Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212234785
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1212234785.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Michaely Krajčovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v spore žalobkyne: I. H., nar. XX.XX.XXXX,
A. XX v Bratislave, občan SR, zastúpená: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o.,
Dobšinského12vBratislave,protižalovanej:UniverzitnánemocnicaBratislava,Pažítková4vBratislave,
IČO: 31 813 861, o náhradu škody na zdraví a ochranu osobnosti, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 30. apríla 2019, č.k. 10C/266/2012-315 v znení dopĺňacieho
rozsudku tohto súdu z 9. mája 2019, č.k. 10C/266/2012-322, teraz vec vedená na Mestskom súde
Bratislava IV pod sp.zn. B2-10C/266/2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 30. apríla 2019, č.k.
10C/266/2012-315 v časti napadnutého výroku III. (ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti), teraz vec vedená na Mestskom súde

Bratislava IV pod sp.zn. B2-10C/266/2012, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom
z 30. apríla 2019 č.k. 10C/266/2012-315 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. mája 2019 č.k.
10C/266/2012-322, I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu za bolesť v sume 9.716,-

eur do troch dní, II. náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 135.948,- eur do troch
dní, III. vo zvyšku žalobu zamietol a IV. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Dopĺňacím rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdu prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s.
súdny poplatok v sume 8.739,50 eur.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že žalobkyňa si titulom škody na zdraví

predovšetkým uplatňovala nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“).
Tieto nároky zdôvodňovala tým, že zamestnanec žalovanej jej v rámci popôrodnej starostlivosti dňa 4.
novembra 2004 neposkytol zdravotnú starostlivosť "lege artis" a spôsobil jej ťažkú ujmu na zdraví. Súd
preto skúmal splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, pričom uviedol, že neposkytnutie
zdravotnej starostlivosti "lege artis" mal preukázané jednoznačne a to nielen konštatovaním Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale aj právoplatným odsúdením zamestnanca žalovanej

v trestnom konaní. Napokon podľa jeho názoru bola táto skutočnosť preukázaná aj súdnoznaleckým
skúmanímznalcomMUDr.I.vtomtokonkrétnomcivilnomkonaní.Súdprvejinštanciemalzapreukázané
zavinené (nedbanlivostné) protiprávne konanie, ako aj vznik škody na zdraví žalobkyne a príčinnú
súvislosť medzi týmto konaním a vznikom škody (kauzálny nexus). Spornou zostala otázka premlčania
oboch nárokov vzhľadom na pomerne dlhé časové obdobie, ktoré uplynulo od udalosti, z ktorej vznikla
škoda.3. Vzhľadom na to, že začiatok plynutia premlčacej doby sa pri škode na zdraví odvíja od ustálenia
zdravotného stavu poškodeného, súd na túto medicínsku otázku nariadil znalecké dokazovanie. Z jeho
záverov vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne v prípade bolestného a SSÚ bolo možné považovať za

ustálený ku dňu 20. novembra 2011 a v oblasti sexuálnych a duševných porúch až dňa 8. februára 2012.
Súd prvej inštancie potom konštatoval, že pokiaľ žalobkyňa podala žalobu 17. decembra 2012, podala
ju v zákonnej dvojročnej premlčacej dobe, teda včas.

4. Pokiaľ išlo o samotnú výšku bolestného a SSU, súd prvej inštancie priznal žalobkyni odškodnenie

za bolesť v sume určenej posudkom č. 119/2011 vo výške 9.716,- eur a náhradu za SSU na základe
posudku č. 119/2011 v sume 24.608,- eur a na základe posudku č. 96/2012 v sume 66.024,- eur, celkom
v sume 90.632,- eur. V súvislosti s tým, že žalobkyňa si v konaní uplatnila súbeh nárokov, okrem nároku
na bolestné a SSU, aj nárok na ochranu osobnosti, poukázal na to, že vzhľadom na následky, ktoré
poškodenie zdravia spôsobilo v oblasti životných úkonov žalobkyne, jej priznal 50 % zvýšenie SSU. Súd
prvej inštancie pritom pri zvýšení náhrady za SSU prihliadol aj na skutočnosť, že žalobkyňa vo svojej

podstate utrpela aj na svojej osobnosti. Keďže v rámci všeobecnej právnej úpravy každému prislúcha aj
právo na ochranu zdravia (fyzického aj psychického) ako najvyššej hodnoty, náhrada za SSU v danom
prípade pokrývala aj psychickú ujmu. Súd prvej inštancie dodal, že poškodením fyzického zdravia nastali
nepochybne zmeny aj v psychike žalobkyne, ktoré sa prejavili stresom, zníženou kvalitou manželského
života aj jej materskej a rodičovskej funkcie. Poznamenal, že zdravotný stav žalobkyne má tendencie

skôr k zhoršeniu a žalobkyňa bude musieť byť doživotne v zdravotníckej starostlivosti.
Nároky uplatňované žalobkyňou v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) súd prvej
inštancie s poukazom na špeciálnu právnu úpravu v rámci § 444 OZ a zákona č. 437/2004 Z.z. nepriznal,
keď ich kompenzoval aj predmetným navýšením SSU.

