Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 9C/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124351873
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Jánošová

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124351873.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou v právnej veci žalobcu:

A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, D. A. XXX, XXX XX E. E., zast. JUDr. Andrea Stupárová, Novomeského
1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50224620 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 00151866, o zaplatenie 6 012,38 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6 012,38 Eur v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobca m á nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktoré je povinný
nahradiť v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29. 07. 2024 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy
6 012,38 Eur s príslušenstvom ako náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu,
ktorá mu bola spôsobená v období od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024 z dôvodu porušenia práva Európskej
únie,SmerniceEurópskehoparlamentuaradyč.2003/88/ESzodňa04.11.2003oniektorýchaspektoch
organizácie pracovného času tým, že bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho

právnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,konkrétnedozákonaoHasičskomazáchrannomzbore.Svojho
nároku sa domáhal v zmysle ustanovení § 11 a nasledujúcich O. z. upravujúcich nemajetkovú ujmu
z dôvodu, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiaden špecifický právny predpis pre
posudzovanie náhrady škody vzniknutej porušením práva únie, či už by sa jednalo o základ tohto
nároku alebo o určenie jeho výšky. Mal za to, že jeho nárok potom treba posudzovať analogicky podľa
ustanoveníprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky,ktoréupravujúvzťahyobsahomaúčelomnajbližšie.
2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, zástupcov strán, výplatnými páskami žalobcu,
evidenciou jeho dochádzky, oznámením o sume a zložení platu a zistil tento skutkový stav:
4. Podľa tvrdenia žalobcu tento je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR. Dňom 01. 02.
2020 na základe Rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 27. 01.
2020 bol vymenovaný do funkcie hasič záchranár špecialista hasičskej stanice so sídlom v Banskej
Bystrici v prípravnej štátnej službe ako príslušník čakateľ. Rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva
HaZZ v Banskej Bystrici zo dňa 20. 03. 2021 bol dňom 01. 04. 2021 vymenovaný do stálej štátnej služby.

Personálnym rozkazom riaditeľa zo dňa 04. 01. 2023 bol dňom 01. 02. 2023 povýšený do hodnosti
nadporučíka.Jehopracovnázmenasaskladázvykonávaniaštátnejslužby,poktorejnasledujeslužobná
pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore – ďalej ako „určená
služobnápohotovosť“).Okremurčenejslužobnejpohotovostimubývanariadenáajslužobnápohotovosťmimo rozvrhnutia služobného času, t. j. mimo bežnej služobnej zmeny (ďalej ako „nariadená pracovná
pohotovosť“) v zmysle ust. § 92 ods. 2 ZoHZZ. Jedná sa o pohotovosť, ktorá nie je vopred plánovaná
(jedná sa o pohotovosť napríklad v prípade náhle vzniknutej situácie vyžadujúcej si zásah viac hasičov

ako tých, ktorí práve vykonávajú určenú služobnú pohotovosť v rámci svojej služobnej zmeny).
5. Tak, ako to vyplýva zo znenia zákonných ustanovení o služobných pohotovostiach, ani jedna z
nich sa podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore nezapočítava do služobného času hasiča.
Služobnú pohotovosť vykonáva buď tak, že sa zdržiava po určený čas na pracovisku a je pripravený
na výkon práce, t. j. čaká na výkon práce, ale prácu ešte nevykonáva, je teda neaktívnou časťou

pracovnej pohotovosti, alebo tak, že aktívne vykonáva služobnú pohotovosť (aktívne vykonáva prácu,
vykonáva zásah) a vtedy sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas. Počas celej doby služobnej
pohotovosti sa musí nachádzať na svojom pracovisku – Hasičskej stanici so sídlom v Banskej Bystrici
bez možnosti opustenia a musí byť k dispozícii, odetý v služobnej uniforme a pripravený okamžite plniť
svoje povinnosti.
6. Pracovná zmena mu bola do 31. 12. 2021 rozvrhnutá nasledovne:

Výkon služby 17 hodín, určená služobná pohotovosť 7 hodín, ktorá bola vykonávaná v čase od 22,30
hod. do 05,30 hod. Od 01. 01. 2022 je jeho pracovná zmena rozvrhnutá - výkon služby 16 hodín, určená
služobná pohotovosť 8 hodín, ktorá je vykonávaná v čase od 22,00 hod. do 06,00 hod. V súčasnej dobe
dĺžka 1 pracovnej zmeny predstavuje najmenej 24 hodín.
Každý 3. deň odpracuje zmenu v dĺžke minimálne 24 hodín. Následne má 2 dni voľna, pomedzi to

absolvujevýcviky,školenia,rekondičnépobyty.Jehoslužobnýčas jerozvrhnutýnerovnomerne. Vrámci
1 týždňa žalobca odslúži buď 2 alebo 3 zmeny, t. j. minimálne 48 hodín alebo 72 hodín, a teda buď v
danom mesiaci odslúži 10 alebo niekedy až 11 zmien, t. j. 240 hodín alebo 264 hodín. Ročne tak pri
službe vykonávanej v zmene každý tretí deň odslúži 121,66 zmien, čo je v priemere 2 919,84 hodín
služby. Stane sa, že odslúži aj viac hodín, ak je zásah vyhlásený pred ukončením jeho služobnej zmeny

