Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. apríl 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/45/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113205282
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8113205282.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne Q.. K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W. XXX/XX, XXX XX K., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov
163/66,08901Svidník,protižalovanémuSlovenskejrepublike,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivosti
SR so sídlom v Bratislave, Račianska 1523/71, IČO: 00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy, o
odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 16.04.2018 č. k. 9C/49/2013-248
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 10.000 eur,

titulom ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti vo výroku I. mení rozsudok
tak, že žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 30.800 eur zamieta.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov celého konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo„súd“)napadnutýmrozsudkomrozhodol,cit.:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 190.800,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.“
2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy
vo výške 15.380 420 Sk s 9 % úrokom z omeškania od 26.01.2007 do zaplatenia titulom náhrady
nemajetkovej ujmy za väzbu a za vedené trestné stíhanie skončené jej oslobodením spod obžaloby. Súd
prvej inštancie poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav s poukázaním
na okolnosti prípadu, ktoré spadajú do obdobia rokov XXXX - XXXX, na obsah pripojených listinných
dôkazov, dokazovanie výsluchom svedkov a uviedol, že dňa XX.X.XXXX Obvodný úrad vyšetrovania

PZ K. J. H.: M vzniesol obvinenie proti T. S. a Q.. K. F. (žalobkyni) za trestný čin vydierania formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona, z dôvodu, že zistené
skutočnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že v
presne nezistenom čase začiatkom roku XXXX obvinený S. a Q.. F. pod psychickým nátlakom vymohli
od poškodeného V. V., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom M. č. XXX, rodinný dom nachádzajúci sa v
kat. úz. M. ev. č. XXX aj s príslušenstvom v hodnote cca 1.000.000 Sk s tým, že ak na to nepristúpi, bude
on a jeho rodina fyzicky likvidovaná, kde následne o prevode nehnuteľnosti pod psychickým nátlakom

v K. spísali dňa X.X.XXXX zmluvu o prevode nehnuteľnosti z titulu predaja a kúpy.

3. Dňa XX.XX.XXXX Obvodný úrad vyšetrovania PZ K. J. H. vzniesol ďalšie obvinenie voči žalobkyni
pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b)Trestnéhozákona,lebozistenéskutočnostinasvedčujútomu,žebolspáchanýtrestnýčinajedostatočne
odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase začiatkom mesiaca august XXXX v popoludňajších
hodinách žalobkyňa vošla v doprovode doposiaľ nestotožneného ozbrojeného muža do bytu Q. K., nar.

XX.XX.XXXX v K., ul. K. č. XX, od ktorej požadovala sumu 500.000 Sk s odôvodnením, že tieto peniaze
dlhuje jej syn K., uvedenú čiastku jej mal odovzdať do konca mesiaca august XXXX, lebo v opačnom
prípade dá zastreliť ju, ako aj dá vystrieľať celú jej rodinu. Dňa XX.XX.XXXX v dopoludňajších hodinách
sa znovu ozval telefonicky neznámy muž, ktorý rozprával ruským prízvukom a dotazoval sa pani K., či
už majú pripravených 500.000 Sk, a že tieto majú odovzdať do 3 dní.

4. Žalobkyňa bola dňa XX.XX.XXXX vzatá do väzby uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. Ntv
XX/XX, pričom návrh na vzatie do väzby bol spracovaný Krajskou prokuratúrou K. pod č. XKv XX/XX
dňa XX.XX.XXXX a pôvodne adresovaný Obvodnému súdu K. J. Žalobkyňa bola väzobne stíhaná od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.

5. Dňa XX.XX.XXXX podala Krajská prokuratúra v K. na Krajský súd v Košiciach obžalobu na žalobkyňu
z dôvodu, že po viacerých verbálnych vyhrážkach nebohého T. S., adresovaných V. V. pre nesplatenie
pôžičky M. R., presne nezisteného dňa koncom mesiaca apríl alebo začiatkom mesiaca máj XXXX v
obývačke svojho bytu na ul. W. č. XX v K., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s nebohým T. S.,
spoločne sa vyhrážali V. V. fyzickou likvidáciou celej jeho rodiny prostredníctvom osôb ruskej národnosti,

ak tento neodpredá svoj rodinný dom s príslušenstvom nachádzajúci sa v katastrálnom území obce M.
č. XXX v okrese K. - okolie v hodnote 1.681.368,17 Sk manželke neb. T. S. V. S., v dôsledku čoho dňa
XX.XX.XXXX V. V. podpísal kúpnopredajnú zmluvu ohľadom vyššie uvedenej nehnuteľnosti, v ktorej
kúpna cena vo výške iba 600.000 Sk bola dopísaná dodatočne bez vedomia V. V.. Napriek tomu na ďalší
nátlak nebohého T. S. obdržiac od toho za spomínaný dom s pozemkom len čiastku približne 200.000

Sk, musel V. V. aj s rodinou už v letných mesiacoch roku XXXX opustiť rodinný dom a odsťahovať sa do
podnájmu v K., teda spoločným konaním iného hrozbou násilia nútila, aby niečo konal a spôsobila mu
takým činom značnú škodu, čím spáchala trestný čin vydierania vo forme spolupáchateľstva.

6. Krajská prokuratúra v A. podala na Krajský súd v Bratislave obžalobu zo dňa XX.XX.XXXX na

žalobkyňu preto, že dňa XX.XX.XXXX asi okolo XX hod. prišla s doposiaľ neznámym mužom, ktorý bol
ozbrojený pištoľou a v hovorovej reči používal ruský prízvuk do bytu poškodenej Q. K. v K., ul. K. č.
XX a požadovala od nej sumu 500.000 Sk ako vrátenie dlžoby, ktorú u nej mal mať poškodenej syn
K. K., pričom ju upozornila, že na polícii, prokuratúre, ako aj na súde má všetkých podplatených, má
pod palcom aj T., ktorí môžu jej celú rodinu vystrieľať, ak jej požadovanú sumu do konca mesiaca nedá.

Pri tomto rozhovore neznámy muž ukázal pištoľ, ktorú mal za opaskom, na čo žalobkyňa zrazantnila
svoju požiadavku s tým, že nežartuje a myslí to naprosto vážne, následne dňa XX.XX.XXXX asi okolo
XX.XX hod. vo svojom byte poškodená Q. K. prevzala telefonický odkaz, v ktorom jej neznámy muž
hovoriaci ruským prízvukom pripomenul, že uvedených 500.000 Sk musí vyplatiť v priebehu 3 dní, teda
spoločnýmkonanímhrozbounásiliainéhonútila,abyniečokonal,pričomtakýtočinspáchalasozbraňou,

čím spáchala trestný čin vydierania spolupáchateľstvom.

7. Rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 3T/394/00-1562 bola žalobkyňa podľa § 226 písm. a) Tr.
por. spod obžaloby oslobodená vo vzťahu ku skutku, ktorý sa jej kládol za vinu ako trestný čin vydierania
podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. účinného pred novelou č. 248/94 Z. z. vo forme spolupáchateľstva

podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť po vzájomnej dohode s nebohým T. S. spoločne
vyhrážkami V. V. fyzickou likvidáciou celej jeho rodiny prostredníctvom osôb ruskej národnosti ak
neodpredá svoj rodinný dom s prísl. tak, ako bol v obžalobe popísaný a tiež bola oslobodená spod
obžaloby za trestný čin kvalifikovaný ako trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods.
2 Tr. zák. k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa XX.XX.XXXX spolu s

neznámym mužom sa mala vyhrážať poškodenej Q. K. tak, ako je v obžalobe popísané. Z odôvodnenia
rozsudku v trestnej veci vyplýva, že proti obžalovanej Q.. K. neboli zabezpečené nijaké priame a
nepriame dôkazy, ktoré by vytvárali ucelený reťazec, z ktorých by sa mohol vytvoriť bezpečný záver
vylučujúci iné rozhodnutie, ako rozhodnutie o nevine obžalovanej. Súd ďalej uviedol, že zo spisového
materiálu sú zistiteľné okolnosti spochybňujúce dodržanie práva na spravodlivý proces od samého

počiatku obžalovanej Q.. F., pričom poukázal na spôsob vedenia výsluchov, spôsob vylúčenia orgánov
činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o vzatí do väzby, k dôvodom oznamovania zrušenia termínu
hlavného pojednávania a v neposlednom rade právo obžalovanej na spravodlivý proces spochybňuje ajsamotná dĺžka trestného konania, keď prvoinštančný súd vyhlásil rozsudok XX.XX.XXXX, pričom skutky
boli spáchané v roku XXXX a XXXX.

8. Po podaní odvolania Okresným prokurátorom v D., rozhodol Krajský súd v Žiline na verejnom
zasadnutí dňa XX.XX.XXXX v trestnej veci žalobkyne tak, že odvolanie zamietol.

9. Žalobkyňa v prejednávanej veci tvrdila, že právny základ nároku je daný a tento vyplýva z
väzobného trestného stíhania žalobkyne, ktorá bola oslobodená spod obžaloby. Pokiaľ ide o výšku

náhrady nemajetkovej ujmy, keďže táto nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná vo vzťahu k
hornej hranici, zadefinovala nárok na náhradu ujmy z titulu nezákonnej väzby a XX rokov trvajúceho
trestného stíhania začatého obvinením v roku XXXX a skončeného oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý
nadobudol právoplatnosť XX.XX.XXXX. Žalobkyňa bola počas trestného konania aj väzobne stíhaná od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.

