Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/79/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2620201679
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2620201679.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX/X, D., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Peter Schmidl, so sídlom Borský Svätý Jur 774, proti
žalovanému: Mesto Šaštín - Stráže, so sídlom Alej 549/36, Šaštín-Stráže, IČO: 00 310 069, zastúpený
splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Katarína Filová, s. r. o., so sídlom Konventná 7/625,
Bratislava, IČO: 47 256 460, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Senica z 8. októbra 2024 č. k. 5C/23/2020 - 314, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom
II.uložilžalobcovipovinnosťzaplatiťžalovanémunáhradutrovkonaniavrozsahu100%,oktorýchvýške
bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 133, § 134 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) v znení účinnom od 1.4.1964 do

31.3.1983, § 205 ods. 1, 2, § 206 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1964 do
31.12.1991, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka v účinnom znení.

3. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 26.6.2020 domáhal
určenia, že žalobca je v podiele 1/1 výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v obci D.
a v katastrálnom území E. F. B., a to novovytvorenej parcely č. 277/1 - zastavaná plocha a nádvorie vo
výmere 102 m2, novovytvorenej parcely č. 279/1 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 1143 m2,

novovytvorenej parcely č. 279/2 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 37 m2, novovytvorenej parcely
č. 279/3 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 23 m2, novovytvorenej parcely č. 281 - záhrada
vo výmere 1143 m2, na základe geometrického plánu č. 18/2019 z 25.3.2019 vyhotoveného B. G..
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v roku 2016 sa rozhodol previesť darovacou zmluvou nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v obci D., k.ú. E. F. B., a to rodinný dom súp. č. XXX spolu s príslušnými parcelami na
svojich synov a vtedy sa dozvedel, že vlastníkom parcely pod domom súp. č. XXX a aj ďalších priľahlých
parciel je žalovaný. Predmetné parcely žalobca užíval viac ako 50 rokov, t.j. od roku 1966 pokojne a

nerušene v dobrej viere, že je ich vlastníkom, nakoľko ich od pôvodných vlastníkov odkúpil a dohodnutú
kúpnu cenu vyplatil. V priebehu konania tiež tvrdil, že v prípade užívania pozemku žalobcom sa jednalo o
právo osobného užívania pozemku, toto právo sa ku dňu 1. januára 1992 zmenilo ex lege na vlastníctvo
fyzickej osoby - žalobcu. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť z dôvodu, že žalobcanepredložil žiadne doklady, ktoré by preukazovali oprávnenosť a dobromyseľnosť jeho držby a súčasne
nepreukázal ani dodržanie podmienok smerujúcich k vzniku práva osobného užívania pozemkov.

4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 5C/23/2020-237 z 28.3.2023 výrokom I. žalobu
zamietol a výrokom II. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

5. Ma základe odvolania žalobcu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne
vyhodnotí vykonané dokazovanie so zameraním sa na posúdenie naplnenia predpokladov vydržania
sporných nehnuteľností a ďalej zistí skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie vo veci a za týmto
účelom vykoná navrhnuté dôkazy (najmä za účelom zistenia výmery pozemku, ktorý bol žalobcovi
fakticky odovzdaný na výstavbu rodinného domu) a v nadväznosti na to opätovne posúdi uplatnený
nárok žalobcu, pričom zohľadní nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 468/2022

a sp. zn. II. ÚS 484/2015.

6. Súd vykonal dokazovanie Geometrickým plánom č. 18/2019 zo dňa 25.3.2019 vypracovaným B. G.,
výpisom z LV č. XXXX zo dňa 7.10.2019, výpisom z LV č. XXXX zo dňa 9.10.2019, ponukou stavebného
pozemku zo dňa 22.10.1966 vypracovanou H. a súrodencami, ponukou stavebného pozemku zo dňa

22.10.1966 vypracovanou C. C. a B. C., Zápisnicou z 21. riadneho zasadania rady MNV Šaštínske
Stráže zo dňa 26.10.1966, potvrdením I. H. zo dňa 4.12.1966, Územným rozhodnutím č. 19 zo dňa
31.12.1966, Rozhodnutím Komisie výstavby pri MNV v Šaštínskych Strážach zo dňa 31.12.1966,
potvrdením I. H. zo dňa 501.1967, žiadosťou žalobcu pre Štátnu sporiteľňu, miestna pobočka v
Šaštínskych Strážoch zo dňa 09.08.1968, potvrdením Štátnej sporiteľne, pobočka Senica zo dňa

01.08.1968, pozvaním MNV v Šaštínskych Strážach zo dňa 16.07.1969, uzávierkovým výpisom z
pôžičkového účtu zo dňa 31.12.1968, Poistkou č. 81722050 zo dňa 1.2.1967, potvrdeniami o platení
poistného, žiadosťou o odpredaj keramického stropu bez uvedenia dátumu, Čestným prehlásenie B.
C. zo dňa 9.5.1996, Rozhodnutím č. 2000479151 zo dňa 7.2.2020 o vyrubení dane z nehnuteľnosti,
Rozhodnutím č. 1800479151 zo dňa 6.3.2018 o vyrubení miestneho poplatku za komunálne odpady

a drobné stavebné odpady, žiadosťou J. B. zo dňa 16.05.2019, vyjadrením Mesta Šaštín-Stráže zo
dňa 29.5.2019, Výpisom zo zápisnice komisie pre výstavbu, územné plánovanie a životné prostredie
zo dňa 21.08.209, potvrdením Mesta Šaštín-Stráže zo dňa 24.6.2020, Rozhodnutím Okresného úradu
v Senici Č.j. R-3-ROEP-02/Wá zo dňa 28.5.2002, výpismi z pozemkovej knihy zo dňa 28.10.2020,
návrhom na zápis do evidencie nehnuteľností zo dňa 12.2.1987, výpismi z pozemkovej knihy zo dňa

27.4.1980 a zo dňa 29.10.1985, Kúpnymi zmluvami zo dňa 12.2.1986, Rozhodnutím MNV - odbor
výstavbyŠaštín-Strážeč.:Výst.1875/85zodňa27.1.1986,Geometrickýmplánomč.221/1-2109-915/66
zo dňa 15.2.1967 a Odpisom výkazu plôch k tomuto geometrickému plánu, dokladmi o platení poplatkov
za vodu, elektrinu, plyn, RTVS, Žiadosťou o zriadenie plynovej prípojky zo dňa 30.8.1994, Platobným
výmerom na platbu dane z nehnuteľností zo dňa 26.4.2000 a zo dňa 28.2.2001, oznámením o dani

z nehnuteľnosti na rok 1996, výzvou na zaplatenie nedoplatku, výzva na zaplatenie nedoplatku zo
dňa 22.9.1999, výmerom dane z nehnuteľnosti za rok 1994 zo dňa 5.5.1994, upomienkou zo dňa
20.10.1994, výmerom dane z nehnuteľnosti za rok 1993 zo dňa 10.11.1993, Dohodou o náhrade
škody zo dňa 23.9.1975, potvrdením Mesta Šaštín-Stráže zo dňa 21.11.2018, Rozhodnutím Obce D.
o určení súpisného čísla zo dňa 13.5.1996, Rozhodnutím komisie výstavby pri MNV Šaštín-Stráže zo

dňa 3.7.1972, žiadosťou o povolenie vybudovania oplotenia zo dňa 4.10.1979, oznámením MNV Šaštín-
Stráže zo dňa 13.12.1979, Zmluvou o pôžičke zo dňa 22.5.1970, potvrdením Štátnej sporiteľne zo
dňa 1.8.1968, žiadosťou o poskytnutie pôžičky zo dňa 8.8.1968, oznámením o poskytnutí bezúročnej
pôžičky zo dňa 11.12.1968, oznámením Komisie výstavby a životného prostredia pri MNV Šaštín-Stráže
z kontroly rozostavanosti IBV v obci, potvrdením A. K. D. zo dňa 03.07.1996, Rozhodnutím MNV Šaštín-

Stráže zo dňa 27.1.1986, výpisom z katastra nehnuteľností - pozemkovej knihy pre parcelu. č. 763 a
č. 95, zoznamom nehnuteľného majetku, ku ktorému mal právo hospodárenia MNV Šaštín-Stráže k
termínu 22.11.1991, ako aj ostatným obsahom spisu.

7. Na základe inštrukcií odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie ďalej zistiť skutkový stav veci potrebný

pre rozhodnutie vo veci a za týmto účelom mal vykonať navrhnuté dôkazy, a to najmä za účelom zistenia
výmery pozemku, ktorý bol žalobcovi fakticky odovzdaný na výstavbu rodinného domu. V tomto smere,
po rozhodnutí odvolacieho súdu, žalobca predložil súdu len fotokópie snímok z časti katastrálnej mapy
vytlačených z aplikácie MAPKA dňa 8.10.2024, nepoužiteľných na právne úkony, týkajúcich sa parcielregistra „E“ parcelné č. 763/1, č. 762/18 a č. 762/12 a parciel registra „C“ parcelné č. 279, č. 278, č. 281,
č. 277/1 a č. 280 všetko pre obec D. a k.ú. E. F. B., žiadny iný dôkaz súdu nepredložil a ani nenavrhol
žiadny dôkaz vykonať. Žalovaný nepredložil súdu žiadny dôkaz a ani nenavrhol žiadny dôkaz vykonať.

