Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2026

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/1/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5624203757
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2026:5624203757.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobkyne:
Obec Svätý Kríž, Svätý Kríž 152, IČO: 00 315 508, právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Roman Škerlík, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Letná 61, Spišská Nová Ves,
IČO: 57 424 063, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX, právne zastúpeného
spoločnosťou JANČI & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Belopotockého 720/2, Liptovský
Mikuláš, IČO: 47 258 748, o zaplatenie sumy 84.699,89 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 12C/82/2024-489 zo dňa 25.09.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V. potvrdzuje.

Odvolanie žalovaného voči výrokom II., IV. a VI. odmieta.

Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom (v poradí štvrtým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 42.349,94

Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne
zo sumy 42.349,94 Eur od 23.03.2013 do 21.01.2019 (výrok I. odvolaním napadnutého rozsudku). Vo
zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II. odvolaním napadnutého rozsudku). Žalobkyni voči žalovanému
priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 58 % (výrok III. odvolaním
napadnutéhorozsudku).Žalovanémuvočižalobkynipriznalnáhradutrovdovolaciehokonaniavedeného
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Cdo/68/2019 v plnom rozsahu (výrok IV.
odvolaním napadnutého rozsudku). Žalobkyni voči žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho

konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/75/2021 v plnom rozsahu
(výrok V. odvolaním napadnutého rozsudku). Súčasne rozhodol, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnutésamostatnýmuznesenímsúdomprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku,ktorévydá
súdny úradník (výrok VI. odvolaním napadnutého rozsudku).
1.1 Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že podanou žalobou sa žalobkyňa voči
žalovanému domáhala náhrady škody pôvodne vo výške 84.699,89 Eur, ktorú jej žalovaný spôsobil tým,
že neoprávnene poberal plat starostu obce, za čo bol právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho

zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v súbehu s pokračovacím prečinom
poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), c) Trestného zákona.
Konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 11C/4/2020-202 zo dňa 29.10.2020, ktorým súd vo
výroku I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 42.349,95 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudkuspolusúrokomzomeškaniavovýške5,75%ročnezosumy42.349,95Eurod23.03.2013do25.10.2018
a zo sumy 7.450,06 Eur od 26.10.2018 do 21.01.2019, nadobudol právoplatnosť dňa 15.07.2021
(poznámka odvolacieho súdu: v poradí tretí rozsudok súdu prvej inštancie). Predmetom sporu ostal

nárok na zaplatenie zostávajúcej sumy 42.349,94 Eur s príslušnými úrokmi z omeškania, ktorý súd prvej
inštancie s poukazom na rozhodnutie R 1/79 kvalifikoval ako nárok na náhradu škody.
1.2 V zhode so svojím právnym názorom vysloveným v poradí treťom rozsudku (t.j. rozsudku
č.k. 11C/4/2020-202 zo dňa 29.10.2020) dospel k záveru, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno
apreukázala,žejejvzniklaškodatým,žežalovanémuneoprávnenevyplácalamzdu.Uviedol,žemandát

žalovaného ako starostu zanikol v zmysle § 13a ods. 1 písm. h) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení (ďalej aj „ZoOZ“), pretože starosta do 30 dní odo dňa vzniku nezlučiteľnosti funkcie nevykonal
právny úkon na odstránenie nezlučiteľnosti funkcií. Upriamil pozornosť na článok 5 ods. 2 ústavného
zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, ktorý sa
v zmysle článku 2 ods. 1 písm. o) vzťahuje aj na starostov obcí s tým, že starosta obce nesmie podnikať.
Vyslovil záver, že žalovaný vykonával funkciu konateľa spoločnosti MKM REMONT, s.r.o., so sídlom

SvätýKríž43,IČO:31633099,pričomžalobkyňasižalobouuplatnilanáhraduškodyvovýške84.699,89
Eur, predstavujúcu úhrn zdaniteľných príjmov,
t.j.hrubýpríjemzvýšenýoodvodyzamestnávateľa,ktorýbolžalobkyňouvyplatenýžalovanémuakočistý
príjem a rovnako bolo preukázané, že žalobkyňa uhrádzala za žalovaného nemocenské, dôchodkové
poistenie, zdravotné poistenie, daň a ostatné zložky mzdy. Vychádzal z toho, že žalovaný počas

obdobia, kedy neoprávnene vykonával funkciu starostu, nikdy nenamietal, že by mu nejaká zložka
mzdy nebola vyplatená, resp. odvedená a počas celého trestného konania nerozporoval a nespochybnil
výšku žalobkyňou vyplatenej mzdy a nikdy nepoprel spáchanie skutku uvedeného v obžalobe. Vo
vzťahu k námietke žalovaného, že žalobkyni nevznikla škoda, nakoľko žalovaný reálne vykonával
v rozhodnom období činnosť zodpovedajúcu funkcii starostu, ktorú podľa názoru žalovaného je potrebné

vnímať ako činnosť podľa mandátnej (resp. inej) zmluvy, za ktorú mu patrí minimálne obvyklá odplata,
vychádzal súd prvej inštancie z právneho názoru súdov vyššej inštancie. Konkrétne poukázal na to, že
s uvedenou námietkou sa vysporiadal Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení č. k. 11Co/109/2024-404
zo dňa 30.04.2025, keď poukázal na body 15. až 19. svojho rozsudku sp. zn. 11Co/21/2021-281 zo
dňa 25.05.2021, ako aj body 16. a 22. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/75/2021 zo dňa

23.07.2024, ktorým Najvyšší súd SR (okrem iného) odmietol dovolanie žalovaného s tým, že vo vzťahu
k vzniku nároku žalovaného na odmenu za ním vykonanú prácu starostu podľa ustanovení mandátnej
aleboinejobdobnejzmluvyvyslovil,že„...užsamotnýzáveroprotiprávnostikonaniadoplnený(skutkovo)
aj tými okolnosťami prípadu, na základe ktorých v prípade žalovaného v prejednávanej veci po márnom
uplynutí lehoty mu určenej príslušným ústavným zákonom na odstránenie nezlučiteľnosti, už vôbec

nešlo (právne) o starostu obce, a preto i o osobu bez oprávnenia na poberanie platu vyplácaného
navzdory tomu žalobkyňou, so sebou niesol (ako logický dôsledok) nech aj len implicitne vyjadrený
názor,žečinnosťžalovanéhovrozhodnomobdobínemohlabyťprežalobkyňuakýmkoľvekprínosom(ba
práve naopak, tu bolo nespochybniteľné riziko spochybnenia všetkých úkonov vykonaných žalovaným
v mene žalobkyne). To by, samozrejme, neplatilo v prípade riadne obsadenej funkcie starostu osobou,

ktorej by mandát trval po celé funkčné (volebné) obdobie, v súlade s tým by obec reprezentovala a za
také zastupovanie by jej patrila tiež odmena (ktorú by za neoprávnene vyplácanú považovať nešlo),
odhliadajúc na tomto mieste od snahy žalovaného argumentovať v doslovnom rozpore s už klasickou
rímsko-právnou zásadou „ex iniuria ius non oritur“ (právo z bezprávia nevznikne), teda neexistenciu
(stratu) priameho právneho podkladu na podržanie si ním plnení poskytnutých mu žalobkyňou, tak

povediac, „vypodložiť“ argumentáciou v prospech analogickej aplikácie úpravy o zmluvách, hoci v tomto
prípade
o žiadnu zmluvu nešlo a ani ísť nemohlo“.
1.3 Pokiaľ žalovaný vniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že táto nie je dôvodná a žaloba bola podaná včas. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym

názorom žalovaného, že v danom prípade by sa mala posudzovať premlčacia doba od splatnosti tej-
ktorej vyplatenej mzdy, pretože u žalovaného išlo o pokračovací trestný čin podvodu a poškodzovania
cudzích práv, a preto bolo potrebné jeho konanie a nárok z toho vyplývajúci posudzovať ako jeden
skutok/celok. Vyslovil právny záver, že objektívna premlčacia desaťročná doba začala plynúť v deň,
kedy žalovanému zanikol mandát starostu, teda kedy prestal poberať plat starostu, a to 10.10.2011,

teda odo dňa nasledujúceho, t.j. od 11.10.2011. Uviedol, že žalobkyňa podala trestné oznámenie dňa
17.07.2012 a k vzneseniu obvinenia došlo 06.02.2013, ktoré bolo žalobkyni ako poškodenej doručené
dňa 14.02.2013 a od tohto dátumu začala plynúť subjektívna premlčacia doba, kedy sa žalobkyňa
preukázateľne dozvedela o škode, aj o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Ustálil, že žalobkyňa siškodu uplatnila v trestnom konaní „vo výške uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia“ dňa 22.03.2013,
čo vyplynulo zo zápisnice o výsluchu poškodenej na č. l. 103 pripojeného vyšetrovacieho spisu. Dospel
k záveru, že žalobkyňa ako poškodená v trestnom konaní si uplatnila náhradu škody riadne dňom

