Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201237
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1018201237.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V.. W. Ď.U., narodeného XX. I. XXXX, Z., M. X, proti
žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava,
Kutuzovova 8, o určenie porušovania ľudských práv a slobôd a o zaplatenie finančného zadosťučinenia
21 500 €, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV (predtým Okresnom súde Bratislava III) pod sp.
zn. 24C/110/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2023 sp.

zn. 3Co/37/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom

z 27. augusta 2021 č. k. 24C/110/2018-375 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 26. októbra 2021 č. k.
24C/110/2018-384 žalobu zamietol, v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia 21 500 € konanie
zastavil a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami
§ 137 a § 217 ods. 1 prvej vety zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
zmien a doplnení (ďalej tiež len „CSP“) a ustanoveniami § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal rozhodnutia, že

žalovaná porušila jeho základné ľudské práva a slobody tým, že v čase vojenského stredoškolského
odborného štúdia na VSOŠ RVD v W. (ďalej len „VSOŠ“) od 1. septembra 1968 do 31. júla 1970 ho ako
mladistvého nútila vykonať vojenskú prísahu a nastúpiť na vojenskú základnú službu, ozbrojovala ho,
nútila ho vykonávať detskú prácu na vonkajších a vnútorných rajónoch v stráženom areáli kasární X. čs.
brigády na ulici V. Č.. X v W., donucovala ho vykonávať nútené služby (dozornú službu), službu spojok,
držať stálu zvýšenú a plnú bojovú pohotovosť, urobila z neho detského vojaka, nútila ho absolvovať

vojenské predmety, vojenskú prípravu a vojenský výcvik, nosiť oficiálnu uniformu a oficiálne označenie
príslušníka ČSĽA a bez zjavných príčin a dôvodov mu obmedzovala slobodu a voľný pohyb. Žalobca 1.
septembra 1968 nastúpil na VSOŠ a do 31. júla 1970 popri štúdiu v 1. a 2. ročníku slúžil spolu 699 dní a v
3.avo4.ročníkupokračovalužakooficiálnyvojakzákladnejslužby.Podľazákonač.92/1949Zb.branný
zákon v znení neskorších predpisov účinnom do 31. decembra 1997 vrátane (ďalej len „zákon č. 92/1949
Zb.“) a v súlade s textom jeho prihlášky do školy sa mohol stať vojakom už v 1. ročníku; odvedený bol 18.

mája 1970, prísahu zložil ešte ako maloletý 29. augusta 1970 a do zálohy (civilu) odišiel 31. decembra
1980. S poukazom na čl. 18 ods. 1 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej tiež len „Ústava“), článok 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (uverejneného v prílohe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných
vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor“) a na zákaz otroctva a nútenej práce popísal žalobca
v žalobe detskú prácu v strážených kasárňach do roku 1991 a nanucovanie služieb a detských prác

žiakom, ktorí sa tak nepochybne podľa jeho názoru stali detskými vojakmi pri vojenskej príprave a v
uvedenej súvislosti poukazoval aj na porušovanie v tom čase platného Zákonníka práce (zákona č.65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej tiež len „zákon č. 65/1965 Zb.“). Žalobca pôvodne
doručoval žalobu (ktorou sa okrem určenia porušenia základných ľudských práv a slobôd domáhal aj
priznania finančného zadosťučinenia vo výške 21 500 €) Krajskému súdu v Bratislave, ten následne

postúpil vec súdu prvej inštancie z dôvodu, že žalobca sa domáhal ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a súčasne
žiadal priznať finančné zadosťučinenie; pričom podaním z 28. decembra 2018 žalobca vzal v časti
o zaplatenie finančného zadosťučinenia 21 500 € žalobu späť. Naliehavý právny záujem v zmysle §
137 písm. c) CSP žalobca odôvodňoval tým, že boli hrubo porušované jeho práva, bol zneužívaný

na výkon vojenskej služby a v súčasnosti je ukracovaný na starobnom dôchodku, keďže žalovaná
neuznáva činnosť žiakov 1. a 2. ročníka VSOŠ na účely dôchodkového posudzovania ich výkonu služby
z I. kategórie funkcií od dosiahnutia veku 15 rokov. Naliehavý právny záujem videl žalobca v tom, že
pokiaľ nebude v súdnom konaní jasne konštatované, že v jeho prípade došlo k hrubému porušeniu jeho
základných ľudských práv (t. j. že vykonával nútenú detskú prácu a nútenú službu ako detský vojak),
tak nebude možné zohľadniť túto jeho službu ako I. či II. kategóriu funkcií, resp. ako I. či II. pracovnú

kategóriu a zároveň nebude možné tieto okolnosti zohľadniť v jeho sociálnom, resp. dôchodkovom
zabezpečení.

