Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/35/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123203841
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5123203841.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Erika Vargu a členov senátu – sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Róberta Urbana, v
spore žalobcov: 1/ A. B. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, 2/ B. A., C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom
B. XXX, obaja žalobcovia právne zastúpení spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o.,
so sídlom Framborská 253/21, Žilina, proti žalovanému: E. D., nar. X.X.XXXX, bytom B. XXX, za účasti
intervenienta na strane žalovaného: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, o zriadenie vecného
bremena za náhradu, na základe odvolania žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 51C/35/2023-243 zo dňa 4.7.2024 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovaný a intervenient na strane žalovaného majú voči žalobcom 1/ a 2/
n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej v texte aj ako súd prvej inštancie) s poukazom na aplikáciu
§ 123, § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka v spojení s článkom 20 ods. 1, 3,
a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ustanovenia citované v napadnutom rozsudku) zriadil vecné bremeno
spočívajúce v práve prechodu pešo a prejazdu motorovými vozidlami cez pozemky žalovaného - parcela
registra „C“ parc. č. 301/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 68 m2 a parcela registra „C“ parc.

č. 301/7 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, nachádzajúce sa v katastrálnom území obce
B., zapísané na LV č. XXX, a to k stavbe rodinného domu s. č. XXX, postaveného na parcele registra
„C“ parc. č. 299, nachádzajúceho sa v katastrálnom území obce B., zapísaného na LV č. XX (výrok I.).
Žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému ako náhradu za zriadené
vecné bremeno sumu 2.114,51 EUR, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Po vymedzení pojmových znakov inštitútu vecného bremena súd prvej inštancie konštatoval, návrh

na zriadenie vecného bremena môže podať vlastník stavby, čo v danom prípade sú žalobcovia 1/ a 2/
ako vlastníci domu so súp. č. XXX, čím je daná ich aktívna vecná legitimácia v konaní. Pasívne vecne
legitimovaným je vlastník pozemkov, ktoré navrhuje vlastník stavby zaťažiť právom zodpovedajúcim
vecnému bremenu, t. j. v tomto prípade žalovaný ako vlastník pozemkov KN-C č. 301/4 a č. 301/7.

3.1. Následne okresný súd uviedol, že zriadiť vecné bremeno práva cesty podľa § 151o ods. 3 OZ
možno za splnenia troch podmienok: a) vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku,

b) prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak a c) neexistujú okolnosti, ktoré zriadenie práva
cesty vylučujú.3.2. Prvá podmienka bola splnená, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že stavba
domus.č.XXXstojínapozemkuvovlastníctvežalobcov1/a2/,avšakpriľahlýpozemok,ktorýumožňuje
prístup k stavbe z verejnej komunikácie je vo vlastníctve inej osoby - žalovaného.

3.3. Vo vzťahu k druhej podmienke, podľa ktorej prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak,
súd prvej inštancie konštatoval, že právo cesty cez cudzí pozemok je núdzovým riešením, keď nemožno
iným spôsobom zabezpečiť prístup vlastníka stavby na verejnú komunikáciu, čo zo strany žalobcov bolo
v konaní takisto preukázané. V konaní
o zriadenie vecného bremena musí skúmať najvhodnejšiu formu vecného bremena pre najefektívnejší

prístup žalobcov k stavbe a pre najmenej obmedzujúci zásah do vlastníckeho práva vlastníka pozemku.
V prípade (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2711/2011), že nehnuteľnú vec bez
prístupu obklopuje niekoľko susedných pozemkov, je potrebné, aby nevyhnutná cesta bola zriadená
cez ten pozemok, ktorý vyhovuje potrebe vlastníka veci riadne ju užívať s nákladmi čo najmenšími,
pritom musí byť dodržané, aby sused bol zriadením alebo užívaním nevyhnutnej cesty čo najmenej
obťažovaný a jeho pozemok bol čo najmenej zasiahnutý. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.

zn. 22Cdo/1897/2004 vecné bremeno cesty podľa § 151o ods. 3 OZ nemožno zriadiť, ak si môže vlastník
stavby zabezpečiť prístup k stavbe z verejnej komunikácie.
3.4.Vkonaníbolopreukázané,žežalobcovianiesúvlastníkmižiadnychpozemkov,cezktorébysamohli
dostať k verejne prístupnej pozemnej komunikácii. Žalobcovia teda nemajú prístup k stavbe rodinného
domu z verejnej komunikácie tak, aby stavba ich domu bola prístupná aj pre vozidla zdravotnej pomoci

alebo hasičskej techniky, ako aj pre nevyhnutnú údržbu domu.
3.5. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcovia majú možnosť zabezpečiť si prístup k ich rodinnému domu z
verejnej komunikácie cez vedľajšie pozemky parc. reg. „C“ č. 290/2, 293, 296 cez 1,5 m odskok, z výpisu
z katastra nehnuteľností vyplýva, že ide o pozemky patriace trom rôznym osobám - p. F., rodine A. a p.
A. D.. Nebolo tvrdené ani preukázané, že by vlastníci týchto troch parciel súhlasili s tým, aby sa tieto

parcely využívali na účel prechodu peši a prejazdu autami v prospech žalobcov na prístup
k ich domu. Z výsluchu žalobcov síce vyplynulo, že žalobcovia využívajú na prístup k ich domu aj túto
plochu, avšak začali s tým až po osadení rampy žalovaným a robia tak väčšinou z dôvodu, aby sa
vyhli hádkam so žalovaným. Právne postavenie žalobcov je však v tomto smere neisté, pretože nie je
vylúčené, že im počas užívania tejto náhradnej prístupovej cesty spoluvlastníci pozemkov zamedzia

prechod cez tieto parcely. Všetky tieto skutočnosti môžu viesť k vyvolaniu ďalších súdnych sporov, či už
o uloženie zákazu užívania pozemkov, vydania neoprávneného majetkového prospechu, a to na ťarchu
žalobcov z dôvodu neoprávneného užívania týchto pozemkov.
3.6. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že žalobcovia môžu a aj využívajú prechod cez pozemky
sestry žalobcu 1/ p. A. A. a jej manžela, t. j. cez parcely KN-C č. 297/2, 298/3, poukazujúc na historické