Z uvedeného vyplynulo, že súd prvej inštancie pri svojom opätovnom rozhodnutí mohol vychádzať
len z listinných dôkazov, ktoré mal k dispozícii pri svojom prvom rozhodnutí vo veci, keďže strany,
po rozhodnutí odvolacieho súdu, zostali v spore nečinné a nepredložili súdu žiadne ďalšie relevantné
dôkazy týkajúce sa najmä zistenia výmery pozemku, ktorý bol žalobcovi fakticky odovzdaný na výstavbu
rodinného domu, a tak súd zistil rovnaký skutkový stav veci ako pri svojom prvom rozhodnutí, a to, že

žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci D., k.ú. E. F. B., zapísaných
na LV č. XXXX ako parcely registra „E“ parcelné č. 95/1 - vodné plochy vo výmere 1825 m2 a parcelné
č. 763/1 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 450 m2 obidvoch v podiele 1/1 a na LV č. XXXX ako
parcely registra „E“ parcelné č. 762/12 - záhrady vo výmere 937 m2 a parcelné č. 762/18 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 1114 m2 obidvoch v podiele 1/1. Titulom nadobudnutia pozemkov parcelné
č. 762/12 a parcelné č. 762/18 je kúpna zmluva zo dňa 12.2.1986 (predávajúca B. C.), kúpna zmluva

zo dňa 12.2.1986 (predávajúca I. H.) a rozhodnutie o vyvlastnení pozemkov zo dňa 27.1.1986 sp.
zn. Výst. 1875/85. Tieto pozemky následne v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov prešli delimitáciou na Obec E. (neskôr Mesto Šaštín-Stráže). O tejto skutočnosti
eviduje Okresný úrad Senica, katastrálny odbor záznam č. 25/96 so zoznamom nehnuteľného majetku,
ktorý prešiel k 22.11.1991 do vlastníctva Obce E.. Pozemky parcelné č. 763/1 (cesta) a parcelné č. 95/1

(potok B.) tvorili pôvodne tzv. neknihované vlastníctvo a boli takto evidované v pozemkových knihách,
keďže išlo o pozemky, ktoré z dôvodu svojho verejnoprospešného charakteru (cesta, potok B.) nepatrili
do vlastníctva žiadnej fyzickej osoby. V rámci usporiadania pozemkového vlastníctva po roku 1989 bol
v obci D., k.ú. E. schválený register obnovenej evidencie pozemkov rozhodnutím Okresného úradu v
Senici, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 28.5.2002 sp. zn.

R-3-ROEP-02/Wá, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4.6.2002, na základe ktorého bolo do katastra
nehnuteľností zapísané vlastníctvo Mesta Šaštín-Stráže k obom uvedeným pozemkom parcelné č.
763/1 aj parcelné č. 95/1. Hore uvedené údaje preukazujú hodnoverne existenciu vlastníckeho práva
žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam.

8. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že žaloba nebola podaná
dôvodne. Žalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v petite
žaloby, pričom jednoznačne v konaní neustálil, či titulom nadobudnutia vlastníckeho práva malo byť
uzavretie kúpnych zmlúv s pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností, získanie práva osobného
užívania s jeho následnou transformáciou na vlastnícke právo alebo nadobudnutie vlastníckeho práva

vydržaním. Žalobca preukázal v spore naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam tým, že na časti sporných nehnuteľností má postavený rodinný dom
súpisné č. XXX, ktorý je podľa aktuálnych záznamov katastra nehnuteľností postavený na pozemku,
resp. častiach pozemkov patriacich žalovanému.

9. Žalobca svoje tvrdenie, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol kúpou, keďže
ich od pôvodných vlastníkov odkúpil a zaplatil dohodnutú kúpnu cenu, v spore žiadnym spôsobom
nepreukázal. Z listinných dôkazov predložených žalobcom, a to ponukou stavebného pozemku z
22.10.1966vypracovanouI.H.,D.H.aA.H.,ponukoustavebnéhopozemkuz22.10.1966vypracovanou
C. C. a B. C., ako ani potvrdeniami I. H. zo 4.12.1966 a z 5.1.1967 nevyplýva, že by medzi žalobcom a

hore uvedenými osobami došlo, resp. v budúcnosti malo dôjsť k uzavretiu kúpnych zmlúv a tieto listiny v
žiadnom prípade nemožno považovať za kúpne zmluvy registrované štátnym notárstvom v zmysle § 133
a § 134 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.3.1983, teda v čase datovania hore uvedených
listín. Navyše v žiadnej z týchto listín nie sú identifikované konkrétne nehnuteľnosti.

10. Žalobca taktiež nepreukázal svoje tvrdenie, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
nadobudol získaním práva ich osobného užívania, ktoré sa ku dňu 1. januára 1992 zmenilo ex lege
podľa § 872 ods. 1 OZ v znení účinnom od 1.1.1992 na vlastníctvo fyzickej osoby, čím sa mal žalobca
stať výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Tvrdil, že právo osobného užívania predmetných
pozemkov mu vzniklo na podklade ponuky stavebného pozemku z 22.10.1966 vypracovanej I. H., D.

H. a A. H. a ponuky stavebného pozemku z 22.10.1966 vypracovanej C. C. a B. C., na základe ktorých
bolo vydané Uznesenie č. 184/1966 na 21. riadnom zasadaní rady MNV Šaštínske Stráže, ktoré sa
konalo dňa 26. októbra 1966 o 15.00 hodine. Podľa znenia tohto Uznesenia č. 184/21966 uvedeného
v zápisnici Rada MNV Šaštínske Stráže súhlasila s odkúpením čiastky pozemkov od C. C. a D. H. vk.ú. E. v časti „C.“ s tým, že tieto pridelí po odkúpení L. B., obyvateľovi v D. E. na stavbu rodinného
domu, prevedie pozemnoknižný výpis, vyhotoví objednávku na zameranie pozemku a po vyhotovení
geometrického plánu vyhotoví kúpnu zmluvu a dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku. Z

tohto uznesenia vyplýva, že bolo prijaté Radou MNV Šaštínske Stráže, pozemky mali byť po odkúpení
pridelené L. B. a nie žalobcovi, ako tento tvrdí, tieto pozemky nie sú v uznesení žiadnym spôsobom
identifikované, teda nie sú uvedené ich parcelné čísla ani výmera. Naopak z tohto uznesenia je zrejmé,
že pozemky, resp. pozemok má ešte len byť identifikovaný geometrickým plánom, na ktorý treba najprv
vyhotoviť objednávku. Uznesenie potom predpokladalo ďalší postup, a to vyhotovenie kúpnej zmluvy a

dohody o zriadení práva osobného užívania. Dôvodom, pre ktorý nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu,
že Uznesenie rady MNV č. 184/21966 je rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania
žalobcu, je zákonná úprava uvedená v ustanovení § 205 ods. 1 OZ v znení účinnom od 1.4.1964 do
31.12.1991, podľa ktorého „Rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi
právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku. Rozhodnutie vydáva Okresný
národný výbor.“ V danom prípade bolo Uznesenie č. 184/21966 prijaté radou MNV Šaštínske Stráže,

nie Okresným národným výborom v Senici, a preto nemôže byť zákonom predpokladaným rozhodnutím
o pridelení pozemku do osobného užívania. Žalobca teda nepreukázal existenciu právne relevantného
rozhodnutia, ktorým by mu bol určitý pozemok pridelený do osobného užívania. Navyše ustanovenie
§ 205 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991 upravovalo ďalší zákonný postup po
pridelení určitého pozemku do osobného užívania, a to následné uzavretie dohody o zriadení práva

osobného užívania pozemku medzi občanom, ktorému má byť pozemok pridelený a národným výborom,
ktorý mal pozemok v správe. Takáto dohoda musela mať písomnú formu a bola potrebná jej registrácia
štátnym notárstvom, pretože právo osobného užívania pozemku mohlo vzniknúť až registráciou dohody
na štátnom notárstve. Uvedené zákonné ustanovenie § 205 ods. 1 a 2 OZ teda upravovalo v čase, kedy
malo údajne dôjsť k vzniku práva osobného užívania žalobcu, podmienky, za ktorých takáto skutočnosť

mohla nastať. Ako prvé muselo byť príslušným okresným národným výborom vydané rozhodnutie o
pridelení pozemku do osobného užívania, následne mal národný výbor alebo organizácia, ktorá mala
pozemok vo vlastníctve alebo v správe uzavrieť s občanom písomnú dohodu o zriadení práva osobného
užívania a nakoniec musela byť táto dohoda registrovaná na štátnom notárstve. Miestny národný výbor
v Šaštínskych Strážach však ani nemohol či už s L. B. alebo so žalobcom v roku 1969 uzavrieť dohodu

o zriadení práva osobného užívania pozemku, pretože vlastníkom predmetných pozemkov sa stal až v
roku 1986. Na riadny vznik práva osobného užívania bolo potrebné, aby došlo ku všetkým trom krokom,
keďže registrácia na štátnom notárstve mala konštitutívny účinok. Právne predpisy platné v tom čase
teda presne upravovali postup vzniku práva osobného užívania pozemkov a v danom prípade nielenže
tentopostupneboldodržaný,keďžežalobcanepredložilvsporerozhodnutieopridelenípozemkudojeho

osobného užívania ani písomnú dohodu o zriadení práva osobného užívania registrovanú na štátnom
notárstve, ale žalobca nepredložil ani relevantné listinné dôkazy, ktoré by čo len naznačovali, že k
zriadeniu a vzniku jeho práva osobného užívania sporných pozemkov došlo, pretože z Uznesenia rady
MNV č. 184/21966 je zrejmé, že stavebný pozemok mal byť po splnení všetkých zákonných podmienok
pridelený L. B. a nie žalobcovi. Žalobca v spore ani neozrejmil, či vôbec a akým spôsobom došlo, resp.

