Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/108/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113215333
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1113215333.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: ZEKE s. r. o., Zohorská 674/4,
Bratislava, IČO: 50 364 391, zastúpeného: JUDr. Peter Šumšala, Krasovského 13, Bratislava, proti
žalovanej: U.. K. I.,
E.. XX.X.XXXX, L. E. X, I., zastúpenej: Legium s.r.o., Bukurešťská 3, Bratislava, IČO: 36 867 870,
o zaplatenie 27.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV č. k. B1-10C/98/2013-506, zo dňa 3.7.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 27.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 20.000 eur odo
dňa 30.4.2010 do zaplatenia a zo sumy 7.000 eur odo dňa 4.5.2010 do zaplatenia, všetko v lehote 15
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; a žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.4.2013 domáhal proti žalovanej
zaplatenia sumy 27.000 eur s príslušenstvom, na tom skutkovom základe, že žalobca je obchodnou
spoločnosťou a žalovaná od 14.6.2006 do 4.8.2010 vlastnila obchodný podiel spoločnosti žalobcu
a zároveň vykonávala funkciu konateľky s tým, že porušila povinnosti konateľa a na úkor žalobcu
sa bezdôvodne obohatila, nakoľko na svoj účet dňa 30.4.2010 prijala finančné prostriedky vo výške
47.518,14 eura titulom preplatku, ktorý vznikol na dani z pridanej hodnoty. Žalovaná z účtu žalobcu
vedeného v J. I., W..S.., dňa 30.4.2010 výberom v hotovosti, pod referenčným číslom 012141, vybrala

sumu 10.000 eur, v ten istý deň, pod referenčným číslom 1752VE, vybrala sumu 10.000 eur a dňa
4.5.2010, pod referenčným číslom 1150QC, vybrala sumu vo výške 7.000 eur. Uviedol, že dňa 5.8.2010
bola vykonaná zmena v zápise žalobcu a jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti a konateľom
žalobcu sa stal O. A.. Žalovaná po opakovaných výzvach nového spoločníka a konateľa zaslala
žalobcovi dňa 25.3.2011 písomnosti týkajúce sa účtovníctva žalobcu bez toho, aby mu vydala finančné
prostriedky, ktoré boli majetkom žalobcu. Finančné prostriedky, ktoré žalovaná vybrala z účtu dňa
30.4.2010 a 4.5.2010 si bezdôvodne ponechala a nezdokladovala ich použitie v prospech žalobcu. Od

7.2.2012 je jediným spoločníkom žalobcu a konateľom U.. A. I., ktorá dňa 16.3.2012 vyzvala žalovanú
k odovzdaniu účtovných dokladov spoločnosti, ako aj na odovzdanie finančnej hotovosti. Po vykonaní
účtovnej kontroly dňa 19.4.2013 vyzval žalobca žalovanú na vrátenie sumy 27.000 eur, pričom žalovaná
na výzvu nereagovala a finančné prostriedky nevydala.3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.) súd prvej inštancie
skonštatoval, že vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k. 10C/98/2013-253, zo dňa 18.1.2017,

ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy 27.000 eur s príslušenstvom zamietol z dôvodu, že žalobca
vo vzťahu k uplatnenému nároku neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal prostriedkami procesného
útoku, že sa žalovaná na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Zároveň zamietol žalobu v časti o zaplatenie
sumy 24.252,64 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1.7.2010 do zaplatenia titulom
náhrady škody z dôvodu, že žalovaná sa v konaní úspešne dovolala premlčania uplatneného nároku.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 10Co/104/2017-359,
zo dňa 30.5.2019, rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu v časti o zaplatenie istiny
24.252,64 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1.7.2010 do zaplatenia potvrdil a v
časti o zaplatenie istiny 27.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 20.000 eur
od 30.4.2010 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.000 eur od 4.5.2010
do zaplatenia, zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

4. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť opätovne vykonať dokazovanie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie vrátane dôkazov predložených žalobcom v odvolacom konaní, opätovne
rozhodnúť v medziach žalobou uplatneného nároku v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu,
ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť

záver, ktorý je nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C. s. p..

5. Súd prvej inštancie po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave na ďalšie konanie, vec opätovne
prejednal, nariadil pojednávania a vyzval strany sporu na doplnenie dokazovania v prejednávanej veci.

6. Z výsluchu svedkyne U.. O. Š., ktorá je daňová poradkyňa, vyplynulo, že pôžičky spoločníkov by sa
mali účtovať v účtovníctve právnickej osoby podľa správnosti na účet 365. Pôžičky by sa mali viesť na
strane pasív spoločnosti. V účtovných výkazoch žalobcu nebol vedený záznam o existencii pohľadávky
vo výške 27.000 eur voči žalovanej. Uviedla, že zmluvy o pôžičkách treba vyhodnocovať ako daňové

doklady, ktoré sa evidujú na účte 365, zároveň tieto daňové doklady musia byť súčasťou účtovníctva
spoločnosti, avšak nevedela sa vyjadriť, či zmluvy o pôžičkách predložené žalovanou v konaní boli
súčasťou účtovníctva žalobcu, keďže jej boli predložené len čiastočné účtovné doklady žalovanou.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná nepreukázala, že zmluvy o pôžičke boli uzatvorené stranami

sporu v čase, keď bola konateľkou spoločnosti a že vklady do spoločnosti žalobcu boli urobené
z titulu pôžičiek. Z listinných dôkazov vyplynulo, že ide o vklady bez uvedenia titulu, respektíve o
vklady titulom dotácií. Žalovaná počas konania po zrušení rozsudku prvej inštancie nedoručila listinné
dôkazy, ktorými by odstránila pochybnosti namietané žalobcom v konaní a nepreukázala, že by v roku
2010 existovali zmluvy o pôžičkách uzatvorené so žalobcom. V rozhodnom období pri odovzdávaní

