Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124203071
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2124203071.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov

senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXXX/X, D., zastúpeného advokátom: Mgr. Matej Vida, so sídlom Papraďová 3, Bratislava,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 7.917,38 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. decembra 2024
č. k. 11C/40/2024-178, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanej
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením Čl. 2 ods. 1, 2, Čl. 6 písm. b), Čl. 16 písm. b),
čl. 17 ods. 1, 2, 3 písm. b) a iii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 1, 2 Smernice Rady

89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci, Čl. 288, Čl. 291 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods.
1, 2, § 91 ods. 1, § 92 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, Čl. 7 ods.
2, 5, Čl. 19 ods. 1, 2, Čl. 40 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, § 488, § 489, § 11, § 13 ods. 1 až 3
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občianskeho zákonník“ alebo „OZ“), § 251, § 255
ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2, § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Vecne dôvodil tým, že predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného
času stanoveného v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v období od februára 2021 do decembra
2023, pretože v dôsledku nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.
(ZoHaZZ) sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nezapočítavala do fondu jeho
služobného času. V konaní nebolo sporným, že žalobca je v štátnej službe vo funkcii hasič, neskôr
hasič záchranár, najskôr na hasičskej stanici v B., následne na hasičskej stanici v D., a to od 1.8.2013

až doposiaľ a zároveň, že žalobcovi sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítavala do fondu
pracovného času. Spornou bola najmä pasívna vecná legitimácia žalovanej a skutočnosť, či a aká ujma
žalobcovi vznikla a následne aj primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Sporným bolo aj toskutkovétvrdeniežalobcu,žežalobcavrozhodnomobdobíodpracovalcelkovoo876,5hodínnadrámec
maximálneho týždenného pracovného času.

4. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že týždenný pracovný (služobný) čas žalobcu sa
v rozhodnom období skladal zo 17, resp. 16-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7,
resp. 8-hodinová služobná pohotovosť žalobcu, pričom súhrn takéhoto týždenného pracovného času má
potenciál prekračovať 48 hodín, pretože neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu sa nezapočítava
do služobného času. Súd mal za to, že čas služobnej pohotovosti je potrebné zahrnúť do výpočtu

maximálnehotýždennéhopracovnéhočasu,pretožerozhodujúcimfaktorompreto,čisúnaplnenéznaky
pojmu služobný alebo pracovný čas je skutočnosť, že hasič je povinný byť prítomný na mieste určenom
služobným úradom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore
so smernicou č. 2003/88/ES tak vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ čas
určenej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali
inú definíciu pojmu „pracovný čas“. Na službu hasiča sa pritom nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti

smernice č. 2003/88/ES uvedené v článku 2 ods. 2. smernice č. 89/391/EHS. Súd mal tiež za to, že
na žalobcu sa vzťahuje čl. 17 ods. 3. písm. b) bod iii) smernice č. 2003/88/ES, ktorý odklon od čl. 6
neumožňuje. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (viď napr. rozhodnutie Súdneho
dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle). S poukazom na uvedené sa

žalobca ako jednotlivec môže voči Slovenskej republike ako žalovanému domáhať náhrady škody, ktorá
mu vznikla porušením práva EÚ, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu a pasívna legitimácia žalovanej
v tomto konaní. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES možno považovať za dostatočne
závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a

zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
Napriek uvedenému však nebolo možné žalobe vyhovieť, pretože žalobca ani vznik škody resp. ujmy, a
tým ani priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, nepreukázal.

5. V tu prejednávanej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou skutkovo vymedzil tak, že ide o

nemajetkovú ujmu žalobcu s poukazom na porušenie práva žalobcu na ochranu zdravia, na súkromie a
rodinný život, z dôvodu, že musel na úkor svojho zdravia, súkromia a rodinného života po práci reálne
odpracovať viac, ako v zmysle smernice odpracovať mal a mohol, pričom prichádzal o čas, ktorý by
chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, rekreácii, vzdelávaniu, záľubám, športu, cestovaniu,
starostlivosti o domácnosť a činnostiam každodenného života. Zároveň žalobca tvrdil, že jeho pracovný

čas v uplatňovanom období presiahol opakovane hranicu 48 hodín týždenne, a to celkovo o 876,5 hodín
nad rámec takto stanoveného maximálneho týždenného pracovného času. Žalobca ako obdobie, za
ktoré si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, označil v žalobe obdobie február 2021 - december 2023,
ktoré obdobie je relevantným obdobím.

6. V prejednávanej veci mal súd za to, že samotnú nesprávnu transpozíciu smernice, ktorá umožňuje
prekračovať maximálny týždenný pracovný čas príslušníka HaZZ, nemožno považovať bez ďalšieho
za konanie, v dôsledku ktorého automaticky vzniká ujma na osobnostných právach príslušníka HaZZ,
ale túto ujmu je potrebné tvrdiť a preukázať. Žalobca nepreukázal žiadne konkrétne následky, ktoré mu
mali v súvislosti s vyššie uvedeným na jeho osobnostných právach vzniknúť. Nesprávna transpozícia

smernice iba vytvára možnosť rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo
strany zamestnávateľa žalobcu, avšak tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade
so smernicou. V konaní bolo sporným, či a aké následky na súkromný život a zdravie žalobcu mala
skutočnosť, že v niektoré týždne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času. Z
výsluchu žalobcu ako dôkazného prostriedku nebolo možné mať za nepochybne preukázané, že práca

žalobcu nad rámec maximálneho týždňového pracovného času v rozhodnom období mala skutočne
negatívny dopad na súkromný a rodinný život žalobcu alebo na jeho zdravie, resp. že by sa tým zasiahlo
do jeho osobnostných práv.