(pred 06,00 hod.), pričom zásah trvá aj niekoľko hodín.
7. Konkrétne v žalovanom období od 01. 07. 2021 do 30. 06. 2024 odpracoval len v rámci určenej
služobnej pohotovosti nadväzujúcej na výkon zmenovej služby :
– rok 2021
– 262,58

– rok 2022
– 679,75
– rok 2023
– 626,91
– rok 2024

– 308,17
– spolu
– 1 877,41 hodín
8. Poukázal na znenie ustanovení § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona o Hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej ZoHaZZ), § 86 ods. 1 a ods. 2, § 91 ods. 1 a ods. 3, § 92 ods. 1, 2, 4, § 122 ods. 1, 2, 3, §

193 ZoHaZZ. Tiež na čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) a čl. 7 ods. 2 Ústavy SR a články 1, 2 a 6 Smernice
2003/88/ES.
9. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom.

10. Podľa žalobcu tak, ako vysvetlil Súdny dvor v prípade Simmenthal, 106/77, priamo uplatniteľné
komunitárne normy musia byť aplikované „počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia
ich platnosti, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských
štátov,” pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. Citovaná Smernica mala byť do zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore riadne implementovaná. Z rozdielnych znení zákona o Hasičskom a

záchrannom zbore a Smernice však jednoznačne vyplýva, že k správnej transpozícii nedošlo.
11. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Zo znenia zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore je zrejmé, že služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka
Hasičského a záchranného zboru, čo je v priamom rozpore so znením Smernice, a to s čl. 2 ods.

1 Smernice, podľa ktorého pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi a/alebo praxou a čl. 2 ods. 2 Smernice, podľa ktorého čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom.12. Poukázal na závery z rozhodnutí Súdneho dvora, ako sú napr. rozsudok SD EÚ C-580/19 zo
dňa 9. marca 2021 (Čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti zamestnanca pre
zamestnávateľa môže byť v celom rozsahu považovaný za pracovný čas, aj keď sa zamestnanec

nezdržiava na pracovisku a ani sa nemusí zdržiavať na konkrétnom mieste), rozsudok vo veci Matzak
C-518-15(keďrozhodol,žeajpracovnápohotovosť,ktorúzamestnaneczabezpečujevmiestevlastného
bydliska, sa má tiež považovať za pracovný čas, a to na základe jednak povinnosti pracovníka zdržiavať
sanamiesteurčenomzamestnávateľomajednaknazákladeobmedzeniamožnostípracovníkavenovať
sa svojim osobným a sociálnym záujmom, ktoré je spôsobené potrebou dostaviť sa na svoje pracovisko

do ôsmich minút), C-429/09 vo veci Fuß, C-397/01 Bernhard Pfeiffer, atď.
13. Uviedol, že Súdny dvor taktiež rozhodol, že Smernica je aplikovateľná aj na výkon služby hasičov.
Rovnaký právny názor ustálili i súdy SR, keď poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
17Co/82/2022 zo dňa 14. 12. 2022, v ktorom súd uviedol : „Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže
byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny
význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne

činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho
práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je
niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič, nie je relevantná na účely
charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/ES.
14. Služobná pohotovosť, ktorú v rámci 1 služobnej zmeny odpracoval v rozsahu 7 hodín do 31. 12.

2021, od 01. 01. 2022 v rozsahu 8 hodín, nie je započítavaná do jeho pracovného času. Z 24 hodinovej
služobnej zmeny je mu v súčasnosti započítavaných do pracovného času len 16 hodín (do konca roka
2021 to bolo 17 hodín). Jeho skutočný priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie tak
predstavuje 56 hodín týždenne, čo markantne presahuje limit maximálneho týždenného pracovného
času stanoveného úniovým právom - Smernicou, hoci sa formálne javí, že odpracuje priemerne

menej hodín, nakoľko zamestnávateľ nezapočítava služobnú pohotovosť do fondu pracovného času.
Za správne prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky zodpovedá žalovaný, za
ktorého koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy. V zmysle judikatúry Súdneho
dvora absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná
bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by

mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Ide o zodpovednosť za škodu bez možnosti
liberácie a exkulpácie.
15. Žalobca poukázal na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora (C-303/98, C-241/99, F.), v zmysle ktorej
Súdny dvor opakovane rozhodol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný

čas tak, ako to predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu, ako ho kogentne ustanovuje článok
2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý
vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje
maximálnu 48-hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) Smernice. Rovnaký záver
vyplýva podľa neho z ťažiskového rozsudku vo veci Günter Fuß C-429/09.