účtovníctva novému konateľovi žalobcu v roku 2010 zmluvy neuviedla v zozname účtovných dokladov,
ktoré odovzdala novému spoločníkovi a konateľovi. V tomto zozname nebola evidovaná ani pokladničná
kniha a kniha bankových dokladov. Žalovaná v konaní nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by ňou
predložená pokladničná kniha a kniha bankových dokladov nebola pozmeňovaná, pričom pokladničnú
knihu a knihu bankových operácií predložila v čase, kedy už nebola konateľkou a ani spoločníčkou

žalobcu. Nebola spoločníčkou a konateľkou žalobcu od 30.6.2010 a nevysvetlila, prečo pokladničná
kniha obsahuje údaje až do konca roku 2010. Nie je zrejmé, ako žalovaná dospela k týmto údajom,
keď informácie o obsahu pokladničnej knihy a bankových dokladov mohla mať iba do 30.6.2010. S
prihliadnutím na výpoveď svedkyne a argumentáciu odvolacieho súdu uviedol, že došlo k pozmeňovaniu
a upravovaniu pokladničnej knihy, keďže čísla účtovných operácií musia byť zoradené vo vzostupnom

číselnom rade, tak aby poskytovali objektívny prehľad poradia jednotlivých účtovných operácií v časovej
osi. V predložených listinných dôkazoch sú čísla účtovných operácií nezaradené vo vzostupnom
číselnom rade. Žalovaná počas vedenia konania neodstránila rozpor, na ktorý poukázal aj odvolací
súd, že počiatočný stav pokladne bol 153,82 eura, avšak podľa oficiálnej Súvahy za rok 2009
bol pokladničný zostatok žalobcu 138,64 eura. Zároveň nepreukázala, že nedošlo k pozmeňovaniu

obsahu knihy bankových dokladov. Dňa 30.4.2010 boli vykonané tri výbery po 10.000 eur, pričom dva
výbery uskutočnila žalovaná a jeden výber uskutočnila druhá spoločníčka žalobcu. Dňa 4.5.2010 boli
realizované dva výbery po 7.000 eur a 10.000 eur, pričom jeden výber bol realizovaný žalovanou a druhý
výber bol realizovaný druhou spoločníčkou žalobcu. Kniha bankových dokladov musí odrážať skutočnýpohyb na bankovom účte a teda zaúčtovanie výberu 30.000 eur zo dňa 30.4.2010 a výberu 17.000 eur
zo dňa 4.5.2010 nezodpovedal realite. Žalovaná neodstránila rozpor v námietke, že v pokladničnej knihe
a v knihe bankových dokladov neboli zaevidované žiadne tržby, ktoré spoločnosť získala denne, keďže

jej hlavný predmet podnikania boli reštauračné služby.

8. Ďalej uviedol, že žalovaná nedoručila žiadne listinné dôkazy, ktoré by potvrdzovali samotnú výpoveď
svedkyne, podľa ktorej zmluvy o pôžičke sú účtovnými dokladmi, mali by byť súčasťou účtovníctva
žalobcu a pôžičky mali byť vedené žalobcom na účte 356, že skutočne boli súčasťou účtovníctva žalobcu

a že pôžičky boli vedené na účte svedkyňou označenom. Taktiež nepreukázala, že pokladničná kniha a
kniha bankových dokladov tvorila súčasť účtovníctva žalobcu, ktoré odovzdávala pôvodnému konateľovi
žalobcu. V tejto súvislosti sama svedkyňa uviedla, že nie každý vklad spoločníka, konateľa možno
považovať za pôžičku a pri vrátení pôžičky spoločnosťou je potrebné vždy uviesť, že sa jedná o vratku
pôžičky, čo rovnako žalovaná nepreukázala, keďže aj odvolací súd spochybnil dôkazy predkladané
žalovanou počas vedenia konania, keďže v odpore sama rozhodné skutočnosti, ktoré neskôr uvádzala

v konaní, neuviedla. Svedkyňa taktiež v konaní uviedla, že počiatočný stav pokladne podľa pokladničnej
knihy a súvahy musí byť rovnaký, čo žalovaná v prejednávanej veci nepreukázala, keďže z obsahu
listinných dôkazov predložených žalovanou bol počiatočný stav pokladne vo výške 153,82 eura, avšak
podľa oficiálnej Súvahy za rok 2009 bol pokladničný zostatok žalobcu len 138,64 eura.