2. Súd prvej inštancie pri posudzovaní žaloby a naliehavého právneho záujmu vychádzal zo skutkového
stavu,ktorýtvrdilžalobcaaustálil,žežalobcaneuviedolžiadnekonkrétneskutočnosti,ktorésamalitýkať

výlučne len jeho osoby, neopísal exces v správaní veliteľov na škole a iba na základe všeobecného stavu
vyvodzoval určité právne následky. Žalobca na základe navrhovaného rozhodnutia o porušení ľudských
práv a základných slobôd sledoval priaznivé zohľadnenie doby jeho štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ pre
účely výpočtu starobného dôchodku, ktorá v súčasnosti nie je zaradená v I. alebo II., ale až v III. kategórii
pracovných činností, resp. spätnú úpravu jeho zaradenia do inej kategórie funkcií. Súd prvej inštancie

sa s názorom žalobcu nestotožnil, keď medzi prípadným rozhodnutím súdu a zaradením doby štúdia
do príslušných pracovných kategórii nevidel žiadnu súvislosť a podľa jeho názoru tak žalobca podanou
určovacou žalobou nemohol dosiahnuť sledovaný cieľ. Poukázal pritom aj na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo „NS SR“) z 30. mája 2018
sp. zn. 9So/108/2016, týkajúci sa rozhodnutia Sociálnej poisťovne a zvýšenia starobného dôchodku,

v ktorom sa NS SR zaoberal tou istou otázkou, ktorou aj žalobca v prejednávanej veci odôvodňoval
naliehavý právny záujem. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd posudzoval zaradenie doby štúdia
1. a 2. ročníka v obdobnom čase (1969-1971) na účely sociálneho zabezpečenia do I. (II.) kategórie
funkcií a dospel k záveru, že štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ nie je možné považovať za ostatnú
vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení

neskorších predpisov. Žiaci 1. a 2. ročníka VOSŠ sa štúdiom pripravovali na službu vojaka z povolania
a neboli vojakmi v činnej službe, vojenskú službu vykonávali až počas štúdia 3. a 4. ročníka. Žiakom
prijatým na VSOŠ po skončení povinnej školskej dochádzky v roku dovŕšenia 17 rokov vznikla branná
povinnosť podľa zákona č. 92/1949 Zb., neboli však povolaní na výkon základnej vojenskej služby, keď
do vojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dovŕšil 18 rokov. Poslucháči do 17 rokov

boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítavala do nástupu vojenskej
činnej služby ako doba potrebná k príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky v III.
pracovnej kategórii. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí potvrdil skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nie je
oprávnenázaraďovaťzamestnaniadopracovnýchkategórii,keďžetotooprávneniepatrilodopôsobnosti
zamestnávateľov na základe rezortných zoznamov a poukázal i na čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého

štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Uvedený princíp legality znamená nielen viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a
účelom zákona. Právnej istote (čl. 1 Ústavy) nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval
konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonným
postupom (I. ÚS 3/98, III. ÚS 341/07, II. ÚS 426/2012). Súd prvej inštancie prihliadal pri posudzovaní

naliehavého právneho záujmu žalobcu na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a
uzavrel, že právne postavenie žalobcu nebolo možné považovať za právne neisté, keďže základná
spornáotázkaužbolavyriešenávrozhodovacejčinnostinajvyššiehosúdu.Žalobapretobolazamietnutá
ako procesne neprípustná bez toho, aby sa súd podrobnejšie zaoberal jej vecnou opodstatnenosťou.

3. Súd prvej inštancie s poukazom na požiadavku právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny
poriadok, ktorého súčasťou je aj zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov doplnil,
že žalobca sa v žalobe odvolával na ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorý do právneho poriadku zaviedol
Listinu základných práv a slobôd, tiež na Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach(uverejnený v prílohe vyhlášky Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSSR č. 120/1976 Zb.) a
Dohovor, ktoré nadobudli účinnosť až po dobe, kedy sa uskutočnilo štúdium žalobcu v 1. a 2. ročníku
VSOŠ. Odstránenie krívd spáchaných na osobách v období rokov 1948 až 1989 bolo preto možné iba

na základe prijatia nových zákonov (napr. zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, zákon č. 87/1991
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, resp. zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti
komunistického systému). Súd prvej inštancie sa vyjadril aj k jeho právomoci vo veci konať, keď túto
považoval za danú najmä s ohľadom na žalobcom vymedzený predmet sporu, ako aj na postúpenie mu
veci Krajským súdom v Bratislave s poukazom na ustanovenia §§ 12, 13 a 17 CSP, podľa ktorých je

daná jeho vecná a miestna príslušnosť na konanie a rozhodnutie vo veci.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len
„nižšie súdy“) rozsudok súdu prvej inštancie na odvolanie žalobcu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a
žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol,
že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre

posúdenie žalobného návrhu, na zistený skutkový stav aplikoval prislúchajúce zákonné ustanovenia, z
ktorých vyvodil správne právne závery a tieto aj náležite odôvodnil. K námietke žalobcu, že rozsudok
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd po preskúmaní
veci uviedol, že žaloba bola zamietnutá podľa § 137 písm. c) CSP so záverom, že na požadovanom
určení nebol naliehavý právny záujem, pričom súd prvej inštancie v tomto poukazoval na ustálenú