10.Obranažalovanéhovkonaníspočívalavtvrdeníopremlčaníuplatnenéhonárokuavtom,žesajedná
o sporové konanie, v ktorom žalobkyňu zaťažuje bremeno tvrdenia. Z pohľadu žalovaného zo strany
žalobkyne nedošlo v uvedení konkrétnej a zrozumiteľnej požiadavky na náhradu škody v jasne určenej
výške, ktorá mala byť spôsobená žalobkyni konkrétnym, jasne a zrozumiteľne označeným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu. Poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať

len za väzbu, nie za celé trestné stíhanie. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o
väzbe žalovaný s odkazom na § 23 zákona č. 58/1969 Zb. namietal premlčanie nároku. K neprimeranej
dĺžketrestnéhokonaniauviedol,ženatentonárokjepotrebnéaplikovaťzákonnúúpravupodľazákonač.
514/2003Z.z.,avšakžalobkyňaneoznačilarozhodnutie,resp.inúlistinu,zktorýchbyvyplývalnamietaný
nesprávny úradný postup pre prijatie takéhoto záveru o existencii zbytočných prieťahov v konaní, resp.

neprimeranej dĺžke konania. K nezákonnému obmedzeniu osobnej slobody v rozpore s čl. 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že o väzbe
rozhodoval nepríslušný súd, nie je možné na túto argumentáciu prihliadať, pretože rozhodnutie o vzatí
do väzby nebolo neskôr zrušené alebo zmenené.

11. K obrane žalovaného žalobkyňa poukázala na okolnosti týkajúce sa preukázania závažnosti
dôsledkov trestného stíhania a väzby, na jej rodinný, osobný, spoločenský a profesionálny život, ktoré
pretrvávajú a má to vplyv nielen na ňu, ale aj na jej príbuzných, a to aj do budúcna. O uvedených
skutočnostiach svedčí aj vydanie knižných publikácií „Tajný denník mafiána“ od X. V., „V. X“ od X. V.,
či nepravdivé informácie zverejnené v týždenníku W. X F. týkajúce sa prípadu X. D.. K svojmu tvrdeniu

žalobkyňa navrhla a súd aj vykonal dokazovanie výsluchom svedkov: Q.. Z. H., P. S., Q.. E., V. Y., Q.. V.
T., Q.. B. X., Q.. S., Q.. K., W. N., Q.. M., D. R., p. V., V.. R., M. a p. B., ktorí potvrdili tvrdenia žalobkyne.
Na podporu priznania nemajetkovej ujmy za väzbu, ako aj za trestné stíhanie, žalobkyňa predložila nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, ktorý sa zaoberá spornými otázkami významnými aj pre
toto konanie. Žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, že od doby čo bola vzatá do väzby, uplynulo už XX

rokov (pojednávanie dňa XX.XX.XXXX) a čaká na spravodlivosť. Do väzby bola vzatá nezákonným a
nepríslušným súdom a vo väzbe zotrvala pol roka. Trestné stíhanie trvalo XX rokov a doposiaľ sa jej
nedostalo adekvátneho ospravedlnenia. Oslobodzujúci rozsudok, ktorý si žalobkyňa váži, väčšina ľudí z
jej okolia ho vôbec neregistruje. Vzatie do väzby a trestné stíhanie trvajúce roky sa negatívne odzrkadlilo
najejrodinnomživote,keďjejotecdlhoročnepôsobiacisudcavjustíciineuniesoltakútonespravodlivosť,

predčasne zomrel a nedožil sa jej oslobodenia. Tieto skutočnosti ovplyvnili žalobkyňu ako ženu a matku;
nemohla otehotnieť, po otehotnení skončila na rizikovom tehotenstve, hrozil jej predčasný pôrod, pričom
nakoniec aj porodila o mesiac skôr. Z uvedeného dôvodu sa rozhodla nemať viac detí aj s poukázaním
na riziko trestu, ktorý jej hrozil. Uvedené ovplyvnilo jej manželský život a vzťahy v rodine. Situácia
ovplyvnila aj jej zdravie, a to tak psychické, ako aj fyzické. Žalobkyňa má nábeh na astmu na psychickom

základe, opakované problémy s močovými cestami, vysoký krvný tlak. Svoju osobu vníma na okraji
spoločenského postavenia pri porovnaní sa so svojimi spolužiakmi (jeden je predsedom vlády, druhý
generálnym prokurátorom). Žalobkyňa bola úspešná advokátka, budovala si klientelu a po prepustení z
väzby mala problém s prácou. Bola vnímaná v rodine ako „čierna ovca“ a v spoločnosti ako problémová
osoba. Negatívne ju vnímalo okolie, susedia, rodičia boli nútení odsťahovať sa z miesta bydliska. S

takouto stigmou sa vyhýbala spoločenskému životu rovnako, ako aj jej manžel - lekár. Informácie o
väzobnom stíhaní a o celom prípade sú súčasťou verejného šírenia či už prostredníctvom televíznych
reportáží, kníh, ako aj internetu. Samotný pobyt vo väzbe bol pre žalobkyňu neopísateľne strašný,prežívala pocity zúfalstva, ponižovanie, v tom čase bola ako prvá advokátka vzatá do väzby. Uvedené
potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia.

12. Na základe tohto vykonaného dokazovania súd citoval ust. § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zák. č.
58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len zákona č. 58/1969 Zb.), ďalej čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru), čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
listiny), čl. 46 ods. 3 ústavného zákona č. 460/2012 Zb. (ďalej len ústavy), ďalej § 101 Občianskeho

zákonníka a uviedol, že nárok na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené
oslobodením spod obžaloby, nie je daný len podľa čl. 36 ods. 3 listiny, ale predovšetkým v princípoch
materiálneho právneho štátu. Ak sa pôvodné podozrenie nepotvrdí, musí mať osoba, ktorá bola povinná
podrobiť sa úkonom orgánov činných v trestnom konaní záruku, že v prípade preukázania, že trestnú
činnosť nespáchala, dostane sa je odškodnenia za všetky úkony, ktorými bola neoprávnene podrobená,
v opačnom prípade nie je možné v právnom štáte trvať na povinnosti jednotlivca znášať obmedzenia

v rámci trestného stíhania. Aj napriek dôslednému dodržiavaniu prezumpcie neviny predstavuje každé
trestné konanie významný zásah do osobného života osoby trestne stíhanej a negatívne sa dotýka jej
cti i dobrej povesti zvlášť v dobe, kedy majú média ovplyvňujúce verejnú mienku a náladu spoluobčanov
ešte pred oznámením obvinenia jasné v tom, kto je za údajnú trestnú činnosť zodpovedný. Zásah je o
to intenzívnejší, ak sa následne preukáže, že sa skutok nestal, alebo nebol trestným činom.

13. Prípad žalobkyne, a to od vznesenia obvinenia, následného vzatia do väzby spadá do obdobia
zákonnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb., ktorý na rozdiel od novej právnej úpravy účinnej od 01.07.2004
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, neobsahoval ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy. Súd však nie je viazaný

právnou kvalifikáciou nároku a nárok uplatnený žalobkyňou je možné posúdiť aj podľa medzinárodných
dohovorov, a to príslušných článkov dohovoru, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah
ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz
adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej

zmluvy, a to za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného
článku. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje
nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zákona č. 58/1969 Zb., v súčasnosti už neaktuálny,
nahradený zákona č. 514/2003 Z.z., vykonávajúci čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 5 ods. 5 dohovoru.

14. Z dôvodu procesnej ekonomiky sa súd prednostne zaoberal vznesenou námietkou premlčania
žalovaným s poukazom na ust. § 23 z. č. 58/1969 Zb. a s právnym názorom žalovaného sa nestotožnil.
Z pohľadu súdu je celkom vylúčené, aby sa nárok, ktorý nie je upravený zákonom č. 58/1969 Zb. mohol
premlčať podľa zásad upravených práve v tomto zákone. Tento zákon nepozná náhradu nemajetkovej
ujmy, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbu na

základe rozhodnutia o vzatí do väzby, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, výlučne z čl. 5 ods.
5 dohovoru, pričom tento dohovor neobsahuje osobitnú úpravu premlčania nároku. Z toho dôvodu je
nutné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu podľa § 101 Občianskeho zákonníka, a to nielen
za použitia § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý stanovuje, že pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa
právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Právoplatný oslobodzujúci rozsudok

sp. zn. 3T/394/00 je z 26.07.2005, žaloba bola podaná na súde dňa XX.XX.XXXX, t.j. včas, v trojročnej
všeobecnej premlčacej dobe.

15.Kspornostinárokužalobkynesúdprvejinštancieuviedol,žedovolacísúdvzrušujúcomuznesení sp.
zn. 6Cdo/37/2012 skonštatoval, že prvoinštančný ani odvolací súd si neustálili, za čo vlastne žalobkyňa

odškodnenie požaduje. V nadväznosti na to právny zástupca žalobkyne predložil v konaní nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý riešil obdobný prípad, dokonca sťažovateľ v konaní pred
ústavným súdom bol totožný ako žalovaný, na ktoré skutkové okolnosti obdobnej veci poukázal s tým,
že ústavný súd v uvedenej veci uviedol, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v
prípadetrestnéhostíhaniaskončenéhooslobodenímspodobžaloby(čizastavenímtrestnéhostíhania)je

potrebnéhľadaťnielenvčl.46ods.3ústavyačl.36ods.3listiny,alevovšeobecnejrovineajvprincípoch
materiálnehoštátu.Nestotožnilsasargumentácioužalovanéhovtomtokonaníspočívajúcouvtom,žeje
potrebné dôsledne rozlišovať právo osoby, ktorej trestné stíhanie bolo skončené inak, než právoplatným
odsúdením na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. Bolo by v rozpore s princípom dôveryobčana v právo, ktoré je súčasťou komplexu formujúceho princípy materiálneho právneho štátu, ak
by mal byť jednotlivec zbavený nároku na náhradu nemajetkovej ujmy len na základe nevyjasnenej
koncepcie rozsahu pojmu škoda v právnom poriadku v jeho norme prijatej v období, keď základnému

právu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu bol pripisovaný iný obsah, než
mu je pripisovaný dnes, ústavným poriadkom demokratického štátu. Vo vzťahu k primeranosti výšky
náhrady nemajetkovej ujmy ústavný súd uviedol, že právna úprava zákona č. 58/1969 Zb. výslovne
nestanovuje kritéria na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, na rozdiel od
aktuálnej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. ust. § 17 účinného od 01.01.2009. Zdôraznil však, že

primeranosť výšky musí zohľadňovať osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred
postihnúť. Poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov napr. v Českej republike (rozhodnutie
NS ČR sp.zn. 30Cdo/2357/2010 uverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí pod R 52/2012).

16. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právne záväzného názoru najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/37/2012
a aplikujúc nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016 (čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku),

považoval základ nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu a za XX rokov
vedené trestné stíhanie za daný.

17. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy za trvanie väzby X mesiacov uviedol, že žalobkyňa
vykonávala väzbu od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Trestné stíhanie sa začalo vznesením obvinenia a

bolo skončené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom dňa XX.XX.XXXX, t.j. po XX. rokoch. Trestné
stíhanie a väzba mali silný dopad na osobný, osobnostný, rodinný, profesijný a spoločenský život
žalobkyne, ktorá v čase začatia trestného stíhania bola bezúhonnou mladou osobou, mala vybudovanú
slušnú profesijnú kariéru (bývalá sudkyňa Mestského súdu v K., neskôr uznávaná a vyhľadávaná
advokátka). Požívala spoločenskú prestíž a zahájenie trestného stíhania veľmi rýchle zasiahlo takmer

do všetkých jej istôt. Osoby, ktoré najprv verili v jej nevinu v prevažnej miere prestali v ňu veriť a po
tom, ako bola vzatá do väzby a dlhoročne trestne stíhaná sa od nej odvrátili. Oslobodzujúci rozsudok
však nemal na vnímanie okolia s výnimkou osôb blízkych, ktoré jej neprestali veriť, podstatný dopad. V
neposlednom rade o intenzite zásahu vypovedali v konaní svedkovia ako osobu žalobkyne v priebehu
rokovtrestnéhostíhaniavnímali.Včasezačatiatrestnéhostíhaniabolažalobkyňamladouženouvoveku

ccaXXrokov,ktorábolaokolímvnímanáakoveselá,priateľská,spoločenská,atraktívnažena,uznávaná
a vyhľadávaná advokátka. V priebehu XX. rokov trestného stíhania sa osoba žalobkyne z pohľadu
vnímania vonkajšieho sveta zmenila na podozrievavú, zatrpknutú, spoločnosti sa strániacu ženu, ktorej
ako keby na sebe už nezáležalo. V tomto je možné badať neprimeraný zásah trestného stíhania do jej
osobnej a osobnostnej sféry. Ďalej je zrejmý aj zásah do jej rodinného života, aký následok malo vedenie

trestného stíhania a väzba na jej otca, dlhoročne uznávaného sudcu, ktorý neuniesol nespravodlivosť
páchanú na žalobkyni, po náhlom ochorení predčasne zomrel a nedožil sa jej oslobodenia. Súd nemal
vážnejšie pochybností uveriť tvrdeniam žalobkyne, že trestné stíhanie mohlo takto vážne zasiahnuť do
jej rodinného života. I napriek pochybnostiam žalovaného, že nie je možné preukázať vzťah príčinnej
súvislosti medzi trestným a väzobným stíhaním žalobkyne a smrťou jej otca, takúto súvislosť vnímalo aj

okolie žalobkyne a nie je ťažké uveriť tomu, že otec žalobkyne ako dlhoročný sudca vnímal udalosti okolo
jeho dcéry veľmi intenzívne. So zásahom do rodinnej sféry úzko súvisí aj zásah do spoločenskej sféry
života žalobkyne, ktorá sa prakticky zo dňa na deň stala osobou nežiadúcou, podozrivou oproti obdobiu
spred začatia trestného stíhania, keď bola vnímaná ako veľmi schopná a úspešná advokátka. Od
žalobkyne sa odvrátili priatelia a známi z právnickej obce, prišla o renomé a početnú klientelu, jej kariéra

sa zrútila, rodina žalobkyne začala mať finančné a existenčné problémy. Uvedené informácie vyplynuli
z výpovede vypočutých svedkov, na ktorý obsah súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozhodnutia
poukázal. V priebehu trestného stíhania sa žalobkyni narodilo dieťa a o okolnostiach súvisiacich s
trestným stíhaním majúcich negatívny dopad na tehotenstvo a zdravie žalobkyne svedčí aj v konaní
predložená gynekologická správa, ako aj výpoveď svedkyne V. Y.. Žalobkyňa veľmi citlivo vnímala aj

to, že až doposiaľ napriek oslobodzujúcemu rozsudku je jej meno súčasťou rôznych publikácií, článkov,
demagogických tvrdení, kde sa verejnosti nepodsúva to, že bola oslobodená. To bude v konečnom
dôsledku mať veľmi negatívny vplyv aj do budúcna, na jej syna a jeho potomkov. Súd prvej inštancie
ďalej uviedol, že má tiež vedomosť o masovo šírených informáciách o žalobkyni, a to aj v súčasnosti,
napr. v dokumentárnom cykle V., kde jedna časť je venovaná osobe neb. T. S. a v tejto súvislosti je

spomínaná aj žalobkyňa, pričom z kontextu nevyplýva tá súvislosť, že žalobkyňa bola nevinná a skutkov,
ktoré jej boli kladené za vinu sa v skutočnosti nedopustila.18. K okolnostiam prežívania väzby žalobkyňou súd prvej inštancie uviedol aký negatívny dopad má
samotné držanie vo väzbe a aký závažný zásah výkon väzby sám o sebe spôsobí na základných
právach, slobodách a dôstojnosti zadržanej osoby. Spôsobí stres, neistotu, úzkosť, poníženie a zúfalstvo

tak, ako to žalobkyňa popísala. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa bola bezúhonnou
osobou pohybujúcou sa na opačnej strane zákona, keď v období pred začatím trestného stíhania
ako sudkyňa bola osobou poverenou autoritatívne rozhodovať o sporných záležitostiach a „rozdávať
spravodlivosť“, neskôr ako advokátka poskytovala právne služby klientom, teda sa od nej očakávalo,
že bude ctiť a dodržiavať zákon. Po vzatí do väzby sa ocitla na opačnej strane, bola konfrontovaná s

hanbou a odsúdením.

19. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu súd zohľadnil okolnosti prípadu,
predovšetkým negatívny dopad na osobný život žalobkyne, na životné podmienky a život prežitý počas
trvania väzby, dopad na profesijný život žalobkyne, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom
rade aj na poškodenie zdravia. Stanovil, že za čas trvania väzby je dôvodné odškodnenie na hornej

hranici, t.j. 60 eur za deň. Vychádzal z dĺžky mesiaca 30 dní a z doby trvania väzby 6 mesiacov, a preto
priznal odškodnenie za väzbu vo výške 10.800 eur (6 mesiacov x 30 dní x 60 eur za deň). Za trestné
stíhanie priznal odškodnenie 180.000 eur (50 eur za deň pri rovnakej dĺžke mesiaca a XX. rokoch, t.j.
XXX mesiacoch trvania trestného stíhania). Zohľadnil, že v danom prípade trestné stíhanie žalobkyňu
poškodilo a vyšla z neho po takmer XX. rokoch s rozvráteným profesijným, rodinným, spoločenským

i osobným životom. Deklarovaná ujma spočívajúca v strate prestíže, kariéry, ovplyvnenia rodinného,
spoločenského života a znehodnotenia zdravia s tým spojeného, k tomu súd uviedol, že povinnosti
náhrady nie je možné sa vyhnúť a štát nemôže bagatelizovať závažnosť ujmy priznaním neprimerane
nízkej náhrady, pretože takéto konanie je potrebné považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu.
Zákonná úprava o zodpovednosti štátu za škodu zaväzuje štát absolútne, objektívne a je nevyhnutné,

aby vzniknutú škodu nahradil v maximálnej možnej miere.

20. Vo vzťahu k výške náhrady za trestné stíhanie zároveň uviedol, že vychádzal zo závažnosti skutku,
lebo voči žalobkyni bolo vedené trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu vydierania podľa §
9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona (kde v čase vznesenia obvinenia bola trestná

sadzba až 8 rokov). Podľa aktuálnej právnej kvalifikácie by sa jednalo o zločin ako úmyselný trestný
čin, za ktorý zákon stanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou
5 rokov. Súd ďalej zdôraznil, že prihliadal na to, že trestné stíhanie žalobkyne malo počiatok práve
v súvislosti s výkonom jej profesie. Ďalšou okolnosťou bola dĺžka trestného stíhania, ktoré trvalo
od XX.XX.XXXX do právoplatného skončenia konania oslobodením žalobkyne spod obžaloby dňa

XX.XX.XXXX. Právna prax vychádza z poznatkov, že s predlžujúcou sa dĺžkou konania sa vytráca
základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom. V prípade oslobodenia spod obžaloby
však vzniká paradox - s predlžujúcou sa dobou od okamžiku zahájenia trestného stíhania do vynesenia
právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, sa znižuje záujem nezúčastnených osôb za stavu súčasného
utvrdzovania sa ich presvedčenia o morálnej závadnosti stíhanej osoby. Ak je trestným stíhaním určitá

osoba dehonestovaná, presvedčuje v rámci sociálnych väzieb dlhotrvajúce trestné stíhanie jej okolie
o dôvodnosti trestného stíhania a správnosti postupu štátu. O to ťažšie nakoniec sa vyvrátia zasiate
pochybnosti. Za situácie, kedy je advokát sám trestne stíhaný, stráca jeho činnosť na dôveryhodnosti.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 754/2016, v
ktorom konaní ústavný súd považoval za primeranú čiastku odškodnenia za XX mesiacov trestného

stíhania sumu 620 eur za mesiac, čo je v prepočte 20 eur za deň, pričom sa jednalo o pracovníka
odboru hraničnej kontroly úradu hraničnej a cudzineckej polície stíhaného pre obvinenie pre trestný
čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, nejednalo sa o masívnu medializáciu prípadu a trestné
stíhanie trvalo cca X rokov. Vychádzajúc z dĺžky trvania trestného stíhania žalobkyne cca XX rokov a
priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sumou 50 eur za deň, za primeranú náhradu súd prvej

inštancie považoval 180.000,- eur (50 x 30 = 1.500 x 12 = 18.000 x 10 = 180.000 eur). K uvedenému
súd prvej inštancie pripočítal aj priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 10.800 eur, čo
spolu predstavuje odškodnenie vo výške 190.800 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalej súd
prvej inštancie zamietol nárok aj vo vzťahu k nároku na priznanie úroku z omeškania, nakoľko žalovaný
sa do omeškania nedostal. Rozhodnutie o výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od

posúdenia súdu, a preto v tejto časti žaloba nebola dôvodná.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 262 v spojení s § 251 a § 255
Civilného sporového poriadku tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná v kontexte s charakteromkonania, kde výška nemajetkovej ujmy závisela od posúdenia súdu, priznal plnú náhradu trov konania
od neúspešného žalovaného.

22. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá odvolanie žalobkyňa. Namietala nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho
právneho posúdenia. Nesúhlasila s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, poukazujúc na to,
že predchádzajúcim rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 4Co/74/2011 z 02.12.2011 jej bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 230.000 eur. Namietala nedostatočné odškodnenie za nezákonnú

väzbu, ktorá vychádza len mechanicky z počtu dní väzby a paušálnej sadzby odškodnenia za každý
jeden deň väzby. Následky, ktorých odškodnenia sa žalobkyňa domáha vo všetkých oblastiach jej
osobného, rodinného, profesionálneho a celkového spoločenského života nemohli skončiť, ani zaniknúť
jej prepustením z väzby, ani skončením trestného stíhania, ani oslobodením, na ktoré skutočnosti
opakovane poukázala v rámci svojich prednesov, vyplývajú z vykonaných svedeckých výpovedí a
predložených listinných dôkazov. Následky väzby a väzobného stíhania žalobkyňa pociťuje a stretáva

sa s nimi doposiaľ, s ktorými sa bude musieť vyrovnať do konca života. Priznané odškodnenie za väzbu
vo výške 10.800 eur spolu s trestným stíhaním vo výške 190.800 eur považuje za extrémne nízke,
nezodpovedajúce konkrétnym okolnostiam jej väzobného stíhania, najmä osobným pomerom, keď bola
väzobne stíhaná ako advokátka v súvislosti s výkonom advokácie. Navrhla zmeniť napadnutý rozsudok
v zamietavom výroku a priznať náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 190.800 eur v rámci žalovanej

sumy 1.000.000 eur. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

23. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie aj žalovaný. Namietal vyhovujúci
výrok a výrok o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že v danej veci sa jedná už o tretí
rozsudok súdu prvej inštancie, pričom predchádzajúce dva rozsudky boli odvolacím súdom zrušené.
Okrem toho bolo vydané jedno zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu práve v otázkach relevantných

pre aktuálny stav konania, ktoré sa týkajú nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný
považoval za nevyhnutné na účely odvolania poukázať na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu sp.
zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa 31.12.2012. Uviedol, že po zrušení rozhodnutia Krajského súdu v Prešove,
ktorého právnym názorom dovolacieho súdu bol odvolací súd viazaný, odvolací súd v zrušujúcom
uznesení č. k. 4Co/95/2012-513 zo dňa 25.01.2013, vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu.

Nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavoval 230.000 eur a bolo úlohou
súdu prvej inštancie posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku v súlade s právnymi názormi dovolacieho a
odvolacieho súdu, jednoznačne identifikovať zásah, v súvislosti s ktorým si žalobkyňa uplatňuje náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ďalej bolo povinnosťou rešpektovať názor, že náhradu nemajetkovej
ujmy je možné priznať len za nezákonné zadržanie alebo zatknutie, teda len za väzbu a pri priznaní

náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť len následky väzby a rozhodnutie riadne odôvodniť. V časti
konkrétnej sumy poukázal na prípad G. proti B. republike, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 17.07.2012, v ktorom bolo ústavným súdom priznané primerané zadosťučinenie v sume
2.400 eur a Európsky súd pre ľudské práva priznal náhradu vo výške 8.000,- eur. Žalovaný zdôraznil,
že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle ust. § 391 ods. 2

Civilného sporového poriadku, i právnym názorom dovolacieho súdu podľa § 455 Civilného sporového
poriadku. Tieto zákonné príkazy absolútne nerešpektoval, ignoroval ich a žalobkyni po nevyjasnení titulu
uplatneného nároku, či ním je väzba alebo trestné stíhanie, priznal náhradu nemajetkovej ujmy osobitne
za XX-ročné trestné stíhanie v sume 180.000 eur a okrem toho osobitne i náhradu nemajetkovej ujmy za
X mesiacov väzby v sume 10.800 eur. Vo vzťahu k otázke kasačnej záväznosti rozhodnutí nadriadených

súdov poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011. Odvolací
súd, ako aj dovolací súd jednoznačne vyjadrili názor, že nie je možné priznať odškodnenie nemajetkovej
ujmy za samotné trestné stíhanie, ale len za pozbavenie osobnej slobody (teda za väzbu). Žalobkyňa
prostredníctvom právneho zástupcu na výzvu súdu opakovane vyjadrila, že si neuplatňuje nárok
osobitne za trestné stíhanie. Napriek tomu jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné

stíhanie v sume takmer 20 násobne presahujúcej sumu, ktorá jej bola priznaná za väzbu. Vysporiadanie
sa s týmto stavom predpokladá len zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu
žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok trpí vadou konania, ktorá mohla mať (a nepochybne i mala)
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúce v nerešpektovaní záväzného právneho názoruodvolacieho a dovolacieho súdu, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. d)
Civilného sporového poriadku. Okrem toho postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nerešpektovaní
právneho názoru odvolacieho a dovolacieho súdu, vyjadreného k tej istej právnej veci, predstavuje aj

procesný postup, ktorý znemožňuje strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, t.j. právo
žalovaného disponovať právoplatným rozsudkom vo veci, ktorý bude v súlade s vysloveným právnym
názorom dovolacieho a odvolacieho súdu, na základe ktorého by bolo dlhoročné konanie právoplatne
skončené. Takýto postup priamo zasahuje do zásady právnej istoty, a teda predstavuje i porušenie
práva na spravodlivý proces a zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. d) Civilného

sporového poriadku. Ďalej poukázal na to, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vymedziť základ
uplatneného nároku, teda či sa jedná o nárok za väzbu, za trestné stíhanie, alebo za dĺžku konania a
podobne. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa XX.XX.XXXX uviedla, že sa nedomáha náhrady za
samotné trestné stíhanie, ani za dĺžku konania. Nemajetkovú ujmu si po rozšírení žaloby uplatnila vo
výške 1.000.000 eur s prísl. ako náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru.
Prehlásila, že sa nedomáha náhrad podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

Toto podanie žalovaný považoval za opravu, či doplnenie žaloby podľa § 129 Civilného sporového
poriadku, ktorým sa malo definitívne ustáliť, čo je predmetom konania, teda, o aký nárok ide, s akým
zásahom si žalobkyňa uplatňuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Týmto podaním žalobkyňa
jednoznačne identifikovala a označila rozhodnutie o väzbe za titul uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Zároveň žalobkyňa výslovne uviedla, že si neuplatňuje právo na akúkoľvek náhradu

osobitne za samostatné trestné stíhanie, ani za jeho dĺžku. Tým vymedzila nárok na náhradu škody
za nezákonnú väzbu. Právny zástupca žalobkyne však na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX predniesol
pomerne komplikovaný právny konštrukt hovoriaci o tom, že bez vznesenia obvinenia nemôže byť
väzba, resp., že väzba je súčasťou trestného stíhania. Na tomto vyjadrení, ktoré žalobkyňa doručila
súdu dňa XX.XX.XXXX, zopakovala právny názor právneho zástupcu, podľa ktorého väzba neexistuje

bez trestného stíhania s tým, že ak tvrdí, že si uplatňuje nárok za väzbu, uplatnila si ho za celé trestné
stíhanie, keďže je integrálnou súčasťou väzby. S týmto právnym názorom sa žalovaný nestotožnil, lebo
je v rozpore s právnym názorom uvedeným v zrušujúcich rozhodnutiach, ktoré vyjadrili nadriadené
súdy. Ďalej žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie, ak osobitne priznal nárok na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a osobitne nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o

vznesení obvinenia alebo nezákonným rozhodnutím (teda za trestné stíhanie), nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušenia práva na spravodlivý proces. Súd žalovaného o tomto právnom posúdení neoboznámil,
žalovaný nemohol vo vzťahu k nároku spojeného s trestným stíhaním uplatniť prostriedky procesnej
obrany a nemohol sa k nároku vyjadriť. Uvedené skutočnosti podľa názoru žalovaného zakladajú

odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Ďalej poukázal
na to, že priznanie nároku strane sporu, ktorý si neuplatnila, resp. postup súdu, pri ktorom neprípustným
spôsobom nahrádza dispozičné oprávnenie žalobcu a uplatnený nárok rozdeľuje, kategorizuje, či
nanovo definuje, považoval žalovaný za inú vadu konania, ktorá mohla mať a v danom prípade i mala
za následok nesprávne rozhodnutie, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm.

d) Civilného sporového poriadku. Osobitne z výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za samotné
trestné stíhanie žalovaný poukázal na ust. § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý odkazuje v prípade, že
v osobitnom právnom predpise nie je ustanovené inak, na právnu úpravu vyplývajúcu z Občianskeho
zákonníka. Ďalej poukázal na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že uviedol, že priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy aplikáciou čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny nie je možné. Podľa čl.

