Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/56/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124207568
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Miková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7124207568.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcov 1. A. A. B., nar. XX.X.XXXX, C.
XXX, D., 2. mal. E. A. nar. XX.X.XXXX, F. XX, G., zastúpená zákonným zástupcom A. A. B., nar.
XX.X.XXXX,C.XXX,D.a3.mal.H.A.,nar.XX.X.XXXX,F.,G.,zastúpenýzákonnýmzástupcomA.A.B.,
nar. XX.X.XXXX, C. XXX, D., všetci žalobcovia zastúpení advokátom JUDr. Peter Konvičný, so sídlom
Rázusová1,Košice,IČO:42409241protižalovanémuSlovenskárepublika-Ministerstvospravodlivosti
SR, Račianska ulica 71, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského
súdu Košice zo dňa 19. februára 2025 č.k. 67C/14/2024-227

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Preskúmavaným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobcovia žiadali pre
každého z nich náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 30.000,00 eur titulom zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým došlo k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti,
na vedenie rodinného, súkromného života. Tvrdili nesprávnosť a nezákonnosť postupu Okresného
súdu Košice I (aktuálne Mestský súd Košice) vo veci žalobcov vedenej pod sp.zn. 18P/150/2018 o

úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, ktoré konanie bolo začaté na základe návrhu
matky maloletých G. A. ešte dňa 19.11.2008. Žalobcovia poukazujú na to, že v konaní došlo k
zbytočným prieťahom, nesprávnemu nariadeniu znaleckého dokazovania, právne nesúladnej zmene
neodkladného opatrenia, včasnému nepredloženiu veci odvolaciemu súdu o čom rozhodol Ústavný súd
SR v náleze zo dňa 18.5.2023 sp.zn. I.ÚS 217/2023 tak, že postupom súdu vo veci 18C/150/2008
došlo k porušeniu základného práva žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré
konanie je súčasne nezlučiteľné s obsahom a účelom základného práva žalobcov na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, za ktorý zásah priznal žalobcovi
1/ finančné zadosťučinenie 2.000 eur, a maloletým žalobcom 2/, 3/ každému 3.000 eur. Žalobca 1/
poukázal na to, že od marca 2020, (dovtedy sa plnohodnotne staral o maloleté deti – žalobkyňu 2/
a žalobcu 3/), nemal žiaden kontakt so svojou maloletou dcérou žalobkyňou 2/ až do mája 2023.
Počas uvedeného času prežíval stavy úzkosti, beznádeje, pocity bezradnosti z nemohúcnosti dovolať
sa ochrany, cítil sa ponížený, že súd ignoruje jeho žiadosti a návrhy, nepovažuje jeho tvrdenia za
relevantné, pričom v dôsledku postupu a nečinnosti súdu sa obával, že môže prísť o maloletú dcéru

žalobkyňu 2/, resp. že bude natrvalo vymazaný z jej života. Tvrdil, že žalobkyni 2/ bolo odopierané
právo na otcovskú starostlivosť a kontakt s druhým zo súrodencov žalobcom 3/ počas styku s otcom,
u žalobcu 3/ bolo postupom súdu porušené právo na priamy kontakt s otcom a sestrou a žalobcovi
1/ ako otcovi bolo odopreté právo na spoločnú starostlivosť o obe deti. Žalobkyňa 2/ bola dlhodobovystavená pocitom bezradnosti, konfliktu loajality medzi oboma rodičmi, súd toleroval správanie matky s
cieľom negatívneho vytvorenia pocitu voči žalobcovi 1/, ktoré konanie malo negatívny vplyv a spôsobuje
poškodzovanie vzťahu medzi ním a maloletými žalobcami i zdravý fyzický i psychický vývoj maloletých,

o ktorých sa predtým s láskou staral a do marca 2020 realizoval aj striedavú starostlivosť. Postupom
súdu bola žalobcom spôsobená nenapraviteľná škoda spočívajúca v dlhodobom vzájomnom odlúčení, s
negatívnym vplyvnom na fyzický a psychický vývoj, ktorý zásah si vyžaduje odškodnenie nemajetkovej
ujmy.

2. Súd vzal do úvahy obranu žalovaného, že žalobcom vytýkané nedostatky v postupe okresného
súdu spadajú pod nesprávny úradný postup, že Ústavný súd SR vo veci žalobcov I.ÚS/217/2023
konštatoval neefektívnosť postupu súdu vo veci, ktorý vydával a rušil neodkladné opatrenia namiesto
rozhodnutia vo veci samej k čomu mal zadovážené podklady, keď mohol zvážiť aj vypočutie znalca,
výsluch maloletých. Ústavný súd uzavrel, že konanie vykazuje nielen neefektívnosť vedúcu k zbytočným
prieťahom, ale zasahuje aj do rodinného života, osobitne maloletých detí, v ktorej súvislosti priznal