16. Aplikujúc uvedené závery Súdneho dvora na tento konkrétny prípad, keďže počas žalovaného
obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, mal za
to, že ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora a prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej
závažnosti porušenia právnej normy Únie bola naplnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je
existencia škody, pod škodou je treba rozumieť ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku straty času

odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený
článkom 6 písm. b) Smernice rešpektovaný.
17. Z judikatúry Súdneho dvora k náhrade škody vzniknutej z porušenia úniového práva podľa žalobcu
vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná
vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity); náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme (viď napr. rozsudok vo veci
Brasserie du pecheur a Factortame).

18. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku, mal za to, že touto žalobou uplatnený nárok je pri
absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi
potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú ustanovenia § 11 - § 13 OZupravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Argumentoval tým, že
dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej
integrity spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na

súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Práca
hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma ako životné poslanie. Pri svojej práci neraz
nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po
práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho sa mu v dôsledku sústavného porušovania práva

na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Chcel by viac času tráviť so svojou rodinou, matkou, s ktorou
býva v spoločnej domácnosti v rodinnom dome, ktorý v súčasnosti prerába, ako aj priateľmi, ktorým sa
nemôže plnohodnotne venovať.
19. K požadovanej výške náhrady uviedol, že za odpracované hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti
je mu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda” resp. „služobný plat,” čo taktiež potvrdzuje, že
služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške v zmysle ustanovenia § 122 ods. 1

ZoHaZZ. Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracuje v rámci každej
24 hodinovej služby a tieto mu nie sú započítavané do služobného času.
20. Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (vyššie citovaný § 92 ods. 2
ZoHaZZ) odlišuje tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času,
t. j. mimo rozpisu svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v prípade

náhlej potreby privolania väčšieho počtu hasičov, ak dôjde ku živelnej pohrome, resp. inej závažnej
udalosti, ktorá si vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných
zmien. Základný rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v
rámci každej jednej pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, na výkon nariadenej
pohotovosti je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času, a to spravidla v čase, keď

sa nachádza v domácom prostredí, príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby).
21. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej
služobnej pohotovosti, keďže:
– za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje 15 % (v bežné služobné dni), resp. 30 % (v dni
služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu za každú odslúženú hodinu

pohotovosti,
– za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do
služby na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni),
resp. 100 % (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti.

22. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové a právne okolnosti veci mal za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ
je práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie” prejednávanej veci na to,
aby jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa jeho názoru je výšku
nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých
táto ujma vznikla.

23. Náhradu škody vypočítal za obdobie jednotlivých kalendárnych rokov ako rozdiel medzi výškou
náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa §
122 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja),
t. j. vo výške zodpovedajúcej 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu

žalobcu (50 % - 15 % = 35 % a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50 % - 30 % = 20 %).
24. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Na základe výkladu článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS v spojení s článkom 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES mal za to, že toto ustanovenie obsahuje
nie taxatívny ale len príkladný výpočet takých činností, ktorých sa týka a každá členská krajina sama
posudzuje, či sa na organizáciu splňujúcu charakteristiku vzťahuje pojem „osobitná činnosť verejných

služieb,“ a teda či následne do vnútroštátnej právnej úpravy činnosti takejto organizácie je povinný štát
implementovať Smernicu 2003/88/ES.
25. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 2 negatívne vymedzuje svoj rozsah pôsobnosti, keď podľa
citovaného článku sa neuplatňuje na odvetvia činnosti zahŕňajúce určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany, pod ktorý je možné subsumovať aj činnosť Hasičského a záchranného zboru. Poukázal v tomto

smere na ustanovenie § 12 Zákona o civilnej ochrane obyvateľstva č. 42/1994 Z. z., § 3 zákona č.
315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z., podľa ktorých hasičský zbor vykonáva
zásahovú činnosť, okrem úseku ochrany pred požiarmi, aj na úseku civilnej ochrany obyvateľstva pri
výkone záchranárskych činností, na ktoré sa Smernica nevzťahuje.26. K výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že pokiaľ aj žalobca tvrdil, že jeho vôľou bolo uplatniť si
nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, v zmysle § 11 až § 13 O. z., s poukazom na znenie
ustanovenia § 124 ods. 1 CSP si uplatnil mzdové nároky. Svedčí o tom spôsob, ktorým exaktne vypočítal

svoju údajnú nemajetkovú ujmu ako rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a odmenou
za nariadenú služobnú pohotovosť, pričom vychádzal zo znenia ustanovenia § 122 ods. 1 a 2 zákona č.
315/2001 Z. z., ktorý stanovuje spôsob výpočtu mzdových nárokov príslušníkov za služobnú pohotovosť.
Nerozlišuje pri tom, či sa jedná o služobnú pohotovosť odpracovanú nad rámec Smernice 2003/88/ES
alebo nie. Žiada náhradu len za určenú služobnú pohotovosť. Pri nariadenej služobnej pohotovosti už

škodu nepociťuje. Ak by aj došlo k porušeniu Smernice vo vzťahu k nemu a týmto porušením by boli
hodiny nariadenej služobnej pohotovosti, tak by nepociťoval žiadnu ujmu vo vzťahu k týmto hodinám,
ale pociťoval by škodu len vo vzťahu k určenej služobnej pohotovosti, ale len do výšky rozdielu medzi
poskytnutou odmenou a 50-timi percentami zo sumy, ktorá je príslušná časť jeho služobného platu.
Z uvedeného vyplýva, že týmito výpočtami len simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí
s výškou odmeny za služobnú pohotovosť.

27. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19, z ktorého vyplýva, že nič
nebráni tomu, aby sa doba, ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej
pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby, bola odmeňovaná iným
spôsobom, ako doba štátnej služby, počas ktorej plní služobné úlohy. Ďalej poukázal na odlišné právne
posúdenie rovnakých nárokov v rozhodovacej činnosti Krajského súdu Košice, Okresného súdu Pezinok

a Rimavská Sobota
28. Pokiaľ žalobca pri výpočte vychádzal z fondu pracovného času, ktorý sa využíva pre naplnenie
plánovaných hodín tak, aby z neho bolo možné vypočítať mzdu, nejde o správny ukazovateľ skutočne
odpracovaných hodín. V zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. sa ako služobný čas posudzuje aj čerpanie
dovolenky, čas plateného služobného voľna, či čas náhradného voľna za službu nadčas a službu vo

sviatok (§ 97 ods. 1 zákona). Preto nemožno zamieňať pojmy pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1
Smernice s fondom pracovného času.
29. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 20. 09. 2024 polemizoval s vyjadrením žalobcu
v žalobe, podľa ktorého premlčacia doba sa viaže na deň splatnosti mzdy a je 3-ročná. Z obsahu jeho
vyjadrenia (písomného ani ústneho) nevyplynulo, že by namietal jej márne uplynutie čo i len k časti

požadovaného nároku. Súd pojednával v ten istý deň aj ďalšiu vec týkajúcu sa rovnakých účastníkov,
s rovnakými právnymi zástupcami pod sp. zn. 9C/55/2024, kde zástupca žalovaného na výslovnú otázku
súdu uviedol, že nevznáša námietku premlčania nároku. V tomto konaní odkázal aj na argumentáciu
v predchádzajúcom. Z uvedených dôvodov sa súd touto otázkou nezaoberal.
30. V prípade, ak by sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice

2003/88/ES, mal za to, že ani takáto konštatácia nezakladá žiaden nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
ani mzdových nárokov žalobcu. Je podľa neho nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou smernice
a jej samotnou aplikáciou. Súd má skúmať, či pri aplikácii rozvrhovania služobného času žalobcu došlo
k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice alebo nie. Bremeno tvrdenia a dôkazu porušenia článku 6
písm. b) Smernice je na žalobcovi. Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR 7Cdo/29/2021 týkajúce sa

individuálneho posúdenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
31. Výklad článku 6 Smernice 2003/88/ES je potrebné vykonávať v súvislosti so znením článkov 2, 7,
16, 17 a 19 Smernice, nie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. tak, ako to urobil žalobca. Pokiaľ by
však súd vychádzal zo znenia tohto zákonného ustanovenia, poukázal na jeho gramatický výklad, ktorý
nezahŕňa časy odpočinku do služobného času, ale ich iba posudzuje ako služobný čas. Časy odpočinku

ako dovolenka, voľná, či iné dni, počas ktorých žalobca nepracoval, sa posudzujú ako služobný čas
z dôvodu, že ide o platené dni voľna, a teda je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP, teda
v evidencii dochádzky, z ktorej sa tvoria výplatné pásky, ktoré musia reflektovať všetky dni, za ktoré
patrí príslušníkom mzda. Článok 6 Smernice nemožno chápať tak, že každých 7 po sebe nasledujúcich
dní musí striktne byť dodržaná horná hranica 48 hodín. Poukázal na referenčné obdobie nepresahujúce

4 mesiace uvedené v článku 16 písm. b). Keďže požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, je
nevyhnutné, aby boli prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice, čo umožňuje jej článok 17 ods.
3 písm. b) a iii).Tiež odkázal na ods. 15 preambuly Smernice, ktorý poukazuje na potrebu a nie na
možnosť odchýlky od určitých ustanovení. Túto definuje článok 17 ods. 3 písm. b), kde v prípade
protipožiarnych služieb poukazuje na skutočnosť, že je potrebné sa odchýliť od článku 16, t. j. 4-

mesačného referenčného obdobia, čím v článku 19 rozširuje referenčné obdobie až na 6 mesiacov.
32. Žalobca podľa neho ani neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Škodu stanovil
nejasným spôsobom tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmeňovaný. Pri
nástupe do služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa budú na neho vzťahovať privýkone štátnej služby príslušníka hasičského zboru. Požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy
považoval za premrštenú, neprimeranú s porovnaním výšky náhrad priznávaných obetiam trestných
činov.

33. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v zmysle uznesenia Súdneho dvora C-52/04 činnosti
vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc, takže článku 6 bodu 2 Smernice v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín
určenej ako maximálny týždenný pracovný čas. Jediným cieľom výnimky uvedenej v článku 2 ods. 2
bolo zabezpečenie činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany, bezpečnosti, zdravia, verejného

poriadku v závažných a mimoriadnych prípadoch (napr. prírodná katastrofa).

34. K výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol, že si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady
škody z titulu porušenia úniového práva. Spôsob výpočtu nároku nestanovuje, aký druh nároku si
uplatňuje. Jeho nárok sa nezakladá na tvrdení, že je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný inak,
než za ostatný služobný čas. K takémuto spôsobu výpočtu pristúpil z dôvodu, že naša právna úprava

neobsahuje spôsob výpočtu náhrady škody z titulu porušenia úniového práva. Nemajetková ujma na
jeho strane vznikla v dôsledku prekračovania maximálneho pracovného času a tým súvisiacou stratou
odpočinku, čím došlo k porušeniu jeho práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva na
ochranu zdravia. Poukázal tiež, že sa jedná o niekoľkoročný zásah do práv garantovaných Ústavou SR
v článku 19 ods. 2 a 39 ods. 1. Jeho práva sú naďalej porušované.

35. Jeho služobný čas je rozvrhnutý nerovnomerne a spôsob výpočtu je rovnaký ako v predchádzajúcich
súdnych sporoch voči žalovanému, ktorý nikdy nebol spochybnený ani súdom, ani žalovaným. Takto je
zakotvený aj v § 86 ods. 1 veta druhá ZoHaZZ. Žalovaný nenamietol, že by v ním uvádzaných obdobiach
nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Podľa judikatúry Súdneho
dvora sú členské štáty povinné garantovať dodržiavanie maximálneho 48-hodinového týždenného

pracovného času aj vo vzťahu k referenčným obdobiam. Služobná pohotovosť sa mu nezapočítava do
služobného (pracovného) času a nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve vďaka tomu
z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu
smernice, keďže takto evidenčne na papieri nie je prekračovaný maximálny týždenný pracovný čas
48 hodín. Ani po 24-hodinovej zmene, kedy by mal mať 2 dni voľna na regeneráciu, reálne tento čas

k dispozícii nemá. Táto doba môže byť predĺžená výjazdom, musia absolvovať rôzne kurzy a školenia
práve medzi zmenami. Ani za čas strávený na týchto kurzoch nedostávajú odmenu, ani len náhradné
voľno.Náhradnévoľnosúpovinníčerpaťprioritnepredčerpanímdovolenkyaaksihonestihnevyčerpať,
prepadá bez náhrady. Keďže sú nútení prednostne čerpať náhradné voľno, majú problém s čerpaním
dovoleniek, ktoré často nestihnú reálne vyčerpať.

36. Hoci Zákonník práce v ustanovení § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa
zamestnaneczdržiavanapracoviskuajepripravenýnavýkonpráce,aleprácunevykonáva,jeneaktívna
časťpracovnejpohotovosti,ktorásapovažujezapracovnýčaspodľaustanovenia§12ods.6ZoHaZZsa
na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon. Zákon o HaZZ na Zákonník práce v tomto smere neodkazuje.

37. Mal za to, že aj z judikatúry súdov Slovenskej republiky (aj z tej, na ktorú poukazoval žalovaný),
jednoznačne vyplýva, že žalovaný nesprávne transponoval úniové právo do vnútroštátneho poriadku.
Článok 17 ods. 1 Smernice sa na príslušníkov hasičského zboru vôbec nevzťahuje, čo je zrejmé už zo
samotného jeho textu. K náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že z rozsudku Súdneho dvora C-243/2009
zo dňa 14. 10. 2023 vyplýva, že len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho

dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice.
38. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zopakoval svoju dovtedajšiu
argumentáciu a poukázal na rozhodovaciu prax súdov vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy.
39. Na pojednávaní vypočutý žalobca trval na žalobe. Uviedol, že nie je ženatý, nemá deti, ale žije
s matkou, ktorá má 65 rokov a rekonštruuje rodinný dom, v ktorom bývajú. Pracuje na 24-hodiné

zmeny, vrátane nočnej práce. Po takýchto zmenách nie je veľmi použiteľný, je nevyspatý. Celkove nemá
dostatok adekvátneho času, ani priestoru, aby sa mohol venovať iným koníčkom. Pokiaľ ich aj mal, tieto
už zavrhol na vedľajšiu koľaj. Aj počas voľna fakticky svoj čas venuje výcvikom súvisiacim s výkonom
jeho práce, keďže je inštruktorom prvej pomoci a predsedom skúšobných komisií. Tiež prednáša v rámci
celého kraja a chodí sám na vzdelávanie. Je zdravotnícky záchranár a pracuje v ambulancii záchrannej