7. Ak by sa aj žalobcovi podarilo v konaní preukázať zásah do svojich osobnostných práv v zmysle

vzniku ujmy, súd poukázal na skutočnosť, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať závažnosť zásahu, ktorý
by odôvodňoval akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nestačí, aby žalobca zásah do
svojich osobnostných práv označoval ako podstatný, či vážny, ale je potrebné to aj preukázať, čo sa však
žalobcovi nepodarilo. V konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval o 876,5hodínnadrámecmaximálneho48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu.Žalovanýnespochybňoval
plán služieb predložený žalobcom ako taký, ale iba výpočty, ku ktorým žalobca dospel, keď vychádzal
z tohto plánu. Konkrétne namietal, že žalobca pri výpočte uvedených hodín nesprávne započítal aj

čas dovolenky a dni plateného voľna, čím žalovaný účinne spochybnil výpočet v tabuľke predloženej
žalobcom. Súd mal za to, že pri výpočte pre ustálenie rozsahu prípadnej ujmy nebolo možné vychádzať
z fondu pracovného času, pretože tento pojem nie je totožný s pojmom pracovný čas v zmysle smernice.
Fond pracovného času nie je ukazovateľom počtu reálne odpracovaných hodín. Napriek tomu žalobca
aj odpočinok zarátava medzi odpracované hodiny a od týchto odvíja svoje výpočty, hoci za odpracované

hodiny by mal zarátať iba hodiny strávené v práci alebo pohotovosťou v mieste výkonu štátnej služby.
Vzhľadom na uvedené nebolo možné mať v konaní za preukázaný žalobcom tvrdený rozsah hodín
876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v
rozhodnom období. Na uvedený záver nemá vplyv novelizácia § 97 ZoHZZ, keďže ako už súd uviedol,
je potrebné vychádzať z definícií pojmov pracovný čas a čas odpočinku v čl. 2 smernice.

8. Samotné konštatovanie žalobcu, že v uplatňovanom období odpracoval spravidla každý tretí týždeň
tri 24-hodinové zmeny za týždeň, pre záver o závažnosti ujmy nepostačuje. Jednak žalobca uvádza
termín „spravidla“ a zároveň nie je zrejmé, v akom rozsahu celkovo išlo o prekročenie maximálneho
týždenného pracovného času v uplatňovanom období, t.j. o koľko hodín nad rámec maximálneho 48-
hodinového týždenného pracovného času žalobca v uplatňovanom období odpracoval. Ak nie je známy

rozsah hodín reálne odpracovaných žalobcom nad rámec maximálneho týždenného pracovného času
v uplatňovanom období, nie je možné mať za preukázaný rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený
rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný.
Žalobcavšakvkonaníkonkrétnyrozsahukráteniaovoľnýčaszvyššieuvedenýchdôvodovnepreukázal.
Nie je tiež možné neprihliadnuť na to, že podľa prepočtu žalovanej v duplike, žalobca v iných týždňoch

odpracoval podstatne menej ako 48 hodín, čo znižuje intenzitu prípadného zásahu v „spravidla každom
treťom týždni“.

9. Súd dodal, že nemožno tiež opomenúť prevenčnú povinnosť vyžadovanú ustanovením § 415 OZ,
podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na

prírode a životnom prostredí. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca namietal proti rozpisu služieb
alebo proti prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času u zamestnávateľa. Z uvedeného
nie je možné dospieť k záveru, že by si žalobca splnil prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 OZ. Súd tiež
poukázal na to, že žalobcovi nič nebránilo a nebráni (vychádzajúc z priameho účinku smernice) domáhať
sa svojho nároku prostredníctvom žaloby podanej proti zamestnávateľovi a domáhať sa dodržiavania

článku 6 písm. b) smernice pri plánovaní služieb, ako aj prípadne mzdových nárokov. Aj zo skutočnosti,
že žalobca sa žiadnych nárokov voči svojmu zamestnávateľovi nedomáha, možno mať pochybnosti o
tom, či žalobca skutočne pociťuje nesprávnu transpozíciu smernice za zásah do svojich osobnostných
práv.

10. Okrem vyššie uvedeného poukázal súd na to, že zo znenia ustanovenia § 13 OZ nevyplýva
možnosť súdu poskytnúť primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy len na základe existencie
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, t.j. bez preukázania negatívneho prejavu vo
sfére osobnosti fyzickej osoby. Okrem toho, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zmysle
§ 13 ods. 2 OZ nastupuje až po tom, čo by sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ (upustenie

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti; odstránenie následkov týchto zásahov;
primerané zadosťučinenie vo forme napr. ospravedlnenia) nezdalo postačujúce. Náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch teda môže byť priznaná za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu
uspokojiť inak, a to napr. formou ospravedlnenia, uverejnenia rozsudku, a podobne.

11. Žalobca bol pre úspech v spore povinný uniesť aj dôkazné bremeno o tvrdení, že v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice mu vznikla závažná ujma, ktorú je potrebné odškodniť finančne.
Žalobca nepreukázal, prečo nemožno jeho nemajetkovú ujmu (ak by preukázal jej vznik a rozsah)
uspokojiť inak než peňažnou formou, t.j. prečo by nepostačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ

(t.j. napr. ospravedlnenie, zverejnenie rozsudku, ...). Z ustanovenia § 13 OZ pritom vyplýva postupnosť
krokov, ktoré je potrebné naplniť pre preukázanie nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.12. Súd mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal ani vznik samotnej nemajetkovej ujmy, ani
jej rozsah, a teda nemohol ani preukázať príčinnú súvislosť medzi prácou nad rámec maximálneho
týždenného pracovného času a vznikom nemajetkovej ujmy. Žalobca v konaní nepreukázal taký

zásah do súkromného alebo rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v
medziľudských vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom
práce, hoci to v žalobe tvrdil. V dôsledku nesprávnej transpozície smernice bez ďalšieho nie je možné
priznať nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy.

13. V tu prejednávanej veci teda žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno,
vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy, rozsahu ujmy, príčinnej súvislosti a primeranosti
požadovanej náhrady, z ktorého dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť.

14. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedka navrhnutého žalovanou, keďže by išlo o nadbytočný
dôkaz, ktorý by nemohol viesť k inému rozhodnutiu súdu.

15. Nad rámec uvedeného súd dodal, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku,
pričom v prípade dôvodnosti nároku žalobcu by bolo potrebné považovať túto námietku za čiastočne
dôvodnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Začiatok plynutia premlčacej

doby je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie
priemerného pracovného resp. služobného času podľa čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. To,
či došlo k jeho prekročeniu, je možné zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca a právo na
náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca. Námietka premlčania
uplatnenéhonárokuvznesenážalovanoubytedabola(ajvprípadeuznanéhonárokužalobcu)vrozsahu

obdobia od 1.2.2021 do 31.3.2021 dôvodná. Bližšie sa však súd otázke premlčania nároku nevenoval,
keďže žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevznikol.

16. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom

žalovanej.

