Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/30/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8524201225
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8524201225.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XXX/X, XXX XX E. F., právne zastúpená: JUDr. Ján Slovinský, advokát, so sídlom
Štefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 50 525 158, proti žalovaným: 1/ A. C., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/X, XXX XX E. F., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Maroš Zima, s. r. o., so sídlom Okružná 1945/107, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 47 234 831, 2/ A. E.
F., E. E. H. XXXX/X, XXX XX E. F., I.: XX XXX XXX, o zriadenie vecného bremena s prísl., o odvolaní
sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7C/4/2024-177 z 18.03.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Zamieta návrhy žalobkyne na vykonanie dokazovania uplatnené v odvolacom konaní.

II. Potvrdzuje rozsudok.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 7C/4/2024-177 z
18.03.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zriadenia vecného bremena spočívajúceho v
práve prechodu a prejazdu cez pozemky J. D. G. K. XXX/X - orná pôda o výmere 138 m2 a č. XXX/
X – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 3 m2, obidve vedené na LV č. XXXX, kat. úz. E. F., vo

vlastníctve žalovaného 1/ ako aj pozemok J. D. G. K. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
108 m2, vedenom na LV č. XXXX, kat. úz. E. F. vo vlastníctve žalovaného 2/ v rozsahu vymedzenom
geometrickým plánom (ďalej len „dotknuté pozemky“) z dôvodu prístupu na pozemok v jej výlučnom
vlastníctve J. D. G. K. XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 90 m2, vedený na LV č. XXXX kat.
úz. E. F. (ďalej len „pozemok žalobkyne“), a to za jednorazovú odplatu žalovanému 1/ v sume 673,59
eur a žalovanému 2/ v sume 152,69 eur.

3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok oprel o ust. § 123, § 124, § 181n ods. 2, § 151n ods. 2, §
151o ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“)
ako aj § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a výrok o trovách konania o ust. § 255 ods. 1, § 257
a § 262 ods. 1 CSP.

4. V skutkovej rovine prípadu vyhodnotil ako nesporné, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou pozemku
J. D. G. K. XXX/X v k. ú. E. F., žalovaný 1/ je výlučným vlastníkom pozemku J. D. G. K. XXX/X v k.
ú. E. F., a žalovaný 2/ pozemkov J. D. G. K. XXX/X L. XXX/X v k. ú. E. F., ako aj že žalovaní 1/ a 2/
žalobkyni v prechode cez ich pozemky žiadnym spôsobom nebránia. Zároveň vychádzal zo zistenia,
že na pozemku vo vlastníctve žalobkyne sa nenachádza stavba, vo vzťahu ku ktorej možno zriadiť vecné

bremeno spočívajúce v práve prechodu.

5. Právne v súdenej veci uzavrel, že vecné bremeno možno zriadiť iba v prípade neoprávnenej
stavby, ak je vecné bremeno nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe (§ 135c ods. 3
OZ), zrušenia a vysporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktoré sa uskutočnilo jej
reálnym rozdelením (§ 142 ods. 3 OZ) a v prípade zriadenia práva cesty vlastníkovi stavby (§ 151o

ods. 3 OZ). Podporne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/3155/2009 ako
aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1438/2004 zo 16.05.2005. V ďalšom
konštatoval, že pri zriaďovaní práva cesty je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka pozemku
bolo obmedzené čo možno najmenej, keďže predstavuje vážny zásah do práv vlastníka pozemku.
Zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu na účel prístupu na pozemok

žalobkyne a prenosu materiálu ku kurníku, ktorý sa na ňom nachádza, a to aj za predpokladu, že by
išlo o stavbu v právnom slova zmysle, no nejde, by však podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné
považovať za neprimerané obmedzenie vlastníckeho práva žalovaných, ku ktorému by došlo zaťažením
ich nehnuteľností z uvedeného dôvodu, a to za situácie, keď žalovaní 1/ a 2/ žalobkyni v prechode cez
ich pozemky, a to aj pre prípad prenosu väčšieho množstva materiálu, nebránia. Za týchto okolností

by zriadenie žalobou požadovaného vecného bremena neprimerane obmedzilo vlastníkov zaťažením
ich pozemkov a viedlo k porušeniu spravodlivého pomeru medzi výhodou, ktorú cesta poskytuje
žalobkyni a ujmou, ktorá by vznikla zriadením cesty vlastníkom zaťaženej nehnuteľnosti (žalovaným).
Vzhľadom na uvedené uzavrel, že pre požadované zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3
OZ neboli splnené zákonné predpoklady, ktoré by umožňovali súdu svojim rozhodnutím vecné bremeno

zriadiť, keďže vychádzajúc z nesporných tvrdení strán, žalobkyňa nie je vlastníčkou žiadnej stavby na
priľahlom pozemku, ku ktorej by bolo potrebné zabezpečiť prístup a žalovaní žalobkyni v prístupe na jej
pozemok aj tak nebránia. Všetky návrhy na vykonanie dokazovania v súvislosti so zriadením vecného
bremena vyhodnotil ako nehospodárne a neúčelné, resp. pre meritórne posúdenie žalobného návrhu
bezvýznamné a nespôsobilé preukázať skutočnosti relevantné pre vyhovenie žalobnému nároku.

6. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania vychádzal z názoru, že právna úprava nevylučuje vidieť
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP aj vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi,
či v ich príbuzenskom pomere, vo vzťahu k čomu poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 158/2015 zo 17. marca 2015. V okolnostiach prípadu prihliadal na vzájomne

dlhodobo vážne narušené až antagonistické vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, ktoré sa
negatívne prejavili aj v priebehu konania a na pojednávaní. V záujme eliminácie prípadnej ďalšie
eskalácie tohto negatívneho vzťahu medzi stranami sporu, ktorí sú súčasne blízkymi príbuznými
mal za to, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania ani jednej z týchto sporových strán je
v súlade so zásadou spravodlivosti súdneho konania, pričom takéto rozhodnutie výraznejším spôsobom

neovplyvní majetkovú situáciu sporových strán a nebude mať na ich pomery zásadnejší dopad. Vo
vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ zase pokiaľ ide o trovy konania zohľadnil skutočnosť, že inak
úspešný žalovaný 2/ si nežiadal v konaní priznať náhradu trov konania.

7. Proti napadnutému rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to z odvolacích dôvodov v zmysle

§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom
znemožniluskutočňovaťprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej
inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. V jeho obsahu namietala, že podanú žalobu odôvodňovala § 151o ods. 1
až 3 OZ a súčasne čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, nakoľko sa domáhala jej prejednania podľa právnej normy
čo do obsahu a účelu najbližšej, s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti tak, aby nedošlo
k tzv. odopretiu spravodlivosti. Namietala, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečovo veci nepostupoval v zmysle čl. 4 CSP, čím jej odoprel právo na spravodlivý proces. Namietala
záver súdu prvej inštancie, že jej nikto nebráni v užívaní pozemku, ktorý označila ako rozporný
s dokazovaním vykonaným v konaní, keďže žalovaný 1/ mal pred vstup na nehnuteľnosti postaviť plot,

napriek čomu tvrdil, že žalobkyni vo vstupe na svoje nehnuteľnosti nebráni a poukázala aj na zistenie
súdu prvej inštancie o naštrbenom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 2/. Voči úvahám súdu prvej
inštancie o porušení spravodlivého pomeru medzi výhodou, ktorú by cesta poskytla žalobkyni a ujmou,
ktorá by vznikla jej zriadením žalovaným namietala, že bez zriadenia vecného bremena na svojom
pozemku by nikdy nezískala stavebné povolenie. Súd prvej inštancie sa podľa žalobkyne nezaoberal,

či v danom prípade neboli naplnené podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu,
ako aj skutočnosťou že na pozemku žalobkyne sa nachádzala skládka odpadu, ktorú na vlastné náklady
vypratala a že už od roku 1998, teda po dobu 25 rokov využívala v dobrej viere prístup k svojej
nehnuteľnosti cez nehnuteľnosti žalovaných 1/ a 2/ a rovnakým spôsobom tieto nehnuteľnosti užívala
aj právna predchodkyňa žalobkyne. Podľa žalobkyne, napadnutý rozsudok vykazuje znaky prílišného
formalizmu a celý je v rozpore so zásadami logiky, z dôvodu ktorého ho navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu

prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, alebo alternatívne žalobe vyhovieť a žalobkyni priznať
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalovaný 1/ k odvolaniu žalobkyne voči napadnutému rozsudku uviedol, že použitie analógie
pri aplikácii čl. 4 CSP má svoje limity, ktorým je princíp zákonnej licencie vyplývajúci z čl. 2 ods. 2

Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobomustanovenýmzákonom.Vsúdenomprípadepodľanehoniejesplnenámateriálnapodmienka
pre aplikáciu článku 4 CSP, pretože zákonodarca presne taxatívne upravuje zákonné možnosti zriadenia
vecného bremena, pričom podmienky vyplývajúce z § 151o ods. 3 OZ v danom prípade neboli zo strany
žalobkyne vôbec splnené, a to osobitne aj so zreteľom na skutočnosť, že táto má k svojmu pozemku

zabezpečený peší prístup.

9. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne proti napadnutému rozsudku poukázal na bod
12. svojho vyjadrenia k žalobe z 08.11.2024 tvrdiac, že v priebehu konania žalobkyňu neobvinil zo stavby
plota, iba poukázal na skutočnosť, čo sa na týchto nehnuteľnostiach nachádza. V ďalšom poukázal

na obsah vyjadrení žalobkyne na pojednávaní konanom 18.03.2025 a jasný záver súdu prvej inštancie,
že žalobkyni nikdy nebolo bránené využívať pozemok žalovaného 2/ k prechodu na svoj pozemok.
Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie považoval za správny, rovnako ako aj realizované právne
posúdenie a napadnutý rozsudok navrhol v celom rozsahu potvrdiť.

10. Žalobkyňa v odvolacej replike z 13.06.2025 k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedla, že pozemok,
ku ktorému sa domáhala zriadenia vecného bremena nezamieňa s pozemkom vo svojom vlastníctve,
ktorý je riadne oplotený pletivom, a na ktorom sa nachádza hydina, kurín a iné hnuteľné veci a teda,
že tvrdenia žalovaného 2/ v jeho vyjadrení sú fakticky nesprávne. Podľa žalobkyne vizuálna obhliadka
predmetných pozemkov by jednoznačne preukázala, že na pozemku žalovaného 2/ sa žiadna hydina,

kurín ani iné hnuteľné veci žalobkyne nenachádzajú. Tvrdenia žalovaného 2/ sú tak podľa nej
nepravdivé,skreslené,zavádzajúceaakotakénehodnéinštitúcieúzemnejsamosprávy.Argumentovala,
že vo veci sa domáha len zabezpečenia nerušeného prístupu k svojej nehnuteľnosti potrebného pre
nakladanie s ňou, bez spochybňovania alebo narušenia jej postavenia v dôsledku existencie oplotenia,
ktoré jej síce aktuálne nebráni v užívaní pozemku, no žalovaný 2/ sa účelovo a bez právneho základu

snaží pripísať jeho vyhotovenie žalobkyni, hoci išlo o stavbu realizovanú žalovaným 1/.