malo dôjsť k prechodu určitých konkrétnych práv a povinností z L. B. na žalobcu. Žalobca v spore
neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že mu vzniklo právo osobného užívania k predmetným
pozemkom v celkovej výmere 2448 m2, v dôsledku čoho logicky ani nemohlo dôjsť ku dňu 1. januára
1992 ex lege podľa § 872 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
1.1.1992 k zmene tohto práva osobného užívania predmetných pozemkov na vlastnícke právo žalobcu

ako fyzickej osoby k predmetným pozemkom.

11. Žalobca taktiež nepreukázal ani svoje tvrdenie, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
nadobudol vydržaním. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva ex
lege (zo zákona) pri splnení zákonom požadovaných predpokladov, a to musí ísť o spôsobilý predmet

vydržania, držba musí byť oprávnená, musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby,
pričom u nehnuteľných vecí je vydržacia doba desaťročná a držiteľ musí byť pri užívaní dobromyseľný
v tom, že mu vec patrí.

12. Podstatným pre rozhodnutie prejednávanej veci bolo teda posúdenie otázky dobrej viery žalobcu

o tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria. Žalobca svoju dobromyseľnosť držby a vlastníctva
predmetných pozemkov mienil preukázať listinnými dôkazmi, a to udelením stavebného povolenia na
stavbu rodinného domu na pozemku parcelné č. 762/12 v k.ú. E., poskytnutím pôžičky od Štátnej
sporiteľne, okresná pobočka v Senici a Miestneho národného výboru v Šaštínskych Strážach nastavbu rodinného domu, poistkou Štátnej poisťovne, na základe ktorej poistila žalobcovi budovu v
stavbe a jeho zodpovednosť z vlastníctva príslušného stavebného pozemku, potvrdeniami o platení
dane z nehnuteľností a poplatkov za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, potvrdeniami o

platení poplatkov za vodu, elektrinu, plyn, rozhlas a televíziu, rozhodnutím Obce D. o určení súpisného
čísla novostavbe jeho rodinného domu, povolením Komisie výstavby pri B. D. užívať rodinný dom
postavenýnapozemkuparcelnéč.762/12aoznámenímMNVŠaštín-Stráže,žekvybudovaniuoplotenia
predzáhradky rodinného domu žalobcu nemá námietky. Z týchto žalobcom predložených listinných
dôkazov nepochybne vyplýva a medzi stranami to ani nie je sporné, že Okresný národný výbor -

odbor výstavby v Senici vydal dňa 31.12.1966 pod č.j.: Výst. 1417/67 územné rozhodnutie, ktorým
povolil žalobcovi ako stavebníkovi umiestniť stavbu rodinného domu na pozemku parc. č. 762/12 v
k.ú. E. a súčasne Komisia výstavby pri MNV v Šaštínskych Strážach vydala dňa 31.12.1966 pod
č. 1417/66 žalobcovi stavebné povolenie na stavbu rodinného domu na pozemku parc. č. 762/12 v
k.ú. E.. Štátna sporiteľňa, okresná pobočka v Senici poskytla dňa 23.1.1968 žalobcovi pôžičku, ktorú
žalobca splácal a Štátna poisťovňa uzavrela so žalobcom dňa 1.2.1967 poistnú zmluvu (poistka č.

81722050), na základe ktorej poistila žalobcovi budovu v stavbe s tým, že poistenie sa vzťahovalo
na zákonnú zodpovednosť plynúcu žalobcovi ako stavebníkovi budovy a na jeho zodpovednosť z
vlastníctva príslušného stavebného pozemku. Komisia výstavby pri MNV Šaštín-Stráže vydala dňa
3.7.1972 rozhodnutie, ktorým povolila žalobcovi užívať rodinný dom postavený na pozemku parcelné
č. 762/12. Obec D. rozhodnutím z 13.5.1996 určila novostavbe rodinného domu patriacemu žalobcovi

súpisné číslo XXX. MNV Šaštín-Stráže listom z 13.12.1979 oznámila žalobcovi, že k vybudovaniu
oplotenia predzáhradky rodinného domu nemá námietky. Žalovaný listom z 21.11.2018 potvrdil, že
rodinný dom č. XXX na pozemku 277/1 v k.ú. E. bol daný do užívania na základe užívacieho povolenia
z 3.7.1972. Z týchto listinných dôkazov predložených v spore žalobcom je však len nepochybne
preukázané vlastníctvo žalobcu k predmetnému rodinnému domu súpisné č. XXX, čo v prejednávanej

veci medzi stranami nebolo nijako sporné, keďže žalovaný vlastníctvo žalobcu k stavbe predmetného
rodinného domu počas tohto konania a ani v minulosti žiadnym spôsobom nenamietal. Zo žiadnych z
týchto listinných dôkazov však nie je možné vyvodiť, a nie sú k tomu po právnej stránke ani spôsobilé,
vznik vlastníckeho práva žalobcu k pozemku, na ktorom je rodinný dom postavený, ako ani k pozemkom
k nemu priľahlých. Žalobca tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti užíval nepretržite 50 rokov (od roku

1966 do roku 2016) v dobrej viere, že mu patria, nakoľko ich od pôvodných vlastníkov odkúpil a
dohodnutú kúpnu cenu vyplatil. Odkúpenie týchto stavebných pozemkov sa vykonávalo na základe
ponuky stavebného pozemku z 22.10.1966 vypracovanej I. H., D. H. a A. H. a ponuky stavebného
pozemku z 22.10.1966 vypracovanej C. C. a B. C., pričom následne mu rada MNV Šaštínske Stráže
Uznesením č. 184/1966 prijatým na 21. riadnom zasadaní rady MNV Šaštínske Stráže, ktoré sa konalo

dňa 26. októbra 1966 o 15.00 hodine pridelila tieto pozemky do osobného užívania. Žalobca tvrdil,
že s užívaním predmetných pozemkov nikdy nemal žiadny problém a prvý problém nastal až v roku
2016, kedy chcel svoj dom spolu s parcelou previesť na svojich synov a vtedy zistil, že pozemok pod
domom nie je jeho vlastníctvom. Toto svoje tvrdenie však vyvrátil samotný žalobca, nakoľko ako listinný
dôkaz predložil v spore čestné prehlásenie B. C., nar. XX.X.XXXX z 9.5.1996, v ktorom táto uviedla, že

ako vlastníčka pozemku parcelné č. 762/12 dáva súhlas k vybudovaniu plynovej prípojky do rodinného
domu súpisné č. XXX v k.ú. E., pretože tento pozemok nebol prevedený na žalobcu. Z uvedeného
potom jednoznačne vyplýva, že minimálne od 9.5.1996 mal žalobca nepochybnú vedomosť o tom, že
nie je vlastníkom predmetných pozemkov a tak už potom nijako nemohol byť dobromyseľný v tom,
že je ich vlastníkom. Súdu nie je zrejmé z akého dôvodu zostal žalobca nečinný a už v roku 1996 si

svoje vlastníctvo k predmetným pozemkov nepreveril, avšak v konečnom dôsledku táto skutočnosť pre
rozhodnutie v prejednávanej veci ani nemá žiadny význam. Podľa ustálenej judikatúry pre nadobudnutie
vlastníckeho práva nestačí, ak žalobca pozemky viac ako 50 rokov užíva a tvrdí, že mu pozemky
patria, ak toto jeho tvrdenie nie je podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto
presvedčenie žalobcu bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov

SR č. 8/1991). Žalobca sa nemohol dôvodne domnievať, že predmetné pozemky kúpil od pôvodných
vlastníkov, pretože s pôvodnými vlastníkmi predmetných pozemkov nikdy neuzavrel žiadne kúpne
zmluvy, nemohol sa ani dôvodne domnievať, že vlastníkom týchto predmetných pozemkov sa stal na
základe skutočností uvedených v bode 26. tohto rozsudku, keďže nepreukázal, že právo osobného
užívania k predmetným pozemkom v celkovej výmere 2448 m2 mu vzniklo na základe Uznesenia rady

