Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. január 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917201119
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Drnáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:5917201119.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Krajský súd v Bratislave

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského
a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu:
Y.. R. Y., W.. X.X.XXXX, Y.-Q. XXX, M., zastúpený: Mgr. Barborou Lašútovou, Dubina 17, Lukavica,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o vrátenie stavu
osobného príplatku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k.
B3-19Cpr/21/2017-331, zo dňa 12.9.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi doplatok
k osobnému príplatku vo výške 6.270 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo
sumy 110 eur od 11.4.2015 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 110
eur od 11.5.2015 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 110 eur od
11.6.2015 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 110 eur od 11.7.2015
do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 110 eur od 11.8.2015 do

zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 110 eur od 11.9.2015 do zaplatenia,
s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 110 eur od 11.10.2015 do zaplatenia, s ročným
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 110 eur od 11.11.2015 do zaplatenia, s ročným úrokom z
omeškaniavovýške5,05%zosumy110eurod11.12.2015dozaplatenia,sročnýmúrokomzomeškania
vo výške 5,05 % zo sumy 110 eur od 11.1.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške
5,05 % zo sumy 110 eur od 11.2.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
zo sumy 110 eur od 11.3.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy

110 eur od 11.4.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od
11.5.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.6.2016 do
zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.7.2016 do zaplatenia,
s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.8.2016 do zaplatenia, s ročným
úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.9.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.10.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania
vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.11.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5

% zo sumy 110 eur od 11.12.2016 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy
110 eur od 11.1.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od
11.2.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.3.2017 do
zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.4.2017 do zaplatenia,s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.5.2017 do zaplatenia, s ročným
úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.6.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.7.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania

vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.8.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5
% zo sumy 110 eur od 11.9.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy
110 eur od 11.10.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od
11.11.2017 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.12.2017
do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.1.2018 do zaplatenia,

s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.2.2018 do zaplatenia, s ročným
úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.3.2018 do zaplatenia, s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.4.2018 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania
vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.5.2018 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5
% zo sumy 110 eur od 11.6.2018 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy
110 eur od 11.7.2018 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od

11.8.2018 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.9.2018 do
zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.10.2018 do zaplatenia,
s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.11.2018 do zaplatenia, s ročným
úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.1.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania

vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.2.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5
% zo sumy 110 eur od 11.3.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy
110 eur od 11.4.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od
11.5.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.6.2019 do
zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.7.2019 do zaplatenia,

s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.8.2019 do zaplatenia, s ročným
úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.9.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.10.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania
vo výške 5 % zo sumy 110 eur od 11.11.2019 do zaplatenia, s ročným úrokom z omeškania vo výške
5 % zo sumy 110 eur od 11.12.2019 do zaplatenia (výrok I.) a rozhodol, že žiadna zo sporových strán

nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 27.2.2017 sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti vyplácať žalobcovi osobný príplatok vo výške 120 eur ku mzde za jednotlivé mesiace do
budúcna, počnúc najbližším výplatným termínom po právoplatnosti rozsudku. Zároveň sa domáhal

uhradenia doplatku k osobnému príplatku za obdobie od marca 2015 do podania žaloby vo výške 2.640
eur spolu s príslušenstvom, ktorú neskôr ďalšími písomnými podaniami dopĺňal a rozširoval (naposledy
podaním doručeným súdu dňa 4.2.2023), ktorá zmena žaloby bola pripustená na pojednávaní dňa
19.5.2022. Ďalej sa domáhal nemajetkovej ujmy 2.000 eur, straty na povinných zrážkach zo mzdy
uplatňujúcej si pri daňovom bonuse na manželku vo výške 430,05 eura a dlžnej sumy vzniknutej

znížením vymeriavacieho základu pre výpočet odvodov vo výške 355,65 eura.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že K.. R. Z. ako vedúci katastrálneho odboru Okresného úradu v
Námestove, návrhom zo dňa 19.2.2016, v zmysle § 89 zákona
č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, s účinnosťou odo dňa 1.3.2015 navrhol žalobcovi ako jedinému

zamestnancovi z tohto odboru znížiť osobný príplatok zo sumy 120 eur na sumu 10 eur, ktorý návrh
T.. Y. Š. ako prednosta okresného úradu schválil. Oznámenie o výške a zložení funkčného platu
štátneho zamestnanca žalobca prevzal dňa 5.3.2016; žiadnemu inému zamestnancovi vyplácanie
osobnéhopríplatkunebolozastavenéaleboznížené,čímnebolosožalobcomzaobchádzanéakosinými
zamestnancami. Žalobca argumentoval, že zamestnávateľ s jeho prácou a pracovnou disciplínou nikdy

nevyjadril nespokojnosť a mal za to, že zákonný postup pri úprave osobného príplatku nebol dodržaný.
Z výpisu z osobného spisu žalobcu vyplynulo, že jeho súčasťou je len návrh vedúceho katastrálneho
odboru na zníženie osobného príplatku bez udania dôvodu a taktiež bez žiadosti a návrhu na zníženie
osobného príplatku priameho nadriadeného žalobcu. Zdôraznil, že v období pred znížením osobného
príplatku nedošlo k zníženiu jeho pracovného výkonu, nedošlo ani k porušeniu právnych predpisov,

či pracovnej disciplíny. Bol názoru, že prednosta okresného úradu nemá zákonnú právomoc znížiť
ani odobrať osobný príplatok ľubovoľne bez odôvodneného návrhu priameho nadriadeného vedúceho
zamestnanca a bez udania zákonných dôvodov, a teda návrhom na zníženie osobného príplatkubez súhlasu priameho nadriadeného vedúci odboru a prednosta okresného úradu nedodržali zákonný
postup.

4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
ďalej len „C. s. p.“), súd prvej inštancie ozrejmil, že podaním zo dňa 22.1.2017 žalobca žiadal zmenu
žalobného návrhu tak, aby bola žalovanému uložená povinnosť vyplácať žalobcovi osobný príplatok
vyšší o 110 eur ku mzde za jednotlivé mesiace do budúcna, počnúc najbližším výplatným termínom po
právoplatnosti rozhodnutia a taktiež uhradiť dlžnú časť doplatku na osobnom príplatku mzdy mesačne

v rozsahu 110 eur za obdobie od 1.3.2015 do podania zmeny žaloby, povinnosť nahradiť nemajetkovú
ujmu vo výške 2.000 eur, dlžnú sumu vzniknutú finančnou stratou na povinných zrážkach zo mzdy
uplatňujúcu si pri daňovom bonuse na manželku vo výške 627,05 eura a dlžnú sumu vzniknutú znížením
vymeriavacieho základu pre výpočet odvodov vo výške 518,65 eura. Súd prvej inštancie uznesením
pripustil zmenu žaloby v zmysle podania žalobcu zo dňa 22.1.2017
na pojednávaní dňa 23.1.2018, na ktorom tiež žalobca pred začatím konania zobral žalobu späť v

časti uloženia povinnosti žalovanému uhradiť sumu 627,05 eura titulom finančnej straty na povinných
zrážkach zo mzdy uplatňujúcu si pri daňovom bonuse na manželku a v časti uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi rozdiel na vymeriavacom základe pre výpočet odvodov vo výške 518,65
eura.