11. Žalobkyňa v odvolacej replike z 13.06.2025 k vyjadreniu žalovaného 1/ namietala limity výkladu čl.
4 CSP v kontexte čl. 2 ods. 2 Ústavy SR tvrdiac, že jej právo na užívanie vlastnej nehnuteľnosti je
nevyhnutne späté s možnosťou prechodu cez pozemky vo vlastníctve žalovaného 1/ a 2/ a že súčasný

stav je z hľadiska právnej istoty neakceptovateľný a obmedzuje jej možnosti nakladania z jej pozemkom.
Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení iba reprodukuje závery súdu prvej inštancie bez toho, aby mohla
žalobkyňa reagovať na jeho relevantne rozpracované právne stanovisko.

12. Žalovaný 2/ vo svojej odvolacej duplike k vyjadreniu žalobkyne z 13.06.2025 vyjadril presvedčenie,

že stavba oplotenia bola pred súdom dostatočne ozrejmená, a to vyjadrením žalovaného 1/, že jeho
stavbu vykonal pred 25 rokmi. Rovnako poukázal na zabezpečenie prístupu k pozemku zo strany
žalovaného 2/, ktorý žalobkyni nebráni v prechode k jej nehnuteľnosti a že na jeho pozemku sa
nenachádza ani žiadna stavba v zmysle stavebného zákona.13. Proti výroku II. napadnutého rozsudku podal odvolanie aj žalovaný 1/, a to z odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia. Podľa žalovaného 1/ bola žaloba od samého počiatku nedôvodná
a žalobkyňa bola v konaní zastúpená advokátom napriek čomu na podanej žalobe trvala aj po doručení
vyjadrení žalovaných 1/ a 2/ a prednesení predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie.
Napriek tomu, že nedal žiadnu zámienku na podanie žaloby a žalobkyni žiadnym spôsobom nebránil
v užívaní jej pozemku, je v rozpore s dobrými mravmi rozhodnutie, podľa ktorého je nútený znášať

náklady trov svojho právneho zastúpenia. Navrhol preto odvolaciemu súdu napadnutý výrok II. zmeniť,
tak aby žalovanému 1/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom
si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

14. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovaného 1/ podaním z 13.06.2025, v ktorom súhlasila
s názorom súdu prvej inštancie o naštrbených súrodeneckých vzťahoch medzi ňou a žalovaným 1/,

k čomu poukázala na iné konanie vedené pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 6C/56/2023, ktoré
proti vnútornému presvedčeniu žalobkyne skončilo uzatvorením zmieru dňa 24.03.2025. Poukázala
na skutočnosť, že so žalovaným 1/ sa snažila pred podaním žaloby skontaktovať, tento si však
doručovanú zásielku neprevzal argumentujúc inou doručovacou adresou, ako aj faktom výstavby
na pozemku pani K., z dôvodu ktorého nie je možný prechod cez jej pozemok.

15. Po predložení veci odvolaciemu súdu žalobkyňa v podaní doručenom 15.09.2025 doplnila svoje
skutkové tvrdenia a dôkazy (označiac ich za novoty) tak, že k podaniu priložila žiadosť o odkúpenie
pozemku adresovanú žalovanému 2/ z 30.05.2025, ohlásenie drobnej stavby podané žalovanému 2/
dňa 23.07.2025, výzvu žalovaného 2/ z 18.08.2025 o doplnenie ohlásenia o súhlas vlastníka dotknutého

pozemku, ako aj svoje stanovisko zo 04.05.2025 vrátane technickej dokumentácie, podľa ktorého má
byť plánovaný plot umiestnený vo vzdialenosti XX cm od jeho hranice a vstupnej brány s tým, že táto
sa bude otvárať výlučne smerom do pozemku v jej vlastníctve. Podaním doručeným odvolaciemu súdu
31.10.2025 žalobkyňa predložila žiadosť o písomný súhlas na pozemok z 23.09.2025 adresovanú
žalovanému 1/ ako vlastníkovi pozemku J. D. G. K. XXX/X, kat. úz. E. F., ktorým žiadala o udelenie

písomného súhlasu na vstup na jej pozemok nachádzajúci sa v blízkosti pozemku vo vlastníctve
žalovaného 1/.

16. Žalovaný 1/ v stanovisku k podaniam žalobkyne z 15.09.2025 a z 31.10.2025 žiadal na tieto
neprihliadať, pretože ide o dôkazy doručené po uplynutí zákonnej lehoty.

