Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/31/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114228154
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8114228154.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. C. XX, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Ladislav Bujňák, advokát, so sídlom Sládkovičova
8, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX F., zastúpený: H.
I. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XX, XXX XX F., 2/ J. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. X, XXX XX F.,
právne zastúpená: JUDr. Jozef Pirkovský, advokát, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, 3/ L. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, XXX XX D., právne zastúpená: TROŠČÁK advokátska kancelária s.r.o.,
Bayerová 15918/10B, 080 01 Prešov, IČO: 57 401 349 4/ A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. N. XXXX/X,

XXX XX F., 5/ O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XX, XXX XX D., 6/ E. C., nar. XX.XX.XXXX, P. XX,
XXX XX P., právne zastúpený: JUDr. Jozef Pirkovský, advokát, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, 7/
K. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. Q. XX, XXX XX M., 8/ H. I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX
XX F., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných v 2., 3., 6. a 8. rade proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 17C/362/2014-629 zo dňa 23.04.2025, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. až 8. rade, ktorí sú
zodpovední spoločne a nerozdielne, v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. Súd u r č u j e , že žalobca A. A., nar. XX.XX.XXXX, je výlučným vlastníkom tých častí parciel
zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. B. C., označených ako parcely registra „E“ č. XXX/XXX - orná pôda
o výmere 248 m2, č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 137 m2, č. XXX/XXX - orná pôda o výmere
557 m2, č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 4.289 m2 a č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 3.137 m2,
ktorým v súčasnosti podľa geometrického plánu P. H. A. - H. N. XX/XXXX zo dňa 14.7.2014, overeného

katastrálnym odborom OÚ v Prešove dňa 7.8.2014 zodpovedajú parcely označené ako parcely C-KN
XXX/X - orná pôda o výmere 1.769 m2, C-KN XXX/X - orná pôda o výmere 2.200 m2, C-KN XXX/X -
záhrada o výmere 805 m2 a C-KN XXX/X - záhrada o výmere 137 m2.
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. až 8. rade v rozsahu 100
%, ktoré sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne, a o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Znalec H. G. B., F.. m á n á r o k na náhradu znalečného voči žalovaným v 1 až 8. rade v rozsahu

100 %, ktoré sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne.

2. V odôvodnení tohto rozsudku poukázal na to, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že je zapísaný
na LV č. XXXX, k.ú. B. C., ako podielový spoluvlastník v podiele 1/2 pod B1 k parcelám EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 475 m2, EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 248 m2, EKN č. XXX/XXX -
orná pôda o výmere 379 m2, EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 137 m2, EKN č. XXX/XXX - orná
pôda o výmere 557 m2, EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 4.289 m2, EKN č. XXX/XXX - orná

pôda o výmere 3.137 m2, a to na základe osvedčenia Q. XXX/XXXX. Geometrickým plánom zhotoviteľa
P. H. A. - H. N. XX/XXXX boli z časti pôvodných pozemnoknižných parciel mpč. XXX/X, XXX/X, XXX/X
a XXX/X zapísaných vo výpise z pozemkovej knihy č. záp. XXX, k.ú. M. a parciel EKN XXX/XXX, XXX/
XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. B. C., vytvorené parcely CKN
č. XXX/X - orná pôda o výmere 1.769 m2, č. XXX/X - orná pôda o výmere 2.200 m2, CKN č. XXX/X -

záhrada o výmere 805 m2 a CKN č. XXX/X - záhrada o výmere 137 m2, ktoré žalobca v súčasnosti užíva
ako svoje výlučné vlastníctvo. Pôvodnou vlastníčkou predmetných parciel bola právna predchodkyňa
žalobcu, jeho matka, K. A. R. C., ktorá predmetné parcely nadobudla titulom dedenia po svojom otcovi B.
C.vroku1948.Užvtomčaseboliparcelyreálnerozdelené,avšakvlastníciparcielboliformálnezapísaní
ako podieloví spoluvlastníci k pôvodným pozemnoknižným parcelám. Matka žalobcu bola zapísaná ako
podielová spoluvlastníčka k parcelám mpč. XXX/X a XXX/X - roľa M. v pozemnoknižnej záp. č. XXX,

k.ú. M., pod P. v podiele 16/32. Každý zo spoluvlastníkov užíval reálne vydelenú časť, nakoľko došlo
medzi nimi k reálnej deľbe, a teda dlhotrvajúcim rozdelením a užívaním nehnuteľností došlo k faktickému
zrušeniuavyporiadaniupodielovéhospoluvlastníctvazaplatnostiaúčinnostibývaléhouhorskéhopráva,
resp. stredného Občianskeho zákonníka. Matka žalobcu užívala v prírode reálne vydelené a ohraničené
parcely spoločne s manželom B. A. v dobrej viere, že jej vlastnícky patria. Užívanie bolo dobromyseľné

a nerušené. V roku 1972 matka žalobcu predmetné parcely darovala svojmu synovi, žalobcovi, ktorý ich
taktiež v dobrej viere v rovnakom rozsahu užíval a užíva ako svoje vlastníctvo. Parcely sú aj v súčasnosti
od susedných parciel v prírode riadne ohraničené medzami a sčasti aj plotom. Nikto si doposiaľ nerobil
žiadne vlastnícke nároky na predmetné nehnuteľnosti a neexistovali spory o ich hranice. Žalobca je
preto toho názoru, že vlastníctvo k predmetným parcelám nadobudol titulom vydržania. Žalovaní sú

formálne zapísaní ako podieloví spoluvlastníci na LV č. XXXX, k.ú. B. C.. Keďže skutočný užívací stav
nezodpovedá stavu právnemu, stavu v evidencii nehnuteľností, žalobca má naliehavý právny záujem
na jeho zosúladení a určení vlastníckeho práva k predmetným parcelám.

3. Žalovaní so žalobou nesúhlasili, pričom žalovaná v 2. rade, pôvodný žalovaný v 3. rade a žalovaný

v 6. rade sa vyjadrili, že v minulosti boli predmetné nehnuteľnosti rozdelené, avšak nie spôsobom,
ako to uvádza žalobca. Žalovaný v 1. rade v rámci ohliadky vykonanej dňa 10.04.2015 uviedol, že nemá
námietky, aby bol žalobcovi vyčlenený podiel, avšak to, čo žiada, nie je v správnej výmere. Potvrdil,
že v minulosti si ich rodičia rozdelili pôdu tak, že rodičia žalobcu užívali jednu polovicu a druhá polovica
bola rozdelená na 3 čiastky, a to pre P. M., K. M., E. F. a O. C., R. E..

Právna predchodkyňa žalovaného v 4. rade sa vyjadrila, že ona spolu so svojou tetou dedila po svojom
dedovi P. M. podiel 1/64, a to čo zdedili, aj užívajú.
Žalovaný v 5. rade sa vyjadril, že jeho dedo a dedo pôvodnej žalovanej v 4. rade boli bratia a oni užívali
tú časť, kde bol sad, teda ovocné stromy, pričom chce, aby mu ostala taká výmera, ktorú zdedil, t.j. 1/32
vo výmere 320 m2.

Žalovaní v 2. a 6. rade zároveň uviedli, že žalobca nesplnil podmienky vydržania. Poukázali taktiež
narozdielnosťvýmery,ateda,žežalobcanemoholbyťvdobrejvierepriposudzovanívýmery,vdôsledku
čoho nemohlo dôjsť k vydržaniu.