MNV č. 184/21966, pretože z tohto uznesenia jednoznačne vyplýva, že stavebný pozemok mal byť
po splnení všetkých zákonných podmienok pridelený L. B. a nie žalobcovi. V danom prípade nešlo o
chybu v písaní pri uvedení krstného mena, ako uvádza odvolací súd, pretože L. B. bol otcom žalobcu a
podľa tvrdenia samotného žalobcu pozemok na stavbu rodinného domu vybavoval práve jeho otec L. B..Žalobca v spore neuviedol a ani nepreukázal či, kedy a akým spôsobom malo prísť k zmene Uznesenia
rady MNV č. 184/21966, ktorá evidentne rozhodla o pridelení stavebného pozemku L. B. a nie žalobcovi,
a to za predpokladu zákonom splnených podmienok. V konaní naďalej zostala nezodpovedanou otázka

v akej výmere bol fakticky pozemok parc. č. 762/12 daný do užívania žalobcovi za účelom výstavby
rodinného domu, pretože v tomto smere zostali strany sporu nečinné a napriek záverom odvolacieho
súdu uvedených v bode 23. jeho rozhodnutia v tejto súvislosti nenavrhli vykonanie žiadnych dôkazov
a ani žiadne relevantné dôkazy súdu nepredložili. V tomto smere, po rozhodnutí odvolacieho súdu,
žalobca predložil súdu len fotokópie snímok z časti katastrálnej mapy vytlačených z aplikácie MAPKA

dňa 8.10.2024, nepoužiteľných na právne úkony, týkajúcich sa parciel registra „E“ parcelné č. 763/1,
č. 762/18 a č. 762/12 a parciel registra „C“ parcelné č. 279, č. 278, č. 281, č. 277/1 a č. 280 všetko
pre obec D. a k.ú. E. F. B., z ktorých však v žiadnom prípade nie je zrejmé v akej výmere bol fakticky
pozemok parc. č. 762/12 daný do užívania žalobcovi za účelom výstavby rodinného domu. Súd dospel k
záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil v spore žiadne také dôkazy, ktoré
by preukazovali oprávnenosť a skutočnú dobromyseľnosť jeho držby, nepreukázal žiadne zo svojich

tvrdení, teda nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam či už na základe kúpnych
zmlúv s pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností alebo získaním práva osobného užívania s jeho
následnou transformáciou na vlastnícke právo a ani vydržaním, a preto žalobu zamietol.

13. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným
úspechom žalovaného.

14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie a následne, aby
odvolací súd sám vo veci rozhodol. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Namietal,

že žalobca v prípade doloženého geometrického plánu č. 221/1-2109-915/66 z roku 1967 preukázal
skutočnosť, o ktoré konkrétne pozemky by sa malo jednať v prípade ponukových listov v prospech
žalobcu vyhotovených I. H. zo dňa 4.12.1966 a 5.1.1967, ktorá urobila žalobcovi ponuku na odpredaj
pozemkov a zároveň v nich i potvrdzuje prevzatie finančnej hotovosti za uvedené pozemky vo výške
2.000,- Kčs a 1.000,- Kčs. Rovnako tak uvedené preukazuje i ponukový list od p. H. a súrodencov

z 22.10.1966 a ponukový list C. C. z 22.10.1966. Dôkazom je i Zápisnica zo dňa 26.októbra 1966 z
riadneho zasadnutia rady MNV Šaštínske Stráže, v ktorej uznesení sa uvádza, že rada MNV súhlasí s
odkúpením pozemkov od C. C. a D. H. v k. ú. časti „C.“ (v uvedených ponukových listoch sa rovnako
nachádza označenie lúky a C.) a tieto prideľuje po odkúpení p. B. na stavbu rodinného domu. Zároveň
sa zaväzuje previesť pozemkovoknižný výpis o vyhotovení objednávky na zameranie pozemku a po

vyhotovení geometrického plánu vyhotoviť kúpnu zmluvu a dohodu o zriadení práva osobného užívania
pozemku. Povinnosti na zaknihovanie a zodpovednosť prebral predchodca žalovaného, čo nie je možné
pričítať v neprospech žalobcu. S poukazom na súdom vytýkanú chybu v mene, kedy je uvádzané meno
nie žalobcu, ale jeho otca – L. B. uviedol, že sa jednalo o pisársku chybu len z dôvodu, že s vybavovaním
potrebných rozhodnutí žalobcovi toho času pomáhal práve jeho otec L. B. z dôvodu, že istý čas bol

žalobca stíhaný ako politický väzeň. Je nelogické, že by sa potrebné povolenia a rozhodnutia vybavovali
v mene otca žalovaného, keďže i samotné ponukové listy na predmetný stavebný pozemok zneli len na
osobu žalobcu, nie na osobu žalovaného. V nadväznosti na vyššie uvedené bol vypracovaný i samotný
geometrický plán č. 221/1-2109-915/66 z roku 1967 (na základe ktorého neskôr v roku 1987 žalovaný
duplicitne odkúpil od rovnakých majiteľov, a to I. H. a B. C.), pričom došlo i k vyhotoveniu kúpnych zmlúv,

na základe ktorých mal poverený zamestnanec p. M. vykonať zápis v pozemkovej knihe. Kúpne zmluvy
vypracované boli, avšak p. M. ich žalobcovi nikdy nevrátil naspäť, preto sa žalobca domnieva, že ich asi
stratil, avšak ak boli v nadväznosti na uvedené zo strany štátnych orgánov vydávané ďalšie právne akty
ako stavebné povolenie a pod., nikdy nenadobudol podozrenie, že by k prevodu uvedených pozemkov
neprišlo. Všetky právne akty zároveň zneli na meno žalobcu, preto nemožno mať v konaní pochybnosť o

tom, komu mali byť predmetné stavebné pozemky pridelené. Žalobca oprávnenosť vydržania pozemkov
preukázal.Rovnakopreukázalivýmeruaurčitosť,žesajednáokonkrétnepozemkyzponukovýchlistov,
čo je možné ustáliť z príloh doložených do spisu. Geometrický plán č. 221/1-2109-915/66 z roku 1967,
ktorý bol vypracovaný na základe Uznesenia č. 184/1966 riadneho zasadnutia rady MNV Šaštínske
Strážedňa26.októbra1966,kedynazákladeponukovýchlistovbolidanékdispozíciiMNVŠaštín-Stráže

predmetné pozemky za účelom pridelenia ich žalobcovi na výstavbu rodinného domčeka, napriek tomu,
že prvoinštančný súd namieta vo svojom odôvodnení, že absentuje listina o tom, že by tieto pozemky
mal v dispozícii predchodca žalovaného, aby ich následne mohol prideliť a aj pridelil žalobcovi v roku
1966, žalovaný túto skutočnosť deklaruje vo svojom potvrdení zo dňa 3.7.1996, kde zároveň súhlasís vybudovaním plynovej prípojky. Geometrický plán a výkaz plôch jednoznačne preukazuje výmeru,
akú má novovzniknutá parcela 762/12, ktorá vznikla spojením parciel č. 761,762/8 a 763/1 a 763/2
a jej výmera predstavuje 2050 m2. Predmetnú výmeru o veľkosti 2052 m2 preukazuje i listina „Zápis

do evidencie nehnuteľností novovytvorenú parcelu v obci D. E. 762/12“ z 12.februára 1987, kedy sa
na zápis do evidencie nehnuteľností použil rovnaký Geometrický plán a pozemky boli odkúpené od
rovnakých majiteľov – B. C. – pozemok parc. č. 762/8 vo výmere 754 m2 a I. H., pozemok parc. č. 761
vo výmere 994 m2 podľa geometrického plánu. Ak by teda i súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca
nemohol nadobudnúť parcelu č. 763 (nadobudnutú od H.), nakoľko táto bola v pozemkovoknižnom

výpise vedená ako cesta (pričom nie je ničím výnimočným, ak niektoré vedľajšie cesty sú vo vlastníctve
fyzických osôb), nič mu nebránilo ustáliť, že žalobca mohol vydržať rozlohu rovnajúcu sa súčtu parciel
762/8 vo výmere 754 m2 a 761 vo výmere 994 m2, čo v súčte predstavuje 1748 m2. Avšak skutočnosť,
že žalobcovi bol do osobného užívania pridelený práve pozemok parcelné č. 762/12 o výmere 2050 m2,
ktorý vznikol na základe geometrického plánu potvrdzujú listinné dôkazy (Rozhodnutie komisie výstavby
z 3.7.1972, ktorým sa žalobcovi povolilo užívanie budovy – rodinného domu postaveného na parcele č.

762/12, Územné rozhodnutie č. 19 zo dňa 31.12.1966 o umiestnení stavby na parcele č. 762/12, atď).
K námietke žalovaného, ktorý uvádzal, že v tom čase nebolo zvykom prideliť na výstavbu rodinného
domčeka pozemok o výmere vyššej ako je 800 m2, žalobca v priebehu konania poukázal na § 200 ods. 2
toho času platného OZ, že najvyššia prípustná výmera pozemku môže sa výnimočne prekročiť len keby
inak vznikol pozemok nevhodného tvaru, alebo by došlo k nehospodárnemu zastavanému pozemku.

