikácia však v danom prípade nie je možná. Nakoľko obaja

manželia sú občanmi Ukrajiny, ktorí mali v minulosti spoločné bydlisko na území Slovenskej republiky, je
potrebné postupovať podľa relevantných ustanovení Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR. V zmysle oznámeniaMinisterstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 382/2002 Z. z. dňom 03.03.2000 nadobudol
platnosť protokol medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Ukrajiny o dvojstranných zmluvných
vzťahoch medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou, ktorým bol potvrdený stav zmluvnej základne

medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou po sukcesii Slovenskej republiky do zmlúv bývalej Českej
a Slovenskej federatívnej republiky a po sukcesii Ukrajiny do zmlúv bývalého Zväzu sovietskych
socialistických republík. Na základe tohto protokolu vo vzťahu medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou
zostali v platnosti zmluvné dokumenty, okrem iného aj Zmluva medzi ČSSR a ZSSR. Aplikačná prednosť
tejto zmluvy pred inými kolíznymi normami právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorého súčasťou

sú aj nariadenia ako priamo uplatniteľné legislatívne akty Európskej únie, vyplýva jednak z ustanovenia
§ 2 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom upravujúceho prednosť medzinárodných
zmlúv pred samotným zákonom a jednak z čl. 351 Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, na základe ktorého medzinárodné zmluvy, ktoré boli uzavreté medzi členským štátom
pred jeho vstupom do EÚ a treťou krajinou, resp. krajinami zostávajú v platnosti a nie sú ovplyvnené
európskymi prameňmi práva. V intenciách čl. 25 Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR je pre ustálenie záveru

o právomoci súdu na konanie a rozhodovanie o osobných a majetkových vzťahoch medzi manželmi
rozhodné štátne občianstvo manželov a ich bydlisko. V danom prípade sú obaja manželia občanmi
Ukrajiny, pričom bydlisko na území Slovenskej republiky mal ku dňu začatia konania výlučne manžel.
Navrhovateľka po odchode zo spoločnej domácnosti odišla na územie Ukrajiny, kde má vytvorené
zázemieavýslovneuvádza,žesanaúzemieSlovenskejrepublikyvrátiťnemieni.Nazákladeuvedeného

preto prvoinštančný súd dospel k záveru, že nemá právomoc rozhodovať o určení vyživovacej povinnosti
medzi manželmi, ktorí sú obaja občanmi Ukrajiny a z ktorých jeden býva na území Slovenskej republiky
a jeden na území Ukrajiny. V zmysle čl. 25 ods. 5 v spojení s čl. 25 ods. 2 Zmluvy medzi ČSSR a
ZSSR patrí v takomto prípade právomoc na konanie o určenie vyživovacej povinnosti medzi manželmi
ukrajinským justičným orgánom.

3. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 Civilného mimosporového
poriadku tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže v mimosporových
konaniach je v zásade vylúčený nárok na náhradu trov, pričom súd prvej inštancie nezistil naplnenie
žiadnej z výnimiek upravených v ustanoveniach § 53 a nasl. Civilného mimosporového poriadku.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) Civilného sporového poriadku.

5. Poukázala na to, že neodkladné opatrenie predstavuje autonómny procesný inštitút, ktorý nie

je podriadený režimu meritórneho rozhodovania vo veci samej. V konaniach týkajúcich sa výživy
manželky a zabezpečenia potrieb maloletého dieťaťa má neodkladné opatrenie zásadný význam, keďže
jeho prostredníctvom sa zabezpečuje elementárna sociálna a ekonomická stabilita slabšej strany.
Súd prvej inštancie však otázku svojej právomoci posudzoval výlučne optikou rozhodovania vo veci
samej. Ustálený výklad procesných predpisov aj judikatúra pritom vychádzajú z toho, že právomoc na

nariadenie neodkladného opatrenia nemožno automaticky stotožňovať s právomocou rozhodovať vo
veci samej. Posudzovanie právomoci v prípade neodkladného opatrenia musí zohľadňovať potrebu
bezodkladnej ochrany ohrozených práv, existenciu reálnej skutkovej väzby veci na územie štátu a
schopnosť súdu poskytnúť účinnú a okamžitú ochranu. Tým, že súd prvej inštancie odmietol nariadiť
neodkladné opatrenie, zbavil navrhovateľku akejkoľvek okamžitej súdnej ochrany. Podľa navrhovateľky

