Rozsudok – Rodina a mládež ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721010071
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8721010071.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov Mgr.

Iva Maruščáka a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.03.2026, v trestnej
veci vedenej proti obžalovanej A. B. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a), písm. b) Tr. zákona účinného od 06.08.2024, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Poprad sp. zn. 4T/7/2021 zo dňa 22.01.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku

Obžalovaná A. B., C. C., nar. XX.XX.XXXX v D. E. trvale bytom D. XXXX/XX, D.

j e v i n n á , ž e

- v dobe od mesiaca február 2018 do 26.12.2018, počas spolužitia v spoločnej domácnosti v

jednoizbovom byte na F. D. XXXX/XX G. D., H. D., spôsobovala fyzické a psychické utrpenie svojmu
otcovi A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom na uvedenej adrese, a to tak, že sa správala k nemu pohŕdavo,
vyhadzovala ho z tohto bytu, ktorý menovaný previedol do jej spoluvlastníctva a taktiež poškodenému
odoberala finančné prostriedky a svojvoľne s nimi nakladala, čo vyústilo k tomu, že ho dňa 26.12.2018
zbila, čím mu spôsobila zranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu poškodeného v NsP Poprad, čo viedlo
k odsťahovaniu sa A. C. z miesta jeho bydliska,
t e d a

blízkej osobe spôsobila fyzické utrpenie a psychické utrpenie bitím, ponižovaním, pohŕdavým
zaobchádzaním, odopieraním bývania, ktoré ohrozili jeho fyzické a psychické zdravie,
č í m s p á c h a l a

zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona,
účinného od 06.08.2024.

Za to jej u k l a d á :

Podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona
trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 2 (dva) roky. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že obžalovaná A. B., C. C., nar. XX.X.XXXX v D.
- E. E., trvale bytom D. XXXX/XX, D., sa uznáva vinnou pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej

osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona, účinného od 06.08.2024 na tom skutkom
základe, že

- v dobe od mesiaca február 2018 do 26.12.2018, počas spolužitia v spoločnej domácnosti v
jednoizbovom byte na F. D. XXXX/XX G. D., H. D., spôsobovala fyzické a psychické utrpenie svojmu
otcovi A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom na uvedenej adrese, a to tak, že ho opakovane bila, udierala,

kopala do oblasti hlavy, krku a trupu, násilne ho izolovala do kuchyne bytu, správala sa k nemu pohŕdavo,
obmedzoval mu možnosť jedla tým, že mu brala stravu, ktorú mu nosili z Červeného kríža a násilím
ho vyhadzovala z tohto bytu, ktorý menovaný previedol do jej spoluvlastníctva, taktiež poškodenému
odoberala finančné prostriedky a svojvoľne s nimi nakladal, pričom toto konanie obžalovanej si vyžiadalo
aj hospitalizáciu A. C. v NsP Poprad a vyústilo k odsťahovaniu sa A. C. z miesta jeho bydliska,

teda blízkej osobe spôsobila fyzické utrpenie a psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením
rán, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stredu, bezdôvodným
odopieraním stravy, odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, bývania, ktoré ohrozili
jeho fyzické a psychické zdravie.

Za to jej okresný súd uložil podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s použitím §
38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona jej výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona jej určil
skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie obžalovaná. V dôvodoch odvolania trvala
na tom, že je nevinná. V odôvodnení odvolania uviedla, že je nevinná, pretože otcovi nikdy neublížila.
Otec zomrel dňa 07.06.2025. Bola toho názoru, že trestné oznámenie na ňu podal brat D., pretože chcel
dedov byt. Uviedla, že aj teraz, keď zomrel otec, jej vypisuje SMS, že chce peniaze z bytu. Brat pritom

dostal dedičstvo po otcovi, garáž, dubinu, auto, záhradu a všetko predal. Ona sa po svadbe starala
o otca 25 rokov, on šetril bratovi D.. Dával mu peniaze na stavebné sporenie, možno aj 15 rokov z
dôchodku. Dedo vždy dával peniaze D. a potom ho oni živili. K ním chodil obedovať, keď boli manželia s
I. B.. Bratia celé roky riešili majetky. Teraz dedo zomrel a zase chcú len peniaze. Dodala, že dedo nemal
nikdy modriny, nikdy mu neublížila. Brat D. robil v nemocnici, poznal doktorov, tak si dal asi napísať

hocičo. Prerušila všetky styky s bratmi. Nechce mať s nimi nič, lebo len ubližujú. Uviedla, že ju otec mal
rád, lebo ona a jej manžel mu pomáhali a každý na otca kašľal, v roku 2000, aj skôr. Vždy bol u nich,
lebo vedel, že dcéra mu dá jesť. Hádky boli kvôli bratom, dedo dával D. peniaze a oni ho živili. Dôchodok
mu, podľa jej názoru, bral brat, teda 6 rokov mu bral celý dôchodok.