15. Žalobca poukázal i na skutočnosť, že sa v prípade označenia pozemku (762/12) nemohlo jednať o
pôvodné označenie parciel, tak ako ich vlastnili B. C. a I. H., pretože pôdorys rodinného domu žalobcu
sa nachádza na niekdajšej parcele č. 762/18 o výmere 994 m2 a pôvodná parcela 762/12 o výmere
754 m2 sa nachádza následne až za rodinným domom (čo je možné badať i z nákresu geometrického

plánu či doložených máp). Keďže bolo v prospech žalobcu vydaných niekoľko rozhodnutí, kde bol ako
stavebný pozemok pod domom uvedený pozemok parcelné č. 762/12, jednalo sa výlučne o novú výmeru
v zmysle tohto geometrického plánu. Už samotný fakt, že na pozemku, ktorý je súčasťou výmery podľa
geometrického plánu sa reálne nachádza dom, ktorý tam postavil na základe jednotlivých rozhodnutí
štátnych orgánov žalobca a je jeho vlastníkom, svedčí o tom, že v prípade ponukových listov i tohto

geometrického plánu sa nemohlo jednať o žiadne iné pozemky, či inú výmeru. Žalobca žiadne iné
pozemky, ktoré by boli vo vlastníctve uvádzaných majiteľov, nenadobudol a ani počas svojho života
nestaval iný dom.

16. Žalobcova dobromyseľnosť je podložená radom rozhodnutí, ktoré boli vydané v prospech jeho

osoby počas uplynulých rokov, teda nebol dôvod, aby nadobudol pochybnosť o tom, že je vlastníkom
predmetných pozemkov. Počas celej tejto doby žalovaný ani raz nevytkol žalobcovi užívanie bez
akéhokoľvek právneho dôvodu, práve naopak, vyruboval mu každoročne i daň z nehnuteľnosti.
Aj napriek tomu, že žalovaný popiera oprávnené vydržanie žalobcom, toto viaže len na jedinú
skutočnosť – vybudovanie plynovej prípojky v roku 1996, kedy mohol nadobudnúť pochybnosť o jeho

dobromyseľnosti, nakoľko súhlas s týmto vybudovaním bol potrebný zo strany vlastníka pozemku za
účelom stavebného povolenia. I v prípade, že by k tomuto nadobudnutiu pochybnosti prišlo, žalobca
do roku 1996 predmetné nehnuteľnosti platne vydržal i s dodržaním potrebnej vydržacej doby (k
tomu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 MCdo 7/2012). Presvedčenie o tom,
že vlastníctvo predmetných nehnuteľností prináleží práve žalobcovi, nebolo len v prípade jeho osoby,

uvedené čestným prehlásením potvrdila B. C., ktorá uviedla, že parcela 762/12 bola A. B. odpredaná
ešte v roku 1966. V konaní sa ani nevyvrátilo, že by došlo k dobromyseľnému vydržaniu zo strany
žalobcu, pričom je potrebné prihliadať na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2022 a sp. zn.
II. ÚS 484/2015.

17. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom na pojednávaní dňa 8.10.2024 nezaoberal otázkou
vydržania. V podstate sa na pojednávaní zaoberal len preukázaním konkrétnej rozlohy pozemku na
základe listinných dôkazov bez toho, aby vyriekol akýkoľvek právny názor k tomu, či vôbec došlo k
dobromyseľnému vydržaniu zo strany žalobcu alebo nie. Žalobca mal za to, že v prvom rade (najmä
s ohľadom na hospodárnosť konania, aby strane nevznikali neúčelné náklady a zároveň na ďalšiu

následnú procesnú aktivitu strán) bolo v konaní žiadané prvotne vyriešiť v podstate prejudiciálnu otázku
o tom, či bolo možné nadobudnúť vlastníctvo v prospech žalobcu na základe dobromyseľného vydržania
alebo nie, pričom následne bolo možné v konaní navrhovať vykonanie rôznych dôkazov ako napríklad
vymeranie pozemkov za účelom jednoznačného určenia vydržaného pozemku. Potreba ustáliť v konaní,či došlo k vydržaniu alebo nie bola v konaní prioritou, nakoľko v prípade ustálenia rozlohy, ktorú by
mal žalobca vydržať je možné vychádzať nie len zo sporných parciel, nakoľko spôsobilým predmetom
vydržania vlastníckeho práva je i pozemok, ktorý je časťou parcely. Vlastnícke právo vydržania teda

môže svedčiť i časti pozemku, ktorú má žalobca oplotenú v domnienke, že sa v takomto rozsahu jedná
o pozemok v jeho vlastníctve. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
22 Cdo 806/2006, 22 Cdo 96/2000, 22 Cdo 954/2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo
236/2012.

18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca v priebehu súdneho konania nepredložil žiadne dôkazy, ktoré
by preukazovali získanie práva osobného užívania, nadobudnutie alebo vydržanie vlastníckeho práva
k pozemku v žalobcom uvádzanej výmere 2050 m2 (alebo 2448 m2, alebo 2052 m2 alebo 1748 m2,
ako tiež žalobca uvádza). Takýmto dôkazom určite nie je geometrický plán č. 221/1-2109-915/66, a
to ani v nadväznosti na územné rozhodnutie sp. zn. Výst. 1417/67 zo dňa 31.12.1966 a stavebné

povolenie sp. zn. 1417/66 zo dňa 31.12.1966. Ako je uvedené na titulnej strane geometrického plánu č.
221/1-2109-915/66,zameraniepozemkovpreúčelyvyhotoveniageometrickéhoplánubolouskutočnené
v januári 1967 a samotný geometrický plán je z 15.2.1967, tzn. bol vyhotovený až po vydaní územného
rozhodnutia a stavebného povolenia žalobcovi. Územné rozhodnutie a stavebné povolenie teda bolo
nepochybne vydané skôr, ako bol zameraný pozemok, ku ktorému žiada žalobca určiť vlastnícke právo.

Z predložených dôkazov je zrejmé, že Miestny národný výbor v Šaštínskych Strážach vydával obe
rozhodnutia v čase, kedy žalobcovi určite nebol pridelený do osobného užívania pozemok vo výmere
2050 m2. Je len špekuláciou žalobcu, že došlo k uzavretiu kúpnych zmlúv, ktorými by žalovaný odkúpil
pozemky od vlastníkov C. C. a D. H., že tieto zmluvy odovzdané p. M., ktorý mal vykonať zápis v
pozemkovej knihe a následne boli pozemky pridelené žalobcovi. Žiadne takéto zmluvy žalobcom ako

listinný dôkaz predložené neboli, rovnako ako nebola uzavretá zmluva o pridelení pozemku do osobného
užívania žalobcovi. Tvrdenie o tom, že „v nadväznosti na uvedené“ (zrejme odkúpenie pozemkov) boli
„zo strany štátnych orgánov vydávané ďalšie právne akty ako stavebné povolenie a pod. sa nezakladá
na pravde, pretože stavebné povolenie bolo žalobcovi vydané skôr, ako vznikol technický podklad pre
vykúpenie pozemkov od pôvodných vlastníkov. Samotný geometrický plán tiež nedokazuje skutočnosť,

že žalovaný mal vôbec niekedy zámer prideliť do osobného užívania žalobcu celý pozemok parc. č.
762/12. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobcom (ne)predložené listinné dôkazy za účelom
zistenia výmery pozemku, ktorý bol žalobcovi faktický odovzdaný na výstavbu rodinného domu a
správne skonštatoval, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že mu
vzniklo právo osobného užívania k predmetným pozemkom v celkovej výmere 2448 m2, následne

transformované na vlastnícke právo. Žalobca až v závere súdneho konania ustálil titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k sporným pozemkom, kedy najprv tvrdil, že nadobudol vlastnícke právo odkúpením
od pôvodných vlastníkov, následne tvrdil, že mu boli pozemky pridelené do osobného užívania a až
nakoniec uvádzal, že titulom nadobudnutia je vydržanie vlastníckeho práva. Podľa tvrdenia žalobcu je
jeho dobromyseľnosť „podložená radom rozhodnutí, ktoré boli vydané v prospech jeho osoby počas

uplynulých rokov, teda nebol dôvod, aby nadobudol pochybnosť o tom, že je vlastníkom predmetných
pozemkov“. Žalovaný mal za to, že pri zachovaní primeranej starostlivosti o svoje záležitosti musel
žalobca vedieť, že neuzavrel žiadnu kúpnu zmluvu ani zmluvu o zriadení práva osobného užívania, na
ktorej by mohol postaviť svoju dobromyseľnosť a oprávnenosť svojej držby pozemku; zo žiadneho z
rozhodnutí, predložených žalobcom ako dôkaz, nevyplýva jeho oprávnená držba pozemkov vo výmere

2050 m2 (ani inej). Územné rozhodnutie aj stavebné povolenie bolo vydané skôr ako bol vyhotovený
technický podklad pre výkup pozemkov od pôvodných vlastníkov, rozhodnutie žalovaného o vyrubení
dane z nehnuteľností vychádza jednak z podaných daňových priznaní a jednak daňovníkom môže byť
aj iná osoba ako vlastník (napr. nájomca). Takisto rozhodnutie o určení súpisného čísla ani kolaudačné
rozhodnutie nemôžu byť dôkazom, ktorý by preukazoval dobromyseľnosť držby žalobcu, keďže tieto

rozhodnutia sa nijakým spôsobom nezaoberajú vlastníctvom pozemku, na ktorom stojí stavba, ktorá sa
kolauduje alebo ktorej sa prideľuje súpisné číslo. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil predložené
dôkazy aj pokiaľ ide o oprávnenosť a dobromyseľnosť držby žalobcu, keď skonštatoval, že žalobca v
tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.