17.Protitomutorozsudkupodalvčasodvolaniežalobcasnávrhomnazrušenieavrátenievecisúduprvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
Uviedol, že uplatnený nárok pozostáva najmä zo skutočnosti, že žalovaná, ako služobný úrad žalobcu,

rozvrhuje žalobcovi pracovné zmeny tak, že tento bežne odpracuje 3x 24 hodinové zmeny v priebehu
jedného týždňa — odpracuje 72 hodín, hoci zo smernice vyplýva, že maximálny týždenný pracovný čas
žalobcu je 48 hodín. Vzhľadom na absenciu mechanizmov, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný
čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období, pri
výpočte priemerného pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období

v trvaní 6 mesiacov tak, ako to robí žalovaná a je možné vychádzať len priamo z čl. 6 písm. b) Smernice
a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Súd z predložených
dôkazov neskúmal, či k prekročeniu pracovného času, či už v 6-mesačných alebo 7-dňových obdobiach,
vôbec došlo, čo malo jednoznačne za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

18. V konaní bolo sporným, či žalobca v uplatňovanom období odpracoval o 876,5 hodín nad rámec
maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času. K tomu žalobca uviedol, že priložená
tabuľka predstavovala v priebehu celého konania dôkaz za účelom preukázania a výpočtu a výšky
uplatnenejnemajetkovejujmy.Súdkonštatoval,ženebolomožnémaťvkonanízapreukázanýžalobcom
tvrdený rozsah 876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného

pracovného času v rozhodnom období. Z predložených plánov služieb bolo v konaní možné abstrahovať
mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, z čoho by vyplynula skutočná miera času, o
ktorý bol žalobca konaním žalovanej ukrátený, o čo sa však súd v konaní nepokúsil a k skutočne
odpracovanémučasužalobcusadokazovanienekonalo.Žalobcauviedol,žeprekročillimitmaximálneho
týždenného pracovného času podľa Smernice v kalendárnych týždňoch (špecifikovaných v odvolaní)

uplatňovaného obdobia, a to celkovo o 640 hodín. Uvedené podľa žalobcu nie je novou skutočnosťou,
keďže táto vyplývala z dôkazov predložených žalobcom už k žalobe, uvedené hodiny tvorili prevažnú
časť celkového súhrnu 876,5 hodín tvrdených žalobou. Žalobca tiež v odvolaní rozpísal prekročenia
limitu maximálneho týždenného pracovného času v jednotlivých týždňoch v roku 2021, 2022 a 2023a predložil k odvolaniu plány svojich služieb za obdobie apríl 2021 až december 2023 (vrátane), so
zvýraznenými dátumami, kedy malo dôjsť k jednotlivým prekročeniam. Mal za to, že pri posudzovaní
vzniku nemajetkovej ujmy je vždy potrebné brať ohľad na to, ako uvedenú situáciu subjektívne vníma

jednak samotná fyzická osoba, ktorá vznik ujmy tvrdí, ale aj na to, ako by vzniknutú situáciu vnímala
aj akákoľvek iná fyzická osoba byť v jej postavení. Žalobcu nenávratne stratený čas v tak podstatnej
miere na úkor jeho rodiny, jeho aktivít a jeho odpočinku mrzí a ťaží. Predmetný čas mohol žalobca
objektívne investovať do iných aktivít, do rozvíjania rodinných väzieb alebo jednoduchým odpočinkom.
Miesto toho žalobca za uplatňované obdobie strávil takmer 27 dní čistého času v službe. Žalobca

uvedené subjektívne vníma ako závažnú ujmu, a má jednoznačne za to, že akákoľvek iná osoba v
postavení žalobcu by takúto stratu svojho času vnímala rovnako. Stratu času, ktorý síce mal žalobca
zaplatený ako výkon služby, avšak tento v podstate nedobrovoľne strávil na pracovisku, je potrebné aj
vzhľadom na intenzitu zásahu (uvedený stav trvá už niekoľko rokov) a vzhľadom na mieru straty času
(27 skutočne odpracovaných dní čistého času), objektívne vnímať ako závažný zásah do práv žalobcu.
V tejto súvislosti poukazoval na rozsudky Súdneho dvora sp.zn. C-243/09, bod 54 a C-445/06, bod 21.

19. Žalobca ďalej namietal, že judikatúra ESD (C-160/14, bod 50) vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v prípade nesprávnej transpozície smernice neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy
alebo na existenciu závažnej ujmy. Žalobca mal za to, že nie je možné sa stotožniť s názorom súdu,
že žalobca netvrdil a ani nepreukázal nemajetkovú ujmu. O svoj čas prichádzal a naďalej prichádza

odslúžením tretej 24-hodinovej zmeny za jeden kalendárny týždeň, alebo hodín v službe naviac, ktoré
v zmysle Smernice odslúžiť v tomto týždni už nemal. Konkrétne u žalobcu je to 640 hodín. Súd si
nesprávne osvojil hypotézu, že prekračovanie maximálneho týždenného času je spôsobené výlučne
v časoch služobnej pohotovosti. Keďže táto sa považuje za pracovný čas, žalobca v prípade, že má
určené zmeny v pondelok, štvrtok a v nedeľu, dosiahne limit 48 hodín už po odslúžení štvrtkovej zmeny.

Nedeľnú zmenu je žalobca v takom prípade v službe už navyše a v rozpore so Smernicou. Okrem
toho žalobca riadne tvrdil a aj preukázal objektívnu skutočnosť, že nedostatok času s jeho rodinou, na
jeho aktivity alebo na odpočinok, spôsobený nesprávnou transpozíciou Smernice, má negatívy dopad
na neho a aj na jeho okolie. Preukázal, že má rodinu, deti a manželku. Nie je potrebné ani realizovať
dokazovanie, aby bolo ustálené, že rodina spolu rada trávi svoj čas. Logicky sa vzťahy medzi rodinnými

príslušníkmi a žalobcom nezlepšujú, pokiaľ žalobca trávi svoj čas v práci. Je rovnako známe, aký dosah
na duševnú pohodu má na človeka, pokiaľ kvôli práci nestíha svoje hobby a nestíha si oddýchnuť.
Nedostatok oddychu v povolaní, aké vykonáva žalobca, je obzvlášť nebezpečné, nielen pre žalobcu, ale
aj jeho kolegov alebo širokú verejnosť, v ktorej záujme nie je, aby vykonával službu hasiča človek, ktorý
je unavený z nadmerného pracovného zaťaženia. Všetky uvedené skutočnosti boli žalobcom v priebehu

konaniatvrdenéatietoajpreukázalsvojimvýsluchom.Súdsamalzaoberaťajjehovnútornýmpohľadom
na riešenú situáciu a zhodnotiť, ako by uvedenú stratu času vnímala aj každá iná fyzická osoba.

20. Pre porušenie práva na ochranu zdravia postačuje jeho podstatné ohrozenie s poukazom na
Smernicu, ktorej základným cieľom je ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov, akými sú aj hasiči.