V ďalšom podaní doplnila, že otca nekopala, nebila ho, je to klamstvo. Uviedla, že chodila k
psychologičke J. a ona žiadne týranie u nej nenašla. Naopak, podľa kresby je tyranom jej brat a ex
manžel. Namietala, aby brala otcovi jedlo, pretože jedlo chodilo na adresu Dostojevského 19, kde býval
6 rokov brat a tí mu brali a jedli obedy. I. nevarila, bola vtedy na materskej, tak jedli obed oni, nie
ona. Ona varila aj pre tri deti, ktoré žili s ňou. Poukázala, že A. K. napísal, že otec nebol týraný. Vo

vzťahu k modrinám na tele poškodeného uviedla, že brat brával otca aj mamu k masérovi z Kežmarku
a ten rodičom robil bankovanie chrbtice. Mama, aj otec po bankovaní vždy mali modriny. Brat si nafotil,
čo urobil masér a hodil to na ňu. Navrhla predvolať znalca, čo sa vyzná v masáži chrbta. Rozsudok
považovala za čisté klamstvo. K povahe poškodeného uviedla, že jej otec chodieval často do nemocnice
na rehabilitačné oddelenie. Sestričky si tam s ním nevedeli dať rady. Robil problémy, bol agresívny,

napadol aj doktorku. V lekárskej správe ma uvedenú depresiu. Primárka jej volala, aby otcovi dohovorila,
čo sa nedalo, otec si robil, čo chcel. Bol agresor aj v byte, hrešil a nadával. Ďalej navrhla, aby si
krajský súd na doplnenie dokazovania vyžiadal jednak od Červeného kríža, kde chodili obedy a jednak
od rehabilitačného oddelenia, správu o tom, že jej otec bol depresívny a agresívny človek a napadol aj
primárku. Keď odišiel od nej z bytu na Vianoce, nebol na ošetrení, lebo mu nič nespravila. K tomu, že

neprišla vypovedať, uviedla, že trpí panickými atakmi, čo jej spôsobujú arytmie srdca. Neodporúča sajej stresovať na súdoch, má bolesti, má aj rakovinu, lieči sa liekmi bez predpisu, pretože má exekúciu
vo všeobecnej poisťovni. Namietala tvrdenia na jej osobu uvedené v znaleckom posudku, že myslí iba
na seba. Uviedla, že pomáha starším. Len ten, kto ju pozná, vie, aké má veľké srdce. Ďalej navrhla

vypracovať znalecký posudok na jej brata D. C., či je tyran, lebo si to vymyslel. On týral mamu, chcel
od nej, aby byt darovala jemu. Z týchto dôvodov navrhla, aby krajský sud zrušil rozsudok a oslobodil ju
spod obžaloby, keďže ani jeden skutok uvedený jej bratom, sa nezakladá na pravde.

V ďalšom podaní navrhla, aby súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ju spod obžaloby, pretože

skutky, ktoré uviedol brat, sa nezakladajú na pravde, žiaden skutok sa nestal. Tieto klamstvá dal brat do
obžalobypreto,ževždychcelbytanedápokojachcepeniaze.Bratasabálaajmamaatýralajsvojedeti.

Okresný prokurátor vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že obžalovaná v podanom odvolaní nepopiera
ňou prezentované tvrdenia žiadnymi trestnoprávne relevantnými argumentami, či novými skutočnosťami
a dôkazmi. Takto formulované všeobecné vyhlásenia z jej strany považoval za súčasť jej procesnej

obrany, s ktorou sa nestotožnil. Obžalovanej námietku účelovosti podaného trestného oznámenia
v kontexte s vykonaným dokazovaním považoval za irelevantnú, nakoľko má za to, že vykonané
dôkazy po vyhodnotení každého dôkazu jednotlivo i v súhrne jednoznačne preukázali, že skutok sa
stal, je trestným činom a spáchala ho obžalovaná. K návrhu obžalovanej na zastavenie konania pre
úmrtie poškodeného uviedol, že aktuálne znenie Trestného poriadku § 215 s poukazom na § 281

Trestného poriadku neprikazuje obligatórne ani fakultatívne zastavenie trestného stíhania z dôvodu
úmrtia poškodeného. Z týchto dôvodov zotrval na stanovisku prezentovanom v obžalobe, stotožňuje sa
s odsudzujúcim rozsudkom, ktorý považuje za zákonný a správny v celom rozsahu, aj s odôvodnením
súdu.

Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, na podklade odvolania obžalovanej ako riadne, včas
a oprávnenou osobou podaného odvolania, v súlade s § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadol by len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Trestného poriadku.

Po takto vykonanom prieskume zistil nasledovné skutočnosti.

Z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami
konania.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.

Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS
19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v takom rozsahu,

ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku pre správne zistenie skutkového stavu
nevyhnutné.

Preskúmaním veci však odvolací súd zistil, že hoci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, pri jeho hodnotení nepostupoval dôsledne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov

podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Do skutkovej vety zahrnul aj také skutočnosti, ktoré neboli
vykonaným dokazovaním spoľahlivo preukázané, najmä pokiaľ ide o opakované fyzické napádanie
poškodeného vo forme kopania, o násilnú izoláciu v byte obžalovanej a o bezdôvodné odopieranie
stravy. Tieto skutkové okolnosti vychádzali prevažne zo sprostredkovaných informácií bez dostatočnej
priamej dôkaznej opory, a preto skutkové zistenia súdu prvého stupňa presahujú rámec vykonaných

dôkazov.Keďžeuvedenépochybeniasapremietlitakdovýrokuovine,akoajdovýrokuotreste,odvolací
súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu.Odvolací súd sa následne zaoberal otázkou ďalšieho postupu a dospel k záveru, že podmienky na
postup podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sú splnené. V konaní pred súdom prvého stupňa bolo
vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu a nebolo potrebné ho dopĺňať, pričom odvolací súd mal

k dispozícii všetky podstatné dôkazy potrebné na rozhodnutie. Nešlo teda o nedostatok dokazovania,
ale o jeho nesprávne vyhodnotenie, a preto by vrátenie veci súdu prvého stupňa predstavovalo len
neodôvodnené predlžovanie konania. Za tejto situácie odvolací súd rozhodol vo veci sám a skutkové
zistenia upravil tak, aby zodpovedali výsledkom vykonaného dokazovania.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) Z uvedeného dôvodu krajský súd nepovažoval za potrebné opätovne
v plnom rozsahu rekapitulovať všetky vykonané dôkazy a skutočnosti z nich plynúce, na podklade
ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovanej. Poukazuje preto len na podstatné skutočnosti
vyplývajúce z jednotlivých dôkazov a ktoré viedli k úprave skutkových zistení.

Zvykonanéhodokazovaniaodvolacísúdpovažovalzapreukázané,žeobžalovanásavočisvojmuotcovi
dopúšťala dlhodobého konania spôsobujúceho mu psychické utrpenie a čiastočne aj fyzické utrpenie.
PsychickéutrpeniepoškodenéhobolopreukázanénajmävýpoveďousvedkaD.C.–synapoškodeného,
ktorý uviedol, že obžalovaná poškodeného dlhodobo ponižovala, vulgárne mu nadávala, obmedzovala

ho v užívaní bytu a opakovane ho z bytu vyhadzovala. Minimálne takto konala v období, keď sa
nasťahovala do bytu na F. D. XXXX/XX G. D., H. D. a žila tam spoločne s poškodeným. Svedok uviedol aj
to, že obžalovaná po nasťahovaní sa do bytu vymenila zámky na dverách a poškodenému nedala kľúče
od bytu, preto bol otec v prístupe do bytu odkázaný na obžalovanú. Keď obžalovaná odišla z bytu, ostal
v byte zamknutý a neskôr okolo septembra – októbra, keď odchádzala z bytu ona, musel odísť aj on. Buď

išiel na záhradu alebo k nim. Tieto skutočnosti potvrdila aj svedkyňa I. C. – manželka syna poškodeného,
podľa ktorej poškodený z jeho vyjadrení nemal zabezpečený riadny prístup do bytu, obžalovaná ho
buď zamkla a išla preč alebo ak bol vonku, musel ju čakať, raz ho aj fyzicky napadla, nadávala mu,
vyhodila ho z bytu a on nocoval na chodbe pred bytom. Nútené zotrvanie a nocovanie poškodeného na
chodbe pred bytom potvrdil aj svedok L. E. M.. Bývalý manžel obžalovanej uviedol, že obžalovaná sa k