judikatúru vychádzajúcu zo zásad, kedy možno určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP považovať
za prípustnú. Odvolací súd pripomenul, že v konaní bolo vecou žalobcu preukázať, že na určení má
naliehavý právny záujem. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní riadil aj závermi
najvyššieho súdu obsiahnutými v odôvodnení jeho rozhodnutia z 30. mája 2018 sp. zn. 9So/108/2016
k otázke, ktorá bola podstatnou aj v tomto spore (zaradenie štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ do kategórii

vytvorených pre priznávanie starobného dôchodku podľa § 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975
Zb. o sociálnom zabezpečení účinného v rozhodnej dobe do 31. októbra 1983). So záverom súdu
prvej inštancie, že na požadovanom určení nebol daný naliehavý právny záujem, sa stotožnil a doplnil,
že všeobecné súdy môžu o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby rozhodovať až po zistení, že
naliehavý právny záujem je daný. Opačným postupom by tak porušili základné právo na súdnu ochranu

ďalšieho účastníka konania [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“
alebo „ÚS SR“) z 21. januára 2011 sp. zn. II. ÚS 382/2010]. Odvolací súd poukázal aj na ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k posúdeniu naliehavého právneho záujmu podľa § 137
písm. c) CSP (5Cdo/548/2015 a 8Cdo/90/2013). Za právne významné považoval vyjadrenie žalobcu,
čo žalobou sleduje (ak súd určí, že žalobca bol detským vojakom a boli teda porušené jeho ľudské

práva, bude mať nárok na lepšie dôchodkové zabezpečenie) a k uvedenému poukázal na jednotnosť
právnej teórie i súdnej praxe v názore, že ak má právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté určovacím
výrokom, len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu, nie je
daný naliehavý právny záujem na takomto určení, keďže je možné žalovať priamo na určenie existencie
práva alebo právneho vzťahu; poukazujúc pritom na celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých

bolo konštatované, že nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý
dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu
žaloby(3Cdo/240/2002,1Cdo/13/2010,3Cdo/56/2011,1Cdo/91/2016),akoajrozhodnutieÚSSR,podľa
ktorého ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou
podaného určovacieho návrhu sa už ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08).

5. Odvolací súd ďalej posudzoval námietku žalobcu, že ním podaná žaloba má charakter žaloby
na ochranu osobnosti podľa ust. § 13 ods. 1 OZ (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení), ktorá nie je určovacou žalobou podľa § 137 písm. c) CSP a nie je
preto potrebné preukazovať naliehavý právny záujem (s poukazom na závery najvyššieho súdu v

jeho veci sp. zn. 5Cdo/265/2009) a dospel k záveru, že nie je dôvodná. Uzavrel, že žalobný návrh
žalobcunezodpovedázákonnémuustanoveniu§13ods.1OZ,ktoréposkytujesúdnuochranuosobnosti
prostredníctvom negatórnej žaloby a základnou podmienkou jej uplatnenia je, aby neoprávnený zásah
trval, alebo existovala hrozba, že sa bude opakovať, pričom jej podstatou je odstrániť zdroj následkov
vyvolaných neoprávneným zásahom a obnoviť tak pôvodný stav. Z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že

konanie, ktorým sa malo zasiahnuť do jeho práv, skončilo 31. júla 1970 a žalobca sa nedomáhal, aby
sa upustilo od nepovoleného konania ani aby boli odstránené následky neoprávneného konania, ktoré
sa ho dotýkali v období od 1. septembra 1968 do 31. júla 1970. Nešlo tu tak o žalobu negatórnu, ani
reštitučnú, ale o žalobu o určenie. Odvolací súd tiež vyslovil, že ak by takáto žaloba mala byť žalobouna ochranu osobnosti žalobcu proti nedovoleným zásahom do jeho osobnosti (§ 13 ods. 1 OZ), muselo
by rozhodnutie súdu žalobcovi takúto ochranu poskytnúť a zodpovedať predmetu ochrany, ktorými sú
rýdzo osobnostné práva fyzickej osoby (§ 11 OZ). Pri riešení (posudzovaní) otázky, či žaloba na určenie

bola žalobou na ochranu osobnosti podľa ust. § 13 ods. 1 OZ, bolo preto pre odvolací súd zásadné jej
posúdenie s poukazom na cieľ a zmysel občianskoprávnej úpravy ochrany osobnosti (§§ 11 až 16 OZ).
Ak ale žalobca a to opakovane uvádzal, že požadované určenie potrebuje na to, aby sa jeho štúdium v 1.
a 2. ročníku na VSOŠ zohľadnilo ako služba I. alebo II. kategórie, resp. ako I. alebo II. pracovná kategória
a zároveň, aby sa uvedené zohľadnilo aj v jeho sociálnom, resp. dôchodkovom zabezpečení; odvolací

súd mal za to, že žalobca takto žalobou nesledoval ochranu svojej osobnosti, ale získanie podkladu pre
zvýšenie dôchodku. Žalobu preto (rovnako ako súd prvej inštancie) považoval za žalobu podľa § 137
písm. c) CSP a keďže možnosť podať takúto žalobu nevyplývala z právneho predpisu, bolo potrebné,
aby žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení, čo však v konaní splnené nebolo.

6. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) rozsiahle dovolanie

(44 strán), ktorého prípustnosť odôvodnil s poukazom na ust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a)
aj b) CSP. Dovolateľ opakovane veľmi podrobne popisoval porušovanie ľudských práv mladistvých,
ku ktorému malo dochádzať počas jeho štúdia na VSOŠ, tiež porušovanie základných ľudských práv
v systéme bývalého Československa s dopadom na jeho (súčasný) nepriaznivý dôchodkový stav a
namietal, že všeobecný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Podané
dovolanie odôvodňoval i nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, nesprávnym právnym
hodnotením dôkazov, resp. nedostatočným vykonávaním dôkazov, nesprávnym právnym posúdením
skutkového stavu a nedostatočným odôvodnením napádaného rozhodnutia.

7. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ odôvodnil tak, že odvolací súd nevzal
na zreteľ dôkazy, ktoré mal vykonať súd prvej inštancie, ani ich neposudzoval, uspokojil sa len s
dôvodom „naliehavého právneho záujmu“, vyvodil z nich (?) opačné závery a to bez toho, aby vykonal
akékoľvek doplnenie dokazovania či nové dokazovanie, nepredvolal dovolateľa a predmet konania
jednoznačne neustálil. Konkrétne namietal, že odvolací súd i) na pojednávaní dňa 31. mája 2023

odôvodnil rozsudok inak, ako sa očakávalo a bolo následne uvedené v doručenom rozsudku (ohľadne
hrubého porušovania ľudských práv dovolateľa a jeho zneužívania v 1. a 2. ročníku VSOŠ bez opory
v zákonoch, medzinárodných zmluvách a Charte), ii) vychádzal zo skutkového stavu, ktorý nevyplýval
zo žiadneho dokazovania, iii) nevysporiadal sa s predloženými (podľa žalobcu univerzálnymi) listinnými
dôkazmi, nevypočul svedkov a jediným určujúcim preňho bol naliehavý právny záujem, iv) nesprávne a

neprimerane aplikoval zásadu naliehavého právneho záujmu, ktorú považoval za výhradnú a prioritnú a
porušovaním ľudských práv dovolateľa sa nezaoberal, v) napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil,
vi) nechránil dovolateľa ako občana SR pred verejnou mocou, vii) nevykonal riadne, doplňujúce alebo
vyčerpávajúce dokazovanie, viii) nepojal do odôvodnenia rozsudku takmer žiadne právne zdôvodnenie
nedokazovania a nezisťovania najmä vo vzťahu k hrubému porušovaniu ľudských práv dovolateľa, ix)

rozhodol rozsudkom v neprospech dovolateľa na základe iných vecí a okolností, ako uvádzal dovolateľ
v žalobe, x) na pojednávaní (bez účasti dovolateľa) prekvapivo konal o otázke dôležitosti naliehavého
právneho záujmu, ktorému priznal prioritu pred predmetom žaloby v rozpore s ústavou, xi) dovolateľa
neoboznámil, na základe čoho a akého postupu konal pri svojom rozhodovaní, keď podstatné veci
nebolirozhodnutéaniodôvodnené(pričomotázkaporušovaniaľudskýchprávmladistvýchazneužívania

mladistvých bola dôležitejšia, ako zdôvodňovanie naliehavého právneho záujmu) a xii) tak rozhodoval
arbitrárne, selektívne a vôbec nevychádzajúc zo skutkových zistení (s poukazmi na uznesenia NS SR
sp. zn. 5Obdo/21/2019, 8Sžo/191/2010 a 2MCdo/7/2009 a jeho rozsudok sp. zn. 4Cdo/56/2012).

8. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) resp. b) CSP dovolateľ odôvodnil nesprávnym právnym

posúdením veci s odkazom na § 432 ods. 1 CSP. Podľa dovolateľa vymedzená nesprávnosť spočívala
v nesprávnom právnom posúdení skutkového stavu v dôsledku ignorácie hodnotenia dôkazov, pričom
popis, v čom je evidentná nesprávnosť aj s podrobným odôvodnením mala byť uvedená i v prílohe č.
1 (prílohou č. 1 dovolania žalobcu bola kópia žiadosti o štúdium na VSOŠ z 27. mája 1968). Podľa
dovolateľa z postavenia dovolacieho súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorým došlo k porušeniu základného práva alebo slobody dovolateľa, pričom skutkové a právne
dôvody môžu byť predmetom preskúmania najmä vtedy, ak prijaté závery boli zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivéhoprocesu. Dovolateľ tiež namietal, že na pojednávanie odvolacieho súdu nebol písomne, telefonicky,
ani elektronicky predvolaný a udialo sa bez jeho priamej účasti, pričom je presvedčený, že bolo
potrebné znovu zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Týmto postupom odvolacieho súdu bol ukrátený

na svojich právach. Dovolateľ namietal, že obdobne ako pri ust. § 11 a nasl. OZ o žalobách na
ochranu dôstojnosti (správne „osobnosti“) nebolo potrebné ani v tomto prípade zdôvodňovať naliehavý
právny záujem a tiež, že odvolací súd (v bode 18. rozsudku) pri posudzovaní naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. mája 2018 sp. zn.
9So/108/2016, v ktorom ale išlo o správne konanie o jeho žiadosti o starobný dôchodok (a nie o žalobu