5. Na pojednávaní konanom dňa 10.5.2018 žalobca požadoval konečnú zmenu žalobného návrhu tak,
že sa domáha uhradenia doplatku k osobnému príplatku za obdobie od marca 2015 do apríla 2018 vo
výške 4.290 eur spolu s príslušnými úrokmi z omeškania; uznesením vyhláseným na pojednávaní súd
prvej inštancie zmenu žaloby pripustil.

6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vo výpovedi žalobca uviedol, že dňa 5.3.2016 si jeho
a vedúceho odboru predvolal prednosta T.. Y. Š., pri ktorom mu odovzdal oznámenie s dátumom
23.2.2015, v ktorom mal znížený osobný príplatok. Jeho bezprostredne nariadený po návrate na
pracovisko o znížení osobného príplatku nevedel. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa 27.3.2018
žalobca zobral žalobu v časti uloženia povinnosti vyplácať žalobcovi osobný príplatok zvýšený o 110 eur

ku mzde za jednotlivé mesiace do budúcna, počnúc najbližším výplatným termínom po právoplatnosti
rozsudku späť. Podľa výpovede žalobcu jemu jedinému bol znížený osobný príplatok, napriek tomu, že
na to nebol dôvod. Z kontrol, ktoré predložil, vyplývajú pochybenia iných zamestnancov, ktorým nebol
znížený osobný príplatok. Žalobca uviedol, že nepozná dôvod jeho diskriminácie, domnieval sa, že je
to z dôvodu pohlavia, pretože jeho príplatok dali iným kolegyniam, keď na pracovisku pracuje 17 žien

a 4 muži. Diskrimináciu videl aj v tom, že prichádza z iného okresu a zaberá tak miesto ľuďom žijúcim
v okrese, kde sa úrad nachádza.

7. Zo svedeckej výpovede svedka T.. Y. Š., bývalého prednostu Okresného úradu v Námestove
vyplynulo, že si nepamätá prečo bol znižovaný osobný príplatok u žalobcu. O verbálnom útoku zo

strany žalobcu na jeho osobu nevedel, nikdy toto netvrdil. K otázke úpravy výšky osobného príplatku u
jednotlivých zamestnancov uviedol, že túto konzultoval ústne s vedúcim odboru K.. Z., nedisponoval od
neho informáciami, že by mal žalobca neuspokojivé pracovné výsledky.

8. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že z čl. 5 ods. 2 smernice Ministerstva vnútra SR

[Nariadenie o personálnej pôsobnosti vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov v služobnom úrade
Ministerstva vnútra SR č. 13/2013 (č. l. 173 spisu) - pozn. odvolacieho súdu] sú zrejmé stupne riadenia,
na základe ktorých je žalobcovým priamym nariadeným vedúci oddelenia a nie vedúci odboru. V
prípadezávažnéhoporušeniapracovnejdisciplínyštátnymzamestnancomhopriamynadriadenýnatúto
skutočnosťpísomneupozorníaumožnímuknemusavyjadriť.Žalovanývšaknepredložilžiadendôkazo

porušení pracovnej disciplíny žalobcom ani neuviedol, kedy k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny
došlo; žalobca naopak predložil viaceré dôkazy, že k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny
nedošlo. Dodal, že konanie žalovaného malo na žalobcu stresujúci a negatívny dopad v pracovnom aj
v súkromnom živote.

9. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 19Cpr/21/2017-180, zo dňa
14.6.2018 tak, že uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi doplatok k osobnému príplatku za obdobie od
marca 2015 do apríla 2018 vo výške 4.290 eur spolu s príslušenstvom až do zaplatenia za každý mesiac
vo výške 5 % ročne (výrok I), konanie v časti v časti uloženia povinnosti vyplácať žalobcovi osobnýpríplatok zvýšený o 110 eur ku mzde za jednotlivé mesiace do budúcna, počnúc najbližším výplatným
termínom po právoplatnosti rozsudku, v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 627,05 eura a sumu vo výške 518,65 eura zastavil (výrok II.), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok

III.) a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. (výrok IV.).

10. V odôvodnení uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal za nesporné, že žalobca pôsobil v
rozhodnom čase ako odborný radca v organizačnom útvare Správa katastra Námestovo, na oddelení
zápisov práv k nehnuteľnostiam. Z návrhu vedúceho katastrálneho odboru K.. R. Z. zo dňa 19.2.2015,

ako aj z oznámenia o zložení funkčného platu štátneho zamestnanca zo dňa 23.2.2015 mal za
preukázané, že s účinnosťou od 1.3.2015 bol žalobcovi v zmysle § 89 zákona č. 400/2009 Z. z. upravený
osobný príplatok zo sumy 120 eur na sumu 10 eur. Z hodnotenia vedúceho katastrálneho odboru
Okresného úradu Námestovo K.. R. Z. zo dňa 17.10.2014 zistil, že žalobca si plnil služobné povinnosti v
požadovanom rozsahu, kvalite a v určených termínoch, dodržiaval etický kódex štátneho zamestnanca
a služobnú disciplínu.

11. Súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí najskôr skonštatoval, že pre priznanie nároku
na mzdu je vždy významné rozlíšenie, či požadované plnenie prestavuje mzdový nárok na mzdu,
ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť ak zamestnanec splní dojednané predpoklady a podmienky
(nároková časť mzdy), alebo či ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného

rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní (nenároková zložka mzdy). Táto (nenároková) zložka mzdy
je charakteristická tým, že bez rozhodnutia zamestnávateľa má povahu len fakultatívneho nároku, ktorú
povahu však stráca v okamihu, keď zamestnávateľ rozhodne o priznaní tohto nároku zamestnancovi,
kedy sa nenároková (fakultatívna) zložka mzdy v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní
stáva nárokovou (obligatórnou) zložkou mzdy. Poukázal na čl. 18 Nariadenia vedúcej služobného úradu

Ministerstva vnútra SR o služobnom poriadku štátnych zamestnancov v služobnom úrade Ministerstva
vnútra SR č. 23/2013, v zmysle ktorého vedúci zamestnanec s personálnou pôsobnosťou môže
štátnemu zamestnancovi priznať osobný príplatok v zmysle zákona o štátnej službe. Na priznanie
osobného príplatku nie je právny nárok. Z § 89 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. vyplýva, že osobný
príplatok podľa odseku 1 možno zvýšiť, znížiť alebo odňať na základe úrovne kvality plnenia služobných

úloh alebo pri zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 32 zákona č. 400/2009 Z. z..

12. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že nárok, ktorý je predmetom tohto sporu je zložkou
mzdy, ktorá sa v dôsledku rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa o jej priznaní stala zložkou mzdy
nárokovateľnouakeďžežalovanýrozhodoltak,žežalobcoviosobnýpríplatokpriznal,moholsazaoberať

iba otázkou, či krátenie osobného príplatku bolo oprávnené, a teda v súlade s vnútornými mzdovými
predpismi žalovaného. Mal pritom za zrejmé, že nemôže dôjsť k zníženiu priznaného osobného príplatku
štátneho zamestnanca inak ako postupom podľa § 89 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z.. Konštatoval, že
v prejednávanej veci k zmene štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 32 nedošlo. Dôvodom pre
zníženie osobného príplatku malo byť závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, keď žalovaný

tvrdil, že žalobca opakovane verbálne útočil na prednostu okresného úradu T.. Y. Š.K., na základe
čoho priamo nadriadený žalobcu (vedúci katastrálneho odboru) rozhodol o znížení osobného príplatku
žalobcu. Výsluchom svedka T.. Y. Š. však mal za preukázané, že nemá dôkazy o neuspokojivých
pracovnýchvýsledkochžalobcuaoverbálnomútokužalobcunajehoosobunepočulaniničtakénetvrdil.

13. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že k odňatiu osobného príplatku
žalobcovi došlo svojvoľným spôsobom, keď zo strany žalovaného nebolo preukázané porušenie
pracovnej disciplíny žalobcu. Zo strany žalovaného nebol predložený ani jeden dôkaz o znížení kvality
plnenia pracovných úloh žalobcu, naopak z čestného prehlásenia vedúceho oddelenia práv zápisov
k nehnuteľnostiam zo dňa 9.8.2017 vyplynulo, že žalobca si plnil svoje povinnosti riadne, včas a

zodpovedne a krátenie osobného príplatku nebolo s ním ako priamym nadriadeným nikdy konzultované.
Vzhľadom k svojvoľnému odňatiu osobného príplatku žalobcovi z dôvodu neaplikovania § 89 ods. 2
zákona č. 400/2009
Z. z. preto návrhu v časti tak bolo uvedené vyhovel (výrok I.). O čiastočnom späťvzatí žaloby v časti
uloženia povinnosti vyplácať žalobcovi osobný príplatok zvýšený o 110 eur ku mzde za jednotlivé

mesiace do budúcna, počnúc najbližším výplatným termínom po právoplatnosti rozsudku, v časti
uloženia povinnosti žalovanému uhradiť žalobcovi sumu 627,05 eura titulom finančnej straty na
povinných zrážkach zo mzdy uplatňujúcu si pri daňovom bonuse na manželku a v časti uloženiapovinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi rozdiel na vymeriavacom základe pre výpočet odvodov vo
výške 518,65 eura rozhodol v zmysle § 145 ods. 2 C. s. p. a v tejto časti konanie zastavil (výrok II.).

14. V časti žalobného návrhu o náhradu nemajetkovej ujmy 2.000 eur mal súd prvej inštancie
preukázané, že žalobca diskrimináciu svojej osoby vyvodzoval nielen z dôvodu, že jemu ako jedinému
zamestnancovi bol odňatý osobný príplatok, ale aj z dôvodu nevytvorenia rovnakých pracovných
podmienok pri výkone štátnej služby (t. j. nevymaľovanie kancelárie a neuskutočnená výmena stoličky).
Na ozrejmenie právnej stránky uviedol, že podľa zákona

č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou
(antidiskriminačný zákon) o diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu s
jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia.
V prípade domáhania sa ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie je potrebné predovšetkým zisťovať
(ne)existenciu rozdielneho zaobchádzania s obeťou diskriminácie v porovnaní s inou osobu, ktorá sa
nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii, či napadnutým konaním vznikla obeti diskriminácie

nejaká nevýhoda a či medzi dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou nevýhodou je príčinná
súvislosť. Žalobca je pritom povinný predložiť dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo; ak sa tak stane, žalovaného zaťažuje dôkazné
bremeno preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania (§11 ods. 2 antidiskriminačného
zákona).

15. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu
zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez objektívneho a
rozumného zdôvodnenia. V tejto súvislosti podotkol, že žalobca však žalovaného o výmenu stoličky ani
vymaľovanie svojej kancelárie nepožiadal a žalovaný dokonca o nákladoch žalobcu na zabezpečenie

si stoličky a vymaľovanie kancelárie ani nemal vedomosť. Poukázal na to, že sám žalobca vo výpovedi
na pojednávaní dňa 27.3.2018 uviedol, že o výmenu stoličky nežiadal. Ďalej zdôraznil, že ostatné
vyjadrenia žalobcu, týkajúce sa jeho údajnej diskriminácie, sú len v rovine tvrdení „počul som, pýtal som
sa, nežiadal som výmenu stoličky“, avšak súd pri rozhodovaní nemôže hodnotiť slovne reprodukované
emočné pocity, ale musí vyhodnocovať skutkové zistenia. Uviedol preto, že na základe žalobcom

predložených dôkazov nemožno dospieť k záveru, že bol žalovaným diskriminovaný. K ďalšiemu dôvodu
diskriminácie, za ktorý žalobca označil svoje pohlavie (muža), pretože jeho príplatok mal byť daný
iným kolegyniam (ženám), súd prvej inštancie konštatoval, že tieto tvrdenia žalobcu taktiež nemal za
preukázané, pretože na informácie o platových podmienkach svojich kolegov nemá právny nárok a
objektívne nebolo dokázané, že iným zamestnancom nebol odňatý, znížený alebo zvýšený osobný

príplatok. Dodal, že rozdielny prístup k mužom a ženám na pracovisku nie je dôvodom diskriminácie v
zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. a skonštatoval, že diskriminácia vyžaduje porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania z dôvodov príslušnosti diskriminovaného k určitej skupine, ktoré skupiny boli vyššie
vymenované (viera, rasa, národnosť atď.). Na uvedenom základe žalobu v časti o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur ako nedôvodnú zamietol (výrok III.). O nároku na náhradu trov

konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 2 C. s. p., prihliadnuc k čiastočnému späťvzatiu a zamietnutiu žaloby (v celkovej výške
3.145,70 eura).

16. Na základe odvolania žalovaného voči vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie

(výrok I.) prejednal vec Krajský súd v Bratislave, ktorý uznesením č. k. 16CoPr/10/2018-205, zo dňa
31.7.2020 v časti doplatku k osobnému príplatku, ktorá bola napadnutá odvolaním, napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd k namietanému nedostatku
právomoci súdu vyslovil právny názor, že spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o
nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy, a preto neobstojí námietka

žalovaného, že nepodlieha právomoci súdov posúdenie toho, či má zamestnanec nárok na osobný
príplatok, ktorý mu bol odňatý, resp. znížený a rozhodovanie o povinnosti úhrady sumy o ktorú bol
osobný príplatok znížený. Odvolací súd zdôraznil, že sa jedná o spor medzi štátnym zamestnancom
a jeho služobným úradom, ktorý je súkromnoprávnym sporom a rozhodovanie v takýchto sporoch je
výslovne zverené súdom (§ 125 zákona č. 400/2009 Z. z). K priznaným úrokom z omeškania uviedol, že

ak je zamestnávateľ v omeškaní s výplatou platu, je potom povinný uhradiť aj úroky z omeškania. Takýto
postup sa napriek absencii právnej úpravy v pracovnoprávnych vzťahoch vzťahuje obdobne aj v prípade
omeškania zamestnávateľa v štátnozamestnaneckom pomere, pri použití ustanovení Občianskeho
zákonníka a má svojim spôsobom sankčný charakter. Poukázal na judikatúru, podľa ktorej úroky zomeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať
s dlžnou sumou (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/319/1999).