9. Mal za preukázané, že žalovaná vybrala z účtu žalobcu sumu 27.000 eur, ktorú si ponechala, nakoľko
nepreukázala žiaden titul na základe, ktorého by jej vybrané finančné prostriedky patrili. Žalovaná
nepreukázala, že sumu 27.000 eur vložila do pokladne žalobcu a ani nepreukázala, že by uvedenú sumu
žalobcovi niekedy vrátila, respektíve, že by ju použila na prospech žalobcu a že by skutočne išlo o formu
vrátenia pôžičiek, ktoré jej bol povinný žalobca na základe zmlúv o pôžičke vrátiť. Výber sumy 27.000

eur je preukázaný doručením listinných dôkazov žalobcom spolu so žalobou, nakoľko žalobca doručil
listinný dôkaz, že na účet žalobcu bola pripísaná suma z Daňového úradu Bratislava 2 v sume 47.518,14
eura. Z výpisu z účtu žalobcu vyplynulo, že žalovaná vybrala z účtu žalobcu dňa 30.4.2010 výberom v
hotovosti pod referenčným číslom 012141 sumu 10.000 eur, taktiež v tento deň pod referenčným číslom
1752VE vybrala sumu 10.000 eur a dňa 4.5.2010, pod referenčným číslom 11 50 QC, vybrala z účtu

žalobcu sumu 7.000 eur. Tieto finančné prostriedky si ponechala bez toho, aby ich žalobcovi vrátila,
respektíve aby zdôvodnila na aký podnikateľský účel ich použila.

10. Mal za to, že žalovaná hodnoverným spôsobom neuniesla bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu,
nakoľko nepredložila žiadne prostriedky procesnej obrany na základe, ktorých by osvedčila, že sa na

úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila. Naopak žalobca v konaní uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno, keď predložil prostriedky procesného útoku na základe, ktorých mohol žalobe vyhovieť.
Napriek tomu, že na návrh žalovanej vypočul svedkyňu, tak žalovaná nepredložila žiadne listinné dôkazy
a nepožiadala súd o doplnenie dokazovania za účelom odstránenia žalobcom namietaných pochybností
(aj po výsluchu svedkyne) vo vzťahu k vzniku záväzku žalobcu vrátiť žalovanej peňažné prostriedky

titulom uzatvorených zmlúv o pôžičke, ktorých uzatvorenie so žalovanou žalobca namietal.

11. Súd prvej inštancie žalovanú zaviazal na zaplatenie žalovanej pohľadávky v prospech žalobcu aj
spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 %, keďže žalovaná finančné prostriedky žalobcovi aj
napriekjehovýzvezodňa19.4.2013nevrátilanaúčetvovýzvešpecifikovaný,atedažalovanásadostala

do omeškania s plnením peňažnej pohľadávky v prospech žalobcu. Dodal, že žalovaná počas konania
ustálené dátumy omeškania a výšku požadovaného úroku z peňažnej pohľadávky nerozporovala.

12. Na uvedenom základe za použitia § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho
zákonníka, súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 255

ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko mal v konaní plný úspech, s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

13. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a
žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§
393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazovk nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Nestotožnila sa so závermi
prijatými odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení č. k. 10Co/104/2017-359, zo dňa 30.5.2019 a v
nadväznosti na ne aj súdom prvej inštancie v ďalšom konaní. Mala za to, že v konaní bola porušená

zásada rovnosti zbraní v prospech žalobcu. Ozrejmila, že žalobca ako obchodná spoločnosť vznikol
na základe spoločenskej zmluvy uzatvorenej dvomi spoločníčkami, a to žalovanou a U.. A. I., ktoré sú
v príbuzenskom pomere (sestry). Hlavným predmetom obchodnej činnosti bola reštauračná činnosť.
Keďže od počiatku bolo predmetom vzájomnej dohody spoločníčok, že organizačne bude prevádzku
reštaurácie zabezpečovať žalovaná, ujala sa funkcie konateľky žalobcu. Na preklenutie občasnej a

dočasnej platobnej neschopnosti žalobcu sa praxou v prevádzke reštaurácie stalo, že spoločníčky
„dotovali“ spoločnosť z vlastných finančných prostriedkov, ktoré boli následne vrátené „poskytovateľovi
pôžičky“ prevažne z účtu spoločnosti bezhotovostným prevodom, prípadne výberom z tohto účtu
vedeného v banke. Tieto pohyby na účte sú zrejmé z kompletného výpisu z účtu (ktoré žalobca
doložil spolu so svojím odvolaním zo dňa 14.3.2017 a ktoré žalovaná nemá k dispozícii od času, kedy
všetku dokumentáciu bola nútená odovzdať po strate funkcie konateľky a spoločníčky žalobcu). Vklady

vykonávané spoločníčkami v prospech žalobcu sú zaznamenané ako „vklad-I.“, prípadne ako „K.-I.“.
Následné vratký sú zaznamenané ako debetné operácie označené ako „dotácia“, respektíve „pôžička“.
Upriamila pozornosť na výpis z účtu žalobcu zo dňa 30.4.2010 kedy v rovnaký deň bola vykonaná
debetná operácia z účtu žalobcu v prospech oboch spoločníčok (v sume 10.000 eur v prospech U.. I.,
20.000 eur v prospech U.. I.). Rovnako dňa 4.5.2010 kedy bol výber v prospech U.. I. 10.000 eur a

v prospech U.. I. 7.000 eur). Išlo o výbery z rovnakého právneho titulu vrátenia pôžičiek spoločníkom
žalobcu.