služby. Má toľko náhradného voľna, ktoré súvisí aj s jeho inštruktorskou činnosťou, že by mohol zostať
doma aj 2 mesiace. Má aj starú dovolenku. Nemôže ju však čerpať, nakoľko sú len 20, z toho môžu
čerpať dovolenku len 6. Je ich málo a ak je nejaká PN, tak ju nemôže čerpať nik, je na to poradovník.Prípadná finančná kompenzácia tejto situácie nie je dôvodom na to, že by podal takúto žalobu. Jedná
sa mu najmä o kompenzáciu časovú.
40. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Služobný čas

príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.“
41. Podľa § 86 ods. 1 a ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v

jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu
bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24
hodín v služobnom dni.“
42. Podľa § 91 ods. 1 a ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Štátnou službou nadčas
je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno
príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.“

43. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“
44. Podľa § 92 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Na zabezpečenie nevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo

rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom
dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.“
45. Podľa § 92 ods. 4 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Pri nariadenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť vymedzený priestor na
odpočinok.“

46. Podľa § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.“
47. Podľa § 122 ods. 2 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2

nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 %
zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste
vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho
pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 %

zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou
použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.“
48. Podľa § 122 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Náhrada za služobnú pohotovosť
podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.“

49. Podľa § 12 ods. 6 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Na právne vzťahy príslušníkov pri
vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.“
50. Podľa § 193 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore: „Na služobný pomer príslušníkov sa použijú
primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,
§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods.

1, 2, ods. 9 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222,
§ 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce.“
51. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) Ústavy SR: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a
uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä - ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci (písm. c)), - najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d)), - primeraný odpočinok po práci

(písm. e)).“
52. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR: „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.“
53. Podľa článku 2 Smernice 2003/88/ES: „Na účely tejto smernice platia tieto definície:1. "pracovný
čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonávasvoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;2. "čas
odpočinku" je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.“
54. Podľa článku 6 Smernice: „Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v

súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“
55. Článok 1 Smernice bod 1. „Ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre

organizáciu pracovného času. Podľa bodu 2. sa táto smernica vzťahuje na: a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa bodu 3.
sa smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice
89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.“
56. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako škody vzniknutej v

dôsledku porušenia práva Európskej únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná
do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ZoHaZZ. Súd sa stotožnil s
názorom žalobcu, že spor o náhradu škody z dôvodu porušenia únijného práva patrí do právomoci súdu,
keďže v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje iný orgán ako všeobecný súd

v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o tomto nároku (viď článok 1 CSP).
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za vzniknutú škodu, keď článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizáciepracovnéhočasumápriamyúčinok,keďžepriznávajednotlivcoviprávavrámciminimálnych
požiadaviek na bezpečnosť na ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. Z uvedených dôvodov

je žalovaný – Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná
Ministerstvo vnútra SR ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný
zbor,ktoréhopríslušníkomježalobca.Zároveňsajednáajoštátnyorgán,dokompetenciektoréhospadá
právna úprava postavenia organizácie a riadenia hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo vnútra
je potom zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc EÚ do slovenského právneho poriadku týkajúce

sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov
hasičského a záchranného zboru.
57. Súd ďalej skúmal, či je daný základ nároku.
58. Článok 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu(ďalejlen„Smernica“),bod1.ustanovujeminimálnepožiadavky

na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Podľa bodu 2. sa táto smernica
vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci
a na maximálny týždenný pracovný čas a
b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Podľa bodu 3. sa smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku
2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice.
59. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci: bod 1. Táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti,
verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie,

kultúru, voľný čas atď.). Bod 2. Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť
v zmysle cieľov tejto Smernice.

60. Žalovaný namietal, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako
príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej
ochrany. Súd k tomu uvádza, že Smernica 2003/88/ES (odkazom na Smernicu 89/391/EHS) definuje
svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti – verejné i súkromné. Ako vyplýva z bodu 2 prvého
pododseku článku 2, predmetná Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej
ochrany. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný
na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj zo znenia čl. 2 ods.1 tejtoSmernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2
ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/
EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti

týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí
vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad
v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchranné tímy.

61. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene
nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa
teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v

oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z
pôsobnostiuvedenejvčl.2ods.2vprvompododsekuSmernice-naopaksanaňupoužijetátoSmernica.
62. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca spoločenstva vychádzal zo zásady
použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal možnosť členským štátom odchýliť
sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl. 17), avšak podľa článku 17 ods.3

písm. b/, (iii) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky len od článkov 3, 4, 5, 8 a 16, avšak odchýlku od čl. 2 alebo čl. 6 Smernica nepripúšťa. Zo
záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok
2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 Smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v
tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná

služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok
6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa
predmetná Smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v

teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci
iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené
príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom
na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku,
pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4 bod 6 uvádza,

že preberá Smernicu. Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí
do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 Smernice
2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 Smernice v prípade príslušníkov hasičského zboru. Tento
článok sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Na pracovníkov protipožiarnej
služby sa vzťahuje článok 17 ods. 3, ktorý však neumožňuje odklon od článku 6 Smernice.

63. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa

čl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.V zmysle článku 7 ods. 2 a
ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP, je súd viazaný medzinárodnoprávnymi

záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, je tiež viazaný judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez
ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi
komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone
súdnej moci treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie tak, ako je podávaná

súdnym dvorom. Vzťah Úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku
a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra
Súdneho dvora EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na
zásade pacta sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia
záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení,
ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd
konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice

sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý
výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa ponecháva na členské štáty -
smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a prostriedkov.
64. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt
(vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom

stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti
(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal

transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebobolatransponovanánesprávne,ustanoveniasmernicesúimperatívneadostatočnejasnéapresné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr. Rozhodnutia
SúdnehodvoruvoveciVanDuyn;voveciC152/84Marshallv.SouthamptonandSouth-WestHampshire

Area Health Authority; vo veci C 8/81 Becker; vo veci C 148/78, Pubblico Ministero v. Tullio Ratti) a bola
vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote, resp.
určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný,
presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie
lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá

povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo).
65. Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom
verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale
aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány,
ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na

tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa judikatúry
Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody
od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď
komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi
porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. K tomuto záveru dospel

interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy komunitárneho právneho
systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.
66. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie
v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou
priamehoúčinkuustanoveníkomunitárnehopráva,ktorýchporušeniejepríčinouspôsobenejškody.Bola

potom daná vecná aktívna legitimácia žalobcu v spore. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že
povinnosť štátu vzniká bez ohľadu na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho
práv, t. j. aj v prípade, ak porušenie komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil
vnútroštátny zákonodarca.
67. Ako už bolo uvedené, predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia

práva Európskej únie v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku.
68. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky: Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu
spôsobenú porušením práva únie, ak:

a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát,
b) porušenie práva únie je dostatočne závažné,c) medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.
69. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci bola splnená, nakoľko čl. 2 a

čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas. Táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť ani pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o

ktorú ide vo veci samej.
70. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nedostatočne transponoval Smernicu, jej článku 6 písm.
b), ktorý nebol do nášho právneho poriadku (zákona o Hasičskom a záchrannom zbore) prebratý
správne, pretože náš právny poriadok umožňoval, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
vrátane nadčasov presiahol 48 hodín tým, že v rozpore s článkom 2 Smernice nepovažoval za výkon
práce obdobie, kedy musel byť k príslušník hasičského zboru/ žalobca/ k dispozícii žalovanému v čase

určenej a nariadenej pohotovosti, ktorá skutočnosť je sama o sebe považovaná za dostatočne závažné
porušenie únijnej právnej normy. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času v tejto
Smernici bolo zabezpečiť potreby odpočinku, aby nedošlo k poškodeniu zdravia pracovníka, prípadne
tretích osôb a aby nedošlo k zásahu do práva na súkromie a rodinný život.
71. O tom, že táto Smernica nebola prebratá do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore správne,

svedčí aj tá skutočnosť, že medzičasom došlo k novelizácii zákona práve ustanovení § 97 ods.
3 s účinnosť od 01. 11. 2024. Podľa tohto nového ustanovenia sa na účely výpočtu priemerného
týždenného služobného platu, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a)
a štátnej služby nadčas v období 6 mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej
služby neposudzujú časy podľa ods. 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu, čerpania dovolenky

podľa § 93 ods. 1 a časť podľa ods. 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného
služobného času do obdobia 6 mesiacov nezapočítavajú.
72. Žalobca preukázal, že v dôsledku porušenia únijného práva musel reálne odpracovať viac, ako
bol povinný v zmysle Smernice, na úkor svojich blízkych, koníčkov, rodiny a iných aktivít nesúvisiacich
s jeho pracovným zaradením. Preukázal tým splnenie podmienky uvedenej pod bodom c/. Žalovaný

jeho tvrdenie nijakým spôsobom nevyvrátil.
73. Súd nezastáva názor, že žalobca spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy skrýval svoj mzdový
nárok. Z obsahu žaloby, okolností prípadu a z vyjadrenia samotného žalobcu je zrejmé, že sa mu
jednalo predovšetkým o dodržanie maximálnej hranice odpracovaných hodín v súlade so Smernicou už
z uvedených dôvodov.

74. Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva
zo strany členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje
komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia by mali vyplývať z vnútroštátneho
právneho poriadku, pričom však tieto kritériá by nemali byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v
prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia

praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia.
75. Súd poukazuje aj na článok 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR, podľa ktorých majú mať
zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v
danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i. a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu
prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci Obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR

má každý právo na ochranu zdravia. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24
Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
76. Ako už bolo uvedené Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadom

práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobnej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu
neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Z uvedených dôvodov súd akceptoval názor žalobcu, že pre stanovenie výšky ujmy má najbližšie k práve
na náhradu škody z titulu porušenia práva únie analogicky ustanovenie § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka upravujúcich nároky fyzickej osoby pri zásahoch do osobnosti (viď § 853 O. z.).

77. V zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.
78. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri
služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho
poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj

žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného
do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom

možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú
splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne
zadosťučinenie nepostačujúce
79. V danej veci súd považoval za relevantné, že dochádzalo niekoľko rokov k porušovaniu práva
žalobcu na primeraný odpočinok, pričom povaha výkonu práce žalobcu ako aj jej čas nerovnomerne

rozvrhnutý je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, a preto je dôležité, aby mal možnosť si po
vykonanej práci si aj primerane odpočinúť. V dôsledku právnej úpravy platnej v čase zásahu, keďže
čas služobnej pohotovosti nebol súčasťou služobného času žalobcu, skracoval sa mu čas odpočinku, v
ktorom sa mohol venovať svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. Tým mal súd preukázanú existenciu
závažnej ujmy na strane žalobcu, ktorá nepochybne vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením

komunitárneho práva.
80. Žalovaný namietal výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú.
Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že v danom prípade má byť náhrada škody (nemajetkovej ujmy)
nielenprimeranoukcharakteruarozsahuzásahu,alemáspĺňaťajsatisfakčnúsankčnúfunkciuafunkciu
generálnej prevencie pred pokračovaním v porušovaní práva.

81. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného
času. Nežaloval teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín
týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu
priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri

výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k
následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal
žalobca.
82. Súd si osvojil tento spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy a považoval ho
za primeraný s poukazom na rozsah a charakter protiprávneho zásahu žalovaného do rodinného

života žalobcu, jeho súkromia, jeho Ústavou garantovaného práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci. Nárok
žalobcu však nepredstavoval ako už bolo uvedené mzdový nárok. Nemajetková ujma mohla byť
stanovená imaginárnou čiastkou, pričom žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie
vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ. Reálne vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť,

ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil. Jej
výšku je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou k nemajetkovej ujme, ktorá žalobcovi vznikla,
pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po
ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa
názoru súdu by ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa v postavení žalobcu a zároveň nie je

likvidačnou vzhľadom k pomerom žalovaného.
83. Žalobcom požadovanú výšky náhrady takto vypočítanú preto považoval za primeranú, spĺňajúcu
satisfakčnú aj reparačnú funkciu. Priznal ju v súlade s ustálenou judikatúrou Okresného súdu Banská
Bystrica ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobných sporoch a zjavne splnila aj funkciu
generálnej prevencie, keď v dôsledku týchto žalôb došlo aj ku zmene právnej úpravy zákona o HaZZ .

84. Pokiaľ žalovaný namietal neprimeranosť požadovanej výšky náhrady a odkazoval na porovnanie
s výškou odškodnenia obetí násilných trestných činov, súd odkazuje v tomto smere na jedno
z posledných rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici v obdobnej veci vedené pod sp. zn.
17Co/58/2024, jeho bod 66, podľa ktorého vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnostných právžalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvania zásahu nie je dobre možné porovnať daný nárok
s inými obdobnými prípadmi zásahov. Navyše prisúdená náhrada ani v danom prípade neprevyšuje
náhrady priznávané napr. obetiam trestných činov. S poukazom na uznesenie NS SR 9Cdo/47/2023

pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravnej nehody nie je dôvodné
túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov č.
215/2006 Z. z., resp. č. 274/2017 Z. z., keďže vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru tejto osobitnej
regulácie sa nejaví ako vhodné ju preberať pri odškodňovaní v rýdzo súkromnoprávnych vzťahoch.
Záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom

a nevylučuje súkromnoprávny nárok voči skutočnému páchateľovi v rozsahu, v akom nebol pokrytý
poskytnutou sumou zo strany štátu.
85. V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu žalovaným súd poukazuje na
znenie ustanovenia § 19 písm. b) CSP, upravujúceho osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri
všeobecnom súde žalovaného je na konanie príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody. Podľa žalobcu k zásahu do jeho práva v súvislosti s jeho nárokom

na náhradu škody vzniklo pri výkone jeho štátnej služby ako príslušníka zboru v územnom obvode
Okresného súdu Banská Bystrica. Z týchto dôvodov bola námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná
a súd k nej neprihliadal.
86. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a žalobe v plnom
rozsahu vyhovel.

87. O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodovať súdny úradník s poukazom na ustanovenie § 262
ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
v dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Banská Bystrica.
V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť

podpísané. Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s
prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania na trovy
toho, kto ho urobil.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).