17. K namietanému brutto doplatku k osobnému príplatku odvolací súd vyslovil právny názor (ods. 17
uznesenia), že žalovaný je povinný tento doplatiť v brutto vyjadrení s poukazom na § 114 zákona č.
400/2009 Z. z. a z odkazu v § 120 predmetného zákona na ustanovenia § 129 až § 132 Zákonníka práce,
upravujúce spôsob výplaty mzdy a vykonávanie zrážok zo mzdy. Z § 114 ods. 3 zákona č. 400/2009
Z. z., ktorý definuje, čo sa považuje za priemerný čistý funkčný plat štátneho zamestnanca vyplýva, že

plat a funkčný plat sú peňažné plnenia neočistené od zákonných zrážok; preto v prípade uplatnenia
nároku na doplatenie osobného príplatku ako zložky funkčného platu, t. j. hrubého platu, neočisteného
od zrážok (na poistné, na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
zdravotné poistenie a preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti), možno priznať úrok z omeškania
z celej istiny rovnajúcej sa hrubému funkčnému platu, resp. jeho zložke (osobného príplatku) a to najmä
s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadny všeobecne záväzný právny predpis neustanovuje, že pre účely

výpočtu doplatku k funkčnému platu štátneho zamestnanca sa má použiť čistý funkčný plat. Odvolací
súd tak v tejto časti podanému odvolaniu nevyhovel.

18. Odvolací súd sa v napadnutej časti stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že
doplatok k osobnému príplatku, ktorý je predmetom tohto sporu, je zložkou mzdy, ktorá sa v dôsledku

rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa o jej priznaní stala zložkou mzdy nárokovateľnou, a
keďže žalovaný žalobcovi osobný príplatok priznal, mohol sa súd zaoberať iba otázkou, či zníženie
osobného príplatku bolo oprávnené a teda v súlade s vnútornými mzdovými predpismi žalovaného.
Predpokladom pre rozhodnutie v prejednávanom spore s poukazom na § 89 ods. 1 zákona č. 400/2009
Z. z. ako aj na čl. 18 Nariadenia o služobnom poriadku štátnych zamestnancov v služobnom úrade

Ministerstva vnútra SR č. 23/2013 (č. l. 149 spisu) bolo teda zistenie, že žalovaný znížil žalobcovi
osobný príplatok v rozpore s právnymi predpismi, resp. s vnútornými predpismi žalovaného, v prípade
vyhovenia žalobe v časti týkajúcej sa doplatenia osobného príspevku, resp. zistenie o opaku, v prípade
zamietnutia žaloby v tejto časti. Bolo preto potrebné vykonať dokazovanie, či namiesto priameho
nadriadeného vedúceho zamestnanca dotknutého zamestnanca o zmenách v osobnom príplatku

rozhodol priamo zamestnávateľ, resp. taký vedúci zamestnanec zamestnávateľa, ktorý je v rozhodnom
čase vzhľadom na svoje pracovné zaradenie spôsobilý prijať záver o kvalite výkonu pracovnej
činnosti zamestnanca, o ktorého osobný príplatok sa jedná. Skonštatoval, že za účelom preukázania
zodpovedného nadriadeného vedúceho zamestnanca bude potom potrebný žalovaným navrhnutý
výsluch svedka K.. R. Z., ktorý bol v rozhodujúcom čase vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, a

ktorý podal návrh na zníženie osobného príplatku žalobcu, teda uvedený dôkaz je dôkazom, ktorý sa
týka skutočností rozhodujúcich pre ustálenie skutkového stavu v prejednávanej veci.

19. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vec v napadnutej časti opätovne prejednať na pojednávaní,
riadne podľa návrhov strán vykonať dokazovanie, poskytnúť stranám možnosť realizácie ich práva byť

prítomný pri vykonávaní dôkazov a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, na základe takto vykonaných
dôkazov ustáliť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie súdu, ktoré bude vo vzťahu k zistenému
skutkovému stavu preskúmateľné, teda v napadnutej časti opätovne rozhodnúť a svoje závery o
skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodniť. Súdu prvej inštancie uložil vykonať všetky
navrhnuté dôkazy smerujúce k zisteniu kvality plnenia pracovných úloh zo strany žalobcu, keď

hodnotenie kvality výkonu práce zamestnanca je v kompetencii príslušných vedúcich zamestnancov,
ktorým bol práve svedok K.. R. Z., ktorý v rozhodnom čase (vzhľadom na svoje pracovné zaradenie) bol
spôsobilý prijať záver o kvalite výkonu pracovnej činnosti žalobcu, keďže bol vedúcim zamestnancom,
ktorý podpisoval písomné hodnotenie výkonu práce žalobcu vyhotovené ku dňu 17.10.2014. Súčasne
uložil doplniť dokazovanie aj navrhovaným svedkom T. V..

20. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že po vrátení veci viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
v uznesení č. k. 16CoPr/10/2018-205, zo dňa 31.7.2020, doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu a
svedka K.. R. Z.. Upustil pritom od výsluchu žalovaným navrhnutého svedka R.. T. V., nakoľko žalovaný
vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 4.2.2022 (č. l. 278 spisu) oznámil, že na výsluchu

tohto svedka netrvá, keďže v časti namietanej diskriminácie bola žaloba zamietnutá rozsudkom súdu
prvej inštancie a v tejto časti rozsudok nebol odvolaním napadnutý. Konštatoval tiež, že na pojednávaní
konanom dňa 19.5.2022 pripustil zmenu žalobného návrhu na základe návrhu žalobcu doručeného súdu
dňa 5.2.2021, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti uhradiť žalobcovi doplatok k osobnému príplatku spríslušenstvom aj za obdobie od mája 2018 do novembra 2019 vo výške 6.270 eur, spolu s príslušnými
úrokmi z omeškania. Na tomto pojednávaní zároveň doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu, ktorý
uviedol, že pracoval v štátnej službe na Okresnom úrade Námestovo, katastrálny odbor, vo funkcii

samostatný radca, a to do dňa 30.11.2019, keď dostal výpoveď z organizačných dôvodov ako jediný
zamestnanec, čím boli naplnené vyhrážky vedúceho odboru K.. R. Z., ako jeho reakcia na podanie danej
žaloby. Doplnil, že voči tomuto skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru podal aj žalobu na súd, ale
nakoľko ho oslovili z Okresného úradu Tvrdošín, katastrálny odbor, aby nastúpil do dočasnej štátnej
služby, kde by pôsobil do odchodu do predčasného dôchodku, žalobu o neplatnosť výpovede zobral

späť.

21. Zo svedeckej výpovede svedka K.. R. Z. na pojednávaní dňa 19.5.2022 súd prvej inštancie zistil, že
svedok pracoval na katastrálnom úrade ako vedúci katastrálneho odboru. Uviedol, že nebol priamym
nadriadeným žalobcu, jeho priamym nadriadeným bol vedúci právneho oddelenia R. T.. V prípade
priznania osobného ohodnotenia (osobného príplatku) alebo jeho zmeny v podobe zníženia alebo

zvýšenia, toto na žalobcu vypracovával vedúci právneho oddelenia. Každý vedúci bol zodpovedný
za tieto hodnotenia a svedok vypracovával hodnotenia vedúcich oddelení. Svedok uviedol, že nikdy
nemoholzasahovaťdo otázok,ktorépatrilidokompetencievedúcichoddelení,malriadiacučinnosťabol
zodpovedný za celý kataster. So žalobcom nemal viac menej žiaden vzťah, poznal ho ako zamestnanca
a o jeho práci vedel len z podkladov ktoré mu predložil vedúci oddelenia. Vypovedal, že žalobca patril

k priemerným zamestnancom. Správanie sa žalobcu bolo nielen voči stránkam, ale aj voči kolegom
arogantné, chodili sa k nemu ako vedúcemu sťažovať občania na jeho správanie a aj niektoré kolegyne,
nevedel však uviesť, či na žalobcu podal jeho nadriadený R. T. návrh na zníženie osobného príplatku.
Zníženie osobného príplatku so žalobcom prerokoval po predchádzajúcom rozhovore s prednostom
úradu, avšak toto svoje tvrdenie nevedel preukázať, keďže o tom neexistuje písomný záznam. Počas

svojej svedeckej výpovede na otázku žalovaného však uviedol, že R. T. vypracoval návrh na zníženie
osobného príplatku žalobcu a svedok ho iba podpísal.