užívanietýchtopozemkovablízkerodinnévzťahy,súdprvejinštanciekonštatoval,žeanivtomtoprípade
nejdeoprávocestyvovzťahukuktorémubyexistovaladohodamedzižalobcamiavlastníkmipozemkov.
Z vykonaného dokazovania, najmä z obhliadky na mieste, ako aj z predložených snímok
z katastrálnej mapy a ortofotomapy vyplýva, že na uvedených pozemkoch sa nachádzajú dva rodinné
domy a cesta by viedla cez dvor vlastníkov týchto domov. Pokiaľ bolo poukazované, že žalobcovia tade

prechádzajú, podľa okresného súdu z dokazovania vyplynulo, že tade prechádza iba otec žalobcu B. A.
G.,pretožetammávstarejchalupezemiakyarovnakotadeprechádza,keďideklekárovi,kuktorémuho
vozí dcéra. Podľa okresného súdu zákon výslovne vyžaduje, že vlastník domu musí mať zabezpečený
prístup do domu, pričom vlastníkmi sú žalobcovia 1/ a 2/, a vo vzťahu k nim žalovaní nepreukázali,
že žalobcovia túto cestu využívajú ako prístupovú cestu. Je bez významu, či sú priľahlé pozemky vo

vlastníctve príbuzných žalobcov 1/ a 2/, keď medzi pozemkami je oplotenie a rovnako aj bránka a stavba
altánku. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že altánok bol účelovo postavený tak, aby sa vytvorilo zdanie nemožnosti
prechodu cez pozemky sestry žalobcu 1/, toto tvrdenie preukázané nebolo, žalovaný nenavrhol vykonať
dokazovanie na preukázanie, kedy altánok bol postavený. Zároveň strany sporu zhodne na obhliadke
uviedli, že medzi pozemkami žalobcov a jeho sestry bolo oplotenie s bránkou, sporná bola len strana,

na ktorej sa bránka nachádzala.
3.7. K žalovaným akcentovaným historickým súvislostiam užívania parciel 297 a 298 rodinou žalobcov,
okresný súd poukázal, že skutočne v zmysle Územného rozhodnutia ONV - odbor výstavby v Žiline z
21.12.1973 mal B. A. st. prístup k stavbe rodinného domu zriadený cez pozemky XXX a XXX, avšak
išlo o prístup dočasný. Zároveň z výsluchu p. B. A. st. vplynulo, že predmetný pozemok 297/2 a 298/3

patril jeho bratovi, ktorý ho následne predal jeho dcére, t. j. sestre žalobcu 1/, a teda hoci historicky patril
uvedený pozemok rodine žalobcov, nikdy nebol vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/, ani jeho otca. Podľa
názoru okresného súdu preto nemožno hovoriť o úmyselnom konaní žalobcov 1/ a 2/, ktorým by sa
vzdali svojho práva prechodu cez parcely 297/2 a 298/3.3.8. Súd prvej inštancie tejto spojitosti uzavrel, že právo cesty pre žalobcov do budúcnosti nemožno
ponechať na nepodložených predpokladoch, že vlastníci susedných nehnuteľností, hoci rodinní
príslušníci, umožnia do budúcna na neobmedzený čas žalobcom prechod k ich nehnuteľnosti cez svoje

pozemky. Nie je preto účelné ani spravodlivé od žalobcov požadovať, aby sa za účelom prístupu k stavbe
domáhali prístupu cez uvedené pozemky - parc. č . 290/2, 293, 296 a 298/3, 297/2. Zároveň zriadenie
vecného bremena po uvedených trasách by si rovnako vyžadovalo nemalé technické úpravy a investície
a aj veľkú mieru zásahov do vlastníctva tretích osôb, pričom súd je povinný prihliadať na to, aby vlastník
pozemku, cez ktorý má právo cesty viesť bol obmedzený čo najmenej.

3.9. Okresný súd ďalej zistil, že cesta cez parcely KN-C parc. č. 301/4 a 301/7 bola využívaná žalobcami
ako prístup k ich domu dlhodobo aj napriek sporom, a to ešte
v čase, keď nebola vybetónovaná a bola iba zasypaná štrkom. Svedok A. st. uvádzal, že už počas
stavby využíval uvedenú cestu, rovnako aj žalovaný a obaja ju niekoľkokrát vysypali štrkom. Súd preto
považoval za preukázané, že jedinou vhodnou alternatívou na zabezpečenie prístupu žalobcov k ich
rodinnému domu je trasa prístupovej cesty cez KN-C parcely č. 301/4 a č. 301/7. Zároveň zdôraznil,

že cestu možno zriadiť iba v takom rozsahu, bez ktorého by obvyklé užívanie stavby bolo znemožnená
alebo značne sťažené. Podstatné je, aby pritom vlastníkovi stavby bolo umožnené predmet svojho
vlastníctva užívať. Zriadené vecné bremeno neznamená, že žalobcovia môžu stáť a parkovať svoje
vozidlá na pozemkoch žalovaného KN-C č. 301/4 a č. 301/7, nakoľko nevyhnutný rozsah vecného
bremena je obmedzený iba výlučne na prístup k ich stavbe, čo znamená prechod pešo a prejazd

vozidlom cez pozemky žalovaného k svoje stavbe a na svoj pozemok, ale nezahŕňa právo parkovať,
zastaviť alebo stáť na týchto pozemkoch žalovaného. Takto zriadeným vecným bremenom nevyhnutnej
cesty bude podľa okresného súdu právo žalovaného ako vlastníka obmedzené čo najmenej, keď
dotknuté pozemky žalovaného sú na prechod a prejazd využívané aj samotným žalovaným. Zriadenie
nevyhnutnej cesty k stavbe žalobcov tak nebude predstavovať vážny zásah do práv žalovaného ako

vlastníka pozemkov, ani akékoľvek jeho neprimerané zaťaženie a nebude predstavovať neprimeranú
výhodu oproti ujme, ktorá vznikne žalovanému ako vlastníkovi zaťažených pozemkov, keďže sa
zásadným spôsobom neobmedzí užívanie pozemku žalovaného a nezmení sa ich účel, na ktorý
pozemky využíva aj žalovaný. Tým je podľa okresného súdu naplnená i posledná/tretia podmienka
vyžadovaná pre zriadenie vecného bremena.

