Rozsudok – Spoluvlastníctvo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/153/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1223201315
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1223201315.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a Mgr. Zity Leimbergerovej v spore žalobcu: C.. M. M., F. XXXX/XX, V., nar.
XX.XX.XXXX, zastúpeného: CEE Attorneys Lišiak Martinák s.r.o., advokátska kancelária, Košická 11,
821 09 Bratislava, proti žalovanej: W. M., L. XX, V., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenej: JUDr. Milan Ficek,
advokát s. r. o., AK Žilinská 14, Bratislava, o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19. júna 2025, č.k. B2-10C/17/2023-282,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal, aby sú
zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej k bytu č. XX, nachádzajúcom sa

na X. poschodí bytového domu L. XX X. V., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX vedenom na
Okresnom úrade Bratislava, pre katastrálne územie E., obec V. - E.C., D. V. C., ku ktorému prislúcha
spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach, príslušenstve, zastavanom
a priľahlom pozemku Bytového domu vo veľkosti podielu 391/100000, a žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej
stránke posúdil podľa § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a dospel k

záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že iba výnimočne môže súd žalobu o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietnuť, a to v prípade, ak zrušeniu a vyporiadaniu
tohto spoluvlastníctva bránia dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvodom hodným osobitného zreteľa
môže byť napríklad vek žalovaného, jeho zdravotný stav, skutočnosť, že žalovaný prežil veľkú časť
svojho života v predmete spoluvlastníctva, jeho sociálna situácia. Tak tomu bolo aj v prejednávanej
veci. Predmetom vyporiadania podielového spoluvlastníctva bol 2,5 izbový byt nachádzajúci sa na C..
poschodíbytovéhodomunaL.XXX.V., vk.ú.E..Žalovanábývalavtomtobytespolusrodičmiodsvojho

narodenia, založila si v ňom svoju vlastnú rodinu a s manželom v ňom vychovávala svoje dve dcéry. Po
smrti otca žalobcu a žalovanej, tento byt obaja zdedili, každý v podiele 1/2. Konštatoval, že nezistil, že by
niekto žalobcovi vyčítal jeho snahu vzdelávať sa, pracovať a cieľavedomo sa snažiť usporiadať si život
tak, aby bol finančne schopný zabezpečiť si vlastné bývanie v rodinnom dome. V tomto smere sú danosti
každého jednotlivca ale rozdielne. Rozdielnosť je daná nielen v jeho schopnosti byť cieľavedomý, ale
aj v jeho danosti dosiahnuť určitú formu vzdelania a toto vzdelanie pretaviť do vhodného zamestnania

s dobrým zárobkom. Rozdielnosť každého jednotlivca je daná aj jeho povahovými vlastnosťami a
v neposlednom rade aj jeho pohlavím, pretože v tomto smere spoločnosť ešte nie je dostatočne
inkludovaná. Žalovanej nie je možné vyčítať, že nedosiahla vzdelanostnú úroveň svojho brata, pretoževo svojom živote dosiahla úroveň danú jej schopnosťami a iste aj životnými okolnosťami. Čo sa týka
porovnania veku, zdravotného stavu a výšky príjmov žalobcu so žalovanou, žalobca je síce starší, a
možno má aj nepriaznivejší zdravotný stav ako žalovaná, avšak pozabudol, že to nie on by sa musel

vysťahovať, presťahovať, zmeniť bydlisko, rodinu, priateľov, v preddôchodkovom veku sa prispôsobovať
novým životným situáciám, hľadať lekársku starostlivosť, byť ďaleko od detí a ich pomoci, hľadať si
nové zamestnanie v inom meste (žalovanú prepustili zo zamestnania), čo je nesporne po psychickej
stránke ťaživá životná situácia, ktorej dôsledkom by čelila len žalovaná. Naproti tomu žalobca by sa
nariadením predaja bytu do takejto ťaživej životnej situácie nedostal, práve naopak, získané finančné

prostriedky by mu jeho životnú situáciu výrazne uľahčili. Aj preto musel tunajší súd citlivo zvažovať, či by
nariadením predaja bytu nenastal výrazne vysoký nepomer medzi žalobcom a žalovanou, pretože niet
pochýb, že obaja sú rovnakými podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Dospel k názoru,
že takýto výrazný nepomer v neprospech žalovanej by nariadením predaja bytu nepochybne nastal,
preto návrh žalobcu zamietol. Vychádzal aj z toho, že motívom žalobcu pre podanie takejto žaloby
bola skutočnosť, ktorá sa v konaní nepreukázala ako pravdivá. Žalovaná jednoznačne vyvrátila jeho

tvrdenie o tom, že mohla spôsobiť nejakú škodu na byte, či bytovom dome ohľadne opráv stupačiek. Je
nepochybné, že nemôže byť ani v jej záujme spôsobiť úmyselne takúto škodu, keďže by ňou poškodila
najmä seba a byt, ktorý obýva spolu s manželom. Ďalej súd zistil, že žalobca nie je ani odkázaný na
finančné prostriedky, ktoré by získal predajom bytu. Žalovaný, hoc dôchodca, vlastní rodinný dom spolu
s manželkou, má vyšší ako štandardný dôchodok, vlastní automobil, má dospelé a zamestnané deti.

Naproti tomu žalovaná v preddôchodkovom veku stratila zamestnanie a vzhľadom k jej príjmom iste
nebude mať v budúcnosti dôchodok na úrovni dôchodku žalobcu. Žalovaný rozhodne nie je finančne
odkázaný na príjem z predaja domu, pričom sa sám vyjadril, že hlavnou motiváciou pre ktorú sa
rozhodol podať žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bola iná skutočnosť,
než finančný profit. Žalovaná má nesporne na byt, ktorý je predmetom súdneho vyporiadania, výraznú

citovú väzbu. Žije v ňom od svojho narodenia, nikdy nemala iné bývanie, byt je jej bezpečím, istotou
a domovom. Založila si v ňom rodinu a vychovala v ňom dve deti. Žalovaná dosahovala mzdu, ktorá
bola na úrovni dôchodku žalobcu. Je dôvodné predpokladať, že po odchode do dôchodku nebude mať
žalovaná príjem z dôchodku porovnateľný s dôchodkom žalobcu. Žalovaná je teda sociálne slabšia než
žalobca. Ak by súd nariadil predaj bytu, z jeho výťažku by si žalovaná nemohla v V. a ani v jej okolí

kúpiť žiadny porovnateľný, ale ani menší byt. Nájom iného bytu je iba dočasným riešením s neistotou do
budúcnosti. Žalovaná má nepriaznivý zdravotný stav, ktorý by sa jej tým, že by sa ocitla v ťaživej životnej
situácii mohol vzhľadom k jej diagnóze (epilepsia), zhoršiť. Žalovaná je v preddôchodkovom veku,
stratila zamestnanie, čo všetko sú okolnosti, pre ktoré vyznieva nariadenie predaja bytu v jej výrazný
neprospech, tento predaj by bol na prospech len žalobcovi. Žalobcovi, ako súd zistil z vykonaného

dokazovania, ide len o sporné vyriešenie užívacích a vlastníckych vzťahov so žalovanou, žalobca nie je
na predaj bytu po finančnej ani inej stránke vôbec odkázaný. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaná bola v spore úspešná, preto jej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené, z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietal nesprávne vyhodnotenie otázky existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Rozsudok súdu a údajná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa sú však
postavené na skutkových zisteniach, ktoré sú nesprávne a sú v rozpore s vykonanými dôkazmi, z ktorých

nepochybne vyplýva, že neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
zamietnutiežaloby.Skutkovýstavakocelokneobstojí,keďžesúdostupnéďalšieprostriedkyprocesného
útoku a obrany, ktoré neboli uplatnené a bez úplne zisteného skutkového stavu nie je možné použiť
akékoľvekdôvodyhodnéosobitnéhozreteľaakodôvodyprenevyporiadaniespoluvlastníctva.Rozsudok
a jeho odôvodnenie je s ohľadom na nedostatok existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa a na

jasný prvotný zámer súdu nariadiť predaj bytu vyjadrený na prvom pojednávaní 16.01.2025 prekvapivý.
Akbysúdvyjadrilsvojepredbežnéposúdenieveci,zktoréhobyvyplývalo,žepovažujetvrdeniaohľadom
dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanej za preukázané, čo neurobil, žalobca by uplatnil ďalšie
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Súd však po predbežnom posúdení veci zmenusvojho názoru nijak nevyjadril a na ďalšom pojednávaní rovno rozhodol o zamietnutí žaloby. Všetky
tvrdenia súdu o nerovnosti svedčiacej v prospech žalovanej sú pre nedostatok dôkazov nepodložené,
nepreukázané a arbitrárne. Obsahom súdneho spisu sú jasné dôkazy svedčiace v prospech žalobcu a

rozporujúcemožnosťuplatneniadôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa,ktorýmisasúdvôbecnezaoberal.
Súd mal s ohľadom na predložené dôkazy jednoznačnú povinnosť spoluvlastníctvo žalobcu a žalovanej
v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyporiadať a neexistuje zákonný dôvod na zamietnutie
žaloby. Poukázal na to, že z judikatúry vyplýva, že nevyporiadanie podielového spoluvlastníctva má byť
možné len vo výnimočných prípadoch. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa majú dôkladne posudzovať

na strane žalovanej ako aj na strane žalobcu. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia vychádzať z
úplne zisteného skutkového stavu a súd si má zadovážiť dostatok podkladov na takéto rozhodnutie.
Dokazovanie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa zaťažuje žalovanú, nie žalobcu (nie je
dôkazným bremenom žalobcu preukazovať, že je možné nariadiť predaj bytu, keďže predaj je zo zákona
predpokladaný v prípade ak nedôjde k rozdeleniu bytu ani prikázaniu bytu do výlučného vlastníctva
jednej zo strán). Bez dôsledného porovnania situácie, ktorá by nastala na strane žalovanej v prípade

vyhovenia žalobe so situáciou, ktorá by nastala na strane žalobcu v prípade nevyhovenia žalobe je
rozhodnutie súdu predčasné. Pri uplatnení dôvodov hodných osobitného zreteľa sa musí jednať o
dôvody takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Súd nemal k dispozícii
dôkazy, ktoré by preukazovali existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v prospech žalovanej a
umožňovali súdu zákonne rozhodnúť tak, že žalobu zamietne. Neexistuje dôkaz o zlom zdravotnom

stave žalovanej, na ktorý súd odkazuje v bode 36 rozsudku a súd si nevyžiadal žiaden dôkaz k takémuto
tvrdeniu, naproti tomu zlý zdravotný stav žalobcu je preukázaný. Súd sa nevysporiadal s otázkou zlého
zdravotného stavu žalobcu, naopak, tvrdenia o nepriaznivom zdravotnom stave žalovanej si osvojil
ako nesporné bez predloženia dôkazov. Neexistuje dôkaz o údajnej nevyhnutnosti presťahovania sa
žalovanej do iného mesta, na ktorú súd odkazuje v bode 34 a 36 rozsudku a súd si žiaden dôkaz k

takémuto tvrdeniu nezabezpečil. Byt, ktorý je predmetom vyporiadania je 2,5 izbový byt s rozlohou 64,60
m2 na ulici L. XX v obľúbenej časti E. X. V.. Ak súd tvrdí, že žalovaná by si nevedela za výťažok z
predaja bytu kúpiť žiadnu inú nehnuteľnosť v V. M., preukázanie takéhoto tvrdenia nezaťažuje žalobcu
ale zaťažuje žalovanú, ktorá si v konaní uplatňuje dôvody hodné osobitného zreteľa pre nevyporiadanie
spoluvlastníctva, pričom k preukázaniu tejto skutočnosti nedošlo a súd si žiadne dôkazy nezabezpečil.

Žalovaná nie je nútená kupovať si náhradný byt a je vecou jej vlastného posúdenia, akým spôsobom
by s výťažkom z predaja bytu naložila a či by sa rozhodla pre kúpu bytu, pre nájom bytu, alebo by
bývanie vyriešila celkom iným spôsobom a finančné prostriedky si ponechala na iný účel. Žalovaná ani
v súčasnosti nevlastní byt, ktorý je predmetom tohto konania, má iba rovnaký podiel (1/2), aký má aj
žalobca. Nie je preto ani dôvodné očakávať, že by vlastníkom s podielom 1/2 k nehnuteľnosti mal mať

po jej predaji možnosť nadobudnúť iný obdobný byt v podiele 1/1. Tvrdenia súdu o tom, že žalovaná
by musela odísť ďaleko od svojich detí a celkom zmeniť svoj život sú nepravdivé, ničím nepodložené a
pre konanie bezpredmetné, keďže v kontexte celkovej situácie by ani prípadné presťahovanie sa nebolo
možné vnímať ako dôvod hodný osobitného zreteľa. V spise sa nenachádza žiaden dôkaz o pobyte
plnoletých detí žalovanej a žalobca opakovane zdôrazňuje, že napriek tomu, že to nie je predmetné pre

toto konanie, ak by sa žalovaná rozhodla zotrvať v V., k dispozícii má nespočetné množstvo spôsobov
akým si bývanie zariadiť aj bez toho aby si kúpila hneď nový byt. Žalovaná nebýva sama ale býva
s manželom (vyučeným automechanikom), má 2 dospelé dcéry. Žalovaná má v prípade predaja bytu
možnosti ako zabezpečiť seba a svoju rodinu. Neexistuje dôkaz o údajnej ďalšej nerovnosti medzi
žalobcom a žalovanou svedčiace v prospech žalovanej, na ktorú súd odkazuje v bode 34 (v dôsledku

pohlavia a povahových vlastností, straty zamestnania) a 36 (v dôsledku výšky dôchodku) rozsudku ani
žiadna iná nerovnosť, ktorá by odôvodnila nevyporiadanie spoluvlastníctva a súd si žiadne dôkazy na
tento účel nezabezpečil, naopak, z predložených dôkazov vyplýva, že príjmy žalobcu a žalovanej sú
takmer totožné a je daná nerovnosť svedčiaca v prospech žalobcu. Uviedol, že je o vyše 6 rokov starší
ako žalovaná a na rozdiel od žalovanej už poberá starobný dôchodok. Súd sa s týmito skutočnosťami

obdobne ako s otázkou zdravotného stavu nijak nevysporiadal. Ak sa súd rozhodol napriek vyššiemu
veku, preukázane horšiemu zdravotnému stavu žalobcu a príjmom žalobcu ďalej posudzovať inú údajnú
nerovnosť medzi žalobcom a žalovanou, menovite z dôvodu povahových vlastností a pohlavia, takéto
tvrdenie je vyjadrením bez akýchkoľvek dôkazov a je výslovne arbitrárne. Súd v tejto súvislosti ani len
neodkázal na žiadne dôkazy, ktoré by poukázali na to, že práve v dôsledku pohlavia a povahových

vlastností má vznikať akákoľvek nerovnosť svedčiaca v prospech žalovanej. Súd by si musel najskôr
zaobstarať jasný a konkrétny dôkaz (keďže práve súd na takúto nerovnosť odkazoval), ktorým by
bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná bola napr. spoločnosťou odmietaná pri snahe finančne sa
zabezpečiťzdôvodovjejpovahyapohlavia,pričomanitakýtodôkazbyneboluplatniteľnývtomtokonaníako dôvod hodný osobitného zreteľa pre rozhodnutie súdu v tomto konaní a potvrdzoval by diskrimináciu
žalobcu. Súd takýmto vyjadrením v podstate bez akýchkoľvek objektívnych dôkazov prezumuje, že
dôvodom pre nevyporiadanie spoluvlastníctva v tomto prípade je aj rozdiel medzi pohlavím žalobcu ako

muža a pohlavím žalovanej ako ženy alebo ich povahovými vlastnosťami, čo ďalej súd nešpecifikuje
a je to z pohľadu právneho štátu neprípustné. Takéto vyjadrenia vyvolávajú v žalobcovi oprávnené
pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti súdu, ktorá má byť zaručená aj článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článkom I CSP. Vyjadrenia súdu sú nielen ničím nepodložené a majú byť preto
bezpredmetné pre rozhodovanie súdu, ale naznačujú aj to, že súd vníma žalovanú ako príslušníčku

znevýhodnenej skupiny z dôvodu jej pohlavia a z tohto istého dôvodu pristupuje súd diskriminačne k
žalobcovi, čo odôvodňuje priamo stavom spoločnosti, ktorá ešte údajne nie je dostatočne inkludovaná.
Vyporiadanie spoluvlastníctva sa týka vlastníckeho práva ako základného práva v zmysle čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky. Súd takýmito vyjadreniami o nerovnosti pohlaví odopiera Žalobcovi práva, ktoré sa
v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaručujú bez ohľadu na pohlavie. Nikoho nemožno
z dôvodov pohlavia poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Akékoľvek tvrdenie o údajnej

nerovnosti medzi žalobcom a žalovanou z dôvodu údajnej nižšej výšky budúceho dôchodku žalovanej
je rovnako svojvoľná (súd nepozná príjmy žalovanej za celé obdobie, za ktoré by boli posudzované v
prípade výpočtu dôchodku) a táto hypotéza je bezpredmetná, keďže žalovaná v súčasnosti dôchodok
ani nepoberá a je aktívna na pracovnom trhu). Súd nijakým spôsobom nevzal do úvahy a nevyhodnotil
skutočnosti tvrdené žalobcom o tom, že žalovanej má byť v zmysle dohody o skončení pracovného

pomeru (tzn. nie výpovede), ktorá tvorí súčasť súdneho spisu vyplatené odstupné vo výške 4-násobku
priemernej mesačnej mzdy a v čase rozhodovania súdu pracovný pomer žalovanej stále trval a mal byť
dohodou ukončený až 30.06.2025. Žalovaná má z tohto dôvodu zabezpečené pokrytie jej nákladov
na život až do konca októbra 2025 a žalovaná má podľa vlastného uváženia možnosť hľadať si
prácu či už na rovnakej pozícii (tzn. ako asistent predaja) alebo inej pozícii. Z vykonaných dôkazov