22. Súd prvej inštancie na ozrejmenie uviedol, že osobný príplatok je prostriedok, ktorým môže
zamestnávateľ u zamestnanca oceniť jeho mimoriadne schopnosti, dosahované pracovné výsledky

alebo vykonávanie práce nad rámec zmluvných povinností. Osobný príplatok v zásade nie je
nárokovateľnou zložkou mzdy zamestnanca, ale ak už osobný príplatok príslušný vedúci zamestnanca
navrhol, mali by sa pri jeho znížení, resp. odňatí dodržiavať zákonné podmienky. Dodal, že si je vedomý,
že na osobný príplatok osoba nemá nárok a nemôže sa priznania osobného príplatku domáhať ani
súdnou cestou, keďže ide o nenárokovateľnú zložku príjmu, avšak v prípade, že osobný príplatok je

už priznaný, zamestnávateľ (v tomto prípade príslušný nadriadený) ho môže odňať alebo znížiť len z
určitého dôvodu, po náležitom písomnom odôvodnení tak, ako to stanovuje zákon. Podmienky a rozsah
priznania osobného príplatku môže upravovať aj interný právny predpis zamestnávateľa. Doplnil, že je
plne v kompetencii zamestnávateľa rozhodnúť o tom, či prizná svojmu zamestnancovi osobný príplatok
alebo mu ho odníme a je zrejmé, že osobný príplatok tvorí nenárokovateľnú zložku mzdy (viď tiež

uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 119/2012).

23. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ zákonodarca, prípadne
zamestnávateľ interne upravil a žiadal od príslušného nadriadeného písomný a odôvodnený návrh

týkajúcisazníženiaosobnéhopríplatku,jepotrebné,abytakéhoodôvodnenieboloajvsúladesnázorom
príslušného nadriadeného, že došlo k takému porušeniu pracovnej disciplíny u podriadeného, ktoré
odôvodňuje zníženie osobného príplatku. V zmysle čl. 18 ods. 1 Nariadenia o služobnom poriadku
štátnych zamestnancov v služobnom úrade Ministerstva vnútra SR č. 23/2013 vedúci zamestnanec s
personálnou pôsobnosťou môže štátnemu zamestnancovi priznať osobný príplatok v zmysle zákona o

štátnej službe. Na priznanie osobného príplatku nie je právny nárok. Z § 89 ods. 2 zákona
č. 400/2009 Z. z. vyplýva, že osobný príplatok podľa odseku 1 možno zvýšiť, znížiť alebo odňať na
základe úrovne kvality plnenia služobných úloh alebo pri zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa
§ 32.

24. Zhodnotiac dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti mal súd prvej inštancie z takto vykonaného
dokazovania preukázané a to predovšetkým z listinného dôkazu „OSOBNÝ PRÍPLATOK“ zo dňa
19.2.2015, účinný k 1.3.20215 (č. l. 8 spisu), že tento návrh na zníženie osobného príplatku žalobcu
predložil K.. R. Z., ktorý podľa zhodných tvrdení strán sporu a aj menovaného pracoval na katastrálnomúrade ako vedúci katastrálneho odboru, nebol však priamym nadriadeným žalobcu. V prípade priznania
nároku teda vypracovanie hodnotenia zamestnanca (žalobcu) na osobný príplatok alebo jeho zmeny v
podobe zníženia alebo zvýšenia mal vypracovávať vedúci právneho oddelenia R. T.. Z listinného dôkazu

„Hodnotenie zamestnancov odboru“ zo dňa 17.10.2014 č. OU-NO-KO-3618/2014 (č. l. 16 spisu) mal
za preukázané, že toto hodnotenie, naviac veľmi kladne hodnotiace prácu žalobcu vypracovával opäť
svedok K.. R. Z., a to namiesto priamo nadriadeného vedúceho zamestnanca právneho oddelenia R.
T.. Tvrdenie svedka K.. R. Z., že ho vypracovával R. T. a on ho iba podpisoval sa javí s najväčšou
pravdepodobnosťou ako nepravdivé a v rozpore s doposiaľ vykonaným dokazovaním. Predovšetkým

v záhlaví tohto hodnotenia je uvedené „Vybavuje/Linka K.. R. Z.“ a toto je aj svedkom podpísané. Z
prehlásenia R. T. zo dňa 12.3.2015 (č. l. 14 spisu) zároveň súd prvej inštancie zistil, že R. T. ako priamy
nadriadený žalobcu čestne prehlásil, že v období od 1.1.2014 do 1.3.2015 písomne nevyhodnocoval
plnenie služobných úloh žalobcu ako štátneho zamestnanca a taktiež nežiadal služobný úrad o zníženie
osobného príplatku. Prehlásil, že žalobca si svoje pracovné povinnosti plnil včas a zodpovedne. S
poukazom na uvedené dospel k záveru, že k zníženiu osobného príplatku žalobcu nedošlo zákonným

spôsobom, a to na návrh príslušného nadriadeného.

25. Zároveň dodal, že ak dôvodom pre zníženie osobného príplatku malo byť iba svedkami T.. Y. Š. E.
K.. R. Z. tvrdené nevhodné správanie žalobcu voči ostatným zamestnancom a občanom, toto porušenie
pracovnej disciplíny žalobcom nemal za preukázané, keď žalovaný nepredložil jediný dôkaz o jeho

pravdivosti a teda neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Doplnil, že ak malo dochádzať zo strany
žalobcu k takému vážnemu porušovaniu pracovnej disciplíny a v tak tvrdenej miere, je potom otázne,
prečo žalovaný nepostupoval tak, ako mu to ukladá v šiestej časti článok 21 Nariadenia č. 23/2013
zo dňa 23.12.2013, zverejneného v čiastke 104 Vestníka Ministerstva vnútra SR č. 185/2013 (č. l.
138 spisu). S poukazom na uvedené uviedol, že ak zákonodarca žiada od príslušného nadriadeného

písomné odôvodnenie zníženia osobného príplatku, poskytuje predovšetkým ochranu podriadeným,
aby k odňatiu služobného príplatku nedochádzalo svojvoľným spôsobom. Ak dôvodom pre zníženie
osobného príplatku malo byť porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, zisťoval, či zo strany žalobcu
dochádzalo k porušeniu pracovnej disciplíny, avšak táto skutočnosť preukázaná nebola, preto uzavrel,
že spôsob, akým žalovaný postupoval pri znížení osobného príplatku žalobcu, porušuje základné

istoty zamestnancov. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu po doplnení
dokazovania výsluchom svedka K.. R. Z. k otázke zákonnosti postupu zníženia osobného príplatku
žalobcu dospel po takto vykonanom dokazovaní k záveru, že žalovaný nepreukázal, že k odňatiu
osobného príplatku žalobcovi došlo zákonným spôsobom a zo zákonných dôvodov, preto podanú žalobu
vyhodnotil ako dôvodnú.

26. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 4 ods. 1, § 11 ods. 1
písm. a) a písm. b), § 32 ods. 1, ods. 2 a § 89 ods. 1, ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej
službe rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Doplnil, že v zmysle § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, nakoľko žalovaný nedôvodne znížil

osobný príplatok žalobcu, avšak od 16.3.2016 priznal úrok iba vo výške 5 % ročne a vo zvyšku žalobu
zamietol, nakoľko sadzba úrokov z omeškania v právnych vzťahov vzniknutých od 16.3.2016 je zvýšená
o 5 percentuálnych bodov ako základná úroková sadzba ECB (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 C. s. p., keď úspech

žalobcu pozostáva z priznanej sumy 6.270 eur spolu s príslušenstvom a neúspech v časti v ktorej
bolo konanie zastavené (t. j. v časti uloženia povinnosti vyplácať žalobcovi osobný príplatok zvýšený
o 110 eur ku mzde za jednotlivé mesiace do budúcna, počnúc najbližším výplatným termínom po
právoplatnostirozsudku,včastiuloženiapovinnostiuhradiťžalobcovisumu627,05euratitulomfinančnej
straty na povinných zrážkach zo mzdy uplatňujúcu si pri daňovom bonuse na manželku a v časti

uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi rozdiel na vymeriavacom základe pre výpočet odvodov vo výške
518,65 eura), keďže procesné zavinenie na zastavení konania nesie žalobca a tiež v časti žalobného
nároku vo výške 2.000 eur titulom diskriminácie, v ktorej časti bola žaloba zamietnutá. Úspech žalobcu
tak predstavuje vo vyhovujúcej časti plný úspech, ktoré trovy konania je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi a nepatrný neúspech žalobcu v zostávajúcej časti späťvzatia a zamietnutia, avšak žalobcovi

(žalovanému - pozn. odvolacieho súdu) preukázateľne trovy konania nevznikli a tieto si v konaní ani
neuplatnil.27. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.
Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.)
bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. Namietal, že žalobca nepodal žalobný návrh, predmetom ktorého by bolo preskúmanie odňatia
jeho osobného príplatku, predmetom žaloby bolo len doplatenie rozdielu medzi odňatým a vyplácaným

osobným príplatkom. Žalobca žiadnym spôsobom nenavrhol, aby bolo rozhodnuté o tom, či k odňatiu
osobného príplatku došlo v súlade alebo v rozpore so zákonom. Vo vzťahu k rozhodnutiu o odňatí
osobného príplatku zdôraznil, že zákon
č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe neukladal v danom čase povinnosť písomne hodnotiť činnosť
zamestnanca, ani písomne riešiť odňatie osobného príplatku, a teda zákonné podmienky boli
naplnené. Nakoľko zákon č. 400/2009 Z. z. spôsob odňatia osobného príplatku štátneho zamestnanca

neustanovoval, bol zvolený postup podľa Nariadenia o služobnom poriadku štátnych zamestnancov
v služobnom úrade žalovaného, v zmysle ktorého návrh na zníženie či odňatie osobného príplatku
štátneho zamestnanca predkladá priamo nadriadený vedúci zamestnanec, pričom predchádzajúce
písomné oznámenie o znížení kvality úrovne plnenia služobných úloh nie je podmienkou pre uplatnenie
možnosti zníženia či odňatia osobného príplatku. Žiaden právny predpis v posudzovanom čase a

ani kolektívna zmluva neustanovovali povinnosť odôvodniť rozhodnutie o zvýšení, znížení či odňatí
osobného príplatku zamestnanca v štátnej službe.

29. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že odňatie osobného príplatku bolo svojvoľné,
nakoľko príslušný nadriadený zamestnanec postupoval správne v čase, keď zistil, že štátny

zamestnanec neplní úlohy riadne a kvalitne. Bol názoru, že súd nemôže rozhodovať o tom, ako štátny
zamestnanec vykonáva svoju prácu a ako má byť odmeňovaný, pričom zákon č. 400/2009 Z. z. pojem
„zníženie kvality plnenia služobných úloh“ bližšie nešpecifikuje, závisí preto od plnenia konkrétnych
okolností ako vedúci štátny zamestnanec v danom prípade vyhodnotí úroveň plnenia služobných
úloh podriadeného. Cieľom osobného príplatku je dlhodobo oceniť kvalitné, nadštandardné pracovné

výsledky, prípadne výkon štátnej služby nad rozsah služobných povinností, ak však vedúci zamestnanec
dospeje k záveru, že uvedené skutočnosti sa zmenili, môže dôjsť k zníženiu alebo odobratiu osobného
príplatku, pričom poukázal na čl. 18 ods. 3 služobného poriadku štátnych zamestnancov v služobnom
úrade žalovaného (Nariadenie č. 23/2013 - pozn. odvolacieho súdu), v zmysle ktorého predchádzajúce
písomné oznámenie priamo nadriadeného vedúceho zamestnanca o znížení úrovne kvality plnenia

služobných úloh štátnemu zamestnancovi nie je podmienkou zníženia osobného príplatku alebo jeho
odňatia. Sumarizujúc uviedol, že pre zníženie osobného príplatku postačuje hodnotenie (a to bez
predpísanej formy a náležitostí), na základe ktorého vedúci zamestnanec zistí, že štátny zamestnanec
neplní služobné úlohy kvalitne, čo bolo aj prípadom žalobcu.

30. Zotrval na argumentácii, že osobný príplatok štátneho zamestnanca je nenárokovateľná zložka
funkčného platu, na ktorú nevzniká právny nárok, je variabilná a viazaná na splnenie stanovených
podmienok a pracovný výkon zamestnanca a zotrval tiež na tom, že postup pri odňatí osobného
príplatku v posudzovanom prípade bol správny a v súlade s platným zákonom. Oponoval záveru súdu
prvej inštancie, že návrh na zníženie osobného príplatku nebol daný príslušným nadriadeným (ods. 47

napadnutého rozhodnutia). Poukázal na to, že danou otázkou sa zaoberal aj Krajský súd v Bratislave
v uznesení sp. zn. 16CoPr/10/2018, zo dňa 31.7.2020, kde v ods. 20 uviedol, že: „...nie je vylúčené,
aby o zmenách v osobnom príplatku rozhodol priamo zamestnávateľ, resp. taký vedúci zamestnanec
zamestnávateľa, ktorý je v rozhodnom čase vzhľadom na svoje pracovné zaradenie spôsobilý prijať
záver o kvalite výkonu pracovnej činnosti zamestnanca, o ktorého osobný príplatok sa jedná.“ Na

základe uvedeného bol názoru, že návrh na zníženie osobného príplatku žalobcu podal na to oprávnený
zamestnanec. Do pozornosti dal tiež výpoveď svedka K.. R. Z., z ktorej vyplynulo, že na žalobcu boli
opakovane podávané ústne sťažnosti, pričom sám svedok uviedol ako príklad arogantné správanie
žalobcu voči nemu.