poškodenému správala arogantne a ponižujúco a poškodený bol zjavne psychicky vyčerpaný. Svedkyňa
– matka bývalého manžela, potvrdila, že poškodený nemal zabezpečené primerané podmienky bývania
a bol nútený zotrvávať mimo bytu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že poškodený nedisponoval
kľúčmi od bytu, hoci, ako potvrdila obžalovaná, platil obžalovanej poplatky za užívanie bytu. Uvedené
výpovede svedkov sú vo vzájomnom súlade a zároveň korešpondujú aj so zisteniami vyplývajúcimi z

iného trestného konania vedeného proti poškodenému pre prečin nebezpečného vyhrážania, v rámci
ktorého sa poškodený vyjadroval k okolnostiam spoločného bývania s obžalovanou. V tomto konaní
poškodený uvádzal, že nemal kľúče od bytu, bol odkázaný na to, kedy ho obžalovaná pustí dnu, že
bol ponechávaný mimo bytu v zimnom období, ako aj to, že mu boli odoberané veci a bol vystavený
nevhodnému zaobchádzaniu. Tieto jeho vyjadrenia, hoci neboli urobené v postavení poškodeného v

tejto veci, majú významnú dôkaznú hodnotu, keďže vznikli v inom procesnom kontexte a bez zjavnej
motivácie účelovo usvedčovať obžalovanú, a preto podporujú vierohodnosť svedeckých výpovedí v
tomto konaní.

Tieto zistenia sú významným spôsobom podporené aj samotnou výpoveďou obžalovanej z prípravného

konania, ktorú súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku podrobne reprodukoval. Obžalovaná síce
popiera vinu, sama však uviedla, že dala vymeniť zámok na vchodových dverách bytu, pričom kľúče
od bytu poškodenému neposkytla, on jej povedal, kedy príde, vtedy mu otvorila. Poškodený jej pritom
platil 70,- eur za vodu, kúrenie a elektriku. Rovnako uviedla, že poškodeného fyzicky vytiahla z
bytu na chodbu za košeľu, ktorá sa pritom potrhala a že ho minimálne v jednom prípade nechala

spať na chodbe pred bytom, keď prišiel zo súdu. Tieto jej vlastné tvrdenia predstavujú priamy dôkaz
o nevhodnom a ponižujúcom zaobchádzaní s poškodeným a vo významnej miere korešpondujú so
svedeckými výpoveďami.

Významným dôkazom bol aj znalecký posudok z odboru psychológie, podľa ktorého poškodený

vykazoval znaky syndrómu týranej osoby, depresívnej poruchy, posttraumatickej poruchy, vrátane
strachu, pasivity, bezmocnosti a tendencie ospravedlňovať konanie obžalovanej, čo korešponduje s jeho
odmietaním vypovedať proti obžalovanej a so snahou ju chrániť.Zo svedeckých výpovedí, najmä syna poškodeného a jeho manželky I. C., bolo preukázané aj to,
že obžalovaná od poškodeného opakovane preberala finančné prostriedky, pričom poškodený jej
odovzdával dôchodok alebo jeho časť a následne sa ocital bez finančných prostriedkov, čo dokresľuje

celkový charakter jej konania.

Pokiaľ ide o otázku násilnej izolácie poškodeného v kuchyni bytu, odvolací súd dospel k záveru, že táto
nebola bez dôvodných pochybností preukázaná v intenzite predpokladanej skutkovou vetou rozsudku
súdu prvého stupňa. Z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že poškodený mal vyčlenený priestor

na bývanie v kuchyni a jeho pohyb v byte bol obmedzený, keď nevstupoval do spálne obžalovanej, avšak
nebolo preukázané, že by bol násilne izolovaný spôsobom, ktorý by znemožňoval jeho voľný pohyb v
rámcibytualebouspokojovaniezákladnýchživotnýchpotrieb.Išloomalýjednoizbovýbyt,vktoromspolu
bývalo viac osôb, pričom takéto priestorové usporiadanie samo o sebe nepredstavuje násilnú izoláciu v
trestnoprávnom zmysle. Nebolo preukázané, že by bol poškodený zadržiavaný násilím, zamykaný v izbe
bez možnosti pohybu alebo že by mu bolo bránené v prístupe k základným potrebám, ako je napríklad

použitie hygienických zariadení, či kuchyne za účelom stravovania sa.

