Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7CdoPr/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316213361
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1316213361.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Valentovej a

členov senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Andrey Dudášovej v spore žalobkyne Ing. T. X., narodenej
XX. G. XXXX, E., A. č. X, zastúpenej JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, Bratislava, Podbrezovská
34, proti žalovanej Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves, Bratislava, Novoveská č. 17/A, IČO:
603392, zastúpenej advokátskou kanceláriou N-advokát, s. r. o., Bratislava, Lovinského 4408/22, IČO:
51098636, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Mestskom
súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-11Cpr/5/2016, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 13. novembra 2024 č. k. 2CoPr/5/2024 - 476, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 04. júla 2017 č. k.
11Cpr/5/2016-45 zamietol žalobu a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v plnej
výške.
1.1. Mal za preukázané, že pracovný pomer vznikol zvolením, vymenovaním obecným zastupiteľstvom,
špecifickým spôsobom, ktorý upravuje zákon č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení (ďalej aj ,,zákon

o obecnom zriadení"). Uviedol, že v tomto prípade je zákon o obecnom zriadení lex specialis voči
Zákonníku práce a v prejednávanom prípade nedošlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru tak,
ako to má na mysli ustanovenie § 68 Zákonníka práce. Preto sa podľa neho žalobkyňa nemohla ani
domáhať určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zákonná úprava jej dávala
možnosť sa domáhať v správnom konaní určenia podľa ustanovenia § 337 ods. 2 zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP"), že jej funkcia hlavného kontrolóra naďalej trvá, nie však
určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Súd prvej inštancie konštatoval, že

v prípade zrušenia uznesenia zastupiteľstva, ktorým bola žalobkyňa zvolená za miestneho kontrolóra
a ktorým bol starosta poverený, aby s ňou uzatvoril pracovnú zmluvu (a to, že tieto uznesenia boli
právoplatne zrušené rozhodnutím súdu nebolo sporné), starosta nebol oprávnený uzatvoriť s ňou
pracovnú zmluvu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pracovná zmluva č. XX/XXXX, od ktorej
žalobkyňa odvodzuje svoje nároky, je neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2, 3
Zákonníka práce.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd") v poradí druhým rozsudkom z 12. augusta 2020
sp. zn. 2CoPr/3/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorého prípustnosť vyvodzovala z §
420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd" alebo „dovolací súd") uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 7Cdo/60/2021 dovolanie žalobkyne

odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Na základe sťažnosti žalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd") nálezom
zo 07. septembra 2023 č. k. III. ÚS 315/2023-31 (ďalej aj „nález sp. zn. III. ÚS 315/2023") rozhodol, že
najvyšší súd uznesením z 28. februára 2023 sp. zn. 7Cdo/60/2021 porušil základné právo žalobkyne na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie najvyššieho súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania
v sume 442,38 eura a zaplatiť ich právnemu zástupcovi žalobkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.

5. Najvyšší súd uznesením č. k. 7CdoPr/14/2023 z 31. októbra 2023 zrušil napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu z 12. augusta 2020 sp. zn. 2CoPr/3/2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S odkazom
na viazanosť právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze dospel k záveru, že dovolanie
žalobkyne je dôvodné. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania dospel najvyšší súd k záveru,
že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po náleze ústavného súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty

jeho nálezu zo 07. septembra 2023 sp. zn. III. ÚS 315/2023 prichádza v dovolacom konaní do úvahy len
zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu porušenia práva žalobkyne
na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP konaním odvolacieho súdu.

6. Odvolací súd napadnutým rozsudkom č. k. 2CoPr/5/2024-476 z 13. novembra 2024 rozhodol tak, že

rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava III č. k. 11Cpr/5/2016-45, zo dňa 04. 07. 2017 zmenil a
určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou zo dňa 08. júna 2016, je
neplatné. V časti určenia, že pracovný pomer trvá, žalobu zamietol (výrok I.). Žalobkyni voči žalovanému
priznal náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
6.1. Odvolací súd rešpektujúc rozhodnutie ústavného súdu dospel k zmene právneho posúdenia veci

v tom zmysle, že vyhodnotil argumentáciu žalobkyne ako dôvodnú. V prvom rade uviedol, že k výkonu
funkciekontrolóraobcejepotrebnéjednakzvoleniedotejtofunkcieobecnýmzastupiteľstvomanásledne
po uskutočnení tejto voľby sa musí uzatvoriť aj pracovná zmluva. Uviedol, že dané vyplýva z ust. §
18 ods. 5 zákona o obecnom zriadení. Jeho funkčné obdobie sa začína dňom, ktorý je určený ako
deň nástupu do práce. V danej veci bolo zrejmé, že dňa 04.03.2014 miestne zastupiteľstvo Bratislava -

Devínska Nová Ves uznesením č. XX/X/XXXX zvolilo žalobkyňu do funkcie kontrolórky. Na rozhodnutie
o voľbe do funkcie kontrolórky nadväzovalo uzatvorenie pracovnej zmluvy č. XX/XXXX dňa 07. 03.
2014 so žalobkyňou ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom, s druhom dohodnutej
práce miestny kontrolór. Teda v čase uzatvorenia danej pracovnej zmluvy tu bolo rozhodnutie miestneho
zastupiteľstva o voľbe žalobkyne do funkcie kontrolórky, ktoré sa považovalo v zmysle prezumpcie

správnosti správnych aktov za zákonné a správne. Potom aj pracovná zmluva bola uzatvorená platne,
nakoľko je potrebné platnosť úkonu posudzovať podľa stavu platného v čase jeho uskutočnenia.
Uznesenie miestneho zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves č. XX/X/XXXX zo dňa 04. 03.
2014, ktorým bola žalobkyňa zvolená do funkcie kontrolórky bolo neskôr rozhodnutím Krajského súdu v
Bratislavesp.zn.6S/264/2014,6S/266/2014zodňa22.04.2016,právoplatnédňa07.06.2016zrušené.

Dané rozhodnutie, pri dodržaní zásady prezumpcie správnosti správnych aktov do času kým nie sú
príslušným orgánom zrušené, nemôže spôsobiť následok, že uzatvorené úkony na základe rozhodnutia
a to v čase, kedy takýto správny akt, z ktorého vychádzali nebol zrušený a teda platilo, že je platný
a správny, sú posúdené ako neplatné od počiatku. Je nevyhnutné vo veci rozlíšiť, že tu je jednak akt
voľby zastupiteľstvom do funkcie kontrolóra a jednak druhý úkon a to uzatvorenie pracovnej zmluvy.

Zrušením rozhodnutia o voľbe zastupiteľstva do funkcie kontrolóra nedošlo automaticky aj k zrušeniu
pracovnej zmluvy, ani k stavu, že je pracovná zmluva od počiatku absolútne neplatná a nedošlo ani k
zániku výkonu funkcie kontrolóra v zmysle ust. 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení. Vo vzťahu k zániku
funkcie hlavného kontrolóra poukázal na § 18 ods. 8 a) až g) zákona o obecnom zriadení. Podľa ust.
§ 18 ods. 11 zákona o obecnom zriadení dňom zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra zaniká aj

jeho pracovný pomer. Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona o obecnom zriadení, ktoré
upravujú zánik funkcie hlavného kontrolóra vyplýva, že zrušenie rozhodnutia miestneho zastupiteľstva
o voľbe kontrolóra správnym súdom, nie je zákonom predpokladaný spôsob zániku výkonu funkcie
hlavnéhokontrolóra.Predanýkonkrétnyprípad,savšaknedápoužiťaaplikovaťust§18ods.8aaniust.§ 18 ods. 11, nakoľko k zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra zrušením uznesenia zastupiteľstva
o voľbe správnym súdom, v zmysle ust. § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení, nedošlo.
6.2. V danom prípade bolo možné konštatovať, že žalobkyňa bola riadne zvolená do funkcie miestneho

kontrolóra a došlo nadväzujúc na to k uzatvoreniu pracovnej zmluvy so žalobkyňou, čo je tiež
podmienkoukvýkonufunkciekontrolóra.RozhodnutímKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.6S/264/2014,
6S/266/2014 zo dňa 22. 04. 2016, právoplatné dňa 07. 06. 2016 došlo ku zrušeniu uznesenia miestneho
zastupiteľstva o voľbe žalobkyne do funkcie kontrolórky, avšak dané rozhodnutie nespôsobilo zánik
funkcie kontrolórky v zmysle ust. § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení, a teda nedošlo ani k zániku

pracovného pomeru. Zrušenie rozhodnutia miestneho zastupiteľstva o voľbe do funkcie kontrolórky
znamená, že došlo k zrušeniu jedného z potrebných predpokladov k výkonu funkcie kontrolóra. Odvolací
súd z dôvodu, že nebolo možné aplikovať ustanovenia zákona o obecnom zriadení, ktoré upravujú zánik
funkcie hlavného kontrolóra a z dôvodu, že bola tu aj pracovná zmluva, na ktorú je dôvodné aplikovať
ustanovenia Zákonníka práce, bol jediným právne akceptovateľným spôsobom zániku pracovnej zmluvy
v danom prípade danie výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce.