31. Rozporoval tiež záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku na úrok z omeškania a dôvodil,
že Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto bolo potrebné skúmať, či je možné
použiť právnu úpravu Občianskeho zákonníka, ako aj riadne odôvodniť prípadné použitie. Namietal,
že v konaní nedošlo k riadnemu odôvodneniu, keď Zákonník práce síce zakotvuje v § 1 subsidiárnupôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce, avšak
súčasne možno z takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti vyvodiť tú skutočnosť, že na pracovnoprávne
vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto

sú upravené v jeho ôsmej časti. Do pozornosti dal aj rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní vedenom
pod sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili
okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili
základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces. Pre
prípad, ak by mal odvolací súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, namietal priznanie

výšky úrokov z omeškania zo sumy osobného príplatku (z dôvodu potreby vykonania odvodov do
zdravotnej, sociálnej poisťovne a na daň), keď žalobca by osobne celou takto vyplatenou sumou
nemohol disponovať ani v prípade, ak by mu bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Poukázal
na to, že mzda podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto) a zamestnancovi je do dispozície
odovzdaná len mzda „očistená“ od takýchto povinných platieb, t. j. mzda netto, preto priznanie úroku
z omeškania stanoveného zo mzdy brutto považoval za v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi.

32. Za inú vadu konania označil absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia, vedúcu k neúplnosti,
nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, čo vedie k porušeniu práva na súdnu
ochranuaspravodlivýproces,pričomvdanejsúvislostipoukázalnaprávnezáveryuvedenévrozhodnutí

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/2006 a tiež v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/5/1997
(R 111/1998).

33. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vyhodnotil odvolanie žalovaného ako nedôvodné. Odmietol
argumentáciu, že žaloba nesmerovala na rozhodnutie o zákonnosti odňatia osobného príplatku, keďže

súčasťou žalobného návrhu bolo, že žaloba je podaná na porušenie § 89 ods. 2 zákona č. 400/2009
Z. z. služobným úradom (Okresným úradom v Námestove) v spojitosti s § 4 ods. l zákona č. 400/2009
Z. z.. Zdôraznil, že v § 89 ods. 2 je uvedené, že nemôže dôjsť k zníženiu osobného príplatku z iných
ako uvedených dôvodov, a to na základe zmeny úrovne kvality plnenia služobných úloh alebo pri zmene
štátnozamestnaneckého pomeru, pričom bolo jednoznačne dokázané, že ani k jednému z uvedených

dôvodov nedošlo. Naopak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojej obhajoby, že k zníženiu
osobného príplatku žalobcovi došlo zákonným spôsobom. Odmietol pritom tvrdenie žalovaného, že
chýbajúce predchádzajúce písomné oznámenie o znížení kvality úrovne (pričom bol dokázaný opak,
a teda výborné plnenie štátnozamestnaneckých úloh), či neodôvodnenie takéhoto rozhodnutia znížiť
osobný príplatok je správne a dostatočné, keď vedome opomína Nariadenie č. 23/2013, rovnako tak aj

Nariadenie služobného úradu
č. 11/2016.

34. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o nenárokovateľnosti osobného príplatku bol názoru, že
žalovaný nemá nárok opakovane podávať rovnaké odvolacie dôvody, ak sa s nimi už raz odvolací súd

vysporiadal. Za zavádzajúci považoval poukaz na výpoveď svedka K.. R. Z., nakoľko práve písomné
hodnotenia menovaného tvrdia, že si plnil služobné povinnosti v požadovanom rozsahu, kvalite, pri
dodržiavaní etických kódexov a služobnej disciplíny a aj vo výpovedi svedok uviedol, že so žalobcom
nemal žiadny vzťah a jeho prácu poznal len z podkladov predložených vedúcim zamestnancom. Dal do
pozornosti, že falošné písomné tvrdenia daného svedka o tom, že žalobca verbálne útočil na prednostu

okresného úradu T.. Y. Š., boli nielen samotným svedkom pri výsluchu, ale aj výsluchom svedka T..
Š. popreté. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného k úroku z omeškania poukázal na skutočnosť, že
priznaným úrokom z omeškania sa tiež zaoberal odvolací súd s dostatočným odôvodením a taktiež
poukázaním na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/76/2011 a sp. zn. 4Obo/319/1999.
Poukaz na rozhodnutie Ústavného súdu v SR v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 494/2013 označil

za irelevantný, nakoľko v predmetnom konaní síce všeobecné súdy, ktoré nepriznali úrok z omeškania
neporušili základné práva zamestnanca, avšak toto konanie nenastolilo judikatúru, nepôsobí ako
„precedens“ a už vôbec sa nedá aplikovať analogicky.

35. Zdôraznil tiež, že nevyplatením časti funkčného platu došlo reálne k omeškaniu zamestnávateľa k

časti výplaty, na základe čoho je žaloba v časti úrokov z omeškania zákonná a plní tzv. paušalizovanú
náhradu škody, ku ktorej nezákonným konaním zamestnávateľa jednoznačne došlo. Rovnako dal do
pozornosti, že súd prvej inštancie a aj odvolací súd sa dostatočne zaoberali otázkou zohľadnenia
odvodov do zdravotnej a sociálnej poisťovne a na daň, keď pripomenul, že chýbajúcou funkčnou časťouplatu bol a je ukrátený na sociálnych dávkach ako bolo vyplácanie PN, dovolenky či aktuálne priznaného
dôchodku. Nestotožnil sa tiež s tvrdením žalovaného o nedostatočnom a nezrozumiteľnom odôvodnení
a o porušení práva na spravodlivý proces a mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal

so všetkými podstatnými skutočnosťami a viazaný odvolacím súdom splnil všetky potrebné úkony
smerujúce k zákonnému rozhodnutiu pri dodržiavaní práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

36. Žalovaný v odvolacej replike len zotrval na svojich tvrdeniach a právnej obhajobe v plnom rozsahu,
pričom nepovažoval za potrebné bližšie sa vyjadriť.

37. Žalobca na odvolaciu repliku žalovaného nereagoval.

38. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o

prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil
(§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.1.2026 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

39. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie

posúdil otázku potreby preskúmania, či zníženie osobného príplatku žalobcovi bolo v súlade so zákonom
atiežotázkunárokovateľnostiosobnéhopríplatkužalobcomvzmyslezáverovodvolaciehosúdu,ktorými
bol viazaný, keď odvolací súd v uznesení č. k. 16CoPr/10/2018-205, zo dňa 31.7.2020 uviedol, že:
„...doplatok k osobnému príplatku, ktorý je predmetom tohto sporu, je zložkou mzdy, ktorá sa v dôsledku
rozhodnutia žalovaného ako zamestnávateľa o jej priznaní, stala zložkou mzdy nárokovateľnou, a keďže

žalovaný žalobcovi osobný príplatok priznal, mohol sa súd zaoberať iba otázkou, či zníženie osobného
príplatku bolo oprávnené a teda v súlade s vnútornými mzdovými predpismi žalovaného. Odvolací
súd v tejto súvislosti konštatuje, že predpokladom pre rozhodnutie v prejednávanom spore bolo teda
zistenie, že žalovaný znížil žalobcovi osobný príplatok v rozpore s právnymi predpismi, resp. vnútornými
predpismi žalovaného, v prípade vyhovenia žalobe v časti týkajúcej sa doplatenia osobného príspevku,

resp. zistenie o opaku, v prípade zamietnutia žaloby v tejto časti.“

40. Aj keď ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného smerujúcu voči záveru súdu prvej
inštancie, že k zníženiu osobného príplatku nedošlo zákonným spôsobom, a to na návrh príslušného
nadriadeného R. T. ako priameho nadriadeného vedúceho zamestnanca žalobcu, k čomu poukazuje na

už prezentovaný záver v uznesení č. k. 16CoPr/10/2018-205, zo dňa 31.7.2020 (ods. 33 napadnutého
rozhodnutia), že K.. R. Z. v rozhodnom čase vzhľadom na svoje pracovné zaradenie bol osobou
spôsobilou prijať záver o kvalite výkonu pracovnej činnosti žalobcu, uvedená skutočnosť nič nemení
na dôvodnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní nepreukázal, že k zníženiu osobného
príplatku žalobcovi došlo zo zákonných dôvodov.