19. Žalobca sa v replike zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Doplnil, že pokyny
odvolacieho súdu na opätovnom prejednaní veci neboli zohľadnené. Žalobca nemal dôvod domnievať
sa, že mu pozemok nebol toho času odovzdaný do osobného užívania, keďže pri množstve potvrdení a
žiadostí,ktorépočasvýstavbyapôžičkyriešilnedošlokžiadnemuproblémuavšetkomuboloschválené,čo preukazuje len to, že všetko toto ho utvrdzovalo v dobromyseľnosti, že je vlastníkom a potrebné úkony
prebehli v najlepšom poriadku. So zreteľom na tieto okolnosti je preto možné mať za preukázané, že
žalobca je ako oprávnený držiteľ dobromyseľným. Poukázal i na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.

zn. 5 Cdo 87/2010. Ak mal súd z doterajšieho konania za preukázané, že žalobca nemohol nadobudnúť
pozemok o rozlohe 2050 m2, nič mu nebránilo priznať žalobcovi pozemok v takej výmere, aká bola v
konaní preukázaná, prípadne existuje stabilná judikatúra, ktorá priznáva v prípade vydržania žalobcovi
pozemok o takej rozlohe, ktorú reálne užíva a o ktorej je možné tvrdiť, že ich považuje v takomto rozsahu
za svoje – jedná sa napríklad o rozlohu pozemku, ktorá je vytýčená plotom, prípadne inými prírodnými

hranicami.

20. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),

súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho

potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zamietol, keď dospel k
záveru, že žalobca nepreukázal žiadne zo svojich tvrdení, teda nadobudnutie vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam na základe kúpnych zmlúv s pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností
alebo získaním práva osobného užívania s jeho následnou transformáciou na vlastnícke právo a ani
vydržaním.

23. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, ktorý odvolací súd preberá, vyplýva, že
žalovaný je evidovaný ako výlučný vlastník nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým sa domáha žalobca
domáha určenia vlastníckeho práva. Titulom nadobudnutia pozemkov parcelné č. 762/12 a parcelné č.
762/18 je kúpna zmluva z 12.2.1986 (predávajúca B. C.), kúpna zmluva z 12.2.1986 (predávajúca I. H.)

a rozhodnutie o vyvlastnení pozemkov z 27.1.1986 sp. zn. Výst. 1875/85. Tieto pozemky následne v
zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov prešli delimitáciou na Obec
E. (neskôr Mesto Šaštín-Stráže). O tejto skutočnosti eviduje Okresný úrad Senica, katastrálny odbor,
záznam č. 25/96 so zoznamom nehnuteľného majetku, ktorý prešiel k 22.11.1991 do vlastníctva Obce
E.. Pozemky parcelné č. 763/1 (cesta) a parcelné č. 95/1 (potok B.) tvorili pôvodne tzv. neknihované

vlastníctvo a boli takto evidované v pozemkových knihách, keďže išlo o pozemky, ktoré z dôvodu svojho
verejnoprospešného charakteru (cesta, potok B.) nepatrili do vlastníctva žiadnej fyzickej osoby. V rámci
usporiadania pozemkového vlastníctva po roku 1989 bol v obci D., k.ú. E., schválený register obnovenej
evidencie pozemkov rozhodnutím Okresného úradu v Senici, odboru pozemkového, poľnohospodárstva
a lesného hospodárstva z 28.5.2002 sp. zn. R-3-ROEP-02/Wá, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

4.6.2002, na základe ktorého bolo do katastra nehnuteľností zapísané vlastníctvo Mesta Šaštín-Stráže
k obom uvedeným pozemkom parcelné č. 763/1 aj parcelné č. 95/1. Medzi stranami nebolo sporné,
že žalobca je vlastníkom rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa v obci D. a k.ú. E. F. B..
Okresný národný výbor - odbor výstavby v Senici vydal dňa 31.12.1966 pod č.j.: Výst. 1417/67 územné
rozhodnutie, ktorým povolil žalobcovi ako stavebníkovi umiestniť stavbu rodinného domu na pozemku

parcelné č. 762/12 v k.ú. E. a Komisia výstavby pri MNV v Šaštínskych Strážach vydala dňa 31.12.1966
pod č. 1417/66 žalobcovi stavebné povolenie na stavbu rodinného domu na pozemku parcelné č.
762/12 v k.ú. E.. Štátna sporiteľňa, okresná pobočka v Senici poskytla dňa 23.1.1968 žalobcovi pôžičku,
ktorú žalobca splácal. Štátna poisťovňa uzavrela so žalobcom dňa 1.2.1967 poistku č. 81722050,na základe ktorej poistila žalobcovi budovu v stavbe s tým, že poistenie sa vzťahovalo na zákonnú
zodpovednosť plynúcu žalobcovi ako stavebníkovi budovy a na jeho zodpovednosť z vlastníctva
príslušného stavebného pozemku. Žalobca uzavrel s MNV v Šaštínskych Strážach dňa 22.5.1970

Zmluvu o pôžičke na výstavbu rodinného domu. Komisia výstavby pri MNV Šaštín-Stráže vydala dňa
3.7.1972 rozhodnutie, ktorým povolila žalobcovi užívať rodinný dom postavený na pozemku parcelné
č. 762/12. Žalobca podal na MNV Šaštín-Stráže dňa 4.10.1979 žiadosť o povolenie vybudovania
oplotenia a MNV Šaštín-Stráže listom zo dňa 13.12.1979 oznámil žalobcovi, že k vybudovaniu oplotenia
predzáhradky rodinného domu nemá námietky. Žalobca platil poistné, dane z nehnuteľností a poplatky

za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, poplatky za vodu, elektrinu, plyn, rozhlas a televíziu.
Obec D. rozhodnutím z 13.5.1996 určila novostavbe rodinného domu patriacemu žalobcovi súpisné číslo
XXX.

24. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, túto
námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Tento odvolací dôvod je naplnený, ak rozhodnutie

trpí skutkovými vadami, resp. ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže
byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym vyhodnotením
vykonaných dôkazov alebo ak je tu predpoklad dotvorenia skutkového stavu ďalšími prípustnými
novotami (§ 366 CSP), avšak len za podmienky, že novoty nemohol odvolateľ použiť v konaní pred
súdom prvej inštancie bez vlastnej viny.

25. Vykonaným dokazovaním sa ani podľa názoru odvolacieho nepreukázali skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možno dospieť k záveru nadobudnutí vlastníckeho práva žalobcom k sporným
nehnuteľnostiam (pozemkom) na základe kúpnych zmlúv s pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností
alebo získaním práva osobného užívania s jeho následnou transformáciou na vlastnícke právo. Vo

vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť
hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti
rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú

zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení
dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo
zisteného skutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia
vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a
pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri

tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi.
K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia
dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd
prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a

výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje
zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.

26. Tak ako odvolací súd uviedol už predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, stotožňuje so záverom

súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo nadobudnutie vlastníckeho práva
žalobcom k sporným nehnuteľnostiam (pozemkom) na základe kúpnych zmlúv s pôvodnými vlastníkmi
týchto nehnuteľností alebo získaním práva osobného užívania s jeho následnou transformáciou na
vlastnícke právo, pričom v podrobnostiach na jeho závery (uvedené v ods. 25 a 26 napadnutého
rozsudku) odkazuje.

27. Povinnosťou súdu prvej inštancie v zmysle záverov zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bolo
opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie so zameraním sa na posúdenie naplnenia predpokladov
vydržania sporných nehnuteľností a ďalej zistiť skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie vo veci a za
týmtoúčelomvykonaťnavrhnutédôkazy(najmäzaúčelomzisteniavýmerypozemku,ktorýbolžalobcovi

fakticky odovzdaný na výstavbu rodinného domu) a v nadväznosti na to opätovne posúdiť uplatnený
nárok žalobcu so zohľadnením nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 468/2022
a sp. zn. II. ÚS 484/2015.28. Podstatným pre rozhodnutie prejednávanej veci (po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu) bolo
posúdenie otázky dobrej viery žalobcu o tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria, s prihliadnutím na
právne významné okolnosti, ktoré vyplývajú zo žalobcom predložených listinných dôkazov. Súd prvej

inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie,
že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním, pretože zo všetkých listinných
dôkazov predložených v spore žalobcom bolo nepochybne preukázané vlastníctvo žalobcu k rodinnému
domu súp. č. XXX, avšak nebolo z nich možné vyvodiť vznik vlastníckeho práva žalobcu k pozemku, na
ktorom je rodinný dom postavený, ako ani k pozemkom k nemu priľahlých. Žalobca tvrdil, že predmetné