o porušovaní ľudských práv mladistvých), pričom podľa názoru dovolateľa nižšie súdy uvedený rozdiel
nerozlišovali. Okrem toho namietal závery vyššie označeného rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu
k oprávneniu Sociálnej poisťovne zaraďovať zamestnania do pracovných kategórii a namietal, že na
dôchodkové účely mu Sociálna poisťovňa posudzovala obdobie od 18. novembra 1970 (od 18. roku
veku) a vôbec ju nezaujímalo, že už od 1. augusta 1970 reálne vykonával vojenskú základnú službu v I.
kategórii funkcií. Tak bol o toto obdobie niekoľkých mesiacov okradnutý a preto vyzval dovolací súd, aby

tieto viditeľné diskrepancie v zákone postrehol a neprehliadal, keďže je diskriminovaný voči baníckym
učňom (im sa posudzuje odpracovaná doba na dôchodkové účely už od veku 15 rokov). Dovolateľ
opakovane vyjadril svoj nesúhlas s posúdením naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom
určení nižšími súdmi, ktoré v tomto odkazovali na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít (a nevideli žiadny osobitný dôvod na jej spochybňovanie) a celkom opomenuli fakt v žalobe

uvádzaného hrubého a intenzívneho porušovania ľudských práv a zneužívania mladistvých (čo žalobca
za osobitný dôvod považuje), pre ktorý sa výnimočnosť žaloby mala rešpektovať. Dovolateľ sa veľmi
obsiahlo vyjadril aj k inštitútu „naliehavého právneho záujmu“, ktorý podľa jeho názoru nesmie „prebíjať“
porušovanie ľudských práv a zneužívanie mladistvých tak, ako to bolo v jeho prípade. Podľa dovolateľa
evidentné pošľapávanie ľudských práv musí byť prioritou každého súdneho pojednávania, najmä ak išlo

o mladistvých. Dovolateľ sa preto dožadoval od dovolacieho súdu priamej odpovede, „či bolo skutočne
nevyhnutné dokazovať „naliehavý právny záujem“, ak išlo o oblasť hrubého a intenzívneho porušovania
ľudských práv (najmä v prípade mladistvého)“ a túto právnu otázku považoval za kľúčovú. Bol toho
názoru, že naliehavý právny záujem dostatočne preukázal, napriek tomu to všeobecné súdy neposúdili
takto (a vyhli sa dokazovaniu), čo považoval za odmietnutie spravodlivosti, resp. bránenie prístupu k

súdu, či krytie nezákonnosti. On sa obrátil na všeobecný súd (nie správny a nie v dôchodkovej veci), aby
tento autoritatívne vyslovil, že skutočne došlo k porušovaniu jeho základných ľudských práv. Nižšie súdy
ale odmietli (pod rôznymi zámienkami) potvrdiť túto objektívnu pravdu, ktorá by mu v jeho nepriaznivej
dôchodkovej situácii významným spôsobom pomohla a jeho postavenie je preto právne neisté, keďže
je popísaným postupom systematicky vylučovaný a ukracovaný na dôchodkových dávkach (z ktorej

situácieonnevidípriprijatínázorunižšíchsúdovvýchodisko).Podľadovolateľanaliehavýprávnyzáujem
boldanýtým,žespravodlivýmaobjektívnymposúdenímpodstatyproblémubysavSlovenskejrepublike
zamedzilo opakovaniu podobných neprávostí voči jej občanom, aké sa dejú voči bývalým vojakom z
povolania a vojenským vyslúžilcom pri uplatňovaní ich nárokov na dôchodkové dávky (s poukazom na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 940/2004, 21 Cdo 1012/2001 a 3 Cdon

1338/96, nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 3245/16 a I. ÚS 1440/14 a rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/69/2003). Navrhol preto rozsudky oboch nižších súdov zrušiť a vrátiť vec
na ďalšie konanie súdu prvej inštancie (okrem čoho inak dovolaním navrhol, aby mu bolo voči žalovanej
priznané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 € a požiadal o osobnú účasť na pojednávaní pred
dovolacím súdom).

9. Žalovaná dovolací návrh nepodala.

10. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti CSP
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bol (z procesného hľadiska)

vydaný napádaný rozsudok odvolacieho súdu (§ 424 CSP), za splnenia podmienok podania aj spísania
dovolania na to oprávnenou osobou (§ 429 ods. 2 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443,
časť vety pred bodkočiarkou CSP), či sú splnené procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho
dovolacieho prieskumu. Dospel pritom k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie, prečo
bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP), uvádza nasledovné.

11. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutiaodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

12. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Podľa § 431 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

14. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

15. Žalobca vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietal

porušenie jeho práva na spravodlivý proces, pričom nesprávny procesný postup takej intenzity, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, odôvodňoval najmä nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdením veci zo strany nižších súdov, ako i nedostatočným odôvodnením
napádaných rozhodnutí (primárne rozsudku odvolacieho súdu a sekundárne i súdu prvej inštancie).
Napádané rozhodnutia tak podľa dovolateľa nižšie súdy založili na právnych záveroch, ktoré považoval

za arbitrárne a selektívne, z čoho vyplývala existencia tohto dovolacieho dôvodu.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že tieto majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
procesvzmysle§420písm.f)CSPmôžedôjsťinepreskúmateľnosťourozhodnutiaodvolaciehosúdu(tu

porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013 či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018 - bod 26. alebo 5Cdo/57/2019
- body 9. a 10.) alebo jeho prekvapivosťou vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré na základe
zisteného skutkového stavu veci nebolo možné predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne
a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu
javilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,resp.prerôznezávažnédeficityvdokazovaní(tzv.opomenutý

dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

18.Pokiaľideonamietanúarbitrárnosť,tátomôžemaťvrozhodnutiachrôznupodobu.Podľakonštantnej
judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak toto je svojvoľné. Môže tiež ísť o
extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo o taký výklad zákona, ktorý nemá

oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom
hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že
z nich prijaté skutkové závery nevyplývajú pri žiadnej možnej interpretácii. Arbitrárnosť teda znamená
interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak
nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a

práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).

19. K námietkam dovolateľa vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam nižších súdov je nutné
poukázať na ustanovenie § 442 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak,ako ho zistil odvolací súd. Skutkový stav (rozumej správnosť jeho zistenia) preto predmetom prieskumu
v dovolacom konaní byť nemôže. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní sám formulovať nové
skutkové závery, nakoľko nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keď (na rozdiel od nižších

súdov) nemá možnosť vykonávať (rozumej ani opakovať) dôkazy. Dovolací súd môže na základe § 420
písm. f) CSP (iba) preskúmavať postup nižších súdov pri zisťovaní skutkového stavu a v rámci tejto
kontroly tak skúmať, či konanie netrpí už vyššie spomínanými závažnými deficitmi v dokazovaní a či
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (tu pozri aj 3Cdo/211/2019 a 7Cdo/121/2020).

20. Dovolací súd preskúmal postup nižších súdov v prejednávanej veci pri procese zisťovania nimi
skutkového stavu a žiadne deficity v dokazovaní nezistil. Prijaté skutkové závery nižších súdov
nepovažuje za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle. Povaha dôvodu zamietnutia
žaloby použitého nižšími súdmi pritom dokazovanie bez preukázania naliehavého právneho záujmu na
požadovanomurčenípraktickyvylučovala,keďžeanidovolacísúdnemáprečoustupovaťodtohozáveru

stabilizovanej judikatúry uplatňovaného konštantne naprieč celou sústavou všeobecných súdov, podľa
ktorého naliehavý právny záujem je základným procesným predpokladom zaoberania sa tzv. určovacou
žalobou vecne a pokiaľ ho (rozumej naliehavého právneho záujmu) niet (čiže aj všade tam, kde sa
žalobcovi nepodarí presvedčiť, že zvolená určovacia žaloba je skutočne tým jediným prostriedkom na
zvrátenie stavu jeho právnej neistoty), k zamietnutiu žaloby ako jedinému možnému výsledku konania

musí prísť aj v súlade so zásadou procesnej ekonomiky hneď po zistení, že ide o taký prípad a bez
toho, aby sa pristúpilo k dokazovaniu nespôsobilému na neexistencii naliehavého právneho záujmu
čokoľvek zmeniť. Nižšie súdy sa preto opodstatnene zaoberali predmetom sporu tak, ako bol tento
vymedzený žalobcom predovšetkým cez prizmu (ne)existencie základného procesného predpokladu
určovacej žaloby a v svetle neskorších námietok žalobcu v pozícii odvolateľa i dovolateľa najmä odvolací

súd sa v napádanom rozsudku veľmi podrobne (body 23. až 28.) zaoberal námietkou dovolateľa, či
podaná žaloba je žalobou na ochranu osobnosti, pri ktorej nie je potrebné preukazovať naliehavý právny
záujem,pričompopreskúmanížalobyakoajvyjadrenížalobcuuzavrel,žepredmetomsporubolažaloba
na určenie podľa § 137 písm. c) CSP, a keďže možnosť podať takúto žalobu nevyplýva z právneho
predpisu, bolo v konaní nevyhnutné, aby dovolateľ preukázal naliehavý právny záujem na jej určení (čo

sa nestalo).