žalobcovi 1/ primerané finančné zadosťučinenie 2.000 eur a každému zo žalobcov v 2. a 3. rade po
3.000 eur. Priznaním primeraného finančného zadosťučinenia ústavným súdom, považoval žalovaný
za vysporiadaný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, súčasne konštatujúc, že žalobcovia
nepreukázali vznik inej nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo potrebné odškodniť v peňažnej forme. Žiadna
iná okolnosť okrem neefektívnej činnosti súdu, ktorá sa prejavila v zbytočných prieťahoch v konaní

nebola preukázaná, túto nekonštatoval ani nález Ústavného súdu SR pojednávajúci o tých námietkach
žalobcu, ako boli uplatnené aj v žalobe. Namietal aj existenciu príčinnej súvislosti, keď za prvotnú príčinu
tvrdenej ujmy žalobcov považoval rozvrat partnerského vzťahu žalobcu 1/ a jeho bývalej partnerky –
matky detí-žalobcov 2/, 3/. Aj pre prípad iného posúdenia veci, požadovanú nemajetkovú ujmu hodnotil
akoneprimeranúvpomerekobdobnepeňažnereparovateľnýmzásahomdoosobnostnejsféryvprípade

úmrtia pozostalých.

3. Súd prvej inštancie citoval § 1, § 3, § 4, § 9, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc zo súdnou praxou ustálenej defínície nesprávneho
úradného postupu (NS SR 4Cdo/24/04, 6Cdo/115/2010, 5Cdo/126/2009), ktorá sa premietla aj do ním

citovaného znenia § 9 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2023, ktorý vymedzuje, čo
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, uzavrel, že tvrdené nesprávne nariadenie znaleckého
dokazovania či práve nekonformná zmena neodkladného opatrenia sú vylúčené z možnosti ich
kvalifikácie ako nesprávneho úradného postupu. Uviedol, že predpokladom objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu je v danom prípade existencia nesprávneho úradného postupu orgánov verejnej

moci, vznik škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nestačí iba
pravdepodobnosť následku, ale je potrebné existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným následkom a
postupom či rozhodnutím orgánu štátu preukázať, keď predpokladom priznania náhrady nemajetkovej
ujmy je len taká intenzita následkov, u ktorej nie je dostačujúce len konštatovanie porušenia práva.
So zreteľom na obsah námietok žalobcu v žalobe a v jeho ústavnej sťažnosti, týkajúcich sa prieťahov

v konaní, nesprávneho ustanovenia súdneho znalca (vznesené v časti I. ods. 4, str. 2 ústavnej
sťažnosti), právne nekonformnej zmeny neodkladného opatrenia súdom (vznesené v časti I., ods.
12 - str. 3 ústavnej sťažnosti), ako aj včasného nepredloženia veci odvolaciemu súdu (vznesené v
časti I., ods. 14 - str. 3 ústavnej sťažnosti), mal zistenú existenciu nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu spočívajúcich v prieťahoch konaní ako to konštatoval v náleze Ústavný súd SR vo veci

žalobcov I.ÚS 217/2023 z 18.5.2023. Ustálil, že žalobcom uplatnené nároky v konaní pred všeobecným
súdom a v ústavnej sťažnosti svojou povahou spĺňajú podmienku totožnosti, za ktoré už bolo priznané
finačné zadosťučinenie Ústavným súdom SR. Považoval tak za zistené, že žalobcom reálne vznikla
nemateriálna ujma, za ktorú im ústavný súd priznal aj finančné zadosťučinenie, ktoré je namieste iba
vtedy, ak nemožno dosiahnuť a zavŕšiť ochranu porušeného základného práva len konštatovaním,

že k porušeniu došlo. Vzal na zreteľ, že v danom prípade ústavný súd konštatoval nielen porušenie
základného práva žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 16 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ale aj porušenie ich základného práva pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, v kontexte s čím bola určená aj výška

priznaného odškodnenia. Pri posudzovaní primeranosti priznanej náhrady podľa kritérií § 17 zákona
č.514/2003Z.zapomeriavajúcjuvpomerekobdobnýmtypomprípadovuktorýchbolopriznanéfinančné
zadosťučinenie za zistené prieťahy v konaní ako ich uviedol v odôvodnení (bod.51 až 55., bod 67),
sumu odškodnenia už skôr priznanú žalobcom, hodnotil ako zodpovedajúcu intenzite zásahu do ichpráv. Majúc za to, že finančné zadosťučinenie priznané Ústavným súdom SR vo veci žalobcov ako
sťažovateľov v dostačujúcej miere odškodnilo zhodné následky na osobnom, súkromnom a rodinnom
živote žalobcov, aké tvrdili v žalobe, ich žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov

rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) priznajúc žalovanému nárok ako
procesne úspešnej sporovej strane proti žalobcom v plnom rozsahu s tým, že nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa pre nepriznanie vzniknutých trov v zmysle § 257 CSP.