6.3. Odvolací súd ďalej uviedol, že z vyjadrení žalovanej vyplýva, že sa stotožnila v celom rozsahu
s predchádzajúcim právnym názorom odvolacieho súdu o neplatnosti pracovnej zmluvy od počiatku,
avšak daný právny záver neobstál pred ústavným súdom. Žalovaná okrem iného namietala, že
žalobkyňa sa nemôže domáhať určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď
k takémuto úkonu žalovaná nikdy nepristúpila. Listina zo dňa 08. júna 2016 je podľa žalovanej len

konštatovaním vzniknutého právneho stavu, oznámením o skončení pracovného pomeru zánikom
funkcie. Odvolací súd k danému uviedol, že aj napriek zrušeniu uznesenia miestneho zastupiteľstva o
voľbežalobkynedofunkciekontrolórastáleexistujeplatnápracovnázmluva,potomjemožnéoznámenie
zaslané žalobkyni žalovanou zo dňa 08. júna 2016 vyhodnotiť ako úkon okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Dané oznámenie malo účinky okamžitého ukončenia výkonu funkcie (druh práce

v pracovnej zmluve) žalobkyne ako kontrolórky. Navyše ani Ústavný súd SR nespochybnil, že by
sa žalobkyňa neoprávnene domáhala žalobou určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Okrem iného vyjadril, že otázka trvania funkcie kontrolóra patrí do správneho súdnictva, ale
podľa § 337 a § 339 SSP len vtedy, ak sa preskúmava zánik funkcie z dôvodov predpokladaných
zákonom alebo odvolanie z funkcie rozhodnutím zastupiteľstva podľa zákona o obecnom zriadení.

Predmetom žaloby nebolo to, či funkcia sťažovateľky trvá alebo nie, ale to, ako má byť skončený jej
pracovný pomer, ak správny súd zruší uznesenie o zvolení, ktoré je predpokladom výkonu tejto funkcie.
Odvolací súd mal za to, že pracovný pomer sa v tomto prípade mohol skončiť výpoveďou v zmysle ust. §
63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, potom aj úkon žalovanej, ktorým reagovala na vzniknutý stav, bolo
možné hodnotiť ako úkon podľa Zákonníka práce, ktorý podľa obsahu a účelu, ktorý sledoval, je možné

hodnotiť ako okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd žalobe v časti určenia, že okamžité
skončenie pracovného pomeru žalovanej so žalobkyňou zo dňa 08. júna 2016 je neplatné, vyhovel.
6.4. Vo vzťahu k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer
naďalej trvá, odvolací súd poukázal na závery rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/147/2008 zo
dňa 11. decembra 2008. Odvolací súd potom uviedol, že žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny

záujem na podaní určovacej žaloby, pokiaľ sa ochrany práv môže domáhať žalobou na plnenie, alebo
ak k odstráneniu neistoty slúžia osobitné právne postupy upravené v príslušných právnych predpisoch.
Prípady osobitného postupu v zmysle vyššie uvedeného vyplývajú tiež z § 77 Zákonníka práce. Z
uvedeného vyplynulo, že žalobkyňa tým, že riadne v lehote dvoch mesiacov napadla na súde neplatnosť
samotnej výpovede, nemohla mať súčasne naliehavý právny záujem i na požadovanom určení, že jej

pracovný pomer naďalej trvá. Absencia naliehavého právneho záujmu na takomto určení, bola potom
dôvodom pre zamietnutie žaloby v tejto časti. Odvolací súd dodal, že ak súd právoplatným rozsudkom
vyslovil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni bola neplatná, je potom potrebné vychádzať
z toho, že takýto pracovný pomer bol skončený neplatne a teda takýto pracovný pomer neskončil a
naďalej trvá.

6.5. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z §
420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Žalovaná žiadala, aby najvyšší súd rozhodnutie

odvolacieho súdu zmenil tak, že vo výroku I. v časti, ktorou odvolací súd rozsudok bývalého Okresného
súdu Bratislava III č. k. 11Cpr/5/2016-45 zo dňa 04. 07. 2017, určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru žalovaného so žalobkyňou zo dňa 08. júna 2016 je neplatné, a v celom II. výroku, zrušil a vec
sa vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.7.1. Porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP konaním odvolacieho súdu
vymedzila žalovaná jednak tým, že odvolací súd sa nezaoberal jej podstatnými námietkami k zániku
pracovného pomeru uplynutím dojednanej doby, ako aj svojvôľou (arbitrárnosťou) pri výklade obsahu

viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
7CdoPr/14/2023 zo dňa 31. 10. 2023. Žalovaná uviedla, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,
keď neobsahuje ani riadne odôvodnenie, z ktorého by vyplývalo, že sa odvolací súd účinne zaoberal
aj jej námietkami a argumentami uvedenými napríklad v podaní žalovanej z 27.05.2024, ale najmä
námietkami v podaní žalovanej z 17. 10. 2024, ktoré všetky mali podstatný význam pre rozhodnutie, a

to až v takej intenzite, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Poukázala pritom
na odsek 14. odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/91/2021 z 25. 05. 2022, ako aj R
2/2016. Svojvôľu odôvodnila tak, že v zrušujúcom uznesení dovolací súd celkom jasne a zrozumiteľne
vyslovil iba záväzný právny názor pre odvolací súd, aby sa odvolací súd v novom rozhodnutí vysporiadal
s dovolacím súdom označenou argumentáciou žalobkyne, dovolací súd však v zrušujúcom uznesení
žiadnym spôsobom neuložil odvolaciemu súdu, aby považoval takúto argumentáciu žalobkyne za

správnu, ako sa svojvoľne domnieval odvolací súd, čo tento svojvoľne a nesprávne konštatoval v odseku
18. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd takto vopred prezumoval výsledok súdneho
sporu, ktorým sa z neznámeho a svojvoľného dôvodu cítil byť viazaný, čím zo všetkých procesných práv
žalovanej učinil formality, teda ich zmaril, a porušil právo žalovanej na spravodlivý proces.
7.2. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP videla žalovaná jednak v neplatnosti pracovnej

zmluvy, ako aj v prezumpcii správnosti správnych aktov. Žalovaná uviedla, že odvolací súd nesprávne
právne posúdil, že pracovná zmluva, ktorá bola uzatvorená na základe § 18a ods. 6 zákona č. 369/1990
Zb. s osobou, ktorá bola zvolená do funkcie hlavného/miestneho kontrolóra uznesením obecného/
miestneho zastupiteľstva, ktoré bolo právoplatne zrušené v správnom súdnictve pre jeho nezákonnosť
savzhľadomnaprezumpciusprávnostisprávnychaktovúdajnepovažujezaplatnúajpotakomtozrušení

(bod 19. odôvodnenia). Podľa žalovanej je správny právny názor taký, že pracovná zmluva, ktorá bola
uzatvorená na základe § 18a ods. 6 zákona č. 369/1990 Zb. s osobou, ktorá bola zvolená do funkcie
hlavného/miestneho kontrolóra uznesením obecného/miestneho zastupiteľstva, ktoré bolo právoplatne
zrušené v správnom súdnictve pre jeho nezákonnosť sa vzhľadom na to, že prezumpcia správnosti
správnych aktov má povahu vyvrátiteľnej právnej domnienky, ktorá takýmto právoplatným zrušením

bola vyrátaná spätne (ex tunc) k času uzavretia takejto pracovnej zmluvy, považuje za absolútne
neplatnú od počiatku, teda od jej uzavretia, a to najmä preto, že (a) odporuje § 18a zákona č. 369/1990
Zb., čiže je absolútne neplatná podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 39 Občianskeho
zákonníka, ale aj preto, že (b) takéto uznesenie malo povahu správneho aktu sui generis, ktorým sa
kreovala vôľa obce/mestskej časti, teda právoplatné zrušenie takéhoto uznesenia súčasne spôsobilo

počiatočnú absenciu skutočnej vôle obce/mestskej časti uzatvoriť takúto pracovnú zmluvu, teda takáto
pracovná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v
spojení s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj preto, že (c) výkon dohodnutej práce sa ukázal
byť od právoplatného zrušenia predmetného uznesenia, že tento je od počiatku nemožný, a teda že
takáto pracovná zmluva je absolútne neplatná aj podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 37