4.1. Osobitne súd prvej inštancie konštatoval, že uplatnený nárok žalobcov na zriadenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu nepovažuje za výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Pripustil, že nie je vylúčené, že aj taký výkon práva, ktorý
zodpovedá zákonu, môže byť považovaný za rozporný s dobrými mravmi, a že mu preto bude súdom

odopretá právna ochrana. Takýto postup súdu má však miesto len vo výnimočných situáciách, keď k
výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskych cieľov
či uspokojenie iných potrieb, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či
znevýhodniť inú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne, keď je zrejmé, že výkon práva vedie k
neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi tak na postavení niektorého

z nich navonok.
4.2. V prejednávanej veci sa podľa okresného súdu o takýto prípad rozhodne nejedná. Žaloba žalobcov
totiž nie je šikanózna, nie je ani zneužitím práva. Nebol preto dôvod odoprieť ochranu uplatnenému
právu žalobcov.

5.1.Súdprvejinštanciezhrnul,žežalobajedôvodná,nakoľkosúdanézákonnépodmienkyprezriadenie
vecného bremena, ktoré bude zaťažovať pozemok žalovaného, a to KN-C parcely č. 301/4 a č. 301/7.
Pokiaľ ide o primeranú náhradu, vychádzal z predloženého znaleckého posudku, podľa ktorého bola
všeobecná hodnota vecného bremena stanovená podľa vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení
všeobecnejhodnotymajetkunasumu2114,51EUR,oktorejsprávnostinemaldôvodpochybovať.Pokiaľ

žalovaný namietal výšku náhrady, konkrétne nedostatky k znaleckému posudku nevytkol a znalecké
dokazovanie súdom ustanoveným znalcom nenavrhol. Lehotu na plnenie, ktorá plynie od právoplatnosti
rozsudku, stanovil súd s poukazom na § 232 ods. 3 CSP na 15 dní.
5.2. Dodal, že nevykonal výsluch predvolaného svedka p. F. (navrhovaný žalovaným), ktorý sa na
pojednávanie nedostavil a jeho neúčasť bola ospravedlnená. Zároveň právna zástupkyňa žalovaného

uviedla, že zatiaľ na výsluchu svedka netrvajú. Pokiaľ opätovne navrhovala výsluch svedka na
pojednávaní konanom dňa 4.7.2024, súd tento dôkaz nevykonal v súlade so zásadou hospodárnosti
konania, nakoľko účasť svedka na pojednávaní nebolo zabezpečená žalovaným, ani o jeho predvolanie
na pojednávanie nebolo vopred požiadané. Zároveň súd považoval vykonanie výsluchu tohto svedkaza nadbytočné, nakoľko mal za to, že vykonaným dokazovaním mal v dostatočnom rozsahu zistený
skutkový stav potrebný pre rozhodnutie veci.

6.1. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobe
v celom rozsahu vyhovel, priznal plne úspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania voči
žalovaného a intervenientovi na strane žalovaného.
6.2. Zároveň priznal nárok na náhradu trov aj štátu voči žalovanému a intervenientovi na strane
žalovaného, a to s poukazom na neuloženie povinnosti zložiť preddavok sporovým stranám na úhradu

nákladov spojených s vykonaním obhliadky dňa 22.4.2024 (s ktorými vznikli trovy konania štátu).

7.1. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný, domáhajúc sa zamietnutia žaloby, alternatívne zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7.2. Okresnému súdu vytýkal opomenutie, že žalobcovia prístup k svojej nehnuteľnosti už právne daný
majú, a to územným rozhodnutím o umiestnení stavby rodinného domu z roku 1973, v ktorom bol

prístup k stavbe žalobcov zakreslený a určený cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1, teda
cez pozemky rodinných príslušníkov žalobcov. Taktiež konajúci súd vôbec nereflektoval na skutočnosť
tvrdenú a preukázanú žalovaným, že otec žalobcu 1/ pri získavaní stavebného povolenia k výstavbe
rodinnéhodomuvyslovenetrvalnavýstavberodinnéhodomumimokoncepcieosídlenia,pričomuviedol,
že bude na prístup k rodinnému domu využívať prechod cez susediace pozemky vo vlastníctve jeho

rodiny /cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1, a 297/1/. Zároveň sa nevysporiadal
s dôkazom – čestným prehlásením H. B. I. zo dňa 27.9.2023, ktorý bol v 70-tych rokoch svedkom
rozhovoru medzi otcom žalobcu 1/ a tajomníkom MNV pre obec B.
s p. B. J.. V čestnom prehlásení uviedol, že otec žalobcu 1/ bol vtedy na MNV vybavovať stavebné
povolenie ohľadne rodinného domu na parcele č. 299, pričom predseda MNV otcovi žalobcu 1/ vtedy

ozrejmil, že jeho nehnuteľnosť má byť postavená mimo koncepcie osídlenia obce a nebude mať k nej
priamy prístup z cestnej komunikácie, na čo otec žalobcu 1/ odpovedal, že „on má prístup od hlavnej
obecnej cesty cez parcely patriace jeho rodine /pozn.: parcely KNC Č. 298/3,297/2,298/1, a 297/1/ a
iný prístup nepotrebuje“.
7.3. Podľa odvolateľa mal ďalej konajúci súd v súlade s § 164 CSP prerušiť, a to až do skončenia

