Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 67C/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124207568
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Mičková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7124207568.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Jankou Mičkovou v spore žalobcov – v 1. rade – A. A. B., nar.

XX.XX.XXXX, C. XXX, XXX XX D., v 2. rade – A.. E. A., nar. XX.XX.XXXX, F. XX, XXX XX G. – zast.
zák. zást. A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX, XXX XX D. a v 3. rade – A.. H. A., nar. XX.XX.XXXX,
F., XXX XX G. – zast. zák. zást. A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX, XXX XX D., všetci zast. – JUDr.
Peter Konvičný, advokátska kancelária, Rázusová 1, 040 01 Košice, IČO:42 409 241 proti žalovanému –
Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska ulica 71, 813 11 Bratislava, o náhradu
škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaná m á voči žalobcom n á r o k na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne
súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa žalobou doručenou súdu dňa 18.4.2024 domáhali, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 30.000,- € s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne
zo sumy 30.000,- € od 14.03.2024 do zaplatenia, žalobkyni v 2. rade k rukám žalobcu v 1. rade sumu
30.000,- € s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 30.000,- € od 14.03.2024 do zaplatenia
a žalobcovi v 3. rade k rukám žalobcu v 1. rade sumu 30.000,- € s úrokom z omeškania vo výške 9,5 %

ročne zo sumy 30.000,- € od 14.03.2024 do zaplatenia a k náhrade trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnili tým, že sú účastníkmi súdneho konania, ktoré je toho času vedené Mestským
súdom Košice (pôvodne Okresným súdom Košice I), a to pod sp. zn. 18P/150/2018, predmetom ktorého
je úprava rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, t.j. k žalobcovi v 2. a 3. rade. Návrh na
začatie vyššie uvedeného konania bol podaný na Okresný súd Košice I matkou maloletých detí, t.j. I.
G. A. (ďalej len „matka maloletých detí“) ešte dňa 19.11.2018, pričom aj napriek skutočnosti, že ide

o konanie týkajúce sa maloletých detí (kde sa podľa ustálenej súdnej praxe má dbať na dodržiavanie
rýchlosti konania), do dnešného dňa predmetné konanie nie je ešte stále právoplatne ukončené (o veci
bolonasúdeprvejinštancierozhodnutédňa20.02.2024,avšakotecpodoručenírozsudkuplánujepodať
voči časti rozsudku odvolanie, a to vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má
viacero vád a nie je možné ho považovať za zákonný). Priebeh vyššie uvedeného konania je poznačený
nielen zbytočnými prieťahmi v konaní (za päť rokov konania sa vo veci uskutočnili výlučne len štyri
ústne pojednávania, a to dňa 08.04.2019, 23.05.2019, 02.09.2021 a 18.01.2022), ale taktiež aj viacerými

procesnými pochybeniami zo strany súdu prvej inštancie (dňa 03.09.2019 nariadil konajúci súd vo veci
znaleckédokazovanie,t.j.ustanovilsúdnehoznalcazodborupsychológia,odvetvieklinickápsychológia
detí a dospelých, a to A. C. G. na vypracovanie znaleckého posudku vo veci, pričom predmetný súdny
znalec nedisponoval a toho času ani nedisponuje oprávnením na výkon znaleckej činnosti v odvetvíPoradenská psychológia, a teda nebol oprávnený sa v rámci výkonu znaleckej činnosti zameriavať na
zodpovedanie viacerých otázok, ktorých zistenie malo byť predmetom znaleckého dokazovania; dňa
28.07.2021 konajúci súd vydal uznesenie, ktorým zmenil neodkladné opatrenie, ktorým bola nariadená

striedavá osobná starostlivosť k žalobcom v 2. a 3. rade, a to aj napriek tomu, že Civilný sporový
poriadok, ako ani Civilný mimosporový poriadok zmenu neodkladného opatrenia nepripúšťa, čo neskôr
vytkol konajúcemu súdu aj Krajský súdu v Košiciach v bode 63. odôvodnenia uznesenia zo dňa
11.05.2023, sp. zn. 7CoP/24/2023; konajúci súd aj napriek povinnosti, ktorá mu vyplývala z ust. § 377
Civilného sporového poriadku vec nepredložil Krajskému súdu v Košiciach (potom, ako žalobca v 1.

rade podal odvolanie proti uzneseniu konajúceho súdu zo dňa 28.07.2021), ale vec si ponechal u seba
a ďalej konal vo veci (t.j. úplne odignoroval procesné práva žalobcu v 1. rade a poprel základné princípy
procesného práva, resp. princíp práva na spravodlivé konanie, ktorý je základom právneho štátu), resp.
vec predložil Krajskému súdu v Košiciach už len formálne (za účelom zastavenia konania o odvolaní)
až o viac ako jeden rok).

3. V dôsledku vyššie uvedeného prístupu, resp. postupu Okresného súdu Košice I (aktuálne už
Mestského súdu Košice) došlo k tomu, že od marca 2020 (dokedy sa žalobca v 1. rade plnohodnotne
staral o maloleté deti, t. j. žalobkyňu v 2. rade a žalobcu v 3. rade, resp. im zabezpečoval striedavú
osobnústarostlivosť)žalobcav1.radenemalžiadenkontaktsosvojoumaloletoudcérou,t.j.žalobkyňou
v 2. rade, a to až do konca mája 2023, kedy došlo práve na základe uznesenia Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 11.05.2023, sp. zn. 7CoP/24/2023 k zmene osobnej starostlivosti k žalobkyni v 2. rade,
pričom žalobcovi v 1. rade bolo konečne umožnený kontakt s oboma svojimi maloletými deťmi.

4. Dňa 08.06.2023 bol žalobcom doručený zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky nález zo
dňa 18.05.2023, sp. zn. I. ÚS 217/2023, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného nielenže

konštatoval, že postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/150/2018 došlo k
porušeniu základných práv žalobcov (základné na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd; základné
právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd; základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a

rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ale taktiež Okresnému súdu Košice I
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/150/2018 konal bez zbytočných prieťahov. Okresný súd
Košice I (najmä evidentný laxný prístup a až účelová nečinnosť Okresného súdu Košice I, resp. priame
konanie v rozpore s platnými právnymi predpismi) dosahuje takú ústavnoprávne významnú intenzitu, že
jeho následky sú nezlučiteľné so samotným obsahom a účelom základného práva žalobcov na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