4. Rozsudok odvolaním napadli žalobcovia z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP,

že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (h). Navrhovali rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Považovali za nesprávne, ak súd prvej inštancie žalobe nevyhovel dôvodiac, že nároky žalobcami
uplatnené v tomto konaní už boli posudzované aj v náleze Ústavného súdu SR I.ÚS 217/2023 a
boli týmto rozhodnutím vysporiadané. Tvrdili, že súd sa nezaoberal ďalším protiprávnym konaním

súdu prvej inštancie, na ktoré vo svojom podaní poukazovali a rozhodnutie súdu je založené na
nesprávnom ustálení skutkového stavu veci a nesprávnej interpretácii a aplikácii zákona č. 514/2003
Z.z. Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vzniknutú na strane žalobcov nevyplýva len z nečinnosti
či zbytočných prieťahov v konaní, ide len o jednu z možností nesprávneho úradného postupu nimi
preukázanú podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2023, keď v

zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona za nesprávny úradný postup sa okrem porušenia povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo považuje aj iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Z obsahu nálezu
Ústavného súdu SR I.ÚS 217/2023 podľa nich vyplýva, že tvrdenia žalobcov, týkajúce sa nesprávne

ustanoveného súdneho znalca, nezákonnej zmeny neodkladného opatrenia, včasného nepredloženia
odvolania odvolaciemu súdu, neboli predmetom posudzovania ústavným súdom. Nesúhlasili ani s
tým, aby nesprávne nariadenie znaleckého dokazovania či právne nekonformná zmena neodkladného
opatrenia nespadali pod nesprávny úradný postup. Aj v prípade, ak by tomu tak nebolo, nič nebránilo
súdu prvej inštancie, aby ich hodnotil ako nezákonné rozhodnutia, keď právne posúdenie veci je vždy

výlučne na zodpovednosti konajúceho súdu. Poukazovali na to, že rozhodnutie o ustanovení súdneho
znalca nepodlieha možnosti podať opravný prostriedok, a vady a nedostatky súdneho rozhodnutia
v prípade rozhodnutia o neodkladnom opatrení nebolo možné odstrániť opravnými prostriedkami v
dôsledku nečinnosti súdu. Považovali za preukázané, že súd konajúci vo veci 18P/150/2018 postupoval
nesprávne,akustanovilsúdnehoznalca,ktorýnemaloprávnenievykonávaťznaleckúčinnosť,ktorábola

požadovaná a súd prvej inštancie vo veci nevykonal nimi navrhnuté dokazovanie, aby vyžiadal doklad,
z ktorého vyplýva, kedy bol znalecký posudok súdnym znalcom doručený súdu, čím chceli dokladovať
nečinnosť súdu vo veci 18P/150/2018 pri dohliadaní nad plnením povinností znalca. Poukázali na to,
že predložili uznesenie Krajského súdu v Košiciach 7CoP/24/2023 z 11.5.2023, ktorý rozhodoval ako
odvolací súd vo veci neodkladného opatrenia v spore 18P/150/2018, z odôvodnenia ktorého vyplýval,

že vyplýva, že neodkladné opatrenie nemalo byť súdom prvej inštancie menené, ale zrušené a vydané
nové, teda išlo o protiprávny postup súdu prvej inštancie v ich veci. Pre rozhodnutie nebol podstatným
len nález Ústavného súdu SR ako to v rozsudku prezentoval súd prvej inštancie, ale aj tieto ďalšie
skutočnosti preukazujúce protiprávne konanie Okresného súdu Košice I, aktuálne Mestského súdu
Košice. Súd sa podľa ich názoru nedôsledne vysporiadal s podmienkami vymedzenia nesprávneho

úradného postupu. Vytkli súdu prvej inštancie, že bez náležitého odôvodnenia zamietol ich žalobu
neberúc do úvahy, že Ústavný súd SR v konaní I.ÚS/217/2023 neskúmal, v akom rozsahu došlo
k zmene rodinného a súkromného života žalobcov či pracovného života žalobcu 1/, keďže v tomto
nevykonával žiadne dôkazy resp. ich nevyhodnotil ako bola výpoveď žalobcu, vyhlásenia rodinných
príslušníkov a známych o charaktere zásahu do postavenia súkromných a rodinných pomerov žalobcu,

jeho lekárske správy, keď odškodnenie priznané ústavným súdom sa vzťahovalo primárne na dĺžku
konania z dôvodu prieťahov, nie na zásah do súkromného a rodinného života žalobcov. To, že ústavný
súd zohľadnil aj zásah do základného práva žalobcov na rodinný a súkromný život, automaticky
neznamená kompenzáciu nemajetkovej ujmy takto vzniknutej, keď škoda spočívala nielen v negatívnychnásledkoch súvisiacich s rodinným, súkromným životom, ale i poškodení cti, a dôstojnosti žalobcu 1/,
negatívnych následkov na psychickom a zdravotnom stave žalobcov 1/ a 2/. Ak súd prvej inštancie
primeranosť odškodnenia pomeriaval k priznaniu finančného zadosťučinenia za porušenie základných

práv sťažovateľov v iných konaniach ústavného súdu, išlo o staršie rozhodnutia, ktoré sa netýkali sporu
o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Za podstatnú považovali komparáciu s rozhodnutiami,
ktorých predmetom bolo priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou -úmrtím
blízkej osoby vo vzťahu rodič a dieťa, s prihliadnutím na rovnaký či obdobný následok zásahu vo forme
straty možností udržiavania a rozvíjania ďalších vzťahov. Vyjadrili, že nárok na primerané finančné

zadosťučinenie za zásah do základných práv, o ktorých rozhoduje ústavný súd a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu za nesprávny úradný postup či nezákonné rozhodnutie existujú popri sebe,
pričom priznanie jedného nároku nevylučuje priznanie nároku druhého, v kontexte čoho argumentovali,
že súd pri posudzovaní ich nároku vychádzal z nesprávnej aplikácie právnej normy § 9 ods. 6 zákona č.
514/03Z.z.vzneníúčinnomod1.7.2023podľadruhejvetyktoréhoustanovenia,právonanáhraduškody
spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti

rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení. K uvedenému žalobcovia dodatočne doručili nález
Ústavného súdu SR PL.ÚS 20/2023 zo dňa 28.5.2025, že ust. § 9 ods. 6 druhá veta zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2023 nie je v súlade s ústavou a po zverejnení v zbierke zákonov
došlo k strate jeho účinnosti ustanovenie účinnosť. Neboli náležite vzaté na zreteľ tvrdenia žalobcov
o následkoch, ktoré nastali v súkromnom, rodinnom živote, na ich psychickom a zdravotnom stave, a

bez riadneho zdôvodnenia súd len formálne a stroho odkázal na už priznané finančné zadosťučinenie
Ústavným súdom SR vo veci sťažnosti žalobcov na nečinnosť, žiadali o vyhovenie žalobe resp. zrušenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

6. Žalovaný zotrval na svojej procesnej obrane o absencii predpokladov na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy, s tým, že ani strata účinnosti druhej vety § 9 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. nemá
vplyv na záver o neopodstatnenosti uplatneného nároku.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení procesnej prípustnosti a včasnosti
podaného odvolania subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté prejednal odvolanie bez

nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrário, v rozsahu vyplývajúcom
z § 379 CSP a § 380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd viazaný
podľa § 380 ods. 1 CSP dospejúc k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11. februára 2026 v pojednávacej

miestnosti č. dv. 210, II. poschodie, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na
webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 3 CSP.

9. Odvolacie dôvody neboli naplnené. Súd prvej inštancie vzal do úvahy skutkové zistenia relevantné
pre vyhodnotenie dôvodnosti nároku žalobcu, ktoré zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania.

Pokiaľ aj súd necitoval aplikovanú právnu úpravu v celom rozsahu, z odôvodnenia jeho rozhodnutia
vyplýva, že ním zistený skutkový stav bol podriadený pod príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom do 30.6.2023. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonanie ďalšieho
dokazovania sa vzhľadom na rozsah tvrdení žaloby nevyžadoval. Záver súdu, že nároky žalobcu
uplatnené v preskúmavanej veci boli už predmetom odškodnenia v konaní o ústavnej sťažnosti žalobcov

I. ÚS/217/2023 je náležite odôvodnený poukazom na obsah tvrdení žalobcu v tomto spore a v konaní
o jeho ústavnej sťažnosti, keď súd správne zohľadnil podmienky, za ktorých vzniká nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/03 Z.z..

10. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená
na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia resp.
existencii nesprávneho úradného postupu, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

11. Pre zodpovednosť z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že úkony tzv. úradného
postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa
to v jeho obsahu neodrazí. Nesprávnym úradným postupom nie je porušenie pravidiel predpísanýchprávnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti, lebo ide spravidla o postup, ktorý s
rozhodovacou činnosťou súvisí. Nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, ale pre túto formu zodpovednosti je

určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú.

12. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr.
nevydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Štát potom zodpovedá len za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej

súvislosti s takým chybným postupom. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenie
a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil
podmienkyjehovydania,aževdôsledkutohojenímvydanérozhodnutienesprávne,nemalobyťvydané,
prípadne, že malo byť vydané v inej podobe alebo za iných okolností.

13. Nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť priamou,

bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody. Zodpovednosť za škodu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je daná len vo vzťahu ku škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve
(iba) týmto rozhodnutím alebo postupom.

14. Nesprávny úradný postup, či nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci môže byť významným

článkom reťazca príčin a následkov, ale samotná táto skutočnosť ešte neznamená bez ďalšieho
aj danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a škodou. Štát teda nezodpovedá „automaticky“ za každú ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom resp. po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.

15. Podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich táto zodpovednosť
nie je daná. To znamená, že ak osoba, ktorá sa cíti byť poškodená orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci neunesie dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie niektorej z podmienok

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je možné (potrebné) žalobu o
náhradu škody bez ďalšieho zamietnuť. Otázku príčinnej súvislosti medzi namietaným pochybením
orgánu štátu pri výkone verejnej moci a škodou je potrebné posúdiť s prihliadnutím na skutkové a právne
okolnosti individuálnej právnej veci.

16. Splnenie vyššie definovaných podmienok zodpovednosti štátu vo vzťahu k tvrdenému nároku
žalobcov na odškodnenie im vzniknutej nemajetkovej ujmy súd mohol preskúmavať len v rozsahu
tých skutkových tvrdení žalobcov, ktoré vymedzili ako predmet sporu. Z obsahu žaloby a ich
vyjadrení v súdnom konaní vyplýva, že návrh na náhradu nemajetkovej ujmy bol odôvodňovaný
postupom a rozhodnutím súdu Okresného súdu Košice I, aktuálne Mestského súdu Košice vo veci