konania o vydanie dodatočného stavebného povolenia v prebiehajúcom správnom konaní o vydanie
dodatočného stavebného povolenia k „rekonštrukcii príjazdovej spevnenej plochy k existujúcemu
rodinnému domu“ postavenej na parcelách žalovaného parcely reg. „C“ par. č. 301/4, par. č. 301/7 a
par. č. 301/8 vedeného stavebným úradom obce B., č. j. 10/588/2020-Ju na základe žiadosti žalovaného
zo dňa 21.7.2020, nakoľko výsledkom konania o vydanie dodatočného stavebného povolenia môže byť

aj rozhodnutie, na základe ktorého bude musieť byť prístupová cesta - príjazdová spevnená plocha k
rodinnému domu žalovaného postavená na parcelách žalovaného odstránená, čo by malo za následok
podstatnú zmenu skutkového stavu, na základe ktorého by súd rozhodoval.
7.4. Pokiaľ okresný súd uvádza, že bolo zo strany žalobcov v konaní preukázané, že nie je možné iným
spôsobom zabezpečiť prístup žalobcov od ich stavby na verejnú komunikáciu, nijako nešpecifikoval,

akým spôsobom/čím žalobcovia túto skutočnosť preukázali. Okrem toho že otec žalobcu 1/ využíva do
dnešného dňa na prístup k rodinnému domu parcely vo vlastníctve jeho rodiny (KNC č. 298/3, 297/2,
298/1, a 297/1), teda tie, cez ktoré mu bol pôvodne určený a daný prístup k stavbe, čo aj sám potvrdil
počas svojej svedeckej výpovede, tak aj žalobcovia 1/ a 2/ majú prístup k rodinnému domu od verejnej
komunikácie cca 30 m pešo po trávnatom poraste širokom 1,5 m, vedúcom popri plote susediacich

pozemkov (pare.reg. „C“ č. 290/2, 293 a 296). Ako vyplýva z listiny predloženej žalovaným v konaní -
Rozhodnutie MNV B. č. 160/81-Ky zo dňa 24.9.1981 o prípustnosti stavby, MNV povolil otcovi žalobcu 1/
oplotenie rodinného domu s tým, že ponechá 1,5 m z vlastného pozemku na chodník pre peších chodcov
od okraja cesty. Z uvedeného teda je zrejmé, že daný 1,5 m odskok od plotov aj susediacich pozemkov /
pare.reg. „C“ č. 290/2, 293 a 296/ tiahnuci sa až po verejnú komunikáciu bol taktiež ponechaný ich

vlastníkmi na prechod pešo ako chodník, a teda nie je pravda tak, ako uvádza konajúci súd, že by
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne možnosti využívať tento 1,5 m odskok žalobcami na
prístup k ich rodinnému domu. V tomto kontexte predkladá žalovaný čestné prehlásenia vlastníkov
pozemkov - parciel reg. „C“ č. 290/2, 293 a 296, ktorými doteraz nedisponoval, a z ktorých vyplýva, že
nikdy nebránili a nebránia prechodu akýchkoľvek osôb po 1,5 metrovom odskoku, ktorý slúži a vždy

slúžil ako chodník na prechod pešo k priľahlým pozemkom a nehnuteľnostiam. Aj tým je preukázané,
že nie je splnená podmienka na zriadenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu cez pozemky
žalovaného par. č. 301/4 a par. č. 301/7, nakoľko prístup vlastníka stavby možno zabezpečiť inak, a to
cez par. reg. C, par č. 290/2, 293 a 296 tak, ako na to žalovaný poukazoval už v konaní na prvom stupni.7.5. Žalovaný zdôraznil, že právo na prístup vlastníka k stavbe, tak ako ho garantuje za splnenia
hmotnoprávnych podmienok § 150o ods. 3 OZ, predstavuje prístup ako taký, čiže aj pešo, a nie
automaticky aj prístup motorovým vozidlom až k stavbe. Taktiež skutočnosť, že vecné bremeno cez

pozemky žalovaného by bolo pre žalobcov pohodlnejšie či výhodnejšie, resp. by v takom prípade
nemuseli realizovať dodatočné stavebné úpravy, nie je podstatná (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 22Cdo 38/2005). Na argument žalovaného
v konaní, že žalobcovia nepotrebujú mať prístup k stavbe rodinného domu, zabezpečení prejazdom
motorovým vozidlom až k stavbe, súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že takýto prístup potrebujú

mať žalobcovia zabezpečený z dôvodu možnosti príjazdu záchranných a bezpečnostných zložiek či
technickej údržby k ich nehnuteľnosti, z čoho vyvodil, že alternatíve prístupy k domu žalobcov, na ktoré
poukazoval žalovaný, nemožno považovať za možnosť vlastníka stavby zabezpečiť si k nej prístup inak
v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uvedené právne posúdenie je nesprávne, nakoľko
k predmetnému tvrdeniu žalovaný, ako aj intervenient opakovane súdu uviedli, o. i. aj na ohliadke miesta,
že záchranným a bezpečnostným zložkám prístup k stavbe rodinného domu žalobcov cez parcely

žalovaného nikdy zamedzený nebol a ani nebude. Rampu, ktorá je osadená na začiatku súkromnej
prístupovej cesty žalovaného, vie žalovaný ako aj intervenient kedykoľvek na diaľku otvoriť 24 h/denne
prostredníctvom telefonického kontaktu na rampe a taktiež rampu je možné v prípade potreby bez
vynaloženia väčšej sily otvoriť aj svojpomocne. Za účelom podpory uvedeného ústneho vyhlásenia
žalovaný predložil fotografiu rampy, na ktorej je vidieť uvedený kontakt pre záchranné a bezpečnostné

zložky, ktorým vie žalovaný otvoriť rampu kedykoľvek na diaľku.
7.6. Odvolateľ nesúhlasil ani so záverom okresného súdu, že sa v danom prípade nejedná o šikanózny
výkon práva a zriadenie vecného bremena práva prechodu a prejazdu cez pozemky žalovaného nebude
v rozpore s dobrými mravmi. Konajúci súd sa totiž vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal so
skutočnosťou, že medzi žalobcami a žalovaným sú vyostrené vzťahy ohľadne prechodu a prejazdu

žalobcamiaichrodinnýmipríslušníkmicezpozemkyžalovanéhoužviacako25rokov,pričomžalobcovia
za celé tie roky žiadnym spôsobom neprispeli k vybudovaniu cesty, neprispeli k jej údržbe, podávali na
žalovaného podnety a oznámenia o priestupkoch, pravidelne blokovali žalovanému prístup
k jeho nehnuteľnosti, atď. Uvedené preukazoval žalovaný aj svedeckými výpoveďami svedkov K. G. a
E. A.. Taktiež sa súd nezaoberal tvrdením žalovaného, že v minulosti, keď na parcelách žalovaného par.