Žalobcov zdravotný stav je v poriadku a v celom konaní ani opak netvrdil. Avšak nie je možné
objektívne vylúčiť, aký dopad bude mať nadmerné pracovné zaťaženie na žalobcu za mesiac, za
rok, za dvadsať rokov. Uvedené ohrozenie vyplýva priamo z neimplementovania a nerešpektovania
ustanovení Smernice o maximálnom týždennom pracovnom čase a o čase odpočinku. Žalobca
nesúhlasil s konštatovaním súdu, že je povinný vždy a za každých okolností preukázať, aké konkrétne

negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice
v relevantnom období nastali. Dôkazné bremeno žalobcu má byť primerané a spočívať v preukázaní
samotného zásahu a jeho dôsledkov v širšom kontexte, nie v podrobnej analýze každého konkrétneho
aspektu, na ktorý malo vplyv konanie žalovanej. Okrem toho, podľa zásady efektivity a účinnosti
ochrany práv (zásada vlastná pre právo EÚ), žalobca ani nemôže byť zbytočne zaťažený neprimeranými

požiadavkami na dokazovanie, ktoré by fakticky znemožnili uplatnenie jeho nároku. Konštatovanie súdu,
že žalobcova argumentácia v konaní bola len všeobecnou, konkrétne netvrdil, ani nepreukázal dopad
prekračovania maximálneho týždenného pracovného času na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho
zdravie, prípadne iné sféry života, je v priamom rozpore s obsahom žaloby, písomných podaní žalobcu,
prednesom a výsluchom žalobcu realizovaného na pojednávaní vo veci. U žalobcu došlo v dôsledku

nesprávnej transpozície k nesprávnemu rozvrhovaniu jeho pracovného času. Žalobca slúžil viac ako
mal, na úkor svojej rodiny a svojho zdravia.21. Vo vzťahu k prevenčnej povinnosti, ktorú si žalobca podľa súdu prvej inštancie nesplnil, žalobca
uviedol, že toto konštatovanie súdu je v priamom rozpore s judikatúrou ESD, pričom poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-429/09. Žalobca mal za to, že je na jeho slobodnom uvážení,

ktorý nárok, kedy a akou cestou si voči žalovanej uplatní. V danom prípade bolo po dobu celého
konania tvrdené, že žalobca prichádza o svoj voľný čas, náhradu ktorého si uplatňuje. Voči žalovanej
si neuplatňuje žiadny mzdový nárok a tento mzdový nárok žalobca ani netvrdí. Uvedené konštatovanie
súdu považuje žalobca za arbitrárne a nepodložené. Je tiež potrebné považovať takúto podmienku
uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimeranú, pokiaľ by podaniu žaloby muselo

predchádzať podanie inej žaloby za účelom dodržiavania smernice, prípadne na úhradu mzdových
nárokov. Pokiaľ bolo žalobcovi v dôsledku konania žalovanej zasiahnuté do jeho osobnostných práv
takto závažným spôsobom, zverejnenie rozhodnutia, ospravedlnenie alebo len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je jednoznačne dostatočným zadosťučinením. Peňažná náhrada sa javí ako jediná
spôsobilá forma odškodnenia takto vzniknutej ujmy.

22. Súd prvej inštancie podľa žalobcu dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, keďže nesprávne ustálil, že pracovný čas žalobcu je potrebné počítať za obdobie 6-mesiacov
v tzv. referenčných obdobiach; nesprávne ustálil, že žalobca v priebehu konania netvrdil a nepreukázal
vzniknutú nemajetkovú ujmu; že žalobca prichádza o svoj voľný čas po práci; z predložených dôkazov
bolo možné vyvodiť, že žalobca odpracoval skutočným výkonom služby 640 hodín nad limit stanovený

čl. 6 písm. b) Smernice.

23. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď
súd aplikoval síce správne ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a náhrade
nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil a v rozpore s právom EÚ a judikatúrou ESD nesprávne

ustálil, že do práv žalobcu zo strany štátu zasiahnuté nebolo, nemajetková ujma žalobcovi nevznikla
a v spojitosti s tým nevznikol žalobcovi ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd bol povinný
zabezpečiť žalobcovi právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale aj
prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že mal vyložiť všetky procesné ustanovenia
eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie

účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového právneho
poriadku. Dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci je aj skutočnosť, že súd nesprávne
konštatoval, že žalobca si nesplnil pred podaním žaloby svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa §
415 OZ a taktiež, že porušenie povinnosti žalovanej transponovať Smernicu nie je dostatočne závažné
na to, aby privodilo svojimi následkami žalobcovi nemajetkovú ujmu, čím nezohľadnil zásadu efektivity

ochrany práv EÚ, to všetko v priamom rozpore s judikatúrou ESD a úniovým právom.

24. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Otázka plánovania zmien je otázkou na služobný úrad žalobcu, t. j. potenciálne pasívne
vecne legitimovaným subjektom môže byť iba služobný úrad žalobcu. Žalovaná sa nestotožnila s

argumentáciou žalobcu ohľadom referenčného obdobia, keď podľa žalobcu sa má pracovný čas počítať
za obdobie 7 dní. Poukázala na to, že k smernici 2003/88/ES Európska komisia vydala Výkladové
oznámenie Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času č. 2017/C 165/01, ktorým bližšie rozoberá konkrétne časti smernice
v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry

Súdneho dvora EÚ sú ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Tabuľka predložená
žalobcom týkajúca sa konkrétnych mesiacov je neaplikovateľná v tomto konaní, a teda na ňu nemožno
prihliadať. Okrem uvedeného existujú ďalšie dôvody prečo je referenčné obdobie aplikované v súdnom
konaní. Smernica v ods. 15 a 16 preambuly prezumuje potrebu pružnosti určitých ustanovení vzhľadom
na charakter určitých odvetví práce. Vzhľadom na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. je cieľom

HaZZ ochrana života a zdravia osôb, majetku a životného prostredia. Takýto cieľ môže byť naplnený
iba v prípade neprerušovanej funkcionality hasičských staníc. Vzhľadom na názor Európskej komisie
vyplývajúce z judikatúry SD EÚ sú referenčné obdobia v prípadoch protipožiarnych služieb nevyhnutné.
Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že samotná smernica prezumuje existenciu odchýlky (čl. 17 ods.
3 písm. b/ bod iii) smernice) od 4-mesačných referenčných období (čl. 16 písm. b/ smernice) až na 6,

resp. 12 mesačné referenčné obdobia (čl. 19 smernice). Samotný zákon č. 315/2001 Z. z. stanovuje, že
nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčassarozvrhujedoobdobia6mesiacov(§86ods.1).Jeirelevantné,
či ide o rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý čas. Podstatou je, že pracovný, resp. služobný čas
žalobcu sa rozvrhuje od obdobia 6 mesiacov. Aj z praxe vyplýva, že sa na príslušníkov HaZZ aplikujú 6-mesačné referenčné obdobia, v rámci ktorých sa plánujú služby príslušníkov HaZZ. Uvedenú skutočnosť
žalobca nerozporoval, pretože napríklad už v júli toho-ktorého roka vie uviesť, či pracuje na Vianoce.

25. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca vo svojom odvolaní zmenil svoj výpočet a už uvádza, že
odpracoval nad rámec smernice iba 640 hodín. Ani táto skutočnosť však nie je dokázaná. Takýto výpočet
je nesprávny a nezmyselný. Sám žalobca uviedol, že do pojmu „pracovný čas“ započítava aj dni voľna
a dovolenky; a dokonca aj vlastnú práceneschopnosť (napr. 1. týždeň roku 2022 od 3.1.2022, kedy
žalobca odpracoval 24 hod. a bol práceneschopný, pričom vo svojej tabuľke uviedol, že odpracoval

40 hodín.) Žalovaná v tejto súvislosti znovu poukázala aj na výkladové oznámenie Európskej komisie
vo vzťahu k otázke pracovného času a času odpočinku. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s
prepočtami žalobcu, keď uviedol, že nemožno vychádzať z fondu pracovného času a správne na vec
aplikoval čl. 2 smernice, čo od vnútroštátnych súdov členských štátov vyžaduje aj Európska komisia v
zmysle výkladového oznámenia. Otázka mzdových nárokov, t. j. finančnej odmeny za rozdielne časy
služobnejpohotovosti,kedyžalobcanevykonávažiadnuprácuneodporujesmernici,takakotovyplývaaj

z výkladového oznámenia Európskej komisie. Rovnako to vyplýva aj z uznesenia Súdneho dvora EÚ vo
veci sp. zn. C-437/05 z 11.1.2007. Žalobca preto ani z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období
za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený, čo potvrdil aj doloženými výplatnými
páskami.

26. Žalovaná zastávala názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do otázky straty času a ani čo
do otázky existencie nemajetkovej ujmy, s čím sa správne vysporiadal súd prvej inštancie. Všeobecné
odkazy žalobcu na nedokázané tvrdenia ohľadom straty času, pričom žalobca predložil konajúcemu
súdu prepočty v rozpore s judikatúrou SD EÚ, smernicou 2003/88/ES, ako aj s výkladovým oznámením
Komisie, nemožno považovať za preukázanie existencie nemajetkovej ujmy. Žalobca odkazoval na

rozhodnutie Günter Fuß a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach či Krajského súdu v Banskej
Bystrici, dokonca poukazoval na ujmu iných kolegov, avšak úplne opomenul sa venovať vlastnej údajnej
nemajetkovej ujme. Žalobca nepreukázal ani stratu času, ani žiaden negatívny dopad na jeho súkromný
či rodinný život, resp. na jeho zdravie. Z výpovede žalobcu dokonca jasne vyplýva, že za rozpad jeho
manželstva neobviňuje prácu, pričom má za to, že jeho ujma je, že „neregenerujem tak, ako som bol

mladší...“. Žalobca však bezdôvodne predmetnú skutočnosť nepriamo neguje vo svojom odvolaní, keď
tvrdí, že rodinné vzťahy sa nezlepšujú z dôvodu trávenia svojho času v práci. Žalovanej nebolo jasné,
prečo žalobca nepredložil súdu rozhodnutie, ktorým bolo jeho manželstvo rozvedené, z ktorého by bolo
možné vyčítať príčinu, a preto považuje predmetné tvrdenia žalobcu za zmätočné.

27. Za zmätočné označila žalovaná aj hypotetické tvrdenia žalobcu ohľadom jeho zdravia a bezpečnosti
na pracovisku, pričom sám žalobca na pojednávaní uviedol, že sa práca neodzrkadľuje na jeho
zdravotnom stave. Ak žalobca chcel tráviť viac času doma s rodinnou, mohol si namiesto finančnej
odmeny nevyžiadať náhradné voľno (§ 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Ani jedno tvrdenie žalobcu
v odvolaní v konaní nepreukázal žiadnym dôkazom, pričom aj v odvolaní odkazuje iba na jeho vlastný

výsluch, z ktorého vyplynuli opačné závery než tie, o ktorých to v odvolaní tvrdí. Žalovaná sa nestotožnila
ani s tvrdením žalobcu, že by žalobca nebol povinný vždy a za každých okolností preukázať, aké
konkrétne negatívne následky v jednotlivých oblastiach jeho života v dôsledku nesprávnej transpozície
Smernice v relevantnom období nastali. Ako sám žalobca uviedol, v prvom rade je povinný preukázať
porušenie ustanovení smernice 2003/88/ES, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol

dôkazné bremeno ani čo do tejto otázky. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/443/2016, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 424/2012, I.ÚS
285/2018, IV.ÚS 271/2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/29/2021.

28. Žalobca v odvolacej replike zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu. Doplnil, že nemajetková ujma

bola preukázaná najmä z výsluchu žalobcu, ktorý je kľúčovým dôkazom v danom konaní. Žalobca
jediný môže autenticky popísať, aké negatívne dôsledky na jeho zdravie, rodinný a spoločenský život
mala nadmerná pracovná záťaž a porušovanie jeho práv. Vzhľadom na povahu nemajetkovej ujmy,
jeho osobné svedecké výpovede o strese, únave, narušení rodinného života či iných psychických a
fyzickýchdopadochsúnevyhnutnénato,abysúdmoholzvážiťmieruzásahudojehoosobnostnýchpráv.