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Princíp prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí má v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít povahu vyvrátiteľnej právnej domnienky
(praesumptio iuris tantum), o tom, že treba na konkrétny správny akt bezpodmienečne nazerať ako na
akt správny, ktorý je bez právnych vád, ak nedošlo k jeho zrušeniu. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu
prax, a to rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/61/2016, z 23. 08. 2018,

rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Stk/7/2021, z 28. 02. 2023. Pri
vyvrátiteľných domnienkach vo všeobecnosti platí, že sa pokladajú za existujúce, pokiaľ sa nepreukáže
opak. Pri vyvrátiteľnej domnienke akou je prezumpcia správnosti správnych rozhodnutí je tak takýmto
dôkazom opaku, teda dôkazom nesprávnosti/nezákonnosti/vád príslušného individuálneho správneho
aktu až jeho právoplatné zrušenie. V záujme právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých

práv je možnosť takéhoto zrušenia obmedzená zákonnými lehotami. Na zrušené administratívne
rozhodnutie sa tak musí nahliadať, ako keby toto od počiatku neexistovalo. Musí sa teda obnoviť stav z
obdobia pred takýmto zrušeným administratívnym rozhodnutím. Poukázala pritom na nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 106/2022, z 10. 05. 2022. Právoplatne zrušené uznesenie o zvolení miestneho
kontrolóra malo navyše povahu správneho aktu sui generis, ktorým sa súčasne totiž tiež kreovala

vôľa obce/mestskej časti, teda právoplatné zrušenie takéhoto uznesenia nevyhnutne súčasne spôsobilo
počiatočnú absenciu skutočnej vôle obce/mestskej časti uzatvoriť takúto pracovnú zmluvu, teda takáto
pracovná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení
s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázala na rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn.: 1Obo/1/2015z 17. 02. 2016. K nesprávnemu právnemu posúdeniu zániku pracovného pomeru na základe § 18a ods.
11 zákona č. 369/1990 Zb. uviedla, že odvolací súd nesprávne právne posúdil, že nedošlo k zániku
pracovného pomeru žalobkyne podľa § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb,, keďže tam uvedená právna

norma sa údajne vzťahuje výlučne iba na prípady zániku výkonu funkcie hlavného/miestneho kontrolóra
podľa § 18a ods. 8 zákona č. 369/1990 Zb. Podľa žalovanej správne právne posúdenie spočíva v tom,
že keby aj pracovná zmluva bola platne uzatvorená, čo nebola, a keby aj vznikol pracovný pomer, čo
nevznikol, tak takýto pracovný pomer by aj tak zanikol ešte pred vyhotovením listu žalovanej z 08. 06.
2016 (údajné okamžitého skončenia pracovného pomeru, hoci vôbec nemalo ísť o právny úkon), a to

aj podľa § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb., pričom tam uvedená právna norma sa má vykladať
široko tak, aby zamedzila trvanie takéhoto pracovného pomeru bez trvania výkonu funkcie hlavného/
miestneho kontrolóra. Podľa žalovanej odvolací súd nesprávne právne posúdil aj to, že údajne vôbec
nedošlo k zániku pracovného pomeru v rozhodnom čase. Odvolací súd nesprávne právne posúdil, že
vôbec nedošlo k zániku pracovného pomeru žalobkyne, keďže údajne jediným právne akceptovateľným
spôsobom zániku pracovnej zmluvy v danom prípade by údajne bola jej výpoveď podľa § 63 ods. 1

písm. d) Zákonníka práce. Žalovaná je naopak toho právneho názoru, že správne, keby aj pracovná
zmluva bola platne uzatvorená, čo nebola, a keby aj vznikol pracovný pomer, čo nevznikol, tak takýto
pracovný pomer by aj tak zanikol ešte pred vyhotovením listu žalovaného z 08. júna 2016 (údajné
okamžitého skončenia pracovného pomeru, hoci vôbec nemalo ísť o právny úkon), a to nielen podľa
§ 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení, ale aj práve z dôvodu podľa § 71 Zákonníka práce pre

uplynutie doby, na ktorú tento bol uzatvorený, keďže tento bol uzatvorený na dobu určitú: „Pracovný
pomer je dohodnutý na dobu: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09. 03. 2020.", pričom v spore
nebolo sporným, že došlo k zániku funkcie žalobkyne v zmysle tohto dojednania, čiže k uplynutiu
dojednanej doby. V príslušnej (neplatnej) pracovnej zmluve totiž bolo dohodnuté, že „Pracovný pomer
je dohodnutý na dobu: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09. 03. 2020", pričom v súdnom spore

nebolo sporným, že došlo k zániku funkcie žalobkyne v zmysle tohto dojednania. Žalovaná tiež uviedla,
že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení právnej povahy listu žalovaného
žalobkyni z 08. júna 2016. Odvolací súd nesprávne právne posúdil, že údajne list žalovanej žalobkyni
z 08. 06. 2016 je údajne právnym úkonom a údajne ide o neplatné okamžité skončenie pracovného
pomeru, a to údajne preto, že odvolací súd dospel k (nesprávnemu) právnemu záveru, že údajne „aj

napriek zrušeniu uznesenia miestneho zastupiteľstva o voľbe žalobkyne do funkcie kontrolóra tu je stále
existencia platnej pracovnej zmluvy, je potom možné oznámenie zaslané žalobkyni žalovanou zo dňa
08. 06. 2016 vyhodnotiť ako úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru". Žalovaná je naopak toho
právneho názoru, že správne list žalovanej žalobkyni z 08. júna 2016 vôbec nemal povahu právneho
úkonu, pričom vôbec nešlo o právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou,

ani nešlo o okamžité skončenie pracovného pomeru. Nebolo sporné, že žalovaná je neustále v dobrej
viere v tom, že pracovná zmluva uzatvorená so žalobkyňou aspoň zanikla okamihom právoplatnosti
zrušenia uznesenia miestneho zastupiteľstva o jej zvolení, a to či už podľa § 18a ods. 11 Zákonníka
práce alebo podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 71 Zákonníka práce. Žalovaná v čase vyhotovenia takéhoto
listu ani len nepočítala s takou možnosťou, že by vôbec mohol trvať takýto pracovný pomer, a teda jej

vôľa nemohla smerovať k ukončeniu takého pracovného pomeru, o ktorom bola presvedčená, že predsa
aspoň zanikol, a na tom nemôže meniť nič ani následné iné (nesprávne) právne posúdenie zo strany
odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku. Keďže neexistuje žalobkyňou v žalobnom návrhu tvrdené
okamžité skončenie pracovného pomeru, nemôže ísť ani o určovací žalobný návrh podľa § 137 písm. d)
CSP v spojení s § 77 a nasl. Zákonníka práce, a už vôbec nemohlo byť určené, že takéto neexistujúce

okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhla, aby dovolací súd dovolanie ako nedôvodné
zamietol alebo ako neprípustné odmietol. Uviedla, že žalovaná nielenže nerešpektuje rozhodnutia
najvyšších súdnych autorít, ktoré právoplatne rozhodli, že skončenie pracovného pomeru u žalobkyni

bolo neplatné, ale nerešpektuje ani platné právo. Žiadala priznať aj trovy dovolacieho konania.

9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP10. V danom prípade žalovaná vyvodila prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú
stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s
jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak

zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

13. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,

2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti
(bod 3.1).

14. Žalovaná vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP tým, že odvolací súd

sa vôbec nezaoberal podstatnými námietkami o zániku pracovného pomeru uplynutím doby a svojvôľu
resp. arbitrárnosť pri výklade obsahu viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu.

15. Podľa žalovanej napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože neobsahuje riadne odôvodnenie,
zktoréhobyvyplývalo,žesaodvolacísúdúčinnezaoberalajargumentmižalovanejuvedenýminapríklad

vo vyjadrení žalovanej z 27. mája 2024, ale najmä v podaní žalovanej zo 17. októbra 2024, ktoré
mali podstatný význam pre rozhodnutie. Konkrétne žalovaná uvádza, že v napadnutom rozsudku sa
nenachádza žiadne odôvodnenie, ktorým by sa odvolací súd zaoberal významnou a opakovanou
námietkou žalovanej spočívajúcou v tom, že aj keby žalobkyňa preukázala uzatvorenie platnej pracovnej
zmluvy a platný vznik pracovného pomeru, čo sa nestalo, tak predmetný pracovný pomer by aj tak

zanikol dňa 07. 06. 2016, teda ešte pred uskutočnením listu žalovanej z 08. 06. 2016, a to podľa § 71
ZP pre uplynutie doby, na ktorú tento bol uzatvorený. V príslušnej (neplatnej) pracovnej zmluve totiž
bolo dohodnuté, že „Pracovný pomer je dohodnutý na dobu určitú: určitú do zániku funkcie najneskôr
do 09. 03. 2020", pričom v spore nebolo sporným, že došlo k zániku funkcie žalobkyne v zmysle tohto
dojednania. Žalovaná preto namietala aj tým, že teda aj z tohto dôvodu pracovný pomer so žalobkyňou

zanikol už dňa 07. 06. 2016, a tak na daný určovací žalobný návrh ani v jeho takejto časti nemožno
použiť § 137 písm. d) CSP, ale do úvahy prichádza iba použitie § 137 písm. c) CSP, ktorého podmienka
procesnej prípustnosti, naliehavý právny záujem, nie je daný, a teda žaloba žalobkyne sa má v celom
rozsahu zamietnuť. Nemožno predsa skúmať údajnú neplatnosť okamžitého skončenia pracovnéhopomeru podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce, keď sa má týkať údajného úkonu, ktorý bol nesporne až
po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru.