č. 301/4 a par. č. 301/7 a par. č. 301/8 chcel žalovaný s manželkou vybudovať prístupovú cestu k svojej
nehnuteľnosti, tak bol potrebný súhlas aj ďalšieho rodinného domu, v tomto prípade otca žalobcu 1/ a
ten im vtedy ten súhlas nedal, pričom uviedol, že on má prístup zabezpečený cez rodinné pozemky od
hlavnej cesty. Uvedené preukázal v konaní žalovaný svedeckou výpoveďou pani K. G..
7.7. Upozornil tiež, že má vôľu sa so žalobcami dohodnúť aj mimosúdne a za týmto účelom oslovil spolu

s intervenientom rodinu žalobcov, a taktiež im a ich právnemu zástupcovi zaslal písomný návrh nájomnej
zmluvy, na základe ktorej by bol žalobcom ako nájomcom umožnený prechod a prejazd cez parcely
žalovaného pešo a súkromným motorovým vozidlom k ich rodinnému domu za podmienok upravených
nájomnou zmluvou. S ohľadom na uvedený návrh a subsidiaritu ako jeden z pojmových znakov práva
nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ vyjadrenú tak v doktríne, ako aj v recentnej aplikačnej praxi

slovenských a českých súdov, je potrebné rozsudok OS ZA v tomto smere považovať za predčasný.
7.8. Napokon žalovaný označil napadnutý rozsudok za nesprávny aj v časti, v ktorej konajúci súd
rozhodoval o výške jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena. Určená jednorazová náhrada
totiž vôbec nezohľadňuje náklady, ktoré musel žalovaný vynaložiť na vybudovanie a údržbu cesty a
taktiež mieru inflácie, čo je v tomto prípade na ťarchu žalovaného, keďže znalec pri výpočte uvažoval

o dobe 20-tich rokov užívania avšak infláciu nezohľadni.

8. Proti rozsudku podal odvolanie aj intervenient na strane žalovaného a domáhal sa zmeny v podobe
zamietnutia žaloby, pričom obsah jeho odvolania je identický s odvolaním žalovaného.

9.1. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcovia navrhli rozsudok ako vecne správny
potvrdiť.
9.2. Mali za to, že posledný deň lehoty na podanie odvolania bol pre intervenienta dátum 23.10.2024,
preto odvolanie zo strany intervenienta žalovaného bolo podané po uplynutí zákonom stanovenej
15-dňovej lehoty. Navyše intervenient na strane žalovaného môže podať odvolanie len so súhlasom

žalovaného, nakoľko spolu so žalovaným netvorili nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle
ustanovenia § 77 CSP.9.3. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného, s majoritou z nich sa dostatočným spôsobom
vysporiadal súd prvej inštancie, pričom podstatné body z jeho odôvodnenia zopakovali. Dodali, že
územné rozhodnutie o umiestnení stavby rodinného domu

z roku 1973 bolo vydávané na účely stavebného konania, resp. za účelom rozhodnutia
o umiestnení stavby rodinného domu. Z uvedeného dôvodu nie je spôsobilé založiť právo žalobcu 1/,
alebo jeho právneho predchodcu využívať parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1 ako prístup ku
svojej nehnuteľnosti. V tomto svetle je potrebné vykladať aj čestne prehlásenie H. B. I. zo dňa 27.9.2023,
ktorý mal byť údajným svedkom v 70-tych rokoch rozhovoru medzi otcom žalobcu v rade 1/ a tajomníkom

MNV pre obec B. s p. B. J.. Obsah tohto údajného rozhovoru aj keby nastal, je absolútne irelevantný
vo vzťahu k uplatňovanému nároku, nakoľko prístup cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1
bol prístupom dočasného charakteru. V neposlednom rade je podľa názoru žalobcov neuveriteľným
a nadľudským výkonom dokázať udržať v hlave pamäťovú stopu obsahu rozhovoru s takou mierou
detailov, ktorá je uvedená v predmetnom čestnom vyhlásení, a to
s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhovor mal prebehnúť pred 54 rokmi.

9.4. Podľa žalobcov skutočnosť, že prebieha konanie o vydanie dodatočného stavebného povolenia na
stavebnom úrade obce B. nie je relevantnou vo vzťahu
k uplatňovanému nároku, nakoľko, ak by aj stavebný úrad rozhodol o odstránení stavby, toto nemá
žiaden význam vo vzťahu k správnosti napadnutého rozsudku. Okresný súd totiž nerozhodoval o
zriadení vecného bremena k príjazdovej spevnenej ploche.