51 ods. 1 ústavy, sa práva domáhať podľa čl. 46 ústavy je možné len v medziach zákona, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú. Vo vzťahu k právu na náhradu škody nezákonným rozhodnutím súdu podľa §
36 ods. 3 listiny platí ods. 4, podľa ktorého podmienky a podrobnosti ustanoví zákon. Keďže zákon č.
58/1969 Zb. neumožňuje pre prípad odškodnenia nemajetkovej ujmy, nepatrí takéto právo ani podľa čl.
46 ods. 3 ústavy, ani podľa čl. 36 ods. 3 listiny. Odškodnenie nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie podľa

zákona č. 58/1969 Zb. neumožňuje ani aplikácia čl. 5 ods. 5 dohovoru. Priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie nie je možné ani priamou aplikáciou tohto článku dohovoru, keďže ten umožňuje
odškodnenie obeti zatknutia alebo zadržania, ktoré by boli realizované v rozpore s čl. 5 dohovoru. Súd
prvej inštancie i napriek týmto úvahám žalobkyni priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie,apretopodľanázoružalovanéhovecnesprávneprávneposúdil,atonesprávnouaplikáciouust.

čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ktoré priamo neupravujú právo na náhradu nemajetkovej ujmy,
ale odkazujú na zákon, ktorý odškodnenie nemajetkovej ujmy neumožňuje. Súd neaplikoval korektne §
20 zákona č. 58/1969 Zb. a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo zakladá odvolací dôvod vyplývajúci
z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Ďalej žalovaný namietal, že napadnutérozhodnutie je v tejto časti absolútne nepreskúmateľné, lebo nie je zrejmé, aké ustanovenia súd
aplikoval, ako ich vykladal, okrem reprodukovania záverov ústavného súdu, konkrétne v bodoch 61 a
62 odôvodnenia, absentuje akákoľvek právna úvaha. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva,

že akékoľvek právne úvahy a závery v týchto častiach napadnutého rozhodnutia chýbajú, čo zakladá
odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b), resp. d) Civilného sporového poriadku. Ďalej
namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzné právne názory odvolacieho súdu v uznesení
č.k. 4Co/95/2012-513 zo dňa 25.01.2013, najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa
31.7.2012, ale neprípustným spôsobom uprednostnil právny názor vyjadrený v náleze ústavného súdu,

ktorývžiadnomprípadeniejemožnépovažovaťzaustálenúrozhodovaciučinnosťsúdov,právenaopak,
ide o exces, jednorazové rozhodnutie a ak existujú ďalšie, sú vydané len s odkazom na tento jediný
nález. Poukázal na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 2 ods. 2 Základných princípoch Civilného
sporového poriadku, ako aj zdôraznil, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie rešpektovať pre neho
záväzný právny názor dovolacieho súdu.

24. Podľa názoru žalovaného, priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nie
je možné ani za väzbu z titulu rozhodnutia o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaný si je
vedomý toho, že v tejto otázke bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom nadriadených súdov,
osobitne odvolací dôvod k tejto otázke uplatnil len pre to, aby mohol byť predmetom ďalšieho skúmania
na nadriadenom odvolacom, prípadne neskôr dovolacom súde. Podľa znenia zákona č. 58/1969 Zb.

je možné priznať náhradu len skutočnej škody a ušlého zisku, resp. škodu na zdraví. Akékoľvek iné
právne posúdenie by smerovalo k rozhodnutiu contra legem. Ďalej poukázal na čl. 154c ods. 1 ústavy
s tým, že uviedol, že medzinárodné dohovory, medzi ktoré patrí i dohovor, ktorého čl. 5 ods. 1 zaručuje
právo na slobodu a bezpečnosť, zakazuje akékoľvek pozbavenie osobnej slobody, okrem prípadov
uvedených v písm. a) až f). Žalovaný bol toho názoru, že pozbavenie osobnej slobody v prípade

žalobkyne bolo uskutočnené v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 5 dohovoru nárok
na odškodnenie patrí osobe, ak bola obeťou zatknutia v rozpore s ust. čl. 5, keďže v danom prípade
pozbavenie osobnej slobody žalobkyne bolo v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru, nepatrí odškodnenie v
súlade s čl. 5 ods. 5 dohovoru. Žalovaný bol toho názoru, že vo všeobecnosti väzba v trestnom konaní,
ktorá sa skončí oslobodením spod obžaloby, nie je v rozpore so zákonom a nepredstavuje porušenie

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Preto nie je možné priamo aplikovať
dohovor na tento prípad, keďže prípad žalobkyne nie je spojený s právom na odškodnenie podľa čl.
5 ods. 5 dohovoru. Tento článok nielenže nezabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd ako
zákon č. 58/1969 Zb., ale naopak menší, keďže s prípadom žalobkyne nespája ani len vznik nároku na
náhradu nemajetkovej škody. Ani s odkazom na čl. 154c ods. 1 ústavy, na daný prípad nie je možné

priamo aplikovať dohovor a priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj v tejto časti
súd prvej inštancie dôvodnosť nároku nesprávne posúdil, čím zaťažil rozhodnutie vadou, čo zakladá
odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Poukázal na
dôvodne vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody, v ktorej
časti bola žaloba žalobkyne právoplatne zamietnutá vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu

majetkovej škody. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie na uplatnený nárok náhrady nemajetkovej ujmy
pri vznesenej námietke premlčania nesprávne aplikoval ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb., v dôsledku
čoho vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod z ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporového poriadku. Záver súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy, tak tento záver neviedol súd k zamietnutiu nároku, ale naopak

k jej priznaniu, lebo keďže ho zákon neupravuje, nemôže sa ani premlčať. Ak by sa aj na premlčanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe nemala aplikovať premlčacia lehota
podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., súd neuviedol žiadne odôvodnenie, prečo by sa na takýto nárok mala
aplikovať práve premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka a takúto aplikáciu považoval
za svojvoľnú. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za vnútorne rozporné (pri porovnaní

odôvodnenia uvedených bodoch 60 a 61), nelogické a nepreskúmateľné, a preto podľa žalovaného sa
jedná o odvolací dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. b), resp. písm. d) Civilného sporového
poriadku. Zdôraznil, že vznesená námietka premlčania sa vzťahovala k celému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bola predmetom konania.

25. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na to, že mu nie je
známe žiadne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či ústavného súdu, ktorým by bolo
priznané zadosťučinenie v porovnateľnej výške. Priznaná suma sa vymyká z rozhodovacej činnosti
súdov, niekoľkonásobne prevyšuje akceptovateľné odškodnenie nemajetkovej ujmy tak, podľa zákona č.58/1969Zb.,akoajpodľazákonač.514/2003Z.z.PoukázalnaprípadG.protiB.republike,kdezostrany
ústavného súdu bolo priznané zadosťučinenie na úrovni 70.000,- Sk, čo je približne na úrovni 2.400 eur
a zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva zadosťučinenie v sume 8.000 eur, pričom sťažovateľ

požadoval 163.646 eur. Poukázal na aktuálny právny stav s účinnosťou od 01.01.2013, kde suma
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je limitovaná zhora, a to sumou, akou sú
odškodňované obete násilných trestných činov pri týchto najzávažnejších následkoch, najmä v prípade
smrti. Ide o sumu 50-násobku minimálnej mzdy, teda na úrovni približne 20.000 eur. Podľa názoru
žalovaného, súd prvej inštancie mal prihliadať na aktuálne pravidlá pri určení primeranej výšky náhrady

nemajetkovej ujmy. Priznaním sumy takmer na úrovni 200.000 eur i s ohľadom na akékoľvek osobitné
okolnosti tohto prípadu, podľa názoru žalovaného zjavne priznal sumu niekoľkonásobne presahujúcu
akékoľvek rozumné a primerané odškodnenie. Závery súdu prvej inštancie pri priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne. Poukázal na
odôvodnenie bodu 65, v ktorom sám súd prvej inštancie uvádza, že priznaná nemajetková ujma nemôže
byť len nepatrná z dôvodu, že pôsobí až cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť. Žalovaný bol

toho názoru, že cynicky a bez citu pre elementárnu spravodlivosť pôsobí dôsledok „výpočtu“ priznanej
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré niekoľkonásobne prevyšuje náhradu nemajetkovej ujmy
za väzbu. Vo vzťahu ku konkrétnej sume náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za väzbu poukázal
na to, že súd sa v princípe pohyboval na úrovni akceptovateľnej sumy za deň väzby. Náhrada
nemajetkovej ujmy na úrovni 20-60 eur vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe súdov Slovenskej

republiky. Na druhej strane je nevyhnutné, aby priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
zodpovedalo skutkovým okolnostiam prípadu a bolo nimi odôvodnené. Súd v odôvodnení bodu 65
uviedol, že zohľadnil okolnosti prípadu z pohľadu negatívneho pohľadu na osobný život žalobkyne,
na životné podmienky a život prežitý počas trvania väzby, dopad na profesný život žalobkyne, jej
spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie zdravia. Podľa názoru žalovaného,

ale nezodpovedal, na základe akých dôkazov a úvah dospel k záverom odôvodňujúcim priznanie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Bod 65 odôvodnenia považoval za všeobecne odcitovanú pasáž, ktorá nie
je v úvahách logická, pokiaľ súd musel zohľadniť XX-ročné trestné stíhanie pri stanovení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, ktoré bolo už zohľadnené pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za každý deň XX-
ročného trestného stíhania, za ktoré priznal 180.000 eur. Opätovne poukázal na nepreskúmateľnosť

časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ohľadne výšky, ktorú odôvodnil len pomerne všeobecnými
závermi, ktoré nemôžu napĺňať nároky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ktoré prijaté
závery nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. Uplatnené námietky sa podľa názoru žalovaného
vzťahujú aj k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie v konkrétnej výške odôvodnené
v bode 66 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prednášal teóriu o tom, ako dlhotrvajúce trestné

stíhanie spôsobuje závažnejšie zásahy do života osoby, keďže pri dlhšom stíhaní sa znižuje záujem
zúčastnených osôb a utvrdzuje sa v nich presvedčenie o morálnej závadnosti stíhanej osoby. Tieto
závery súdu sú nepreskúmateľné, nemajú žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní a v konkrétnom
prípade ignorujú ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. Vo vzťahu k zohľadneniu skutočnosti, že
žalobkyňa bola stíhaná ako advokátka a trestným stíhaním strácala na dôveryhodnosti, k tomu žalovaný

uviedol,žesúdprvejinštancievôbecžiadnymspôsobomnepodrobilkritiketietozávery,čibolidôsledkom
väzby a trestného stíhania, ktoré sú predmetom konania. V čase výsluchu svedkov už prebiehalo i
druhé trestné konanie, v ktorom bola žalobkyňa taktiež vo väzbe. Namietal aj odôvodnenie v bode 64
napadnutého rozhodnutia s tým, že uviedol, že súd prvej inštancie sa pri viacerých záveroch dopustil
chyby vyvodzovania príčinnej súvislosti medzi dvoma javmi len v dôsledku ich časovej postupnosti.