14. Uviedla, že svoju obranu založila na skutkovom tvrdení, že sporné platby realizovala, nie za
účelom vlastného obohatenia sa, ale za účelom vrátenia žalobcovi poskytnutej pôžičky. Žalovaná bola

presvedčená, že obranu založila na správnom a dostatočnom skutkovom základe tvrdiac, že spornými
platbami si pôžičky poskytované žalobcovi z vlastných finančných prostriedkov vracala v čase zlepšenia
platobnej schopnosti žalobcu. Existenciu zmlúv o pôžičke preukázala ich predložením v písomnej forme,
ako aj vlastnou výpoveďou na pojednávaní. Žalobca však tieto skutkové tvrdenia poprel a spochybnil
pravosť, či platnosť a samotnú existenciu zmlúv o pôžičke aj tým, že ich predložila až v marci 2016,

t. j. 3 roky po začatí konania. Poukázala na to, že žaloba bola uplatnená v apríli 2013 návrhom na
vydanie platobného rozkazu, avšak z dôvodu opakovaných návrhov zo strany žalobcu (na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov a na pripustenie zmeny rozšírenia žalobného návrhu) konanie vo
veci samej začalo až začiatkom roka nariadením prvého pojednávania v marci 2016. Okrem toho
majú strany sporu možnosť navrhovať a predkladať dôkazy buď do uplatnenia sudcovskej koncentrácie

konania (ktorá by sa však vzhľadom na § 470 ods. 2 C. s. p. nemohla uplatniť) alebo do vyhlásenia
dokazovania za skončené (zákonná koncentrácia konania podľa § 154 C. s. p.). Uviedla, že ako
bývalá konateľka si je vedomá drobných a v praxi celkom bežných nezrovnalostí vo vedení účtovníctva
žalobcu maximálne v desiatkach eur, avšak táto skutočnosť nemôže byť spôsobilá na spochybnenie
existencie, pravosti, či platnosti zmlúv o pôžičke, ktorých uzavretie právna úprava v § 657 Občianskeho

zákonníka pripúšťa aj v ústnej forme. Dôvodila, že na platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje jej
písomné založenie v účtovníctve spoločnosti. Okrem toho, pôžičky poskytované žalovanou v účtovných
dokladoch spoločnosti zaznamenané sú a boli predložené súdu prvej inštancie, a preto nie je zrejmé
ako dospel súd prvej inštancie k opačnému záveru.

15. Ďalej uviedla, že nakoľko odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí spochybnil hodnovernosť dôkazov
predložených žalovanou, tak v ďalšom konaní navrhla vykonať výsluch jej samotnej, ako aj výsluch U..
I. ako svedkyne, ktorá si musela byť vedomá zaužívanej praxe žalobcu a ktorá (rovnako ako žalovaná)
poskytovala žalobcovi pôžičky (vkladom na účet žalobcu) za účelom preklenutia jeho dočasnej platobnej
neschopnosti a na zabezpečenie riadneho chodu prevádzky reštaurácie a ktoré si následne nechala

vracať debetnými operáciami z účtu žalobcu. Súd prvej inštancie vykonal len výsluch žalovanej a
za účelom výsluchu svedkyne U.. I. neuložil právnemu zástupcovi žalobcu zabezpečiť jej účasť na
pojednávaní, respektíve ani ju písomne nepredvolal. Vierohodnosť písomných zmlúv o pôžičke a ich
samotnú existenciu už nemala ako preukázať a práve výsluch menovanej svedkyne ako (v tom čase
ďalšej) spoločníčky žalobcu by objasnil okolnosti uzavretia zmlúv o pôžičke a preukázal ich existenciu.

Mala za to, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, respektíve ich vyhodnotil ako
nevierohodné, dokazovanie riadne nevykonal a preto porušil princíp rovnosti sporových strán (čl. 6 C.
s. p.) a princíp voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 a § 191 C. s. p.).16. Namietala, že žalobca svoje tvrdenia o bezdôvodnom obohatení sa žalovanej na jeho úkor
preukazoval len nekompletnými (pozmenenými) výpismi z účtu, ktoré súd prvej inštancie bez ďalšieho
prijal a vyhodnotil ako vierohodné, pričom dôkazy navrhované a predkladané žalovanou buď vôbec

nevykonal (a teda ani nehodnotil), prípadne ich v celosti posúdil ako nevierohodné a na základe
takto vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil. Bola názoru, že súd prvej inštancie bez náležitého vykonania všetkých dôkazov len nesprávne
prevzal a interpretoval závery odvolacieho súdu vyplývajúce z rozsudku č. k. l0Co/104/2017-359,
zo dňa 30.5.2019 a teda jej bola zmarená možnosť účinne sa brániť, keďže celé konanie bolo