18P/150/2018, v ktorom bolo vytýkaná existencia zbytočných prieťahov, procesné pochybenia, keď
mal súd ustanoviť znalca nedisponujúceho potrebným odborným oprávnením, nečinnosťou súdu pri
dohliadaní nad činnosťou znalca, zmena rozhodnutia, aj keď toto malo byť zrušené a vydané nové,
včasné nepredloženie veci na konanie o odvolaní, ktorý postup hodnotili nielen ako nezákonný
a teda nesprávny, a ktorého dlhodobé trvanie zapríčiňovalo vzájomné odlúčenie žalobcov pri zdieľaní

spoločného súkromného a rodinného života ako rodiča a dieťaťa a ako súrodencov navzájom. Konanie
súdu malo okrem iného zasahovať do dôstojnosti žalobcu 1., ktorý pociťoval stavy bezradnosti, úzkosti,
ohrozenia, že stratí vzťah s dcérou i nemohúcnosti, keď súd neprihliadal na jeho argumentáciu, nechával
sa manipulovať matkou i poníženia, keď ignoroval súd jeho žiadosti o dôsledku postupu súdu mu bolo
odopierané právo na starostlivosť a kontakt s jeho deťmi. Malo to za následok nielen poškodzovanie

vzťahu ale aj negatívny vplyv na zdravý psychický a fyzický vývoj tak maloletých detí ako aj samotného
žalobcu 1/. Žalobkyňa 2/, jeho maloletá dcéra, bola odlúčená od žalobcu 1/ a ponechaná negatívnemu
vplyvu matky, prežívala vnútorné konflikty lojality k rodičom, pocity bezradnosti a žalobcovi 3/ bol
odopieraný spoločný kontakt s octom a so sestrou, i budovanie vzájomného súrodeneckého vzťahu, keď
predtým sa o obe deti s láskou staral a realizoval aj striedavú starostlivosť. Dôvera žalobcov v právnu

istotu, postup orgánov štátu bola závažným spôsobom narušená, čím vznikla morálna ujma spočívajúca
v pocitoch výraznej nedôvery voči konajúcemu súdu. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR
I.ÚS/217/2023 zo dňa 18.5.2023 konajúcom o sťažnosti žalobcov je zrejmé, že ústavný súd vzal na
zreteľ, že tvrdenou nečinnosťou súdu prvej inštancie vo veci 18P/150/2018, jeho zdĺhavým postupom činesústredenou činnosťou došlo k vážnemu narušeniu väzby medzi otcom a maloletými deťmi. Uvedené
vychádzalo zo zohľadnenia tvrdení žalobcov ako sťažovateľov, že nebola umožnená realizácia styku,
akceptovalo sa nerešpektovanie vydaných rozhodnutí matkou detí, keď maloletej dcére bolo odopierané

právo na starostlivosť zo strany otca i odopieraná spoločná starostlivosť otcovi k obom maloletým
deťom, že súd ignoroval jeho návrhy a účelovo sa snažiť vymazať otca zo života jeho maloletých detí,
že tolerovanie protiprávneho konania matky môže spôsobiť zafixovanie negatívneho postoja dcéry k
otcovi. Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie neefektívnosť v
postupe vo veci pri nariaďovaní pojednávaní, nariaďovaní znaleckého dokazovania, keď znalec nemal

ani disponovať oprávnením na výkon potrebnej znaleckej činnosti, nezakročil súd pri urýchlení konania
smerujúce k podaniu znaleckého posudku, menil neodkladné opatrenie, aj keď to procesná úprava
nepripúšťala, nepredložil vec krajskému súdu včas na konanie o odvolaní, resp. tak učinil len formálne,
maloleté deti sú tak dlhodobo pod negatívnym vplyvom matky, ktorá nerešpektuje súdne rozhodnutia.
Súd tak zasahuje svojim laxným prístupom do rodinného života sťažovateľov svojvoľným protizákonným
konaním, odníma procesné práva sťažovateľovi, ignoruje jeho požiadavky a žiadosti, maloletá dcéra

je vystavovaná negatívnemu vplyvu matky a môže smerovať k zastabilizovaniu takéhoto negatívneho
postoja voči otcovi, čo považoval za výnimočné okolnosti prípadu, keď ako otec nemá možnosť byť
v kontakte s maloletou dcérou i tráviť spoločný čas s oboma svojimi maloletými deťmi súčasne, za
ktorý zásah požadovali odškodnenie v rozsahu 20.000 eur u každého zo sťažovateľov (žalobcov
v tomto spore). Ústavný súd vychádzajúc z vlastnej judikatúry konštatoval, že k neoprávnenému

zásahu do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy dochádza, ak je nepochybné, že v dôsledku
nedostatku existencie meritórneho rozhodnutia sa zhoršuje postavenie dotknutého rodiča v tom zmysle,
žerozvíjaniečiobnovavzťahovsdieťaťomjevsúvislostisuplynutímčasupodstatnesťažená.Vkontexte
uvedeného konštatoval, že napadnuté konanie vykazuje nielen neefektívnosť vedúcu k zbytočným
prieťahom, resp. neprejednaniu veci v primeranej lehote, ale zasahuje aj do rodinného života osobitne

maloletých detí. Berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu a majúc na pamäti, že cieľom priznania
primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie ujmy nie získanie iného majetkového prospechu,
ústavný súd priznal každému z maloletých sťažovateľov sumu 3.000 eur (žalobcovia 2., 3.) a otcovi
(žalobca 1.) 2.000 eur. Prihliadol pritom na dĺžku konania v trvaní štyri a pol roka, privilegovaný charakter
konania týkajúci sa starostlivosti o deti spadajúcich medzi prioritné konania, pri ktorých sa vyžaduje

osobitná starostlivosť zo strany súdov a súčasne vzal na zreteľ okolnosti na strane otca maloletých,
ktorý svojim správaním nenapomáha meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