22.03.2013, v konaní riadne pokračovala, teda od tohto okamihu premlčacia lehota spočívala a začala
plynúť opätovne po skončení trestného konania, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 27.06.2017.
V súlade s vysloveným záverom poukázal aj na k rovnakému záveru smerujúci názor dovolacieho súdu
vo veci sp. zn. 6Cdo/75/2021 zo dňa 23.07.2024.
1.4 Vo vzťahu k posúdeniu (možného) spoluzavinenia žalobkyne ako poškodenej na spôsobenej škode

sa súd prvej inštancie zaoberal tým, akým spôsobom sa kreuje vôľa obce ako verejnoprávnej korporácie
(t.j. žalobkyne) s ohľadom na požiadavky na prejav vôle v oblasti samosprávy a rovnako sa zaoberal
kompetenciami starostu obce, obecného zastupiteľstva prípadne ďalších orgánov obce a následkami pri
ich prípadnom porušení, s čím spojil otázku či a ako sa obecné zastupiteľstvo podieľalo na kreovaní platu
žalovaného, a či a ako obecné zastupiteľstvo v rámci plnenia svojich kompetencií mohlo zabrániť vzniku
škody tým, že žalovaný poberal plat starostu aj v prípade zániku jeho mandátu z dôvodu nezlučiteľnosti

jeho funkcie podľa § 13a ods. 1 písm. h) ZoOZ. Dospel k záveru, že obecné zastupiteľstvo žalobkyne
sa na kreovaní možného zvýšeného platu žalovaného do 31.05.2011 nepodieľalo, pretože o prípadnom
zvýšenom plate nerozhodovalo a v tomto smere preto neprijalo žiadne uznesenie, z dôvodu čoho
žalovanému patril plat podľa § 3 ods. 1 zákona
č. 253/1994 Z.z.. Konštatoval, že po tomto dátume bola ingerencia obecného zastupiteľstva pri kreovaní

platu zákonom výslovne ustanovená, ale tým, že žalovaný nezvolal zasadnutie obecného zastupiteľstva
v lehote do 30.06.2011, ostal mu plat v zákonnej (základnej) výške. Z dôvodu, že vôľa obce žalobkyne
sa vytvára a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva, dospel k záveru, že vôľa obecného
zastupiteľstva ohľadom platu žalovaného nebola obecným zastupiteľstvom nikdy prejavená a vyjadrená.
1.5 Vo vzťahu k podnikateľskej činnosti žalovaného a nezlučiteľnosti funkcií súd prvej inštancie dospel

k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že si žalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť a obecnému
zastupiteľstvu ako orgánu obce oznámil skutočnosti vyplývajúce zo zákona o obecnom zriadení,
rozhodné pre zánik funkcie starostu obce. Vo vzťahu k vedomosti vtedajších poslancov obecného
zastupiteľstva žalobkyne o podnikateľskej činnosti žalovaného poukázal na závery odvolacieho súdu
(vyslovené v predchádzajúcom zrušovacom uznesení č. k. 11Co/109/2024-404 zo dňa 30.04.2025),

pričom uzavrel, že (individuálna) vedomosť jednotlivých poslancov bez toho, aby sa „pretavila“ do
rozhodnutia obecného zastupiteľstva prijatého vo forme uznesenia, je bez akéhokoľvek právneho
významu, pokiaľ sa týka kreovania vôle obce. Vyslovil, že „vedomosť“ jednotlivých poslancov
o podnikateľskej činnosti žalovaného nie je vzhľadom na spôsob, akým sa vytvára vôľa obce,
„vedomosťou“ samotnej obce. V danej súvislosti ustálil, že dôvody spôsobujúce zánik mandátu starostu

neboli nikdy predmetom rokovania a následného hlasovania obecného zastupiteľstva s tým, že žalovaný
svoju zákonnú povinnosť podľa § 13a ods. 4 ZoOZ nemôže prenášať na jednotlivých poslancov v tom
smere, že mali požadovať od žalovaného ako starostu informácie o jeho činnosti, žiadať starostu o
zvolanie obecného zastupiteľstva, iniciovať zriadenie kontrolnej komisie, prípadne podávať podnety na
príslušné orgány, keď navyše o takýchto úkonoch rozhoduje obec. V danej súvislosti dospel k záveru, že

boltoprávežalovaný,ktorý,abyzabránilzánikusvojhomandátustarostuzozákona,do30dnínevykonal
právny úkon na odstránenie nezlučiteľnosti jeho funkcie, a preto svoju zodpovednosť nemôže prenášať
na žalobkyňu. V danej súvislosti, bez ohľadu na to, že predmetom rokovania obecného zastupiteľstva
nebola nezlučiteľnosť funkcie starostu s výkonom podnikateľskej činnosti, dospel k záveru, že zo
svedeckých výpovedí vtedajších poslancov obecného zastupiteľstva žalobkyne vo volebnom období

2006 – 2010 vyplynulo, že z celkového počtu siedmich poslancov nemali vedomosť o podnikateľskej
činnosti štyria (E., F., G., E.), t.j. nebola by splnená pri prípadnom hlasovaní nadpolovičná väčšina z
celkového počtu poslancov (za predpokladu účasti všetkých poslancov) a v ďalšom volebnom období
z celkového počtu siedmich poslancov nemali vedomosť o podnikateľskej činnosti minimálne štyria
poslanci (E., F., G., H.). Pokiaľ ide o poslanca I., súd prvej inštancie poukázal na to, že tento nebol

vypočutý ani v rámci prípravného konania a ani v prejednávanom spore, nakoľko žalovaný, na ktorom
spočíva dôkazné bremeno, jeho výsluch nenavrhol. Vo vzťahu potom k úvahe dovolacieho súdu
(vyslovenom v uznesení sp. zn. 6Cdo/75/2021-587 zo dňa 23. júla 2024) „aké bolo (za predpokladu úvah
o kolektívnej „spoluzodpovednosti“ poslancov obecného zastupiteľstva) presné zloženie zastupiteľstva
v rozhodnom období, aký bol podiel jeho členov s vedomosťou o probléme predstavovanom žalovaným

a podiel ďalších členov bez takej vedomosti a napokon, či a v akom príbuzenskom pomere k žalovanému
boli (až dvaja) členovia zastupiteľstva s totožným priezviskom a ako by títo boli schopní ovplyvniť
prípadné hlasovanie majúce žalobkyňu ubrániť pred záverom o jej spoluzavinení na vzniku škody,
ktorej náhrady sa domáhala“, súd prvej inštancie uzavrel, že nadpolovičná väčšina poslancov obecnéhozastupiteľstva o podnikateľskej činnosti žalovaného nevedela a z celkového počtu poslancov sedem
bol v príbuzenskom vzťahu k žalovanému v každom volebnom období v rozhodujúcom čase len jeden
poslanec (J. ml., resp. B.).

1.6 Vo vzťahu k ust. § 48 ods. 1 písm. d) zákona č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy
obcí, prípadne § 13b ods. 1 ZoOZ (povinnosti zástupcu starostu), súd prvej inštancie vyslovil, že
v konaní nebol preukázaný prejav vôle žalobkyne na predložení žiadosti nových volieb podľa § 48 ods.
1 písm. d) zákona č. 346/1990 Zb., keďže sa zo zákona uprázdnilo miesto starostu, na základe čoho
konštatoval zanedbanie uvedenej povinnosti žalobkyňou, pričom však súčasne vyslovil, že uvedený

stav spôsobil žalovaný tým, že si nesplnil svoju zákonnú povinnosť oznámiť nezlučiteľnosť funkcií. Vo
vzťahu k povinnostiam zástupcu starostu vyslovil záver, že s poukazom na vtedajšie fungovanie orgánov
žalobkyne vznikli pochybnosti, do akej miery vykonával zástupca starostu svoje kompetencie.
1.7 Súd prvej inštancie súčasne pomeroval porušenie povinností žalovaného na strane jednej
azanedbaniepovinnostižalobkynenastranedruhej,pričomvsúladesozáveromvyslovenýmodvolacím
súdom (č. k. 11Co/109/2024-404 zo dňa 30.04.2025) vychádzajúcim z rozhodnutia R 22/1979 dospel

k záveru, že spoluzodpovednosť žalobkyne na spôsobenej škode nie je reálna.

1.8 Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 22C/11/2020 mal súd zistené,
že medzi stranami sporu nebolo sporné, že zo strany žalovaného došlo k úhrade sumy 84.699,89
Eur, a to v dvoch splátkach, a to dňa 26.10.2018 žalovaný uhradil na účet žalobkyne sumu 34.899,89

Eur a dňa 22.01.2019 sumu vo výške 50.000,- Eur, a teda plnil na základe rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 4C/30/2017-231 zo dňa 11.01.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 11Co/168/2018-309 zo dňa 31.07.2018, ktorý v časti čo do zaplatenia istiny nadobudol
právoplatnosť dňa 28.09.2018, a ktoré rozhodnutia boli neskôr v rámci konania o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolania) zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/68/2019 zo

dňa 29.01.2020. Vychádzajúc zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/17/2009 zo
dňa 23.11.2011 súd prvej inštancie, vychádzajúc z princípu právnej istoty, aby žalovaným už poskytnuté
plnenie žalobkyni bolo plnením na základe rozhodnutia súdu, a teda spôsobilého exekučného titulu
napriek tomu, že došlo k splneniu si povinnosti žalovaným, ho zaviazal zaplatiť zostatok žalobkyňou
uplatnenej istiny vo výške 42.349,94 Eur, pričom splnenie povinnosti žalovaným súd prvej inštancie

zohľadnil pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania a trovách konania. Pri stanovení počiatku vzniku
nároku na úroky z omeškania súd prvej inštancie vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikovanej v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v zošite 5/2002
č. 4, prípadne z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/152/2011 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorých pri nároku na náhradu škody, ak čas plnenia nie je určený dohodou ani právnym predpisom,

jeho splatnosť treba posudzovať podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka a z dôvodu, že strany sporu
neuzavreli dohodu o splatnosti záväzku, bol dlžník (žalovaný) povinný plniť prvý deň po tom, čo ho
o plnenie veriteľ (žalobkyňa) požiadala (keď z pripojeného vyšetrovacieho spisu mal preukázané, že
poškodená - žalobkyňa - si v uvedenom trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody, a to pri
jej výsluchu zo dňa 22.03.2013, na ktorom bol prítomný aj právny zástupca obvineného - žalovaného).