21. Právne významným pre prijatie tohto záveru bolo pre nižšie súdy vysvetlenie dovolateľa, čo súdnym
konaním sleduje (č. l. 336 - 337 spisu) a ten naliehavý právny záujem videl najmä v tom, že „..pokiaľ v
konaní nebude jasne konštatované, že došlo k hrubému porušeniu jeho základných ľudských práv, tak

nebude možné zohľadniť túto jeho službu (na VSOŠ od 1. septembra 1968 do 31. júla 1970) ako I. či II.
kategóriu funkcií, resp. ako I. či II. pracovnú kategóriu a zároveň nebude možné tieto okolnosti zohľadniť
v jeho sociálnom, resp. dôchodkovom zabezpečení...“ Aj v prejednávanej veci tak bolo i s poukazom
na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej je naliehavý právny záujem na požadovanom určení
potrebné skúmať predovšetkým s ohľadom na cieľ sledovaný žalobou (8Cdo/90/2013) ustálené, že

dovolateľ žalobou nesledoval ochranu svojej osobnosti, ale získanie podkladu pre zlepšenie sociálneho
zabezpečenia. K tomuto sa javí vhodné doplniť, že pri žalobe na ochranu osobnosti samozrejme
nemôže byť podmienkou pre skúmanie existencie prípadného neoprávneného zásahu preukazovanie
naliehavého právneho záujmu, keďže takéto preukazovanie pri tomto type žaloby zo strany osoby
namietajúcej zásah do jej osobnostných práv nie je potrebné (tu porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu

zo 17. februára 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009, na ktoré poukazoval aj dovolateľ), podmienkou takéhoto
prístupu je však, že v konaní bude ustálené, že ide práve o tento typ žaloby (ktorá možnosť bola ale
v prejednávanej veci nižšími súdmi, rešpektujúcimi argumentáciu dovolateľa do všetkých dôsledkov,
vyvrátené).Dovolacísúdpretonemoholsúhlasiťsnámietkoudovolateľa,ženižšiesúdyprehliadali,resp.
nechceli sa zaoberať porušovaním jeho základných ľudských práv. Navyše, ako uviedol aj súd prvej

inštancie (v bode 17 jeho rozsudku), podanou určovacou žalobou nemohol žalobca dosiahnuť sledovaný
účel, keďže medzi prípadným rozhodnutím súdu a zaradením doby štúdia do príslušných pracovných
kategórii nie je žiadna súvislosť a ani zo žiadneho právneho predpisu takáto súvislosť nevyplýva.

22. V posudzovanej veci podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá

stanovené pre odôvodňovanie rozhodnutí podľa § 220 ods. 2 a § 393 CSP, preto ho nemožno považovať
za rozhodnutie neodôvodnené, či dokonca zjavne arbitrárne (svojvoľné). Z odôvodnenia tohto rozsudku
i ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie totiž vyplýva kľúčový dôvod zamietnutia žaloby a
zároveň tiež dôvod, pre ktorý bol proces dokazovania obmedzený na minimum potrebné na zistenieabsencie základného procesného predpokladu žalobcom zvolenej určovacej žaloby. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je konzistentné, logické a presvedčivé, pri prejednaní sporu postupoval precízne
a dôsledne, svoje závery podrobne a presvedčivo odôvodnil a podporil ich aj odkazom na ustálenú

rozhodovaciu prax vyjadrenú v rozhodnutiach najvyššieho a ústavného súdu. Odvolací súd sa potom,
čo zhodne so súdom prvej inštancie vyvodil, že rozhodnutiu o žalobe bráni dôvod uvedený v odôvodnení
ním preskúmavaného rozsudku (nedostatok naliehavého právneho záujmu), v odôvodnení svojho
rozsudku veľmi podrobne zaoberal už len (a žiadúce je poznamenať, že správne) odvolacími námietkami
žalobcu smerujúcimi proti takémuto záveru. Práve pre totožnosť záverov oboch nižších súdov v tejto

otázke a nepotrebnosť ďalšieho dokazovania na podporu takého záveru (či v skutočnosti - ako už
bolo uvedené vyššie - nespôsobilosť akéhokoľvek dokazovania na tomto závere niečo zmeniť) nebolo
potrebným ani nariaďovanie pojednávania na odvolacom súde a takto logicky nemohlo porušenie
procesných práv strán sporu (osobitne dovolateľa) privodiť ani rozhodnutie o odvolaní bez poskytnutia
žalobcovi zúčastniť sa pojednávania (tu porovnaj tiež § 385 ods. 1 CSP). Obsah spisu a najmä
odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu tak neposkytovali podklad pre záver,

že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Za takúto vadu pritom nemožno považovať, že odvolací
súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom. Dovolací súd považuje odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku za také,
ktoré poskytuje odpovede na tie otázky, ktoré boli pre rozhodnutie v tejto veci podstatné. Prieskumom

nezistil ani namietanú arbitrárnosť napádaného rozhodnutia, keď nebol zistený extrémny nesúlad
právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo taký výklad zákona, ktorý by nemal oporu v
medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP preto
naplnený nebol.

23. Dovolateľ dovolaním namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 421 ods. 1 CSP), ktoré môže
byť predmetom dovolacieho prieskumu iba ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 CSP).

24. Dovolateľ v dovolaní vymedzil dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) resp. b) CSP

a opakovane namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a to na základe nesprávne
právneho posúdenia skutkového stavu. K týmto dovolacím dôvodom ale jasne a určito nevymedzil ich
prípustnosťpodľa§421ods.1písm.a)ab)CSPaniichdôvodnosťpodľa§432CSP.Zobsahudovolania
bolo možné vyvodiť len to, že dovolateľ nesúhlasil s právnym posúdením neexistencie jeho naliehavého
právneho záujmu odvolacím súdom a namietal, že dovolací súd (v bode 18. rozsudku) pri posudzovaní

naliehavého právneho záujmu poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. mája 2018 sp. zn.
9So/108/2016, v ktorom ale šlo o vec správneho súdnictva o jeho žiadosti o starobný dôchodok a nie
o žalobu o porušovaní ľudských práv mladistvých.