Na jednej strane je pravda, že príčinou jedného javu môže byť len jav, ktorý sa stal pred ním. Z tohto
pohľadu časové hľadisko je jedným z predpokladov prijatia záveru o existencii príčinnej súvislosti, ale nie
je rozhodujúcim. Neobstoja závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 64 napadnutého rozhodnutia
vo vzťahu k hodnoteniu svedeckých výpovedí, ktoré mali potvrdiť rozdiel v správaní sa a v celkovom
vystupovaní žalobkyne, ako ju poznali počas štúdia, počas jej pôsobenia ako sudkyne alebo advokátky

pred trestným stíhaním a väzbou, oproti jej správaniu a vystupovaniu po rokoch. Žiaden zo svedkov
sa ale nedotkol označenia príčin tejto zmeny a príčinami sa nezaoberal ani súd. Navyše svedkovia,
ktorí boli vypočutí na pojednávaní dňa XX.X.XXXX, vypovedali už v čase nasledujúcom po druhej väzbe
a začatí druhého trestného stíhania žalobkyne. Súd úplne prehliadol podstatné závery zo svedeckých
výpovedí, ktoré jednoznačne nenaznačili za príčinu, prečo sa svedkovia so žalobkyňou odmietajú, resp.

odmietali stýkať, či práve pre trestné stíhanie a väzbu, ktoré sú predmetom tohto konania. Napr. Q.. R.
E. uviedol, že žalobkyňa mala zlú povesť, že sa „stýkala s takými ľuďmi, s akými sa stýkala“ a väzobné
trestné stíhanie označil len za jednu z viacerých príčin toho, že sa so žalobkyňou nemal chuť stretnúť.
Taktiež poukázal na výpoveď svedka Q.. S. a Q.. M. s tým, že uvedení svedkovia sa vyjadrili, že Q..S. bol upozornený kolegami, že žalobkyňa je svojská, má styky s východoslovenským podsvetím a Q..
M. sa vyjadril, že po roku XXXX sa pozeral na spôsoby žalobkyne odsudzujúco. Ďalší svedkovia, a to
osoby pohybujúce sa v prostredí justície, advokáti, sudcovia, vyšetrovatelia sa jednoznačne vyjadrili, že

uverili obvineniam tak, ako boli medializované. Nechceli žalobkyňu kontaktovať a odsúdili ju. Poukázal
na výpovede svedkov Q.. T., Q.. X., Q.. K., Q.. S. s tým, že žalovaný bol toho názoru, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď identifikoval
následky väzby a trestného stíhania v bode 64 a 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré ale z
vykonaného dokazovania nebolo možné bez pochybností prijať. Uvedené pochybenie zakladá odvolací

dôvod vyplývajúci z ust. § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku. V tejto časti považoval
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za nepreskúmateľné, zmätočné, vnútorne rozporné, obsahujúce
množstvo spochybniteľných dôkazov a predpokladov, ako aj skutočnosti, ktoré priamo a bezprostredne
nesúviseli s väzobným trestným stíhaním. Tieto dôvody zakladajú odvolací dôvod vyplývajúci z ust. §
365 ods. 1 písm. b), resp. písm. d) Civilného sporového poriadku.

26. Žalovaný odvolaním napadol aj výrok o trovách konania. Uviedol, že na pojednávaní dňa
XX.XX.XXXX došlo k pripusteniu rozšírenia žaloby, po ktorom žalobkyňa požadovala náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000 eur namiesto pôvodne požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 497.908,78 eura. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil úspech žalovaného
v časti právoplatného zamietnutia žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody v

sume 12.627,63 eura, ktorá bola v celom rozsahu právoplatne zamietnutá. Z tohto dôvodu nemôže
byť rozhodnutie o trovách konania správne a zákonné, lebo v tejto časti uplatneného nároku bol
úspešný žalovaný. Súd prvej inštancie úspech žalovaného v časti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nezohľadnil a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pokiaľ súd bol toho
názoru, že žalobkyňa bola v celom rozsahu úspešná v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzal

už zo zrušeného Občianskeho súdneho poriadku, resp. nie je zrejmé, aké ustanovenie Civilného
sporového poriadku súd prvej inštancie aplikoval, ak priznal žalobkyni plný úspech s odvolaním sa na
charakter konania, v ktorom výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Poukázal na ust. § 142
Občianskeho súdneho poriadku s tým, že s účinnosťou od 01.07.2016, ustanovenie o náhrade trov
konania na základe zásady úspechu sa nachádzajú v ust. § 255 Civilného sporového poriadku, na ktoré

poukázal. Bol toho názoru, že právna úprava sa zmenila, a to zásadne v časti vypustenia pravidla, ktoré
bolo v predchádzajúcom znení procesného kódexu vyjadrené v ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku. V danom prípade je rozhodovanie o trovách konania ponechané len na zásade úspechu,
ktorá sa posudzuje porovnaním nároku, ktorý bol uplatnený v konaní žalobkyňou s nárokom, ktorý jej
bol priznaný, resp. s výsledkom konania. Ak si žalobkyňa uplatnila právo na náhradu majetkovej ujmy

v sume 12.627,63 eura, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 497.908,78 eura, po rozšírení
1.000.000 eur, celkom si uplatnila 1.012.627,63 eura a bola jej priznaná suma 190.800 eur, čo znamená
celkový úspech žalovaného v časti 81,16 % a úspech žalobkyne v časti 18,84 %. Z týchto údajov je
zrejmé, že podľa pomeru úspechu, mala byť priznaná náhrada trov konania žalovanému. Proti výroku
o trovách konania preto žalovaný uplatnil odvolacie dôvody vyplývajúce z ust. § 365 ods. 1 písm. h),

f), b), resp. d) Civilného sporového poriadku. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 388
Civilného sporového poriadku a žalobu zamietnuť. Priznať žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100 %, alebo napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

27. Skôr než odvolací súd pristúpil k preskúmaniu podaného odvolania na úvod uvádza: Žalobkyňa sa od
žalovanej pôvodne domáhala zaplatenia 15 380 420 niekdajších Sk (510 536,41 €) s 9 %-ným úrokom z
omeškania od 26. januára 2007 do zaplatenia a súd prvej inštancie (do 30. júna 2016 vrátane „stupňa“)
v poradí prvým rozsudkom (z 9. marca 2009 č. k. 9C/92/07-223) uložil žalovanej (pokiaľ šlo o vec samu)
povinnosť zaplatiť žalobkyni 165 969,60 € s 9 %-ným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu zamietol.

Takýto jeho rozsudok odvolací súd rozsudkom z 13. novembra 2009 sp. zn. 4Co/76/2009 potvrdil čo
do zamietnutia žaloby o 12 627,63 € a vo zvyšku ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Následne po odmietnutí dovolania žalobkyne, smerujúceho proti výrokom rozsudkov oboch
nižších súdov o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 12 139 € v poradí druhým rozsudkom súdu prvého
stupňa zo 4. mája 2011 č. k. 9C/92/2007-377 (po pripustení 14. marca 2011 zmeny žaloby, spočívajúcej

v rozšírení pôvodnej požiadavky na sumu 1 000 000 € s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 27.
júla 2006 do zaplatenia) došlo k uloženiu žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni 230 000 € s 9 %-
ným úrokom z omeškania od 26. januára 2007 do zaplatenia (do 3 dní od právoplatnosti rozsudku),
k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti a k vyhradeniu rozhodnutia o trovách konania osobitnémurozhodnutiu. Tento rozsudok odvolací súd na odvolania oboch strán sporu rozsudkom z 2. decembra
2011 sp. zn. 4Co/74/2011 potvrdil vo vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa istiny aj v zamietajúcej
časti vo veci samej a zmenil ho vo výroku o priznaní úrokov z omeškania zamietnutím žaloby aj v tejto

časti. Najvyšší súd nato uznesením z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 na dovolanie žalovanej (podľa
záhlavia tohto uznesenia nesprávne „žalobkyne“) zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 2. decembra 2011
vovýrokupotvrdzujúcomžalobevyhovujúcerozhodnutiesúduprvéhostupňa(opovinnostinazaplatenie
230000€)avecmuvrozsahuzrušeniavrátilnaďalšiekonanie;načoodvolacísúdnadviazaluznesením
z 25. januára 2013 sp. zn. 4Co/95/2012, ktorým (rozhodujúc takto už len o odvolaní žalovanej) zrušil v

poradí druhý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000
€ a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Následne súd prvej inštancie
rozsudkom zo dňa 16.04.2018 č. k. 9C/49/2013-248 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 190.800 eur,
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni trovy konania v rozsahu
100 %. Na základe podaného odvolania strán sporu, odvolací súd rozsudkom zo dňa 14.05.2019 sp.
zn. 4Co/115/2018 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku zmenil uložením povinnosti

zaplatiť žalobkyni 81.400 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a zamietnutím žaloby v prevyšujúcej
časti. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27.10.2022 sp. zn. 6Cdo/224/2019 o dovolaniach strán sporu
proti rozsudku odvolacieho súdu rozhodol tak, že dovolanie žalobkyne odmietol a rozsudok odvolacieho
súdu vo vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Následne odvolací súd rozsudkom z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 (ďalej aj „ostatný

rozsudok“) rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobkyni 20 800 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového
poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) potvrdil
a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti podľa § 388 CSP zmenil výrok I. tak, že žalobu nad práve uvedenú
sumu zamietol.