9.5. Ďalej podľa žalobcov predložená listina - rozhodnutie MNV B. č. 160/81-Ky zo dňa 24.9.1981 o
prípustnosti stavby nepreukazuje právnu možnosť žalobcov využívať parcely reg. C č. 290/2, 293 a 296
ako prístupovú cestu ku svojej nehnuteľnosti rodinnému domu č. s. XXX. Relevantnou skutočnosťou
pre toto konanie je fakt, že parcely reg. C č. 290/2, 293 a 296 sú vo vlastníctve tretích osôb, pričom s
týmito osobami nemajú žalobcovia uzatvorený žiaden záväzkoprávny vzťah, ktorý by ich oprávňoval k

využívaniu predmetných parciel. Využívanie týchto parciel zo strany žalobcov by potenciálne zakladalo
vznik ďalších sporov, resp. vznik nárokov týchto osôb z neoprávneného užívania týchto parciel zo strany
žalobcov. Vo vzťahu k predloženým čestným prehláseniam zo strany žalovaného, žalobcovia uvádzajú,
že novoty v rámci odvolacieho konania nie sú prípustné.
9.6. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil s výškou stanovenej jednorazovej náhrady určenej znaleckým

posudkom,malmožnosťvrámcikonanianavrhnúťznaleckédokazovaniesúdomustanovenýmznalcom,
resp. mohol predložiť svoj súkromný znalecký posudok.
9.7. Návrh nájomnej zmluvy považujú žalobcovia za tendenčný, nakoľko bol adresovaný žalobcom a
jeho právnemu zástupcovi až po vynesení rozsudku, teda po dátume 4.7.2024. Navyše, táto by neriešila
tento spor komplexne, a to z dôvodu, že jej doba trvania je len na 10 rokov a zároveň sa viaže len

na zmluvné strany, pričom, ak by došlo k smrti prenajímateľa sporných nehnuteľností, opäť by vznikol
ďalší spor súvisiaci s prístupom žalobcov k ich nehnuteľnosti. Rovnaká eventualita by mohla vzniknúť
aj v prípade smrti nájomcov, prípadne ak by sa nájomcovia rozhodli svoju nehnuteľnosť ďalej scudziť
tretím osobám.

10.1. V následnom písomnom stanovisku k vyjadreniu žalobcov žalovaný označil tvrdenie žalobcov, že
dotknuté územné rozhodnutie zakladalo právo prechodu právnemu predchodcovi žalobcu 1/ len v rámci
stavebného konania a nie aj na ďalší prístup
k nehnuteľnosti právneho predchodcu žalobcu 1/ a jeho rodiny, za absurdné. Tento dočasný prístup bol
práve kvôli tomu zriadený. Dočasný prístup je zriadený dovtedy, dokým nie je legitímne zriadený iný

prístup, s čím museli súhlasiť aj pôvodný majitelia rodinných pozemkov žalobcov. Tento dočasný prístup
dlhé roky rodina žalobcu 1/ rešpektovala a využívala. Pokiaľ je žalovanému známe, žiaden iný prístup
k nehnuteľnosti žalobcov od územného rozhodnutia z roku 1973 zriadení nebol, a teda v rozhodnutí
zakreslený dočasný prístup ostáva stále v platnosti, a to bez ohľadu na to, že majiteľmi rodinného domu
sú už žalobcovia a nie p. B. A. G.. Územné rozhodnutie o umiestnení stavby rodinného domu

z roku 1973, kde je spomenutý dočasný prístup, je jediný dokument, ktorý hovorí o prístupe
k nehnuteľnosti žalobcov. Iný dokument žalobcovia nepredložili. Ako vyplynulo aj zo svedeckej výpovede
právneho predchodcu žalobcu 1/ - pána B. A. st., tento využíva v územnom rozhodnutí zakreslený
„dočasný“ prístup na prístup k rodinnému domu žalobcov, v ktorom sám býva a má v ňom zriadené právo
doživotného užívania od roku 1973 až do dnes.

10.2. Žalobcovia síce v konaní na ohliadke miesta uviedli, že so svojou rodinou nemajú dobrý vzťah a
nenavštevujú sa, čo však ale nemení nič na tom, že cez parcely KNC č. 298/3, 297/2, 298/1 a 297/1
teda cez pozemky svojich rodinných príslušníkov stále prístup majú.10.3. Žalovaný tiež nesúhlasil s popretím irelevancie prebiehajúceho stavebného konania o vydanie
dodatočného stavebného povolenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku žalobcov. Pokiaľ totiž
nebude výsledkom prebiehajúceho stavebného konania vydanie dodatočného stavebného povolenia k

rekonštrukcii príjazdovej spevnenej plochy k existujúcemu rodinnému domu postavenej na parcelách
žalovaného, tak bude musieť byť príjazdová spevnená plocha postavená na parcelách žalovaného
odstránená a nebude môcť byť využívaná na prejazd motorovým vozidlom. V prípade, že by takáto
situácia nastala, jediná možnosť ako žalovaného, tak aj žalobcov bude vytvoriť si nový prístup
k nehnuteľnosti pre účely prejazdu motorovým vozidlom k rodinným domom cez pôvodné parcely od

hlavnej obecnej cesty, tak ako mali obe nehnuteľnosti zadefinovaný prístup na základe stavebného
povolenia.
10.4. Argument žalobcov, že využívanie parciel v časti odskoku ako chodníka by potenciálne zakladalo
vznik ďalších sporov, resp. nárokov týchto osôb z neopraveného užívania týchto parciel zo strany
žalobcov, je podľa žalovaného ničím nepodložená hypotéza žalobcov, ktorá nemá oporu v doterajšom
dokazovaní. Žalobcovia nijakých spôsobom

v konaní toto svoje tvrdenie nepreukázali, preto možno toto ich tvrdenie považovať za tendenčné.
10.5. Žalovaný zdôraznil, že sa snažil opakovane počas pojednávaní otvoriť tému upravenia ich vzťahov
dohodou, avšak zo strany žalobcov nebol záujem a nikdy neprišiel žiaden relevantný návrh, preto im
oficiálny návrh nájomnej zmluvy zaslal žalovaný poštou ešte pred tým, ako podal odvolanie. Na uvedený
návrh dohody žalobcovia však nijako nereagovali a teraz ju vo vyjadrení označili za účelovú. V takom

prípade by ale museli byť za účelové považované vyjadrenia žalobcu 1/ na ohliadke, keď pred sudkyňou
uviedol, že oni nemajú problém s dohodou a zriadením prístupu motorovým vozidlom k ich nehnuteľnosti
formounapr.nájomnejzmluvy.Vosvetleuvedenéhojetedaabsurdnéajtvrdeniežalobcov,žepredmetná
nájomná zmluva by neriešila ich spor komplexne. Z uvedenej reakcie žalobcov teda vyplýva, že ich
v konaní na prvom stupni prezentovaný záujem o uzatvorenie dohody so žalovaným nebol skutočný,

neprijali návrh dohody žalovaného, nepredložili žiaden návrh dohody žalovanému, a práve toto ich
vyjadrenie bolo tendenčné.