teda nevyplýva, že by žalovanej v práci bránili akékoľvek objektívne dôvody, nebol preukázaný jej zlý
zdravotný stav na rozdiel od zlého stavu žalobcu ako dôchodcu a je zodpovednosťou tak žalovanej
ako akejkoľvek inej osoby, ktorá by sa ocitla v obdobnej situácii, postarať sa o seba, či už vlastnou
činnosťoualebopomocousvojejrodinyaleboakýmkoľvekinýmspôsobom.Neexistujedôkaz,žežalobca
nie je finančne ani inak odkázaný na príjem z predaja bytu, na čo súd odkazuje v bode 35 a 37

rozsudku a súd si žiaden dôkaz k takémuto tvrdeniu nezabezpečil, naopak, súd nezohľadnil to, že
žalobca má len príjem 1.178,- EUR mesačne ako výšku spomínaného dôchodku. Tvrdenie súdu o tom,
žežalobcaúdajneniejefinančneaniinakodkázanýnapríjemzpredajabytujepreneexistenciudôkazov
svojvoľné. Súd vôbec neskúmal aký majetok na porovnanie vlastní žalovaná, takže je zrejmé, že súd
neposudzoval celkovú situáciu komplexne. Ak by nebol finančne ani inak odkázaný na príjem z bytu

(čo netvrdí), toto by nebolo možné v tomto konaní vyhodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa
pre nevyporiadanie spoluvlastníctva, a to aj po zohľadnení všetkých dôkazov vo veci vo vzájomných
súvislostiach. Ak by malo byť podmienkou vyporiadania preukázanie toho, že je žalobca odkázaný na
príjem z predaja bytu, takéto podmieňovanie vyporiadania by bolo v priamom rozpore s § 142 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka, keďže je zrejmé, že samotný zákon predpokladá, že k vyporiadaniu má

dôjsť a len výnimočne môže nastať opačná situácia. Ak by malo byť vyporiadanie umožnené až po tom,
čo žalobca preukáže svoju odkázanosť na vyporiadanie, takáto premisa by bola v priamom rozpore s
uvádzanými ustanoveniami zákona, keďže by sa tým nastolil právny stav, keby by súdy spoluvlastníctvo
apriori nevyporiadali až kým by žalobca nepreukázal, že je to finančne nevyhnutné, tzn. namiesto toho,
aby žalovaná a súd v súlade so zákonom zabezpečili preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa

pre nevyporiadanie, žalobca by bol zrazu v rozpore so zákonom nútený preukazovať, že na vyporiadanie
spoluvlastníctva je daný finančný dôvod na jeho strane, inak k vyporiadaniu nedôjde. Neexistuje
dôkaz, že žalobcovi ide len o sporné vyriešenie užívacích a vlastníckych vzťahov so žalovanou, ani
že žalovaná nemohla spôsobiť žiadnu škodu, na čo súd odkazuje v bode 35 a 37 rozsudku a súd
si žiaden dôkaz k takýmto tvrdeniam nezabezpečil. Súd nemá k dispozícii žiadne dôkazy, ktoré by

tieto tvrdenia súdu preukazovali, naopak žalobca sa v konaní opakovane vyjadril, že so žalovanou
neudržiavajú z osobných dôvodov kontakt a ak dôjde v súvislosti s vlastníctvom bytu k spôsobeniu
škody, žalobca bude spoluzodpovedný aj keď byt fakticky neužíva a o prípadnej škode sa ani nemusí
včas dozvedieť. K spôsobeniu škody môže z objektívneho hľadiska kedykoľvek dôjsť a táto samotná
skutočnosť je s ohľadom na to, že žalobca a žalovaná spolu nekomunikujú dostatočným dôvodom na

to, aby mal žalobca obavy z núteného spoluvlastníctva, v ktorom zotrváva. V konaní nedošlo ani k
žiadnemu údajnému vyvráteniu tvrdenia žalobcu o tom, že svojím konaním mohla žalovaná spôsobiť
škodu na predmetnom byte či bytovom dome. Súd nemôže objektívne poprieť, že žalovaná môže
spôsobiť škodu (či už úmyselne alebo nedbanlivosťou), prípadne môže nastať škoda, ku ktorej dôjde ajbez jej pričinenia (napr. treťou osobou alebo objektívnou skutočnosťou), a že žalobca bude v prípade
vzniku škody odvodenej od vlastníctva bytu ako spoluvlastník spoluzodpovedný. Táto zodpovednosť
vyplýva aj priamo z § 11 ods. 2 a 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ako objektívna

zodpovednosť vlastníka, ktorú má bez ohľadu na to kto byt užíva. Má zdravotné problémy, pričom v
dôsledku vyporiadania spoluvlastníctva by sa vedel, samozrejme, z nadobudnutého výťažku o seba
a svoju rodinu lepšie postarať. Nemožno tvrdiť, že žalobcovi ide len o sporné vyriešenie užívacích a
vlastníckych vzťahov a samotný súd nijak nevysvetlil na akom zákone si ustálil takúto skutočnosť. Súd
neporovnal dôsledne situáciu, ktorá by pre žalovanú vznikla vyhovením žalobe, so situáciou, ktorá by

pre žalobcu vznikla v prípade jej zamietnutia. Súd sa pri rozhodovaní obmedzil len na konštatovanie
nepreukázaných hypotéz svedčiacich v prospech žalovanej o tom, že žalovaná by sa musela údajne
presťahovať, mohol by sa jej údajne zhoršiť zdravotný stav a dostala by sa do akejsi „ťaživej situácie“,
čo je pre súd dostatočné pre nevyporiadanie spoluvlastníctva. Vo vzťahu k žalobcovi sa súd zameral
na nepreukázané a nepravdivé hypotézy o tom, že mu ide údajne len o sporné vyriešenie užívacích a
vlastníckych vzťahov, že podľa súdu nie je na vyporiadanie nijak odkázaný, že by si údajne na rozdiel

od žalovanej zlepšil situáciu v dôsledku nadobudnutia finančných prostriedkov z predaja bytu a nemusel
sa presťahovať, pričom súd neskúmal vplyv na žalobcu v prípade zamietnutia žaloby ako predpokladá
ustálená judikatúra. Súd sa vôbec nezameral na skutočné skúmanie a porovnávanie situácie žalobcu,
ktorá by u žalobcu nastala v prípade zamietnutia žaloby a situácie žalovanej v prípade vyhovenia žalobe,
naopak, selektívne sa zameral na tvrdenia prednesené v prospech žalovanej aj bez existencie dôkazov

a tieto prevzal ako preukázané. Z celkového dojmu zo spôsobu akým súd hodnotil okolnosti hodné
osobitného zreteľa sa v závere javí, že súd rovnaké okolnosti ako vek, zdravie a príjmy považoval
za mimoriadne len u žalovanej a u žalobca na ne nie len, že neprihliadal, ale ani riadne nevysvetlil
prečo na ne pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Takéto konanie súdu vytvára dojem ignorovania stavu
opísaného a preukázaného žalobcom a zohľadnenie len nepreukázaných tvrdení zo strany žalovanej v

záujme vytvorenia zámienky pre zamietnutie žaloby. Mal za to, že porovnávanie obdržania finančných
prostriedkov žalobcom na jednej strane so skutočnosťou, že žalovaná by sa musela vysťahovať
je neprípustné. V prípade zamietnutia žaloby nastáva u žalobcu stav, kedy sa pre svoju zdravotnú
situáciu a vysoký vek nemusí vyporiadania ani dožiť, súd ho núti zotrvať v spoluvlastníctve proti jeho
vôli a nijak nezohľadňuje to, že žalobca je v neustálom riziku vzniku škody na byte a vzniku škody

v dôsledku vlastníctva bytu, za ktorú bude spoluzodpovedný. Súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a nižšie uvedené nedostatky predstavujú tiež inú vadu konania, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobcovi patria v rámci práva na spravodlivý
proces procesné práva na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany

súdu, zákaz prekvapivých rozhodnutí, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na nezávislý
a nestranný súd, rovnosť zbraní, zákaz ľubovôle. K splneniu predpokladov spravodlivého procesu zo
strany súdu nedošlo. Súd mal povinnosť si zabezpečiť všetky potrebné dôkazy ak mal záujem uplatniť
dôvody hodné osobitného zreteľa ako dôvody pre nevyporiadanie, k čomu nedošlo. Súd žiadnym
spôsobom nezohľadnil žiadne písomné vyjadrenia žalobcu, ktorá tvoria súdny spis, ani ústne vyjadrenia