5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že náhrada nemajetkovej ujmy podľa všeobecných
ustanovení OZ sa ako právo, ktoré má povahu majetkovú, premlčiava vo všeobecnej trojročnej lehote,
pričom premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. V danom prípade k zásahu do osobnostného práva (na zdravie) žalobkyne prišlo
4. novembra 2004, a preto premlčacia doba uplynula 4. novembra 2007. Keďže žaloba bola podaná až

17. decembra 2012, súd prvej inštancie dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa
požadovala, bola aj premlčaná. Rovnako za nedôvodný považoval súd aj právny názor žalobkyne, že
by na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej nemal prihliadať pre rozpor s § 3 OZ, keďže
v prejednávanej veci nešlo o taký výnimočný prípad, kedy sa uvedená zásada uplatňuje. Súd prvej
inštancie uznal, že žalobkyňa sa po zásahu do jej zdravia musela podrobovať viacerým nevyhnutným

operáciám a utrpela nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke, na druhej strane však konštatoval,
že útrapy v psychickej oblasti neboli spôsobilé nijakým zásadným spôsobom ovplyvniť jej rozumné
myslenie a úsudok do tej miery, že by nebola schopná včas vyhľadať právnu pomoc. Podotkol, že
žalobkyňa netrpela žiadnou takouto psychickou chorobou. Vo vzťahu k ďalšiemu osobnostnému nároku
žalobkyne vo forme morálneho zadosťučinenia súd okrem už vyššie uvedeného uviedol, že nie je daná

ani pasívna vecná legitimácia žalovanej, keďže ide o osobnostné právo, ktoré by malo byť uplatnené
voči konkrétnemu pôvodcovi zásahu (odsúdenému lekárovi).

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“).

7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne i žalovanej (v poradí prvým)
rozsudkom z 18. októbra 2022 sp.zn. 14Co/207/2019, 14Co/215/2019 rozhodnutie súdu prvej inštancie
1/ v napadnutých výrokoch I., II. (pokiaľ išlo o priznanú sumu bolestného vo výške 9.716,- eur a priznanú
sumu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 135.948,- eur), a v časti napadnutého výroku

III. (ktorým súd zamietol nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti),
potvrdil; 2/ v napadnutom výroku III. (v časti zamietnutia nároku žalobkyne na žalované ospravedlnenie
z titulu ochrany osobnosti) a vo výroku IV. (trovy prvoinštančného konania) zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň zrušil dopĺňací rozsudok súdu prvej
inštancie č.k. 10C/266/2012-322.

8. K odvolacím námietkam žalobkyne uviedol, že v súvislosti s nemožnosťou súčasného uplatňovania
nárokov na ochranu osobnosti v podobe náhrady nemajetkovej ujmy a nároku za SSU sa na rozdiel od
súdu prvej inštancie prikláňa k názoru vyslovenému Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozhodnutísp.zn. 7Cdo/65/2013, podľa ktorého ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať tak nárok
na náhradu za bolesť a SSU, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na
jej osobnostných právach. Tento názor považoval za spravodlivejší, nakoľko záver, že rámec špeciálnej

úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej
neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život, nemá oporu v platnej právnej úprave
odškodnenia ujmy na zdraví. Vzhľadom na to potom odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa sa
mohla v konaní (popri nároku na bolestné a SSU) domáhať i nárokov z titulu ochrany osobnostných práv.

9. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd konštatoval, že žalovaná bola v
spore pasívne vecne legitimovaným subjektom i titulom zodpovednosti za neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobkyne, nakoľko k nemu síce došlo pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
fyzickou osobou (pôrodníkom, zamestnancom žalovanej), avšak táto osoba bola použitá právnickou
osobou (žalovanou) na realizáciu jej činnosti, pričom konanie tejto fyzickej osoby (pôrodníka) malo
i miestny, časový a vecný vzťah k plneniu činnosti žalovanej, a preto bolo potrebné takýto zásah

považovať za zásah spôsobený priamo touto právnickou osobou (teda žalovanou).

10. Odvolací súd následne pristúpil k posúdeniu premlčania uplatnených nárokov a zdôraznil, že súd
prvej inštancie opomenul, že premlčanie sa môže týkať len nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (teda nie i nároku na poskytnutie písomného ospravedlnenia ako morálnej satisfakcie).