11. V písomnom stanovisku žalobcov k vyjadreniu žalovaného títo zotrvali doterajších tvrdeniach. Dodali,
že pokiaľ ide o zmierlivé riešenie sporu, tak o to mal žalobca 1/ skutočný záujem, čo v podstate aj

prezentoval na obhliadke na mieste samom pred sudkyňou. Táto dohoda však nebola možná, nakoľko
to bol práve intervenient na strane žalovaného, ktorý vystatujúco odvrkol na návrh dohody zo strany
žalobcu 1/: „Teraz sa chcete zrazu dohodnúť?! Keď už viete, že vyhrávame“. Súd teda nemohol strany
viesť k zmierlivému riešeniu sporu, keď na žalovanej strane nebola ochota sa akýmkoľvek spôsobom
dohodnúť, resp. ochota „neočakávane“ vznikla až po niekoľkých týždňoch po vyhlásení rozsudku.

12. Napokon, v písomnom vyjadrení intervenient na strane žalovaného oznámil, že s jednotlivými bodmi
žalovaného v celom rozsahu súhlasí.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z §
379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP toto rozhodnutie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.

14.1. Prvotne neobstojí tvrdenie žalobcov o oneskorene podanom odvolaní intervenientom (na strane

žalovaného). Tento síce skutočne (ako uvádzajú žalobcovia) osobne podal odvolanie na Okresnom súde
Žilinedňa28.10.2024(pričomrozsudokprevzal8.10.2024,t.j.poslednýdeňlehotynapodanieodvolania
pripadol na utorok 23.10.2024), tomuto (osobnému podaniu) však predchádzalo podanie odvolania v
elektronickej podobe (ako to pripúšťa § 125 ods. 1 CSP) dňa 23.10.2025, ktoré následne intervenient
doručil (osobne dňa 28.10.2024) v písomnej podobe, t. j. presne v zmysle požiadaviek relevantnej

procesnej úpravy - § 125 ods. 2 CSP.
14.2. Odhliadnuc od konštatovaného, odvolanie predložené žalovaným obsahuje identický text (ako
odvolanie intervenienta), ktorý zároveň dopĺňa/rozširuje o ďalšiu argumentáciu (t. j. vyvoláva odvolací
prieskum minimálne v tom istom rozsahu).

15. Následne, pokiaľ už ide o samotný/vecný prieskum napadnutého rozhodnutia, krajský súd sa, pri
nezmenenom skutkovom stave, tak ako ho ustálil súd prvej inštancie, odchýlil od právneho posúdenia
inštitútu dobrých mravov, ku ktorému dospel okresný súd (body 4.1 a 4.2 tohto odôvodnenia), keď síce
pripustil, že nie je vylúčené, aby výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, mohol byť rozporný s dobrýmimravmi, v okolnostiach súdenej veci však takýto rozpor nevzhliadol. Toto konštatovanie okresného súdu
je však založené len na všeobecnej úvahe (pozri vetu prvú ďalšieho odseku tohto odôvodnenia), kedy by
teoreticky mohla kolízia s dobrými mravmi nastať, bez reflexie na žalovaným konkrétne tvrdené dôvody/

argumenty.
16. Samotný okresný súd pritom explicitne zadefinoval tzv. šikanózny výkon práva, resp. prípad, kedy
výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa vo vzťahu medzi dotknutými subjektmi,
ako potencionálne situácie/prípady, kedy je možné uvažovať o existencii rozporu s dobrými mravmi.
Žiada sa v tejto spojitosti zo strany odvolacieho súdu pripomenúť, že inštitút dobrých mravov (ako

neurčitý právny pojem, ktorého obsah z podstaty veci nemožno presne definovať) predstavuje komplex
všeobecne uznávaných pravidiel morálky, tvoriacich fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti.
Z pohľadu rozhodovacej činnosti súdu tak ide o akési merítko etického hodnotenia konkrétnych situácií,
zodpovedajúce všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod.

17. Nadväzne, vo svetle opísaného, z okresným súdom zisteného skutkového stavu vyplýva, že hoci sú

to žalobcovia, ktorí sa snažia „na úkor“ majetku žalovaného zabezpečiť si (legalizovať) prístup k verejnej
komunikácii, v minulosti, keď žalovaný (s manželkou) mal záujem vybudovať obecnú prístupovú cestu
a potreboval súhlas ďalšieho rodinného domu, bol mu odopretý (práve) zo strany žalobcov, resp. otca
žalobcu, ktorý uviedol, že on má prístup zabezpečený cez rodinné pozemky od hlavnej cesty. Uvedené
pritom aj zodpovedalo dlhoročnej realite, kým proti vôli žalovaného nezačali žalobcovia užívať aj jeho

pozemok. Zároveň ide presne o tie (rodinné) pozemky, ktoré (právny predchodca žalobcov) označil
ako „prístupové“ v konaní o povolenie stavby a o ktorých sami žalobcovia v bode 4.1. žaloby výslovne
uvádzajú, že cez ne mali ich právni predchodcovia zabezpečený prístup k hlavnej ceste. Pokiaľ teda
aktuálne vo vzťahu ku nim žalobca už tvrdí, že to bolo myslené ako dočasný prístup, nie je vôbec zrejmé,
akú predstavu mal jeho právny predchodca v inkriminovanom období o zabezpečení trvalého prístupu

a kedy a na základe akého titulu sa v rámci tejto predstavy ocitol pozemok (v čase vydania stavebného
povolenia trvalý trávny porast s náletovými drevinami v cudzom vlastníctve, upravený návozom štrku cca
v r. 1997) nadobudnutý (v neskoršom období) žalovaným. Rozhodnutie o prípustnosti stavby (právnych
predchodcov žalobcov) z 21.12.1973 (č. l. 13 spisu) obsahuje v tomto smere explicitný text: „Stavebník
trvá na výstavbe rod. domu mimo koncepcie osídlenia“.