Dospel k záveru, že žalovaný sa o uplatnení nároku na náhradu škody nepochybne dozvedel od svojho
obhajcu, ktorý bol prítomný pri výsluchu poškodenej v predmetný deň, a preto súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobkyni prináležia úroky z omeškania zo súdom priznanej sumy od 23.03.2013 a pokiaľ sa
podanou žalobou domáhala skoršieho počiatku platenia úrokov z omeškania od 01.10.2011 a vo vyššej
výške, tak v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. V danej súvislosti poukázal na to, že

výška úrokov z omeškania ku dňu 23.03.2013 predstavovala výšku 5,75 %.
1.9 Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,75 %
ročne zo sumy 42.349,94 Eur od 23.03.2013 do 21.01.2019, nakoľko žalovaný dňa 22.01.2019 vyplatil
žalobkyni zvyšok uplatnenej pohľadávky.

1.10 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP podľa zásady úspechu
v spore, pričom vychádzal z toho, že zásada úspechu sa uplatní aj v otázke príslušenstva uplatneného
nároku. Uviedol, že aby strane sporu mohla byť priznaná plná náhrada trov konania, je potrebné,
aby bola plne úspešná aj v príslušenstve uplatneného nároku. Súčasne vyslovil, že dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by (v prevažnej miere) úspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal,

nemal preukázané, pričom zdôraznil, že žalobou uplatnený nárok vznikol úmyselnou trestnou činnosťou
žalovaného, čo vylučuje aplikáciu ust. § 257 CSP. Pokiaľ ide o výpočet pomeru úspechu v spore, súd
prvej inštancie vychádzal z toho, že predmet sporu bol žalobkyňou vymedzený podanou žalobou, ktorou
si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 84.699,89 Eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy84.699,89 Eur od 11.10.2011 do zaplatenia. Z dôvodu, že žalovaný žalobou uplatnenú pohľadávku
uhradil v priebehu sporu, a to v dvoch splátkach, dňa 26.10.2018 sumu vo výške 34.899,89 Eur a dňa
22.01.2019 sumu vo výške 50.000,- Eur, dospel k záveru, že dňom (čiastočnej) úhrady žalovanej

sumy možno ohraničiť koniec nároku na zaplatenie príslušenstva uplatnenej pohľadávky, t. j. úrokov
z omeškania, tak, že 84.699,89 Eur spolu s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 84.699,89 Eur
od 11.10.2011 do 26.11.2018 (kedy žalovaný uhradil sumu vo výške 34.899,81 Eur), čo v prepočte
predstavuje sumu vo výške 56.722,24 Eur a zo sumy 50.000,- Eur od 27.10.2018 do 21.01.2019 (keďže
zo strany žalovaného došlo dňa 22.01.2019 k úhrade zostávajúcej sumy vo výške 50.000,- Eur), čo

v prepočte predstavuje sumu vo výške 1.145,20 Eur, a preto určil predmet sporu o zaplatenie sumy
vo výške 142.567,33 Eur. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že právoplatným rozsudkom č.
k. 11C/4/2020-202 zo dňa 29.10.2020 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 42.349,95 Eur, a to do
troch dní od právoplatnosti rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy
42.349,95 Eur od 23.03.2013 do 25.10.2018, čo v prepočte predstavuje sumu 13.630,01 Eur a zo sumy
7.450,06 Eur od 26.10.2018 do 21.01.2019, čo v prepočte predstavuje 103,28 Eur. Z uvedeného vyvodil,

že úspech žalobkyne predstavuje spolu sumu 56.083,24 Eur, súčasne poukázal na to, že týmto
(v terajšom odvolacom konaní preskúmavanom) rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
sumu 42.349,94 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75
% ročne zo sumy 42.349,94 Eur od 23.03.2013 do 21.01.2019, čo v prepočte predstavuje 14.217,10
Eur, a teda úspech žalobkyne predstavoval sumu 56.567,04 Eur. Vychádzajúc z celkovo uplatnenej

pohľadávky 142.567,21 Eur potom vypočítal úspech žalobkyne vo výške 112.650,28 Eur, t.j. 79 %,
úspech žalovaného v rozsahu 21 %.
Na základe uvedeného priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu
rozdielu oboch uplatnených súm v prospech žalobkyne, t.j. 58 % v časti, v ktorej úspech žalobkyne
prevyšuje úspech žalovaného.

1.11 Pri rozhodnutí o trovách dovolacieho konania vychádzal z právneho názoru vysloveného Ústavným
súdom SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 453/2019 zo dňa 19.11.2019, a preto priznal stranám sporu podľa ich
úspechu v jednotlivých dovolacích (dvoch) konaniach náhradu dovolacieho konania, a to žalovanému
náhradu trov dovolacieho konania o dovolaní žalovaného zo dňa 27.11.2018 a žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/75/2021.

2. Proti výrokom I. až VI. rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie z dôvodu
prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní opätovne poukázal na

ust. § 13a ZoOZ, ktoré ukladá povinnosť oznámiť vznik nezlučiteľnosti funkcie primárne starostovi,
avšak uvedené podľa žalovaného neznamená to, že ostatné orgány sú zbavené akejkoľvek povinnosti
konať po zistení protiprávneho stavu, keď žalovaný namietal, že v predmetnej veci boli orgány obce
preukázateľne informované o tom, že žalovaný vykonáva podnikateľskú činnosť, ktorá je nezlučiteľná
s funkciou starostu a napriek tomu nevykonali žiadne úkony, ktoré by existujúci protiprávny stav odstránili

alebo minimalizovali vznik škody. Táto nečinnosť musí podľa žalovaného mať právne následky v rovine
spoluzodpovednosti obce podľa § 441 Občianskeho zákonníka. V danej súvislosti poukázal na to, že
nie je potrebné, aby vedomosť existovala vo forme uznesenia, keďže ide o nezákonný stav, ktorý nie
je predmetom diskrečnej právomoci obecného zastupiteľstva, ale ide o plnenie zákonom uložených
povinnostídohľaduakontroly,keďobecnézastupiteľstvozosvojejpodstatynieje„pasívnymzborom“ale

orgánom okrem iného s kontrolnou právomocou vrátane kontroly výkonu funkcie starostu s možnosťou
iniciovať konanie hlavného kontrolóra s právom obrátiť sa na orgány dozoru a s povinnosťou zabezpečiť
riadny výkon samosprávy. Podľa žalovaného, ak poslanci túto vedomosť mali, potom je táto vedomosť
vedomosťou obce, keďže išlo o taký druh skutočnosti, ktorá má bezprostredný dosah na riadne
fungovanie samosprávy. Žalovaný potom zastáva názor, že obecné zastupiteľstvo, ako aj jeho jednotliví

poslanci, mali zákonnú povinnosť konať a zabrániť škode a aj keď obecné zastupiteľstvo nemalo
právomoc odňať mandát starostu, malo viacero nástrojov, ktorými mohlo predísť škode, a tieto nástroje
môžu byť pretavené do činnosti obce aj na základe individuálnej vedomosti jedného alebo viacerých
poslancov. V danej súvislosti zdôraznil, že zastupiteľstvo dohliada na výkon funkcie starostu a kontroluje
plnenie jeho zákonných povinností, pričom vedomosť a nezlučiteľnosť zakladá povinnosť konať a nie

právo mlčať. Podľa jeho názoru jednotliví poslanci mali možnosť uložiť hlavnému kontrolórovi vykonať
kontrolu, keď hlavný kontrolór je orgán obce pre kontrolu zákonnosti a hospodárenia a zastupiteľstvo
mohlo podľa zákona prijať uznesenie, ktorým mu uloží preveriť, či starosta neporušuje § 13a ZoOZ
a ak áno, navrhnúť opatrenia. Podľa názoru žalovaného, v prípade ak poslanci obecného zastupiteľstvaargumentovali tým, že starosta bol nečinný, tak namiesto starostu mal konať jeho zástupca, ktorý je na
to poverený zákonom.
2.1

Podľa žalovaného argumentácia, že poslanci obecného zastupiteľstva nemali vedomosť o tom, aké sú
ich kontrolné oprávnenia a povinnosti v súvislosti s výkonom funkcie poslanca obecného zastupiteľstva,
neobstojí, keď každý je povinný oznámiť vedomosť o tom, že niekto iný spáchal trestný čin. Podľa
žalovaného z logiky veci vyplýva, že každý, kto kandiduje do funkcie poslanca obecného zastupiteľstva,
máaspoňelementárneznalostiotom,čojepodstatoutejtofunkcie,keďnemožnouveriťargumentácii,že

osoba vykonávajúca funkciu poslanca obecného zastupiteľstva nemá vedomosť o tom, že jeho úlohou
je kontrolovať výkon funkcie starostu.