postavené z titulu údajného bezdôvodného obohatenia sa žalovanej ako spoločníčky a konateľky
žalobcu. Považovala argumentáciu súdu prvej inštancie za nedostatočnú, nepresvedčivú, nedôvodnú,
nesprávnu a nezákonnú, nakoľko napadnutý rozsudok trpí viacerými právnymi vadami a to z dôvodu, že
jeho odôvodnenie je nedostatočne odôvodnené, keďže súd prvej inštancie v ňom nedáva odpovede na
argumenty, ktoré v konaní prezentovala (najmä o existencii, resp. platnosti zmlúv o pôžičke). Napadnutý
rozsudok nerešpektuje všeobecný princíp spravodlivosti a nenapĺňa účel a cieľ spočívajúci v rozumnom,

spravodlivom, komplexnom a konečnom usporiadaní právnych vzťahov medzi sporovými stranami a ako
taký je vecne a právne nesprávny.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Stotožnilsasnapadnutýmrozsudkom,nakoľkovychádzazriadnevykonanéhodokazovaniadoplneného

podľa pokynov Krajského súdu v Bratislave, a teda z dostatočne podrobne zisteného skutkového stavu,
je komplexne, podrobne a právne relevantným spôsobom odôvodnený. Namietal tvrdenie žalovanej,
že poskytnuté pôžičky si vracala v čase zlepšenia platobnej schopnosti žalobcu, nakoľko opomenula
opísať a preukázať kedy a na základe čoho mala byť v čase vrátenia týchto pôžičiek platobná schopnosť
žalobcu zlepšená, keďže z účtovných dokladov žalobcu, platobná schopnosť žalobcu v rokoch 2009,

2010, 2011 a nasledujúcich bola veľmi nepriaznivá, a to natoľko, že to viedlo k ukončeniu podnikania.
Mal za to, že je právne neakceptovateľné a absurdné tvrdenie žalovanej, že existenciu zmlúv o pôžičke
mala v konaní preukázať ich predložením v písomnej forme, ako aj vlastnou výpoveďou na pojednávaní.
V priebehu konania bolo preukázané, že zmluvy o pôžičkách predložené žalovanou po viac ako 3
rokoch vedenia súdneho konania, boli/sú jednoznačne účelovo vyrobené pre toto konanie, nakoľko

nezodpovedajú účelom vkladov/prevodom podľa bankových výpisov. Naviac, žalovaná sa v konaní po
prvýkrát písomne vyjadrila dňa 19.6.2014 a prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 13.4.2015
(nie v marci 2016 ako tvrdí v odvolaní žalovaná) a pri týchto úkonoch neuviedla a nespomenula, že by
mali existovať písomné zmluvy o pôžičkách a s týmito prišla až v marci 2016, t. j. po 3 rokoch vedenia
súdneho konania. Ani jeden vklad/prevod nebol podľa výpisov z banky urobený z titulu pôžičky a všetko

sú vklady bez uvedenia titulu alebo z titulu dotácie. V prípade pôžičky zo dňa 23.2.2010 vo výške 177 eur
je v knihe bankových dokladov predloženej žalovanou uvedené „vklad spoločníka I.“ avšak z bankového
výpisu spoločnosti, ktorý žalovaná nemala v čase predkladania knihy bankových dokladov k dispozícii,
vyplýva, že sa jednalo o „dotáciu účtu od A. I.“, a teda vklad 177 eur nevykonala v žiadnom prípade
žalovaná, preto sa ani nemohlo jednať o pôžičku a nemohla k nej byť ani uzatvorená žiadna zmluva o

pôžičke. Zároveň platí aj pre dôkaz predložený žalovanou označený ako pokladničná kniha, že žiadny
pohyb (výber ani vklad) sa netýka pôžičiek žalovanej a opäť sa jedná iba o vklady bez uvedenia titulu.

18. Uviedol, že žiadne pôžičky v roku 2010 a ani nikdy inokedy neexistovali. Uvedené preukazuje
skutočnosť, že žalovaná pri odovzdávaní účtovníctva v roku 2010 tieto zmluvy neuviedla v zozname

účtovných dokladov, ktoré odovzdala novému spoločníkovi a konateľovi. Taktiež neodovzdala ani
pokladničnú knihu a knihu bankových dokladov, ktoré po viac ako 5 rokoch potom ako prestala byť
konateľka a po niekoľkých rokoch vedenia súdneho konania zrazu predložila súdu prvej inštancie. Podľa
zmlúv o pôžičke predložených žalovanou, pôžičky mali byť vrátené na požiadanie, avšak žalovaná
žiadnym spôsobom nepreukázala ako a či vôbec žiadala spoločnosť PONDUS s.r.o. o vrátenie pôžičiek.