4. V súvislosti s konaním vedeným Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 20C/226/2010 žalobca uviedol,

že nemá právnické vzdelanie a pri podaní tejto žaloby, ktorú podala jeho právna zástupkyňa, jej plne
dôveroval. Jednalo sa o žalobu o zrušenie podielového spoluvlastníctva, pričom počas konania chcela
právna zástupkyňa zmeniť žalobu, čo ale súd nepripustil, preto žalobu vzala späť. Žalobca si následne
zvolil nového právneho zástupcu, ktorý podal túto novú žalobu. Skutkové dôvody v oboch žalobách
sú však rovnaké a jedná sa o skutočný užívací stav, ktorý nezodpovedá právnemu stavu, teda stavu v

evidencii nehnuteľností.
Žalobca poukázal na to, že jeho matka v roku 1972 prejavila vôľu, aby parcela mpč. XXX/X bola
v celom rozsahu prevedená na neho, avšak vtedajšia politická situácia neumožňovala prevod celej
parcely, ale iba výmery 600 m2 pre účely výstavby rodinného domu. Uvedené nehnuteľnosti užíva
v celosti nepretržite, preto ani neboli prejednané v dedičskom konaní po jeho nebohej matke. Ohľadom

držby a užívania týchto nehnuteľností nemal s bývalými vlastníkmi nijaké spory, až v roku 2008
dedičia po nebohých vlastníkoch namietali jeho vlastnícke právo. Žalobca uviedol, že je pravdou, že to
čo užíva, nezodpovedá presne 1, avšak on nehnuteľnosti prevzal tak, ako mu boli v prírode vyčlenené
a odovzdané. Zároveň uviedol, že parcely, ktoré na neho previedla jeho matka, družstvo nikdy neužívalo.5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že v dôsledku odvolania žalovaných Krajský súd v Prešove,
ako súd odvolací, zrušil uznesením č.k. 17C 362/2014-578 zo dňa 25.10.2023 rozsudok súdu prvej

inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zrušujúcom rozhodnutí vyslovil tento
záväzný právny názor: „32. Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, medzi stranami sporu nebolo
sporné,žeešteichprávnipredchodcoviasireálnerozdelilipôvodnémpč.parcely.Týkalosatorozdelenie
nehnuteľností (mpč.XXX/X,XXX/X) v roku 1948 právnymi predchodcami strán sporu (zo strany žalobcu
jeho starým otcom), následne nehnuteľnosti zdedila matka žalobcu a tá darovala pozemky v roku 1972

žalobcovi. Žalobca minimálne od roku 1992 sa snažil vyporiadať svoje vlastníctvo k predmetu sporu,
osvedčenímresp.konanímozrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva.Tútosnahužalobcu,
podľa názoru odvolacieho súdu, nie je správne hodnotiť v jeho neprospech s prijatým záverom, že
nebol dobromyseľný, keďže vedel o podielovom spoluvlastníctve s ďalšími podielovými spoluvlastníkmi
- žalovanými (súčasný stav je práve dôsledok neformálnej deľby). Žalobca k žalobe pripojil geometrický
plán, ktorý identifikoval nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva a

tiež rozsah užívania. V konaní boli vypočutí svedkovia M. K. S., ktorí ako starší občania obce, znalí
pomerov a bezprostrední susedia žalobcu, potvrdili v celom rozsahu tvrdenia žalobcu k podstatným
skutočnostiam (rozdelenie nehnuteľnosti v dávnej minulosti, rozsah užívania, ktoré zodpovedá súčasnej
situácii v prírode, nerušené a nepretržité užívanie, neprevzatie pozemkov do užívania družstva a
k tomu sa viažuce čestné prehlásenia p. M. a p. M.), čo možno v súhrne považovať za dôkazy v

prospech žalobcu. Obec M. sa vyjadrila k držbe a užívaniu nehnuteľností žalobcom, potvrdila nerušené
užívanie, za ktoré desaťročia uhrádza dane. Ani vyjadrenie Poľnohospodárskeho družstva samo o
sebe neznamená dôkaz, ktorý by mal byť vyhodnotený v neprospech žalobcu, keďže z výpovedí strán
sporu vyplynulo, že časť pôvodných mpč. parciel, ktoré v dôsledku reálnej deľby pripadli právnym
predchodcom žalovaných, boli po vzniku družstva zabraté do užívania družstva, po jeho vzniku. 33.

Naopak žalovaní nepredložili dôkazy, ktoré by svedčili v neprospech tvrdeniam žalobcu. Možno teda
konštatovať, že neuniesli dôkazné bremeno (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/6/2010, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020) a ani znalecký posudok
vypracovaný v priebehu konania, neposkytol závery, ktoré by podporili tvrdenia žalovaných. 34. Z týchto
dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania

dospelknesprávnymskutkovýmanásledneprávnymzáveromatakjedanýdôvodnazrušenierozsudku
podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovné skutočnosti:
Z výpisu zo záp. č. XXX, k.ú. M. zistil, že podielovými spoluvlastníkmi parciel mpč. XXX/X, XXX/X, XXX/

X a XXX/X boli A. F. R. E. v 11/32, O. E. v 2/32, K. A. R. C. v 16/32, P. M. v 1/32, mal. K. M. v 1/32,
E. F. v 1/32.
Z LV č. XXXX, k.ú. B. C. zistil, že podielovým spoluvlastníkom parciel EKN č. XXX/XXX - orná pôda o
výmere 248 m2, EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 137 m2, EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere
557 m2, EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere 4.289 m2 a EKN č. XXX/XXX - orná pôda o výmere

3.137 m2 je žalobca s podielom 1/2, žalovaný 1/ s podielom 11/96, žalovaná 2/ s podielom 1/64 a 11/96,
pôvodná žalovaná 3a/ s podielom 11/192, pôvodná žalovaná 3b/ s podielom vo výške 11/192, žalovaný
4/ s podielom 1/64, žalovaný 5/ s podielom 1/32, žalovaný 6/ s podielom 1/16, žalovaná 7/ s podielom
1/64 a žalovaný 8/ s podielom 1/64.
Z notárskej zápisnice sp.zn. N XXXX/XX, Q. XXXX/XX zo dňa 15.12.1972 zistil, že medzi predávajúcimi,

A. F. R. E., O. C., P. M., K. M., E. F. a K. A. ako predávajúcimi („predávatelia“) a žalobcom s manželkou
ako kupujúcimi („kupitelia“), došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola parc. KN XX/XX
vo výmere 600 m2, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č. XXX-XXX-XXXX-XX z mpč. XXX/X,
k.ú. M..
Z notárskej zápisnice, sp.zn. Q. XXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX zistil, že žalobca si

dal osvedčiť vlastnícke právo vydržaním k 1.1.1992 k parcelám EKN č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/
XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX v podiele 16/32 k celku. Z tejto notárskej zápisnice
vyplýva, že žalobca tieto nehnuteľnosti mal v celosti užíval nepretržite od roku 1972. Spoluvlastníctvo
jeho nebohej matky je iba formálne. Pozemok mu v roku 1972 jeho nebohá matka odpredala kúpnou
zmluvou, ktorá bola registrovaná pod č. R. H. XX/XX, avšak na žalobcu bol prevedený iba stavebný

pozemok o výmere 600 m2. V skutočnosti však uvedenou zmluvou nadobudol pôvodnú parcelu mpč.
XXX/X, XXX/X v celosti. Od roku 1972 žalobca uvedené parcely - podiel neb. matky užíval v dobrej viere
ako vlastný. Uvedený pozemok z tohto dôvodu ani nebol prejednávaný v dedičskom konaní po jehonebohej matke pod č. D XXXX/XX, XXX XXX/XXXX. Ohľadom držby a užívania týchto pozemkov nemal
žalobca v obci nikdy žiadne spory s vlastníkmi susedných parciel, ani s inými osobami.
Z čestného vyhlásenia L. M. zo dňa 08.05.2012, ktorého pozemok (parcela XXX/X) susedí s parcelou

XXX/X, na ktorej má žalobca podiel, súd zistil, že žalobca užíva časť parcely XXX/X po svojich rodičoch
a prarodičoch. Spomínaný pozemok, ktorý do dnešného dňa užíva počas jeho života nikto iný nevlastnil,
ani na ňom nepracoval.
Rovnako z čestného vyhlásenia tety žalobcu, K. M., zo dňa 08.05.2012 zistil, že žalobca, ktorý je jej
synovec, užíva nepretržite do dneška časť pozemku XXX/X, ktorý zdedil po svojej matke K. A., R.