16.Podľastabilizovanejjudikatúryústavnéhosúduriadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiaakosúčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa
súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých

svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
16.1. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa

zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
16.2. V zmysle vyššie uvedeného rovnako tak v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na
požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
16.3. Z § 388 CSP vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
16.4. Možnosť zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému,
vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Pokiaľ
nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň nie sú
dané dôvody na zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú a stránku

veci a meritórne rozhodnúť.
16.5.Podľa§393ods.2CSPvodôvodnenírozhodnutiaodvolacísúduvediestručnýobsahnapadnutého
rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní,
prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený
skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia §

387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým
bolo rozhodnutie prijaté.
16.6. Najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľky, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, v tom, že odvolací súd nedal odpovede na podstatné argumenty žalovanej resp. že

odvolacie rozhodnutie je nepreskúmateľné. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav,
ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Odvolací súd predovšetkým vychádzal z intencií zrušujúceho rozhodnutia
dovolacieho súdu v danej veci sp. zn. 7CdoPr/14/2023 z 31. októbra 2023 a nálezu ústavného súdu sp.

zn. III. ÚS 315/2023, viazanosťou so skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP).
Procesným postupom podľa § 382 CSP vyzval strany sporu na vyjadrenie k aplikácii § 63 ods. 1 písm.
d) Zákonníka práce v spojení s § 137 písm. c) CSP.16.7. Odvolací súd pri preskúmaní právneho posúdenia, rešpektujúc uvedené rozhodnutie ústavného
súdu v danej veci, dospel k zmene právneho posúdenia a vyhodnotil argumentáciu žalobkyne ako
dôvodnú. Odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa bola riadne zvolená do funkcie kontrolórky a na základe

platného uznesenia zastupiteľstva s ňou bola platne uzavretá pracovná zmluva. Uznesenie o jej
voľbe bolo neskôr zrušené správnym súdom, avšak toto zrušenie samé o sebe nespôsobilo zánik
jej funkcie ani pracovného pomeru, keďže zákon o obecnom zriadení takýto dôvod zániku funkcie
nepozná. Zrušením uznesenia došlo len k zániku jedného z predpokladov na výkon práce, čo mohlo
byť dôvodom na výpoveď podľa Zákonníka práce, nie však na automatické skončenie pracovného

pomeru. Oznámenie žalovanej z 08. júna 2016 bolo preto potrebné posudzovať ako okamžité skončenie
pracovného pomeru, ktoré však nebolo vykonané v súlade so zákonom. Odvolací súd preto určil, že
okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Vychádzajúc z uvedeného je dovolací súd názoru,
že myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na
všetkyrozhodujúceskutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,aletiežspoukazomnaprávnezávery,
ktoré prijal. Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v

zmysle § 393 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje zrozumiteľné vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené, ustanovenia, ktoré súd na vec aplikoval a z
ktorých vyvodil svoje právne závery. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala tým, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné).
16.8. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa podrobne zaoberal právnou

povahou voľby žalobkyne do funkcie miestnej kontrolórky a následne uzatvorenou pracovnou zmluvou,
ako aj otázkou zániku funkcie a pracovného pomeru. Odvolací súd konformným spôsobom vyložil,
že zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva o voľbe žalobkyne správnym súdom nepredstavuje
zákonom predpokladaný spôsob zániku výkonu funkcie podľa § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení a
teda samo osebe nemá za následok zánik pracovného pomeru podľa § 18 ods. 11 citovaného zákona.

Z uvedeného právneho záveru zároveň nevyhnutne vyplýva, že nemohlo dôjsť ani k zániku pracovného
pomeru žalobkyne uplynutím dohodnutej doby podľa § 71 Zákonníka práce, keďže pracovná zmluva
viazala dobu trvania pracovného pomeru na zánik funkcie. Pokiaľ odvolací súd výslovne konštatoval,
že k zániku funkcie zákonom predpokladaným spôsobom nedošlo, implicitne tým odmietol aj tvrdenie
žalovanej o zániku pracovného pomeru 07. júna 2016 uplynutím doby. Skutočnosť, že odvolací súd

túto argumentáciu nerozvinul samostatne a explicitne v osobitnej časti odôvodnenia neznamená, že
by sa ňou nezaoberal, pokiaľ z celkového obsahu rozhodnutia jednoznačne vyplýva právny záver,
ktorý je s tvrdením žalovanej nezlučiteľný. Zároveň pokiaľ žalovaná pri svojej argumentácii a priori
považuje pracovnú zmluvu za neplatnú, dovolací súd poukazuje na odpoveď odvolacieho súdu uvedenú
v bode 18. odôvodnenia. Odvolací súd v tejto časti odôvodnenia reagoval na názor vyslovený v náleze

ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 315/2023 podľa ktorého jeho predchádzajúci záver, že pracovný pomer
nemožno skončiť podľa Zákonníka práce, keďže v dôsledku absolútne neplatnej pracovnej zmluvy nikdy
nevznikol, pred ústavným súdom neobstál.

17. Ďalšia výhrada žalovanej spočíva v tom, že napadnutým rozsudkom dochádza k svojvôli

(arbitrárnosti) pri výklade obsahu viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu.
Podľa žalovanej v zrušujúcom uznesení sp. zn. 7CdoPr/14/2023 z 31. októbra 2023 dovolací súd
celkom jasne a zrozumiteľne vyslovil iba záväzný právny názor pre odvolací súd, aby sa odvolací súd
v novom rozhodnutí vyporiadal s dovolacím súdom označenou argumentáciou žalobkyne. Dovolací
súd však v zrušujúcom uznesení žiadnym spôsobom neuložil odvolaciemu súdu, aby považoval takúto

argumentáciu žalobkyne za správnu, ako sa svojvoľne domnieval odvolací súd, čo tento svojvoľne a
nesprávne konštatoval v odseku 18. napadnutého rozsudku. Odvolací súd takto vopred prezumoval
výsledok súdneho sporu, ktorým sa z neznámeho a svojvoľného dôvodu cítil byť viazaný, čím zo
všetkých procesných práv žalovanej učinil formality, teda ich zmaril.
17.1. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení

sp. zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne

akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie,tedaichintenzitamusíbyťspôsobiláporušiťniektorézprávuvedenýchvčl.127ods.1Ústavy

Slovenskej republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS

150/03, I. ÚS 301/06).
17.2. Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad
a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou
zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov strán
sporu (porovnaj čl. 2 ods. 1 Základných princípov CSP). Civilné sporové konanie sa musí v každom
jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným

právamstranysporu,obsiahnutýmvprávenaspravodlivýproces,patríiprávonauvedeniedostatočných
dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť,
že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š.,
rozsudokzodňa21.X.1999týkajúcisasťažnostič.30544/96,R.T.protiŠ.,rozsudokzodňa09.12.1994,
týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa 19. 04. 1994, týkajúci sa sťažnosti

č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12. 05. 2004, III. ÚS 209/04 zo
dňa 23. 06. 2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15. 03. 2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23. 08. 2006,
sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04. 05. 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12. 06. 2008), nie je nutné, aby
na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne
rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností

každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s
predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti (svojvoľnosti).
17.3. Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej

normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd
svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil
na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu (pozri uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02. apríla 2009).
17.4. Dovolací súd v danej veci uznesením sp. zn. 7CdoPr/14/2023 z 31. októbra 2023 rozhodol tak,

že rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. augusta 2020 sp. zn. 2CoPr/3/2020 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie. V podstatnom konštatoval, že „so zreteľom na povahu a účel dovolacieho
konania dospel najvyšší súd k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po náleze ústavného
súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty jeho nálezu zo 07. septembra 2023 sp. zn. III. ÚS 315/2023
prichádza v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu z dôvodu porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP konaním
odvolacieho súdu. Za danej situácie bude preto potrebné vysporiadať sa s podstatnou argumentáciou
žalobkyne týkajúcou sa prezumpcie správnosti a platnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej
zmluvy, s námietkou ohľadom posudzovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu a s námietkami
ohľadom stotožnenia pojmov zániku funkcie a skončenia pracovného pomeru, tak ako je to uvedené v

predmetnom náleze (bod 6.1). Najvyšší súd zároveň uvádza, že vzhľadom na závery ústavného súdu
bude potrebné sa vysporiadať aj s právnym posúdením, ktoré namietala žalobkyňa, keďže odvolací súd
sa ním nezaoberal" (bod 6.2).
17.5. Následne v ďalšom konaní odvolací súd vyzval strany sporu k použitiu právneho predpisu - § 63
ods. 1 písm. d) Zákonníka práce a § 137 písm. c) CSP, ktoré pri doterajšom rozhodovaní na zistený

skutkový stav neboli použité a súčasne boli pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce. Odvolací súd po
posúdení relevantných skutočností postupom podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie
tak, že určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.
17.6. Námietku žalovanej o svojvôli (arbitrárnosti) napadnutého rozsudku nepovažuje dovolací súd
za opodstatnenú. Zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 7CdoPr/14/2023 jednoznačne