žalobcu prednesené na pojednávaniach 16.01.2025 a 19.06.2025. Žalobca vyvracal tvrdenia žalovanej
o nepriaznivom zdravotnom stave, poukazoval na príjmy žalobcu, ktoré sú takmer totožné ako príjmy
žalovanej, vyjadril sa, že z výťažku z predaja si môže žalovaná zabezpečiť bývanie podľa vlastného
uváženia v lokalite podľa vlastného výberu (formou kúpy alebo nájmu, prípadne inak). V súdnom spise
od pojednávania 16.01.2025, na ktorom súd vyslovil svoj zámer nariadiť predaj bytu nepribudli do

vyhlásenia rozsudku 19.06.2025 žiadne nové tvrdenia a dôkazy preukazujúce existenciu akýchkoľvek
dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd svoj odklon nevysvetlil a nevysvetlil ani v čom presne
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa úvahy súdu spočívajú. Ak by súd vyjadril svoje predbežné
posúdenie veci, z ktorého by vyplývalo, že považuje tvrdenia ohľadom dôvodov hodných osobitného
zreteľa žalovanej za preukázané, čo neurobil, žalobca by uplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku

a procesnej obrany. Keďže k tomu nedošlo, rozsudok a jeho odôvodnenie je z tohto dôvodu prekvapivé.
Súdopomenulakékoľvekvyjadreniesakargumentomžalobcu,následkomčohoniejezrozsudkuzjavné
to, prečo tvrdenia žalobcu považoval súd za irelevantné a nevysvetlil prečo si osvojil tvrdenia žalovanej
napriek zjavnému nedostatku dôkazov, neúplnému zisteniu skutkového stavu a skutkovým zisteniam,
ktoré sú v rozpore s vykonanými dôkazmi. Súd si súbežne vytvoril závery o tom čo bolo údajným

motívom žalobcu pre vyporiadanie spoluvlastníctva (vyriešenie sporných užívacích a vlastníckych práv),
o tom, že nie je nijak odkázaný na predaj bytu, o nepreukázanej situácii žalovanej, nerovnosti v prospech
žalovanej a o následkoch toho, ak by žalobe súd vyhovel, však neexistuje k ním podklad vo forme
dôkazov a závery a vyjadrenia súdu preto vykazujú znaky ľubovôle. Žalovaná nesplnila svoju povinnosťv zmysle čl. 8 CSP nielen označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, ale aj podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu, neoznačí
dôkazy na podopretie svojich tvrdení podľa § 167 ods. 2 a 4 CSP, nie je možné si ustáliť, že súd vôbec

môže mať dôkazy potrebné na rozhodnutie o nevyporiadaní spoluvlastníctva. Žalovaná síce začala
argumentovať dôvodmi hodnými osobitného zreteľa ako dôvodmi pre nevyporiadanie spoluvlastníctva,
ale ich existenciu nijak nepreukázala. Žalovaná použila argumentáciu o existencii údajných dôvodov
hodných osobitného zreteľa až vo vyjadrení zo dňa 14.04.2025, po prvom pojednávaní vo veci. Súd sa v
rozsudku vyjadruje ďalej spôsobom, ktoré vyvolávajú dôvodné pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti

súdu s ohľadom na tvrdenia o nerovnosti medzi pohlaviami a povahovými vlastnosťami žalobcu a
žalovanej bez akéhokoľvek odkazu na relevantné dôkazy. Rozsudok a jeho odôvodnenie je s ohľadom
na zámer súdu nariadiť predaj bytu a nedostatok existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
prekvapivé. Súd naviac uvádza v bode 12 rozsudku zavádzajúcu informáciu o tom, že vykonal vo
veci dokazovanie nasledovným spôsobom: výsluchom žalobcu, jeho právneho zástupcu, žalovanej a
jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 16.01.2025 a 19.06.2025. Súd si v tomto konaní zároveň

neuplatnil možnosť danú § 150 ods. 2 CSP a na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností
nepožiadal strany o žiadne ďalšie skutkové tvrdenia. Súd pri rozhodovaní vychádzal výhradne z
prednesov na pojednávaní a z písomností, ktoré tvoria súdny spis, k žiadnym výsluchom nedošlo a súd
napriek nedostatku dôkazov na to aby mohol použiť ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka
rozhodol o nevyporiadaní spoluvlastníctva. Namiesto toho aby sa súd zameral na preukázanie dôvodov

hodných osobitného zreteľa, súd v rozpore so zákonom žiadal od žalobcu aby samotný žalobca
preukázal, že predaj bytu je možný. Takýto postup súdu je v rozpore s ustanoveniami § 142 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalovaná nesplnila svoju povinnosť v zmysle čl. 8 CSP nielen označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, ale aj podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s
princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu, neoznačila dôkazy na podopretie svojich tvrdení podľa

§ 167 ods. 2 a 4 CSP. Keď ich Žalovaná nepredložila, súd jej v súlade s § 181 ods. 4 CSP mohol tiež určiť
lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti, k čomu nedošlo. Z uvedených dôvodov je jednoznačné,
že súd nemá dôkazy potrebné na rozhodnutie o nevyporiadaní spoluvlastníctva. Súd sa nevysporiadal
s tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom a ani zo samotného písomného vyhotovenia rozsudku
nie je možné zistiť z akých dôvodov sa nimi nezaoberal, nezohľadnil ich pri rozhodovaní, prípadne

vysvetliť či ich zohľadnil a z akýchkoľvek dôvodov ich napriek tomu nepovažoval za podstatné. Z
tohto dôvodu je rozsudok súdu ako celok nepreskúmateľný. Zo skutkového stavu, ktorý tvorí podklad
pre rozsudok súdu s ohľadom na jeho celkový stav tak ako je opísaný v predchádzajúcich bodoch
odvolania pritom vyplýva, že súd mal povinnosť pri rozhodnutí aplikovať normu obsiahnutú v § 142
ods. 1 Občianskeho zákonníka a nariadiť predaj bytu, keďže rozdelenie bytu nie je možné, žalobca ani

žalovaná nechcú byt prikázať do výlučného vlastníctva a nedošlo k faktickému preukázaniu existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa v prospech žalovanej. Skutkový stav neumožňuje s ohľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti v predchádzajúcich bodoch odvolania, ktoré podrobne špecifikujú
neúplnosť zisteného skutkového stavu, nesprávnosť skutkových zistení, ku ktorým súd dospel po
vykonaní dôkazov a s ohľadom na nezohľadnenie dôkazov, ktoré vyvracajú možnosť aplikovania

dôvodov hodných osobitného zreteľa v tomto konaní použiť namiesto § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka normu obsiahnutú v § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pochybenie súdu predstavuje
tiež inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V súlade s predloženými
dôkazmi ako aj základnou zásadou „nikoho nemožno nútiť zotrvať v podielovom spoluvlastníctve“ je a
bol daný jedine dôvod na vyporiadanie spoluvlastníctva nariadením predaja bytu a na priznanie náhrady

trov konania Žalobcovi v rozsahu 100%. Žalobca od prvých výziev adresovaných žalovanej, ktoré
sú súčasťou súdneho spisu postupoval výhradne tak, ako bol nútený postupovať v záujme vyriešenia
veci. Žalovaná neprejavila záujem o mimosúdnu dohodu a súd pri rozhodovaní o trovách konania
vôbec nezohľadnil neochotu žalovanej dohodnúť sa. Zo strany žalovanej pritom nedošlo počas celého
konania k predloženiu akéhokoľvek rozumného návrhu vyporiadania, ktorý by nezahr´ňal splátky v sume

100 - 200 EUR mesačne splácané do roku 2059, kedy by žalobca dosiahol vek 101 rokov. Súd mal
možnosť v prípade rozhodovania o trovách zohľadniť aj ustanovenie § 257 CSP, na aplikáciu ktorého
mal s poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti dôvod a žalovanej náhradu trov konania nepriznať
napriek výroku o úspechu v spore, k čomu nedošlo. Napriek tomu, že žalobca nenesie dôkazné bremeno
preukazovania odôvodnenosti vyporiadania formou predaja bytu, žalobca poukazuje na to, že v prípade

ak by bol predaj bytu súdom nariadený, vychádzajúc z doterajších dôkazov vrátane verejne dostupných
údajov, by došlo k výhodnému stavu pre žalobcu aj žalovanú na tom základe, že žalobca aj žalovaná
by získali každý 1/2 podiel na výťažku z predaja bytu, žalovaná by si z výťažku z predaja bytu mohla
zabezpečiť nové bývanie, žalobca by získal finančné prostriedky, ktoré by mu v jeho veku pri zohľadneníjeho zdravotných problémov zjednodušili život a prvýkrát vo svojom živote by mohol čerpať zo svojho
spoluvlastníckeho práva aj výhody a žalobca a žalovaná, ktorí medzi sebou 30 rokov nekomunikujú by
boli oslobodení zo zotrvávania vo vzťahu, z ktorého im vyplývajú spoločné povinnosti (napr. v dôsledku

spoločnej zodpovednosti vlastníkov v prípade spôsobenia škody tretím osobám).