2.2
Upriamil pozornosť na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sa zaoberal len tým, či mohla
vedomosť jednotlivých poslancov mať vplyv na činnosť obecného zastupiteľstva, avšak opomenul tú

skutočnosť, že obec netvorí iba obecné zastupiteľstvo, ale súčasťou kontrolného mechanizmu obce
je aj hlavný kontrolór. So skutočnosťou, že vedomosť o nezlučiteľnosti funkcie starostu mal aj hlavný
kontrolór, sa súd nijako nevysporiadal, a to napriek tomu, že hlavný kontrolór vykonáva kontrolu výkonu
samosprávyanakladaniasverejnýmiprostriedkami,upozorňujenanedostatkyanezákonnosti,navrhuje
opatrenia a jeho zákonnou povinnosťou je predchádzať škodám a nie mlčky tolerovať nezákonný

stav. Podľa žalovaného, ak mal hlavný kontrolór preukázateľne vedomosť o tom, že starosta podniká
a neurobil žiadnu kontrolu, žiadne upozornenie, žiadny návrh na nápravu, žiadny podnet orgánom
dozoru, potom sa svojou nečinnosťou objektívne podieľal na tom, že škoda vznikla a trvala; v danej
súvislosti podotkol, že hlavný kontrolór obce musel mať už z povahy svojho postavenia dostatočnú
odbornú spôsobilosť na to, aby posúdil existenciu protiprávneho stavu v dôsledku nezlučiteľnosti funkcií.

2.3
Vo vzťahu k spoluzavineniu žalobkyne podľa § 441 Občianskeho zákonníka žalovaný poukázal na to,
že ak by obecné zastupiteľstvo alebo hlavný kontrolór konali riadne, protiprávny stav by bol odstránený
skôr a on ako starosta by nemohol ďalej poberať plat,

k škode v takom rozsahu vôbec by nemuselo dôjsť. Na základe uvedeného dospel k záveru, že
orgány obce svojou povinnou (avšak absentujúcou) aktivitou mali reálnu možnosť vzniku škody zabrániť.
Žalovaný sa domnieva, že spoluzavinenie poškodeného nemusí mať rovnakú intenzitu ako zavinenie
škodcu a stačí, že poškodený vedel o riziku a porušil svoju povinnosť konať a svojou pasivitou
významneprispelkvznikuškody,kčomudošloprávevuvedenomprípade.Keďžeobecnézastupiteľstvo

a hlavný kontrolór mali vedomosť o nezlučiteľnosti funkcie starostu, mali zákonom dané nástroje
na predchádzanie škodám a nevyužili žiadny z nich a svojou pasivitou umožnili dlhodobé trvanie
protiprávneho stavu, a prispeli tým k vzniku škody, ktorú si teraz uplatňuje obec, došlo podľa názoru
žalovaného k naplneniu predpokladu prezumovaného § 441 Občianskeho zákonníka a je dôvodné,
aby bola zohľadnená spoluzodpovednosť obce pri vzniku škody. V tejto súvislosti poukázal na to, že

viaceré rozhodnutia potvrdzujú, že súd ex officio posudzuje predpoklady § 441 Občianskeho zákonníka
a že rozhodnutie R 22/1979 sa aplikuje konzekventne pri posudzovaní zníženia zodpovednosti, pričom
však v rozhodnutiach sa opakovane uvádza, že zásada je len všeobecná (spravidla), pričom judikatúra
zdôrazňuje, že pri nároku na náhradu škody má súd povinnosť posúdiť (aj bez návrhu) otázku
spoluzavinenia poškodeného podľa § 441 Občianskeho zákonníka, a to znamená, že musí vykonať

dôkazy a posúdiť mieru zavinenia každej strany. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že súd
mal pristúpiť k zníženiu nároku, aj keď škodca konal úmyselne. Podľa jeho názoru, ak orgány obce,
obecné zastupiteľstvo a hlavný kontrolór dlhodobo (5 rokov) vedeli o protiprávnom stave a vedome
a systematicky nekonali, ich pasivita nie je len ľahkou nedbanlivosťou, ale predstavuje dlhodobú
kvalifikovanú nečinnosť, ktorá mala priamy príčinný vplyv na trvanie protiprávneho stavu a v konečnom

dôsledkunavýškuškody.Vdanýchsúvislostiachžalovanýakcentovalodlišnosťposudzovanéhoprípadu
od predmetného súdneho rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na prípady jednorazovej alebo relatívne
marginálnej nedbanlivosti poškodeného, pričom však v posudzovanom prípade sa jednalo o opakovanú,
organizačne významnú pasivitu orgánu, ktorá je skutočne porovnateľná s vážnejším stupňom zavinenia.
Mal za to, že ak poškodená je obec, je legitímne očakávať vyššiu mieru odbornej starostlivosti, ako

je to u súkromnej osoby, keď obec má špecifické právomoci a povinnosti a samotná nečinnosť obce
má preto iný právny a spoločenský význam než nečinnosť súkromnej osoby, čo mal súd zohľadniť
pri posudzovaní miery spoluzavinenia. Podľa jeho názoru, ak sa preukáže, že konanie poslancov
alebo kontrolóra obce bolo v rozpore s elementárnou odbornou starostlivosťou (napríklad ignorovaniezjavných dôkazov, vedomé zamlčanie skutočností, neoznámenie protiprávneho konania, spoľahnutie
sa na činnosť iných orgánov), takáto hrubá nedbanlivosť môže byť v posúdení miery zavinenia
vyššia než „bežná“ nedbanlivosť a v konkrétnych prípadoch sa môže stať relevantným faktorom pri

znížení zodpovednosti žalovaného podľa § 441. Podľa žalovaného treba preukázať to, že keby obecné
zastupiteľstvo a hlavný kontrolór konali primerane v súlade so zákonom, výsledok by s najväčšou
pravdepodobnosť zabránil alebo znížil škodu a ak sa preukáže reálna možnosť prevencie a priama
príčinná väzba medzi pasivitou a vznikom alebo rozsahom škody, súd má zohľadniť spoluzavinenie
obce. V danej súvislosti zdôraznil potrebu ochrany verejných zdrojov a princíp verejnej zodpovednosti

s tým, že ak by rozhodnutie R 22/1979 v praxi automaticky blokovalo uplatnenie spoluzodpovednosti
v prípadoch systémovej pasivity orgánov verejnej správy, v praxi by to vytváralo imunitu pri vzniku
podobných škodových udalostí, a to by kontrastovalo s požiadavkou účinného dohľadu nad verejnými
prostriedkami a garanciami riadneho výkonu samosprávy.
2.4
Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalovaný namietal, že súd napriek tomu, že žalovaný

predložil viacero samostatných kvalifikovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa, túto otázku
uzatvoril strohým odôvodnením, že žalobou uplatnený nárok vznikol úmyselnou trestnou činnosťou
žalovaného, čo vylučuje aplikáciu ust. § 257 CSP. Túto argumentáciu žalovaný považoval za svojvoľnú,
nemajúcu oporu v žiadnom právnom predpise alebo v súdnej praxi. Mal za to, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je v tejto časti nedostatočne odôvodnené. Žalovaný zotrval na argumentácii, že počas

konania v uvedenej právnej veci došlo zo strany súdu k opakovaným nezákonným postupom v dôsledku
kumulovania nesprávneho procesného postupu a nezákonných rozhodnutí, ktoré viedli k opakovanému
porušeniu rozhodnutia a k neprimeranému predlžovaniu konania, a to bez zavinenia ktoréhokoľvek
z účastníkov sporu. Uviedol, že uvedené konanie trvá už viac ako 8 rokov, pričom dvakrát bolo
predmetom konania na Najvyššom súde SR a ani v jednom prípade však k zrušeniu rozhodnutí nedošlo

zdôvodukonaniaaleboopomenutianiektorejzostránsporuanaopak,obidvezrušujúcerozhodnutiaboli
spôsobené výlučne nesprávnym, resp. nezákonným procesným postupom, čo podľa názoru žalovaného
je potrebné považovať za okolnosť významnú pre aplikáciu § 257 CSP. V danej súvislosti žalovaný
poukázal na to, že prvýkrát Najvyšší súd SR konštatoval zásadné porušenie práva žalovaného na
spravodlivý proces a druhýkrát zrušil rozhodnutie súdu pre jeho nedostatočné odôvodnenie, čo viedlo

k záveru o zmätočnosti rozhodnutia, keď v oboch prípadoch sa konanie predlžovalo výlučne v dôsledku
pochybení súdu. Zdôraznil, že žiaden z účastníkov svojím postupom nespôsobil neprimerané prieťahy
a ani nezákonné procesné pochybenia, ktoré viedli k vráteniu veci na nové konanie a ak by súd priznal
náhradu trov úspešnej strane, preniesol by dôsledky vlastných chýb na účastníka, ktorý ich nezavinil, čo
by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu

SR IV. ÚS 83/2019, podľa ktorého v prípade, ak procesný postup orgánu verejnej moci (vrátane súdu)
je nesprávny a spôsobí účastníkovi konania ujmu alebo neúmerné zaťaženie, môže to byť okolnosťou
odôvodňujúcou rozhodnutie o trovách odchylne od zásady úspechu v konaní. V danej súvislosti Ústavný
súd SR konštatoval, že ak bola strana konania vystavená neprimeraným dôsledkom nesprávneho
procesnéhopostupu,ktorýnespôsobila,môžeísťodôvodyhodnéosobitnéhozreteľananepriznanietrov

konania. Žalovaný v posudzovanom prípade vzhliadol analógie s prípadom posudzovaným Ústavným
súdom SR, pričom poukázal na to, že prieťahy a opakované rozhodovanie boli spôsobené výlučne
nesprávnou činnosťou súdu, keď účastníci sa ocitli v situácii, ktorú nemohli ovplyvniť, v čom vzhliadol
dôvodnosť pre aplikáciu ust. § 257 CSP. Podľa žalovaného, ak by súd priznal trovy konania jednej strane
aj napriek tomu, že prieťahy a chybné vedenie zavinil samotný súd, znamenalo by to nepriamy zásah

do práva druhej strany na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v praxi by to znamenalo,
že účastník by bol sankcionovaný za prieťahy spôsobené orgánom verejnej moci, čo je neprípustné.
Vychádzajúc z uvedeného podľa žalovaného rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočne zisteného
stavu,ktorýnavyšesúdnesprávneposúdilasúčasneodôvodnenierozsudkunedávaodpoveďnaotázky,
ktoré majú zásadný význam pre posúdenie rozhodnutia o trovách konania, v čom vzhliadal žalovaný