Pokiaľ išlo o žalované ospravedlnenie, tento nárok bol potom nielenže prípustný (teda ho bolo možné
uplatniť i za súčasného uplatnenia nároku na náhradu za SSU), ale u neho nemohlo dôjsť k jeho
premlčaniu (s ohľadom na všeobecnú nepremlčateľnosť osobnostných práv). Z týchto dôvodov odvolací
súd potom zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutého zamietajúceho výroku týkajúceho
sa zamietnutia nároku žalobkyne na žalované ospravedlnenie.

11. Na druhej strane sa stotožnil s vyhodnotením plynutia premlčacej doby vo vzťahu k
náhrade nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie. V prejednávanej veci bolo podľa odvolacieho
súdu preukázané, že neoprávneným konaním žalovanej bolo jedným činom (nesprávne poskytnutou
zdravotnou starostlivosťou pri pôrode) zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne (do práva na

súkromie a rodinný život), ktorý nastal momentom (okamihom) nesprávne poskytnutej zdravotnej
starostlivosti (non lege artis), t.j. dňom 4. novembra 2004, a ktorého následky v podobe rôznej formy
citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a obmedzenia rodinného a súkromného života) u žalobkyne stále
pretrvávajú. Žalobkyňa preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vykonať prvýkrát 5. novembra 2004 a od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba,

ktorá skončila 5. novembra 2007. Podľa odvolacieho súdu však žalobkyňa žalobu podala na
súde až 17. decembra 2012, teda po uplynutí premlčacej doby. Uviedol, že súd prvej inštancie
správne vyhodnotil námietku žalobkyne o rozpore námietky premlčania žalovanej s dobrými mravmi ako
nedôvodnú. Stotožnil sa s názorom, že takáto obrana sa uplatňuje len celkom výnimočne, keďže v nej
ide o porušenie princípu právnej istoty. V tomto kontexte zdôraznil, že žalobkyňa netrpela zásadnou

psychickou chorobou, resp. poruchou, ktorá by ju robila dočasne nespôsobilou na úkony. Na druhej
stranesažalovanánedopustilažiadnehokonaniavykazujúcehoznakyúmyslupoškodiťžalobkyňu,resp.
znemožniť žalobkyni uplatňovanie jej práv, pričom znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto
nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný.

Dodal, že tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak
významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. Odvolací
súd v nadväznosti na to uzavrel, že neboli splnené podmienky na odopretie práva žalovanej uplatniť
námietku premlčania, pričom na uvedenom nič nemení ani tvrdenie žalobkyne, že otázka uplatňovania
týchto nárokov bola pre ňu až druhoradou, keďže išlo o jej vlastné rozhodnutie, ktoré žalovaná nemohla

nijako ovplyvniť. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutého
zamietajúceho výroku týkajúceho sa zamietnutia nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy z
titulu ochrany osobnosti ako vecne správny potvrdil.

12. Pri posudzovaní odvolacích námietok žalovanej odvolací súd ohľadom premlčania náhrady za bolesť

a SSU v odôvodnení uviedol, že v danej veci nebolo možné začatie plynutia premlčania nároku ohľadom
bolestného bez ďalšieho odvíjať len od okamihu prepustenia žalobkyne z nemocnice po vykonaní
posledného zákroku „oklúzia stómie“, t.j. od 11. júna 2007 (ako tvrdila žalovaná), ale premlčanie bolo
potrebné odvíjať od okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobkyne, pričom išlo o otázku medicínskehocharakteru, na otázku ktorú mohol dať odpoveď výlučne znalec z príslušného odboru. Zo záverov
znaleckého dokazovania potom podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne v
prípade bolestného bolo možné považovať za ustálený až ku dňu 20. novembra 2011. Konštatoval, že

ak žalobkyňa podala žalobu 17. decembra 2012, podala ju (pokiaľ išlo o bolestné) v zákonnej dvojročnej
premlčacej dobe, teda včas. Pokiaľ išlo o premlčanie nároku SSU, odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie vyjadril názor, že u žalobkyne bol zdravotný stav pre uplatnenie nárokov za SSU ustálený
až v roku 2011 (a pokiaľ išlo o oblasť sexuálnych a duševných porúch až ku dňu 8. februára 2012),
vychádzajúcpritomzozáverovznaleckéhoposudkuč.23/2018znaleckejorganizácieInštitútforenzných

medicínskych expertíz, s. r. o.. Až týmto okamihom teda bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu
uplatnenia žalobkyne v živote a v spoločnosti došlo a kedy bolo možné na základe
skutkových okolností i objektívne vykonať aj jeho ohodnotenie. Aj ohľadne nároku za SSU odvolací súd
potom konštatoval, že žaloba bola podaná v zákonnej dvojročnej premlčacej dobe, teda včas.

13. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej, ktorou nesúhlasila so znaleckým

konštatovaním,žepsychickýstavžalobkynebolustálenýažvroku2012;následkySSUsamôžuprejaviť
nielen naraz, ale môžu sa prejavovať aj postupne, pričom nie všetky môžu byť vopred predvídateľné.
Samotné psychiatrické liečenie už v rokoch 2005-2006 pritom nebolo možné stotožňovať s ustálením
zdravotného stavu žalobkyne v tejto oblasti a s okamihom jeho možného
ohodnotenia. Odvolací súd dodal, že nebol oprávnený prehodnocovať závery znalcov v tejto oblasti,

a teda nemohol konštatovať, že sa mohli u žalobkyne (v dôsledku poškodenia zdravia nesprávne
poskytnutou zdravotnou starostlivosťou) už skôr (ešte v rokoch 2005-2006) prejaviť (alebo sa prejavili)
vážne duševné poruchy, ale bol povinný závery znalcov v tomto smere rešpektovať a pri priznávaní
náhrady za SSU z nich vychádzať.

14. K námietkam žalovanej, že súd nevykonal výsluch odborníkov z odboru sexuológie a psychiatrie,
ktorí by sa podľa nej vedeli erudovane vyjadriť k predloženému znaleckému posudku číslo 23/2018,
odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nevykonanie tohto dôkazu riadne odôvodnil ako
nehospodárne. V danom prípade sa bez relevantného konkretizovania vecných výhrad proti záverom
znaleckého posudku, za súčasného stavu, že tento posudok dal odpoveď na rozhodujúce skutočnosti

potrebné pre rozhodnutie súdu, javil aj odvolaciemu súdu takýto návrh na doplnenie dokazovania
ako nadbytočný a teda nehospodárny. Poznamenal, že ak žalovaná chcela spochybniť tieto závery
znaleckého dokazovania, nič jej nebránilo dať si v tomto smere vyhotoviť súkromný znalecký posudok
a tento ako dôkaz v konaní predložiť.

15. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej o nesplnení podmienok pre uplatnenie nároku
na náhradu za SSU na súde s poukazom na § 6 ods. 1, ods. 3 zákona č. 437/2004
Z.z., keďže v konaní a postupe žalovanej (aj počas tohto súdneho sporu) nebolo badať žiadny úmysel
dohodu so žalobkyňou skutočne uzavrieť. Žalobkyňa vyzvala žalovanú na uzavretie dohody síce až 19.
decembra 2012, teda dva dni po podaní žaloby, žaloba však bola žalovanej doručená až 11. apríla 2013,

pričom žalovaná na túto výzvu vôbec nereagovala (hoci o podanej žalobe ešte nemala vedomosť) a
nereflektovala na dohodu ani počas celého súdneho konania. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými súd zaviazal žalovanú na zaplatenie
bolestného a SSU, ako vecne správny potvrdil.

16. Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým „v časti napadnutého výroku III. (ktorým súd zamietol nárok
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti)“ rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil, podala žalobkyňa dovolanie.

17. Najvyšší súd SR (ako súd dovolací) uznesením z 31.01.2024 sp.zn. 4Cdo 34/2023, rozsudok

odvolacieho súdu z 18. októbra 2022 sp.zn. 14Co/207/2019, 14Co/215/2019 v časti výroku, ktorým
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v časti týkajúcej sa zamietnutia nároku žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.

18. Dovolací súd poukázal na to, že otázkou premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa už najvyšší súd v minulosti zaoberal vo viacerých prípadoch a uvedená otázka je
v celistvosti už v rozhodovacej praxi vyriešená (viď napríklad rozhodnutia sp.zn. 5Cdo/265/2009,
1Cdo/100/2009, 2Cdo/194/2011, 3Cdo/187/2013, 8Cdo/24/2017, 8Cdo/119/2017). V rozsudku z 27.novembra 2012 sp.zn. 2Cdo/194/2011 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 58/2014, najvyšší súd vyslovil právny
názor, podľa ktorého „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy,

ktoré podlieha premlčaniu. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd vysvetlil, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ predstavuje jedno z parciálnych a
relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.
Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, nestačí na vyváženie a zmiernenie
nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu

v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok,
že ide o osobné právo majetkovej povahy. V uvedenom zmysle je určujúci obsah nároku, a nie
predmet jeho ochrany. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie
peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne
účinky. Najvyšší súd ustálil aj to, že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade
náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému

zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv“.
Najvyšší súd zároveň v danom prípade vzhľadom na jeho okolnosti konštatoval, že zásah do práv
žalobkyne nastal momentom smrti jej manžela a jeho následky v podobe rôznej formy citovej ujmy
(šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobkyne, ako aj jej detí i naďalej

pretrvávali. K obdobným záverom dospel najvyšší súd aj v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/265/2009, pričom sa
výslovne stotožnil s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého „predmetný zásah predstavovalo jedno
konanie žalovaného, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Námietku žalobkyne, že zásah do
osobnostných práv žalobkyne stále trvá, neskončil a skončiť ani nemôže, pretože žalobkyni syna nikto
nevráti, a preto nemožno uvažovať o začatí plynutia premlčacej doby“, najvyšší súd vyhodnotil ako

neopodstatnenú.