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že ho považuje za nedôvodné. Rozsudok je vecne
a právne správny, stojí na riadne zistenom skutkovom stave a na presvedčivom právnom posúdení.
Žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mohli privodiť iný výsledok. Mala za to,

že súd preskúmal pomery na strane žalobcu, preskúmal pomery na strane žalovanej, vysporiadal sa s
argumentáciou žalobcu, ako aj s dôvodmi, prečo podal žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva - žalovaná nevpustila do bytu znalca a obáva sa vzniku škody na spornej nehnuteľnosti,
vysporiadal sa s tvrdeniami žalobcu v otázke vzdelania a príjmu, posúdil a vysporiadal sa s dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa, ako aj s dôkazmi (tak na strane žalobcu, ako aj žalovanej), ktoré ich majú
potvrdzovať a preukazovať, posúdil predložené dôkazy, a to každý individuálne, a zároveň vo vzájomnej

súvislosti. Poukázala na to, že vek, prípadne zdravotné dôvody na strane žalobcu nevylučujú aplikáciu
týchto dôvodov na strane žalovanej. Súd riadne zistil, že v prípade žalovanej sa jedná o osobu vyššieho
veku (má 61 rokov), má zlý zdravotný stav a sporný byt je jej jediným obydlím, v ktorom žije od narodenia
(od roku 1988 spolu s manželom) až dodnes. Zároveň sa jedná o jej jediné obydlie v živote. Tieto
skutočnosti boli potvrdené jednak výpoveďami, jednak listinnými dôkazmi, pričom žalobca ich v priebehu

súdneho konania spochybňoval iba vo všeobecnej rovine, bez predloženia konkrétnych dôkazov.
Namietala, že súd poukazoval na nerovnosť v prospech žalovanej z dôvodu pohlavia a povahových
vlastností, čo považuje za arbitrárne a diskriminačné voči nemu ako mužovi. Rozsudok neobsahuje
žiadne hodnotenie vzdelania, pohlavia, či povahových vlastností účastníkov. Naopak, rozsudok je
založený výlučne na objektívnych okolnostiach, a teda na veku, zdravotnom stave, dĺžke užívania bytu,

odkázanosti na bývanie, či sociálnej situácii a väzbe k spornej nehnuteľnosti. Rovnaké posúdenie by
nastalo aj v prípade, že by žalovaným bol muž v identickej situácii. Zásada rovnosti pred zákonom (čl.
12 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 2 ods. 2 OZ) bola zachovaná. Námietka diskriminácie je preto
účelová a právne irelevantná. Pre posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je podstatná len
aktuálnamedicínskaspráva,alecelkovýobrazozdravotnomstaveaobmedzeniachžalovanej.Epilepsia

bola u Žalovanej diagnostikovaná a pretrváva, pričom v spojení s jej vekom a sociálnou situáciou tvorí
relevantný dôvod podľa § 142 ods. 2 OZ. Ani prípadné zdravotné problémy žalobcu nemenia nič na tom,
že žalobca má vyriešené vlastné bývanie a nie je existenčne odkázaný na predaj spornej nehnuteľnosti.
Zároveň na svoj vek 61 rokov je možné len skutočne ťažko predpokladať, že sa u nej neobjavujú aj iné
zdravotné komplikácie. O možnosti odsťahovať sa z V., a to kdekoľvek, uvádzal v rámci pojednávania,

ktoré sa konalo dňa 19.06.2025 práve žalovaný. Aj s odkazom na odôvodnenie a tvrdenia žalobcu v
otázke možnosti kúpy nehnuteľnosti, ktoré prezentoval na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19.06.2025,
je možné konštatovať, že zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva by medzi stranami
spôsobilo výrazný nepomer, kde žalobca zotrvá v mieste obydlia, avšak žalobkyňu „posiela“ na takmer
opačnú stranu Slovenska, kde nikdy nežila, nemá tam nikoho, kto by jej pomohol, nemá tam rodinu,

zázemie, obydlie a podobne. Zo skutkových zistení vyplýva, že sporná nehnuteľnosť je jediné obydlie
žalovanej(aodroku1988ajjejmanžela).Žalovanávspornejnehnuteľnostibývacelýživot,mátamtrvalý
pobyt (ako aj jej manžel), vychovala v ňom svoje deti a k spornej nehnuteľnosti má silnú citovú väzbu.
Predaj spornej nehnuteľnosti by pre žalovanú znamenal vysťahovanie bez reálnej alternatívy, ako aj
bez akéhokoľvek uskutočniteľného a udržateľného riešenia do budúcna. Pri jej veku, zdravotnom stave

a príjmoch je zabezpečenie nového bývania v V. a jej okolí prakticky nemožné. Platná právna úprava,
ako ani judikatúra nevyžadujú, aby žalovaná preukazovala nemožnosť akéhokoľvek iného bývania.
Postačuje, že strata domova by mala pre ňu neprimerané následky. Uvedené bolo v tomto konaní
preukázané, a to tak tvrdeniami, ako aj dôkazmi predkladanými žalovanou, ako aj žalobcom (napr. keď
sám uviedol, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je za prípadne nadobudnuté

finančné prostriedky možné najbližšie v V.). Odsťahovanie sa zo spornej nehnuteľnosti by pre ňu
znamenalo nielen stratu obydlia, ale aj stratu zázemia a domova. Súd skúmal sociálnu situáciu oboch
strán a konštatoval, že žalobca nie je finančne odkázaný na okamžitý predaj spornej nehnuteľnosti.
Tvrdenia,ktoréprezentovalžalobcanapojednávaní,ktorésakonalodňa19.06.2025,ateda,žefinančné
prostriedky by mu zlepšili životnú situáciu, sú len účelové. Naopak, žalovaná má horšie možnosti,

pretože jej príjmy sú obmedzené (strata zamestnania) a súčasne by predaj znamenal stratu jej jediného
domova. Žalovaná má za to, že sa konajúci súd dostatočne zaoberal finančnou situáciou. Prejavila
záujem o kúpu spornej nehnuteľnosti v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu, avšak ten návrh,
ktorý zodpovedal jej možnostiam odmietol. Žalobca nesprávne absolutizuje zásadu, že nikto nemá byťnútený zotrvať v spoluvlastníctve. Tento princíp nie je absolútny a zákon výslovne umožňuje výnimku, a
to podľa § 142 ods. 2 OZ. Rozsudok obsahuje dostatočné odôvodnenie, súd sa vysporiadal so všetkými
rozhodnými skutočnosťami a vysvetlil, prečo žalobu zamietol. Skutočnosť, že súd na pojednávaní uvedie

predbežnýprávnynázor,neznamená,žejetýmtonázoromviazanýprirozhodnutí.Predbežnéposúdenie
je len orientačné a jeho charakter predbežnosti vyplýva aj zo samotného názvu. Akékoľvek tvrdenia
žalobcu v otázke prekvapenia neodrážajú realitu a rozhodnutie teda nie je prekvapivé, ale vychádza z
vykonaného dokazovania, pričom argumentáciu a dôkazy v tejto otázke do konania predkladal aj sám
Žalobca. Oba dôvody pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré boli opakovane

prezentované aj na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19.06.2025 boli v celom rozsahu vyvrátené.
Žalovaná uviedla, že znalca do bytu pustila, čo preukazuje aj existujúci znalecký posudok - žalobca
uvedené nerozporoval, žalovaná uviedla, že stupačky boli menené niekoľkokrát, pričom sa ich stav len
stálezhoršoval-uvedenévzniklovýmenouzastarýanevhodnýmateriál,pričomdošlokvýmenesprávcu
a následne k výmene stupačiek tak, že ich stav je v súčasnosti v poriadku, a teda reálna hrozba škody na
spornej nehnuteľnosti nie je a ani nebola. Tvrdenia v otázke nevpustenia znalca, ako ani v otázke hrozby

škody sa nepreukázali ani ako pravdivé a ani ako dôvodné. Oba dôvody, ktorými žalobca preukazoval
odôvodnenosť podanej žaloby na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva boli vyvrátené.
Uplatnený nárok Žalobcu v tomto súdnom konaní je v značnom nepomere k jeho hroziacim následkom.
Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je spôsobilé vyvolať u žalovanej podstatne horšie
a neprimeranejšie následky ako zotrvanie v takomto podielovom spoluvlastníctve pre žalobcu. Aj s

ohľadom na uvedené podľa názoru žalovanej súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobu zamietol.
Mala za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, nakoľko sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
v nadväznosti na ktoré sú v tejto veci naplnené predpoklady na aplikáciu § 142 ods. 2 OZ, a teda
na nezrušenie a nevyporiadanie podielového spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti. Navrhla preto
rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie

je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením žaloby žalobcu na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti z hľadiska všetkých relevantných
prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a

prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaná bránila proti uplatňovanému nároku. Na jeho
posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom. Vec posúdil
správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu
právnych predpisov a odvolací súd nezistil, že by boli v rozpore so závermi vyplývajúcimi zo súdno-
aplikačnej praxe. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade

existujú na strane žalovanej relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nariadenie predaja
bytu vyznieva v jej výrazný neprospech v porovnaní s neprospechom žalobcu v prípade zamietnutia
žaloby. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania
pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. Súd

prvej inštancie dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel v potrebnom rozsahu vysvetlil, ako s poukazom na
rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, tak aj s poukazom na prijaté
právne závery, a preto nepovažoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné.