Pokiaľ žalobca preukázal, že reálne bol vystavený nadmernému pracovnému zaťaženiu v rozpore so
Smernicou, dôkazné bremeno sa presúva na žalovanú, ktorá len neúčinne popierala skutkové tvrdenia
žalobcu, ktoré boli založené na jeho vlastnom vnímaní reality. Samotná nadmerná pracovná záťaž
môže byť sama o sebe dostatočným dôkazom zásahu do osobnostných práv každej fyzickej osoby.Odňatie času na zaslúžený odpočinok je závažným zásahom do osobnostných práv. Pri určení formy
satisfakcie je nutné vychádzať nielen z počtu nadčasových hodín, ale prihliadať aj na celkovú intenzitu
zásahu do života žalobcu, ako aj jeho trvanie - už niekoľko rokov. Akákoľvek iná forma satisfakcie,

ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je v danom prípade dostatočná. Žalobca poukázal
na zápisnicu z pojednávania vo veci, kde detailne popísal prvky vzniku nemajetkovej ujmy na jeho
strane. Žalobca zotrval na názore, že referenčné obdobia 6 mesiacov na účely výpočtu priemerného
pracovného času za toto obdobie nemožno použiť a je potrebné sa riadiť priamo výkladom čl. 6 písm.
b) Smernice. S poukazom na označenú judikatúru ESD (C-254/18) mal za to, že žalovaná neprijala

žiadne mechanizmy, ktoré by stanovili kedy referenčné obdobie začína, končí, koľko trvá a aký je
maximálny pracovný čas v ňom. Uvedené nie je možné zhojiť ani tvrdením, že čl. 16 a čl. 17 Smernice
sú priamo vykonateľné, pretože štát pochybil pri procese prijatia takej úpravy, aby táto bola v súlade
s právnym predpisom EÚ. Štátu bola daná v zmysle daných článkov Smernice len možnosť upraviť si
obdobia odlišne. Uvedené štát opomenul a za transpozíciu čl. 6 písm. b) Smernice v spojení s vyššie
uvedenými čl. 16 a čl. 17 vydával ust. § 86 ods. 1 zákona o HaZZ, s čím sa nemožno stotožniť.

Súdny dvor opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v
zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva. Uvedené je žalovanou ignorované, pokiaľ služobnú pohotovosť, ktorú pracovník

vykonáva mimo domova na hasičskej stanici v nervovom vypätí z prípadného zásahu, ako pracovný čas
nepovažuje a tento ani nezapočítava do fondu pracovného času.

29. Žalovaná v duplike uviedla, že subjektívne pocity žalobcu nie sú dostačujúce na preukázanie
existencie nemajetkovej ujmy k čomu poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS

21/2019. Mala za to, že je potrebné naplnenie všetkých 3 podmienok nároku na náhradu škody
stanovených SD EÚ (C-300/21 zo 4.5.2023). Súdny dvor EÚ v citovanej veci zdôrazňuje, že pri porušení
práva jednotlivca musí existovať „ujma“, ktorá je „utrpená“, a teda táto musí byť v príčinnej súvislosti
s porušeným právom, pričom tieto 3 podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalovaná ďalej k
referenčným obdobiam uviedla, že SD EÚ v rozsudku C-254/18 venoval svoje právne posúdenie tomu,

či je možné aplikovať referenčné obdobia priamo. Súdny dvor EÚ explicitne uviedol, že priemerný
týždenný pracovný čas nemožno počítať v obdobiach siedmich dní. To, na čo poukazuje žalobca vo
svojej odvolacej replike, je otázka pevne stanovených referenčných období, na ktoré v tomto konaní
neodkazoval ani žalobca, ani žalovaná a ani súd prvej inštancie. SD EÚ v predmetnom rozsudku
konštatoval v bode 31, že aplikáciou pohyblivého referenčného obdobia sa nezasahuje do práv

pracovníkov a vo viacerých častiach rozsudku uviedol, že referenčné obdobie je „jednotka merania
času“, je to teda spôsob, ktorý umožňuje kvalifikovane zistiť priemerný pracovný čas žalobcu, pričom
je chránený verejný záujem členského štátu na ochrane života a zdravia osôb, majetku a životného
prostredia. Súdny dvor EÚ už v rozsudku vo veci C-303/98 z 3.10.2000 v bode 70 uviedol, že v prípade
neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by transponovala čl. 16 ods. 2 smernice 93/104 alebo

prípadne výslovne prijímajúcej jednu z výnimiek stanovených v čl. 17 ods. 2, 3 alebo 4 tejto smernice,
možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym účinkom, pretože jednotlivcom priznávajú
právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného
času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13Co/97/2024 z 24.3.2025.

30. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

31. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP)a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§
387 ods. 1 CSP).

32. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 7.917,38 eura spôsobenej

mu prekročením maximálneho týždenného pracovného času stanoveného v Čl. 6 písm. b) Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj „smernica“) v dôsledku nesprávnej transpozície uvedenej smernice do
vnútroštátneho právneho priadku, zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca neuniesol povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k zásahu do práva na ochranu osobnosti.

33. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ako aj
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Žalobca teda podal odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

34. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal tvrdený rozsah 876,5 hodín,

ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom
období a akékoľvek konkrétne následky v jeho živote z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktoré
by vnímal ako zásah do práva na ochranu osobnosti.

35. Odvolací súd sa stotožňuje najmä so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal

tvrdený rozsah 876,5 hodín, ktoré mal skutočne odpracovať nad rámec maximálneho týždenného
pracovného času v rozhodnom období, a teda ani rozsah, v akom sa mohla práca nad uvedený
rámec dotknúť života žalobcu. Následne potom nemožno konštatovať, že by išlo o zásah závažný. Ako
vyplýva i rozsudku Súdneho dvora vo veci C-429/09, nedodržanie požiadaviek upravených v článku 6
písm. b) smernice 2003/88 sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, keďže

je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora počas dotknutého obdobia. Vnútroštátnemu súdu
však prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením článku
6 písm. b) a škodou, ktorá vznikla pracovníkovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal
nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Žalobca
však v konaní konkrétny rozsah ukrátenia o voľný čas nepreukázal, teda nepreukázal či mu vôbec

mohla nejaká ujma vzniknúť. Súd prvej inštancie správne uviedol, že nie je možné vychádzať z toho,
že vznik ujmy sa v prípade nesprávnej transpozície smernice prezumuje. Nesprávna transpozícia
smernice totiž iba vytvára možnosť rozvrhnutia pracovného času žalobcu v rozpore so smernicou zo
strany zamestnávateľa žalobcu, avšak tento môže urobiť rozvrhnutie pracovného času aj v súlade
so smernicou. Z uvedeného vyplýva, že je vylúčené, aby pre úspech v konaní bola preukázaná len

nesprávna transpozícia smernice, ale bolo potrebné preukázať konkrétne následky u konkrétneho
žalobcu. V prejednávanej veci bola podstatnou tá skutočnosť, či právo žalobcu na primeraný odpočinok
po vykonanej práci bolo v rozhodnom období porušované, a to v takom rozsahu ako v žalobe tvrdil.