V prípade, že by sa jednalo o platné zmluvy o pôžičke a nie účelovo vyrobené, tak by museli byť účtované
v poradí v akom boli poskytnuté a taktiež by boli splácané vo výške a v poradí v akom boli poskytované
a nie rôznymi neidentifikovateľnými sumami, ktoré vo svojom výsledku (26.953,50 eura) nepredstavujú
ani údajnú výšku pôžičiek údajne poskytnutých žalovanou. Mal za to, že skutočnosť, že všetky dôkazy
predložené žalovanou boli účelovo vytvorené a pozmeňované preukazuje nielen to, že v čase ich

predloženia už žalovaná 5 rokov nebola konateľkou ani spoločníčkou spoločnosti PONDUS s.r.o., ale aj
to, že pokladničná kniha obsahuje účtovné údaje až do konca roka 2010. Nie je zrejmé odkiaľ žalovaná
tieto údaje nabrala a získala. Okrem toho pozmeňovaniu a upravovaniu pokladničnej knihy nasvedčuje
aj fakt, že sú poprehadzované čísla účtovných operácií, čo podľa oficiálneho stanoviska finančnejsprávy nie je účtovne možné, nakoľko všetky účtovné operácie musia byť zoradené vo vzostupnom
číselnom rade tak, aby poskytovali objektívny prehľad poradia jednotlivých účtovných operácií v časovej
osi. V prípade pokladničnej knihy, knihy bankových dokladov a zmlúv o pôžičke sa jedná o falšované

dokumenty, nakoľko podľa týchto mala byť dňa 18.1.2010 realizovaná žalovanou pôžička vo výške
12.000 eur, avšak podľa bankového účtu spoločnosti zo dňa 18.1.2010 nebola uskutočnená žiadna
operácia vo výške 12.000 eur, ale dve operácie vo výške 2.000 eur a 10.000 eur, ktoré nemohli byť
účtovanévjednejúčtovnejpoložke.Pokladničnáknihapredloženážalovanoubolapozmeňovaná,keďže
aj počiatočný stav pokladne bol 153,82 eura, avšak podľa oficiálnej Súvahy za rok 2009 bol zostatok

pokladne 138,64 eura, čo podľa oficiálneho stanoviska finančnej správy nie je možné. Pozmeňovanie
knihy bankových dokladov preukazuje aj skutočnosť, že dňa 30.4.2010 nebol vykonaný výber v sume
30.000 eur, ale tri výbery po 10.000 eur, pričom dva výbery uskutočnila žalovaná a jeden druhá
spoločníčka. Uvedené platí aj pri výbere zo dňa 4.5.2010 keď sa nejednalo o jeden výber v sume 17.000
eur, ale o dva výbery po 7.000 eur a 10.000 eur, pričom opäť oba boli urobené inou spoločníčkou.
Nakoľko kniha bankových dokladov musí odrážať skutočný pohyb na bankovom účte, je možné účtovať

len každý pohyb na účte zvlášť a v súlade s výpisom z bankového účtu, a o to viac keď operácie
vykonali dve rôzne osoby. Pozmeňovanie pokladničnej knihy a knihy bankových dokladov preukazuje
aj skutočnosť, že spoločnosť PONDUS mala ako hlavný predmet podnikania reštauračné služby a v
predmetných dokumentoch nie sú uvedené žiadne tržby, ktoré musela spoločnosť denne dosiahnuť.

19. Zároveň poukázal na výpoveď svedkyne (účtovníčky), ktorá potvrdila, že zmluvy o pôžičke sú
účtovnými dokladmi a musia byť súčasťou účtovníctva, čo ale v danom prípade preukázateľne neboli.
Zároveň pokladničná kniha a kniha bankových dokladov musia byť súčasťou účtovníctva, čo v tomto
prípadetaktiežpreukázateľneneboli.Taktiežsasvedkyňavyjadrila,ženiekaždývkladmožnopovažovať
za pôžičku a pri vrátení pôžičky je potrebné uviesť, že sa jedná o vratku pôžičky, čo rovnako v tomto

prípade preukázateľne nebolo. Zároveň potvrdila, že počiatočný stav pokladne podľa pokladničnej knihy
a súvahy musí byť rovnaký, čo v danom prípade podľa dôkazov predložených žalovanou preukázateľne
nebol. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie za účelom výsluchu svedkyne U..
I. neuložil žalobcovi zabezpečiť jej účasť na pojednávaní, respektíve ani ju písomne nepredvolal, čím
porušil princíp rovnosti sporových strán, nakoľko žalovaná na pojednávaní konanom dňa 3.10.2022

navrhovala výsluch svedka U.. I., pričom súd prvej inštancie jej návrh pripustil a uložil jej povinnosť,
nakoľko sa jednalo o svedka ňou navrhovaného, aby v lehote 30 dní oznámila adresu bydliska U..
I., z ktorej adresy bude svedkyňa súdom predvolaná. Žalovaná si túto povinnosť nesplnila, aj napriek
tomu, že navrhovaná svedkyňa je štatutárom vo viacerých obchodných spoločnostiach, kde je uvedená
aj jej adresa. Uzavrel, že nemôže byť chybou súdu, že nepredvolal svedka potom ako si sama

žalovaná nesplnila jej uloženú povinnosť oznámiť adresu svedka. V rámci zásady kontradiktórnosti a
koncentračnej zásady súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade so zákonom.