6. V posudzovanej veci bol predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán 2,5

izbový byt nachádzajúci sa na IV. poschodí bytového domu na L. XX X. V., v k.ú. E., nadobudnutý
žalobcom a žalovanou v podiele jednej polovice v dedičskom konaní po smrti ich otca v roku 2019.
Žalobca žiadal vyporiadať podielové spoluvlastníctvo nariadením predaja bytu a rozdelením výťažku,
žalovaná navrhovala žalobu zamietnuť s poukazom na dôvody osobitného zreteľa.

7.Súdprvejinštancie preskúmalosobné,sociálne,finančnéamajetkové pomeryakonastranežalobcu,
tak aj na strane žalovanej, so zreteľom na dôvody, pre ktoré žalobca žiadal zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva (žalovaná nevpustila do bytu znalca a obáva sa vzniku škody na spornej
nehnuteľnosti) a žalovanou tvrdené dôvody hodné osobitného zreteľa, dôsledne posudzoval, či záujemžalovanej na zachovaní podielového spoluvlastníctva sa v porovnaní so záujmom žalobcu na zrušení
podielového spoluvlastníctva javí svojou intenzitou ako významnejší.

8. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď porovnal situáciu, ktorá by na strane žalovanej vznikla
vyhovením žalobe, so situáciou, ktorá by pre žalobcu vznikla v prípade jej zamietnutia. V danom prípade
sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že záujem žalovanej na nezrušení podielového
spoluvlastníctva zjavne prevýšil záujem žalobcu na zrušení podielového spoluvlastníctva.

9. V súlade s ustálenou súdnou praxou súd prvej inštancie zisťoval okolnosti na strane žalovanej, ako jej
zdravotný stav, vek a sociálnu situáciu, jej odkázanosť na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok
možností uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, ako aj na strane žalobcu
pokiaľ ide o jeho motívy sledované zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva (obava zo
spoluzodpovednosti za vznik škody ).

10. Pokiaľ žalobca namietal, že je starší od žalovanej o 6 rokov, je dôchodca a má ešte nepriaznivejší
zdravotný stav ako žalovaná, odvolací súd poukazuje na to, že nenariadenie predaja bytu by na tieto
jeho osobné a finančné pomery nemalo taký nepriaznivý dopad ako prípadné nariadenie predaja bytu
na osobné a finančné pomery žalovanej. Ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie, žalobcovi
by nariadením predaja bytu získané finančné prostriedky jeho životnú situáciu výrazne uľahčili a

žalovaná by sa nariadením predaja bytu dostala do ťaživej životnej situácie vzhľadom na jej vek, osobné
a finančné pomery. V tejto súvislosti žalovaná dôvodne namieta, že vyšší vek, prípadne nepriaznivý
zdravotný stav na strane žalobcu, nevylučujú aplikáciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na jej
strane. Konajúci súd sa zaoberal aj dôkazmi na strane žalobcu týkajúcimi sa pomerov na jeho strane,
tieto však možnosť uplatnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanou nijako nevylučujú. Pokiaľ

opakovanevodvolanížalobcapoukazovalnasvojvekanato,žemáhoršiezdravotnéproblémy, nemení
to nič na tom, že žalobca má vyriešené vlastné bývanie a nie je existenčne odkázaný na predaj spornej
nehnuteľnosti.

11. V konaní bolo presvedčivo podložené tvrdenie žalovanej, že je osobou preddôchodkového veku, v

roku 2005 mala diagnostikovanú epilepsiu, v byte býva od narodenia (od roku 1988 spolu s manželom),
a to ešte počas života spoločného otca strán, vychovala v byte svoje deti, byt tak užíva prevažnú časť
jej života a má tam aj svoj trvalý pobyt, jedná sa o jej jediné obydlie v živote. Toto jej jediné obydlie, ktoré
v živote mala, považuje za svoj bezpečný domov. Vzhľadom na to, že žalovaná v byte žije od svojho
narodenia, nikdy nemala iné bývanie, byt je jej bezpečím, istotou a domovom, založila si v ňom rodinu

a vychovala v ňom dve deti, možno konštatovať, že si vytvorila k bytu pevnú citovú väzbu. Uvedené
skutočnosti, ktoré považoval konajúci súd za dôvody hodné osobitného zreteľa, boli v konaní nesporné,
a preto žalobca nedôvodne namieta, že neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa
na strane žalovanej.

12. Je rovnako zrejmé, že vzhľadom na svoje finančné a osobné pomery si žalovaná nemôže
reálne zaobstarať iné obydlie, v ktorom by si vytvorila trvalé zázemie. Vzhľadom na to, že úsporami
nedisponuje, a nie je ani reálny predpoklad poskytnutia jej úveru, možno považovať za opodstatnené
tvrdenie žalovanej, že finančné prostriedky nadobudnuté predajom, by jej vzhľadom k výške cien
nehnuteľností v danej lokalite nepostačovali na zabezpečenie si novej nehnuteľnosti. Žalovaná je tak

zjavne odkázaná na bývanie v byte, ktorá skutočnosť rovnako predstavuje dôvod hodný osobitného
zreteľa.

13. Pokiaľ žalobca uviedol, že on nebýva v V., ale vo X. G., kde má postavený rodinný dom a že
žalovaná môže získať byt trebárs v V. Š., alebo na východe, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno

od žalovanej spravodlivo požadovať, aby opustila miesto svojho celoživotného domova a presťahovala
sa v preddôchodkovom veku do iného miesta mimo dosahu svojej rodiny a známych a hľadala si v ňom
po prepustení z práce nové zamestnanie.

14. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že ním s manželkou zadovážené bývanie je výsledkom ich vzdelania,

snaženia a minutia celoživotných úspor, a môže tak urobiť aj žalovaná, ktorej môže pomôcť manžel, či
aj jej deti, v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalovanej nie je možné
vyčítať, že nedosiahla vzdelanostnú úroveň žalobcu, nemožno jej pričítať na ťarchu, že si nemohla
dovoliť bývať vo vlastnej nehnuteľnosti a zostala bývať v rodičovskom byte.15. V bodu 34 rozsudku konajúci súd reagoval na námietku žalobcu, že nie je správne, aby mu bolo
vyčítané, že študoval a zlepšoval si svoje schopnosti, a v tejto súvislosti vyhodnotil jeho námietku

ako bezpredmetnú v tom smere, že žalovanej nie je možné vyčítať, že nedosiahla vzdelanostnú
úroveň žalobcu, pretože vo svojom živote dosiahla úroveň danú jej schopnosťami a iste aj životnými
okolnosťami. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciu žalovanej, že rozsudok neobsahuje žiadne
diskriminačné hodnotenie vzdelania, pohlavia, či povahových vlastností účastníkov a je založený
výlučne na objektívnych okolnostiach, a teda na veku, dĺžke užívania bytu, odkázanosti na bývanie,

či sociálnej situácii a väzbe k spornej nehnuteľnosti. Zásada rovnosti pred zákonom bola zachovaná
a námietka diskriminácie je účelová a právne irelevantná. Nedôvodná je tak námietka žalobcu, že
závery súdu o nerovnosti svedčiacej v prospech žalovanej sú pre nedostatok dôkazov nepodložené,
nepreukázané a arbitrárne. Závery konajúceho súdu nie sú založené na nerovnosti medzi stranami z
dôvodu povahových vlastností a pohlavia, a preto v tomto smere žalobca nedôvodne vytýka konajúcemu
súdu nedostatok dôkazov. Konajúci súd nepovažoval povahové vlastnosti ani pohlavie žalovanej ako

dôvod osobitného zreteľa na jej strane.

16. Konajúci súd dôkladne zvažoval, či by nariadením predaja bytu nenastal výrazne vysoký nepomer
medzi žalobcom a žalovanou. Zhodne so záverom súdu prvej inštancie dospel aj odvolací súd k
záveru, že v dôsledku dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovanej by nariadením predaja

bytu nepochybne nastal výrazný nepomer v neprospech žalovanej, čo bráni zrušeniu a vyporiadaniu
predmetného podielového spoluvlastníctva.

17. Porovnaním osobných, finančných a majetkových pomerov oboch strán možno konštatovať, že
žalobca, hoc dôchodca so zdravotnými problémami, vlastní rodinný dom spolu s manželkou, má vyšší

ako štandardný dôchodok, vlastní automobil, má dospelé a zamestnané deti a naproti tomu žalovaná
v preddôchodkovom veku stratila zamestnanie, nemá iné obydlie ani reálnu možnosť zaobstarať si
dôstojné bývanie. Správne preto konajúci súd dôsledným porovnaním pomerov dospel k presvedčeniu,
že žalovaná je sociálne slabšia a prípadné nariadenie predaja bytu by jej sociálne pomery výrazne
zhoršilo. Žalovaná je v preddôchodkovom veku, stratila zamestnanie, aj pre ktoré okolnosti vyznieva

nariadenie predaja bytu v jej výrazný neprospech, tento predaj by bol na prospech len žalobcovi.