C., a ona po ich otcovi B. C.. Užívanie týchto parciel bolo známe už desaťročia každému vlastníkovi
(užívateľovi).
Z výsluchu svedka L. M. súd zistil, a že žalobca a ešte jeho otec obhospodarovali celú parcelu až po
dva rady ovocných stromov. Pamätá si to od svojich 10 alebo 12 rokov. Hranica ide ako je plot okolo
cesty a smerom hore až po dva rady stromov. Tieto dva rady stromov boli na bokoch a celú túto plochu
užívali oni, odkedy si na to pamätá. Družstvo tam neužívalo, ale užívali to oni. Čo on vie, nikto si na

tieto parcely nerobil nárok, spory tam neboli. Družstvo bolo v obci založené niekedy v roku 1962. Po
zmenách v roku 1989 družstvo vydávalo občanom pozemky, nevie, či pánovi A. boli vydané pozemky
družstvom. Nemá žiadnu zmienku o tom, že by družstvo užívalo tieto parcely. Žalobca obhospodaroval
tieto pozemky, sial na nich, oral. Družstvo hospodárilo na vedľajších pozemkoch, teda od tej časti, kde
boli dva rady ovocných stromov. Potom je pravdou, že tieto stromy boli vyrúbané a aj keď boli vyrúbané,

tak družstvo túto pôdu neužívalo. Tam, kde mal A. svoje pozemky, tam družstvo nerobilo nič.
Z výsluchu svedka K. S., suseda žalobcu, súd zistil, že tento pracoval na družstve 45 rokov v rôznych
funkciách, aj ako vodič traktora, nákladných vozidiel. Na týchto pozemkoch družstvo nikdy nepracovalo.
Ako je hranica teraz, tak bola hranica aj v minulosti. Mal 9 rokov, keď pozemky zobralo družstvo, bolo
to v roku 1959 a aj odvtedy to užíva pán A.. O žiadnych sporoch nevie. Oni to užívali tak, že mali koňa,

orali to, svojpomocne to užívali.
Z potvrdenia obce M. zo dňa 07.05.2015 súd prvej inštancie zistil, že žalobca užíva pozemky v k. ú. B. C.,
evidované na LV XXXX po matke K. A. nepretržite do dnešného dňa. Tieto pozemky vždy užíval a užíva v
dobrej viere ako vlastné. Ohľadom držby a užívania parcely nemal v obci žiadne spory a nedorozumenia
s vlastníkmi susedných parciel, ani s inými osobami. Spor nastal až po roku 2008 s novonadobudajúcimi

dedičmi, keď A. A. požiadal o LV k užívanej parcele, ktorú zdedil. Užíva ju a platí daň z nehnuteľností
už niekoľko desaťročí.

7. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že právni predchodcovia žalobcu a
žalovaných v 1. až 7. rade (A. E., O. C., R. E., K. A., P. M., K. M., A. F., R. E., E. F.) boli podieloví

spoluvlastníci nehnuteľností uvedených v záp. XXX k. ú. M., a to parciel mpč. XXX/X, XXX/X K. XXX/
X, ktorým v súčasnosti sčasti zodpovedajú parc. reg. EKN č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX
K. XXX/XXX (všetky k.ú. B. C.). Niet zároveň pochýb, že žalobca je synom K. A., R. C., a žalovaní 1/
až 3/ sú právnymi nástupcami po A. F., žalovaní 4/ a 7/ sú právnymi nástupcami po P. M., žalovaný
5/ je právnym nástupcom po K. M. a žalovaný 6/ je právnym nástupcom po O. C.. Žalovaný v 8. rade

nadobudol vlastnícke právo v priebehu súdneho konania dňa 11.1.2022 na základe darovacej zmluvy.
Medzi stranami sporu rovnako nebolo sporné, že v minulosti (r. 1948) došlo medzi právnymi
predchodcami strán konania (zo strany žalobcu jeho starým otcom B. C.) k rozdeleniu spoluvlastníctva
(tzv. reálnej deľbe) k predmetným nehnuteľnostiam (mpč. XXX/X, XXX/X). V súvislosti s uvedeným
poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutie č. XXX/XXXX Úradnej zbierky rozhodnutí bývalého

Najvyššieho súdu Československej republiky, podľa ktorého treba v dlhotrvajúcom stave držby
a užívania nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy na mená spoluvlastníkov v ideálnych
podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe
a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, prípadne zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj
čo do vlastníckeho práva; takáto dohoda môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným konaním).

Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že po smrti B. C. zdedila jeho dcéra K. A. (matka žalobcu) reálne
vyčlenenú a v prírode ohraničenú časť týchto nehnuteľností (dokonca zo zhodných výpovedí žalobcu a
pôvodného žalovaného 3/ vyplýva, že táto časť bola v období okolo roku 1957 aj oplotená, č.l. 106 a 111
spisu). V roku 1972 predala matka žalobcu (účastníkom kúpnej zmluvy boli aj právni predchodcovia
žalovaných ako formálne zapísaní podieloví spoluvlastníci) žalobcovi a jeho manželke geometrickým

plánom vytvorenú parcelu EN č. XX/XX o výmere 600 m2 (v súčasnosti parc. CKN č. XXX), ktorá
sa nachádza na pravej strane pôvodnej mpč. XXX/X. V súvislosti s týmto právnym úkonom došlo aj k
ústnemu darovaniu zvyšnej časti mpč. XXX/X, ktorá bola v tom čase (aj v súčasnosti) riadne v prírode
ohraničená medzami a sčasti aj plotom. Tieto parcely od toho času žalobca ako svoje vlastné užíva.8. Súd prvej inštancie v predmetnej veci skúmal, či v danom prípade došlo k nadobudnutiu vlastníckeho
práva žalobcu titulom vydržania. Vo svojom rozhodnutí prezentoval teoretické východiská pre účely

vydržania, a teda splnenie základných predpokladov: 1/ spôsobilý predmet vydržania, 2/ podmienka,
že držba musí byť oprávnená, 3/ držba musí byť nepretržitá počas zákonom stanovenej doby. Taktiež sa
zaoberal náležitosťami oprávnenej držby, ktorá zahŕňa faktické ovládanie veci, vôľu nakladať s vecou,
ako so svojou, pričom sa musí jednať o dobromyseľnú držbu veci. Poukázal na to, že iba vzhľadom
na formu právneho úkonu (ústnu alebo písomnú ) nemožno vylúčiť, ani potvrdiť existenciu dobrej viery

držiteľa pri nadobudnutí nehnuteľnosti bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale
aj skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľnosti - viažucich sa k nadobúdaciemu
titulu. Tento titul nemusí byť vždy daný, postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe
putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať do úvahy, či držiteľ
pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom

vyžadovať, nemal po vydržiacu dobu dôvodné pochybnosti o tom, či mu vec alebo právo patrí. Súd
prvej inštancie taktiež poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp.zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018,
z ktorého, okrem iného, vyplýva, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním
vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práva slobôd,

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134
Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom

domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je

v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že obdobný záver prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku,
sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024 (ide o rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu
SR uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2024), ktorý zaujal zjednocujúce

stanovisko ohľadom právnej otázky, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie
písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej darovacej zmluvy),
a to tak, že judikoval, cit.: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť
držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec

zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako
bezodplatné plnenie.“

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca svoj titul vstupu do držby odvodzuje od ústnej darovacej
zmluvy medzi ním a matkou, k uzavretiu ktorej došlo v roku 1972, kedy sa ujal držby a následného

užívania reálne v prírode vydelených a ohraničených parciel. Identifikácia nehnuteľností, ku ktorým
sa domáha určenia vlastníckeho práva, ako aj rozsah užívania vyplýva zo žalobcom predložených
geometrických plánov (č.l. 4 a č.l. 125 spisu). Žalovaní, ani ich právni predchodcovia, nenamietali
rozsah užívania nehnuteľností a do roku 2008 si ani nerobili vlastnícke nároky na nehnuteľnosti užívané
žalobcom, akceptovali užívací stav.

Rozdelenie nehnuteľnosti v dávnej minulosti, rozsah užívania, ktorý zodpovedá súčasnej situácii v
prírode, ako aj nepretržité užívanie predmetných pozemkov matkou žalobcu, ako i samotným žalobcom,
potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia M. K. S., pričom išlo o starších občanov obce znalých pomerov a
zároveň aj bezprostredných susedov žalobcu. Dané skutkové okolnosti potvrdzujú i čestné prehlásenia
suseda p. M. a p. M.. Rovnako aj obec M., ktorá sa vyjadrila k držbe a užívaniu nehnuteľností žalobcom,

potvrdila nerušené užívanie, s tým, že za tieto parcely žalobca desaťročia uhrádza dane. V neposlednom
rade uvedené potvrdili aj svedkovia - súrodenci žalobcu p. D.. A. a p. C..
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca sa minimálne od roku
1992 snažil vyporiadať svoje vlastníctvo k predmetu sporu osvedčením o vydržaní, resp. aj konaním ozrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Túto snahu nemožno podľa názoru súdu hodnotiť
v neprospech žalobcu a vyvodzovať z toho absenciu dobromyseľnosti, a to predovšetkým s ohľadom
na fakt, že tento stav je dôsledkom neformálnej deľby. Z vykonaného dokazovania pritom plynie, že

žalobca žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podal v podstate za uvedenia
totožných skutkových tvrdení (existencia reálnej deľby v 1948 a následné nerušené dobromyseľné
užívanie parciel), pričom následnú ním iniciovanú zmenu petitu súd nepripustil, preto vzal žalobu späť
a podal túto žalobu o určenie vlastníckeho práva.

10. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vyššie uvedení svedkovia (S., M., D.. A. a C.) potvrdili
i skutočnosť, že pozemky užívané žalobcom, ku ktorým sa domáha určenia vlastníckeho práva,
nikdy neboli prevzaté do užívania družstva. Svedok S. bol pritom dlhoročným pracovníkom družstva
(traktoristom). Z výpovedí strán sporu tiež vyplynulo, že časť pôvodných mpč. parciel, ktoré v dôsledku
reálnej deľby pripadli právnym predchodcom žalovaných, boli družstvom zabraté do užívania po jeho
vzniku. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že čo sa týka užívania mpč. XXX/X vedenej v záp.

XXX, k.ú. M., z vyjadrenia družstva zo dňa 02.04.2012 vyplýva, že parcelu mpč. XXX/X užíval L. M. a
potom smerom k obci nasledovalo užívanie predmetnej parcely (mpč. XXX/X) P. a K. M., A. a E. F., A.
C. R. E., K. A. R. C.. Uvedené tak tiež podporuje hodnovernosť tvrdenia žalobcu a svedkov, že družstvo
užívalo len tie časti pôvodných parciel evidovaných v záp. XXX, ktoré v rámci reálnej deľby pripadli
právnym predchodcom žalovaných (t.j. od pozemkov užívaných p. M. až po pozemky využívané p. A. C.,

vrátane). F. T. B. vo svojom vyjadrení zo dňa 7.7.2016 uviedlo, že pri kontrole pôdneho fondu z 1.1.1990
(príloha č. 2) sa zistilo, že družstvo platí vlastníkom aj nájomné a obci daň, avšak parcelu žalobcu A. A.
neužíva,atoajnapriekexistenciivypracovanéhoprojektuPozemkovýmúradomPrešovzodňa7.1.1992
v zmysle zák. 330/92 Zb. o pozemkových úpravách. Užívanie pôdy žalobcom A. bolo legalizované. S
ohľadom na to nie je preto možné ani samotné vyjadrenie družstva vyhodnotiť ako dôkaz, ktorý by bol

v neprospech žalobcu.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že ani prípadné odovzdanie poľnohospodárskych
pozemkov do užívania družstva (JRD) neprerušuje plynutie vydržacej doby (§ 18 ods. 3 zákona č.
293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam - pozri R 44/1996).

11. S ohľadom na všetky zistené skutočnosti prijal súd prvej inštancie záver (ktorý korešponduje
s vyjadreným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu), že žalobca ako držiteľ predmetných
pozemkov mohol byť objektívne presvedčený o tom, že tieto pozemky (reálne v prírode vyčlenené -
medzou a časťou plota) nadobudol poctivým spôsobom (v súlade s dobrými mravmi) darom od svojej
matky. Zároveň preukázal, že dané nehnuteľnosti užíval nerušene a v dobrej viere, že mu vlastnícky

patria, od roku 1972 až do roku 2008, kedy sa prvýkrát objavili námietky vo vzťahu k rozsahu jeho
užívania zo strany žalovaných. So zreteľom na všetky okolnosti, preto súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobca splnil zákonom stanovené podmienky vydržania vlastníckeho práva v zmysle § 134 ods. 1 OZ.
Pokiaľ ide o námietku žalovaných vo vzťahu k rozsahu užívaného pozemku, ku ktorému žiadal určiť
vlastnícke právo vydržaním, poukázal súd prvej inštancie na to, že pri posudzovaní nadobudnutej

a skutočne držanej plochy pozemkov je potrebné vychádzať nie z parcelnej výmery nadobudnutého
pozemku, ale z celkovej výmery pozemku, ktorý tvorí prirodzený funkčný celok, hoci nezodpovedá
geometrickému alebo parcelnému stvárneniu podľa príslušného katastrálneho operátu. Pri posudzovaní
pomeru držaného a skutočne získaného (kúpou, darom) pozemku za účelom zistenia, či sa oprávneným
držiteľom stal nadobúdateľ, ktorý sa ujal aj držby časti susedného pozemku, ktorého vlastníctvo

nenadobudol, je potrebné vychádzať z pomeru výmery všetkých na seba nadväzujúcich nadobudnutých
pozemkov(tedapozemkuoddelenéhoodsusednýchčastívlastníckouhranicou,ktorýmôžezahŕňaťviac
parciel) k výmere uchopenej časti cudzieho pozemku; nestačí vyjsť len z výmery parcely priliehajúcej k
tejto časti neprihliadnutím na výmery všetkých nadobudnutých parciel. Pri držanom pozemku nie je tiež
významné, z koľkých parciel alebo častí pozostáva; podstatná je rozloha pozemku v hraniciach skutočne

vykonávanej držby. (Fekete, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok. Veľký komentár, 2. aktualizované a
rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, str.200)
Posúdenie toho, či je rozdiel medzi plochou nadobudnutého a skutočne držaného pozemku natoľko
veľký, že to vylučuje dobrú vieru držiteľa, je vždy individuálne, s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu, pričom v súlade s konštantnou judikatúrou sú prípustné rozdiely dosahujúce okolo 50 % a

výnimočne aj viac z výmery pozemku, ktorého je držiteľ skutočne vlastníkom; nemožno teda uvažovať
o ospravedlniteľnom omyle držiteľa iba v prípade minimálneho (t.j. celom zanedbateľného) rozdielu (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.02.2005, sp. zn. 22 Cdo 442/2004).V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na špecifické okolnosti daného prípadu spočívajúce v
tom, že žalobca užíva predmetné nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy, pričom k ich rozdeleniu
došlo v minulosti reálnou deľbou. Účastníci tejto dohody o deľbe už v súčasnosti nežijú, a teda nie je

objektívne možné priamymi dôkazmi vyvrátiť, ale ani potvrdiť, či medzi nimi došlo k dohode rešpektujúcej
spoluvlastnícke podiely a výmery alebo jednoducho konkludentne užívali každý inú časť nehnuteľností
bez presného zamerania. Avšak s ohľadom na vykonané dokazovanie, či už predloženými listinami
(geometrický plán z r. 1972, náčrt o miestnom šetrení z r. 1983), alebo aj výsluchmi strán a svedkov
dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca bol v dobrej viere, že užíva presne taký rozsah

pozemkov, ako v rámci reálnej deľby získali a desaťročia obhospodarovali jeho právni predchodcovia,
teda i jeho matka, ktorá mu následne tieto pozemky v prírode riadne vymedzené darovala.

12. Súd prvej inštancie preto vzhľadom na vyššie uvedené žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol
podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
voči neúspešným žalovaným v rozsahu 100 %. Z totožných dôvodov zároveň zaviazal žalovaných na

nahradenie trov znaleckého dokazovania.

13. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 2., 6. a 8. rade, ktorí poukázali na to, že súd
prvej inštancie ich pasoval do postavenia formálnych vlastníkov, jeho rozsudok dáva žalobcovi možnosť
legalizovať čiernu stavbu vybudovanú na ich spoločných pozemkoch bez ich súhlasu, pričom žalobca,

ani jeho právni predchodcovia neboli nikdy vedení ako výluční vlastníci. Ďalej namietali, že na základe
zmluvy z roku 1973 malo ísť o prevod spoluvlastníckych podielov matky žalobcu, nie podielov
ostatných spoluvlastníkov, čo potvrdzuje aj to, že kúpna cena bola odovzdaná iba matke žalobcu za jej
spoluvlastnícky podiel. Zároveň namietali, že pokiaľ v roku 1973 matka predala svoj spoluvlastnícky
podiel, tak nie je zrejmé k akému darovaniu došlo v roku 1972. Poukázali aj na to, že v konaní bol

vypracovaný znalecký posudok, ktorý vyvrátil pravdivosť tvrdení žalobcu.