5. Žalobca v 1. rade prežíval (až do mája 2023) nielen stavy úzkosti a beznádeje, nakoľko nesprávny
postup Okresného súdu Košice I žalobca v 1. rade nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, resp.
akokoľvek vyriešiť (aj napriek skutočnosti, že žalobca v 1. rade sa domáhal ochrany jeho základných

práv, ako aj procesných práv v konaní, ale aj vážny pocit bezradnosti a nemohúcnosti dovolať sa
ochrany Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv , stavy poníženia (zníženie jeho cti a ľudskej
dôstojnosti), a to najmä z dôvodu, akým spôsobom so žalobcom v 1. rade Okresný súd Košice I konal,
ako ignoroval akékoľvek žiadosti žalobcu v 1. rade, aby konal bez prieťahov, resp. aby vôbec konal,
ako nepovažoval jeho tvrdenia za relevantné, resp. nemal objektívny záujem riešiť, resp. prejednávať

veci (žalobca v 1. rade mal pocit, že ho Okresný súd Košice I nepovažuje za rodiča maloletých detí,
resp. že je s ním jednané ako s rodičom, ktorý bol pozbavený všetkých svojich rodičovských práv), ale v
konečnom dôsledku aj pocit ohrozenia, spočívajúci najmä v tom, že v dôsledku postupu, resp. nečinnosti
Okresného súdu Košice I, môže žalobca v 1. rade natrvalo prísť najmä o žalobkyňu v 2. rade, resp.
môže byť natrvalo vymazaný z jej života.

6. Skutočnosť, že nesprávny (nezákonný) úradný postup Okresného súdu Košice I (aktuálne už
Mestského súdu Košice), resp. nečinnosť Okresného súdu Košice I (aktuálne už Mestského súdu
Košice) znemožnila žalobcom viesť riadny osobný, resp. rodinný život, resp. že to vo výraznej miere
negatívne ovplyvnilo život žalobcu v 1. rade vedia potvrdiť nielen rodičia žalobcu v 1. rade, ale aj jeho

partnerka, ako aj známy žalobcu v 1. rade.

7. V dôsledku nesprávneho (nezákonného) úradného postupu Okresného súdu Košice I (aktuálne už
Mestského súdu Košice), t. j. zákonnej sudkyne E. J. G. bola žalobkyňa v 2. rade dlhodobo odlúčená odžalobcu v 1. rade a ponechaná situáciám, kedy bola zo strany matky maloletých detí ovplyvňovaná proti
žalobcovi v 1: rade, a to s cieľom vytvorenia negatívneho pocitu voči žalobcovi v 1. rade. Žalobkyňa v 2.
rade je maloleté dieťa, ktoré ešte nedokáže objektívne samo posúdiť, kto koná v jeho najlepšom záujme

a kto naopak nie, žalobkyňa v 2. rade bola dlhodobo vystavená pocitom bezradnosti a konfliktu lojality.

8. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je nutné uviesť, že vyššie uvedený nesprávny
(nezákonný) úradný postup Okresného súdu Košice I (aktuálne už Mestského súdu Košice), t.j. zákonnej
sudkyne E. J. G. závažným spôsobom zasiahol nielen do súkromného, resp. osobného a rodinného

života žalobcu v 1. rade (resp. do jeho osobnostnej integrity), ale mal zásadný vplyv aj na súkromný,
resp. osobný a rodinný život žalobcu v 2. a 3. rade. Nielenže priamo ovplyvnil možnosť budovania
vzťahu medzi žalobkyňou v 2. rade a žalobcom v 1. rade ako jej otcom, ale taktiež to malo negatívny
vplyv aj na žalobcu v 3. rade (nemal možnosť tráviť čas so žalobcom v 1. rade ako otcom spoločne
so žalobkyňou v 2. rade). U žalobcu v 3. rade čoraz častejšie prejavujú epileptické záchvaty, čo môže
byť aj následkom neustále pretrvávajúceho súdneho konania, resp. tlaku, ktorý je na neho vyvíjaný zo

strany matky maloletých detí, pričom Mestský súd Košice (pôvodne Okresný súd Košice I) naďalej len
toleruje správanie matky maloletých detí.

9. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho (nezákonného) úradného postupu zákonnej sudkyne
Okresného súdu Košice I (aktuálne už Mestského súdu Košice) vznikla žalobcom nemajetková ujma,

keďže nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I (aktuálne už Mestského súdu Košice)
bol nielen priamo a hlavne negatívnym spôsobom ovplyvnený rodinný a súkromný život žalobcov, ale
taktiež ním bola spôsobená značná (nenapraviteľná) škoda, resp. následky spočívajúce v dlhodobom
vzájomnom odlúčení žalobcov, ako aj následky na zdravom psychickom i fyzickom vývoji žalobcov v
2. a 3. rade.

10.ŽalobcoviapoukázalinarozsudokOkresnéhosúduKošiceIzodňa17.10.2017,sp.zn.24C/97/2016;
rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 06.09.2018, sp. zn. 25C/93/2015; rozsudok Okresného súdu
Košice I zo dňa 08.04.2019, sp. zn. 23C/115/2018), stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 13.04.2011, sp. zn. Cpjn 206/2010, R58/2011, ako aj rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky

zo dňa 24.04.2003, sp. zn. 25 Cdo 2060/2001, rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 06.04.2023
sp. zn. 24C/20/2022.

11. Žalobcovia predložili alebo označili dôkazy a použili tieto prostriedky procesného útoku: oznámenie
MS SR zo dňa 12.3.2024, rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 24C/20/2022 zo dňa 6.4.2023,

uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.05.2023, sp. zn. 7CoP/24/2023, ústavná sťažnosť zo
dňa 20.02.2023, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.05.2023, sp. zn. I. ÚS 217/2023,
oznámenie KSK zo dňa 5.2.2024, podanie vo veci sp. zn. K1-18P/150/2018 zo dňa 21.11.2023, čestné
prehlásenia J. B. zo dňa 26.2.2024, K. L. zo dňa 15.3.2024, C. F. zo dňa 10.3.2024, vyjadrenia zo dňa
20.5.2024, 16.7.2024,20.11.2024, 14.1.2025, uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P/150/2018

zo dňa 2.10.2020, sp. zn. 18P/150/2018 zo dňa 3.9.2019, sp. zn. 18P/150/2018 zo dňa 28.7.2021,
stanovisko MS SR zo dňa 22.7.2024, 20.11.2024, navrhol výsluch svedkov J. B., K. L., C. F., navrhli
výsluch žalobcu v 1. rade , lekárske správy žalobcu v 3. rade zo dňa 15.11.2023, 16.3.2022, potvrdenie
od všeobecného lekára žalobcu v 1. rade, psychologická správa, správa Psychosociálneho centra
Košicezodňa7.11.2023,uznesenieKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.5Co/187/2023zodňa7.10.2024.

12. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 4.6.2024 uviedla, že uplatnené peňažné nároky sú
nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy údajne spôsobenej žalobcom nesprávnym úradným postupom
bývalého Okresného súdu Košice I (aktuálne Mestského súdu Košice) v konaní vedenom pod sp. zn.
18P/150/2018. Žalobcovia si svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili voči štátu cestou

Ministerstva spravodlivosti SR žiadosťou o predbežné prerokovanie týchto nárokov zo dňa 13. 9.
2023 doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 13. 9. 2023. Nakoľko v predmetnej veci neboli
podľa názoru Ministerstva spravodlivosti SR splnené zákonné predpoklady vzniku nárokov na náhradu
nemajetkovej ujmy, Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť žalobcov vyhodnotilo ako nedôvodnú, čo
žalobcom oznámilo prostredníctvom ich právneho zástupcu listom zo dňa 12. 3. 2024. Žalovaná žalobu

považuje v celom rozsahu za bezdôvodnú, keďže v danom prípade absentuje preukázanie kumulatívnej
existencie základných zákonných predpokladov pre vznik nárokov, resp. vznik zodpovednosti žalovanej
za žalobcami deklarovanú nemajetkovú ujmu.I. K právnemu titulu

13. Žalobcovia vo svojej žalobe identifikujú nesprávny úradný postup Okresného súdu Košice I v konaní

sp. zn. 18P/150/2018 vo viacerých rovinách, ktoré možno, vychádzajúc z tretieho odseku časti II. žaloby
zhrnúť tak, že konanie súdu má byť poznačené:
1. zbytočnými prieťahmi v konaní,
2. nesprávnym nariadením znaleckého dokazovania,
3. právne nekonformnou zmenou neodkladného opatrenia – vydaním rozhodnutia zo dňa 28. 7. 2021,

4. nepredložením veci odvolaciemu súdu po podaní odvolania žalobcom 1/ včas, resp. jej oneskoreným,
výlučne „formálnym“ predložením.

14. Žalobcovia poukazujú na nález Ústavného súdu SR zo dňa 18. 5. 2023, sp. zn. I. ÚS 217/2023,
ktorým Ústavný súd SR na základe sťažnosti podanej žalobcami skonštatoval porušenie ich práv na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v

konaní Okresného súdu Košice I, sp. zn. 18P/150/2018, prikázal Okresnému súdu Košice I konať
bez zbytočných prieťahov, žalobcovi 1/ priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,-€,
žalobkyni 2/ a žalobcovi 3/ priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 3.000,-€, na
zaplatenie ktorých zaviazal Okresný súd Košice I v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu,
Okresnému súdu Košice I uložil povinnosť nahradiť žalobcom (sťažovateľom) trovy konania v sume

1.051,70 € a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti žalobcov nevyhovel.

15. Pre objektivizáciu právneho titulu v podobe nesprávneho úradného postupu je určujúcim práve
toto rozhodnutie (nález) Ústavného súdu SR, ktoré tvorí v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoZŠ“) kvalifikovaný podklad prieskumu nesprávneho úradného
postupu súdu a jeho rozsahu. Základným determinantom pri posúdení nesprávneho úradného postupu
súdu teda nie je výsostne subjektívny názor žalobcov prezentovaný v žalobe, ale záväzné konštatovanie
obsiahnuté v náleze Ústavného súdu SR.

16. V tomto smere je podstatným najmä konštatovanie Ústavného súdu SR obsiahnuté v nasledujúcich
bodoch odôvodnenia nálezu:
„14. Podľa názoru ústavného súdu napriek správaniu oboch rodičov ako účastníkov konania, ktorých
vzťah je evidentne ambivalentný, čo sa prejavuje aj v ich neochote dohodnúť sa a čím skôr v záujme
maloletých detí svoje nezhody vyriešiť, napadnuté konanie okresného súdu prebieha síce zdanlivo

plynule, isté obdobia nečinnosti sa v ňom vyskytli skôr ojedinele (napr. 3 mesiace od odročenia
pojednávania na účel nariadenia znaleckého dokazovania do vypracovania uznesenia o ustanovení
znalca), nekoná vo veci dostatočne efektívne, keď v rokoch 2020 až doteraz vydával a zasa rušil
neodkladné opatrenia namiesto toho, aby rozhodol vo veci samej, k čomu mal zadovážené potrebné
podklady (spis medzičasom narástol na takmer 1 500 strán) a mohol napríklad vypočuť aj znalca a tiež

zvážiť výsluch maloletých detí s ohľadom na ich vek.
(...)
18. V kontexte uvedeného ústavný súd uzatvára, že napadnuté konanie vykazuje nielen neefektívnosť
vedúcuvkonečnomdôsledkukzbytočnýmprieťahom,resp.kneprejednaniuvecvprimeranejlehote,ale
zasahujeajdorodinnéhoživotaosobitnemaloletýchdetí.Týmpodľanázoruústavnéhosúdukporušeniu

označených práv sťažovateľov došlo. S prihliadnutím na to, že napadnuté konanie nie je právoplatne
skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov (body 1 a 2 výroku
tohto nálezu).“

17. Reflektujúc odôvodnenie žaloby vo vzťahu k substancovaniu skutkových tvrdení týkajúcich sa

právneho titulu uplatnených nárokov, ktoré bolo zhrnuté v prvom odseku tejto časti vyjadrenia (body
1. až 4. identifikujúce žalobcom vnímané pochybenia súdu), možno dospieť k jedinému relevantnému
záveru pre toto konanie, a síce že toto konanie, ako uviedol samotný Ústavný súd SR, je poznačené
neefektívnou činnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní. Žiadna iná skutočnosť nie je zo strany
žalobcu preukázaná, respektíve nevyplýva z nálezu Ústavného súdu SR, ktorý prieskumu podrobil i

námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho ustanovenia súdneho znalca (vznesené v časti I., ods. 4
– str. 2 ústavnej sťažnosti), právne nekonformnej zmeny neodkladného opatrenia súdom (vznesené
v časti I., ods. 12 – str. 3 ústavnej sťažnosti), ako aj včasného nepredloženia veci odvolaciemu súdu
(vznesené v časti I., ods. 14 – str. 3 ústavnej sťažnosti). Existenciu nesprávneho úradného postupu vpodobe neefektívnej činnosti rezultujúcej do konania porušujúceho práva žalobcov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, resp. na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ktoré však nie je nijak
bližšie kvantifikované, teda žalovaná s ohľadom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 18. 5. 2023, sp.

zn. I. ÚS 217/2023 nerozporuje a nemôže rozporovať.

18. Existenciu nesprávneho úradného postupu v podobe 1. nesprávneho nariadenia znaleckého
dokazovania, 2. právne nekonformnej zmeny neodkladného opatrenia a 3. včasným nepredložením veci
odvolaciemu súdu po podaní opravného prostriedku žalobcom 1/, žalovaná rozporuje. Tieto pochybenia

sú výlučne žalobcami subjektívne vnímanými pochybeniami, ktoré však ani po prieskume ústavného
súdu nemožno vziať za preukázané. Tieto subjektívne vnímané pochybenia teda jednoznačne nemožno
vyhodnotiť ako kvalifikovaný základ pre uplatňovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcami.
Navyše postupy uvedené pod bodmi 1 a 2 sú jednoznačne vylúčené z možnosti ich kvalifikácie ako
nesprávneho úradného postupu i s ohľadom na znenie § 9 ods. 3 ZoZŠ.