18. Obava žalobcu, že žalovaná spôsobí škodu na byte, či bytovom dome, za ktorú by bol ako
spoluvlastník spoluzodpovedný, sa v konaní nepotvrdila, ako ani skutočnosť, že žalovaná nevpustila
do bytu správcu bytového domu či znalca. Správne konajúci súd konštatoval, že tvrdenie žalobcu o

tom, že žalovaná mohla spôsobiť nejakú škodu na byte či bytovom dome ohľadne opráv stupačiek,
nebolo v konaní preukázané. Žalovaná uviedla, že znalca do bytu pustila, čo preukazuje aj existujúci
znalecký posudok, čo žalobca nerozporoval, a žalovaná uviedla, že stupačky boli menené niekoľkokrát,
pričom sa ich stav len stále zhoršoval - uvedené vzniklo výmenou za starý a nevhodný materiál, pričom
došlo k výmene správcu a následne k výmene stupačiek tak, že ich stav je v súčasnosti v poriadku.

Okrem toho žalovaná uviedla, že pre prípad škody má na spornú nehnuteľnosť uzatvorené poistenie.
Žalovaná sa o byt riadne stará. Tvrdenia žalobcu v otázke nevpustenia znalca, ako ani v otázke hrozby
škody sa nepreukázali ani ako pravdivé a ani ako dôvodné. Oba dôvody, ktorými žalobca preukazoval
odôvodnenosť podanej žaloby na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva boli žalovanou
náležite vyvrátené.

19. Vzhľadom na to, že žalovaná dosahovala mzdu, ktorá bola na úrovni dôchodku žalobcu, je
odôvodnené predpokladať, že po odchode do dôchodku nebude mať žalovaná príjem z dôchodku
porovnateľný s dôchodkom žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že je vysoko
nepravdepodobné, aby si v prípade nariadenia predaj bytu, z jeho výťažku žalovaná mohla v Bratislave

a v jej okolí kúpiť porovnateľný či menší byt. K námietke žalobcu, že výťažok z predaja bytu postačí
žalovanej na dlhodobý nájom bytu, správne poukázal súd prvej inštancie na to, že nájom iného bytu je
iba dočasným riešením s neistotou do budúcnosti.

20. Žalovanou vo vzťahu k minulosti deklarovaný zdravotný stav odvolací súd nepovažoval za významný

dôvod hodný osobitného zreteľa a úvahy súdu o tom, že v ťaživej životnej situácii by sa mohol zdravotný
stav žalovanej vzhľadom k jej diagnóze (epilepsia), zhoršiť, považoval za hypotetické. Rovnako záver
súdu o motíve žalobcu dosiahnuť zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva vyriešeniesporných užívacích vzťahov nemá podklad v obsahu spisu. Uvedené nedostatky súdu prvej inštancie v
procese zisťovania skutkového stavu však nemajú vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia.
21. Žalobca nedôvodne namieta, že rozsudok bol pre neho prekvapivý pre nevyjadrenie zmeny názoru

konajúceho súdu. Pokiaľ na pojednávaní dňa 16.01.2025 mal vyjadriť konajúci súd svoj zámer nariadiť
predaj bytu, bolo to ešte predtým, ako si žalovaná vo vyjadrení zo dňa 14.04.2025 uplatnila dôvody
hodné osobitného zreteľa, na ktoré žalobca reagoval písomným podaním zo dňa 04.06.2025, v rámci
ktorého mal možnosť uplatniť prostriedky procesného útoku. V tejto súvislosti odvolací súd nezistil,
že by konanie malo inú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nebolo

porušené ani právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, a rozhodnutie súdu tak nemohlo byť pre
žalobcu prekvapivým. Konajúci nemal v žiadnom prípade povinnosť po svojom predbežnom právnom
posúdenívecioznámiťstranámprávneposúdenie,zktoréhobyvyplývalo,žepovažujetvrdeniaohľadom
dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanej za preukázané. Súd prvej inštancie neporušil § 181 ods.
2 C.s.p., pretože z neho vyplývajúca povinnosť súdu sa nevzťahuje na každé súdne pojednávanie,
ale len na prvé (meritórne) pojednávanie, na ktorom po prednese žaloby a vyjadrení žalovaného, súd

určí, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za (ne)sporné, ktoré dôkazy (ne)vykoná a uvedie
predbežné právne posúdenie veci. Povinnosť žalobcu uplatniť prostriedky procesného útoku nezbavuje
povinnosti tvrdiť relevantné skutočnosti a preukázať svoje tvrdenia označením a predložením dôkazov.

22. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 C.s.p.), ktorý ustáli na základe
prostriedkovprocesnéhoútokuaprocesnejobranystrán,anedôvodnepretožalobcavytýkakonajúcemu
súdu, že má povinnosť si sám zadovážiť dostatok podkladov na rozhodnutie.

23. Konajúci súd vychádzal z toho, že dokazovanie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa

zaťažuje žalovanú a dôsledne na základe výsledkov vykonaného dokazovania porovnal situáciu, ktorá
by nastala na strane žalovanej v prípade vyhovenia žalobe so situáciou, ktorá by nastala na strane
žalobcu v prípade nevyhovenia jeho žalobe na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.
Lenskutočnosť,žežalobcajevyššiehovekuamáhoršízdravotnýstavakožalovanážiadnymspôsobom
neeliminuje vážnosť následkov hroziacich žalovanej v prípade straty obydlia nariadením predaja bytu.

Nevyhovenie žalobe nebude mať zásadný dopad na vek a zdravie žalobcu aký bude mať vyhovenie
žalobe na celkový život žalovanej v súvislosti s uspokojovaním jej základnej potreby bývania. Žalobca
nedôvodne namieta, že konajúci súd nemal k dispozícii dôkazy preukazujúce existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa v prospech žalovanej.

24. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že nebolo preukázané, že by sa žalovaná musela presťahovať mimo
V., alebo že by si nemohla zabezpečiť iné bývanie z výťažku predaja, tak možnosť žalovanej odsťahovať
sa z V. uvádzal v priebehu konania samotný žalobca keď uviedol, že našiel byt, ktorý by si žalovaná
finančne mohla dovoliť po predaji spornej nehnuteľnosti, avšak tento byt sa nachádza v V. Š.. Odvolací
súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že v prípade predaja bytu by sa žalovaná ocitla

vo výrazne horšej situácii oproti žalobcovi tým, že by odišla žiť niekde, kde nikdy nežila, nemá tam
nikoho, kto by jej pomohol, nemá tam rodinu, zázemie ani prácu.

25. Vzhľadom na veku a príjmy žalovanej nie je zabezpečenie nového bývania v V. a jej okolí objektívne
reálne.Žalovanádôvodnenamieta,ženemôžepreukazovať neschopnosťzvýťažkuzpredajabytukúpiť

si byt v V. a okolí, a v tomto smere postačuje, že strata domova by mala pre ňu neprimerané následky, čo
aj bolo v konaní preukázané. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v Bratislavskom kraji existuje nehnuteľnosť, ktorú
by si mohla žalovaná zaobstarať z výťažku z predaja za účelom trvalého uspokojenia jej bytovej potreby,
bolo na žalobcovi túto skutočnosť dôkazne podložiť. Žalobca nenamietal v konaní, že by žalovaná
musela odísť ďaleko od svojich detí a celkom zmeniť život, a preto nedôvodne namieta, že v spise sa

nenachádza žiaden dôkaz o pobyte maloletých detí.

26. Súd prvej inštancie vo väzbe na porovnanie sociálnej situácie oboch strán správne konštatoval,
že žalobca nie je finančne odkázaný na okamžitý predaj spornej nehnuteľnosti, a preto nedôvodne
vytýka konajúcemu súdu, že jeho závery sú v tomto smere svojvoľné. Odkázanosť žalobcu na predaj

nehnuteľnosti podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vyvodiť len zo skutočnosti, že je dôchodca s
príjmom 1.178 eur mesačne. Je pravdou, že finančné prostriedky by mu zlepšili, resp. uľahčili životnú
situáciu, čo je však záujem na zrušení podielového spoluvlastníctva menej významný ako záujem
žalovanej ponechať podielové spoluvlastníctvo z dôvodu zachovania jej jediného domova, na ktoromzávereničnemenískutočnosť,žežalovanejbolovsúvislostisukončenímpracovnéhopomeruvyplatené
4 mesačné odstupné. Výťažok z predaja bytu by zlepšil situáciu žalobcu, nie však situáciu žalovanej, ako
to tvrdí žalobca. Žalovaná by sa stratou obydlia ocitla vo výrazne horšej situácii ako žalobca. Finančné

prostriedky z predaja by žalovanej neumožnili kúpu bytu a žalobcovi by zlepšili finančnú situáciu, čo je
zjavný nepomer.

27. Hoci žalobca namietal, že súd neskúmal majetok vlastniaci žalovanou a teda neposudzoval celkovú
situáciukomplexne, avšakaninetvrdil,žebyžalovanáajskutočneďalšímajetokmala;žalovanánemôže

preukazovať neexistenciu ďalšieho majetku, a pokiaľ o ňom mal žalobca vedomosť, bol povinný v konaní
pred súdom prvej inštancie tieto skutočnosti tvrdiť a navrhovať dôkazy, a preto nedôvodne nesplnenie
tejto povinnosti vytýka konajúcemu súdu.