Pokiaľideofyzickénásilie,odvolacísúdmalzapreukázanélento,žekfyzickémuútokudošlovsúvislosti
s incidentom ku koncu decembra 2018, ktorý vyústil do zranení poškodeného a jeho hospitalizácie.
Tento záver vyplýva z lekárskej správy, v ktorej je uvedené podozrenie na napadnutie poškodeného

dcérou, ako aj z výpovedí svedkov, ktorí u poškodeného pozorovali zranenia a jeho zhoršený zdravotný
stav ako aj z výpovede obžalovanej, ktorá priznala, že vytiahla poškodeného na chodbu za košeľu,
hoci poprela, aby mu zranenia spôsobila ona, keď bola toho názoru, že poškodený si zranenia spôsobil
sám, keď sa mykal. Na druhej strane, opakované fyzické útoky vo forme kopania neboli bez dôvodných
pochybností preukázané, keďže tieto tvrdenia vychádzali prevažne zo sprostredkovaných informácií

a neboli podložené priamymi dôkazmi, a preto ich odvolací súd zo skutkovej vety vypustil. Nebol
preukázaný žiaden dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdzoval opakované fyzické napádanie.

Ďalej nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že by obžalovaná poškodenému bezdôvodne
odopierala stravu. Toto tvrdenie nebolo potvrdené priamym dôkazom a vyplývalo len zo

sprostredkovaných informácií, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodený mal
zabezpečený prístup k strave prostredníctvom donášky jedla z Červeného kríža na adresu N. XX, D.,
kde býval jeho syn s manželkou. Uvedené vyplynulo zo správy Červeného kríža, Poprad, z výpovede D.
C., ktorý uviedol, že otec si nechal dovážať obedy k nim a u nich sa najedol, čo potvrdila aj jeho manželka
I. C., keď uviedla, že po príchode obžalovanej do bytu chodil naďalej k nim pre stravu a taktiež nosil

veci na pranie. Poškodený mal zabezpečený pravidelný prísun stravy, mimo domácnosti obžalovanej. Z
tohto dôvodu odvolací súd túto časť skutku zo skutkovej vety vypustil.

Vzhľadom na uvedené krajský súd upravil skutok uvedený v obžalobe, keď zo skutku vypustil vetu „že
ho opakovane bila, udierala, kopala do oblasti hlavy, krku a trupu a násilne ho izolovala do kuchyne bytu“

a tiež časť „obmedzovala mu možnosť jedla tým, že mu brala stravu, ktorú mu nosili z Červeného kríža“
keďže tieto skutočnosti neboli preukázané bez dôvodných pochybností.

Na podklade aj takto upraveného skutkového stavu, odvolací súd dospel k záveru, že skutok sa stal
a spáchala ho obžalovaná, pričom konanie obžalovanej napĺňa znaky zločinu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona, keďže išlo o dlhodobé
zlé zaobchádzanie spočívajúce v ponižovaní, obmedzovaní v užívaní obydlia, vyhadzovaní z bytu,
ekonomickom zneužívaní a v jednom prípade aj fyzickom útoku, ktoré v ich súhrne spôsobovali
poškodenému fyzické a psychické utrpenie.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší.

Keďže odvolací súd zrušil výrok o vine, bolo nevyhnutné zrušiť aj naň nadväzujúci výrok o treste, keďže
tento je od výroku o vine existenčne závislý. Pri novom rozhodovaní o treste odvolací súd vychádzal
zo zásady použitia pre páchateľa priaznivejšieho zákona podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona, pričomaplikoval právnu úpravu účinnú od 06. augusta 2024, ktorá je z hľadiska druhu a výmery trestu pre
obžalovanú priaznivejšia, než právna úprava účinná v čase spáchania skutku.

Podľa § 34 ods. 1, 3, 4 Trestného zákona v znení platnom a účinnom ku dňu rozhodovania odvolacieho
súdu, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu

blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa,
jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie
o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie
urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať

trestnýmčinommajetkovýprospech;aktomunebrániamajetkovéaleboosobnépomerypáchateľaalebo
to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s
prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a
to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb

poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.