II. K nemajetkovej ujme

19. I keď časť žalobcami deklarovaného právneho titulu, ako je uvedené vyššie, rozporovateľná nie je,
samotná existencia právneho titulu nie je postačujúca pre možnosť vzniku zodpovednosti žalovanej za
škodu, resp. pre opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V prípade žalobcov je potrebné v tomto

smere akcentovať dve zásadné skutočnosti, a síce:
1. s ohľadom na právnu úpravu obsiahnutú v § 9 ods. 6 druhá veta ZoZŠ2 a fakt, že žalobcom bolo
priznané finančné zadosťučinenie zo strany Ústavného súdu SR, je nutné konštatovať, že žalobcom už
bola poskytnutá (spoločne s konštatovaním porušenia ich práv) finálna a vyčerpávajúca, tak peňažná
ako i nepeňažná forma ich odškodnenia za nesprávny úradný postup súdu a jeho následky, ktorá

vylučuje možnosť akejkoľvek ďalšej náhrady a
2. nepreukázanie vzniku nemajetkovej ujmy vo vzťahu kauzality s nesprávnym úradným postupom.

20. Ako už bolo uvedené, Ústavný súd SR podrobil prieskumu konanie Okresného súdu Košice I v
intenciách vychádzajúcich z ústavnej sťažnosti žalobcov vrátane následkov tohto konania, ktoré sú

totožné i v tejto žalobe, pričom sám rozhodol o forme odškodnenia za porušenie ústavných práv
žalobcov, čo s ohľadom na citovanú úpravu § 9 ods. 6 ZoZŠ vylučuje možnosť priznania akejkoľvek
ďalšej náhrady (odškodnenia). Uvedené konštatoval napr. aj Krajský súd v Bratislave vo svojom
rozhodnutí zo dňa 30. 1. 2018, sp. zn. 14Co/53/2015, Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo
dňa 21.11.2017, sp. zn. 14Co/64/2017.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 ZoZŠ, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 ZoZŠ, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

21. Žalovaná poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/341/2014, ktorý potvrdil
ako vecne správne napadnuté rozhodnutia súdov nižšej inštancie v prípade, kde súdy uviedli, že
dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako aj kritériá,

pre určenie jej výšky zaťažovali v konaní žalobcu. Bolo preto potrebné, aby žalobca špecifikoval a
preukázal závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Zákonodarca neposkytol
súdom oprávnenie na priznanie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva bez
negatívneho prejavu v jeho sfére, napríklad na rozdiel od čl. 127 ods. 3 Ústavy.
Rovnako aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 285/2018 považoval ďalej uvedené rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2Co/240/2016 a právne závery v ňom uvedené za vecne
správne. Krajský súd v Bratislave, v ústavne potvrdenom rozhodnutí sp. zn. 2Co/240/2016 uviedol:
„zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá,
ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálnehoprípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť
založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na
základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach

spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.“
Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez
zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť

ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo.“

22. Existenciu uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a názorov tam
obsiahnutých žalovaná považuje za dostačujúcu na spochybnenie argumentácie žalobcov, ktorú
podporujú poukazmi na rozhodnutia prvoinštančného súdu (24C/97/2016), na rozhodnutia, ktoré boli
dovolacím súdom zrušené (25C/93/2015 – NS SR, sp. zn. 4Cdo/49/2021) alebo na rozhodnutia, ktoré

vecne s tu prejednávaným nárokom v žiadnom smere nekorelujú (všetky uvedené v poslednom odseku
bodu V. žaloby).
Podstata konania o náhradu škody spočíva v tom, že sa má V prípade nemajetkovej ujmy ide o
subjektívnepociťovanúujmu,ktorásaprejavilavosobnomalebopracovnomživotejednotlivca,prípadne
v jeho spoločenskom uplatnení. Žalobcovia podľa názoru žalovanej nepreukázali vznik nemajetkovej

ujmy, ktorú by bolo potrebné saturovať v peňažnej podobe.

23. Žalovaná odmieta akékoľvek tvrdenia o tom, že by do osobnostného života žalobcov zasiahol súd
tak závažným a negatívnym spôsobom, nad rámec už predtým vzniknutých rodinných problémov, že by
došlo k závažnému narušeniu ich života vyžadujúceho relutárnu satisfakciu.

24.ČosatýkapredkladanýchčestnýchvyhláseníosôbJ.B.,A.B.,C.F.aK.L.,tietosícetaktiežformálne
nemožno ako dôkazy odmietnuť, avšak z pohľadu žalovanej sa jedná o veľmi rozporuplné, formalistické
a účelovo vyprodukované listiny, ktoré nemôžu obstáť ako relevantné dôkazy pre preukázanie (primárne
z vyššie uvedených dôvodov neopodstatnenej) nemajetkovej ujmy žalobcov (resp. najmä žalobcu 1/).

Formálna úprava, spôsob zvoleného jazyka a vyjadrovania, a celková koncepčno-obsahová stránka
týchtovyhlásenísúvzásadetotožnéavžalovanejvyvolávajúdojem,žebolinapísanéjedinýmpisateľom
– všetky začínajú rovnakým vyhlásením o vedomosti o vedení konania na Okresnom súde Košice I, resp.
Mestskom súde v Košiciach. Následne obsahujú ozrejmenie vzťahu týchto osôb so žalobcom 1/. Ďalej
pokračujúužvobsahovomiernerozdielnychvyjadreniachtýkajúcichsapozoruhodnedetailnýchznalostí

vedenia súdneho konania, jeho ústavnej konformity, porušovania procesných práv žalobcu 1/ súdom,
ako aj psychického rozpoloženia, resp. duševného stavu žalobcu, ktoré sa však v konečnom dôsledku
bezvýnimočne zhodujú jednak vo vzájomných súvislostiach, ako i s obsahom a argumentačnými
potrebami žalobcu. Osoby podávajúce čestné vyhlásenia týmito deklarujú interdisciplinárne znalosti
tak z oblasti civilného súdnictva, ústavného práva, systému justície, ale i psychológie, resp. medicíny

(psychiatrie), a to až do takej miery, že žalovaná má zásadné pochybnosti o autenticite a hodnovernosti
predmetných vyhlásení. V prípade C. F. a K. L. navyše nie je vôbec zrejmé, kto sú tieto osoby a v
akom vzťahu so žalobcom 1/ majú byť, keďže tieto bez ďalšieho uvádzajú iba počet rokov, ktoré sa
so žalobcom 1/ poznajú, a to, že majú byť „v pravidelnom kontakte“. Navyše, každý z predkladateľov
čestného vyhlásenia opomína jeden zásadný fakt, že konanie vedené na Okresnom súde Košice I

(Mestskom súde Košice) nie je vedené z úradnej moci, ale že mu predchádzala určitá vzťahová genéza
medzi žalobcom 1/ a jeho bývalou partnerkou, ktorú zrejme nepovažujú tieto osoby za podstatnú, avšak
podľa žalovanej práve táto je dôvodom celej nimi opisovanej situácie, ergo i vzniku akejkoľvek ujmy na
strane žalobcov.