nehnuteľnosti užíval nepretržite 50 rokov (od roku 1966 do roku 2016) v dobrej viere, že mu patria,
pričom svoje tvrdenie sám vyvrátil, pretože ako listinný dôkaz predložil v spore čestné prehlásenie B. C.,
nar. XX.X.XXXX zo dňa 9.5.1996, v ktorom táto uviedla, že ako vlastníčka pozemku parcelné č. 762/12
dáva súhlas k vybudovaniu plynovej prípojky do rodinného domu súpisné č. XXX v k.ú. E., pretože tento
pozemok nebol prevedený na žalobcu. Minimálne od 9.5.1996 mal žalobca nepochybnú vedomosť o
tom, že nie je vlastníkom predmetných pozemkov a tak už potom nijako nemohol byť dobromyseľný

v tom, že je ich vlastníkom. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa ustálenej judikatúry (R 8/1991) pre
nadobudnutie vlastníckeho práva nestačí, ak žalobca pozemky viac ako 50 rokov užíva a tvrdí, že mu
pozemky patria, ak toto jeho tvrdenie nie je podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť,
že toto presvedčenie žalobcu bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Súd prvej inštancie dôvodil, že
žalobcasanemoholdôvodnedomnievať,žepredmetnépozemkykúpilodpôvodnýchvlastníkov,pretože

s pôvodnými vlastníkmi predmetných pozemkov nikdy neuzavrel žiadne kúpne zmluvy, nemohol sa
ani dôvodne domnievať, že mu vzniklo právo osobného užívania k predmetným pozemkom v celkovej
výmere 2448 m2 na základe Uznesenia rady MNV č. 184/21966, pretože z tohto uznesenia jednoznačne
vyplýva, že stavebný pozemok mal byť po splnení všetkých zákonných podmienok pridelený L. B. a
nie žalobcovi. V danom prípade nešlo o chybu v písaní pri uvedení krstného mena, pretože L. B. bol

otcom žalobcu a podľa tvrdenia samotného žalobcu pozemok na stavbu rodinného domu vybavoval
práve jeho otec L. B.. Žalobca v spore neuviedol a ani nepreukázal či, kedy a akým spôsobom malo
prísť k zmene Uznesenia rady MNV č. 184/21966, ktorá evidentne rozhodla o pridelení stavebného
pozemku L. B. a nie žalobcovi, a to za predpokladu zákonom splnených podmienok. V konaní naďalej
zostala nezodpovedanou otázka v akej výmere bol fakticky pozemok parc. č. 762/12 daný do užívania

žalobcovi za účelom výstavby rodinného domu, pretože v tomto smere zostali strany sporu nečinné a
napriek záverom odvolacieho súdu v tejto súvislosti nenavrhli vykonanie žiadnych dôkazov a ani žiadne
relevantné dôkazy súdu nepredložili. Žalobca predložil súdu len fotokópie snímok z časti katastrálnej
mapy vytlačených z aplikácie MAPKA dňa 8.10.2024, nepoužiteľných na právne úkony, týkajúcich sa
parciel registra „E“ parcelné č. 763/1, č. 762/18 a č. 762/12 a parciel registra „C“ parcelné č. 279, č. 278,

č. 281, č. 277/1 a č. 280 všetko pre obec D. a k.ú. E. F. B., z ktorých však v žiadnom prípade nie je zrejmé
v akej výmere bol fakticky pozemok parc. č. 762/12 daný do užívania žalobcovi za účelom výstavby
rodinného domu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože
nepredložil v spore žiadne také dôkazy, ktoré by preukazovali oprávnenosť a skutočnú dobromyseľnosť
jeho držby.

29. Ako už odvolací súd uviedol v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, z listu MNV Šaštín Stráže z
12.2.1987 označeného ako „Zápis do evidencie nehnuteľností novovytvorenú parcelu v obci D. E. XXX/
XX“ vyplýva, že MNV vykonal majetkovoprávne usporiadanie nehnuteľností stavebného pozemku, na
ktorom už viac rokov je postavený rodinný dom. V konaní nebolo sporné, že sa v danom prípade jedná

o rodinný dom žalobcu. Toto majetkovoprávne usporiadanie vykonal MNV na základe geometrického
plánu č. 221/1-2109-915/66 a v prospech Československého štátu boli získané nehnuteľnosti kúpnymi
zmluvami (od B. C. a I. H., N. H.) a časť bola rozhodnutím MNV vyvlastnená. I z tohto listinného dôkazu
možno vyvodiť, že MNV zrejme tieto úkony vykonal práve v záujme, aby sa napravilo pochybenie, keď
síce ONV odbor výstavby v Senici vydal dňa 31.12.1966 pod č.j. Výst. 1417/67 územné rozhodnutie,

ktorým povolil žalobcovi ako stavebníkovi umiestniť stavbu rodinného domu na pozemku parc. č. 762/12
v k.ú. E. a súčasne Komisia výstavby pri MNV v Šaštínskych Strážach vydala dňa 31.12.1966 pod
č. 1417/66 žalobcovi stavebné povolenie na stavbu rodinného domu na pozemku parc. č. 762/12 v
k.ú. E., avšak už nenasledoval postup predpokladaný ust. § 205 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991. Uvedené potvrdzuje i odôvodnenie rozhodnutia

MNV – odbor výstavby Šaštín Stráže č. Výst. 1875/85 z 27.1.1986 o vyvlastnení (č.l. 144), podľa ktorého
účelom vyvlastnenia bolo ukončenie stavieb rodinných domov na pozemku určenom pre tento účel,
vyvlastnenie je v súlade s cieľmi a zámermi územného plánu, čo je dokázané schváleným zoznamom
pozemkov pre výstavbu rodinných domov v roku 1966 a predmetné pozemky navrhovateľ potrebuje zaúčelom doriešenia stavebných pozemkov, na ktorých už existujú rodinné domčeky, a teda k uspokojeniu
žiadateľov o vykonanie ich vlastníckeho práva, a to daním do osobného užívania stavebného pozemku.
Ponuky k odpredaju stavebných pozemkov D. H. a súrodencov a C. a B. C. z 22.10.1966 boli síce

adresované MNV Šaštínske Stráže (a teda ich MNV mal vykúpiť v prospech štátu), a tieto pozemky
neboli riadne identifikované, avšak tiež z obsahu týchto ponúk nepochybne vyplýva, že tieto ponuky na
odkúpenie pozemkov boli urobené preto, aby si na nich žalobca mohol postaviť stavbu rodinného domu.
Na tieto ponuky tiež nadväzuje uznesenie rady MNV Šaštín z 26.10.1966, ktorým Rada MNV Šaštínske
Stráže súhlasila s odkúpením pozemkov od C. C. a D. H. v k.ú. E. v časti C. a tieto prideľuje po odkúpení

L. B., obyvateľovi v D. E. na stavbu rodinného domu. Z potvrdení zo 4.12.1966 a 5.1.1967 tiež vyplýva,
že I. H. obdržala od žalobcu spolu 3.000 Kčs za stavebný pozemok na lúkach v obci E..

30. Odvolací súd tiež v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že v nadväznosti na následne
vydané právne akty (územné rozhodnutie, stavebné povolenie) pre žalobcu možno vyvodiť, že v časti
označenia krstného mena žalobcu v uznesení rady MNV Šaštín z 26.10.1966 sa mohlo jednať aj o chybu

v písaní. Ako však súd prvej inštancie zistil, v danom prípade nešlo o chybu v písaní pri uvedení krstného
mena v uznesení rady MNV Šaštín z 26.10.1966, ktorým Rada MNV Šaštínske Stráže súhlasila s
odkúpením pozemkov od C. C. a D. H. v k.ú. E. v časti C. a tieto prideľuje po odkúpení L. B., pretože L. B.
bol otcom žalobcu a podľa tvrdenia samotného žalobcu pozemok na stavbu rodinného domu vybavoval
práve jeho otec L. B.. Samotný žalobca v odvolaní uviedol, že jednalo o pisársku chybu len z dôvodu,

že s vybavovaním potrebných rozhodnutí žalobcovi toho času pomáhal práve jeho otec L. B. z dôvodu,
že istý čas bol žalobca stíhaný ako politický väzeň. V prípade tohto skutkového tvrdenia žalobcu sa
jednak jedná o novotu v odvolacom konaní, a jednak pokiaľ žalobca svoje vlastnícke právo k pozemkom
odvodzoval práve od uznesenia rady MNV Šaštín z 26.10.1966, pri súčasnej vedomosti, že pozemky
mali byť pridelené nie jemu, ale jeho otcovi, uvedené zakladá i pochybnosť o dobrej viere žalobcu, že

pozemok na výstavbu rodinného domu mal byť pridelený jemu. Navyše ak žalobca v priebehu celého
konania odkazoval na to, že žalobcovi bol do osobného užívania pridelený práve pozemok parcelné
č. 762/12 o výmere 2.050 m2, ktorý vznikol na základe geometrického plánu č. 221/1-2109-915/66 z
15.2.1967, uvedené sa taktiež nemôže opierať o dobrú vieru žalobcu, pretože územné rozhodnutie sp.
zn. Výst. 1417/67 zo dňa 31.12.1966 a stavebné povolenie sp. zn. 1417/66 zo dňa 31.12.1966 boli

vydané predtým ako sa uskutočnilo zameranie pozemkov pre účely vyhotovenia geometrického plánu
v januári 1967 a samotný geometrický plán bol vyhotovený 15.2.1967. To znamená, že žalobca sa
nemohol dôvodne domnievať, že mu na výstavbu rodinného domu bol pridelený pozemok o výmere
2.050 m2.