14. Žalovaní v 2. a 6. rade podali odvolanie aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý
poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané, že pôvodní podieloví spoluvlastníci pri tvrdenej reálnej
deľbe sa mali dohodnúť tak, že nebudú rešpektovať veľkosti spoluvlastníckych podielov. Ďalej uviedli,

že ak by bol žalobca nespochybniteľným spôsobom užíval dobromyseľne uvedené nehnuteľnosti, nebol
by sa domáhal prevzatia nehnuteľnosti do užívania. Ďalej konštatovali, že samotný žalobca uviedol,
že od roku 1972 užíval podiel matky v dobrej viere, pričom z tejto konštatácie je zrejmé, že si žalobca
bol vedomý, že k nehnuteľnostiam, ku ktorým sa teraz domáha vlastníckeho práva, je iba podielovým
spoluvlastníkom, tak ako podiel zodpovedal jeho právnej predchodkyni. V súvislosti s právnymi závermi

odvolacieho súdu, s poukazom na viazanosť týmito závermi prvoinštančným súdom, uviedli, že to
neznamená, že záver odvolacieho súdu musí byť neomylný a správny, preto navrhli žalobu v celom
rozsahu zamietnuť a žalovaným priznať náhradu trov konania.

15. Odvolanie proti rozsudku podala aj žalovaná v 3. rade podľa § 365 ods. 1 písmeno a), b), d), e),

f) a h). Poukázala na to, že žalobca nemohol byť v danom prípade dobromyseľný, keďže od počiatku
si bol vedomý toho, že nehnuteľnosti sú podielovým spoluvlastníctvom viacerých osôb, čo vyplývalo
aj z uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.1972. Dobromyseľnosť žalobcovi vyvracia obsah notárskej
zápisnice Q. XXX/XXXX, podľa ktorej žalobcovi mala jeho nebohá matka zmluvou odpredať nielen
pozemok o výmere 600 m2, ale dokonca aj celé mpč. XXX/X a XXX/X. Žalovaná v 3. rade taktiež

namietala, že súd nesprávne vyhodnotil kúpnu zmluvu zo dňa 15.12.1972, resp. rozhodnutie A. O. M.
zo dňa 19.01.1973, keďže z týchto listín vyplýva, že žalobca nadobudol na základe kúpnej zmluvy
od svojej matky stavebný pozemok vo výmere 600 m2, avšak súd prvej inštancie konštatuje, že vstupom
do držby bola ústna darovacia zmluva z roku 1972.
Žalovaná v 3. rade taktiež citovala zo znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že z jednotlivých

výpovedí zúčastnených strán jednoznačne vyplýva, že medzi stranou žalobcu a stranou žalovaných
nedošlo k dohode o rozdelení spoluvlastníctva pôvodných pozemkov parciel mpč. XXX/X, XXX/X
a XXX/X, ktoré sú predmetom tohto posudku. Táto skutočnosť bola obojstranne verifikovaná. Zo
znaleckého posudku má taktiež vyplývať, že sa jedná o úplne iné pozemky s inými výmerami, ktoré
boli pôvodnými mpč. XXX/X, XXX/X K. K. XXX/X. Výpovede svedkov M. a S. považovala žalovaná

v 3. rade za zjavne nedôveryhodné, keďže majú mať so žalobcom priateľský vzťah a sú dlhoročnými
susedmi a títo svedkovia vedome klamali. Svedkovia A. a C. sú dokonca súrodencami, preto sú
ich výpovede nehodnoverné. Ďalej uviedla, že samotné užívanie časti nehnuteľností v podielovom
spoluvlastníctve nie je vydržaním, ale protiprávnym konaním. Žaloba bola podaná v rozpore s dobrýmimravmi, pretože v danom prípade sa jedná o neoprávnené užívanie, čoho si bol žalobca vedomý od roku
1972. Je zrejmé, že snahou žalobcu je obohatiť sa na úkor ostatných spoluvlastníkov a dosiahnuť to,
že bude vlastníkom pozemku, na ktorom má viac ako 13 rokov postavený rodinný dom, ktoré je tzv.

čiernou stavbou . S poukazom na uvedené žalovaná v 3. rade navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil
tak, že žalobu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania.

16. Žalobca k odvolaniu žalovaných opätovne zvýraznil, že predmetom konania je parcela mpč. XXX/X
anamieta,abysavtejtožaloberiešiliajinéparcely.Poukázalnato,žežalovanídotohtosporuvstupovali

s vedomím, že len on, ako žalobca, má povinnosť svoje tvrdenie obhájiť, preukázať svedectvami,
dobromyseľnosťou a užívaním. Avšak aj žalovaní majú povinnosť preukázať svoje tvrdenia, pričom súd
dospel k záveru, že žalovaní neuniesli svoje dôkazné bremeno a ani súdny znalec nepoukázal na nič,
čo by bolo v neprospech jeho ako žalobcu. Žalobca poukázal na to, že vôbec nerozumie odstavcu
o nemravnom konaní, pričom to považuje iba za ďalšie prieťahy konania zo strany zo strany žalovaných.
Upozornil taktiež na to, že keď navštívil žalovaných s cieľom vysporiadať parcelu mpč. XXX/X, tak títo

o svojom spoluvlastníctve ani nemali vedomosť a poďakovali mu, že ich na túto skutočnosť upozornil,
lebo v pozostalostiach po rodičoch sa táto parcela neriešila a nevedeli o nej. Poslednými užívateľmi
tejto parcely a znalými veci boli ich rodičia. Taktiež uviedol, že počas konania už zomreli dvaja účastníci
konania a štyria jeho svedkovia. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

17. Právny zástupca žalobcu k odvolaniu právneho zástupcu žalovanej v 3. rade uviedol, že súd
prvej inštancie v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vypočul všetkých účastníkov konania,
navrhovaných svedkov, zabezpečil dokazovanie listinnými dôkazmi, vzhľadom na zmenu zákonného
sudcu vykonal 2 krát obhliadku na mieste samom za účelom úplného a vyčerpávajúceho zistenie
skutkového stavu a následne po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom opätovne rozhodol. V

súvislosti s citáciou judikatúry, uviedol, že sa jedná iba o formálne použitie judikatúry a právnych viet
Ústavného súdu, bez reálnej konkretizácie pochybenia súdu prvej inštancie. Námietky týkajúce sa
odôvodnenia rozhodnutia považuje žalobca za právne irelevantné, keďže sú len formálnym obsahom
citácie zákonných ustanovení a ich výkladu, avšak neobsahujú žiadnu konkrétnu, v odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie nachádzajúcu sa vadu alebo pochybenie. Z odôvodnenia odvolania

nevyplýva žiadna námietka pokiaľ ide o skutkový stav, jeho nedostatočné zistenie, či pochybenie
súdu. Konkrétne námietky odvolateľky prakticky smerujú len nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V
súvislosti s namietaním hodnovernosti vypočutých svedkov pre ich príbuzenský resp. susedský vzťah,
žalobca poznamenal, že pri takomto type súdnych konaní sú zásadne vypočutí svedkovia, ktorí o
predmete sporu zvyčajne vedia, a sú to väčšinou príbuzní a susedia, pričom predstava, že by svedkami

v takýchto veciach mali byť nezainteresované osoby, ktoré o tom nič nevedia, je iba iluzórna. Taktiež
poukázal na to, že vierohodnosť svedkov posudzuje súd. Vyjadrenie, že vypočutí svedkovia si môžu
pamätať, vzhľadom na svoj vek, akurát to, s kým a kde sa hrali, považuje žalobca za neseriózne
a neetické. Žalobca taktiež poukázal na ustanovenie § 391 ods. 2 CSP, teda viazanosť súdu prvej
inštancie právnym názorom odvolacieho súdu, pričom súd prvej inštancie v takomto prípade už nemá

naďalej voľnú úvahu pri právnom posúdení skutkového stavu a je povinný riadiť sa právnym posúdením
odvolacieho súdu a na jeho základe spor rozhodnúť. Žalobca taktiež poukázal na to, že v predmetnej
veci po zrušení odvolacím súdom nedošlo k zmene skutkového stavu. Žalovaní nemali žiadne námietky
k zistenému skutkovému stavu a nemali žiadne návrhy na dokazovanie, resp. jeho doplnenie. Žalovaní
ani na obhliadke na mieste samom nevedeli ukázať rozsah svojho užívania, nevedeli reálne spochybniť

užívací stav žalobcu a domáhali sa len nového premerania pozemkov. K námietke odvolateľky, ktorá
spochybňuje poctivý spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti žalobcom, právny zástupca žalobcu uviedol,
že predmetné nehnuteľnosti dostal darom od svojej matky, a to v rozsahu a hraniciach v akých tieto
nehnuteľnosti užívala jeho matka. Pokiaľ ide o následné právne úkony, žalobca, ako osoba neznalá
práva, konal v súlade s pokynmi notárov, po celý čas držby nehnuteľnosti však bol presvedčený, že

nehnuteľnosti užíva oprávnene.