18. Obdobne šikanózny charakter (ako odmietnutý súhlas) vykazuje konanie žalobcov v podobe
blokovania vybudovanej príjazdovej komunikácie autom, ako i iniciovania (všetko nepopreté tvrdenia)
priestupkového konania voči žalovanému o spáchaní priestupku (v podobe stavby príjazdovej cesty
bez povolenia) práve/paradoxne v súvislosti s realizáciou tej cesty (resp. jej rekonštrukcie), ktorú
bez súhlasu (žalovaného/majiteľa) žalobcovia využívali a ktorej využívania sa aj aktuálne domáhajú.

Odvolacísúdvžiadnomprípadenepopieraprávožalobcov(akokaždejinejosoby)iniciovaťpriestupkové
konanie, v opísaných okolnostiach danej veci (keď žalobcovia cestu chceli využívať) však toto konanie
žalobcov vyznieva ako samoúčelné sťažovanie výkonu vlastníckeho práva žalovaného (ktorý požiadal
o dodatočné povolenie). Žalobcovia ďalej nevyvrátili ani tvrdenie žalovaného, že žiadnym efektívnym
spôsobom – predovšetkým podieľaním sa na nákladoch výstavby a údržby - na okolnosť výstavby cesty,

ktorej nevyhnutnosti používania sa dovolávajú, nereagovali.
19. V rozoberanom kontexte je potrebné vnímať aj existenciu alternatívneho prístupu - resp. jedného
z dvoch alternatívnych prístupov, nakoľko žalobcovia majú prístup k svojmu pozemku z hlavnej cesty
(parc. č. 482/1) stále jednak cez rozoberané/opísané „rodinné“ pozemky (odpoveď svedka – otca žalobu
- na pojednávaní konanom dňa 5.2.2024 na otázku, či má dcéra problém, že tadiaľ chodia: „Nikdy

problém nebol.“), ako aj z druhej strany cez pozemky tretích osôb – a to cez „odskok/pás“ vedúci po
kraji pozemkov vo vlastníctve tretích osôb pozdĺž (bližšie k pozemku žalobcov) sporného pozemku. Vo
vzťahu k žalobcom je totiž aj žalovaný „treťou osobou“ bez existujúcej povinnosti umožniť žalobcom
prístup k ich nehnuteľnosti. Na rozdiel od žalovaného však vo vzťahu medzi týmito „inými tretími
osobami“ (susedmi) a žalobcami nie je preukázaný, resp. ani len tvrdený žiadny konflikt, zatiaľ čo vzťahy

žalobcov a žalovaného definuje dlhodobá (rádovo v desiatkach rokov) konfliktnosť. Samotní žalobcovia
pritom „na margo“ predmetného alternatívneho prístupu len uvádzajú, že „využívanie týchto parciel by
potencionálne zakladalo vznik ďalších sporov“.

20. Opísaná „kvalita susedských vzťahov“ charakterizovaná dlhodobým a úmyselným, konfliktným

správaním žalobcov, sa vymyká pomerom štandardne vnímaným v medziľudských vzťahoch ako slušné/
korektné. Z objektívneho hľadiska je svojím trvaním a priebehom natoľko výrazná a spoločenský
jasná, že aj pri zachovaní potrebnej miery tolerancie/rezervovanosti dosahuje intenzitu opodstatňujúcu
konštatovanie existencie kvalifikovanej kolízie so všeobecne akceptovanými pravidlami správania sa.Právnym dôsledkom uvedeného konštatovania potom je, že takéto konanie (žalobcov) nemôže požívať
právnu ochranu.
21. Sumarizujúc opísané úvahy pristúpil odvolací súd k zmene napadnutého rozsudku v podobe

zamietnutia žaloby o zriadenie vecného bremena ako nedôvodnej.
22. Nad bezprostredne nevyhnutný rámec možno dodať, že je neopodstatnené odôvodňovať zriadenie
práva prechodu tým, že vybudovaná cesta slúži aj pre samotného žalovaného. Pripustenie relevancie
takejto úvahy by vo svojich dôsledkoch znamenalo, že ak vybudovanú cestu využíva jej vlastník,
„nemôže vadiť“, ak ju bude využívať ktokoľvek ďalší. Neudržateľnosť takéhoto nazerania – osobitne

z pohľadu rešpektovania a ochrany základných ľudských práv, kam patrí i právo vlastniť majetok – je
viac ako zrejmá.

23.1. V dôsledku zmeny prvoinštančného rozhodnutia rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods. 2
CSP (v spojení s § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP) o nároku na náhradu trov celého
(prvoinštančného i odvolacieho) konania.

23.2. Žalobcovia boli v konaní neúspešní v celom rozsahu, čo zakladá ich povinnosť nahradiť protistrane
- žalovanému a intervenientovi na jeho strane (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
442/2022 z 20. septembra 2022, v zmysle ktorého intervenient má vo všeobecnosti nárok na náhradu
trov konania, nie je však sporovou stranou, preto je súd povinný osobitne vyhodnotiť dôvod a iné
okolnosti účasti intervenienta na konaní a jeho výdavky posúdiť prísnejšie, pokiaľ ide o zákonné kritériá

vymedzenév§251CSP,čojevšakpredmetomvyhodnocovaniavofázerozhodovaniaokonečnejsume/
výške náhrady trov konania zo strany súdu prvej inštancie) - trovy konania v pomere 100 %. O konečnej/
konkrétnej výške týchto trov rozhodne postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
23.3.Krajský súd nerozhodoval o trovách štátu, nakoľko ohliadka je štandardným výkonom činnosti súdu
(ako je napr. i pojednávanie), zároveň zo spisu nevyplýva vznik žiadnych osobitných nákladov s tým

súvisiacich.

24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.