19. Dovolací súd v kontexte prejednávanej veci potom uviedol, že v konaní bolo preukázané,
že neoprávneným konaním žalovanej bolo jedným činom (nesprávne poskytnutou zdravotnou
starostlivosťou pri pôrode) zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne (do práva na súkromie a

rodinný život), ktorý nastal momentom (okamihom) nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti (non
lege artis), t.j. dňom 4. novembra 2004, a ktorého následky v podobe rôznej formy
citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a obmedzenia rodinného a súkromného života) u žalobkyne stále
pretrvávajú. Žalobkyňa vzhľadom na vyššie uvedené právne závery mohla svoje právo na uplatnenie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 5. novembra 2004. Od tohto dňa začala plynúť

všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 5. novembra 2007. Keďže žalobkyňa svoju žalobu
podala na súde až 17. decembra 2012, učinila tak až po uplynutí premlčacej doby. Dovolací súd sa
preto v tejto súvislosti stotožnil s ustálenou rozhodovacou praxou a argumentáciu žalobkyne, podľa
ktorej až ustálením zdravotného stavu (vzniku škody na zdraví) by mala začať plynúť premlčacia doba
na uplatnenie nemajetkovej ujmy, považoval za nenáležitú a priečiacu sa účelu inštitútu premlčania v

prípadoch zásahu do osobnostných práv. Vzhľadom na to dovolací súd dospel k záveru, že odvolací
súd sa v otázke premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy neodklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu a jeho rozhodnutie v tejto časti spočíva v správnom posúdení veci.

20. Pokiaľ išlo o rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, dovolací súd poukázal

na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp.zn. 5Cdo/265/2009), kde bol vyslovený názor, že
„dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali
počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie
a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti ... Za špecifických okolností však výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého

účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik
uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v
porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné
vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z

okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce
(určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia
námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietkupremlčania“. Vo veci sp.zn. 7Cdo/226/2016 dovolací súd k možnému rozporu uplatnenia námietky
premlčania s dobrými mravmi poukázal na ďalšie súdne rozhodnutia, na základe ktorých uviedol, že
„vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom (žalovaným) mohlo

byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ... o takýto prípad môže ísť iba
výnimočne a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva ... ktorý je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania
môžeotakýtoprípadísťlenvtedy,akdruhýúčastníkkonaniamárneuplynutiepremlčacejdobynezavinil,
priznanie účinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým postihom a pri

posudzovaní primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do
úvahy najmä charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené
pred uplynutím premlčacej doby“. Vo veci sp.zn. 7Cdo/507/2014 najvyšší súd vyslovil názor, že aplikácia
inštitútu dobrých mravov vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania „by mala byť len výnimočná a
nemala by zhojovať neznalosť zákona, t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je
potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt -

právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore
s dobrými mravmi, skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade
s § 3 ods. 1 OZ, postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou
vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti
nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností

z neho vyplývajúcich“. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/441/2013 najvyšší súd konštatoval, že „uplatnenie
námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva
súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak

to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v
ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom
zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči
ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré

svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných
dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo
aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny
výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený
tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.

Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi
sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“. Vo veci sp.zn.
3Cdo/137/2017 najvyšší súd zadefinoval dobré mravy ako „súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor

s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo
vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami
spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce
formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého
účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s

dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré
právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu
vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne
v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo,
ale poškodiť právo (niekoho iného) ... Vznesenie námietky premlčania v zásade neodporuje dobrým

mravom, v niektorých individuálnych prípadoch však nie je vylúčená možnosť existencie takej situácie, v
ktorej uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor druhého účastníka daného právneho
vzťahu, ktorý uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik jeho nároku by v takom prípade znamenal
pritvrdý postih v porovnaní s rozsahom ním uplatňovaného práva“.

21. V ďalšom dovolací súd poukázal aj na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej uplatnenie námietky
premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými
mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť
považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byťv rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi
však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania

môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil
a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre
posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred
uplynutím premlčacej doby (m. m. II. ÚS 176/2011, tiež napr. IV. ÚS 542/2013). V duchu tohto právneho

názoru ústavný súd zdôraznil, že uplatnenie premlčacej námietky sa môže priečiť dobrým mravom len
vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 OZ, m. m. I. ÚS
33/2012). Vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré
sú založené na skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované
a netypické; to však nevyväzuje všeobecné súdy z povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie.

Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených
prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti
[k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 3403/11 (N 142/70 SbNU 333), bod
17, či I. ÚS 1532/16-N 176/82 SbNU 713, body 16 a 20].