25. V prípade maloletých žalobcov 2/ a 3/ si žalovaná dovoľuje vysloviť pochybnosť o tom, že miera ich
právnehopovedomiajevoveku11,resp.9rokovvekunatoľkorozvinutá,abydokázaliexaktnevymedziť,
že príčinou celého popisovaného stavu je práve a len neefektívne konanie súdu (a nie to, že ich rodičia
spolu nedokážu komunikovať a vyriešiť svoje spory v najlepšom záujme maloletých detí).

26. Žalovaná taktiež zastáva názor (odhliadnuc od nemožnosti priznania akejkoľvek náhrady
nemajetkovej ujmy), že výška žalobcami deklarovanej nemajetkovej ujmy je celkom zjavne neprimeraná
a pohybuje sa na hornej hranici celkovej limitácie náhrady nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ (§ 17 ods.
4 ZoZŠ – päťdesiatnásobok minimálnej mzdy). Ak by aj žalobcovia preukázali, že im vznikla peňažnereparovateľná nemajetková ujma, ktorá navyše ešte nebola predtým odškodnená, požadovanie náhrady
nemajetkovej ujmy v hladine odškodňovania obetí násilných trestných činov s následkom smrti je za
daných okolností podľa žalovanej celkom neprimerané.

III. K príčinnej súvislosti

27. Posudzovanie náhrady nemajetkovej ujmy v poslednom rade zahŕňa i vyhodnotenie otázky príčinnej
súvislosti. Podľa ustálenej súdnej praxe (príkladom rozhodnutia NS SR, sp. zn. 5Cdo/126/2009, sp. zn.

1Cdo 129/2008, sp. zn. 3Cdo 313/2009, sp. zn. 3Cdo 130/2010, sp. zn. 6 M Cdo 16/2012) príčinná
súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti žalovaná opakovane poukazuje na skutočnosť, že vznik

deklarovanej nemajetkovej ujmy nemožno skutkovo viazať na súdne konanie a jeho priebeh, ale výlučne
na rozvrat partnerského vzťahu žalobcu 1/ a jeho bývalej partnerky (matky spoločných maloletých detí),
ktorý je tzv. conditio sine qua non vo vzťahu k deklarovaným následkom, a bez ktorého by ani jeden z
týchto následkov jednoznačne nenastal.

IV. K úrokom z omeškania

28. Žalobcovia žiadajú priznať aj úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo žalovaných istín (t. j.
každý zo sumy 30.000,-€) od 14. 3. 2024 do zaplatenia. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj
konečné určenie jej výšky, sa priznáva a určuje odlišným spôsobom ako nárok na náhradu skutočnej

škody a ušlého zisku, a to najmä na základe voľnej úvahy súdu, a je de facto vopred (pred vydaním
súdneho rozhodnutia) presne nekvantifikovateľným nárokom. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená lehota na plnenie,
a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník eventuálne môže dostať do omeškania.
Rozhodnutie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy má teda v tomto smere konštitutívny účinok a

je vylúčené, aby bol dlžník v omeškaní s platením náhrady nemajetkovej ujmy pred právoplatnosťou
takéhoto rozhodnutia. Uvedené tvrdenia opiera žalovaná o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24. 6. 1998, sp. zn. 1 Co 15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000. Správnosť tohto rozhodnutia
neskôr sám Najvyšší súd SR potvrdil v rozsudku zo dňa 14. 3. 2012, sp. zn. 6Cdo 185/2011.

29. S ohľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhla žalobu zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov
konania v plnej výške.

30. Žalovaná predložila alebo označila dôkazy a použila tieto prostriedky procesnej obrany: vyjadrenie

zo dňa 14.1.2025.

31. Súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní a pri rozhodovaní z nich
vychádzal, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu v 1. rade, nevykonal dokazovanie oboznámením
s obsahom listinných dôkazov pretože tieto boli stranám sporu doručené a neboli sporné, dôkazy

a tvrdenia strán sporu hodnotil podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva Civilný
sporový poriadok a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a zistil tento skutkový stav.

32. Žalobcovia v 1. až 3. rade si predmetnou žalobou uplatnili nárok na náhradu škody voči

štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, konkrétne nesprávnym resp. nezákonným
úradným postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/150/2018, v ktorých
sú účastníkmi konania, spočívajúcom v porušení ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, viacerými procesnými pochybeniami zo strany súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorých došlo
k závažnému zásahu do ich súkromného resp. osobného a rodinného života .

33. V konaní nebolo sporné, že žalobcovia doručili žalovanej dňa 13.9.2023 žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej žalovaná, ako to vyplýva z jej listu zo dňa 12.3.2024,
nevyhovela.34. Spornou otázkou bola otázka, či a v akej výške patrí žalobcom náhrada za nemajetkovú ujmu a na
tieto skutočnosti súd zameral dokazovanie.

35. Na právne posúdenie veci sa vzťahuje zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

36. Podľa ust. § 1 písm. a) zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci ( ďalej v texte len ZoZŠ), tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

37. Podľa ust. § 3 ods.1 písm. d) ZoZŠ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

38. Podľa ust. § 3 ods.2 ZoZŠ zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

39. Podľa ust. § 4 ods.1 písm. a) ZoZŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

40. Podľa ust. § 9 ods.1 ZoZŠ štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone

jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

41. Podľa ust. § 9 ods. 3 ZoZŠ za nesprávny úradný postup sa nepovažuje ani úradný postup, ktorý
spočíva v úkonoch orgánu verejnej moci v rámci súdneho konania alebo iného konania, ktorými sa
zhromažďovali alebo pripravovali podklady pre vydanie rozhodnutia a ktorého vady a nedostatky sa

prejavili vo vydanom rozhodnutí tohto orgánu verejnej moci, a tieto vady a nedostatky je možné odstrániť
uplatnením riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Náhradu škody spôsobenú takýmto
úradným postupom je možné uplatniť len podľa § 5 a 6 a za podmienok tam uvedených.

42. Podľa ust. § 9 ods. 4 ZoZŠ pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho

v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

43. Podľa ust. § 9 ods. 6 ZoZŠ právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Právo na náhradu škody spočívajúcej v
náhrade nemajetkovej ujmy nevznikne, ak súd v správnom súdnictve v konaní o žalobe proti nečinnosti
orgánu verejnej správy, Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval
o primeranom finančnom zadosťučinení, alebo Európsky súd pre ľudské práva v konaní o porušení

práva na prejednanie veci v primeranej lehote rozhodoval o spravodlivom zadosťučinení, a to v rozsahu
nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami, ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez
ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu na strane poškodeného.44.Podľaust.§17ods.1ZoZŠuhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje
inak.