20. Záverom namietal tvrdenie žalovanej, že žalobca mal svoj nárok preukazovať len nekompletnými
(pozmenenými) výpismi z účtu, nakoľko nie je zrejmé a žalovaná neuvádza, ako sa dajú výpisy z účtu

pozmeňovať, a ktoré konkrétne výpisy mali byť pozmeňované. Výpisy z účtu vytvára banka a sú ako také
predmetom účtovníctva, ktoré je spoločnosť povinná viesť. Účtovníctvo žalobcu do 30.6.2010 viedla a
zodpovedala zaň práve žalovaná a následne v konaní predložil iba tie výpisy, ktoré mu boli zo strany
žalovanej zaslané spolu s účtovníctvom. Pokiaľ teda akékoľvek výpisy z účtu do 30.6.2010 žalovaná
považuje za pozmenené, tak ich musela pozmeniť výlučne ona sama, a to by už malo aj trestnoprávne

dôsledky.

21. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu nevyjadrila.

22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1

C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; prejednal odvolanie žalovanej bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1
C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.10.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

23. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšiedôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov.

24. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú
správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávnych
skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí
v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o
nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a

právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žalobe titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovanej z
hľadiska skutočností uvádzaných na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich
základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na vydanie

bezdôvodnéhoobohatenia,keďvychádzalzozáveru,žežalovanásumanepredstavujevráteniepôžičiek
zo strany žalovanej, nakoľko existencia zmlúv o pôžičkách nemá podklad v účtovných dokladoch
žalobcu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil splnenie všetkých
základných predpokladov pre aplikáciu § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom
uznesení zo dňa 30.5.2019, č. k. 10Co/104/2017-359. Základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo
konštatovanie, že nakoľko na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
hodnovernosť výpisu z pokladničnej knihy za obdobie do 1.1.2010 do 30.10.2010 predloženého

žalovanou (č. l. 172 a 173 spisu), je značne spochybnená tým, že z predloženej knihy bankových
dokladov za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010, taktiež predloženej žalovanou (č. l. 170 a 171 spisu)
vyplýva, že dňa 23.2.2010 mal byť v prospech bankového účtu žalobcu vykonaný vklad v sume 177 eur s
poznámkou„vkladspoločníka-I.“,avšakzbankovéhovýpisuztotožnéhoúčtužalobcu(č.l.210spisu)zo
dňa 23.2.2010 nesporne vyplýva, že tento vklad nevykonala žalovaná, ale U.. A. I., t. j. druhá spoločníčka

žalobcu, a preto Zmluva o pôžičke zo dňa 23.2.2010 na sumu 177 eur (č. l. 193 spisu) predložená
žalovanou, podľa ktorej mala žalobcovi vkladom na jeho účet poskytnúť pôžičku v uvedenej výške,
nezodpovedá skutočnému stavu vyplývajúcemu z vykonaného dokazovania. Hodnovernosť žalovanou
predloženej pokladničnej knihy za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010 (č. l. 172) je spochybnená aj
tým, že vychádza z počiatočného stavu v sume 153,82 eura, ale zo Súvahy za rok 2009 (č. l. 118)

jednoznačne vyplýva, že začiatočný stav pokladnice v roku 2010 bol v sume 138,64 eura, ako aj
skutočnosťou, že v predloženej pokladničnej knihe nie sú evidované doklady príjmov a výdajov vo
vzostupnom číselnom rade (č. l. 172 spisu) tak, aby poskytovali objektívny prehľad poradia jednotlivých
účtovýchoperáciivčasovejosi,pričomžalovanoupredloženéZmluvyopôžičkách(č.l.175až204spisu)
nie sú ani uvedené v Zozname odoslaných dokladov zo dňa 25.3.2011 (č. l. 131 až 132 spisu) a žalovaná

v konaní dôveryhodne neobjasnila zmenu argumentácie, keď v odpore proti platobnému rozkazu zo
dňa 20.5.2014, č. k. 10C/98/2013-99 tvrdila, že žalobca mal viaceré záväzky voči svojim spoločníkom
vyplývajúcich z vkladov, ktoré predtým do spoločnosti vložili, avšak na pojednávaní dňa 13.4.2015 (č.
l. 146 spisu) už tvrdila (prostredníctvom právneho zástupcu), že žalobca mal voči nej záväzky z titulu
pôžičky a až dňa 7.3.2016 (!) do konania predložila celkovo 15 vyhotovení zmlúv.

26. V súvislosti s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý
vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý

si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je
vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje,
ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu
dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti
toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých

dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu,
ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska
ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie ači o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich
pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať
za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež

posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného
prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti,
či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

27. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich
sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto
skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné
„hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem
tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s

pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba
posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne
významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe
na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú
rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných

prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný
dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

28. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a
stoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého

ochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C. s. p., § 132 ods. 1, § 150, § 167
ods. 2 C. s. p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky
spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C. s. p.). Dôkazné
bremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich
skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka

vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre
rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna
úpravavzťahu,zktoréhožalobcavyvodzujesvojeprávoalebopovinnosťžalovaného.Dôkaznébremeno
zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich
ním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní

skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.