Stále ale platí, že účelom trestu je ochrana spoločnosti pred páchateľom trestného činu, vyjadrená vo
forme represie. Cieľom uplatňovania tejto zásady je uložiť páchateľovi trestného činu trest, ktorý by
mal byť určitou formou odplaty spoločnosti, a to vo forme ujmy na osobnej slobode majetkových alebo

iných právach odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa Trestného zákona za spáchaný trestný čin,
pričom ujma nie je účelom trestu, ale iba prostriedkom, ako ho dosiahnuť. Okrem odplaty odsúdenému
ide spoločnosti vo vyjadrenom treste aj o jej ochranu, teda o zabránenie v páchaní trestnej činnosti a,
samozrejme, o prevenciu, a to v podobe individuálnej prevencie, t. j. pôsobenia na odsúdeného sankciou
tak, aby v budúcnosti viedol riadny život, ako aj vo forme generálnej prevencie, t. j. pôsobenia trestu

smerom k ostatným členom spoločnosti tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských
pravidiel môžu byť odsúdení a tiež vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa.

Za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona,
podľa tejto právnej úpravy hrozí trest odňatia slobody vo výmere od 3 do 8 rokov, z ktorej odvolací

súd vychádzal pri ukladaní trestu. Odvolací súd pri ukladaní trestu postupoval podľa § 34 Trestného
zákona, prihliadajúc na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, osobu páchateľky, ako aj na
možnosti jej nápravy. Pri hodnotení konkrétnych okolností skutku a závažnosti konania obžalovanej
prihliadol na to, že jej konanie malo dlhodobý charakter, bolo vedené voči blízkej osobe vo vysokom veku
a zasahovalo do jej základných životných podmienok, čo zvyšuje jeho závažnosť. Na druhej strane však

bolo potrebné zohľadniť, že skutkové zistenia boli oproti prvostupňovému súdu podstatne korigované,
keď neboli preukázané všetky formy konania a fyzické násilie bolo preukázané v obmedzenom rozsahu.
Odvolací súd nezistil existenciu žiadnych poľahčujúcich okolností podľa § 36 Trestného zákona, ani
priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona.

Odvolací súd prihliadol aj na skutočnosť, že k spáchaniu skutku došlo v roku 2018 v časovom rozmedzí
odfebruára2018dodecembra2018,kzačatiutrestnéhostíhaniadňa20.08.2019,kvzneseniuobvinenia
dňa 15.05.2020 a k podaniu obžaloby dňa 04.02.2021. Prvé hlavné pojednávanie sa uskutočnilo až dňa
29.03.2022 a k rozhodnutiu vo veci samej súdom prvého stupňa došlo 22.01.2025.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení č. konania I. ÚS 236/2011-13 zo dňa 16.06.2011,
k problematike neprimeranosti dĺžky trestného konania ako zásahu do základných ľudských práv
garantovaných článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, okrem iného uviedol, že najvyšší súd však disponuje celým radom
prostriedkov, ktoré mu ponúkajú trestné či ústavnoprávne predpisy (napr. zastavenie trestného stíhania,

mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo samotného ústavného poriadku a nie z podústavných trestnoprávnych noriem a podobne)
na uplatnenie možnosti kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej dobe).Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou
Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia. Pri

posudzovaní primeranosti lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli
prispieť k prieťahom, a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných
prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní
6 rokov.

Z obsahu trestného spisu, rozsahu a spôsobu vykonávania dokazovania, i samotného pojednávania,
objektívne vyplýva pritom, že príčiny trvania trestného konania neboli zavinené prevažne obžalovanou
a dĺžka trestného konania vedeného proti obžalovanej sa výrazne priblížila k neúmerne dlhej dobe, čo
bolo pri trestaní potrebné zohľadniť v jej prospech. Nešlo pritom o nejakú skutkovo, či právne zložitú vec.

Za tejto situácie odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre mimoriadne zníženie trestu

podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, keďže uloženie trestu v rámci zákonnej trestnej sadzby by bolo
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, vrátane vyššie uvedených skutočností, neprimerane prísne.
Pri aplikácii tohto ustanovenia preto znížil trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby
a uložil obžalovanej trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov.

S prihliadnutím na osobu obžalovanej, charakter skutku a možnosť jej nápravy, odvolací súd zároveň
dospel k záveru, že výkon uloženého trestu nie je nevyhnutný, a preto jej výkon trestu podmienečne
odložil podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona jej určil
skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov, ktorú považuje za dostatočnú na overenie, či obžalovaná povedie riadny
život.

Takto uložený trest odvolací súd považuje za primeraný, individualizovaný a spôsobilý naplniť účel trestu
podľa § 34 Trestného zákona, pričom zohľadňuje nielen závažnosť konania obžalovanej, ale aj všetky
okolnosti prípadu, vrátane neprimeranej dĺžky trestného konania.

Z uvedených dôvodov preto nadriadený súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a sám vo veci
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.