17. Žalovaný 2/ v stanovisku k podaniam žalobkyne z 15.09.2025 a z 31.10.2025 odmietol, že by
po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie nastali nové skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie
o zriadení, resp. nezriadení vecného bremena, keďže takéto podanie mohla urobiť kedykoľvek
aj pred podaním žaloby. Zdôraznil, že žalobkyňa má zabezpečený prístup k svojmu pozemku iným

spôsobom, ktorý nevyžaduje zásah do vlastníckeho práva žalovaného 2/. Zriadenie vecného bremena
by predstavovalo neodôvodnený zásah do vlastníckeho práva žalovaného 2/.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení,
že odvolanie žalobkyne aj žalovaného 1/ bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri

preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a

čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces, tvrdenej inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonania navrhnutých dôkazov, nesprávnych skutkových zistení,
ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní rozhodujúci
význam (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

21. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľom uskutočnenie procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,

právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého

konania. Pokiaľ ide o námietky voči odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd v kontexte
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP prízvukuje, že v zmysle ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), musia súdy v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov s tým, že nedodržanie

týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces. Civilný sporový poriadok v §
220 ods. 2 určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie rozsudku ako
i záväznú logickú štruktúru jeho odôvodnenia.

22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím, alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore

s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP), pričom jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že vo veci neboli súdom prvej
inštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza,

že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je
úlohou súdu. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec

tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo
vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv.opomenutédôkazy)takmervždyzaložínielennepreskúmateľnosťvydanéhorozhodnutiaprenedostatok
dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp.
zn. 5Cdo/107/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk).

24. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že
dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následnom zhodnotení. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je

jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom
vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia
správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti,
a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Vyhodnotenie
vykonaných dôkazov súd musí uviesť v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a

dôležitosti pre rozhodnutie. Pri zisťovaní skutkového stavu súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Za skutkové zistenia, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (teraz § 191 ods. 1 CSP), pretože

súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak
v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie

dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p., resp. teraz § 192 a 193 CSP.

25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo
vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných

predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť v súlade s
účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a
výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd
prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV.

ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

26. V predmetnej veci zistil súd prvej inštancie skutkový stav v dostatočnom rozsahu, jeho skutkové
zistenia zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, nie sú svojvoľné ani inak neudržateľné,
z dôvodu ktorého sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie vyplývajúcimi

z napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne poukazuje. Z napadnutého rozsudku ani z konania
predchádzajúceho jeho vydaniu tiež odvolací súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových
a právnych zisteniach vyjadrených v napadnutom rozsudku nič nezmenilo, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na neho poukazuje (§ 387 ods. 1 a 2

CSP). V tomto smere odvolací súd prízvukuje, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (por. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako aj k odvolacím námietkam žalobkyne
odvolací súd v ďalšom uvádza nasledovné.

27. Predmetom konania bol nárok žalobkyne na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve
prechodu a prejazdu cez dotknuté pozemky v prospech vlastníka pozemku žalobkyne, podaný
pre nemožnosť priameho prístupu na neho, t.j. bez toho, aby predtým nebolo nevyhnutné prejsťcez dotknuté pozemky. Svoj návrh žalobkyňa odôvodňovala analogickou aplikáciou § 151o ods. 1 a 3 OZ
v spojení s čl. 4 ods. 1 a 2 CSP, ktorú však súd prvej inštancie vyhodnotil ako vylúčenú, vychádzajúc zo
záveru o možnosti zriadiť vecné bremeno iba na základe výslovného zákonného splnomocnenia. Tento

svoj záver oprel odkazom na rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 10C/8/2023 zo 14.03.2023, v zmysle
ktorého zákon umožňuje zriadiť vecné bremeno iba v prípadoch upravených v § 135c ods. 3, § 142 ods.
3 a § 151o ods. 3 OZ. Uvedený záver je v podstate zhodný s názorom právnej vedy, podľa ktorej môžu
vecné bremená vznikať rozhodnutím príslušného orgánu, ktorým sa myslí ako súd, tak aj orgán verejnej
správy. V oboch prípadoch však tieto rozhodnutia musia vychádzať z konkrétneho zákonného dôvodu,

čo znamená, že ani súd a ani orgán verejnej správy nemôžu pristúpiť k zriadeniu vecného bremena
len na základe vlastnej úvahy. To znamená, že súd nemôže svojím rozhodnutím zriadiť vecné bremeno
v iných prípadoch, než v tých ktoré sú upravené zákonom (predovšetkým v OZ), a to ani vtedy, kedy by
sa z okolností prípadu javilo zriadenie vecného bremena nevyhnutným východiskom na jeho riešenie
(por. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky
zákonník I. § 1-450. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1381 – 1407). Na závere, že súd môže

autoritatívne rozhodnúť o zriadení vecného bremena len v tých prípadoch vyplýva už z historickej súdnej
praxe [porovnaj R 37/1985 (Cpj 67/84 z 23.05.1985) alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
3Cz 4/89 z 30.01.1989] a zotrváva na ňom aj aktuálna súdna prax.