18. V rámci vyjadrenia k odvolaniu žalovaných v 2. a 6. rade právny zástupca žalobcu poukázal na to,
že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom zistil
skutkový stav a v súlade so zákonom aj rozhodol. Uviedol, že znalecký posudok vypracovaný v tomto

konaní, ako aj zostavovanie ROEP nemá žiadny vplyv na existenciu reálnej deľby a následné užívanie
pozemkov v zmysle uskutočnenej a realizovanej deľby. Dlhodobý užívací stav v hraniciach, aké sú v
súčasnosti a skutočnosť dobrej viery potvrdili v konaní aj vypočutí svedkovia M., S., M., M., C., D.. A.,
ale aj obec M. a F. T. B. so sídlom vo Svini. Ďalej uviedol, že nikto zo žalovaných nespochybnil, anina ohliadkách na mieste samom, rozsah užívania parciel žalobcom. Žalovaní nikdy nenamietali rozsah
užívania nehnuteľnosti žalobcom a do podania žaloby si nikdy nerobili vlastnícke nároky na ním užívané
nehnuteľnosti a akceptovali existujúci užívací stav. Žalobca opätovne poukázal na to, že nerušenú držbu

odvodzuje od ústnej darovacej zmluvy, na základe ktorej mu jeho matka K. A. v r. 1972 tieto, v prírode
reálne vyčlenené, parcely darovala, pričom ona ich nadobudla titulom dedenia po svojom otcovi B. C..
Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

19. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok
(CSP)), po preskúmaní rozsudku v napadnutom rozsahu, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalovaných podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú
dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za konzistentné a logické, pričom v celom
rozsahu konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a iba na zdôraznenie jeho správnosti
uvádza nasledovné (§ 387 ods. 2 CSP):

20. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil

v predmetnej veci skutkový stav, na ktorý správne aplikoval príslušné právne predpisy a dospel
k zákonnému a správnemu rozhodnutiu. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, považuje
za nesporný záver o tom, že právni predchodcovia strán sporu si reálne rozdelili parcely zapísané
v zápisnici č. XXX pozemkovej knihy v dávnej v minulosti (rok 1948), pričom takáto reálna deľba,
s poukazom na rozhodnutie č. XXX/XXXX Úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu

Československej republiky, má účinky nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Odvolací
súd preto považuje za paradoxné tvrdenie žalovanej v 3. rade, že má byť nepochybné to, že k reálnej
deľbe nikdy nedošlo, keďže z výsluchu jej právneho predchodcu – otca, v rámci pojednávaní na súde
dňa 9.12.2015, resp. 30.11.2016, takéto tvrdenie vôbec nevyplýva, práve naopak otec žalovanej 3. rade
tvrdil, že žalobca užíval záhradu rozsahu 50 % a druhú polovicu užívali oni ostatní. Taktiež sa vyjadril,

že žalobca mal svoju časť oplotenú.
Žalovaná v 3. rade taktiež argumentovala tým, že záver o neexistencii reálnej deľby vyplýva
zo znaleckého posudku č. XX/XXXX H. B.. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že považuje
za úplne absurdné, že znalec sa vôbec vyjadroval k tejto otázke a bez akejkoľvek relevancie
konštatoval,žetomávyplývaťzvýpovedízúčastnenýchstrán,ažetátoskutočnosťmalabyťobojstranne

verifikovaná, keďže tieto jeho závery sú úplne nepravdivé. Taktiež je potrebné zvýrazniť to, že úlohou
znalca bolo zidentifikovať stav pôvodných mpč. a nie vyjadrovať sa ku skutočnostiam, ktoré vôbec neboli
predmetom znaleckého dokazovania, pričom je úplne nepochybné, že úlohou znalca nie je vykonávať
dokazovanie, a absolútne nie hodnotiť vykonané dokazovanie, resp. prijímať akékoľvek právne závery,
keďže jeho úlohou je exaktne vyjadriť sa k odborným znaleckým úlohám.

21. Žalovaná v 3. rade sa taktiež vyjadrila, že žalobca nemohol byť dobromyseľný, keďže si bol vedomý,
že nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve, čo vyplýva z uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa
15.12.1972. Odvolací súd k tomu uvádza, že táto kúpna zmluva bola uzavretá medzi spoluvlastníkmi
parcely mpč. XXX/X ako predávajúcimi a žalobcom a jeho manželkou K. A., R. E., nar. XX.XX.XXXX

ako kupujúcimi. Odvolací súd poukazuje na to, že táto zmluva nie je žiadnou prekážkou, ktorá by mala
za následok záver o tom, že žalobca pre účely vydržania jeho vlastníckeho práva nebol dobromyseľný. Z
tejtokúpnejzmluvy,ktorájeajsúčasťoupripojenéhospisu(ŠtátnenotárstvoPrešov)taktiežjednoznačne
vyplýva, že predávajúcim bola vyplatená kúpna cena 2.400 Kčs, ktorá im bola vyplatená pred uzavretím
tejto kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti teda nie je pravdivé tvrdenie žalovanej v 3. rade, že na základe

tejto kúpnej zmluvy mala matka žalobcu žalobcovi odpredať parcelu o výmere 600 m2, keďže túto
parcelu mu odpredali všetci spoluvlastníci a na základe tejto kúpnej zmluvy nebola odpredaná celá
parcela mpč. XXX/X a už vôbec nie parcela XXX/X, ale z parcely mpč. XXX/X bola odpredaná iba
časť vo výmere 600 m2 (6 árov). Odvolací súd taktiež uvádza, že pokiaľ sa súčasní žalovaní, tedaprávni nástupcovia po pôvodných spoluvlastníkoch ako predávajúcich, vyjadrovali, že nemajú vedomosť
o tom, aby ich rodičia niečo predávali žalobcovi, tak nemožno vylúčiť, že o tom nemajú vedomosť,
teda, že rodičia ich o tom neinformovali, ale tieto tvrdenia nie sú relevantné, pretože v tomto konaní

bolo jednoznačne preukázané že došlo k predaju výmery 600 m2, pretože pokiaľ žalobca chcel stavať
rodinný dom, musel mať vysporiadaný pozemok na ktorom chcel stavbu realizovať, a keďže v tom
čase,napriekrealizovanejreálnejdeľbe,bolinatýchtoparceláchformálnezapísanívšetcispoluvlastníci,
musel od nich všetkých kúpiť túto stavebnú parcelu, pričom matematicky vzaté, z podielu matky
žalobcu, t.j. 1-ice to predstavuje výmeru 300 m2 a z druhej polovice (300 m2) čiastočné výmery podľa

podielov jednotlivých spoluvlastníkov. Žalobca správne poukázal na to, že vtedajšia politická situácia
umožňovala iba predaj nevyhnutnej výmery na výstavbu rodinného domu. Odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že je všeobecne známe, že v čase komunistického režimu nemohla byť pôda predmetom
osobnéhovlastníctvaamohlabyťibavštátnomalebodružstevnomvlastníctve(socialistickévlastníctvo),
pričom na výstavbu rodinného domu mohli byť prevedené do osobného vlastníctva iba nevyhnutné
výmery pôdy, tak ako to bolo v tomto prípade.

22. Žalovaná v 3. rade taktiež namietala, že dobromyseľnosť žalobcu vyvracia aj obsah notárskej
zápisnice N XXX/XXXX (správne N XXX/XXXX), teda kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.1972, podľa ktorej
žalobcovi mala jeho nebohá matka kúpnou zmluvou odpredať nielen výmeru 600 m2, ale dokonca aj
celé mpč. XXX/X K. XXX/X.