vyplýva, že odvolaciemu súdu bolo uložené, aby sa v novom rozhodnutí riadne vysporiadal s podstatnou
argumentáciou žalobkyne, najmä s otázkou prezumpcie správnosti správnych aktov v čase uzavretia
pracovnej zmluvy, s námietkou týkajúcou sa posudzovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu a so
stotožnením pojmov zánik funkcie a skončenie pracovného pomeru. Dovolací súd pritom nepredurčilvýsledok sporu, ani neuložil odvolaciemu súdu povinnosť prevziať právny názor žalobkyne ako správny,
jeho záväzný názor smeroval k potrebe odstránenia nedostatkov predchádzajúceho rozhodnutia a k
riadnemu vysporiadaniu sa s označenými problémami. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací

súd tieto požiadavky rešpektoval a z nich vychádzal. V odôvodnení sa podrobne zaoberal právnou
povahou voľby žalobkyne do funkcie kontrolóra, zrušením uznesenia zastupiteľstva správnym súdom,
ako aj vzťahom medzi zánikom funkcie kontrolóra a skončením pracovného pomeru. Odvolací súd
výslovne uzavrel, že zrušenie uznesenia o voľbe nepredstavuje zákonom predpokladaný spôsob zániku
funkcie podľa § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení, a preto nemôže samo o sebe viesť ani k

zániku pracovného pomeru. Následne vyvodil, že za danej situácie prichádza do úvahy skončenie
pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce. Takto formulovaný záver
odvolacieho súdu je výsledkom právneho posúdenia a nemožno ho interpretovať ako mechanické či
vopred determinované prevzatie názoru žalobkyne. Pokiaľ odvolací súd po opätovnom prejednaní veci
dospel k právnemu záveru priaznivému pre žalobkyňu, uvedené neznamená, že prezumoval výsledok
sporu alebo že prebral závery dovolacieho súdu nad rámec jeho záväzného záveru. Viazanosť súdu

nižšieho stupňa právnym názorom vyššieho súdu sa vzťahuje na právne otázky, ktoré boli v rozhodnutí
výslovne vyriešené. Odvolací súd bol povinný rešpektovať právny rámec, ktorý bol vytýčený dovolacím
súdom, čo aj akceptoval. V jeho ďalšom konaní a rozhodnutí mu však naďalej prináležala úloha
samostatne posúdiť a vyvodiť zo skutkového stavu právne závery. Napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu obsahuje jasne identifikovateľný skutkový základ, aplikované právne normy a úvahy, ktorými sa

odvolací súd riadil.

18. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.

19. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namietala
nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

20. V danom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
b) CSP.

21. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 432 ods. 2 CSP sa dovolací dôvod
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

23. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá, že danú
právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia
súdna autorita túto otázku vyriešil. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku, keď výlučne odvolací súd mohol vysloviť, že je v jeho rozhodnutí riešená otázka
zásadného právneho významu, na ktorú samostatným výrokom pripustil dovolanie a dovolací súd
nemal oprávnenie skúmať, či skutočne ide o otázku zásadného právneho významu, ale bol oprávnený
preskúmavať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci pripustenej otázky, súčasná právna
úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho

významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. V
konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná
právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť
len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako ajodôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J.,
Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H.
Beck, str. 1382).

24. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o
otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka,Zákonníkapráce,Zákonaorodine),akoajootázkuprocesnoprávnu,(ktorejriešeniezáviselo

na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

25. Dovolateľka vymedzila, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci
účinkov prezumpcie správnosti správnych aktov vo vzťahu k uzneseniu o zvolení hlavného/miestneho
kontrolóra po jeho právoplatnom zrušení pre nezákonnosť vo vzťahu k pracovnej zmluve uzatvorenej
na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení ako aj v nesprávnom právnom posúdení samotnej

údajnej platnosti takejto pracovnej zmluvy. Podľa dovolateľky odvolací súd nesprávne právne posúdil, že
pracovná zmluva, ktorá bola uzatvorená na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení s osobou
zvolenou do funkcie hlavného/miestneho kontrolóra uznesením obecného/miestneho zastupiteľstva,
ktoréboloprávoplatnezrušenévsprávnomsúdnictveprejehonezákonnosťsavzhľadomnaprezumpciu
správnosti správnych aktov údajne považuje za platnú aj po takomto zrušení (odsek 19 napadnutého

rozsudku). Dovolateľka je právneho názoru, že správne riešenie spočíva v tom, že pracovná zmluva,
ktorá bola uzatvorená na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení s osobou, ktorá bola zvolená
do funkcie hlavného/miestneho kontrolóra uznesením obecného/miestneho zastupiteľstva, ktoré bolo
právoplatne zrušené v správnom súdnictve pre jeho nezákonnosť sa považuje za absolútne neplatnú
od počiatku, teda od jej uzavretia. Je to tak preto, že prezumpcia správnosti správnych aktov má

povahu vyvrátiteľnej právnej domnienky, ktorá bola právoplatným zrušením predmetného uznesenia
vyvrátená spätne (ex tunc) k času uzavretia pracovnej zmluvy. Takáto pracovná zmluva je neplatná
najmä preto, že (a) odporuje § 18a zákona obecnom zriadení, čiže je absolútne neplatná podľa § 1
ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, ale aj preto, že (b) takéto uznesenie
malo povahu správneho aktu sui generis, ktorým sa kreovala vôľa obce/mestskej časti, teda právoplatné

zrušenie takéhoto uznesenia súčasne spôsobilo počiatočnú absenciu skutočnej vôle obce/mestskej
časti uzatvoriť takúto pracovnú zmluvu, teda takáto pracovná zmluva je absolútne neplatným právnym
úkonom aj podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 37 ods. 1 OZ, ale aj preto, že (c) výkon
dohodnutej práce sa ukázal byť od právoplatného zrušenia predmetného uznesenia, že tento je od
počiatkunemožný,atedažetakátopracovnázmluvajeabsolútneneplatnáajpodľa§1ods.4Zákonníka

práce v spojení s § 37 ods. 2 OZ.
25.1. Žalovaná pri vymedzení dovolacieho dôvodu v podstatnom tvrdí, že zrušenie uznesenia o voľbe
kontrolóra správnym súdom má spätné účinky (ex tunc), a preto mala byť pracovná zmluva od počiatku
absolútne neplatná.

26. Dovolací súd pripomína, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne na
právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j.
právnuotázku,ktorábolarozhodujúcaprerozhodnutievovecisamej).Právnaotázka,navyriešeníktorej
nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v
rozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonaniasúdmiposudzovaná,nemôžebyť

považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú
pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny
názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver
dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

27. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle
§ 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená (z pohľadu
obsahu dovolania) právna otázka týkajúca sa posúdenia neplatnosti pracovnej zmluvy a prezumpcie
správnosti správnych aktov vyššie uvedené kritériá nespĺňa, keďže v danom prípade nešlo o právnu
otázku rozhodujúcu (kľúčovú) pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej.

28. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že rozhodujúci právny záver odvolacieho súdu
spočíva na tom, že zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva o voľbe žalobkyne do funkcie
kontrolórky nepredstavuje zákonom predpokladaný spôsob zániku výkonu funkcie podľa § 18 ods.8 zákona o obecnom zriadení, a preto samo o sebe nespôsobuje zánik pracovného pomeru. Na
tomto základe odvolací súd uzavrel, že pracovný pomer mohol byť ukončený iba niektorým zo
spôsobov upravených v Zákonníku práce, pričom napadnuté oznámenie žalovanej posúdil ako okamžité

skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonom. Napriek tomu, že sa
odvolací súd v odôvodnení dotkol aj otázky platnosti pracovnej zmluvy, tento záver nepredstavoval
samostatný a nosný dôvod rozhodnutia, ale tvoril súčasť širšieho právneho rámca, v ktorom posudzoval
existenciu pracovnoprávneho vzťahu. Otázka platnosti resp. neplatnosti pracovnej zmluvy nebola
nosným dôvodom rozhodnutia, predstavovala len kontextuálnu okolnosť. Ťažisko právneho posúdenia

spočívalo v rozlíšení medzi zánikom funkcie podľa osobitného predpisu a skončením pracovného
pomeru podľa pracovnoprávnych predpisov, na ktoré dovolací súd poskytol meritórnu odpoveď (pozri
body 26. až 49.). Napadnuté rozhodnutie nespočívalo v riešení otázky absolútnej neplatnosti pracovnej
zmluvy z dôvodov uvádzaných dovolateľkou.
28.1. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky
spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

29. Vo vzťahu k neprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 421 CSP dovolateľka ďalej poukázala, že
odvolací súd nesprávne právne posúdil, že nedošlo k zániku pracovného pomeru žalobkyne podľa §
18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení, keďže tam uvedená právna norma sa údajne vzťahuje výlučne
iba na prípady zániku výkonu funkcie hlavného/miestneho kontrolóra podľa § 18a ods. 8 zákona o

obecnom zriadení. Žalovaná je naopak právneho názoru, že správne, keby aj pracovná zmluva bola
platne uzatvorená, čo nebola, a keby aj vznikol pracovný pomer, čo nevznikol, tak takýto pracovný pomer
by aj tak zanikol ešte pred vyhotovením listu žalovaného z 08. júna 2016. Uvedený list bol označený ako
okamžité skončenie pracovného pomeru, hoci nešlo o právny úkon. Zároveň žalovaná zastáva názor,
že ustanovenie § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení sa má vykladať široko tak, aby sa zamedzilo

trvanie takéhoto pracovného pomeru bez trvania výkonu funkcie hlavného/miestneho kontrolóra. Podľa
žalovanej ustanovenie § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení sa má vykladať širšie, teleologicky
a v zhode s historickým výkladom uvedeným v dôvodovej správe tak, aby sa dosiahol plný účinok.
Účelom dotknutej právnej normy je zabrániť všetkým situáciám, že by pracovný pomer, ktorý by vznikol
na základe § 18a ods. 6 zákona o obecnom zriadení, v znení účinnom do 30. 06. 2015 mohol trvať aj

bez jeho spojenia s výkonom funkcie hlavného kontrolóra.