25. Ako už bolo uvedené vyššie, nižšie súdy na základe výsledkov konania pred nimi ustálili, že v danej

veci nešlo o žalobu na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 1 OZ, ale o žalobu o určenie podľa § 137 písm.
c) CSP. Na základe vyjadrenia žalobcu bolo v konaní ustálené, že dovolateľ žalobou nesledoval ochranu
svojej osobnosti, ale získanie podkladu pre zlepšenie svojho sociálneho zabezpečenia. Nižšie súdy tak
dospeli k záveru, že ak v prejednávanej veci možnosť podať žalobu o určenie nevyplývala z právneho
predpisu, s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu bolo nevyhnutné, aby žalobca

(dovolateľ) preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Základnou spornou otázkou
pre posúdenie prítomnosti, resp. jej opaku v podobe neprítomnosti naliehavého právneho záujmu v
konaní bolo preto posúdenie, či právne postavenie dovolateľa bolo neisté s ohľadom na (ne)možnosť
zohľadneniadobyjehoštúdiav1.a2.ročníkunaVSOŠakoslužbyI.aleboII.kategórie,resp.akoI.alebo
II. pracovnej kategórie a na zohľadnenie uvedeného v jeho sociálnom, resp. dôchodkovom zabezpečení.

Táto otázka ale už bola v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu riešená a to už spomínaným
rozhodnutím z 30. mája 2018 sp. zn. 9So/108/1016, po ktorého vydaní už právne postavenie žalobcu
za neisté nebolo možné považovať. Šlo tu o rozhodnutie, ktoré pritom riešilo aj otázku započítateľnosti
doby štúdia na VSOŠ v posudzovanom čase na účely dôchodkového zabezpečenia dovolateľa a to(s ohľadom na povahu konania, v ktorom bola takto prvý raz nastolená) ako otázku predbežnú a bez
potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (keďže v konaní pred
správnym súdom ani o žiadne určenie nešlo a ísť nemohlo). Námietka dovolateľa, že išlo o rozhodnutie

v správnom konaní, ktoré sa netýkalo porušenia základných ľudských práv, pritom neobstojí, keďže
ani v tentoraz prejednávanej veci zásadnou a pre rozhodnutie podstatnou nebola všemožne natískaná
právna otázka porušovania ľudských práv dovolateľa (ktorá takto ani nebola sformulovaná ako tá, pri
ktorej riešení sa mal odvolací súd buď odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo
malo ísť o stav doterajšieho neriešenia otázky dovolacím súdom), ale otázka zohľadnenia doby štúdia

dovolateľa na VSOŠ pre účely jeho dôchodkového zabezpečenia. Nižšie súdy sa pritom pri riešení nimi
základnej spornej právnej otázky nastolenej dovolaním (naliehavého právneho záujmu dovolateľa) od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ani ústavného súdu) neodklonili, ale ju naopak plne
rešpektovali(čopotvrdzujeajjudikatúraoznačenávdovolanísamotnýmdovolateľom).Existenciatakejto
rozhodovacej praxe, ako aj jej ustálenia z povahy veci vylučuje ako možnosť, žeby šlo o otázku dosiaľ
dovolacím súdom neriešenú, tak aj inú možnosť, žeby tu bol daný tretí (dovolaním výslovne nezmienený)

dôvod prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci, reprezentovaný rozdielnosťou
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z už uvedeného preto mohol vyplynúť len ten záver, že dovolanie
v prejednávanej veci ani v časti tvrdiacej nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a)
či b) CSP a ani podľa písmena c) tohto ustanovenia nešlo považovať za prípustné.

26. Pre úplnosť a na záver k požiadavke dovolateľa na finančné zadosťučinenie v dovolacom konaní
v sume 40 000 € potrebné je uviesť, že v dovolacom konaní nie je možné uplatňovať žiadne v
skoršom konaní neuplatnené nároky (vrátane tých finančných). Úlohou dovolacieho konania je totiž len
odstránenie najzávažnejších procesných pochybení nižších súdov, ktorých výsledkom sú tzv. zmätočné
rozhodnutia (§ 420 CSP) alebo revízia nesprávnych právnych záverov odvolacích súdov (§ 421 CSP).

Pokiaľ sa dovolateľ domáhal svojej osobnej účasti na pojednávaní dovolacieho súdu, na túto by bol
priestor len v prípade konečného meritórneho rozhodovania o dovolaní, nie však pri nutnosti odmietnutia
dovolania pre jeho neprípustnosť.

27. Dovolací súd preto podľa § 447 písm. c) CSP o dovolaní ako celku rozhodol spôsobom uvedeným

v prvej vete výroku tohto jeho uznesenia.

28. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.