17. Súd prvej inštancie v tomto spore posudzoval nároky žalobcov rovnako vo väzbe na nimi vytýkaný
postup bývalého Okresného súdu Košice I v konaní 18P/150/2018, keď žalobca tvrdil narušenie

rodinných väzieb v čase od marca 2020 do mája 2023. Súd aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z. § 9, § 17 v znení účinnom do 30.6.2023, čo je zrejmé aj z odôvodnenia v bode 54 konštatujúc,
že v prípade peňažného zadosťučinenia priznaného nálezom Ústavného súdu SR nejde automaticky
o nárok, ktorý by sa stotožňoval s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z., ako aj z odôvodnenia v bode 65, že vo všeobecnosti zákon č. 514/2003 Z.z. nevylučuje možnosť

uplatnenia občianskoprávneho nároku zo zodpovednosti za škodu voči štátu v situácii uplatnenia
takéhoto nároku v konaní pred ústavným súdom, keďže je potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej
sťažnosti a konaním, predmetom ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom. Nie je tak správna úvaha odvolateľov, aby rozhodnutie súdu bolo založené na ust. § 9 ods.
6 veta druhá v znení účinnom od 1.7.2023 do 29.6.2025, že právo na náhradu škody spočívajúcej v

náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti
orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval
o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení
práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu
nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez

ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného, ktoré stratilo účinnosť v dôsledku
Nálezu Ústavného súdu SR PL ÚS 20/2023 z 28.5.2025 zverejnením v Zbierke zákonov č. 175/2025
Z.z.. Zamietnutie žaloby súd založil na zistení, že nimi uplatňované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ako aj zásahov do práva na vedenie súkromného rodinného života, boli
primerane odškodnené priznaním náhrady v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľov s tým, že vo

vzťahu k akýmkoľvek iným nárokom nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti či vznik následkov
na iných osobnostných právach žalobcov, ktoré by odôvodňovali odškodnenie nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 17 zák. č. 514/2003 Z.z..18. Ak žalobca tvrdí, že súd sa mal zaoberať nielen ujmou vyplývajúcou z prieťahov v konaní, ale
osobitne tiež nesprávnym (nezákonným) postupom súdu v súvislosti s ustanovením znalca, nezákonnou
zmenou neodkladného opatrenia, nepredložením veci odvolaciemu súdu, ktoré skutočnosti neboli podľa

jeho názoru zohľadnené v rozhodnutí o ústavnej sťažnosti žalobcov, je nutné konštatovať správnosť
úvahy súdu prvej inštancie, že žalobcom nebola tvrdená ani zistená žiadna osobitná ujma v príčinnej
súvislosti s uvedeným postupom súdu, ktorým bolo komplexne subsumovaná do neefektívnej, zdĺhavej
činnosti spôsobujúcej prieťahy majúce za následok zásah do rodinného a súkromného života žalobcov.
Nie je významná početnosť pochybení súdu prvej inštancie v konaní vo veci starostlivosti o maloletých

žalobcov 2 a 3, ktorého účastníkom ako rodič je aj žalobca, ak tieto v úhrne vyvolávajú len jeden
následok, nemajú vplyv na intenzitu zásahu, keď podstata zásahu tvrdená aj samotným žalobcom, teda
prerušenie kontaktu s maloletými žalobcami 2 a 3 na dlhšiu dobu má vyplývať práve zo spôsobu akým
súd postupuje v konaní vo veci starostlivosti o maloletých, ktoré konanie zahŕňa vykonávanie úkonov
slúžiacich k zabezpečovaniu dôkazov a smerujúcich k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Žiada sa tiež
dodať, že pokiaľ aj odlišná právna kvalifikácia nároku žalobcu je síce predpokladaným postupom súdu

prvej inštancie, nemá opodstatnenie v prípade, ak by vychádzala z odlišných skutkových tvrdení než
boli pôvodne uplatnené žalobou. Žalobca zásah do práv tvrdil práve v spojitosti so spôsobom postupom
súdu prvej inštancie, dĺžke a priebehu konania, ním vymedzený predmet sporu sa osobitne nedotýkal
žiadnych okolností, ktoré by bolo možné dať do príčinnej súvislosti s konkrétnym rozhodnutím, ktoré by
bolo zrušené pre nezákonnosť. Súd sa preto ani nemohol zaoberať otázkou existencie nezákonného

rozhodnutia. Pokiaľ aj žalobca 1/ poukazoval na nesprávnosť (nezákonnosť) pri rozhodovaní o
neodkladnom opatrení, odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o neodkladnom opatrení sp.zn.
7CoP/24/2023 z 11.05.2023 v bode 63. konštatoval, že pokiaľ aj skôr vydané neodkladné opatrenie
nemalo byť menené, ale zrušené a vydané nové, je toto procesné pochybenie bezvýznamné vzhľadom
na nový návrh otca (žalobca 1/ v tomto spore) a novú úpravu pomerov rodičov a detí do budúcna, teda

pri posudzovaní konečného zásahu do práv žalobcov sa jednalo len o súčasť nesprávneho postupu
súdu vedúceho k vzniku prieťahov a zásahu do práv žalobcov. V tomto je potrebné vziať do úvahy aj
mieru zavinenia samotného žalobcu na tvrdenom zásahu do práv, na čo poukázal tak odvolací súd
v konaní 7CoP/24/2023 v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 30. (meritórne rozhodnutie odďaľujúce
opakované súd zahlcujúce podania rodičov) ako i ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcov uvádzajúc,