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení vyjadrila nesúhlas s odvolaním žalovaného, keď odvolaním napadnutý
rozsudok považuje za vecne správny, vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
zodpovedajúceho vykonaným dôkazom, keď podľa jej názoru súd prvej inštancie svoje úvahy

mimoriadne precízne a podrobne zdôvodnil a závery súdu zodpovedajú aj právnemu názoru súdov
vyššieho stupňa, ktorými bol súd viazaný. Odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné, účelové,
náležite neodôvodnené a vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku IV. aj procesne neprípustné. Vo
vzťahukvýrokuIV.žalobkyňanamietala,žetýmtovýrokomsúdprvejinštanciepriznalžalovanémunárokvoči žalobkyni na náhradu trov dovolacieho konania sp. zn. 4Cdo/68/2019, pričom vzhľadom na to, že
žalovaný si tento nárok uplatnil a súd takémuto nároku vo výroku IV. vyhovel, žalobkyňa namietala ako
neprípustné odvolanie žalobcu voči výroku IV., ktorým súd vyhovel žalovanému. Na základe uvedeného

navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovaného čo do výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol
ako procesne neprípustné.
3.1 Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s argumentáciou žalovaného, že „v predmetnej veci boli orgány
obce preukázateľne informované o tom, že žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť, ktorá je
nezlučiteľná s funkciou starostu“. Poukázala na to, že uvedené tvrdenie je nepravdivé a je v priamom

rozpore s vykonanými dôkazmi, nakoľko v skutočnosti obecné zastupiteľstvo nebolo informované
o podnikateľskej činnosti žalovaného. V tejto súvislosti zdôraznila, že súd prvej inštancie veľmi správne
a mimoriadne precízne v odôvodnení rozsudku poukázal na postavenie obecného zastupiteľstva ako
kolektívneho orgánu obce rozhodujúceho v zbore. Správne uviedol, že vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že si žalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť bezodkladne písomne oznámiť obci dôvody
nezlučiteľnosti funkcie starostu obce, t.j. inkompatibilitu v dôsledku súbehu funkcií. V danej súvislosti

poukázala na to, že aj z výpovedí jednotlivých svedkov, a to poslancov obecného zastupiteľstva
na pojednávaní na súde, ako aj v prípravnom konaní v trestnom konaní jednoznačne vyplynulo, že
tieto skutočnosti neboli obecnému zastupiteľstvu nikdy oznámené, neboli predmetom žiadneho z jeho
zasadnutí, a preto sa ani nemohli premietnuť do uznesenia obecného zastupiteľstva ako forme jeho
rozhodovacej činnosti.

3.2 Podľa žalobkyne žalovaný nesprávne zamieňa prípadnú individuálnu vedomosť niektorých
poslancov obecného zastupiteľstva s kolektívnou „vedomosťou“ obecného zastupiteľstva ako
kolektívneho orgánu. V danej súvislosti poukázala na bod 73. odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie, z ktorého vyplynulo, že nadpolovičná väčšina poslancov obecného zastupiteľstva

o podnikateľskej činnosti žalovaného nevedela, pričom neobstojí argumentácia žalovaného založená
výlučne na jeho subjektívne domnienke, že o jeho podnikaní „vedeli všetci“. Podľa žalobkyne preto
neobstojí ani argumentácia žalovaného o tom, že „nie je potrebné, aby vedomosť existovala vo forme
uznesenia“. Podľa žalobkyne skutočnosť, že obecné zastupiteľstvo má o niečom „vedomosť“, sa
s ohľadom na kolektívny charakter daného orgánu prejavuje v uznesení ako forme jeho rozhodovacej

činnosti.
3.3 Žalobkyňa považuje odvolaciu argumentáciu žalovaného za vnútorne rozpornú, keďže žalovaný
v bode 5. odvolania v rozpore so svojou argumentáciou uvedenou v bode 2. odvolania poukazuje na to,
že „zastupiteľstvo môže podľa zákona prijať uznesenie, ktorým mu (poznámka: hlavnému kontrolórovi)
uložípreveriť,čistarostaneporušuje§13aZoOZaakáno,navrhnúťopatrenia.“.Zuvedenéhožalobkyňa

vyvodzovala, že žalovaný v bode 2. argumentuje tak, že prijatie uznesenia zastupiteľstva nebolo
potrebné, ale zároveň v bode 5. odvolania namieta, že obecné zastupiteľstvo malo prijať uznesenie
ukladajúce povinnosť hlavnému kontrolórovi obce.

3.4 Za nesprávnu považuje žalobkyňa aj argumentáciu žalovaného o kontrolnej právomoci obecného

zastupiteľstva,t.j.žeobecnézastupiteľstvomákontrolovaťstarostuobce.Vdanejsúvislostipoukazovala
na to, že obecné zastupiteľstvo a starosta sú dva rovnocenné orgány, pričom starosta nie je ani
nadriadeným a ani podriadeným orgánom obecného zastupiteľstva a obecné zastupiteľstvo nemôže
ukladať starostovi povinnosti a nemôže ho zaväzovať niečo konať. Zdôraznila, že obecné zastupiteľstvo
nevolí starostu a ani ho nemôže odvolať a podľa § 25 ods. 4 ZoOZ je poslanec oprávnený interpelovať

starostu a členov obecnej rady vo veciach týkajúcich sa výkonu ich práce, nie kontrolovať. Podľa
žalobkynepotomargumentáciažalovanéhozaloženánapovinnostiobecnéhozastupiteľstvakontrolovať
starostu obce nemá oporu v platnej právnej úprave. V danej súvislosti poukázala na to, že nie je
možné opomenúť, že každý starosta obce je v zmysle § 13 ods. 2 zákona o obecnom zriadení povinný
zložiť sľub, pričom jeho povinnosť ochraňovať záujmy obce a dodržiavať Ústavu SR, ústavné zákony,

zákony a všeobecne záväzné právne predpisy je ako osoba zastávajúca funkciu starostu obce povinná
dodržiavať nielen ako „všeobecnú povinnosť“, ale v prípade starostu obce je takáto povinnosť umocnená
výslovným zložením sľubu starostu.

3.5 Zdôraznila, že v spoločnosti sa zákonnosť konania osôb prezumuje, čoho odrazom je aj

zásada prezumpcie neviny. V intenciách uvedeného žalobkyňa považuje za absolútne neprijateľnú
argumentáciu žalovaného o tom, že zavinenie poslancov spočíva v tom, že títo sa bez vážneho dôvodu
spoľahli na to, že starosta bude konať zákonne a vyčítať poslancom, že títo predpokladali, že žalovanýbude vo funkcii starostu konať zákonne, a preto sú poslanci obecného zastupiteľstva spoluzodpovední
za škodu spôsobenú žalovaným, je nedôvodné, ba až absurdné.
3.6 V danej súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že argumentácia žalovaného založená vo svojej

podstate na tom, že žalobkyňa mala skôr zastaviť páchanie trestnej činnosti, a preto je dôvod na
zníženie náhrady škody pre údajné spoluzavinenie žalobkyne, je v skutku kuriózna a je v priamom
rozpore so zásadou „nemo turpitudinem suam allegare potest“. V uvedenom vzhliadala neudržateľnosť
odvolacej argumentácie žalovaného o údajnej príčinnej súvislosti medzi „nekonaním“ obecného
zastupiteľstva a spôsobenou škodou, keď škoda nevznikla z dôvodu konania alebo nekonania obecného

zastupiteľstva, ale výlučne z dôvodov na strane žalovaného a žalovaný netvrdil, ani nepreukázal, že by
nebolspôsobilýnaprávneúkony,žebynedokázalovládaťsvojekonaniearozpoznaťjehoprotiprávnosť.
Žalobkyňapotomnevidíjedinýdôvod,prektorýbymalspoluzodpovedaťzavzniknutúškodu,keďnavyše
obecnému zastupiteľstvu dôvody nezlučiteľnosti funkcie oznámené nikdy neboli, a teda ani nemohli
byť predmetom jeho zasadnutia a samotní poslanci obecného zastupiteľstva boli poškodení na svojich
právach žalovaným, za čo bol žalovaný tiež uznaný za vinného z pokračovania prečinu poškodzovania

cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 138 písm. b)
Trestného zákona.
3.7 Podľa žalobkyne neobstojí ani argumentácia žalovaného vo vzťahu k (ne)konaniu hlavného
kontrolóra, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hlavný kontrolór sa zasadnutia obecného
zastupiteľstva nezúčastňoval. V danej súvislosti poukázala na to, že zo zákona o obecnom zriadení

vyplýva, že zasadnutia obecného zastupiteľstva zvoláva a riadi starosta obce a bol to teda žalovaný, kto
mohol a mal zabezpečiť účasť hlavného kontrolóra na zasadnutí obecného zastupiteľstva. Poukázala na
to, že so správami hlavného kontrolóra oboznamoval poslancov na zasadnutí obecného zastupiteľstva
žalovaný s tým, že podnikateľská činnosť žalovaného nebola predmetom týchto správ, resp. nebola
žalovaným oboznamovaná v rámci oboznamovania poslancov s obsahom správ. Žalobkyni potom nie