28.Zisťovanieodkázanostižalobcunapríjmyzpredajabytujelegitímnaskutočnosť,naktorújepotrebné
prihliadnuť pri posúdení, či záujem žalobcu na zrušení podielového spoluvlastníctva je svojou intenzitou

významnejší ako záujem žalovanej na jeho ponechaní.

29. Tvrdenia žalobcu o možnom spôsobení škody žalovanou na byte či bytovom dome zostali v konaní
len v rovine jeho ničím nepodložených domnienok. Jeho tvrdenia o nevpustení správcu bytu žalovaná
v konaní objasnila a nevpustenie znalca poprela. Len spoluzodpovednosť žalobcu za prípadný vznik

škody z titulu jeho podielového spoluvlastníctva nie je dostatočne významná pre záver o tom, že jeho
záujem na zrušení podielového spoluvlastníctva je v porovnaní so situáciou žalovanej významnejší.

30. Žalobca v podanom odvolaní opakovane nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že dôsledne
neporovnal situáciu, ktorá by pre žalovanú vznikla vyhovením žalobe so situáciou, ktorá by pre žalobcu

vznikla v prípade jej zamietnutia. Zásada, že nikto nemá byť nútený zotrvať v spoluvlastníctve, nie je
absolútna, pretože sám zákonodarca umožňuje z tejto zásady výnimku, ktorej posúdenie je vždy závislé
od konkrétnych okolností každého individuálneho prípadu. Nedôvodne žalobca argumentuje, že súd
sa selektívne zameral na tvrdenia v prospech žalovanej a aj bez existencie dôkazov ich prevzal ako
preukázané.

31. Pokiaľ súd konštatoval vykonanie dôkazov výsluchom strán a právnych zástupcov, uvedené
pochybenie nemá žiadny vplyv na správnosť jeho skutkových či právnych záverov. Rovnako nevyužitie
možnosti uplatnenia § 150 ods. 2 C.s.p. konajúcim súdom nemá za následok porušenie práva na
spravodlivý proces. Súdu nič nebráni pri zisťovaní skutkového stavu vychádzať aj zo zhodných

tvrdení strán prednesených na pojednávaní ( § 186 ods. 2 C.s.p.). K námietke žalobcu týkajúcej
sa nedostatočného zisťovania skutkového stavu, odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že v danom
prípade bolo povinnosťou súdu rozhodnúť, ktoré zo stranami navrhnutých dôkazov vykonaná, ale nie
sám iniciovať vykonávanie dokazovania na úplné zistenie skutkového stavu, nakoľko nešlo o žiaden z
prípadov uvedených v § 185 ods. 2,3 C.s.p. Nedôvodná je tak námietka žalobu, že súd mal povinnosť

zabezpečiť všetky potrebné dôkazy ak mal záujem uplatniť dôvody hodné osobitného zreteľa.

32. Žalovaná dôvodne argumentuje, že finančný prospech z predaja spornej nehnuteľnosti sám o sebe
ako dôvod na zrušenie a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nemôže byť postavený nad dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré sa podielové spoluvlastníctvo nezruší a nevyporiada. Odvolací súd

sa rovnako stotožňuje so žalovanou, že uplatnený nárok žalobcu v tomto súdnom konaní je v značnom
nepomere k jej hroziacim následkom. Zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je spôsobilé
vyvolať u žalovanej podstatne horšie a neprimeranejšie následky ako zotrvanie v takomto podielovom
spoluvlastníctve pre žalobcu.

33. Žalovaná si v konaní splnila povinnosť v zmysle čl. 8 C.s.p. označiť skutkové tvrdenia dôležité pre
rozhodnutia, ako aj povinnosť podoprieť ich dôkazmi, pričom súd prvej inštancie tieto považoval za
uplatnené včas, keď na ne v ďalšom konaní prihliadol (§ 153 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil ani
porušenie § 181 ods. 4 C.s.p.

34. V danom prípade odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemožno považovať za
nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej inštancie
za rozhodujúci, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Celkomjednoznačne z neho vyplýva, na ktoré skutkové okolnosti vzal zreteľ a na základe akých dôkazov a
ich hodnotenia k svojim skutkovým zisteniam dospel, ako ich právne posúdil a ako sa vysporiadal
s argumentáciou strán, resp. prečo nepovažoval argumentáciu žalobcu za dôvodnú a neprihliadol

na ňu pri svojich záveroch. Proti týmto záverom mohol žalobca náležite skutkovo, a najmä právne
argumentovať,apretovtejtosúvislostibolozachovanéjehozákladnéprávonaspravodlivýsúdnyproces
a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom; za porušenie práva na spravodlivý súdny proces
nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam
strán. Napadnutý rozsudok nebol nepreskúmateľný do tej miery, že by ho nebolo možné v odvolacom

konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov. S ohľadom na uvedené žalobcom
uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, nemôže obstať.

35. Podstata kontradiktórnosti sporového konania spočíva v tom, že strany musia dostať reálnu
možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a

zásada rovnosti, resp. princíp rovnosti zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej
bola poskytnutá rozumná možnosť obhajovať sa za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo
vzťahu k protistrane. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a
neporušilanirovnosťstrán,keďžalobcoviposkytolrovnakýpriestorvkonanínavrhnúťapredložiťdôkazy
na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie zásady

rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie na argumenty a dôkazy predložené
žalobcom neprihliadol, pretože ich nepovažoval za významné pre konečné rozhodnutie v danej veci.
So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť
strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o
unesení dôkazného bremena žalovanou vo vzťahu k preukázaniu uplatňovaných dôvodov osobitného

zreteľa a tiež postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel ku konečnému verdiktu,
zodpovedajú kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo za rovnakých procesných
podmienok žalobcovi umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou
jeho procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú

aktivitu oboch strán a túto následne náležite premietol do svojich záverov, na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobcu nevyplýva právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, riadil sa ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, akceptoval relevantnosť ním predkladaných dôkazov a námietok,
preberal podstatu jeho argumentácie a rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. Konanie

ani vyjadrenia súdu v rozsudku nezakladali dôvody pre vyslovenie pochybností o jeho nezávislosti a
nestrannosti, ľubovôli, arbitrárnosti či porušeniu rovnosti zbraní.

36. V postupe mestského súdu nebola zistená v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu žiadna
vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci, resp. predčasnosť jeho

rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného skutkového stavu. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol
žiadne konkrétne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, v
dôsledku ktorých doteraz zistený skutkový stav nemôže obstáť.

37. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

38. Odvolací súd, vychádzajúc dôsledne zo všetkých relevantných okolností prejednávaného prípadu,
vyplývajúcich z obsahu spisu, nezistil v danej veci výnimočné okolnosti, pre ktoré je namieste žalovanej
obmedziť jej právo na náhradu trov konania.

39. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žalovaná neprejavila záujem o mimosúdnu dohodu, jej neochota
dohodnúť sa bola v konečnom dôsledku posúdená konajúcim súdom ako plne legitímna, a preto tieto
odvolací súd nepovažoval túto skutočnosť za dôvod pre možnosť aplikácie § 257 C.s.p., Nemožno od
žalovanej spravodlivo požadovať, aby pre neochotu dohodnúť sa trovy konania znášala bez nároku na

ich náhradu.

40. Použitie zákonného ustanovenia § 257 C.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona ak dosiahnutiu spravodlivosti pre strany sporu. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok
a zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú
naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo
sčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo
konkrétnej procesnej situácie), ako aj v okolnostiach týkajúcich sa strany. Nepriznanie náhrady trov
konania úspešnej strane predstavuje vážny zásah do jej majetkovej sféry, a preto je takýto postup
možný len v ojedinelých prípadoch, v ktorých je potrebné odstrániť, resp. zmierniť neprimerane tvrdý

dopad zákona na právne vzťahy založené medzi stranami výsledkom sporu v záujme dosiahnutia ich
spravodlivého vysporiadania.

41. V preskúmavanej veci nešlo o prípad, kedy by nepredloženie pre žalobcu rozumného návrhu
vysporiadania žalovanou odôvodňovalo nepriznať žalovanej náhradu trov konania. Preto ani okolnosti
vzniku tohto konania o vyporiadanie spoluvlastníctva súdom a príčinu jeho vedenia nemožno vnímať v

neprospech žalovanej.

42. Odvolací súd tak nezistil skutočnosti zakladajúce také relevantné dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré je opodstatnené uprednostniť pred základnou zásadou sporového konania z hľadiska
rozhodovania o trovách konania (zodpovednosti za výsledok ), resp. významné okolnosti, pre ktoré by

bolo možné od oprávnenej žalovanej spravodlivo požadovať, aby znášala z vlastných prostriedkov trovy
vzniknuté jej v konaní.

43 Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody
neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť

skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., t.j. podľa zásady úspechu. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní

úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v celom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.sp.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).