30. Keďže právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa
§ 432 CSP sú spojené nádoby, najvyšší súd z textu dovolania ako celku bez toho, aby dotváral vec
na úkor procesnej protistrany, vyabstrahoval právnu otázku, ktorá bola rozhodná pre vyriešenie veci

(nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 336/2019, sp. zn. III. ÚS 580/2021). Vzhľadom na uvedené, z
vymedzenia dovolacieho dôvodu, ako ho uviedla žalovaná v dovolaní, vyvodil dovolací súd relevantnú
právnuotázkuvznení„Spôsobujeprávoplatnézrušenieuzneseniaobecného(miestneho)zastupiteľstva
o voľbe hlavného (miestneho) kontrolóra správnym súdom, ktoré je zákonným predpokladom vzniku a
výkonu tejto funkcie, automatický zánik pracovného pomeru podľa § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990

Zb. o obecnom zriadení, ak zrušenie tohto uznesenia nie je medzi taxatívne vymenovanými dôvodmi
zániku výkonu funkcie podľa § 18a ods. 8 citovaného zákona, alebo je potrebné vzniknutú situáciu
riešiť postupom podľa Zákonníka práce?" Takto formulovaná právna otázka ešte nebola vyriešená v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.

31. So zreteľom na takto nastolenú právnu otázku a v situácii, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie
§ 421 ods. 1 CSP, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej je v danom prípade
procesne prípustné. Následne preto skúmal, či je podané dovolanie dôvodné (či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu skutočne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia), keďže nastolená právna
otázka nepochybne mala svoj význam pre nosné právne závery odvolacieho súdu.

32. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd
dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav

nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.33. Zo skutkových okolností veci vyplýva, že žalobkyňa bola zvolená uznesením Miestneho
zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves č. XX/X/XXXX zo 04. marca 2014 do funkcie miestneho
kontrolóra Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves. Dňa 07. marca 2014 bola medzi žalovanou

ako zamestnávateľom Mestská časť - Devínska Nová Ves a žalobkyňou ako zamestnancom uzavretá
pracovná zmluva na základe ktorej bola žalobkyňa prijatá na druh práce - miestny kontrolór, pracovný
pomer bol dohodnutý na dobu určitú do zániku funkcie najneskôr do 09. 03. 2020. Krajský súd
v Bratislave rozsudkom č. k. 6S 364/2014-49, 6S 266/2014 z 22. apríla 2016 právoplatný 07.
júna 2016 rozhodol o zrušení uznesenia Miestneho zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves

o zvolení žalobkyne za miestnu kontrolórku. Žalovaná listom zo dňa 08. júna 2016 (doručeným
žalobkyni) oznámila skončenie pracovného pomeru zánikom funkcie. V uvedenom oznámení žalovaná
konštatovala, že pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 07. 03. 2014 skončil v
zmysle § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení dňom zániku funkcie t. j. dňom 07.
06. 2016. Týmto dňom nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Bratislave, vydaný 22. 04.
2016, právoplatný 07. 06. 2016, č. k.6S 264/2014, 6S 266/2014, ktorým súd zrušil uznesenie Miestneho

zastupiteľstvamestskejčastiBratislava-DevínskaNováVesč.XXX/XX/XXXzodňa08.12.2013ktorým
bol schválený návrh na vyhlásenie voľby miestneho kontrolóra a uznesenie č. XX/X/XXXX dňa 04. 03.
2014, ktorým bola žalobkyňa zvolená za miestnu kontrolórku. Zrušením predmetných uznesení došlo
k zániku funkcie žalobkyne. Súčasne bola žalobkyňa v liste vyzvaná, aby odovzdala majetok mestskej
časti, ktorý je bol daný k dispozícii. Predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 08. júna 2016 a určenia, že pracovný pomer trvá.

34. Podľa § 18 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o obecnom zriadení (stav k 14. 06. 2014) hlavného
kontrolóra volí a odvoláva obecné zastupiteľstvo. Hlavný kontrolór je zamestnancom obce a ak
tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na neho všetky práva a povinnosti ostatného vedúceho

zamestnanca podľa osobitného predpisu.

35. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z. o verejnom záujme v znení neskorších predpisov na
pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník
práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

36. Podľa § 18a ods. 5 zákona o obecnom zriadení (stav k 14. 06. 2014) hlavného kontrolóra volí obecné
zastupiteľstvo na šesť rokov. Jeho funkčné obdobie začína dňom, ktorý je určený ako deň nástupu do
práce.

37. Podľa § 18a ods. 6 vety prvej zákona o obecnom zriadení (stav k 14. 06. 2014) hlavnému kontrolórovi
vzniká nárok na uzavretie pracovnej zmluvy s obcou.

38. Podľa § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení (stav k 14. 06. 2014) výkon funkcie hlavného
kontrolóra zaniká

a) vzdaním sa funkcie,
b) odvolaním z funkcie,
c) uplynutím jeho funkčného obdobia,
d) smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho,
e) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony

alebo ktorým bola jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená,
f) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol odsúdený za úmyselný trestný čin alebo
právoplatne odsúdený za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený,
g) dňom, keď začal vykonávať funkciu podľa § 18 ods. 2.

39. Podľa § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení (stav k 14. 06. 2014) dňom zániku výkonu funkcie
hlavného kontrolóra zaniká aj jeho pracovný pomer.

40. Zákon upravuje postavenie hlavného kontrolóra z hľadiska dvoch právnych aspektov - z hľadiska
výkonu jeho funkcie (verejnoprávny aspekt) a z pracovnoprávneho hľadiska (súkromnoprávny aspekt).

Tieto dva aspekty v právnom postavení kontrolóra obce treba dôsledne rozlišovať. Ustanovenie §
18a ods. 8 taxatívnym spôsobom upravuje právne skutočnosti spôsobujúce zánik výkonu funkcie
hlavného kontrolóra. Tieto majú síce rôznu právnu povahu, ale rovnaký právny dôsledok. Niektoré
právne skutočnosti sú právnym dôsledkom prejavu vôle hlavného kontrolóra (vzdanie sa funkcie, vznikinkompatibility jeho funkcie), iné vznikajú nezávisle od jeho vôle (v dôsledku právnej udalosti - uplynutia
funkčného obdobia, smrť) alebo vznikajú v dôsledku právnych účinkov rozhodnutia orgánu - odvolanie
z funkcie, vyhlásenie za mŕtveho odsúdenie za trestný čin. Posledná skupina právnych skutočností

má spoločné to, že spôsobujú stratu niektorého zo základných právnych predpokladov pre výkon tejto
funkcie podľa osobitného predpisu (spôsobilosť na právne úkony a bezúhonnosť). V odseku 11 zákon
ustanovuje deň zániku pracovného pomeru hlavného kontrolóra, ak dôjde k zániku výkonu funkcie
hlavného kontrolóra z dôvodu ustanoveného v odseku 8. (Košičiarová, Soňa : Zákon o obecnom
zriadení. Komentár. Žilina: EUROKÓDEX, 2023, 213 s., 222 s., 225 s.).

41. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 18a zákona o obecnom zriadení upravuje právne postavenie
hlavného kontrolóra obce v dvoch vzájomne prepojených, avšak právne odlišných rovinách - vo
verejnoprávnej rovine výkonu funkcie a v súkromnoprávnej rovine pracovnoprávneho vzťahu. Tieto
dve roviny je potrebné pri výklade rozlišovať a nemožno ich stotožňovať. Podľa § 18a ods. 5 zákona
o obecnom zriadení hlavnému kontrolórovi vzniká nárok na uzavretie pracovnej zmluvy s obcou.

Zo systematiky zákona vyplýva, že pracovný pomer hlavného kontrolóra nevzniká samotnou voľbou.
Voľba predstavuje zákonný predpoklad na uzavretie pracovnej zmluvy, zatiaľ čo samotný pracovný
pomer vzniká až uzavretím pracovnej zmluvy podľa pracovnoprávnych predpisov. Ide teda o dvojfázový
mechanizmus - najprv verejnoprávny akt voľby a následne súkromnoprávny úkon uzavretia pracovnej
zmluvy.