45. Podľa ust. § 17 ods. 2 ZoZŠ v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

46. Podľa ust. § 17 ods. 3 ZoZŠ výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

47. Podľa zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 z.z. ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu
za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to:

1. nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci
2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch

3. príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom.

48. V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,

funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného
postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v
jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. V
zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup je postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou
priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia.

49. Druhou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie
vzniku škody a jej výšky. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia
nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla
a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo

vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere.
Samotná skutočnosť, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdu sama o sebe
nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. V zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. sa
uhrádza nemajetková ujma v peniazoch ak ju nie je možné uspokojiť inak a to len v prípade ak samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.

Existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejne moci nie je možné riešiť v konaní o náhradu
škody ako otázku prejudiciálnu. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., v zmysle ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu možno vychádzať iba
z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca

sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

50. Treťou podmienkou je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
nesprávneho úradného postupu, teda vtedy, ak nesprávny úradný postup resp. nezákonné rozhodnutie
a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak je preukázané, že ak by nebolo nesprávneho

úradného postupu resp. nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. Príčinná súvislosť
(kauzálnynexus)jepodstatnýmprvkomzodpovednostnejskutkovejpodstaty.Ovzťahpríčinnejsúvislosti
ide vtedy, ak protiprávne konanie v tomto prípade nesprávny úradný postup a vznik nemajetkovej
ujmy sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik nemajetkovejujmy následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí
iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť
treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo

všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené,
že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou
škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým
protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti

je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva nemajetková ujma, za ktorú je požadovaná náhrada.
Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 MCdo
16/2012).

51. Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v
nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť
a postavenie fyzickej osoby. Súd v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. môže priznať náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch len za predpokladu takej intenzity týchto následkov, že konštatovanie porušenia práva

nie postačujúce pre odstránenie následkov , ktoré u navrhovateľa nastali, pretože došlo k značnému
zníženiu jeho dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.

52. Inštitút náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. podlieha stanoveným zákonným
kritériám, o splnení ktorých nesie dôkazné bremeno v konaní navrhovateľ, ktorý je povinný preukázať

vznik ujmy, ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry považovaná za ujmu v osobnej sfére poškodeného
a predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov protiprávneho stavu. Priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok a jej prípustnosť
je opodstatnená tak, kde konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a kde
zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak. Nárok na priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri výkone
verejnej moci nevzniká automaticky. Ujma môže predstavovať rôzne negatívne následky v osobnostnej
sfére poškodeného, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život,
rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne.

53. Súd prihliada najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť ujmy a na okolnosti jej vzniku a závažnosť následkov v súkromnom živote a spoločenskom
uplatnenípoškodeného.Úvahysúdumusiabyťzaloženénakonkrétnychapreskúmateľnýchhľadiskách,
ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania na zistenie
konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života poškodeného, ktorý je povinný

vznik a výšku nemajetkovej ujmy v konaní preukázať. Zásah intenzity, teda, že samotné konštatovanie
skutočnosti nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného, musí preukázať žalobca.

54. V prípade peňažného zadosťučinenia priznaného nálezom Ústavného súdu SR, ide o nárok, ktorý
s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať, nárok

priznaný ústavným súdom nepochybne plní aj funkciu primeranej peňažnej satisfakcie za rovnakú
chránenú hodnotu, ktorou je právo na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov. Je však potrebné
poukázať na prípady, kedy boli žaloby zamietnuté, pretože priznané finančné zadosťučinenie ústavný
súdom bolo všeobecnými súdmi považované za primerané (napr. Krajský súd Bratislava sp. zn.
8Co/380/2016 , sp. zn. 14Co/64/2017 a iné).

Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška
odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je
nutné použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že súd porovná čiastky tejto náhrady prisúdené
v iných prípadoch a to nie len v podobných, ale aj ďalších, v ktorých išlo o priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch za prieťahy v konaní. Ak zákon nestanovuje ani rámcovo čiastky pre odškodnenie

nemajetkovej ujmy, musí sa pri rozhodovaní o jej výške v každom prípade súd oprieť o doterajšiu
rozhodovaciu prax a porovnať skutkovo podobné prípady aj v smere výšky priznanej nemajetkovej ujmy.55. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR vyplýva, že v prípade porušenia práva na prejednanie veci
v primeranej lehote bolo priznané primerané zadosťučinenie vo výške 17.500 eur za 35-ročné konanie
(sp. zn. II. ÚS 834/2014), 8.000 eur za 20 a 23-ročné konanie (IV. ÚS 592/2012a III. ÚS 132/2016),

5.500 eur za 16-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 214/2013), 4.000 eur za 16-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS
439/2011), 3.500 eur za 14 a 12-ročné konanie (sp. zn. I. ÚS 203/2013 a I. ÚS481/2014), 2.500 eur za 7-
ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 177/2013, III. ÚS 411/2015), 2.000 eur za 7-8-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS
832/2014, III. ÚS 401/2016), 1.500 eur za 8 rokov právnej neistoty (sp. zn. I. ÚS 303/2015), 1.000 eur za
6-ročné konanie (sp. zn. II. ÚS 189/2014, I. ÚS 530/2016). 24. Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu

pre ľudské práva vyplýva, že za neprimeranú dĺžku konania v trvaní 5 rokov a 4 mesiace bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.800 eur (J. a J. proti SR zo 7.1.2014), spoločná suma 5.200 eur
za konanie trvajúce viac ako 7 rokov bez vydania rozhodnutia (H. a H. proti SR z 15.9.2015), 3.500 eur
za konanie v trvaní viac ako 7 rokov a 3 mesiace (X. proti SR zo 14.10.2014), 2.400 eur za konanie o
výživné, ktoré trvalo viac ako 5 rokov a 4 mesiace (A. H. proti SR z 19.2.2013), 7.800 eur za konanie
trvajúce 11 rokov a 9 mesiacov (S. proti SR z 5.3.2013), 3.100 eur za exekučné konanie v trvaní 5 rokov

a 8 mesiacov(I. proti SR z 9.7.2013), 5.500 eur za konanie v dĺžke 8 rokov a 7 mesiacov (X. proti SR z
8.10.2013), 3.000 eur za konanie trvajúce 5 rokov a 8 mesiacov (TNS s.r.o. proti SR z 31.5.2012), 3.250
eur za konanie v trvaní 6 rokov a 5 mesiacov (Z. a Z. proti SR z 12.6.2012).