22. Zohľadňujúc uvedené, dovolací súd poukázal na to, že na zdravotnícke zariadenie - štátnu
rozpočtovú organizáciu v pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktoré je subjektom
verejného záujmu, obzvlášť, pokiaľ ide o konanie o náhradu škody (či inej ujmy), ktorú malo svojou
činnosťou spôsobiť, sú kladené vyššie nároky ako na iný subjekt. Štát (štátna rozpočtová organizácia)
ako subjekt sui generis, pri rešpekte k hodnotám, na ktorých je založený, totiž musí vystupovať tiež ako

„vzor“presvojichobčanov,atoivprípade,žebytomalobyťnaúkorjehoeventuálnehoúspechuvspore.
V úplne výnimočných prípadoch sa preto vo vzťahu k štátu neuplatní inak všeobecne predpokladaný
záver, že by výkon jeho práv ako strany sporu predstavovaný uplatnením námietky premlčania mohol
odporovať tomuto jeho osobitnému postaveniu v podstate len vtedy, ak by bol vykonaný v rozpore so
zmyslom a účelom takých práv, teda, ak by bol robený len ako priama „šikana“ druhej strany sporu, ale

taká námietka by mohla byť rozporná s dobrými mravmi aj vtedy, ak by bola použitá voči strane, ktorá
márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by zánik nároku na plnenie bol neprimerane
tvrdý. Takéto hodnotenie veci potom legitimizuje právny názor dovolacieho súdu, že vznesenie námietky
premlčania zo strany žalovanej štátnej organizácie môže byť výnimočne hodnotené ako odporujúce
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ aj v prípade, že síce priamym úmyslom predstaviteľa

štátu pri uplatnení tejto námietky nie je žalobkyňu poškodiť, ale sú tu dané mimoriadne a osobitného
zreteľa hodné okolnosti, ktoré na strane poškodenej (osoby dotknutej neoprávneným zásahom do jej
osobnostných práv) vytvorili závažnú prekážku, ktorá jej vo včasnom uplatnení jej nároku zabránila a
pre ktorú by záver o premlčaní uplatneného nároku bol pre ňu neprimerane tvrdý.

23.Vprejednávanejvecibolopreukázané,žekzávažnýmfyzickýmipsychickýmnásledkomužalobkyne
došlo nesprávnym postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zamestnancom žalovanej. Zo
Znaleckého posudku č. 96/2012 vyplýva, že žalobkyňa porodila zdravú dcéru, pri pôrode utrpela vážne
pôrodné poradenia - trhlinu hrádze a svalového zvierača konečníka, ktoré sa následne skomplikovali
závažným a dlhodobo bolestivým spôsobom, došlo k vzniku konečníkovo-pošvových a konečníkovo-

hrádzových fistúl (píšťal - patologické prepojenie telesných dutín). Z tohto dôvodu bola operovaná,
došlo k realizácii tzv. kolostómie (vyústenie hrubého čreva na brušnej stene s vyprázdňovaním
stolice do sáčku), ktorej cieľom bolo odvedenie stolice a zabránenie prieniku stolice do oblasti
hrádze, čo malo umožniť zhojenie poranení a fistuly. Pre nutnosť užívania liekov od bolesti (ktoré
prechádzali do materského mlieka a mali nepriaznivý vplyv na novorodenú dcéru vyšetrovanej)

bola žalobkyňa nútená ukončiť dojčenie. V januári 2005 absolvovala operáciu fistuly, v apríli bola
hospitalizovaná pre vpadnutie kolostómie, v máji 2005 bolo operačne zrealizované uzavretie kolostómie,
následne došlo k zhoršeniu stavu, znovuobjaveniu fistuly, pre ktorú bola 2x operovaná, bolo nutné
znovuzavedenie kolostómie, absolvovala aj plastickú operáciu pošvy a konečníka. V októbri 2005
absolvovala operačnú rekonštrukciu zvieračov konečníka, pre následné komplikácie bola reoperovaná,

v júli 2006 bola liečená trasovacou ligatúrou, v máji 2007 bolo zrealizované uzavretie kolostómie
(celkovo mala žalobkyňa vyvedenú kolostómiu 2,5 roka). Od uzavretia kolostómie až do súčasnosti
u žalobkyne pretrváva porucha vyprázdňovania stolice s nutnosťou trvalého požívania preháňadiel,
nepredvídateľnými nutkavými potrebami vyprázdnenia stolice, neschopnosťou udržať stolicu, nutnosťoupoužívania plienok, ďalej trvajú chronické bolesti v oblasti hrádze, pričom prognóza stavu je nepriaznivá.
Zároveň bolo na základe psychiatrického a sexuologického vyšetrenia v danej veci konštatované,
že u žalobkyne došlo v dôsledku škodovej udalosti preukázateľne k rozvoju úzkostne - depresívnej

poruchy, ktorá postupne chronifikovala, a ktorá sa u nej prejavuje kolísaním kvality pozornosti,
osciláciou nálad s vegetatívnym doprovodom, afektívnou labilitou, úľakovou reaktivitou, autoakuzáciami,
autoobserváciou, hypersenzitivitou, obavnými úvahami, anticipáciou negatívneho, fobickým prežívaním,
vyhýbavým správaním a poruchami spánku. Chronifikovaná úzkostne - depresívna porucha pri
ďalšom dlhodobom pretrvávaní negatívnych stresujúcich okolností vyplývajúcich zo škodovej udalosti