žežalobca1/prispelsvojímkonanímkpredlžovaniučasunavydaniemeritórnehorozhodnutia.Vovyššie
zmienených okolnostiach veci nebolo preto podstatné vykonanie dokazovania navrhovaného žalobcom
o vyžiadaní dokladu, z ktorého by vyplývalo, kedy bol znalecký posudok súdnym znalcom doručený
súdu, ak znalecký posudok mal predstavovať podklad pre rozhodnutie vo veci a akákoľvek nečinnosť
súdu bola už obsiahnutá v komplexnom hodnotení jeho postupu ako prieťahov v konaní. Nesprávny

je aj názor žalobcov, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci ich sťažnosti, o ktorej rozhodol
nálezom I.ÚS/217/2023 neskúmal pri priznávaní primeraného odškodnenia rozsah zásahu do rodinného
a súkromného života žalobcov, keď práve hodnotiac intenzitu toho, akou sa dĺžka konania podieľala na
narušení vzťahov medzi rodičom a dieťaťom, rozhodol tiež o priznaní nároku na primerané finančné
zadosťučinenie, čo vyplýva osobitne z bodov 16. až 21. odôvodnenia nálezu.

19. Pokiaľ súd prvej inštancie v odvolaním preskúmavanom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že
v príčinnej súvislosti s postupom súdu v konaní 18P/150/2018 nezistil iné následky, než zásah do
rodinného a súkromného života žalobcov v dôsledku prieťahov spôsobených neefektívnou činnosťou
súdu, nemožno mu vytknúť nesprávnosť tohto záveru. Žalobcovia opomínajú skutočnosť, že v prípade

tvrdených nárokov o zásahu do psychického, či fyzického zdravia, či dôstojnosti žalobcu 1/(tieto
podľa opisu zodpovedajú subjektívne prežívaným emóciám v súvislosti so súdnym konaním ako pocty
bezradnosti, ohrozenia pre neakceptovanie jeho návrhov a žiadosti, strata dôvery v štátne orgány,)
vzniká povinnosť preukázať príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym postupom orgánu verejnej
moci, či jeho nezákonným rozhodnutím a vzniknutou ujmou. Je všeobecne známou skutočnosťou, že

vážne narušenie partnerských vzťahov, v ktorých sú partneri v antagonistickom postoji aj ako rodičia,
ma negatívny dopad na ich osobný, pracovný život, psychické, či fyzické zdravie nielen ich samotných,
ale aj ich detí, ak sa tieto stávajú prostriedkom na potvrdzovanie si správnosti postoja toho-ktorého
rodiča ako sa to javí aj v tomto prípade. Tomu zodpovedá aj obsah lekárskych správ predložených
žalobcom o negatívnych následkoch týchto stresujúcich okolností na psychike maloletej dcéry, či jeho

tvrdenia o narušení osobného života. Zodpovednosť za existenciu takých následkov je na pleciach
aktérov partnerského a rodičovského „boja“, ktorého obeťami sú deti. Štát môže zodpovedať len za
to, že na podnet oprávnenej osoby nezakročil včas, či konal neefektívne alebo nezákonne. V tomto
prípade sú to predovšetkým žalobca 1/ ako otec a rovnako aj matka maloletých, ktorí nesú prioritnúzodpovednosť ako rodičia za spôsob komunikácie medzi sebou navzájom i so súdom tak, aby bolo
vecné, smerovalo k reálnej ochrane záujmov maloletých detí, nie presadzovaniu vlastných názorov,
postojov a predstáv o usporiadaní vzťahov. V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na skutočnosť

vyplývajúcu z odôvodnenia súdnych rozhodnutí, keď Krajský súd v Košiciach v uznesení 7CoP/24/2023
11.05.2023 v bode 30. poukázal množstvo podaní žalobcu 1/ (otca maloletých ) a matky maloletých, ktorí
permanentne doručujú do spisu podania, v ktorých opakovane citujú a opakujú svoje predchádzajúce
vyjadrenia, podávajú ďalšie a ďalšie návrhy na nariaďovanie a rušenie neodkladných opatrení, čo
samo o sebe spôsobuje neprehľadnosť spisu i odďaľovanie rozhodnutia vo veci samej. Obdobne tak

Ústavný súd v náleze I.ÚS/217/2023 poukazuje na ambivalentné správanie oboch rodičov, ich neochotu
dohodnúť sa v záujme maloletých detí, keď sám žalobca 1/ svojím správaním nenapomáha meritórnemu
rozhodnutiu vo veci, k čomu bolo prihliadnuté pri priznaní sumy finančného zadosťučinenia..