K tomu odvolací súd uvádza, že v texte notárskej zápisnice N XXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX - osvedčenie
o vydržaní, je skutočne uvedené, že kúpnou zmluvou z roku 1972 mal žalobca nadobudnúť aj podiel
k pôvodným mpč. XXX/X K. XXX/X, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uvedenom čase
„komunistického režimu a socialistického vlastníctva“ matka žalobcu mohla na neho previesť (ale iba
spolu s ostatnými spoluvlastníkmi, ktorý boli evidovaní ako spoluvlastníci predmetných parciel) iba

nevyhnutnú výmeru na stavbu rodinného domu a nemohla previesť ostatné vlastníctvo k svojmu podielu,
pričom z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.1972 nepochybne vyplýva, že touto kúpnou zmluvou bola
prevedená iba výmera 600 m2, a to všetkými spoluvlastníkmi evidovanými v katastri nehnuteľností, teda
nieibamatkoužalobcu,ktoránadobudlavlastníctvoksvojmupodieludedením(viďzápisnicaOkresného
súdu z apríla 1949 - deň nie je čitateľný – čl. 282 spisu).

23. Žalovaná v 3. rade v rámci svojho odvolania taktiež konštatovala, že samotné užívanie časti
nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve nie je vydržaním, ale protiprávnym konaním, ktorému
v právnom štáte nemôže byť poskytnutá súdna ochrana. Odvolací súd k tomu uvádza, že v danom
prípade si žalobca uplatňuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré jeho právna predchodkyňa

nadobudla dedením, na základe predchádzajúcej reálnej deľby, a preto sa nemôže jednať o protiprávne
konanie, ale o realizáciu jeho práv. Odvolací súd taktiež nezistil, aby žalobca realizoval svoje práva
v rozpore s dobrými mravmi, pričom poukazuje na to, že pokiaľ žalobca žiadal o určenie vlastníckeho
práva z dôvodu zosúladenia skutočného užívacieho stavu so stavom právnym, tak sa v danom prípade
nemôže jednať o konanie rozporné s dobrými mravmi .

24. Odvolatelia taktiež poukazovali na to, že žalobca si takýmto určením vlastníckeho práva chce
legalizovať svoju čiernu stavbu. K tomu odvolací súd uvádza, že predmetom konania nie je riešenie tejto
otázky a táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie tejto veci, pričom právnym zdôvodnením žaloby je,
ako už bolo uvedené, uvedenie skutočného užívacieho stavu do súladu so stavom právnym k parcelám,

tak ako sú označené vo výroku tohto rozhodnutia.

25. Žalovaní v 2., 6. a 8. rade taktiež namietali, že žalobca, ani jeho právni predchodcovia nikdy neboli
v dobových evidenciách nehnuteľností vedení ako výluční vlastníci. K tomu odvolací súd opätovne
uvádza, že žalobca nikdy ani len netvrdil, že je výlučným vlastníkom týchto parciel, ale ich vlastníkom

v podiele 1, s tým, že sa jedná o, v prírode reálne vyčlenenú časť, ktorú takto nadobudla už jeho matka
po predchádzajúcej reálnej deľbe. Žalobca si teda bol, a aj je nepochybne toho vedomý a takýmto
spôsobom aj uplatnil svoje právo touto žalobou, pričom je nepochybné, že žalobca nežiadal určiť, že je
výlučným vlastníkom parciel evidovaných na LV č. XXXX, k.ú. B. C..
Taktiežnamietali,žekúpnazmluvasamalatýkaťibaspoluvlastníckehopodielumatkyžalobcu,čoalenie

je pravdou, pretože z kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.1972, ako už bolo uvedené, nepochybne vyplýva,
že predávajúcimi boli všetci vtedajší podieloví spoluvlastníci mpč. 678/2.
Žalovaní taktiež konštatovali, že znalecký posudok mal úplne vyvrátiť pravdivosť tvrdení žalobcu,
avšak žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikovali, v čom konkrétne a aké tvrdenia žalobcu mal tentoposudok vyvrátiť, pričom odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nezistil aby nejaké relevantné
skutočnosti vyplývajúce z tohto znaleckého posudku vyvrátili pravdivosť tvrdení žalobcu.
Právny zástupca žalovaných v 2. a 6. rade v rámci svojho odvolania, okrem iného konštatoval,

že znaleckým posudkom nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, akým spôsobom a v akej
výmere boli jednotlivé časti rozdelené medzi spoluvlastníkov. K tomu odvolací súd uvádza, že účelom
znaleckého posudku takáto úloha ani nebola, pretože úlohou znalca bola identifikácia parciel.
Právny zástupca žalovaných v 2. až 6. rade poukázal aj na to, že v konaní nebolo preukázané,
že pôvodní podieloví spoluvlastníci sa pri reálnej deľbe mali dohodnúť tak, že nebudú rešpektovať

veľkosti spoluvlastníckych podielov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že subjekty, ktoré
reálnu deľbu realizovali už nežijú, preto nie je možné exaktne tieto skutočnosti, napr. v teréne overiť,
avšak je nepochybné, že reálna deľba bola dlhodobo akceptovaná bez akýchkoľvek námietok až do
času, pokiaľ si žalobca chcel aj právne vysporiadať svoje vlastníctvo. Vykonaným dokazovaním nebol
relevantne spochybnený rozsah užívania žalobcu, resp. jeho právnej predchodkyne, práve naopak z
výsluchu svedkov, vyjadrení obce Kojatice a poľnohospodárskeho družstva vyplynulo, že žalobca, resp.

jeho právna predchodkyňa užívali tieto parcely v takom rozsahu v akom žalobca teraz žiada určiť
vlastníctvo.
Právny zástupca žalovaných v 2. a 6. rade ďalej namietal že, ak by bol žalobca nespochybniteľným
spôsobom dobromyseľne užíval predmetné nehnuteľnosti, nebol by sa domáhal prevzatia týchto
nehnuteľností do užívania. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalobca sa nikdy nedomáhal prevzatia týchto

nehnuteľností do užívania, keďže tieto riadne dlhodobo užíval a právni predchodcovia, ani žalovaní do
roku 2008 nič nenamietali, pričom v súčasnosti v podstate namietajú iba výmeru reálne vyčlenených
parciel v užívaní žalobcu.

26.Odvolacísúdpoukazujenato,ževpredmetnomkonaníbolojednoznačneanepochybnepreukázané

svedeckými výpoveďami, vyjadrením poľnohospodárskeho družstva, resp. obce, že žalobca, resp.
predtým jeho právna predchodkyňa, riadne užívali a užívajú parcely, ku ktorým žiada žalobca určiť
vlastnícke právo. Žalobca na oboch obhliadkach na mieste samom prezentoval hranice svojho
vlastníctva, pričom nikto zo žalovaných konkrétne nenamietal, ktorá časť jeho vlastníctva by mu
nemala patriť. Žalovaní v podstate namietali iba skutočnosť, že matematická výmera vlastníctva

žalobcu nie je presnou polovicou výmery parciel, ktoré sú predmetom tohto konania. V tejto súvislosti
odvolací súd opätovne poukazuje na to, že v súčasnosti už nie je možné exaktne zistiť všetky
detaily nepochybnej reálnej deľby, keďže subjekty, ktoré si pozemky rozdelili, už nežijú, ale je logické,
že reálna deľba sa realizuje v závislosti od dohody jej účastníkov, predchádzajúceho využívania,
účelnosti využívania, terénu v prírode a pod., preto sa dá reálne predpokladať, že pri takejto reálnej

deľbe nedošlo k takému ideálnemu rozdeleniu, že podiel každého z bývalých spoluvlastníkov bude
presne sedieť na meter štvorcový. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje taktiež na to, že v konaní
nebolo preukázané, aby právni predchodcovia žalovaných, a do roku 2008 ani samotní žalovaní
akýmkoľvek spôsobom namietali túto reálnu deľbu. Takto rozdelené pozemky, na liste vlastníctva
evidovaní podieloví spoluvlastníci riadne a dlhodobo užívali, pričom posudzovanie takýchto právnych

vzťahov musí samozrejme zodpovedať aj zásade právnej istoty.