42.Zjazykovéhohľadiskaustanovenie§18aods.8zákonaoobecnomzriadeníformulujedôvodyzániku
výkonu funkcie hlavného kontrolóra formou taxatívneho výpočtu vyjadreného jednotlivými písmenami
a) až g).
42.1. Taxatívny výpočet je výpočet, ktorý je formulovaný uzavretým spôsobom. Použitím taxatívneho

výpočtu zákonodarca dáva najavo, že príslušné ustanovenie sa vzťahuje len na prvky uvedené v tomto
výpočte (Melzner, F. Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydaní. Praha : C.
H. Beck, 2011, 249 s.).
42.2. Možno preto konštatovať, že taxatívny výpočet (vyčerpávajúci alebo úplný výpočet) je právny
pojem označujúci zoznam, ktorý obsahuje všetky možnosti a nepripúšťa žiadne iné rozšírenie či

doplnenie. V právnych normách sa používa na jednoznačné vymedzenie podmienok alebo prípadov,
pričom takýto výpočet nemožno rozširovať. Zahŕňa všetky situácie, ktoré spadajú pod danú normu, a
nie je možné pridávať ďalšie. Jeho význam spočíva v tom, že zabezpečuje právnu istotu a obmedzuje
výkladovú voľnosť. Opakom je demonštratívny (príkladný) výpočet.

43. Výpočet koncipovaný v § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení jazykovo má vyčerpávajúci,
taxatívny charakter, čo znamená, že výkon funkcie môže zaniknúť len z dôvodov výslovne uvedených v
tomto zákonnom ustanovení. Každý z uvedených dôvodov predstavuje samostatnú právnu skutočnosť.
Jazyková formulácia neobsahuje otvorené ani všeobecné ustanovenie, ktoré by umožňovalo rozšíriť
okruh týchto dôvodom výkladom.

44. Ustanovenie § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení následne používa formuláciu „dňom zániku
výkonu funkcie hlavného kontrolóra zaniká aj jeho pracovný pomer", ktorá vyjadruje priamu časovú a
kauzálnu väzbu medzi zánikom výkonu funkcie a zánikom pracovného pomeru. Jazykový význam slova
„zaniká" v spojení s určením konkrétneho dňa implikuje automatický právny následok nastávajúci zo

zákona bez potreby ďalšieho právneho úkonu. Zároveň z textu vyplýva, že pracovný pomer zaniká iba
v prípade, ak došlo k zániku výkonu funkcie v zmysle dôvodov uvedených v odseku 8, keďže práve na
tento zánik je pracovnoprávny následok výslovne viazaný. Jazykový výklad tak potvrdzuje, že zákon
striktne spája skončenie pracovného pomeru hlavného kontrolóra so zánikom výkonu jeho funkcie z
taxatívne ustanovených dôvodov.

45. Teleologický výklad potom dopĺňa jazykový - cieľom ustanovenia § 18a odsek 8 zákona o obecnom
zriadení je zabezpečiť právnu istotu, predvídateľnosť dôvodov zániku funkcie a ochranu verejného
záujmu. Odsek 11 dotknutého ustanovenia viaže pracovnoprávny vzťah hlavného kontrolóra na výkon
funkcie a ustanovuje, že pracovný pomer automaticky zaniká dňom zániku výkonu funkcie podľa odseku

8. Tým sa zabezpečuje konzistencia medzi verejnoprávnym a pracovnoprávnym aspektom postavenia
kontrolóra, zjednodušenie administratívnych postupov a predchádza sa právnym sporom, keď dôjde k
zániku výkonu funkcie. Celkovo tieto ustanovenia sledujú účel jednoznačne a jasne upraviť vzťah medzivýkonom funkcie hlavného kontrolóra a pracovnoprávnym pomerom, čím sa vytvára právna istota pre
obce aj pre hlavného kontrolóra.
45.1. Tento účel však neumožňuje zainteresovaným subjektom a prípadne ani súdu vytvárať nové

dôvody zániku funkcie hlavného kontrolóra, ani viazať zánik pracovného pomeru na udalosti, ktoré
zákon explicitne medzi dôvody zániku neuvádza, ako je zrušenie uznesenia o voľbe hlavného kontrolóra
správnym súdom.

46. V prípade analogie iuris neexistuje žiadne pozitívne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by svojou

teleológiou odpovedalo riešenému prípadu. Nemáme tak žiadny zákonodarcom konkrétne vyriešený
konflikt záujmov, ktorý sa svojou štruktúrou zhoduje s konfliktom v posudzovanom prípade. Teleológia
celého právneho poriadku však vyžaduje, aby daný prípad bol spojený s určitým právnym následkom
(Melzner, F. Metodologie nalézaní práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydaní. Praha : C. H. Beck,
2011, 247 s.).

47. Napriek tomu, že zákon nemôže predvídať všetky situácie, je potrebné, aby zamestnávateľ aj v
týchto prípadoch, ktoré výslovne nepredvída, postupoval v súlade s dobromyseľne nadobudnutými
právami zamestnanca. Takýto prístup zodpovedá zásadám pracovného práva, ktoré kladú dôraz na
ochranu zamestnanca a proporcionalitu zásahov do jeho práv. V prípadoch, kde konkrétne právna
norma neustanovuje riešenie, je potrebné využiť analógiu iuris - uplatnenie pravidiel podľa všeobecného

účelu a systému práva. Tento princíp umožňuje použiť normy, ktoré svojím charakterom a účelom
najbližšie zodpovedajú riešenej situácii, a tým zabezpečiť spravodlivosť, právnu istotu a ochranu práv
zamestnanca. V konkrétnom prípade žalobkyne umožňuje analógia iuris aplikovať ustanovenia § 63
ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce k situácii, keď zrušenie uznesenia o voľbe hlavného (miestneho)
kontrolóra spôsobilo stratu predpokladu výkonu funkcie. Tento postup subsumuje vzniknutý stav

pod stratu predpokladu na výkon dohodnutej práce a umožňuje zamestnávateľovi postupovať podľa
pravidiel, ktoré zákon predvída pre obdobné situácie, čím sa rieši právny následok vzniknutý zrušením
uznesenia o voľbe kontrolóra. Takto je zabezpečené, že zánik pracovného pomeru neprekračuje rámec
zákona, rešpektuje systematiku zákona o obecnom zriadení, zachovávajúc oddelenie verejnoprávnej a
pracovnoprávnejroviny,chrániprávazamestnanca,poskytujemumožnosťreagovaťavyužiťprostriedky

právnej ochrany.

48. Podľa č. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v ich medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
48.1. Za štátny orgán treba považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc. Orgán štátu, ktorého

postavenie a právomoci právne predpisy upravujú, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a
podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah zákonom zverených právomocí.

49. V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžp/1/2010 z 01. júla 2010 publikovaný v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí vo veciach správnych R 102/2011, právna veta znie: „Slovenská republika je právny štát,

ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a
neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka
správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy."

50. Spôsob riešenia zvolený žalovanou, realizovaný oznámením o skončení pracovného pomeru, nie je

právnou úpravou predpokladaný a ani správny, a odníma žalobkyni akúkoľvek možnosť brániť sa alebo
namietať skutočnosti na svoju ochranu.

51. Žalovaná v dovolaní požaduje aplikovať extenzívny a teleologický vklad § 18 a ods. 8 a 11 zákona
o obecnom zriadení tak, aby súd považoval zrušenie uznesenia o voľbe hlavného kontrolóra za dôvod

zániku pracovného pomeru. Takýto výklad by však v podstate znamenal dotváranie práva, pretože
zákonodarca v kogentnom ustanovení § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení taxatívne vymedzil
dôvody zániku funkcie a odsek 11 viaže zánik pracovného pomeru výlučne na tieto dôvody. Takéto
rozšírenie právnych následkov, ktoré žalovaná požaduje, by prekročilo rámec výkladu zákona a porušilo
princíp právnej istoty.

52. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že odvolací súd dospel k správnemu právnemu
záveru a dovolanie žalovanej vo vzťahu k dovolacej otázke (bod 27.) nie je dôvodné.52.1. Vec prejednávajúci senát odpovedá na dovolaciu právnu otázku nasledovne: Právoplatné zrušenie
uznesenia obecného (miestneho) zastupiteľstva o voľbe hlavného (miestneho) kontrolóra správnym
súdom, ktoré predstavuje zákonný predpoklad vzniku a výkonu tejto funkcie, samo osebe nespôsobuje

zánik pracovného pomeru podľa § 18a ods. 11 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, pretože
zrušenie tohto uznesenia nie je medzi taxatívne vymenovanými dôvodmi zániku výkonu funkcie podľa §
18a ods. 8 citovaného zákona. Zánik pracovného pomeru podľa § 18a ods. 11 nastáva ex lege výlučne
v prípade, ak došlo k zániku výkonu funkcie niektorým zo spôsobov výslovne uvedených v § 18a ods.
8. Ak ide o situáciu spočívajúcu v strate predpokladu výkonu funkcie v dôsledku zrušenia uznesenia o

jeho voľbe, vzniknutý stav je potrebné riešiť analogickým postupom podľa Zákonníka práce.