je zrejmé, na základe akých skutočností má obecné zastupiteľstvo poverovať hlavného kontrolóra
vykonaním kontroly činnosti starostu obce.
3.8 Podľa názoru žalobkyne aj v prípade, ak by poslanci obecného zastupiteľstva nejakým spôsobom
pochybili, mohlo by im v takomto prípade byť pričítané nanajvýš nedbanlivostné zavinenie. Poukázala na
to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by obecné zastupiteľstvo malo kolektívnu „vedomosť“

o podnikaní žalovaného a naopak, z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že
obecné zastupiteľstvo o tejto skutočnosti nikdy nebolo oboznámené, nedostalo žiaden podnet alebo
návrh, ktorým by sa malo zaoberať, nikdy o tomto nerokovalo. Je teda vylúčené, že by poslanci
obecného zastupiteľstva konali v úmysle kreovať a udržiavať protiprávny stav, naproti čomu žalovaný
konal úmyselne, čo vyplýva zo samotného trestného rozsudku, ktorým bol odsúdený za zločin podvodu

v súbehu s prečinom poškodzovania cudzích práv. Preto mala za to, že už krajský súd správne poukázal,
že v takomto prípade je zjavne vylúčená aplikácia ust. § 441 Občianskeho zákonníka o spoluzavinení
poškodenej žalobkyne.
3.9Vdanejsúvislostizdôraznila,žepoškodenoujevtomtoprípadeobecakoprávnickáosoba,keďpodľa
§ 13 ZoOZ je starosta predstaviteľom obce a jej najvyšším výkonným orgánom a súčasne štatutárnym

orgánom, ktorý zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, právnickým a fyzickým osobám a je teda
jediný, ktorý je oprávnený prejaviť vôľu obce navonok. Uviedla, že pokiaľ obci hrozí škoda, je to starosta,
kto má a musí v mene obce vykonať úkony potrebné na odvrátenie hroziacej škody, a keďže žalovaný
v rozhodnom čase sa vydával za starostu obce Svätý Kríž, neexistovala iná osoba, ktorá by v danom
čase mohla či mala zasiahnuť na ochranu záujmov obce. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že celá

zodpovednosť za spôsobenú škodu spočíva výlučne na pleciach žalovaného, ktorý bol za svoje konanie
aj právoplatne odsúdený v trestnom konaní.
3.10 Podľa žalobkyne neobstojí ani argumentácia žalovaného týkajúca možnej aplikácie ust. § 257 CSP
pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Žalobkyňa s touto argumentáciou nesúhlasila a poukázala na
to, že súd prvej inštancie nemal preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by (v prevažnej

miere) úspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Zdôraznila, že súd výslovne poukázal na to,
že uplatnený nárok vznikol úmyselnou trestnou činnosťou žalovaného, čo vylučuje aplikáciu § 257 CSP.
Uvedenú odpoveď považuje žalobkyňa za jasnú a zrozumiteľnú. Podľa žalobkyne by bolo mimoriadne
nespravodlivé voči nej, pokiaľ by jej súd nepriznal nárok na náhradu trov konania napriek jej úspechu vo
veci, keď ona bola poškodená trestnou činnosťou žalovaného a žalovaný spôsobenú škodu dobrovoľne

neuhradil a ona sa jej náhrady musela domáhať v súdnom konaní. V danej súvislosti uviedla, že jej
bola priznaná celá škoda zistená v trestnom konaní, t.j. istina vo výške 84.699,89 Eur a jej neúspech
bol daný len čiastočne čo do úroku z omeškania. Podľa jej názoru by bolo v príkrom rozpore so
zásadou spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi, pokiaľ by jej súd nepriznal nárok nanáhradu trov konania voči žalovanému, čím by došlo k ďalšiemu poškodeniu žalobkyne, ktorá by musela
znášať náklady súdneho konania. Uviedla, že škoda bola spôsobená úmyselnou trestnou činnosťou
žalovaného a neexistuje žiadny dôvod k tomu, aby došlo k zvýhodneniu žalovaného ako páchateľa

závažnej trestnej činnosti (zločinu) na úkor poškodenej žalobkyne tým, že žalovaný nebude povinný
nahradiť trovy súdneho konania.
3.11 V súvislosti s odvolaním žalovaného voči výroku o nároku na náhradu trov konania poukázala na
to, že aj v prípade, ak by súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil čo do (ne)aplikácie
ust. § 257 CSP, nebol by daný dôvod odvolacieho prieskumu, nakoľko absencia náležitého odôvodnenia

rozsudku zakladajúca jeho nepreskúmateľnosť by bola spôsobilá založiť odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, keď žalovaný v úvode svojho odvolania vymedzil celkovo dva odvolacie dôvody,
avšak odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP medzi týmito dôvodmi neuvádza. V danej
súvislostipoukázalanaust.§380ods.1CSP,podľaktoréhoodvolacísúdjeviazanýodvolacímidôvodmi.
3.12 Žalobkyňa súčasne poukázala aj na zmätočnosť odvolacieho návrhu, ktorým žalovaný navrhuje
„žalobu v plnom rozsahu zamietnuť“, pričom poukázala na to, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš č. k. 11C/4/2020-202 (v poradím tretím) zo dňa 29.10.2020 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 11Co/21/2021-281 (v poradí tretím) zo dňa 25.05.2021 súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobkyni sumu 42.349,95 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,70 % ročne zo sumy 42.349,95
Eur od 23.03.2013 do 25.10.2018 a zo sumy 7.450,06 Eur od 26.11.2018 do 21.01.2019 a uvedený výrok
nebol dotknutý rozhodnutím dovolacieho súdu, a je teda právoplatný a vykonateľný. V tomto smere mala

potom žalobkyňa za to, že pokiaľ žalovaný sa domáha zmeny súčasného rozsudku tak, že odvolací súd
„žalobu v plnom rozsahu zamietne“, potom žiada, aby odvolací súd rozhodol aj o zamietnutí tej časti
nároku, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté.
3.13 Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd nevyhovel podanému odvolaniu
a rozsudok vo výrokoch I., II., III., V. a VI. ako vecne správny potvrdil a vo vzťahu k výroku IV. odvolanie

žalovaného ako procesne neprípustné odmietol. Žalobkyňa si súčasne uplatnila voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
4. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.
5. Skôr ako Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), pristúpil k vecnému preskúmaniu
rozsudku z dôvodu podaného odvolania žalovaným, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený, ako i to, či smeruje proti
rozhodnutiu (resp. výroku rozhodnutia), proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa.
5.1
Ohľadne výroku VI. rozsudku súdu prvej inštancie po preskúmaní procesných podmienok zistil, že vo
vzťahu k predmetnému výroku nie sú splnené zákonné podmienky na vecné prejednanie odvolania

žalovaného z dôvodu, že odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je
prípustné. Ustanovenie § 357 Civilného sporového poriadku obsahuje taxatívny výpočet uznesení súdu
prvej inštancie, voči ktorým je prípustné odvolanie. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
v zmysle § 357 písm. m) CSP je prípustné odvolanie aj voči uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania, pričom však zdôrazňuje, že výrok VI. odvolaním napadnutého rozsudku nie

je rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania, ale tento výrok je skôr informatívneho charakteru,
ktorým súd de facto „upovedomuje“ strany o tom, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. Z uvedeného dôvodu potom
odvolací súd odvolanie žalovaného voči výroku VI. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. c)
CSP odmietol, nakoľko smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

5.2
Odvolací súd súčasne zistil, že žalovaný podal odvolanie aj voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, ako aj voči výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým mu voči žalobkyni bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania vedeného na Najvyššom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Cdo 68/2019 v plnom rozsahu. V daných súvislostiach odvolací

súd poukazuje na ust. § 359 CSP, podľa ktorého odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnuté. Z dôvodu, že súd prvej inštancie výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom
IV. žalovanému voči žalobkyni priznal náhradu trov dovolacieho konania vedeného Najvyšším súdom
pod sp. zn. 4Cdo 68/2019 v plnom rozsahu, nemožno vysloviť záver, že by týmito dvoma výrokmi
bolo rozhodnuté v neprospech žalovaného, a to ani len čiastočne. Z uvedeného dôvodu odvolací súd,

aplikujúc ust. § 386 písm. b) Civilného sporového poriadku odvolanie žalovaného voči výroku II. a IV.
rozsudku súdu prvej inštancie odmietol ako odvolanie podané subjektívne nelegitimovanou stranou.
5.3Následne odvolací súd po zistení, že odvolanie voči výrokom I., III. a V. podala subjektívne legitimovaná
strana (§ 359 CSP), t. j. žalovaný, nakoľko súd prvej inštancie žalobe v časti výrokom I. vyhovel, výrokom
III. priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu

58 % a výrokom V. žalobkyni voči žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania vedeného na
Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo 75/2021 v plnom rozsahu, včas (§ 362 ods. 1
CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2,
§ 357 písm. m) CSP], v rozsahu danom § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP
a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) v spojení s § 219 ods. 3

CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP vo výroku I., v závislom výroku III.
o právne na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania, ako aj výroku V. o práve na náhradu
trov dovolacieho konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo 75/2021,
ako vecne správny potvrdil. Odvolanie žalovaného voči výrokom II., IV. a VI. (tak, ako už bolo uvedené
v predchádzajúcich bodoch tohto odôvodnenia) odmietol.
6. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť

odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu
odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto
neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní
vznesených námietok. Výnimku z tohto pravidla tvoria vady týkajúce sa podmienok konania, na ktoré je

súd povinný prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Odvolací
súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.
7. Súčasne odvolací súd akcentuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej
a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Následne podrobne preskúmal

všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa stotožnil s podstatnými skutkovými
a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne, vecne správne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je (v posúdení otázok relevantných pre rozhodnutie vo veci) vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom
konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
7.1
Odvolací súd pritom ani s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľom (ktoré sú zopakovaním
jeho argumentácie z predchádzajúcich štádií konania) nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvoinštančného súdu odchýliť, keď žalovaný neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti,
s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal a ktoré by súčasne boli spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozsudku. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi. Iba prvky
nesúhlasu či polemika s rozhodnutím súdu nenapĺňa žalovaným vymedzené odvolacie dôvody. Dôvody

preskúmavaného rozsudku odvolací súd vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje.
8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, podporu a doplnenie jeho záverov vedúcich
k čiastočnému vyhoveniu žaloby a vo vzťahu ku konkrétnym odvolacím námietkam odvolací súd uvádza
nasledovné, pričom len na okraj poznamenáva, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05).
8.1
Tak, ako už bolo vyššie uvedené, odvolacia argumentácia žalovaného je vo výraznej miere zopakovaním
jeho obrany z predchádzajúcich štádií konania, s ktorou sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadava

v bodoch 55. až 75. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Po vykonaní odvolacieho
prieskumu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil úvahami odvolacieho
súdu a jeho záväznými pokynmi vyjadrenými v bodoch 10.2 až 14. ostatného (zrušujúceho) uznesenia
č. k. 11Co/109/2024-404 zo dňa 30. apríla 2025, a dospel k záverom, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé,

o akom žalobou uplatnenom nároku konal, ako tento nárok právne kvalifikoval a na podklade akých
dôvodov a dôkazov žalobe v časti vyhovel. Prijaté právne závery súd prvej inštancie primerane vysvetlil,
pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a vznesené námietky. Súd prvej inštancie svoj
právny názor riadne odôvodnil, pričom tu odvolací súd akcentuje, že iba samotná skutočnosť, žeodvolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie
nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama o sebe zakladať záver o naplnení odvolacieho
dôvodu prezumovaného ust. § 365 ods. 1 písm. f), prípadne písm. h) CSP. V tomto smere odvolací

súd dodáva, že odvolacia argumentácia žalovaného je z veľkej časti len kritikou toho, ako súd prvej
inštancie pristupoval k riešeniu sporu medzi stranami, kedy je zrejmé, že žalovaný ňou vyjadruje
jednak nespokojnosť a nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a na to nadväzujúcim právnym
posúdením veci a domáha sa akceptovania svojho právneho názoru, čo samotné na založenie
prípustnosti odvolacích dôvodov postačujúce nie je.

9. Koncentrujúc odvolaciu argumentáciu žalovaného, možno vysloviť, že tento namietal, že obecné
zastupiteľstvo, príp. hlavný kontrolór žalobkyne, ako aj jeho jednotliví poslanci, mali zákonnú povinnosť
zabrániť škode, ktorá bola žalobkyni spôsobená tým, že žalovanému bol vyplácaný plat ako starostovi
žalovanej napriek tomu, že tomuto zanikla funkcia v zmysle § 13a ods. 1 písm. h) ZoOZ.
9.1
V súvislosti s uvedenou námietkou odvolací súd primárne poukazuje na to, že v konaní nebolo

preukázané, že by obecné zastupiteľstvo ako orgán, do ktorého právomoci patrí aj schvaľovanie platu
starostu, nejakým spôsobom ingerovalo pri kreovaní platu, resp. že by plat žalovaného ako starostu
zo strany obecného zastupiteľstva schvaľovaný, keď vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje
na závery súdu prvej inštancie v bodoch 62. až 65. odôvodnenia jeho rozsudku, s ktorými sa v celom
rozsahu stotožňuje, a nepovažuje za potrebné ich opakovať.

10.Vovzťahuknamietanémuzanedbaniukontrolnejprávomoci,čiužobecnéhozastupiteľstva,prípadne
iných orgánov, odvolací súd poukazuje na svoje závery uvedené v jeho ostatnom zrušujúcom uznesení
v bode 10.3.1 a 10.3.2, ktorými sa dôsledne riadil súd prvej inštancie a svoje závery podrobne
vyjadril v bodoch 70. až 72. odôvodnenia svojho rozsudku, keď tak, ako už bolo vyslovené, zo
samotnejskutočnosti,ženiektoríposlanciobecnéhozastupiteľstvaakofyzickéosoby(prípadneajhlavný

kontrolór) mali vedomosť o skutočnostiach s ktorými zákon [§ 13a ods. 1 písm. h) ZoOZ] spája dôvod
pre zánik funkcie starostu z dôvodu nezlučiteľnosti tejto činnosti s výkonom funkcie starostu, nemožno
bez ďalšieho vyvodiť, že (ne)konanie obecného zastupiteľstva, príp. iných orgánov, malo za následok
vznik škody, príp. bolo spôsobilé ovplyvniť jej výšku. Bolo totiž práve povinnosťou žalovaného, ak chcel
zabrániť zániku svojej funkcie starostu ex lege, aby do 30 dní vykonal právny úkon na odstránenie

nezlučiteľnosti funkcie, a preto tento jeho vedomý postup a z neho vyplývajúcu zodpovednosť nemožno
prenášať na žalobkyňu. Vo vzťahu k žalovaným argumentovanému „zásahu“ obecného zastupiteľstva
odvolací súd poukazuje aj na náležitý záver súdu prvej inštancie vyjadrený v bode 73. odôvodnenia
jeho rozsudku týkajúci sa poslancov jednotlivých obecných zastupiteľstiev žalobkyne a individuálnej
„vedomostnej“ zložky poslancov o vykonávaní podnikateľskej činnosti zo strany žalovaného. Podľa

odvolacieho súdu je navyše v daných súvislostiach prinajmenšom otázne, či si vôbec dotknutí poslanci
obecného zastupiteľstva ako fyzické osoby, ktoré mali vedomosť o podnikateľskej činnosti žalovaného,
z pohľadu neprípustnej kolízie tejto činnosti s výkonom funkcie starostu, túto súvislosť náležite
uvedomovali/uvedomili v kontexte z nej plynúceho následku, t.j. zániku funkcie starostu zo zákona,
pričom uvedené možno vztiahnuť aj na iné orgány obce (prípadne aj hlavného kontrolóra).

10.1 Odvolací súd v daných súvislostiach akcentuje, že obrana žalovaného je v základe postavená
na tom, že on sa síce dopúšťal úmyselnej trestnej činnosti a mal z nej aj majetkový prospech, avšak
tým, že mu v páchaní nebolo zabránené, tak by sa mal poškodený (žalobkyňa) na škode, ktorá jej bola
spôsobená, spolupodieľať. Snaží sa navodiť dojem, akoby škoda nebola ani vznikla, ak by si ostatné
orgány obce riadne plnili svoje úlohy a svojou aktivitou mu zabránili v páchaní trestnej činnosti, a tým

by nedošlo k jej vzniku. Pritom však zjavne prehliada fakt, že práve on vydávajúc sa za štatutárny orgán
obce a verejného činiteľa si vyplácal plat, na kreovaní ktorého sa ostatné orgány obce – žalovanej
ani nepodieľali. Ne/logickým, ale nevyhnutným rezultátom jeho argumentácie je potom to, že on by sa
dopúšťal protiprávnej činnosti, ktorou bola navyšovaná škoda žalovanej a dopúšťal by sa jej naďalej až
dovtedy, kým by mu v tom nebolo „vonkajším zásahom“ (v jeho argumentačnej línii - iným orgánom obce

- žalobkyne ako poškodenej) zabránené a keďže mu ostatné orgány žalovanej v jeho konaní nezabránili,
tak sa poškodená svojou nečinnosťou má titulom spoluzavinenia spolupodieľať na škode, ktorá bola
spôsobená práve jej. Je potrebné si uvedomiť, že konanie žalovaného nemožno chápať ako nejakú
vonkajšiu okolnosť (príčinu), pri ktorej by následok nevznikol nebyť „pridruženej“ príčiny, spočívajúcej
v nekonaní príslušných orgánov obce. Žalovaný teda úplne ignoruje základné východisko, že to bol

práve on, ktorý mal vedomosť o zániku funkcie starostu a neoprávnene poberal plat starostu, za čo
bol v trestnom konaní právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin pokračovacieho zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona. Svoje (primárne) zavinenie a protiprávnosť konania
nemôže v tomto prípade prenášať na žalobkyňu.10.2 V tomto kontexte odvolací súd, reagujúc na závery dovolacieho súdu v uznesení sp. zn.
4Cdo/68/2019 zo dňa 29.01.2020, ako aj pokyn a jemu zodpovedajúce úvahy dovolacieho súdu

vyslovené v uznesení sp. zn. 6Cdo/75/2021 zo dňa 26.07.2024, akcentuje, že v konaní nebolo ani len
tvrdené, že by otázka zániku funkcie starostu – žalovaného zo zákona bola predmetnom rokovania
niektorého z orgánov žalobkyne, či už na podnet členov týchto orgánov, prípadne iných orgánov, resp.
fyzických alebo právnických osôb.
11.Vychádzajúczozákladuužvyslovenýchzáverov,odvolacísúdvyhodnotilakonedôvodnúajnámietku