28. Analógia v práve je špecifický spôsob interpretácie práva, zmyslom ktorého je vyplnenie medzery

v zákone. Vychádza sa z postulátu, že rozsah pojmu „právo“ je širší, než rozsah pojmu „zákonom
upravené právo“. Nepravé medzery v zákone predstavujú situácie, keď zákonodarca zamýšľa určitú
otázku neupraviť a tak na ňu zákon vztiahnuť nemožno, pretože otázka stojí mimo práva samotného.
Nepravá medzera v podstate žiadnou medzerou nie je, pretože zákonodarca vlastne „chcel“ určitú
otázku neupraviť, čím jasne stanovil hranice právneho poriadku. Pravé medzery v zákone sú situácie,

keď určitý právny prípad nie je pokrytý textom právnej normy, no zároveň možno spoľahlivo ustáliť, že
úmyslom zákonodarcu nebolo vylúčiť túto právnu situáciu z právneho poriadku. Zákonná úprava na
konkrétnu situáciu teda zdanlivo nedopadá a obsah právnej normy možno odvodiť z princípov ústavného
poriadku a zásad na ktorých sú budované jednotlivé právne odvetvia. Pravá medzera v zákone je
odstrániteľná interpretačnými metódami tak, aby sa postihol účel a zmysel právnej normy. Podstatná je

teda otázka, či daná medzera v zákone je „chcenou a plánovanou“ medzerou, alebo zákonodarca mal
v úmysle určitú právnu situáciu z normatívneho pôsobenia zákona vylúčiť a len pre nedokonalé jazykové
vyjadrenie právnej normy vzniká pochybnosť o právnej regulácii daného javu. Odpoveď na túto otázku je
zložitá a závisí na právno-hermeneutických metódach vyabstrahovania úmyslu zákona a zákonodarcu.
Prvým krokom je vyabstrahovať „účel zákona“ a to z jeho logickej štruktúry, celkovej stavby a sociálneho

účelu. Nemožno ho teda vyvodzovať len z dôvodových správ, či iných materiálií k zákonnému textu, ale
preferuje sa tzv. objektívny teleologický výklad zákona podľa zmyslu právnej normy v tom čase, v akom
sa ten, či onen inštitút vykladá. Z princípu denegatio iustitiae totiž jednoznačne vyplýva interpretačný
aaplikačnýimperatívspočívajúcivovyplnenípravejmedzeryvzákone(kuvedenýmvýchodiskámbližšie
pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 37-38 s.)

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal podmienkami vypĺňania medzier v nedávnom
období napr. vo svojom rozsudku sp. zn. 5Cdo/121/2021 z 27.01.2022, publikovanom aj v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/2022. Najvyšší súd

Slovenskejrepublikyvbodoch12.2.,12.3,13.1,15.1,15.3,17.1označenéhorozhodnutiakpodmienkam
použitia analógie v práve uviedol: «Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady,
ktoré nie sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti
mimo rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha:
C. H. BECK, 2010. s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorého

podstatou je to, že „spája právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do
ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“ (s. 240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z
objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického
pozadia) a z vyvažovania právnych princípov (pozri s. 240 - 241). Analógia zákona spočíva v tom,
že sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú aplikuje ustanovenie zákona upravujúceho obdobnú

skutkovúpodstatu.Analogicképoužitiezákonadovoľujeniekedyvyslovenezákonsám.Analógiazákona
je však prípustná i vtedy, keď na ňu zákon výslovne neodkazuje. Použitie analógie má však svoje medze.
(Knapp,V.:Teoriepráva,1.Vydání.Praha,C.H.Beck1995,s.172,173)(preporovnaniepozriuznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/85/2014 i rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 336/2012a I. ÚS 450/2017). ... Všeobecný súd by si pri aplikácii práva mal položiť otázku, či jeho interpretačný
záver, na základe jazykového (gramatického) výkladu nezakladá bezdôvodnú diferenciáciu, čo by bolo v
rozporesprincípombezrozpornostiprávnehoporiadkuaprincípomrovnosti.Tietoprincípysúlegitímnym

dôvodom na dotváranie práva cestou analógie legis (za pomoci argumentu a simili či a fortiori). Nejde
o tvorbu práva, ale o dotváranie práva, ktorým sudca „iba“ domýšľa existujúci právny poriadok do
dôsledkov, čím sudca stále zostáva na pôde platného práva a iba vychádza z prezumpcie racionálneho
zákonodarcu. Toto dotváranie práva je treba odlíšiť od právne politickej predstavy sudcu rozpornej s
platným právom, jej realizácia by bola možná len cestou zmeny zákona (pozri rozhodnutie Ústavného

súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3960/16). ... Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/137/2010
povinnosť súdu nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom
texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu
abstraktných noriem alebo noriem nejasných či legislatívne nepresných (pozri i rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 105/2013). Z teoretického hľadiska právna metodológia rozlišuje dve základné
metódy nachádzania práva: (i) výklad právnych predpisov a (ii) dotváranie práva (Melzer, F. Metodologie

nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK, 2010. s. 79). Analógia je metódou
dotvárania práva. ... Predpokladom použitia analógie legis aj akéhokoľvek dotvárania práva je existencia
tzv. medzery v zákone. Pri hľadaní medzery v zákone porovnávame jazykový význam ustanovení
právnych predpisov s tým, aký by tento význam mal byť, aby boli rešpektované existujúce hodnotové
rozhodnutia v právnom poriadku a nedošlo tak k hodnotovým rozporom, a jednak aby bola rešpektovaná

hierarchistická výstavba právneho poriadku (zjednodušene hovoríme o hodnotovom pozadí právneho
poriadku). Pokiaľ žiadny z jazykovo možných výkladov ustanovení právnych prepisov nie je zlučiteľný s
hodnotovým pozadím právneho poriadku, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, objavili sme medzeru
v zákone (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK,
2010. s. 221-222). Medzerou je neúplnosť písaného práva (jeho absencia) v porovnaní s explicitnou