súd prvej inštancie mechanicky aplikoval Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR, pričom nezohľadnil povahu
konania a riadne nevyhodnotil relevantné skutkové väzby veci na územie Slovenskej republiky. Zmluva
medzi ČSSR a ZSSR explicitne neupravuje právomoc na prijímanie dočasných, preventívnych alebo
ochranných opatrení v naliehavých situáciách, akými sú práve konania o neodkladných opatreniach.
Znenie ani účel tejto zmluvy neumožňujú výklad, podľa ktorého by mala viesť k absolútnemu vylúčeniu

právomoci slovenských súdov poskytovať akúkoľvek okamžitú súdnu ochranu v prípadoch, keď je
ohrozený základný záujem slabšej strany, resp. maloletého dieťaťa. Navrhovateľka poukázala na
to, že prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal relevantnými skutkovými väzbami veci na územie
Slovenskej republiky, ktoré sú z hľadiska nariadenia neodkladného opatrenia rozhodujúce. V čase
podania návrhu mal manžel obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, dlhodobo sa tu zdržiaval a

vykonával zárobkovú činnosť, z ktorej má byť vyživovacia povinnosť plnená. Zdroje, z ktorých má byť
zabezpečené výživné na manželku, sa teda nachádzajú na území Slovenskej republiky, čo predstavuje
významný jurisdikčný prvok. Súd prvej inštancie sa uvedenými okolnosťami nijako nevysporiadal a
nehodnotil ich význam pre posúdenie právomoci. Navrhovateľka mala za to, že postupom súdu prvejinštancie dochádza k tomu, že ako matka maloletého dieťaťa je fakticky odkázaná na riešenie svojej
situácie pred súdmi Ukrajiny, teda v štáte, na území ktorého sa dlhodobo odohráva ozbrojený konflikt
a kde je objektívne daná zhoršená bezpečnostná, administratívna aj inštitucionálna situácia. Výživné

manželky je podľa navrhovateľky neoddeliteľne späté so zabezpečením základných potrieb maloletého
dieťaťa, keďže dieťa je v súčasnosti v jej osobnej starostlivosti a jeho každodenné potreby (strava,
bývanie, zdravotná starostlivosť, vzdelávanie a iné) sú priamo závislé od jej finančných zdrojov ako
matky. Adekvátna finančná podpora zo strany manžela teda predstavuje nevyhnutný predpoklad pre
ochranu základného záujmu dieťaťa. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že navrhovateľka

nemá samostatné zdroje na zabezpečenie životných potrieb dieťaťa ani na pokrytie vlastnej základnej
existenčnej situácie, čo priamo ovplyvňuje aj blaho dieťaťa. Vylúčenie dočasnej súdnej ochrany vytvára
stav právnej neistoty a reálne ohrozuje základné životné a sociálne potreby maloletého dieťaťa. Takýto
postup je v priamom rozpore s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého musí byť najlepší záujem
dieťaťa prvoradým hľadiskom pri každej činnosti týkajúcej sa dieťaťa.

6. Záverom odvolania navrhovateľka navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Alternatívne navrhla, aby odvolací
súd sám rozhodol o návrhu nariadenie neodkladného opatrenia.

7. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 Civilného sporového poriadku), potom čo zistil,
že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 359
Civilného sporového poriadku a § 7 Civilného mimosporového poriadku) voči uzneseniu, voči ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 písm. a) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie,

ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah (§ 65 Civilného mimosporového poriadku)
a dôvody podaného odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 109Pc/46/2025 je návrh
navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáha voči manželovi platenia
výživného na manželku.

10. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorým zastavil konanie pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci s
poukazom na čl. 25 ods. 2 a 5 Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR.

11. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, na konania podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd v preskúmavanej veci nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou

argumentácie použitej súdom prvej inštancie. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie
argumenty navrhovateľky nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie

odchýliť a nemôže preto dať za pravdu navrhovateľke.15. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek
počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len
„procesné podmienky“).

16. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

17. Podľa § 9 Civilného sporového poriadku, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej

republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

18. V zmysle ustanovenia § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd kedykoľvek za konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon
však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia
byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jediné umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v

konkrétnejveciniesúsplnenéprocesnépodmienky,takétokonanievykazujenedostatky.Nastranesúdu
patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať
ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných
podmienok môže byť neodstrániteľný alebo odstrániteľný. Prekážka nedostatku právomoci súdu je
prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať

rozhodnutie vo veci, ale musí konanie o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej právomoci, podľa
ustanovenia § 9 Civilného sporového poriadku zastaviť.

19. Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci s cudzím
(medzinárodným) prvkom (ktorý môže byť daný štátnym občianstvom, obvyklým pobytom účastníkov

konania, predmetom konania alebo okolnosťami vyplývajúcimi z predmetu konania), vychádza z obsahu
mnohostranných,príp.dvojstrannýchzmlúv(dohovorov),ktorýmijeten-ktorýštátviazaný.Lenvprípade,
ak takýchto dohovorov niet, prípadne ich nemožno na daný prípad použiť, súd aplikuje pri vyriešení
otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku
upravujúce rozhodné právo na riešenie veci s cudzím prvkom v prípade kolidujúcich právnych poriadkov,

ako aj upravujúce právomoc súdov.

20. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obaja manželia sú občanmi Ukrajiny. Do 21.09.2025
bývali manželia spolu so svojim maloletým dieťaťom B. B., nar. XX.XX.XXXX v Slovenskej republike na
adrese E. XX, I.. Navrhovateľka dňa 21.09.2025 spolu s maloletou dcérou opustila spoločnú domácnosť

a odišla na Ukrajinu, kde žije jej najbližšia rodina. Na územie Slovenskej republiky sa podľa jej vyjadrenia
neplánuje vrátiť. Manžel naďalej žije na území Slovenskej republiky na adrese posledného spoločného
bydliska manželov, pričom povolanie na pobyt na území Slovenskej republiky má platné do 22.08.2026.

21. Nakoľko obaja manželia sú občanmi Ukrajiny, pričom navrhovateľka má a aj v čase začatia konania

mala bydlisko na Ukrajine a manžel má a aj v čase začatia konania mal bydlisko v Slovenskej republike,
súd prvej inštancie správne aplikoval pri skúmaní svojej právomoci vo veci konať a rozhodnúť Zmluvu
medziČSSRaZSSR.Tátozmluva,ktorávzmysleoznámeniaMinisterstvazahraničnýchveciSlovenskej
republiky č. 382/2002 Z. z. zostáva medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou naďalej v platnosti, má
v zmysle ustanovenia § 2 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom aplikačnú prednosť

pred ustanoveniami toho predpisu. Nakoľko Ukrajina nie je členským štátom Európskej únie, rovnako
vylúčené je pri posudzovaní právomoci slovenského súdu aj použitie právnych aktov Európskej únie.

22. Podľa čl. 25 ods. 1 Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR, osobné a majetkové vzťahy manželov sa spravujú
právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej majú spoločné bydlisko.

23. Podľa čl. 25 ods. 2 Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR, ak jeden z manželov má bydlisko na území jednej
zmluvnej strany a druhý na území druhej zmluvnej strany a ak pritom obaja manželia majú rovnaké
štátne občianstvo, spravujú sa ich osobné a majetkové vzťahy právnym poriadkom tej zmluvnej strany,
ktorej občanmi sú.