56. Je potrebné zohľadniť charakter sporového konania, predmet konania z hľadiska jeho významu pre

stranu,t.j.čiideotrestnékonanie,konaniestarostlivostiomaloletých,oosobnomstave,pracovnoprávny
spor, konanie týkajúce sa života a zdravia, alebo len o uplatňovanie vecných práv. Súd prihliadne aj
na osobné pomery žalobcov či iné konkrétne skutkové okolnosti prípadu; zvýšený význam predmetu
konania pre osoby poškodených navrhovateľov musia navrhovatelia v konaní nielen tvrdiť, ale aj
spoľahlivo preukázať (por. napr. uznesenie Krajský súd Trnava sp. zn. 23Co/317/2017 zo dňa 20. 08.

2018).

I. nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci

57. Žalobcovia nesprávny úradný postup Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. 18P/150/2018 vidia

v tom, že konanie súdu bolo poznačené:

A) zbytočnými prieťahmi v konaní,
B) nesprávnym nariadením znaleckého dokazovania,
C) právne nekonformnou zmenou neodkladného opatrenia – vydaním rozhodnutia zo dňa 28. 7. 2021,

D) nepredložením veci odvolaciemu súdu po podaní odvolania žalobcom 1/ včas, resp. jej oneskoreným,
výlučne „formálnym“ predložením.

58. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. I. ÚS 217/2023-3518.5.2023 rozhodol

nasledovne:

1. Postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 P 150/2018 b o l i p o r u š e n é
základné právo sťažovateľa a maloletých sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ich právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a ich základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 P 150/2018 p r i k a z u j e konať bez

zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a maloletým
sťažovateľom p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 eur, ktoré j e
Okresný súd Košice I .p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume 1 051,70 eur a
zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e.

59. Nesprávny úradný postup je konštatovaný v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
217/2023-3518.5.2023. V zmysle odôvodnenia nálezu súd poukazuje na bod 14 a 18, ktoré cituje:

... „ 14. Podľa názoru ústavného súdu napriek správaniu oboch rodičov ako účastníkov konania,
ktorých vzťah je evidentne ambivalentný, čo sa prejavuje aj v ich neochote dohodnúť sa a čím skôr

v záujme maloletých detí svoje nezhody vyriešiť, napadnuté konanie okresného súdu prebieha síce
zdanlivo plynule, isté obdobia nečinnosti sa v ňom vyskytli skôr ojedinele (napr. 3 mesiace od odročenia
pojednávania na účel nariadenia znaleckého dokazovania do vypracovania uznesenia o ustanovení
znalca), nekoná vo veci dostatočne efektívne, keď v rokoch 2020 až doteraz vydával a zasa rušil
neodkladné opatrenia namiesto toho, aby rozhodol vo veci samej, k čomu mal zadovážené potrebné
podklady (spis medzičasom narástol na takmer 1 500 strán) a mohol napríklad vypočuť aj znalca a tiež

zvážiť výsluch maloletých detí s ohľadom na ich vek.

18. V kontexte uvedeného ústavný súd uzatvára, že napadnuté konanie vykazuje nielen neefektívnosť
vedúcuvkonečnomdôsledkukzbytočnýmprieťahom,resp.kneprejednaniuvecvprimeranejlehote,ale
zasahujeajdorodinnéhoživotaosobitnemaloletýchdetí.Týmpodľanázoruústavnéhosúdukporušeniu

označených práv sťažovateľov došlo. S prihliadnutím na to, že napadnuté konanie nie je právoplatne
skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov (body 1 a 2 výroku
tohto nálezu).“

60. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, ako uviedol samotný Ústavný súd SR, že konanie

je poznačené neefektívnou činnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní. Žiadna iná skutočnosť nie
je zo strany žalobcov preukázaná, respektíve nevyplýva z nálezu Ústavného súdu SR, ktorý prieskumu
podrobil i námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho ustanovenia súdneho znalca (vznesené v časti
I., ods. 4 – str. 2 ústavnej sťažnosti), právne nekonformnej zmeny neodkladného opatrenia súdom
(vznesenévčastiI.,ods.12–str.3ústavnejsťažnosti),akoajvčasnéhonepredloženiaveciodvolaciemu

súdu (vznesené v časti I., ods. 14 – str. 3 ústavnej sťažnosti).

61. Existenciu nesprávneho úradného postupu v podobe B) nesprávneho nariadenia znaleckého
dokazovania, C) právne nekonformnej zmeny neodkladného opatrenia a D) včasným nepredložením
veci odvolaciemu súdu po podaní opravného prostriedku žalobcom preukázaná nebola a v tomto smere

je námietka žalovanej dôvodná. Navyše postupy uvedené pod bodmi B) a C) sú jednoznačne vylúčené
z možnosti ich kvalifikácie ako nesprávneho úradného postupu i s ohľadom na znenie § 9 ods. 3 ZoZŠ.

62. Súd dospel k záveru, že prvá podmienka pre záver o zodpovednosti štátu je v danom prípade
splnená, avšak len v časti neefektívnej činnosti Okresného súdu Košice I a zbytočných prieťahov v

konaní. Súd pri ustálení tohto záveru vychádzal z právoplatného nálezu Ústavného súdu SR, ktorým
bolo konštatované porušenie práva žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 18P 150/2018.

II. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch

63. Čo sa týka ďalšej podmienky pre záver o zodpovednosti štátu - vznik (existencia) nemajetkovej ujmy,
táto ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne
negatívne následky v osobnostnej integrite poškodeného, vplývajúce na jeho česť, dôstojnosť, povesť,
doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.

64. Skutočnosť, že v danom prípade žalobcom reálne vznikla nemateriálna ujma, potvrdzuje už fakt,
že im samotný ústavný súd SR vyššie citovanými nálezom priznal finančné zadosťučinenie. Z ustálenej
ústavnej judikatúry vyplýva, že priznanie finančného zadosťučinenia zo strany ústavného súdu je
namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a zavŕšiť ochranu porušeného základného práva

iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, keď k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany a teda, nielen vyslovenie, že došlo k porušeniu a tiež vtedy, ak
bola sťažovateľom spôsobená reálna ujma.65. Vo vzťahu k obrane žalovanej súd poukazuje na to, že už priznané zadosťučinenie rozhodnutím
ústavného súdu v podmienkach zákona č. 514/2003 Z.z. nevylučuje vo všeobecnosti možnosť
uplatnenia občianskoprávneho nároku zo zodpovednosti za škodu voči štátu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Práve naopak; účinnosťou zákona č.514/2003 Z.z. je konštatovanie porušenia práva na
konanie bez zbytočných prieťahov žalovateľným občianskoprávnym nárokom, ktorý možno uplatniť proti
štátu ako jeden z prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy. V súvislosti s právomocou ústavného
súdu vyplývajúcou z čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné rozlišovať medzi konaním o
ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku a konaním, predmetom ktorého je nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Uvedené rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi
ústavným súdom a všeobecným súdom.