žalovaného o potrebe aplikácie § 441 Občianskeho zákonníka a zohľadnení spoluzodpovednosti
žalobkyne pri vzniku škody. V konkrétnostiach prejednávaného prípadu považuje odvolací súd
predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú, pričom v celom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie vyslovenom v bode 76. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti
sa možno stotožniť s argumentáciou žalovaného, že súd je oprávnený pristúpiť k zníženiu nároku
na náhradu škody, aj keď škodca konal úmyselne, avšak v posudzovanom prípade sa podľa názoru

odvolacieho súdu o takýto prípad nejedná.
11.1
Žalovaný dôvodil aplikáciu § 441 Občianskeho zákonníka tým, že orgány obce (obecné zastupiteľstvá
a hlavný kontrolór 5 rokov) vedeli o protiprávnom stave a vedome a systematicky nekonali (nevykonali
kontrolu, nepredložili podnety, nezriadili komisiu), pričom ich pasivitu nepovažuje len za „ľahkú

nedbanlivosť“, ale dlhodobú kvalifikovanú nečinnosť, ktorá mala priamy príčinný vplyv na trvanie
protiprávneho stavu a v konečnom dôsledku na výšku škody. Uvedená obrana žalovaného však zjavne
prehliada základnú skutočnosť, a to skutkový základ vzniku samotnej škody. Ten spočíva v tom,
že žalovaný si úmyselne, napriek jeho vedomosti o zániku funkcie starostu žalobkyne, nechal po
vymedzenú dobu vyplácať plat starostu s tým, že spoluzavinenie poškodenej, t.j. žalobkyne, vzhliada

v tom, že mu v tomto vyplácaní (prostredníctvom ostatných orgánov obce) nezabránila. Je potrebné si
opätovne uvedomiť, že samotná škoda spočíva v poskytnutí plnení žalovanému, na ktoré nemal nárok
a tieto mu boli vyplácané bez akejkoľvek kompetenčnej ingerencie ostatných orgánov žalobkyne tak,
ako na to náležite poukazuje aj súd prvej inštancie v bode 63. odôvodnenia svojho rozsudku. Žalovaný
teda vychádza z argumentačnej konštrukcie, že ak by mu bolo zabránené v neoprávnenom poberaní

platu od žalobkyne, tak by škoda žalobkyni prinajmenšom v žalovanej výške nevznikla. V konaní pritom
neboli preukázané žiadne okolnosti, že by škoda bola spôsobená aj zavinením žalobkyne (príp. ňou
konajúcich orgánov), pričom nečinnosť členov orgánov žalobkyne ako fyzických osôb, ktorá nebola
„pretavená“ do činností orgánov žalobkyne (navyše za stavu, keď viac ako polovica poslancov obecného
zastupiteľstva ani nemala vedomosť o výkone podnikateľskej činnosti žalovaného; viď záver v bode 73.

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a bode 10. tohto rozsudku), podľa názoru odvolacieho súdu
pri tak dominujúcom zavinení žalobcu už ipso facto nemohla zakladať ani len čiastočné spoluzavinenie
samotnej žalobkyne na vzniku spôsobenej škody (ako obce, v ktorej boli odborné personálne kapacity,
tak ako to možno vyvodiť aj z postojov a vyjadrení členov relevantných orgánov, ako aj ich aktivity,
pri dominantnom postavení žalovaného vystupujúceho ako starosta obce, prinajmenšom limitované, na

čo relevantne reaguje aj súd prvej inštancie v bode 75. odvodnenia svojho rozsudku posledná veta).
V daných súvislostiach odvolací súd pripomína, že pokiaľ aj niektorí poslanci, príp. hlavný kontrolór mali
vedomosť o podnikaní žalovaného, tak z výsledkov vykonaného dokazovania nebolo možné náležite
vyvodiť, že by si túto informáciu „spojili“ (dali do súvislosti) s tým, že uvedené malo u žalovaného
za následok zánik funkcie starostu, čo by (aj v prípade akceptovania žalovaným predostretej, podľa

odvolacieho súdu však nedôvodnej, argumentácie o nedbanlivostnom zavinení na strane dotknutých
členov orgánov žalovanej) mohlo viesť iba k záveru o marginálnej účasti týchto členov na spôsobenej
škode. Bezpochyby aj v tomto možno vzhliadnuť dominantnú príčinu na vzniknutej škode na strane
úmyselne konajúceho žalovaného.
12. Na základe uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny

potvrdil.
13. Žalovaný podal odvolanie aj voči rozhodnutiu o náhrade trov konania (výroku III.) odvolaním
napadnutého rozsudku, pričom namietal, že boli splnené podmienky na aplikáciu ust. § 257 Civilného
sporového poriadku s tým, že súd nemal priznať nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán
sporu z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutiu súdu

prvej inštancie predchádzajúci postup súdov v rámci prebiehajúceho sporu, pričom namietal, že
zo strany súdu došlo k opakovaným nezákonným postupom v dôsledku kumulovania nesprávneho
procesného postupu a nezákonných rozhodnutí, ktoré viedli k opakovanému rušeniu rozhodnutía k neprimeranému predlžovaniu konania. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 83/2019.
13.1

Vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke odvolací súd primárne konštatuje, že vychádzajúc z dikcie
§ 255 CSP je zrejmé, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou zodpovednosti za výsledok
konania, podľa ktorej strana, ktorá mala v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých
trov konania vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Na prvom mieste je
zásada úspechu (odsek 1 daného ustanovenia) a v prípadoch, keď má strana sporu vo veci úspech

len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v odseku 2 daného ustanovenia, čiže pravidlo pomeru úspechu.
V danom ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania, pričom úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky
priznaného nároku. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu, pričom plný úspech v spore
sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Odchýlku
zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) predstavuje ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého,

ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, neprizná súd výnimočne náhradu trov konania. Je potrebné
zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania strane sporu, ak však súd dospeje
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania oprávnenej strane
celkom alebo sčasti neprizná. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide

o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol
prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej
tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Uvedené ustanovenie preto nemožno
vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov

konania nepriznať náhradu trov oprávnenej strane, ale vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
13.2
Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade
k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán a je potrebné vziať do

úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie
uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán
v priebehu konania a podobne.
13.3

Je potrebné zdôrazniť, že ust. § 257 CSP upravujúce moderačné právo súdu, osobitne akcentujúce
kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa má vykladať prísne reštriktívne, a teda uplatnenie
tohto ustanovenia prichádza do úvahy len výnimočne, keď výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach
danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.
13.4

Žalovaný vzhliadal dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že žiadna zo strán svojím postupom
nespôsobila neprimerané prieťahy ani nezákonné procesné pochybenia, ktoré viedli k vráteniu veci na
novékonanie,pričommalzato,žeakbysúdpriznalnáhraduprávúspešnejstrane,preniesolbydôsledky
vlastných chýb na stranu, ktorá ich nezavinila, čo by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti.
13.4.1

V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou odvolací súd primárne považuje za potrebné poukázať
na nenáležitý odkaz žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 83/2019, pričom
upriamuje pozornosť na to, že v uvedenom prípade bolo predmetom ústavnej sťažnosti rozhodnutie
súdu, ktorý vzhliadol, okrem iného, dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov
konania úspešným žalobcom jednak v samotnej povahe sporu, resp. v procesnej situácii žalovanej

ako pasívne legitimovanej v konaní a zároveň aj v tom, že žalovaná nezadala príčinu na podanie
žaloby, pričom konštatoval, že to, že sa žalovaná v konaní aktívne nebránila a uverila záverom ROEP,
nemôže byť pričítané v jej neprospech. V posudzovanom prípade sa však o uvedený prípad nejedná,
keď obidve strany sporu v konaní konzistentne produkovali svoje tvrdenia, ktoré boli následne súdmi
vyhodnocované (prehodnocované), pričom sa nejednalo o prípad, kedy by niektorá zo strán sporu

bola, tak povediac „podvedená“ štátnym orgánom, ktorý by ju viedol k presvedčeniu o dôvodnosti
jej argumentácie. Dôvodnosť argumentácie jednotlivých strán sporu tak, ako už bolo povedané, bola
preskúmavaná v predmetnom civilnom sporovom konaní, ktoré viedlo ku konečnému rozhodnutiu
(konečným rozhodnutiam) vo veci. Uvedená argumentácia žalovanej strany súčasne popiera základnúzásadu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, t.j. zásadu výlučného, primárne čiastočného
úspechu vo veci, pričom nepriznanie nároku na náhradu trov konania strane sporu, ktorá bola v konaní
v prevažnej miere úspešná (tak, ako to bolo aj v prejednávanom spore vo vzťahu k žalobkyni), by

neprimerane zvýhodňovalo práve žalovaného, voči ktorému sa žalobkyňa domáhala nároku na náhradu
škody a v konaní bola v prevažnej miere úspešná. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil
predmetnú odvolaciu námietku ako nedôvodnú.
14. Vo vzťahu k výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný neprodukoval žiadnu odvolaciu
argumentáciu, keď odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k autonómii

náhrady trov dovolacieho konania vo vzťahu k trovám prvoinštančného a odvolacieho konania, keď
priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vedeného na Najvyššom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo /85/2021 v plnom rozsahu, nakoľko v tomto dovolacom
konaní mala žalobkyňa plný úspech. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že rovnako
pristupoval súd prvej inštancie aj k priznaniu nároku na náhradu trov dovolacieho konania žalovanému
voči žalobkyni vo vzťahu k dovolaciemu konaniu vedenému pod sp. zn. 4Cdo 68/2019 (výrok IV.

odvolaním napadnutého rozsudku).
15. O nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1
CSPpriaplikáciiust.§262ods.1aust.§255ods.1CSP.Žalobkyňabolavaktuálnomodvolacomkonaní
v celom rozsahu úspešná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

16. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].
V Žiline, dňa 31. marca 2026.
JUDr. Vladimír Topoľančík

predseda senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

JUDr. Roman Tichý

člen senátu