(opakované hospitalizácie /celkovo 10x/, opakované operačné zákroky /celkovo 10x/, dlhotrvajúca
bolestivá liečba, dlhotrvajúca kolostómia, chronické neuropatické bolesti, neschopnosť udržania stolice,
nutnosť používania plienok, nemožnosť dojčenia, dlhodobá neschopnosť sa adekvátne starať o
narodenú dcéru, reálna možnosť doživotnej kolostómie...) postupne v priebehu
rokov vyústila do pretrvávajúcej zmeny osobnosti, kedy pôvodne diferencovaná, adjustovaná, vitálna,
optimistická, extrovertovaná, sociabilná osobnosť s diferencovanou záujmovou sférou sa zmenila

na osobnosť introvertovanú, so sociálnou izoláciou, rezignáciou, bezmocnosťou, závislosťou, nízkym
sebahodnotením, astenizáciou, zvýšenou unaviteľnosťou, zníženou výkonnosťou, toleranciou záťaže,
frustrácie a adaptácie a vymiznutím záujmov.

24. Dovolací súd po dôkladnom preskúmaní veci preto dospel k záveru, že síce zo skutkových zistení

súdov nižších inštancií nevyplynulo, že by hlavným a priamym úmyslom žalovanej pri uplatnení námietky
premlčania bolo poškodiť žalobkyňu, bolo však potrebné dôslednejšie zohľadniť mimoriadne nepriaznivý
zdravotný stav žalobkyne, ktorý jej bránil v spôsobilosti na včasné uplatnenie práva na
súde. Poukázal na to, že v rozhodnej dobe sa jednalo o pacientku so značne dynamickým vývojom
zdravotného stavu v relatívne krátkom čase sprevádzaným dlhodobými útrapami po opakovaných

operáciách s bezvýchodiskovým riešením somatického stavu a paralelnou úzkostne - depresívnou
psychiatrickou poruchou. Tento značne nepriaznivý zdravotný stav bolo potrebné hodnotiť výlučne ako
dôsledok nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalovanou. Poukázal aj na odborné stanovisko
č. 8/2004 ošetrujúceho lekára žalobkyne a súdneho znalca, ktorý k otázke vplyvu zdravotného stavu
žalobkyne na jej spôsobilosť uplatniť si svoje zákonné práva uviedol, že „Zdravotný stav menovanej -

z psychiatrického hľadiska tak ako je popísaný vyššie aj z hľadiska vzniku - vývinu, resp. priebehu -
zakladal nedostatočnú „psychosociálnu kompetentnosť“ menovanej z pohľadu jej možnosti uplatnenia
zákonných práv - náhrady škody... Ťaživosť subjektívneho prežívania v rámci uvedených duševných
porúch, tak ako postupne prebiehali, mohla byť prekážkou v relevantnom kontakte, ktorý bol potrebný
k uplatneniu si nároku náhrady škody“. Prihliadnuc na všetky okolnosti prejednávaného sporu a najmä

skutočnosť, že nesprávny postup pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti sa uskutočnil 04. novembra
2004 a zdravotný stav (i v psychickej rovine) žalobkyne sa po jeho progresívnom
zhoršovaní (k tomu viď str. 36 Znaleckého posudku č. 23/2018) ustálil až vo februári 2012, bolo podľa
názoru dovolacieho súdu možno konštatovať, že použitie korektívu dobrých mravov je v špecifickom
prípade žalobkyne celkom namieste. S ohľadom na skutkové okolnosti prípadu došlo k odchýleniu od

vyššie prezentovanej ustálenej rozhodovacej praxe v otázke posúdenia rozporu uplatnenej námietky
premlčania s dobrými mravmi a treba mať za to, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Z týchto dôvodov dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z 18.
októbra 2022 sp.zn. 14Co/207/2019, 14Co/215/2019 v časti výroku, ktorým rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil v časti týkajúcej sa zamietnutia nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy

z titulu ochrany osobnosti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie, s tým, že v ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu (príp. súdu prvej inštancie) posúdiť
opodstatnenosťuplatnenéhonárokunanáhradunemajetkovejujmyžalobkynezazohľadneniaprávneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tomto uznesení.