41. Hoci sa možno stotožniť s argumentáciou žalovaného, že zákon č. 400/2009 Z. z. neupravoval
spôsob odňatia, resp. zníženia osobného príplatku štátneho zamestnanca, v
§ 89 ods. 2 stanovoval, že osobný príplatok možno zvýšiť, znížiť alebo odňať na základe úrovne
kvality plnenia služobných úloh alebo pri zmene štátnozamestnaneckého pomeru. Nakoľko v konaní

nebolo sporné, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru v rozhodnom období u žalobcu nedošlo,
na žalovanom tak spočívalo v konaní dôkazné bremeno preukázať, že k zníženiu osobného príplatku
žalobcovi došlo na základe zmeny úrovne kvality plnenia služobných úloh zo strany žalobcu.

42. V súvislosti s uvedeným odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že Nariadenie o služobnom

poriadku štátnych zamestnancov v služobnom úrade žalovaného č. 23/2013 neustanovovalo povinnosť
predchádzajúceho písomného oznámenia o znížení kvality úrovne plnenia služobných úloh a tiež ani
povinnosť vydania odôvodneného rozhodnutia o znížení osobného príplatku štátneho zamestnanca,
nezbavuje žalovaného povinnosti preukázať dôvodnosť rozhodnutia v danom prípade o znížení
osobného príplatku v nadväznosti na kritériá uvedené vo vyššie cit. § 89 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z..

43. Súd prvej inštancie pritom správne poukázal na rozpornú výpoveď K.. Z., ako v tom čase vedúceho
katastrálneho odboru, ktorý najprv tvrdil, že k zníženiu pristúpil len na základe podkladov od priameho
nadriadeného žalobcu, nikdy do tohto nezasahoval a o práci žalobcu vedel len z týchto podkladov(pričom podľa prehlásenia zo dňa 12.3.2015 R. T. ako priamy nadriadený nevyhodnocoval plnenie
služobných úloh žalobcu v období od 1.1.2014 do 1.3.2015), avšak následne už uviedol, že o žalobcovi
mal informáciu, že je arogantný ku kolegom aj stránkam. Ak dôvodom na zníženie osobného príplatku

bolo tvrdené správanie sa žalobcu, žalovaný bol povinný toto tvrdenie preukázať, ale toto dôkazné
bremeno neuniesol, rovnako ako nepreukázal tvrdenie o tom, že dôvodom na zníženie osobného
príplatku žalobcovi mali byť jeho verbálne útoky na T.. Y. Š., ktorý však toto tvrdenie žalovaného vyvrátil,
keďvosvojejsvedeckejvýpovedivýslovneuviedol,žeoverbálnomútokužalobcunajehoosobunepočul
a ani nič také netvrdil.

44. V nadväznosti na námietky žalovaného o dôvodnosti úrokov z omeškania a ich priznanie zo
sumy osobného príplatku „neočistenej“ od povinných odvodov a platieb odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že s nedôvodnosťou predmetných námietok žalovaného sa vysporiadal už v uznesení č.
k. 16Co/10/2018-205, zo dňa 31.7.2020 (ods. 17 uznesenia), kde uviedol, že: „Je notorietou, že v
prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu a plat neposkytne zamestnancovi v dohodnutej

dobe, resp. v prípade absencie takejto dohody najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho
mesiaca, je v omeškaní; a z dôvodu omeškania je povinný zamestnancovi uhradiť nielen plat, ale aj
úroky z omeškania. Pretože žiadny pracovnoprávny predpis nezakotvuje výšku úrokov z omeškania, v
pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje v týchto prípadoch podľa občianskoprávnych predpisov (§ 1
ods. 4 Zákonníka práce); rovnako by sa preto malo postupovať aj v prípade omeškania zamestnávateľa

v štátnozamestnaneckom pomere, aj keď § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. neodkazuje výslovne na § 1
ods. 4 Zákonníka práce.“

45.„Okremtohoprivýkladeaposudzovaníjednotlivýchustanoveníprávnehopredpisutrebarešpektovať
ich význam z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku, a nie izolovane. Žiadať vyplatenie platu

aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za čosi neobvyklého, nemravného či snáď
dokonca protiprávneho (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vydané pod sp. zn. 2Cdo/76/2011).
Občiansky zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady
škody (§ 519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu.
Aj podľa judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za

stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR vydaný pod sp.
zn. 4Obo/319/1999). Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter
zabezpečovací, sankčný a kompenzačný, a inak to nemôže byť ani v štátnozamestnaneckom pomere.
Odo dňa nasledujúceho po dni márneho uplynutia lehoty na výplatu platu štátneho zamestnanca sa teda
zamestnávateľ, t. j. služobný úrad, dostáva do omeškania so splnením peňažného dlhu podľa § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka (z dôvodu, že zákon č. 400/2009 Z. z. osobitné ustanovenia o omeškaní a
úrokoch z omeškania neobsahuje) a vzniká mu tak povinnosť zaplatiť štátnemu zamestnancovi aj úroky
z omeškania vo výške určenej nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.“

46. „V prípade ak vznikne služobnému úradu nedoplatok na plate, resp. funkčnom plate štátneho

zamestnanca, je povinný ho doplatiť v brutto vyjadrení, čo je zrejmé z § 114 zákona č. 400/2009 Z. z. a
z odkazu v § 120 predmetného zákona na ustanovenia § 129 až
§ 132 Zákonníka práce, upravujúce spôsob výplaty mzdy a vykonávanie zrážok zo mzdy. Z
§ 114 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z., ktorý definuje, čo sa považuje za priemerný čistý funkčný plat
štátneho zamestnanca vyplýva, že plat a funkčný plat sú peňažné plnenia neočistené od zákonných

zrážok; preto v prípade uplatnenia nároku na doplatenie osobného príplatku ako zložky funkčného platu,
t.j.hrubéhoplatu,neočistenéhoodzrážok(napoistné,nanemocensképoistenie,dôchodkovépoistenie,
poistenie v nezamestnanosti, zdravotné poistenie a preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosť),
možno priznať úrok z omeškania z celej istiny rovnajúcej sa hrubému funkčnému platu, resp. jeho zložke
(osobného príplatku); a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadny všeobecne záväzný právny

predpis neustanovuje, že pre účely výpočtu doplatku k funkčnému platu štátneho zamestnanca sa má
použiť čistý funkčný plat.“

47. Na doplnenie uvedenej argumentácie odvolací súd dáva do pozornosti, že námietku nemožnosti
aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o úrokoch z omeškania vzhľadom na § 1 ods. 4 Zákonníka

práce posudzoval Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017,
kedy dospel k záveru, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči
zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., pričom ustanovenie § 1 ods.4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. S poukazom na uvedené
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil, keď dospel k záveru o dôvodnosti žalobcom
uplatneného nároku na úroky z omeškania v časti, v ktorej žalobcovi uvedený nárok priznal.

48. Pretože žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie, hoci čiastočne z iných dôvodov, ako vo výroku vecne správny potvrdil.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní
plný úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).