27. Žalovaní taktiež navrhovali, že je potrebné pozemky nanovo rozmerať. Odvolací súd, ale k tomu
uvádza, že sa jedná o pozemky, ktoré už boli v dávnej minulosti reálne rozdelené. Odvolací súd taktiež
poukazuje na to, že pokiaľ žalobcovia navrhovali znalecké dokazovanie, ktoré sa malo týkať identifikácie

parciel, tak z obsahu ich podaní ani nevyplýva spornosť identifikácie parciel, ale spornosť výmery.
V súvislosti s, v minulosti reálne vyčlenenými parcelami, odvolací súd zvýrazňuje, že výmera nie je
záväzný údaj katastra ( § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z.) Je zrejmé, že v súčasnosti sú geodetické
merania oveľa presnejšie ako v minulosti, a je všeobecne známe, že v minulosti dochádzalo k značným
disproporciám pri vymeriavaní pozemkov, keďže meracie metódy boli nepresné. Odvolací súd taktiež

poznamenáva, že nie je zrejmé v akom rozsahu (presne koľko m2) užívajú žalovaní, teda či každý z nich
užíva svoju časť presne v rozsahu svojho podielu. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalobca
uviedol, že keď si chcel dať vlastníctvo do poriadku a oslovil žalovaných, tak títo ani nemali vedomosť
o tom, že na predmetných parcelách majú nejaký podiel, preto je skutočne otázne v akej výmere a či
vôbec v súčasnosti tieto svoje, v dávnej minulosti vyčlenené, podiely užívajú.

27. Čo sa čo sa týka výmery parciel, tak predmetom konania sú parcely registra E, evidované na LV
č. XXXX, k.ú. B. C., a to parcely č. XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX K. XXX/XXX v celkovej
výmere 8.368 m2, pričom žalobca je zapísaný ako podielový spoluvlastník v podiele 1, teda polovica z tejto výmery predstavuje 4.184 m2. Podľa geometrického plánu predloženého žalobcom výmera jeho
parciel na základe reálnej deľby, ktorá nebola v tomto konaní relevantne spochybnená, predstavuje
výmeru 4.911 m2, čo predstavuje rozdiel 727 m2 (4.911 – 4.184 = 727) a v percentuálnom vyjadrení sa

jedná o výmeru matematicky navyše v rozsahu 17,37 %.
V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na správne závery súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval,
že podstatná je rozloha pozemku v hraniciach skutočne vykonávanej držby a v praxi sú dokonca
prípustnérozdielydosahujúceaž50%,výnimočneajviac,pričomvtomtoohľadeodkázalnarozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 22Cdo/442/2004, zo dňa 07.02.2005, ktoré je pre účely posúdenia tejto

veci použiteľné aj v našich právnych podmienkach. Odvolací súd poukazuje taktiež na to, že v tomto
konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, aby mal žalobca vedome užívať nejakú väčšiu výmeru,
pričom ako už odvolací súd uviedol, takúto výmeru užíval žalobca, resp. jeho právni predchodcovia
dlhodobo, bez akýchkoľvek námietok zo strany žalovaných, ktorí až potom, keď žalobca chcel aj právne
vysporiadať svoje vlastnícke právo, teda zosúladiť užívací stav so stavom právnym, začali namietať
výmeru jeho podielu.

Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že z výpisu z pozemkovej knihy, zápisnica č. XXX vyplýva,
že parcela mpč. 678/2 má výmeru 1 jutro a 850 siah, čo zodpovedá výmere 8.812 m2. Z výkazu
plôch ku geometrickému plánu č. XXX-XXX-XXXX-XX zo dňa 20.11.1972, ktorý je súčasťou pripojeného
notárskeho spisu už vyplýva výmera tejto parcely 8.720 m2. Z prehlásenia žalovaného v 6. rade zo dňa
08.11.2009 vyplýva, že nemá výhrady k vydaniu notárskeho osvedčenia k parcelám citovaným v tomto

prehlásení, keďže po vysporiadaní uskutočnenom dávno v minulosti, tieto parcely užívali rodičia žalobcu
a teraz ich užíva žalobca, pričom z tohto prehlásenia vyplýva, že geometrickým plánom spoločnosti
GEODAT, s.r.o. č. XX/XXXX bola určená výmera týchto parciel v prospech žalobcu 5.038 m2 (podiel 1).
Z listu vlastníctva č. XXXX, k.ú. B. C. už vyplýva výmera 8.368 m2. Vyššie uvedené teda iba potvrdzuje
skutočnosť, že výmera nie je záväzný údaj katastra.

28. Odvolací súd taktiež poukazuje na geometrický plán P. H. A. č. XX/XXXX zo dňa 14.04.2014, ktorý
je podkladom tejto žaloby a zvýrazňuje skutočnosť, že tento geometrický plán bol autorizačne aj úradne
overený. Z tohto geometrického plánu taktiež nepochybne vyplýva, že tento je „podkladom na právne
úkony, keď údaje doterajšieho stavu výkazu výmer sú zhodné s údajmi platných výpisov z katastra

nehnuteľností“. Odvolací súd považuje preto za zrejmé, že tento geometrický plán vychádza z platných
údajov katastra a z výkazu výmer je úplne zrejmé, aký bol doterajší stav, aké boli zmeny a aký je nový
stav. V tomto ohľade sa teda javí aj znalecký posudok vypracovaný v tomto konaní ako nadbytočný,
pričom pokiaľ znalec konštatoval, že pri tzv. ROEP-ke nastali určité chyby, tak táto skutočnosť nemá
relevantný vplyv na posúdenie tejto veci.

29. Odvolací súd sa teda jednoznačne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že k 01.01.1992
žalobca splnil podmienky vydržania, keďže nehnuteľnosti, ku ktorým žiada určiť vlastnícke právo,
sú spôsobilým predmetom vydržania, jeho držba bola oprávnená a nepretržitá počas celej zákonom
stanovenej vydržacej doby (10 rokov), pričom oprávnenú držbu preukázal faktickým ovládaním veci a

vôľou nakladať s vecou ako s vlastnou, preto najneskôr k 01.01.1992 nadobudol vlastnícke právo k
predmetu konania, tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Odvolací súd v tejto súvislosti už
konštatoval, že žalovaní žiadnym konkrétnym spôsobom relevantne nenamietali skutočnosť, ktorú časť
svojich parciel žalobca užíva neoprávnené, a to ani počas celého dlhotrvajúceho konania, ani v rámci
obhliadok na mieste samom. Relevantne nespochybnili hranice v prírode, ktoré ohraničujú parcely,

ktoré užíva žalobca (medza, plot). Žalobcom tvrdené skutočnosti potvrdili svedkovia, ktorých žalovaná
v 3. rade síce vyhodnotila ako nedôveryhodných z titulu údajného priateľského vzťahu, resp. rodinných
väzieb, avšak tieto tvrdenia, bez ďalšieho, nezakladajú nehodnovernosť týchto svedkov. Na druhej
strane žalovaní ani len neoznačili žiadnych svedkov, ktorí by mali vyvrátiť tvrdenia žalobcu (žalobca
sa dokonca vyjadril, že žalovaní nejakých svedkov aj oslovili, ale títo odmietli hovoriť nepravdy).

Taktiež F. T. D. sa vo svojom vyjadrení zo dňa 07.07.2016 jednoznačne vyjadrilo, že družstvo
parcely žalobcu neužíva a ani nikdy neužívalo, vzhľadom na špecifické okolnosti, a to, že otec
žalobcu so svojimi koňmi pracoval pre družstvo, preto mu tieto parcely ponechali k užívaniu, pričom
napriek vypracovanému projektu Pozemkového úradu Prešov zo dňa 07.01.1992 v zmysle zákona č.
330/1992 Zb. o pozemkových úpravách, užívanie týchto parciel žalobcom bolo legalizované. R. G.

M. vo svojom vyjadrení zo dňa 07.05.2015 žiadnym spôsobom nespochybnila užívanie predmetných
parciel žalobcom, ktorý už desaťročia aj platí za tieto parcely dane. Všetky tieto skutočnosti svedčia o
oprávnenosti držby žalobcu.30. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, nezistil naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov,
preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, pričom súd
prvej inštancie taktiež správne rozhodol, s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP, o trovách konania a o

trovách znaleckého dokazovania.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol na základe § 396 ods. 1 CSP, s použitím § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči neúspešným žalovaným v rozsahu 100 %, ktorí sú vzhľadom na charakter ich

formálne evidovaného podielového spoluvlastníctva, zodpovední spoločne a nerozdielne.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).