25. Odvolací súd opätovne preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1
C.s.p.) a v intenciách záverov dovolacieho súdu vyslovených v jeho zrušujúcom uznesení z 31.01.2024
sp.zn. 4Cdo 34/2023. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti (v časti výroku III., ktorým súd zamietol nárok žalobkyne na
náhradu nemajetkovej ujmy) je potrebné zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

26. Ako už uviedol dovolací súd, v danom prípade s prihliadnutím na skutočnosť, že nesprávny postup
pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti sa uskutočnil 04. novembra 2004 a zdravotný stav (i v psychickejrovine) žalobkyne sa po jeho progresívnom zhoršovaní (viď str. 36 Znaleckého posudku č. 23/2018)
ustálil až vo februári 2012, je potrebné konštatovať, že použitie korektívu dobrých mravov (vo vzťahu k
uplatnenej námietke premlčania) je v špecifickom prípade žalobkyne celkom namieste. Na

žalovanou vznesenú námietku premlčania (vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme), pre jej rozpor s
dobrými mravmi, nebolo teda možné prihliadnuť.

27. Nakoľko tak súd prvej inštancie, ako i odvolací súd sa pre premlčanie tohto nároku, už samotným
preukazovaním vzniku nemajetkovej ujmy, ako aj jej výšky, v pôvodných rozhodnutiach nezaoberali

(žalobu v tejto časti bez ďalšieho zamietli len z dôvodu premlčania tohto nároku), odvolací súd (v
záujme zachovania dvojinštančnosti konania, ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho
vyhodnotenia premlčania tohto nároku (resp. nesprávneho záveru o neexistencii rozporu vznesenej
námietky premlčania s dobrými mravmi) súdy nevykonali dôkazy navrhnuté žalobkyňou na preukázanie
vzniku a výšky nemajetkovej ujmy, pričom vykonať celé dokazovanie odvolacím súdom v tomto smere
nemožno považovať za účelné) rozsudok súdu prvej inštancie aj v tejto časti zrušil (§ 389 ods. 1 písm.

b/, c/ C.s.p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Odvolací súd zároveň opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo
65/2013 v zmysle ktorého, „ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok
na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri
ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej
úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a
občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci
odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti,
súkromia alebo rodinného života poškodeného (R 1/2015, sp. zn. 7 Cdo 65/2013)“. Odvolací súd má
za to, že z ustanovení zákona č. 437/2004 Z.z. vyplýva, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej
integrity fyzickej osoby. Z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti, zásad na hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia, ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia nie je možné vyvodiť, že by sa
náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do
psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti (podľa súdu prvej inštancie „i práva

na súkromný a rodinný život“). Odvolací súd má preto naďalej za to, že žalobkyňa sa mohla v konaní
(popri nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) domáhať i nárokov z titulu ochrany
osobnostných práv. Žalobkyňa potom vznik nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do jej
osobnostných práv odôvodňovala najmä tým, že u nej (v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej
starostlivosti žalovanou), došlo k narušeniu súkromia a nastal rozvrat v jej rodinnom živote (vrátane

úplnej absencie sexuálneho života). Ujmu mala utrpieť aj v pracovnom, rodinnom, citovom aj intímnom
živote, pričom v období ústavného a iného liečenia sa najmä nemohla venovať výchove svojho dieťaťa a
teda bola ukrátená o všetky s materstvom spojené radosti. Mala za to, že v danom prípade bol zásah do
ochrany jej osobnosti natoľko závažný, že nepostačuje len morálne zadosťučinenie, ale je namieste aj
priznanie nemajetkovej ujmy. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto vyhodnotiť, či v príčinnej súvislosti

s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou došlo u žalobkyne aj k zásahu do jej osobnostných
práv (najmä v oblasti súkromia, rodinného a intímneho života), a či tento zásah bol takej intenzity, že
odôvodňuje priznanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere však súd vyhodnotí (a posúdi)
len tie zásahy (a následky), ktoré neboli u žalobkyne už odškodnené (zohľadnené) v rámci priznaného
nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia. Svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie primerane

zdôvodní s poukazom na § 220 ods. 2 C.s.p..

29. Rozsudok odvolacieho súdu z 18. októbra 2022 sp.zn. 14Co/207/2019, 14Co/215/2019, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie z 30. apríla 2019, č. k. 10C 266/2012-315 v napadnutých
výrokoch I., II. (pokiaľ išlo priznanú sumu bolestného vo výške 9.716,- eur a priznanú sumu za sťaženie

spoločenského uplatnenia vo výške 135.948,- eur), a ktorým zrušil tento rozsudok v napadnutom výroku
III. (v časti zamietnutia nároku žalobkyne na žalované ospravedlnenie z titulu ochrany osobnosti), a vo
výroku IV. (trovy prvoinštančného konania) a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie a nové rozhodnutie, a ktorým zrušil dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie z 9. mája 2019, č.k.
10C 266/2012-322, zostáva týmto nedotknutý.

30. V zmysle § 396 ods. 3 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov tohto
odvolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).