24. Podľa čl. 25 ods. 5 veta prvá Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR, na konanie o osobných a majetkových
vzťahoch manželov je daná právomoc orgánov zmluvnej strany, ktorej právny poriadok sa má použiť
podľa odsekov 1, 2 a 3.25. Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, Slovenská republika na jednej strane a Ukrajina na
strane druhej ako nástupnícke štáty platne vstúpili do právnych vzťahov vyplývajúcich zo Zmluvy medzi

ČSSR a ZSSR, právomoc súdu na konanie o nariadenie neodkladného opatrenia vo veci výživného
na manželku je preto potrebné posudzovať podľa ustanovení tejto zmluvy. Postup súdu prvej inštancie,
ktorým posúdil právomoc podľa Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR, tak bol správny. Pretože súd prvej
inštancie zistil, že obaja manželia sú občanmi Ukrajiny, pričom bydlisko na území Slovenskej republiky
ku dňu začatia konania mal výlučne manžel, navrhovateľka v tom čase už mala bydlisko na Ukrajine,

správne prvoinštančný súd konštatoval, že nemá vo veci právomoc konať. V zmysle čl. 25 ods. 2 a ods. 5
vetaprváZmluvymedziČSSRaZSSRakjedenzmanželovmábydliskonaúzemíjednejzmluvnejstrany
a druhý na území druhej zmluvnej strany a ak pritom obaja manželia majú rovnaké štátne občianstvo,
v majetkových vzťahoch je daná právomoc orgánov tej zmluvnej strany, ktorej občanmi sú.

26. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľky, že súdom prvej inštancie aplikované

kolízne ustanovenia Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR sú primárne koncipované pre konanie vo veci samej,
pričom neodkladné opatrenie predstavuje autonómny procesný inštitút. Vychádzajúc s obsahu Zmluvy
medzi ČSSR a ZSSR má odvolací súd za to, že ustanovenia zmluvy týkajúce sa určenia právomoci
súdov zmluvných strán v majetkových vzťahov manželov (čl. 25) nerozlišujú medzi konaním vo veci
samej a konaním o nariadenie neodkladného opatrenia. Ak nemá súd jednej zmluvnej strany právomoc

konať vo veci samej, nemá právomoc ani na konanie o neodkladnom opatrení. Ak by bolo úmyslom
zmluvných strán vylúčiť kolízne ustanovenia v osobných a majetkových veciach manželov pre inštitút
neodkladného opatrenia bolo by to v zmluve výslovne uvedené.

27. Rovnako nedôvodný je aj poukaz navrhovateľky, že súd prvej inštancie nijako nezohľadnil, že zdroje,

z ktorých má byť výživné zabezpečené sa nachádzajú na území Slovenskej republiky, nakoľko manžel
vykonáva zárobkovú činnosť v Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľkou
uvedená skutočnosť nie je pre určenie právomoci vo veciach výživného medzi manželmi relevantná.
V zmysle čl. 25 Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR je pre určenie právomoci súdu rozhodujúce štátne
občianstvo manželov a ich bydlisko. Z rovnakého dôvodu preto nemožno prihliadať ani na tú skutočnosť,

že na území Ukrajiny, kam sa navrhovateľka vrátila, dlhodobo prebieha vojenský konflikt.

28. V súvislosti s námietkou navrhovateľky, že zastavenie konania ohrozuje základné životné a sociálne
potreby jej maloletého dieťaťa a je v rozpore s čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, odvolací súd uvádza,
že predmetom konania je nariadenie neodkladného opatrenia vo veci výživného na manželku, nie

vo veci určenia výživného na maloleté dieťa. S poukazom na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto
rozhodnutia, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že súd pri skúmaní právomoci vo veciach výživného
medzi manželmi vychádza len zo štátnej príslušnosti manželov a ich bydliska. V daných veciach záujem
dieťaťa nie je určujúcim kritériom.

29. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia
§ 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil.

30. V mimosporových konaniach upravených Civilným mimosporovým poriadkom platí zásada, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil. Každý z účastníkov

si sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. Civilný mimosporový poriadok pripúšťa výnimky. V
prejednávanej veci nebol zistený žiaden z dôvodov pre pripustenie výnimiek z aplikácie ustanovenia §
52 Civilného mimosporového poriadku. O náhrade trov konania vzhľadom na vyššie uvedené teoretické
východiská o nároku na náhradu trov konania, tak odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods.
1 a 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 52 Civilného mimosporového poriadku tak, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 10 posledná veta z.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania

dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného
sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

Civilného sporového poriadku).