úpravou obdobných prípadov, t. j. neúplnosť z pohľadu princípu rovnosti alebo z pohľadu všeobecných
právnych princípov možno normatívne vyplniť pomocou ústavne konformnej interpretácie príslušnej
zákonnej úpravy. Inštrument k potlačeniu týchto dôsledkov je však k dispozícii už v rovine podústavného
práva a predstavuje jej štandardné výkladové pravidlo v podobe analogie legis, ktorá umožňuje právny
pomervýslovnenormatívneneupravenýposúdiťpodľapravidlavnormezakotvenéhopreprípadyblízke,

resp. svojou povahou obdobné (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 3/06). ... Ak by
sa preukázalo, že ide o vedomú medzeru v zákone, bola by jasne stanovená hranica dotvárania práva
lex lata a analógiu legis by na prejednávaný prípad nebolo možné použiť. Aby bolo možné hovoriť o
takejtovedomejmedzere,bolobypotrebnémaťjasnepreukázanýúmysel(historického)zákonodarcu....
Možno ďalej poukázať na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2018 a III. ÚS 44/2011,

ktoré uvádzajú, že zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné
z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť
jeho pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné
znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak
sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, ale

vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný. Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie
práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením
príslušnéhozákona,resp.inéhoprávnehopredpisu(analogialegis),resp.akexistujespoločenskývzťah,
na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) (II. ÚS 317/09). ... Okrem
existencie medzery v zákone je ďalším predpokladom použitia analógie legis podobnosť právnej úpravy,

slovami zákonodarcu je potrebné nájsť a aplikovať ustanovenia „ktoré sú im účelom najbližšie“ (pozri
§ 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý
zachováva vnútornú harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou
normou, ktorú svojou činnosťou „vytvára“ (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:
Princeton University Press, 2005, s. 71 - 72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie použitej za

reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu Nemecka 1 BvR
1905/02 zo 6.12.2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných princípov (ustanovení) toho istého všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému
stavu či právnej otázky (analógia legis) alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne
záväzného právneho predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené však nie je
ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy spravodlivosti a pod.
(Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 46/2015, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení pod č.
32/2015).Vprípadeanalógiezákona(analógialegis)ideopreneseniezákonnéhohodnotiacehomeradlana zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku na základe podobnosti.
Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže byť predmetom analógie
zákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona (podobného právneho predpisu na podobný vecný

stav), a rozhodnutie na základe jej použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu (m. m. II.
ÚS 122/03). Podstata analógie spočíva v tom, že právny následok normovaný v tomto ustanovení sa
aplikuje aj na prípady, ktoré jeho dikcia nezahŕňa. Podobnosť spočíva práve v tom, že oba prípady, t. j.
tak v dikcii zahrnutý, ako i ten, na ktorý sa dikcia nevzťahuje, majú aspoň v podstatných bodoch rovnaký
alebopodobnýteleologickýzáklad(Melzer,F.Metodologienalézánípráva.Úvoddoprávníargumentace.

Praha: C. H. BECK, 2010. s. 242).»

30. Vsúvislostiachsúdenejveciodvolacísúduvádza,že§151oods.3OZvznení,cit.:„Akniejevlastník
stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak,
súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce
v práve cesty cez priľahlý pozemok.“ bol do normatívneho textu OZ zavedený dodatočne a to čl. II.

bodom 7. zákona č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných
dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
s účinnosťou od 01.01.2008. Z dôvodovej správy k uvedenému doplneniu § 151o OZ vyplýva, že jeho
nový tretí odsek „vychádza z praktických potrieb a rozširuje zriadenie vecného bremena výrokom súdu

popri už existujúcich možnostiach podľa § 142 ods. 3 a § 135c ods. 3. Priľahlý pozemok je pozemok,
cez ktorý sa má dostať vlastník stavby ku komunikácií prípadne k pozemku, z ktorého má oprávnenie
dostať sa ku komunikácií.“ Z uvedeného je tak zrejmé, že zámerom zákonodarcu bolo upraviť len jeden
z konkrétne určených prípadov, v ktorých za presne špecifikovaných podmienok zveruje súdu právomoc
rozhodnúť o obmedzení vlastníka pozemku zriadením vecného bremena spočívajúceho v práve cesty

cez pozemok a to v prospech vlastníka stavby na priľahlom pozemku. Súčasne možno konštatovať, že
žiadna zákonná ani iná právna norma nezveruje všeobecnému súdu právomoc zriadiť (konštituovať)
právo, ktorého obsahom je vecné bremeno v prospech vlastníka pozemku spočívajúce v práve cesty
cez priľahlý pozemok vo vlastníctve iného subjektu.

31. Pre právne prijateľné vyriešenie otázky, či žalobkyňou požadovanú analógiu možno využiť
na rozšírenie právomoci súdu zriadiť vecné bremeno práva prechodu aj v prípade, ktorý nezodpovedá
obsahu § 151o ods. 3 CSP, a tým obmedziť výlučné užívacie právo vlastníka veci bez jeho súhlasu je
podľa odvolacieho súdu nutné prihliadať na obsah ústavného princípu obmedzujúceho konanie štátnych
orgánov iba na konanie „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Uvedený princíp predstavuje

jeden zo základných princípov materiálneho právneho štátu, vyjadrený v základných ustanoveniach
Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Pre dotváranie zákona spôsobom, ktorý v konaní
požaduje žalobkyňa, t.j. sudcovskou analógiou práva, by preto museli existovať mimoriadne závažné
dôvody, ak by tento spôsob v zásade predstavoval jedinú možnosť pre subjekt práva domáhajúci
sa takejto právnej ochrany. Odvolací súd pripomína, že v zmysle vyššie opísaných všeobecných