20. Súd prvej inštancie správne postupoval pri aplikácii a interpretácii § 17 ods. 2 až 4 zák.č.
514/03 Z.z. pri hodnotení dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy berúc na zreteľ,

že aj keď výška zadosťučinenia je predmetom úvahy súdu musí byť založená na konkrétnych
preskúmateľných hľadiskách, keď priznávané sumy nemôžu byť neprimerané vedúce k bezdôvodnému
obohacovaniu sa, musia byť primerané rozsahu odškodnenia v iných obdobných veciach s prihliadnutím
na inú hmotnoprávnu úpravu týkajúce sa odškodňovania obdobných následkov. Mal preukázané,
že neefektívna činnosť súdu prvej inštancie vo veci starostlivosti o maloleté deti zahrňujúca tiež

vydávanie, rušenie, zmenu neodkladných opatrení, zdĺhavé postupy dokazovania, neefektívnu činnosť
predkladaním veci odvolacieho súdu, čo súhrnne znamenalo odďaľovanie meritórneho rozhodnutia a
tak prieťahy v konaní zasiahla do práva žalobcov na vedenie rodinného a súkromného života, keďže
bola spôsobilá prispieť k narušeniu vzťahu rodiča a dieťaťa. Pri hodnotení skutočnosti, či priznané
odškodnenie z titulu uvedených následkov v konaní pred ústavným súdom je zodpovedajúcou formou

zadosťučinenia pre žalobcov o nárokoch uplatnených v tomto konaní, vzal do úvahy odškodnenie
priznávané v obdobných prípadoch, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia poukázal v bode 55, keď podľa
povahy veci a miery, v akej samotní sťažovatelia prispeli k dĺžke trvania sporu, u 20 až 30 rokov trvajúcich
konaniach sa priznávali sumy na úrovni desiatok tisíc eur, v prípade konania presahujúceho 3 až 8
rokov na úrovni 3.000,- až 8.000,- eur. S prihliadnutím ku skutočnosti, že od marca 2020 do konca

mája 2023 žalobca 1/ nemal umožnený kontakt s maloletou dcérou – žalobkyňou 2/, v situácii, ak
sám žalobca 1/ sa podieľal na trvaní súdneho konania, ústavným súdom priznanú výšku odškodnenia
v rozsahu 2.000,- eur pre žalobcu 1/, 3.000,- eur pre každého zo žalobcov 2/ a 3/, považoval za
vysporiadanie ich nároku uplatneného v tomto spore, ktorý záver považuje odvolací súd za správny. Ak
odvolatelia nesprávnosť tejto úvahy odôvodňovali vyššími sumami finančného odškodnenia priznaného

vrozhodnutiachústavnéhosúduI.ÚS/114/2021,ktorýmbolosťažovateľompriznanézadvarokytrvajúce
prieťahy 7,500,- eur , rozhodnutím I.ÚS/425/2019 za 7 kalendárnych mesiacov prieťahov 8.000,- eur a v
prípade konania II.ÚS/103/2024 suma 5.000,- eur za prieťahy v trvaní 1,5 roka, nejedná sa o okolnosti,
ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej náhrady. V prípade týchto konaní o sťažnostiach sťažovateľov
za porušenie práva na spravodlivú súdnu ochranu boli hodnotené prieťahy vo vykonávacom konaní

už právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov, ktorých výkon súdy nedôvodne odkladali, pričom
v konaní I.ÚS/425/2019 sa jednalo navyše o konanie o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu,
u ktorého bol predpísaný obligatórny postup súdu, ktorý súd nedodržal a jeho následkom bolo sťaženie
návratu dieťaťa. Aj v pomere k vyššie uvedeným prípadom, finančné zadosťučinenie v rozsahu 2.000,-
eur pre žalobcu 1/ a 3.000,- eur pre žalobcov 2/ a 3/ zodpovedá okolnostiam sporu, pri ktorých

podstatnou príčinou dĺžky súdneho konania je neschopnosť rodičov maloletých detí dohodnúť sa na
spôsobeúpravystarostlivostiknim,čojeprimárnepovinnosťourodičovniesúdu.Vzhľadomnacharakter
žalobcami tvrdených následkov spočívajúcich v psychickom či fyzickom strádaní spojených s dočasným
odlúčením rodičov a detí, odvolací súd nehodnotí ako adekvátne prirovnanie ich situácie k okolnostiam
rozhodným pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy rodičom, ktorí stratili možnosť rozvoja vzťahov s

dieťaťom v dôsledku jeho úmrtia zavineného treťou osobou. Súd prvej inštancie vecne správne rozhodol
tiež o náhrade vzniknutých trov vychádzajúc s princípu procesnej zodpovednosti za výsledok konania
v zhode s § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozsudok ako vecne správne z vyššie uvedených dôvodov
potvrdil.

21. O náhrade trov konania o odvolaní bolo rozhodnuté podľa 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Procesne neúspešní odvolatelia nemajú nárok na náhradu vzniknutých trov, protistrane žiadne
trovy konania nevznikli, z ktorých dôvodov náhrada trov nebola stranám sporu priznaná.22. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).