36. Pokiaľ žalobca za dôkaz, na ktorý odkazoval v priebehu konania na súde prvej inštancie a aj

v odvolaní, a ktorý podľa neho mal preukazovať ním tvrdený rozsah 876,5 hodín, ktoré mal skutočne
odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období, považoval ním
vypracovanú tabuľku, s týmto sa odvolací súd nestotožňuje. Za dôkaz síce môže slúžiť všetko, čo môže
prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov (§
187 ods. 1 CSP), avšak žalobcom predložená tabuľka je len ním vypracovaný prepočet, a teda ju možno

považovať len za jeho tvrdenie (aj s ohľadom na princíp rovnosti sporových strán čl. 6 CSP), avšak nie
za dôkaz, ktorý by preukazoval žalobcove tvrdenia. Tieto tvrdenia, ktoré však ani neboli substancované,
pritom žalovaná v priebehu konania na súde prvej inštancie účinne poprela, a spornosť tejto skutkovej
otázky konštatoval pri predbežnom právnom posúdení i súd prvej inštancie. V tejto súvislosti tiež súd
prvej inštancie správne v napadnutom rozsudku konštatoval, že sám žalobca v žalobe uviedol, že Súdny

dvor vo svojej judikatúre uvádza, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením
úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené tri podmienky, a to: a) že cieľom porušenej
právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b) existencia škody,
c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.V tu prejednávanej veci však žalobca ani vznik škody resp. ujmy, a tým ani priamu príčinnú súvislosť
medzi porušením a škodou, nepreukázal. Pokiaľ žalobca nepreukázal rozsah času, ktorý mal skutočne
odpracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období, potom nie je

možné konštatovať, že mu akákoľvek ujma vznikla.

37. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že nad rámec
maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období odpracoval 876,5 hodín, pričom
vychádzal z tvrdenia žalobcu, že spravidla každý tretí týždeň odpracoval tri 24-hodinové zmeny a v

podrobnostiach na tieto závery súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje. Žalobca v odvolaní uviedol
nové skutkové tvrdenia (rozdielne od ním k žalobe predloženej tabuľky) a konkretizoval, v ktorých
týždňoch a v akom rozsahu v jednotlivých dňoch v rozhodnom období prekročil maximálny týždenný
pracovný čas a súčasne tvrdil, že prekročil limit maximálneho týždenného pracovného času podľa
smernice o 640 hodín. Zároveň mal žalobca za to, že z predložených plánov služieb bolo v konaní možné
bez väčších ťažkostí abstrahovať mieru skutočne odpracovaného času výkonom služby, o čo sa však

súd prvej inštancie ani nepokúsil a k skutočne odpracovanému času sa dokazovanie nekonalo. Tiež mal
za to, že uvedené nie je novou skutočnosťou, keďže táto vyplývala z dôkazov predložených k žalobe,
uvedené hodiny tvorili prevažnú časť celkového súhrnu 876,5 hodín tvrdených žalobou.

38. Odvolací má však (napriek opačnému názoru odvolateľa) za to, že v prípade vyššie uvedených

skutkových tvrdení týkajúcich sa prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času podľa
smernice o 640 hodín sa nepochybne jedná o novoty v odvolacom konaní. Predovšetkým nemožno
súhlasiť s tvrdením žalobcu, že súd si mal z predložených plánov služieb vyabstrahovať mieru skutočne
odpracovanéhočasuvýkonomslužby,pretožetototvrdeniejevpriamomrozporesust.§132ods.2CSP,
podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

Bolo povinnosťou žalobcu (ak chcel byť v konaní úspešný), v prvom uviesť v žalobe substancované
skutkové tvrdenia o rozsahu prekročenia limitu maximálneho týždenného pracovného času podľa
smernice a k týmto konkrétnym skutkovým tvrdeniam navrhnúť dôkazy. Zároveň je pre odvolací súd
ťažko pochopiteľné, ako mal súd z predložených plánov služieb vyabstrahovať prekročenie limitu
maximálneho týždenného pracovného času u žalobcu podľa smernice o 640 hodín, keď na podklade

rovnakých plánov služieb žalobca v žalobe tvrdil prekročenie o 876,5 hodín. V prípade týchto nových
skutkových tvrdení žalobcu sa teda jednoznačne jedná o novoty v odvolacom konaní (§ 366 CSP),
a v tejto súvislosti je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie
konanie. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť
v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred

súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka
z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia
v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných
podmienok uvedených v § 366 CSP.

39. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných
podmienok,b/satýkajúvylúčeniasudcualebonesprávnehoobsadeniasúdu,c/mábyťnimipreukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich

odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

40. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt
zo strany žalobcu v odvolacom konaní (bez ohľadu, či tieto novoty by boli spôsobilé privodiť žalobcovi
priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nové skutkové tvrdenia uvedené až v odvolacom

konaní prihliadnuť nemohol, keďže žalobca nepreukázal žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v
zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalobca v odvolaní nepreukázal, že neporušil procesnú diligenciu,
t.j. nepreukázal, že nové skutkové tvrdenia uvedené až v odvolacom konaní nemohol bez svojej viny
uplatniť pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/), pričom novoty uvedené žalobcom pod iný účel ich
použitia (§ 366 písm. a/ až c/) s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/

CSP) podradiť nemožno.

41. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca dôkazné bremeno o splnení
podmienok pre priznanie peňažného zadosťučinenia neuniesol, ako podrobne súd prvej inštancieobjasnil v napadnutom rozsudku a náležite pri tom odkázal aj na ustálenú judikatúru. Pokiaľ žalobca
zotrval v odvolaní na argumentácii, že vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade následkov
nesprávnej transpozície smernice sa neviaže na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy, nie je jeho

odvolacia argumentácia o nesprávnom vytvorení skutkového základu v súdenom spore náležitá.