31. Aj napriek vyššie uvedeným pochybnostiam o existencii dobrej viery žalobcu (pri pochybnostiach
sa však predpokladá, že držba je oprávnená), na podklade vykonaného dokazovania by bolo možné
i s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR (nález sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra
2018, nález sp. zn. III. ÚS 468/2022 z 24. novembra 2022) dospieť k záveru, že žalobca mohol byť
na základe právnych aktov vydaných štátom v dobrej viere, že mu patrí i pozemok, na ktorom mu

bola povolená výstavba rodinného domu. Táto dobrá viera žalobcu sa ale s poukazom na vykonané
dokazovanie a v tomto čase platné právne predpisy nemohla vzťahovať na skutočnosť, že žalobcovi bol
do osobného užívania pridelený pozemok parcelné č. 762/12 o výmere 2.050 m2, ktorý vznikol až na
základe neskôr vyhotoveného geometrického plánu. Podľa v tom čase účinného (do 31.3.1983) § 200
ods. 1 Občianskeho zákonníka, totiž pozemok na výstavbu rodinného domčeka nesmel byť väčší ako

800 m2, pričom v zmysle ods. 2 sa najvyššia prípustná výmera pozemku mohla výnimočne prekročiť, len
keby inak vznikol pozemok nevhodného tvaru alebo by došlo k nehospodárnemu zastavaniu pozemku.
Takéto skutočnosti umožňujúce prekročiť najvyššiu prípustnú výmeru prideľovaného pozemku však
žalobca v konaní ani netvrdil.

32. S ohľadom na uvedené preto odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že
v konaní tiež zostala nezodpovedanou otázka (podstatná pre rozhodnutie vo veci), v akej výmere bol
fakticky pozemok parc. č. 762/12 daný do užívania žalobcovi za účelom výstavby rodinného domu,
pričom v tejto súvislosti bolo potrebné na základe návrhov sporových strán vykonať dokazovanie a túto
otázku vyhodnotiť a posúdiť i s prihliadnutím na geometrický plán č. 221/1-2109-915/66 z januára 1967

za súčasného rešpektovania v tom čase platného a účinného znenia Občianskeho zákonníka (§ 200).

33. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena však v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu žiadne dokazovanie v tomto smere nenavrhol. Sám pritom v odvolaní poukazoval nato, že v konaní bolo potrebné prvotne vyriešiť prejudiciálnu otázku o tom, či bolo možné nadobudnúť
vlastníctvo v prospech žalobcu na základe dobromyseľného vydržania alebo nie, pričom následne bolo
možné v konaní navrhovať vykonanie rôznych dôkazov ako napríklad vymeranie pozemkov za účelom

jednoznačného určenia vydržaného pozemku. Rovnako žalobca v odvolaní sám uviedol, že potreba
ustáliťvkonaní,čidošlokvydržaniualeboniebolavkonaníprioritou,pretoževprípadeustáleniarozlohy,
ktorú by mal žalobca vydržať, je možné vychádzať nie len zo sporných parciel, nakoľko spôsobilým
predmetom vydržania vlastníckeho práva je i pozemok, ktorý je časťou parcely. Z uvedenej odvolacej
argumentácie žalobcu vyplýva, že žalobca si bol sám vedomý, že sporná skutočnosť – výmera a poloha

prípadne vydržaného pozemku, nebola v konaní preukázaná.

34. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym
následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod
vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu

dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z

účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.

35. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, dôkazné bremeno preukázať aká konkrétna časť pozemku
parc. č. 762/12 bola daná do užívania žalobcovi za účelom výstavby rodinného domu, zaťažovalo
žalobcu, ktorý však predložil v tejto súvislosti len fotokópie snímok z časti katastrálnej mapy vytlačených

z aplikácie MAPKA dňa 8.10.2024, nepoužiteľných na právne úkony, týkajúcich sa parciel registra „E“
parcelné č. 763/1, č. 762/18 a č. 762/12 a parciel registra „C“ parcelné č. 279, č. 278, č. 281, č. 277/1
a č. 280 všetko pre obec D. a k.ú. E. F. B., z ktorých však nie je zrejmé, aká konkrétna časť pozemku
parc. č. 762/12 bola daná do užívania žalobcovi za účelom výstavby rodinného domu. Žiadne relevantné
dokazovanie v tomto smere žalobca nenavrhol.

36. Neobstojí pritom prenášanie zodpovednosti za výsledok konania na súd prvej inštancie, ktorý mal
podľa žalobcu najprv vyriešiť prejudiciálnu otázku, či bolo možné nadobudnúť vlastníctvo v prospech
žalobcu na základe dobromyseľného vydržania. Z tejto odvolacej argumentácie žalobcu možno vyvodiť,
že žalobca považoval za vadu konania skutočnosť, že súd prvej inštancie neuviedol na základe

vykonaného dokazovania svoj predbežný právny názor na otázku vydržania sporných nehnuteľností. Ani
túto odvolaciu argumentáciu však odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Predbežné právne posúdenie
veci spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu (t.j. na začiatku konania a pred vykonaním
dokazovania) objektívne nemôže vychádzať z výsledku riadneho dokazovania a ku konkrétnemu
právnemu záveru dospeje iba v rámci prípravy pojednávania. Objektívne právo je súd vždy spôsobilý

interpretovať, avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom
zmysle. Ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd takto formulovaným záverom
striktne viazaný. Opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a deformovaniu rozhodovacieho
procesu. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri
svojich právnych záverov nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom

objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Proces tvorby súdneho rozhodovania
musí dať stranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne argumenty protistrany, pričom
formalistické poňatie princípu právnej istoty, kedy by súd mal po každom vykonanom dôkaze uviesť
svoje predbežné právne posúdenie nezodpovedá účelu civilného procesu ani rozumnému usporiadaniu
procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 CSP).

37. Len pre úplnosť odvolací súd tiež dodáva, že z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
vyplýva,žecieľomustanovenia§181ods.2CSPjezameraťprocesnúaktivitustránnaskutočnosti,ktoré
sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali

zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným
skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie
uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020,
1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020, 7Cdo/45/2020). K tomu je potrebné dodať, že aj v prípade, ak súdpostupuje podľa § 181 ods. 2 CSP a označí určité skutkové tvrdenia ako sporné a tiež oznámi predbežné
právne posúdenie veci, to ešte neznamená, že vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu vyslovuje svoj
konečný názor, a súčasne to neznamená striktnú viazanosť ním formulovaného predbežného právneho

posúdenia veci, čo teda nevyhnutne podporuje záver, že ani dodržanie tohto postupu nezbavuje strany
sporu povinnosti byť v spore aktívny a predkladať v ňom také dôkazy, ktoré podporujú a dokazujú
nimi tvrdené skutočnosti. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP sa konvaliduje vydaním rozhodnutia
vo veci samej, v ktorom súd svoje názory oznámil, a tým zhojil tento procesný nedostatok a prípadné
odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu (takýto právny názor považoval Ústavný súd

SR za ústavne konformný napr. v rozhodnutiach IV. ÚS 16/2012, I. ÚS 643/2022, I. ÚS 646/2022, II.
ÚS 366/2018).

38. Na základe vyššie uvedeného niet pochýb o tom, že žalobca mal konaní vytvorený dostatočný
priestor predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom je osobitne
potrebné zdôrazniť, že odvolací súd v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí jasne uviedol, že

podstatná otázka pre rozhodnutie vo veci, a to v akej výmere bol fakticky pozemok parc. č. 762/12
daný do užívania žalobcovi za účelom výstavby rodinného domu, nebola doposiaľ zodpovedaná
a nezodpovedanou zostala aj v ďalšom priebehu konania. Súd prvej inštancie tak správne pre
neuneseniedôkaznéhobremenažalobcomžalobuzamietol,pretožežalobcanepreukázalakúkonkrétnu
časť z ním požadovanej výmery pozemkov mohol skutočne vydržať. Na základe uvedeného bola právne

bezvýznamnou aj následná argumentácia žalobcu, že ak mal súd z doterajšieho konania za preukázané,
že žalobca nemohol nadobudnúť pozemok o rozlohe 2050 m2, nič mu nebránilo priznať žalobcovi
pozemok v takej výmere, aká bola v konaní preukázaná, prípadne existuje stabilná judikatúra, ktorá
priznáva v prípade vydržania žalobcovi pozemok o takej rozlohe, ktorú reálne užíva a o ktorej je možné
tvrdiť, že ich považuje v takomto rozsahu za svoje – jedná sa napríklad o rozlohu pozemku, ktorá

je vytýčená plotom, prípadne inými prírodnými hranicami. Práve k týmto skutočnostiam mal možnosť
žalobca navrhnúť dokazovanie, k čomu však nedošlo, ako už bolo uvedené vyššie.

39. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak

národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Do práva na spravodlivý súdny proces tiež nepatrí právo účastníka konania
(sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do
nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne

nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodolodvolacísúdexoffopodľa§255ods.1CSPavodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnému
žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.

42. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do

konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).