východísk pre použitie analógie, použitie tejto metódy aplikácie práva je prípustné v prípadoch,
keď určitý spoločenský vzťah nie je upravený ustanovením zákona alebo iného právneho predpisu,
alebo ktorý právny poriadok upraviť opomenul. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na §
127 ods. 3 OZ, ktorého prvá veta ukladá vlastníkom susediacich pozemkov (a stavieb) povinnosť
umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na svoje pozemky, pokiaľ to nevyhnutne

vyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich pozemkov (a stavieb). To znamená, že platné právo
žalobkyni umožňuje vstup na dotknuté pozemky aj bez zriadenia vecného bremena požadovaného
žalobou, hoci obmedzené len na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere a závislé od potrieb údržby
a obhospodarovania označeného pozemku. Napriek jeho obsahovému obmedzeniu uvedené právo
svedčí pre záver, že absencia právnej úpravy umožňujúcej zriadenie vecného bremena v prospech

vlastníka pozemku spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok vo vlastníctve iného predstavuje tzv.
nepravú medzeru v práve, v ktorej možno vidieť nie opomenutie, ale zámer zákonodarcu.

32.Okremvyššieuvedeného,podľaodvolaciehosúdunapadnutýrozsudoksúduprvejinštancienemôže
viesť k stavu zodpovedajúcemu tzv. denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti) tiež vzhľadom na

situáciu, v ktorej žalovaní 1/ a 2/ deklarovali možnosť využitia ich pozemkov žalobkyňou za účelom
prístupu k pozemku v jej vlastníctve, resp. že takémuto ich využitiu nebránia, a v ktorej žalobkyňa
netvrdila a ani nepredložila dostatočné dôkazy, ktorými by preukázala opak. Odvolacia námietka
žalobkyne voči skutkovému záveru, že žalovaný 1/ a 2/ nebránia žalobkyni v prechádzaní cez ichpozemky podľa odvolacieho súdu neobstojí, a to ani napriek žalobkyňou vytýkaným nepresnostiam vo
vyjadreniach subjektov zúčastnených konania ohľadne existujúceho oplotenia, zriadeného v minulosti
žalovaným 1/ a potvrdzovanému negatívnemu vzťahu medzi ňou a žalovaným 1/. Podstatný je aktuálne

zistený stav, v ktorom prechádzaniu žalobkyni na jej pozemok cez dotknuté pozemky ani jeden zo
žalovaných nebráni.

33. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku tiež dostatočne vysporiadal s rozporom uplatneného
nároku so zásadou proporcionality (por. bod 28. napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd

stotožňuje). Argumentácia žalobkyne o nemožnosti získania stavebného povolenia na jej pozemok
v prípade zamietnutia návrhu na zriadenie požadovaného vecného bremena je len v hypotetickej
rovine, nakoľko naplnenie prípadných podmienok pre vydanie stavebného povolenia iným spôsobom
nie je vylúčené. S prihliadnutím na uvedené, ako aj na záver, že právny vzťah medzi stranami sporu
a nevyhnutné oprávnenia žalobkyne k dotknutým pozemkom sú dostatočne kryté právnou úpravou
vyplývajúcou z § 127 ods. 3 OZ možno tak považovať zamietnutie žalobného nároku len za prejav

žalobkyňou nesprávne zvoleného právneho prostriedku ochrany svojho práva, nie však za prejav
odmietnutia spravodlivosti. Súčasne možno dodať, že na nutnosť použitia analógie v prípade žalobkyne
nemá zásadný význam ani čl. 4 ods. 1 a ods. 2 základných princípov CSP, ktorý je aplikovateľný
na usporiadanie procesnoprávnych, nie však hmotnoprávnych vzťahov medzi subjektami práva.

34. Súdom prvej inštancie zamietnuté návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania aj podľa
názoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé zmeniť vecne správny záver súdu prvej inštancie,
o nesplnení zákonných predpokladov pre zriadenie žalobkyňou požadovaného vecného bremena.
Odročenie pojednávania za účelom ich vykonania by nepochybne nebolo v súlade so zásadou
hospodárnosti a efektívnosti konania, s čím sa súd prvej inštancie dostatočne vyporiadal v bodoch

30. a 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobkyňa vo svojej odvolacej argumentácii
neuvádza, ktorý konkrétny ňou navrhovaný dôkaz by mal potenciál zvrátiť súdom prvej inštancie
realizované právne posúdenie veci. Argumentácia o naplnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. e) CSP sa nesie len vo všeobecnej rovine, a je tak bez relevantného dopadu na rozhodnutie o jej
odvolaní.

35. Skutkové tvrdenia žalobkyne o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu predstavujú
nové prostriedky procesného útoku uplatnené žalobkyňou až v odvolacom konaní na ktoré bez splnenia
podmienok vyplývajúcich z § 366 CSP nemožno prihliadať. Keďže tie v okolnostiach prípadu naplnené
neboli, odvolací súd na nich v ďalšom neprihliadal. Okrem toho, v predmetnom konaní bol uplatnený

žalobný nárok na zriadenie vecného bremena rozhodnutím súdu (§ 151o ods. 3 OZ), ktorému bolo
možné vyhovieť len z dôvodov prameniacich v zákonnej právnej úprave, medzi ktoré nepatrí vydržanie
takéhoto práva. Pokiaľ malo dôjsť k vzniku vecného bremena jeho vydržaním, jeho právnej ochrany
sa mohla žalobkyňa domáhať negatórnou žalobou (napr. o uloženie povinnosti zdržať sa zásahov
do jeho výkonu), či žalobou na určenie takéhoto práva, za splnenia zákonom predpísaných podmienok.