53. Ďalej žalovaná vymedzuje dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP aj tým, že odvolací súd nesprávne
právne posúdil, že „jediným právne akceptovateľným spôsobom zániku pracovnej zmluvy v danom
prípade je danie výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, teda danie výpovede z
dôvodu, že došlo k zániku predpokladu na výkon dohodnutej práce, ktorou je výkon funkcie miestneho

kontrolóra. Odvolací súd teda vyhodnotil argument žalobkyne a jej právny názor, že zrušením uznesenia
o jej zvolení do funkcie kontrolórky došlo k zániku predpokladu na výkon dohodnutej práce, čo je
výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, a preto mal byť jej pracovný pomer
z tohto dôvodu skončený výpoveďou podľa Zákonníka práce, ako dôvodný a relevantný." (odsek 20.
napadnutého rozsudku). Žalovaná je naopak právneho názoru, že správne, keby aj pracovná zmluva

bola platne uzatvorená, čo nebola, a keby aj vznikol pracovný pomer, čo nevznikol, tak takýto pracovný
pomer by aj tak zanikol ešte pred vyhotovením listu žalovanej z 08. júna 2016 (údajne okamžitého
skončenia pracovného pomeru, hoci vôbec nemalo ísť o právny úkon), a to nielen podľa § 18a ods. 11
zákona o obecnom zriadení, ale aj práve z dôvodu podľa § 71 Zákonníka práce pre uplynutie doby, na
ktorú tento bol uzatvorený, keďže tento bol uzatvorený na dobu určitú: „Pracovný pomer je dohodnutý

na dobu: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09. 03. 2020.", pričom v súdnom spore nebolo sporným,
že došlo k zániku funkcie žalobkyne v zmysle tohto dojednania, čiže k uplynutiu dojednanej doby.

54. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle
§ 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolené (z pohľadu

obsahu dovolania) nesprávne právne posúdenie týkajúce sa posúdenia zániku pracovného pomeru
uplynutím doby, kritériá nespĺňa (bod 23.), keďže v danom prípade nešlo o právnu otázku resp. právne
posúdenie rozhodujúce (kľúčové) pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej.

55. Podstatou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako už bolo opakovane uvedené, bol

záver, že zrušenie uznesenia o voľbe správnym súdom nepredstavuje zákonom predpokladaný spôsob
zániku výkonu funkcie podľa zákona o obecnom zriadení, a preto nedošlo ani k zániku pracovného
pomeru ex lege podľa osobitného predpisu. Na tomto závere odvolací súd vybudoval úvahu o tom, že
pracovný pomer žalobkyne bolo možné skončiť iba spôsobom upraveným v Zákonníku práce, konkrétne
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Rozhodujúcou právnou otázkou, na ktorej

napadnuté rozhodnutie spočíva, bola teda otázka zrušenia uznesenia o voľbe a jej dopad na trvanie
funkcie kontrolóra, nie otázka aplikácie § 71 odsek 1 Zákonníka práce. Dovolateľka svoju argumentáciu
o zániku pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby viaže na tvrdenie, že funkcia žalobkyne
zanikla. Tento predpoklad je však v rozpore zo základným právnym záverom odvolacieho súdu, podľa
ktorého zrušenie uznesenia nepredstavuje zákonom stanovený spôsob zániku funkcie. Otázka zániku

pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby preto v prejednávanej veci nepredstavuje samostatnú a
nosnú právnu otázku, ale iba sekundárnu polemiku dovolateľky vychádzajúcu z iného právneho názoru
o účinkoch zrušenia uznesenia o voľbe. Nejde o právnu otázku, na ktorej by napadnuté rozhodnutie
spočívalo.
55.1. Z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP tak otázka zániku pracovného

pomeru podľa § 71 Zákonníka práce, ktorú odvolací súd neposudzoval, predstavuje len akademickú
polemiku, bez významu pre meritórny záver napadnutého rozhodnutia. Za tohto stavu je nastolené
právne posúdenie iba hypotetické; je pritom potrebné zdôrazniť, že cieľom civilného sporového konania
(aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické či hypotetické
otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. Predložená dovolacia

argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky spôsobom predpokladaným v
§ 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.56. Napokon dovolateľka pod dovolací dôvod pre nesprávne právne posúdenie subsumuje aj list
žalovanej z 08. júna 2016. Dovolateľka prezentuje, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom
právnom posúdení právnej povahy listu žalovanej žalobkyni z 08. júna 2016. Odvolací súd nesprávne

právne posúdil, že údajne list žalovanej žalobkyni z 08. júna 2016 je údajne právnym úkonom a údajne
ide o neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru, a to údajne preto, že odvolací súd dospel k
(nesprávnemu) právnemu záveru, že údajne „aj napriek zrušeniu uznesenia miestneho zastupiteľstva
o voľbe žalobkyne do funkcie kontrolóra tu je stále existencia platnej pracovnej zmluvy, je potom
možné oznámenie zaslané žalobkyni žalovaným zo dňa 08. 06. 2016 vyhodnotiť ako úkon okamžitého

skončenia pracovného pomeru" (odsek 21. napadnutého rozsudku). Žalovaná je naopak toho právneho
názoru, že správne list žalovanej žalobkyni z 8. júna 2016 vôbec nemal povahu právneho úkonu, pričom
vôbec nešlo o právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, ani nešlo o
okamžitéskončeniepracovnéhopomeru.Nebolosporné,žežalovanájeneustálevdobrejvierevtom,že
pracovná zmluva uzatvorená so žalobkyňou aspoň zanikla okamihom právoplatnosti zrušenia uznesenia
miestneho zastupiteľstva o jej zvolení, a to či už podľa § 18a ods. 11 Zákonníka práce alebo podľa § 59

ods. 2 v spojení s § 71 Zákonníka práce. Žalovaná v čase vyhotovenia takéhoto listu ani len nepočítala
s takou možnosťou, že by vôbec mohol trvať takýto pracovný pomer, a teda jej vôľa nemohla smerovať
k ukončeniu takého pracovného pomeru, o ktorom bola presvedčená, že predsa aspoň zanikol, a na
tom nemôže meniť nič ani následné iné (nesprávne) právne posúdenie zo strany odvolacieho súdu v
napadnutom rozsudku. Keďže neexistuje žalobkyňou v žalobnom návrhu tvrdené okamžité skončenie

pracovného pomeru, nemôže ísť ani o určovací žalobný návrh podľa § 137 písm. d) CSP v spojení s §
77 a nasl. Zákonníka práce, a už vôbec nemohlo byť určené, že takéto neexistujúce okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné.
56.1. V tejto časti dovolania žalovaná v podstatnom tvrdí, že list žalovanej z 08. júna 2016 nemal povahu
právneho úkonu, pretože žalovaná nemala vôľu skončiť pracovný pomer, pretože bola v dobrej viere,

že už neexistuje.

57. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových
poznatkovsúduvprocesedokazovania.Prijejriešenísasúdzameriavanaskutkovéokolnostivýznamné
napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný,

čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej
alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým
zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť
skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha
v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad

možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade
svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o
existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad
(3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

58. Vo vzťahu k nemožnosti posúdenia skutkových otázok pri dovolaní podľa § 421 ods. 1 CSP je
potrebné poukázať tiež na to, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací
súd (§ 442 CSP). Najvyšší súd v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie, preto ani nemôže
prehodnocovať dôkazy vykonané v konaní na súdoch oboch inštancií a v zásade ani posudzovať
správnosť z nich vyvodených skutkových zistení (záverov).

59. Dovolateľka napáda právne posúdenie listu žalovanej zo dňa 08. júna 2016, ktoré je podľa
dovolacieho súdu výlučne otázkou skutkovou. Dovolateľka sa zamerala na zdôvodnenie smerujúce k
zisteniu aká bola skutočná vôľa žalovanej pri jeho vyhotovení. Tieto skutočnosti nemožno riešiť ako
právnu otázku, pretože nezahŕňajú interpretáciu zákona ani aplikáciu právnej normy, ale hodnotenie

faktického stavu a správania strán. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil odvolací
súd, v dovolacom konaní nie je možné vykonávať dokazovanie, ani prehodnocovať dôkazy. Hodnotenie
vôle, dobrej viery patrí k skutkovým otázkam a nemožno ich transformovať na právnu otázku. Podľa
dovolacieho súdu samotné posudzovanie listu z 08. júna 2016, tak ako žiada dovolateľka, predstavuje
polemiku o skutkových okolnostiach.

60. Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolateľka konkrétne nevymedzila právnu otázku,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená, pretože išlo o otázku skutkovú. Takáto otázka nemôže byť relevantná aniz hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a nemôže viesť k založeniu v tejto časti prípustnosti dovolania
žalovanej v zmysle tohto ustanovenia.

61. V súhrne z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej
neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto jej nedôvodné dovolanie zamietol podľa § 448 CSP.

62. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP), preto jej dovolací súd proti žalovanej priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na
náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

63. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.