66. V danom prípade Ústavným súdom však bolo konštatované nielen porušenie základného práva
sťažovateľa a maloletých sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ich právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ale aj ďalšie porušenie ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

67. Preto je možné konštatovať, že uvedené nároky svojou povahou spĺňajú podmienku totožnosti a

odškodnenie priznané žalobcom Ústavným súdom SR v danom prípade (žalobcovi v 1.rade v sume
2.000 €, žalobcovi v 2. a 3. rade každému v sume 3.000 €) je možné vzhľadom na následky
nesprávneho úradného postupu a jeho zásahu do ich osobnostnej sféry, do súkromného aj rodinného
života považovať za primerané a to s prihliadnutím na závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k ujme
došlo, zohľadňujúc pritom charakter a význam súdneho konania pre žalobcov, ktoré bolo podrobené

ústavnému prieskumu.

III. príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom

68. Čo sa týka tretieho predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu, súd konštatuje, že vyššie uvedené

následky sú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Ako konštatoval
samotný ústavný súd vo vyššie citovanom náleze v bodoch 16 až 18, súd cituje: ...“

16. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy treba uviesť, že ústava v čl. 19 ods. 2
nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu

len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány
verejnej moci, fyzické osoby aj právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných
vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre
už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého nesplnenie pozitívneho záväzku štátu a jeho orgánov vrátane
všeobecných súdov zabezpečiť, resp. poskytnúť účinnú ochranu práv a slobôd jednotlivcov v primeranej

lehote, možno považovať aj za neoprávnený zásah do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy vtedy,
ak je nepochybné, že v dôsledku nedostatku existencie meritórneho rozhodnutia sa zhoršuje postavenie
dotknutého rodiča v tom zmysle, že rozvíjanie, resp. obnova vzťahu dotknutého rodiča s jeho dieťaťom
je v súvislosti s uplynutím času podstatne sťažená (m. m. III. ÚS 351/2014, či II. ÚS 566/2016).

17. Ústavný súd na tomto mieste pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej v prípadoch tohoto druhu je zásadným a primárnym hľadiskom predovšetkým záujem dieťaťa,
ktorý má dve roviny. Na jednej strane je záujmom dieťaťa zabezpečenie jeho vývoja v zdravom prostredí
a na druhej strane zachovanie väzieb s jeho rodinou, ibaže by táto rodina nemala o dieťa vôbec
záujem alebo sa ukázala ako nevhodná. Narušenie tejto väzby znamená odrezanie dieťaťa od jeho

koreňov. Z toho vyplýva, že záujmu dieťaťa zodpovedá prerušenie rodinných vzťahov len na základe
celkom výnimočných okolností, pričom je potrebné vykonať všetko pre zachovanie osobných vzťahov
a prípadne, až na to nastane vhodný okamih, pre „obnovu“ rodiny (rozhodnutie ESĽP vo veci Gnahoré
proti Francúzsku z 19. 9. 2000, sťažnosť č. 40031/98, bod 59; rozhodnutie vo veci Amanalachioai proti
Rumunsku z 26. 5. 2009, sťažnosť č. 4023/04, bod 81).

18. V kontexte uvedeného ústavný súd uzatvára, že napadnuté konanie vykazuje nielen neefektívnosť
vedúcu v konečnom dôsledku k zbytočným prieťahom, resp. neprejednaniu veci v primeranej lehote, alezasahujeajdorodinnéhoživotaosobitnemaloletýchdetí.Týmpodľanázoruústavnéhosúdukporušeniu
označených práv sťažovateľov došlo.“...

69. Záverom súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR podrobil prieskumu konanie Okresného súdu
Košice I v intenciách vychádzajúcich z ústavnej sťažnosti žalobcov vrátane následkov tohto konania,
ktoré sú totožné i v tejto žalobe, pričom sám rozhodol o forme odškodnenia za porušenie ústavných
práv žalobcov, čo s ohľadom na citovanú úpravu § 9 ods. 6 ZoZŠ vylučuje možnosť priznania akejkoľvek
ďalšej náhrady (odškodnenia).

70. Uvedené konštatoval Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa 30. 1. 2018, sp. zn.
14Co/53/2015, zo dňa 21.11.2017, sp. zn. 14Co/64/2017.

Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa 30. 1. 2018, sp. zn. 14Co/53/2015 uviedol:
(...) pokiaľ ide o nároky na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov v 1. a 2. rade tak, ako ju tvrdili v

priebehu súdneho konania, žalobcom mohla v dôsledku prieťahov v spornom konaní na Okresnom súde
Bratislava III vzniknúť len jedna nemajetková ujma, ktorú už vyhodnocoval v rámci podaných ústavných
sťažností Ústavný súd Slovenskej republiky, a obom priznal finančné zadosťučinenie (...).“

71. Rovnako Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.11.2017, sp. zn. 14Co/64/2017

uviedol: „(...) podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi za uvedené konkurzné konanie nesprávne neprihliadal na už priznané
náhrady nemajetkovej ujmy citovaným rozhodnutiami... Ide o rovnaké porušenie práva žalobcu,
chránené aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a odstránenie stavu právnej neistoty, teda na spravodlivý súdny proces v

primeranom čase. Celkovo bolo žalobcovi priznaných za prieťahy v konkurznom konaní z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy 6.800,- EUR. Súd prvej inštancie nad rámec uvedených rozhodnutí mohol prihliadať
len na pokračujúce prieťahy v konaní od 18.10.2011 do skončenia konkurzu dňa 22.05.2014 (...)“

72. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol, pretože im nároky už

boli priznané v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 217/2023-35 zo dňa18.5.2023 a s prihliadnutím
na ust. § 9 ods. 6 ZoZŠ právo na náhradu škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy v tomto
konaní im nevzniklo, keďže Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval
o primeranom finančnom zadosťučinení, a to v rozsahu nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťami,
ktoré pri tomto rozhodovaní mohli byť zohľadnené bez ohľadu na to, že zohľadnené neboli z dôvodu

na strane poškodeného.

73. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému náhradu trov konania
a to podľa úspechu vo veci, t.j. v plnej výške. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.

74. Súd nerozhodol o trovách konania podľa ust. § 257 C.s.p., pretože na rozhodnutie o trovách konania
podľa tohto ustanovenia nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by výnimočne náhradu
celkom alebo z časti nepriznal. Výnimočnosť týchto okolností súd nevidel ani v okolnostiach danej veci
ani v okolnostiach na strane strán sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský
súd Košice v 2 vyhotoveniach.

Vodvolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiachpodania( ktorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorejveci

sa týka, čo ním sleduje, podpis a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní aj spisová značka
tohto konania) uvedie , proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací
návrh).Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku ,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, ak žalovaný

dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.