42. Odvolací súd dodáva, že v prípade nemajetkovej ujmy sa jedná o utrpenie na tých nehmotných
hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby (patrí sem najmä jej dôstojnosť,
česť, dobrá povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú aj vo vnútornom živote človeka

– sloboda pohybu, rodinný život a pod.). Zo samotnej podstaty nemajetkovej ujmy vyplýva, že táto
spočíva v oprávnenom pocite poškodeného, do ktorého práv bolo zasiahnuté, že mu bola spôsobená
ujma (napr. duševné útrapy). Pokiaľ by poškodený takýto pocit neprežíval, nemožno o nemajetkovej
ujme na jeho strane uvažovať. Vznik nemajetkovej ujmy nie je potrebné dokazovať v situáciách, keď
je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá
(por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15.3.2012, sp. zn. 30 Cdo 2555/2010). Uvedené sa aplikuje

v situáciách, keď je prima facie zrejmé, že akejkoľvek osobe v rovnakom postavení by za rovnakých
okolností ujma tiež vznikla. Okrem vyššie uvedených výnimiek musí poškodený vznik ujmy nielen tvrdiť,
ale aj preukázať. Keďže v konaní nebolo preukázané, či a v akom rozsahu mal žalobca skutočne
pracovať nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou v rozhodnom
období, bolo následne nadbytočným zo strany súdu prvej inštancie zaoberať sa tým, či táto strata

času (ak vôbec vznikla) zanechala nejaké konkrétne následky v osobnom živote žalobcu. I keď by
bolo možné dospieť k záveru, že v týchto prípadoch ujma v zásade vzniká, od konkrétnych okolností
každého jednotlivého prípadu však závisí posúdenie jej intenzity (napr. s ohľadom na zdravotný stav,
rodinné problémy, atď.). V prvom rade však bolo povinnosťou žalobcu (ak chcel byť v konaní úspešný)
tvrdiť a preukázať konkrétny rozsah tejto straty času, aby bolo možné posúdiť závažnosť vzniknutej

ujmy, a teda i otázku, či na reparáciu takejto ujmy je potrebné poskytnúť primerané zadosťučinenie
v peniazoch. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej
miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu
či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich
skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Dôkazná povinnosť na preukázanie

splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky,
stíha výlučne žalobcu ako poškodeného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne uviedol, že
procesný útok žalobcu spočívajúci v tvrdení o zásahoch do jeho osobnostných práv (konkrétne do
práva na súkromie, práva na rodinný život) vyznel nepresvedčivo, keďže len zovšeobecňujúce tvrdenia
zopakované aj vo výsluchu žalobcu na pojednávaní, nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie

závažnosti zásahu.

43. V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že
žalobca v prejednávanej veci dôkazné bremeno neuniesol, a preto súd prvej inštancie rozhodol vecne
správne, pokiaľ žalobu žalobcu pre neunesenie dôkazného bremena zamietol. Odvolacia námietka

žalobcu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dostatočne odôvodnil a preukázal, nie
je opodstatnená.

44.Vrámcinesprávnehoprávnehoposúdeniavecižalobcatiežargumentovaltým,žesúdprvejinštancie
nesprávne konštatoval, že žalobca si nesplnil pred podaním žaloby svoju všeobecnú prevenčnú

povinnosť podľa § 415 OZ. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09 zo dňa 25. novembra 2010, v zmysle ktorého z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by
bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie o nesplnení

si prevenčnej povinnosti zo strany žalobcu nestotožňuje, keďže tento záver je v rozpore s rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-429/09, podľa ktorého právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave,
ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore na náhradu škody vzniknutej
v dôsledku porušenia článku 6 písm. b) smernice podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia
najprv požiadal svojho zamestnávateľa. Súd prvej inštancie však svoje zamietavé rozhodnutie nezaložil

na porušení prevenčnej povinnosti žalobcu, ale na neunesení dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ
ide o rozsah hodín reálne odpracovaných nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v
uplatňovanom období a negatívne prejavy neoprávneného zásahu vo sfére osobnosti fyzickej osoby,ktoré je potrebné odškodniť finančne. Vo výsledku teda tento dielčí nesprávny záver súdu prvej inštancie
nemal vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

45. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou argumentáciou žalobcu, že napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho posúdenia veci, keď súd síce aplikoval správne ustanovenia Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, ale tieto nesprávne vyložil a v rozpore s právom EÚ a
judikatúrou ESD. Zo žiadneho zo žalobcom uvádzaných rozhodnutí Súdneho dvora totiž nevyplýva, že
pre priznanie nároku na náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je potrebné preukázať závažnosť

vzniknutej ujmy alebo existenciu závažnej ujmy, teda postačí iba nesprávna transpozícia smernice,
a o takomto rozhodnutí odvolací súd ani nemá vedomosť. Pokiaľ žalobca poukazoval rozsudkom
Súdneho dvora EÚ vo veci C-243/09 zo dňa 14. októbra 2010 (bod 54), podľa ktorého „vzhľadom na to,
že cieľom smernice 2003/88 je zabezpečiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov uplatnením dostatočného
odpočinku, zákonodarca Únie sa domnieval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času
upraveného v tomto článku 6 písm. b), ktorým sa pracovníkovi odníma takýto odpočinok, mu z tohto

dôvodu samo osebe spôsobuje ujmu, keďže znamená zasahovanie aj do jeho bezpečnosti a zdravia“,
pretože súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre priznanie
peňažného zadosťučinenia, a to o.i. konkrétny rozsah dopadu nesprávnej transpozície smernice v
danom období. Rovnako to platí aj pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-445/06 zo
dňa 24. marca 2009 (bod 20), podľa ktorého „poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú

splnené tri predpoklady, to znamená, že porušená právna norma Spoločenstva má za cieľ priznať
jednotlivcom práva, že porušenie je dostatočne závažné a že medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť“, pretože súd prvej inštancie poukázal práve
na skutočnosť, že tieto podmienky v súdenej veci splnené neboli, keďže žalobca nepreukázal rozsah
a závažnosť porušenia Smernice. Neobstojí ani poukaz žalobcu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo

veci C-160/14 zo dňa 9. septembra 2015 (bod 50), podľa ktorého „treba pripomenúť, že pokiaľ sú
splnené podmienky na uplatnenie zodpovednosti štátu, čo prislúcha určiť vnútroštátnym súdom, štát
musí napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa podobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť

upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity)“. Nemožno konštatovať rozpor napadnutého rozsudku ani s týmto rozsudkom Súdneho dvora
EÚ, pretože i z tohto rozsudku jednoznačne vyplýva, že je vecou vnútroštátneho súdu posúdiť, či
sú splnené podmienky na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu, pričom vnútroštátne prostriedky
nápravy nemôžu viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Žalobca

žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo by mal mať sťaženú možnosť tvrdiť a preukázať počet hodín
odpracovaných nad rámec maximálneho týždenného pracovného času v rozhodnom období, a tým i
intenzitu zásahov do jeho osobnostných práv, ktorých kompenzácia je možná priznaním peňažného
zadosťučinenia. S ohľadom na uvedené, argumentácia žalobcu o rozpore napadnutého rozsudku
s judikatúrou Súdneho dvora nemohla obstáť.

46. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou
žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne
správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne
nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

47. Pre úplnosť odvolací súd tiež dodáva, že všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia

rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a
právny základ rozhodnutia (I. ÚS 76/07). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej
žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.49. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do

konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).