Rozhodnutie súdu o takto definovaných žalobných nárokoch (čo nebol súdený prípad) by však malo
charakter deklaratórneho a nie konštitutívneho rozhodnutia. Odvolací súd pripomína tiež zásadu
viazanosti súdu žalobným návrhom (§ 216 CSP), spočívajúcu v nemožnosti súdu ísť nad rámec petitu
(tzv. zásada „ne ultra petitum“). Žalobný návrh (petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby vyplývajúcou
z § 132 ods. 1 CSP. Civilný sporový poriadok síce upravuje aj výnimku, kedy súd môže prekročiť

žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú, ak z osobitného predpisu vyplýva určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami, avšak súdený prípad takúto výnimku nepredstavuje. Súd
teda bol povinný rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom znejúcim na zriadenie
vecného bremena rozhodnutím súdu, preto ani právna argumentácia žalobkyne vydržaním tohto práva
by nemohla viesť k inému ako prijatému rozhodnutiu súdu prvej inštancie o žalobkyňou uplatnenom

nároku.

36. Neopodstatnené je aj odvolanie žalovaného 1/ proti výroku II. napadnutého rozsudku o trovách
konania. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku rozsiahlo vyjadril k predpokladom aplikácie
§ 257 CSP, pričom pred svojím rozhodnutím umožnil sporovým stranám vyjadriť sa k možnosti jeho

použitia. Jeho záver, že v antagonistickom právnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ možno
vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktorý by nebolo spravodlivé žalovanému 1/ priznať náhradu
trov konania je právne udržateľný, keď práve takýto charakter ich vzájomného vzťahu mohol u žalobkyni
vyvolať neistotu ohľadne možnosti užívania prístupu k svojej nehnuteľnosti cez dotknuté pozemky a týminiciovať začatie tohto sporu. S ohľadom na to, ako aj na rozsah žalovanému 1/ poskytnutých právnych
služieb v spore, rozhodnutie prijaté súdom prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov konania nemôže
zásadne dopadať ani na majetkovú situáciu sporových strán.

37. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovanej, zachádzajúcu do
nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jej odvolaniu, preto už na tomto mieste
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Keďže odvolací súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku nezistil naplnenie odvolacích dôvodov
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP (uplatnenie niektorých z nich zostalo len vo všeobecnej
rovine bez konkretizácie okolností, v ktorých sporové strany videli ich naplnenie), postupom podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny (výrok II.
tohto rozsudku).

39. Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania predložila dôkazy týkajúce sa ňou, po vydaní
napadnutého rozsudku, iniciovaného stavebného konania vo vzťahu k výstavbe oplotenia jej pozemku
ako drobnej stavby. Aj keď vzhľadom na časové okolnosti ich vzniku žalobkyňa tieto dôkazy nemohla
bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/ CSP), nejde o dôkazy

spôsobilé zmeniť právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd. Ich
vykonanie by viedlo k nutnosti otvorenia procesu dokazovania v odvolacom konaní ako i k nariadeniu
odvolacieho pojednávania, čo by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a sporovým
stranám spôsobilo vznik neúčelných trov konania. Postup stavebného úradu, ktorým žalobkyňu vyzval
na predloženie súhlasu so vstupom a použitím pozemku J. D. G. K. XXX/X vo vlastníctve žalovaného

1/ nemá žiaden dopad na záver o nedôvodnosti žalobného nároku na zriadenie vecného bremena
spočívajúceho v práve cesty cez tento pozemok pre nesplnenie zákonom predpokladaných podmienok
na jeho zriadenie, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku ako aj bodov 27. a nasl. odôvodnenia tohto
rozsudku. Preto podľa 378 ods. 1 v spojení s § 185 ods. 1 CSP odvolací súd výrokom I. procesne
rozhodol o zamietnutí návrhov žalobkyne na vykonanie dokazovania uplatnených v odvolacom konaní.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 257 v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Podľa názoru odvolacieho súdu, dôvody pre ktoré nebol priznaný nárok na náhradu trov
konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie trvajú a sú plne aplikovateľné aj v rámci odvolacieho
konania; v podrobnostiach odvolací súd poukazuje na body 33. až 44. odôvodnenia napadnutého

rozsudku, ako aj na bod 36. odôvodnenia tohto rozsudku. Práve vzájomný vzťah medzi žalobkyňou
a žalovaným 1/ sa aj v tomto odvolacom konaní ukázal ako určujúci pre posúdenie existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania niektorej
zo sporových strán. Totiž práve len tieto dva subjekty zúčastnené na konaní vyjadrili svoju nespokojnosť
s napadnutým rozsudkom podaním odvolania voči nemu, a obidvaja boli napokon v prebiehajúcom

odvolacom konaní procesne neúspešní. Obdobný náhľad na danú problematiku zastal aj Ústavný súdu
Slovenskejrepublikyvovecivedenejpodsp.zn.II.ÚS158/2015zo17.marca2015,čoužvnapadnutom
rozsudku ozrejmil súd prvej inštancie. Preto bolo o trovách odvolacieho konania rozhodnuté tak ako
vyplýva z výroku III. tohto rozsudku.

41. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).