29. Súd prvej inštancie v uvedenom kontexte a v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
správne vyhovel uplatnenému nároku titulom bezdôvodného obohatenia, keď po skutkovej stránke ani
doplnené dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku, ktoré

spočívalo vo vypočutí svedkyne U.. O. Š., vyhodnotené jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach
s ostatnými dôkazmi, nepreukázalo, že zmluvy o pôžičkách boli uzatvorené medzi stranami v čase, keď
bola žalovaná konateľkou PONDUS, s.r.o. a že vklady na účet tejto obchodnej spoločnosti boli vykonané
titulom uzatvorených zmlúv o pôžičkách, pričom žalovanou predložené Zmluvy o pôžičkách (č. l. 175 až
204 spisu) nie sú ani uvedené v Zozname odoslaných dokladov zo dňa 25.3.2011 (č. l. 131 až 132 spisu)

a žalovaná v konaní dôveryhodne neobjasnila zmenu argumentácie, keď v odpore proti platobnému
rozkazu č. k. 10C/98/2013-99, zo dňa 20.5.2014, tvrdila, že žalobca mal viaceré záväzky voči svojim
spoločníkom vyplývajúcich z vkladov, ktoré predtým do spoločnosti vložili, avšak na pojednávaní dňa
13.4.2015 (č. l. 146 spisu) už tvrdila, že žalobca mal voči nej záväzky z titulu pôžičky a až dňa 7.3.2016
(!) do konania predložila celkovo 15 vyhotovení zmlúv.

30. V súvislosti s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy vypočutím
žalovanej a svedkyne U.. I., potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; odvolací súd konštatuje, že
žalovaná síce v odvolaní vyčíta súdu prvej inštancie nevykonanie týchto dôkazov, avšak po vrátení veci
na ďalšie konanie na pojednávaní dňa 3.10.2022 navrhoval právny zástupca žalovanej iba vypočutie

U.. O. Š.Q. (vypočutej na pojednávaní dňa 11.10.2023) s tým, že k vypočutiu svedkyne U.. I. bola
žalovanej uložená súdom prvej inštancie povinnosť oznámiť adresu, z ktorej svedkyňu následne
predvolá. Na nasledujúcom pojednávaní dňa 11.10.2023 žalovaná so svojim právnym zástupcom
zhodne skonštatovali, že adresu bydliska U.. I. nevedia zistiť, nekontaktujú sa už niekoľko rokov, alenepožiadali súd prvej inštancie o súčinnosť; v závere pojednávania súd prvej inštancie poskytol stranám
90 dní nielen na vyjadrenie, ale tiež na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania. Na pojednávaní
dňa 5.6.2024 žiadna zo strán nemala návrhy na doplnenie dokazovania, súd prvej inštancie vyhlásil

dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku. Z uvedeného preto
plynie nepochybný záver, že žalovaná ani svedkyňa U.. I., neboli po vrátení veci odvolacím súdom
vypočutéprepochybeniesúduprvejinštancie,alezdôvodu,žežalovaná(právnyzástupca)nezotrvalina
výsluchu žalovanej ani U.. I. s odôvodnenou žiadosťou o poskytnutie súčinnosti pri obstaraní informácie
o adrese jej pobytu na pojednávaní dňa 11.10.2023.

31. Pokiaľ ide o posledný uplatnený odvolací dôvod, tak právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Ide teda o činnosť súdu nadväzujúcu na splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 132 C. s. p. v
žalobe (o. i.) úplne opísať rozhodujúce skutočnosti; v žalobe musí byť uvedené, o čom a na akom
základe má súd konať a iba preukázaním týchto tvrdených skutočností potom môže súd vyhodnotiť,

či požiadavka žalobcu vyjadrená v žalobnom petite, je (právne) opodstatnená. V žalobe musia byť
rozhodujúce skutočnosti opísané tak, aby z nich bol zrejmý skutkový dej (skutok), na ktorého základe
sa uplatňuje právo, a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho nezameniteľnú individualizáciu, t. j. vylučuje
možnosť zámeny s iným skutkovým dejom.

32. Pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na
prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce
obsahovéhľadisko,tedaakúpovahumajúprávaapovinnostistrántvoriaceobsahprávnehovzťahu.Inak
povedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum),
ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Rozhodujúce

skutočnosti v žalobe tak vymedzujú predmet konania po skutkovej stránke, zatiaľ čo právne posúdenie
je vecou konajúceho súdu v zmysle zásady súd pozná právo (v zmysle rímskej právnej zásady „Da mihi
factum, dabo tibi ius“ - Daj mi skutok, ja ti dám právo).

33. Odvolací súd nezistil žiadne pochybenie spočívajúce v právnom posúdení žalovaného skutku a

skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a žiadne konkrétne právne pochybenie z odvolania
žalovanej napokon ani nevyplýva.

34. A keďže žalovaná v podanom odvolaní neuviedla iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za

podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovanej boli preto vyhodnotené v ich súhrne ako právne
irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).