28. Odvolací súd svoj ostatný rozsudok z 1. marca 2023 sp. zn. 3Co/5/2023 odôvodnil právne
ustanoveniami § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „zákon č. 514/2003 Z. z.“); §
5 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež len „zákon č. 58/1969 Zb.“);
čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len
„Dohovor“); čl. 2 ods. 2 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „Ústava“) a § 101 Občianskeho

zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „OZ“) i s
poukazmi na celý rad rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 4MCdo/15/2009, 1Cdo/53/93, R 35/1991,
3Cdo/194/2010, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/171/2005, 6MCdo/15/2012, 3Cdo/19/2018, 6Cdo/44/2017,
3Cdo/25/2019, 3Cdo/7/2017 a 6Cdo/37/2012, posledného vydaného priamo v prejednávanej veci);
Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež len „NS ČR“ 1Cz 6/90 - publikovaný ako R 35/1991 a

30Cdo 2357/2010); Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 428/05, IV. ÚS 642/05 a II. ÚS 590/08);
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ÚS SR“ II. ÚS 78/05, II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03,
IV. ÚS 92/09, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 209/2010,
m.m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS. 328/05, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06 a III. ÚS 147/06); ako aj viacerých súdov
prvej inštancie a odvolacích súdov (Okresného súdu - ďalej len „OS“ Lučenec sp. zn. 5C/161/2013 a

6C/131/2014, Krajského súdu - ďalej len „KS“ v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2014, 16Co/63/2016
a 16Co/104/2016, OS Rimavská Sobota sp. zn. 8C/144/2009 a 8C/227/2015, OS Košice II sp. zn.
11C/229/2010 a 37C/31/2014, KS v Košiciach sp. zn. 3Co/175/2016 a 6Co/322/2016, OS Prešov sp.
zn. 20C/43/2018 a 14C/45/2020 a svoje rozhodnutia - rozumej rozhodnutia KS v Prešove sp. zn.
14Co/1/2021 a 3Co/50/2022).

29. V odôvodnení ostatného rozsudku odvolací súd uviedol, že predmetom konania (a teda aj
odvolacieho prieskumu) po odmietnutí dovolania žalobkyne (uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6Cdo/224/2019) ostal uplatnený nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 81 400 €,
ktorý žalobkyňa odôvodňovala tým, že bolo voči nej začaté trestné stíhanie, bola vzatá do väzby, čím

došlo k obmedzeniu jej osobnej slobody, utrpela jej povesť, znemožnil sa jej výkon advokácie, znížil
sa príjem, bol vážne narušený jej rodinný, osobný a pracovný život a napokon bola spod obžaloby
oslobodená. Odvolací súd ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie tvrdenú nezákonnosť správne
posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. K žalovanou vznesenej námietke premlčania odvolací súdkonštatoval správnosť jej vyhodnotenia súdom prvej inštancie ako nedôvodnej, keďže pre včasnosť
nároku žalobkyne postačovala všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať prvýkrát, t. j. odo dňa vzniku práva. Keďže rozsudok OS Žilina zo 14. októbra

2004 č. k. 3T/394/2000-1562 v spojení s uznesením KS v Žiline z 26. júla 2005 č. k. 1To/38/2005-1608,
ktorými bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená, nadobudol právoplatnosť 26. júla 2005 a žaloba bola
na súde podaná 24. októbra 2007, stalo sa tak v rámci trojročnej všeobecnej doby, a preto nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný.

30. Odvolací súd ďalej považoval za nepochybné, že vo vzťahu k žalobkyni bol vykonaný nesprávny
zásahštátu,ktorýmusíbyťodčinený,keďžezatakýtozásahvsúladesvyššieuvedenýmzodpovedáštát.
Žalobkyňa v tomto konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za jej trestné stíhanie trvajúce
XX rokov a skončené jej oslobodením spod obžaloby vrátane väzby vykonanej v priebehu trestného
konania od XX. P. XXXX do XX. H. XXXX, pričom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z
časového hľadiska spadal do obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred nadobudnutím účinnosti

neskoršieho zákona č. 514/2003 Z. z.). Tento síce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu a
trestné stíhanie (ako samostatný ním poznaný nárok na náhradu) neupravoval, a preto popri úprave
v Dohovore (predstavujúcej základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu) ústavnoprávne
základy nároku na náhradu za trestné stíhanie (skončené oslobodením spod obžaloby) bolo treba hľadať
v Ústave. Odvolací súd konštatoval, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a súd

prvej inštancie aj správne aplikoval právne predpisy vzťahujúce sa na prejednávanú vec, nesprávne
však rozhodol o priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy.

31. Pokiaľ strany sporu v odvolaní namietali výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací
súd sa v ostatnom rozsudku stotožnil s postupom súdu prvej inštancie o priznaní nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy za väzbu odkazujúc na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 na hornej hranici
sumou 60 €/deň (1 500 CZK = 60 €) s poukazom na okolnosti daného prípadu (dopad väzby na osobný
a profesijný život, česť, dobrú povesť a poškodenie zdravia) a potvrdil správnosť postupu súdu prvej
inštancie, ktorý vychádzal z dĺžky mesiaca 30 dní, doby trvania väzby 6 mesiacov a nimi podmieneného
odškodnenia za väzbu vo výške 10 800 € (30 dní x 6 mesiacov, t. j. 180 dní x 60 eur/deň). Odvolací

súd v uvedenej súvislosti doplnil, že priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie zapadá do úvah
primeranosti relutárnej satisfakcie, nakoľko ide o výnimočné okolnosti konkrétnej právnej veci, kde sa
pripúšťa vyššia relutárna satisfakcia.

32. Pokiaľ strany sporu v odvolaní namietali výšku nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie,

odvolací súd v ostatnom rozsudku určil sumu 10 000 € s poukazom na rozhodovaciu činnosť
všeobecných súdov v obdobných veciach, judikatúru ÚS SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
tiež len „ESĽP“) a dĺžku trvania trestného stíhania po dobu takmer desiatich rokov. Konštatoval, že
u žalobkyne išlo o desaťročné, dlhoročné trestné stíhanie, ktoré prekračuje priemernú dĺžku vedenia
trestného stíhania v obdobných prípadoch a v konaní bolo preukázané, že tieto okolnosti mali vplyv na

zmenu správania žalobkyne a jej bežného života; ako aj to, že niet najmenších pochybností o záveroch
trestného konania vedúceho k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby (bod 50. rozsudku odvolacieho
súdu).

33. Vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie odvolací súd v ostatnom

rozsudku zároveň uviedol, že aj keď podľa ustanovenia § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred 1. januárom 2009 spravuje
predpismi účinnými do 31. decembra 2008 a ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2008 vrátane neobsahovalo maximálnu povolenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú súd mohol priznať (za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci), možno

ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v aktuálne účinnom znení považovať za akési vodítko
pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aktuálne platné znenie ustanovenia § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad výšku odškodnenia
obete násilného trestného činu. Poukázal pritom na rozhodovaciu činnosť ESĽP (Karhuvaara a Iltalehti
v. Fínsko) a najvyššieho súdu (sp. zn. 4Cdo/171/2005) a konštatoval, že súd prvej inštancie sa pri

riešení predmetnej otázky výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy neriadil vyššie uvedenou už
ustálenou rozhodovacou praxou vyjadrenou v označených rozhodnutiach. Ak výsledkom toho bolo, že
pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na závery najvyššieho
súdu o potrebe určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po náležitomzohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a
zároveň uplatnený nárok neposúdil aj v kontexte s rozhodnutiami ÚS SR a ESĽP, odklonil sa od ustálenej
praxe najvyššieho súdu a rozhodol preto aj vecne nesprávne. Odvolací súd považoval za potrebné

zdôrazniť, že porovnaním nemajetkovej ujmy žalobkyne v jej spoločenskom, osobnom, profesijnom,
rodinnom živote v porovnaní so škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia či
sexuálneho zneužívania, sa javí nemajetková ujma vo výške 20 800 € (10.800 eur za väzbu a 10.000
eur za nezákonné trestné konanie) ako dostatočná, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania
nevyplynula potreba, aby ujma, ktorú utrpela žalobkyňa, prevyšovala odškodnenie, ktoré sa priznáva

obetiam(50-násobokminimálnejmzdy),ktorýmbolozasiahnutédoichprávanaživot(zákonč.215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených trestným činom). S ohľadom na uvedené preto odvolací súd
konštatoval, že žalobkyňou požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a väzbu nad
sumu 20.800 eur je neprimeraná, a preto v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad 20.800 eur zamietol.

34. Proti rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 01.03.2023 sp. zn. 3Co/5/2023 podali dovolanie obe strany
sporu.

35. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.09.2025 sp. zn. 6Cdo/109/2023 dovolanie
žalovanej odmietol a rozsudok Krajského súdu v Prešove z 01.03.2023 sp. zn. 3Co/5/2023 v zmeňujúcej

časti vo veci samej a v časti trov konania zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z
odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/109/2023, zo dňa 25.09.2025 vyplýva, cit.:
„Špecificky k dovolacím námietkam žalovanej, týkajúcim sa nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho
súdu v ňou napádanej časti, sa žiada uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že v konaní bol vyčerpávajúcim
spôsobom zistený a ustálený právny základ uplatneného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej

ujmy, keďže je nepochybné a ustálené, že voči žalobkyni bol vykonaný nesprávny zásah štátu vo forme
trestného stíhania, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby a to vrátane väzby, ktorá bola vykonaná v
priebehutrestnéhokonania.Uplatnenýnároknanáhradunemajetkovejujmyzčasovéhohľadiskaspadal
do obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Ako uviedol ÚS SR v náleze z 24. januára 2017 č. k. III. ÚS
754/2016-42, ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania,

ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je potrebné hľadať
nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho
právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí riešiť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takej situácii nie
je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich

podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky zo 17.
júna 2008 sp. zn. II. ÚS 590/08 a z 28. augusta 2017 sp. zn. IV. ÚS 642/05). Ústavný súd v označenom
náleze konštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania,
ktoré sa právoplatne skončilo inak, než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je
ústavne akceptovateľným a Ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej

osobe, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j.
pred 1. júlom 2004). S ohľadom na práve uvedené preto nie je možné uznať prípustnosť a súčasne ani
dôvodnosť dovolacieho dôvodu žalovanej, ktorým namietala nesprávny procesný postup odvolacieho
súdu pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne za trestné stíhanie. Dovolací súd nad
rámec uvedeného pritom považuje za potrebné doplniť, že z obsahu podaní žalobkyne z prejednávanej

veci je nepochybné, že táto si uplatňovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu aj
za nezákonné trestné stíhanie. Uvedené bolo potvrdené a ustálené aj v odvolacom konaní výsluchom
samotnej žalobkyne. Vo vzťahu k namietanej výške náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné doplniť,
že odvolací súd napádaným rozsudkom s poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010
považoval za primerané žalobkyňu v rámci relutárnej satisfakcie za väzbu „odškodniť“ v rámci rozpätia

20 - 60 € za deň väzby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu (zohľadňujúc negatívny dopad väzby na
osobný a profesijný život žalobkyne, na život prežitý počas trvania väzby, jej spoločenskú povesť a česť
a v neposlednom rade aj na poškodenie zdravia) na vrchnej hranici odškodnenia sumou 60 € za deň,
pričom vychádzal z dĺžky mesiaca 30 dní a doby trvania väzby 6 mesiacov, teda priznal odškodnenie
za väzbu vo výške 10 800 € (bod 48. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Pri rozhodovaní o

výške nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie s prihliadnutím na zhodnotenie mnohých okolností
v osobnostnej sfére žalobkyne, na skutočnosť, že u žalobkyne išlo o desaťročné, dlhoročné trestné
stíhanie, ktoré prekračuje primeranú dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch a tiež na
rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných veciach, nepovažoval sumu 10 000 €, ktorú žalobkynipriznal, za neudržateľne vysokú ani za neprimeranú (body 51. a 52. odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie, keď ním priznanú náhradu
nemajetkovejujmypotvrdilibadosumy20800€avozvyškuhozmeniltak,žežalobuzamietol,odôvodnil

v bode 62. rozsudku, kde uviedol, že v posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie pri riešení
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy neriadil ustálenou rozhodovacou praxou vyjadrenou v
ním označených rozhodnutiach. Nebolo tak možné usúdiť na dôvodnosť dovolacej námietky žalovanej
tzv. zmätočnosťou ani vo vzťahu k procesnému postupu odvolacieho súdu spočívajúcemu v zmene
rozsudku súdu prvej inštancie (odhliadajúc na tomto mieste od toho, že táto v rozhodujúcej časti vyznela

v prospech tejto dovolateľky). (bod 32 uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/109/2023)

Druhým žalovanou uplatneným dovolacím dôvodom bolo namietané nesprávne právne posúdenie
veci pre tvrdený odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za väzobné trestné stíhanie. Najvyšší súd sa problematikou
určovania primeranej výšky nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo

nesprávneho úradného postupu zaoberal vo viacerých svojich rozhodnutiach (naposledy komplexnejšie
v uznesení sp. zn. 6Cdo/142/2023, v ktorom podrobne uviedol výklad aj k tým rozhodnutiam, na
ktoré žalovaná poukazovala svojim dovolaním v prejednávanej veci). Žiadúce je v tejto súvislosti
uviesť, že rozsudok sp. zn. 4Cdo/171/2005 bol vydaný v konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby
proti vydavateľovi tlače podľa § 11 a nasl. OZ, teda bol založený na celkom iných skutkových a

právnych východiskách ako tentoraz prejednávaný spor. V uznesení sp. zn. 6Cdo/37/2012 ako v
jednom zo skorších rozhodnutí dovolacieho súdu v tentoraz prejednávanej veci nebol vyslovený
záväzný právny názor pre nižšie súdy, pretože ním došlo k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu
pre jeho nepreskúmateľnosť a najvyšší súd v ňom otázku primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy
neriešil. V rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp. zn. 3Cdo/7/2017 (o náhrade škody podľa zákona č.

58/1969 Zb.) najvyšší súd poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v
obdobnýchprípadochmusíbyťrozumneprimeranáutrpenejujmenapovesti(napr.TolstoyMiloslavskyv.
Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo); výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v

iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público - Comunicacáo Social, S. A. v.
Portugalsko). ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť
zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné

zranenia alebo násilné činy (napr. už spomínané rozhodnutie vo veci Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Analýza záverov odvolacieho súdu v časti napádanej dovolaním žalovanej z pohľadu ich súladnosti
s vyššie uvedenými rozhodnutiami najvyššieho súdu či judikatúrou ESĽP však tvrdenie o odklone
nepodporuje, keď naopak na jednej strane buď ide o skutkovo a právne odlišné prípady alebo o prípady
vylučujúce takú mieru zovšeobecnenia, pri ktorej by šlo konštatovať primeranosť či neprimeranosť

priznanej náhrady a na strane druhej o nezohľadnenie žalovanou tých špecifík nezákonného trestného
stíhania a rovnako nezákonnej väzby žalobkyne (čo inak z dôvodov priblížených neskôr platilo - i keď nie
pre dôvodnosť námietok žalovanej - tiež pre odvolací súd), pre ktoré sumu priznanú žalobe vyhovujúcim
výrokom nateraz ostatného rozsudku odvolacieho súdu v spojení s jemu predchádzajúcim rozsudkom
súdu prvej inštancie nešlo považovať za neprimeranú. (bod 33 uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/109/2023)

Akžalovanávtomtokonaníopätovnenastolilaproblematikuodklonuodvolaciehosúduvprejednávanom
spore od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v riešení otázky primeranosti výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy za (nezákonné) trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia z
hľadiska jej súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné kompenzácie

(zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
resp. úprava jemu predchádzajúca), so súdnou praxou, rozhodnutiami ESĽP a zásadou spravodlivého
zadosťučinenia, t. j. či sú všeobecné súdy rozhodujúce o priznávaní a určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy povinné vychádzať z hmotnoprávnych predpisov, ktoré priamo určujú výšku náhrady
za spôsobenú ujmu, ako aj z relevantných rozhodnutí ÚS SR či ESĽP; ani tu dovolací súd preskúmaním

napádaného rozsudku nedospel k záveru, že odvolací súd sa právnymi závermi, na ktorých založil
rozhodnutie napádané dovolaním žalovanej, v nastolenej otázke (otázka primeranosti priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy) odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žiadne z vyššie (aj
žalovanou) uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu a ani žiadne jeho iné rozhodnutie totiž nejdeinterpretovať ako kategorický zákaz prekročenia obmedzení daných predpismi o odškodňovaní obetí
násilnýchtrestnýchčinov,resp.inýmipredpismiajvprípadochnáhradynemajetkovejujmyzanezákonné
rozhodnutia či postupy orgánov štátu, za ktoré zodpovedá štát, zvlášť ak nárok má pôvod ešte v právnej

úprave spred nadobudnutia účinnosti predpisov ustanovujúcich takéto obmedzenia a ich uplatnenie by
bolo aj v rozpore s principiálnym zákazom retroaktivity (spätnej účinnosti) právnych predpisov. Rovnako
na vybočenie z medzí judikatúry nešlo podľa názoru dovolacieho súdu usudzovať ani so zreteľom k
existenciirozhodnutíESĽPuvádzanýchžalovanou,keďtupriznávanievkonaniachoporušeníDohovoru
sťažovateľom zo Slovenska nižších súm než tej prisúdenej odvolacím súdom v prejednávanej veci

nie je samo osebe svedectvom neprimeranosti náhrady prisúdenej žalobkyni, ale skôr prirodzeného
rozdieluvnahliadanínaproblémprimeranostinavnútroštátnejúrovnijednotlivýchčlenskýchštátovRady
Európy na jednej strane a na úrovni nadnárodného orgánu zriadeného (o. i.) za účelom „dozerania“ na
dodržiavanie Dohovoru na strane druhej a z ničoho v dovolacej argumentácii žalovanej nevyplývalo,
žeby prinajmenšom v niektorom z ňou uvádzaných prípadov sťažností zo Slovenska posudzovaných
ESĽP šlo o prípad vykazujúci také prvky zhody (totožnosti) s tým žalobkyniným, aby to odôvodňovalo

otázky o odchylnom prístupe v jednom z prípadov (pri jeho porovnaní s tým druhým). Ani na záver o
naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto v tomto prípade podľa dovolacieho
súdu neboli podklady. (bod 34 uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/109/2023)

Najvyššísúdpopreskúmanívecipretodovolaniežalovanejakocelok[akovčastinamietajúcejexistenciu

procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, tak aj v časti namietajúcej nesprávne
právne posúdenie veci za cenu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) rovnakého zákona] odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.
(bod 35 uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/109/2023)

Nesporným paradoxom rozhodovania o dovolaniach v prejednávanej veci tentoraz i vzhľadom k
„posunu“ v rozhodovaní na odvolacom súde bolo to, že na rozdiel od skončenia tretieho dovolacieho
konania v tejto veci (vedeného pod sp. zn. 6Cdo/224/2019) neúspechom dovolania žalobkyne a naopak
úspechom dovolania jej procesnej súperky musel byť výsledok v poradí štvrtého dovolacieho konania
presne opačný. (bod 36 uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/109/2023)

Pokiaľ totiž i žalobkyňa v dovolacom konaní namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu s
následkom v podobe porušenia jej práva na spravodlivý proces, ktorý mal spočívať v absencii riadneho
odôvodneniarozsudku,vjehonepredvídateľnostiasvojvoľnostivovzťahukvýške(ne)priznanejnáhrady
nemajetkovej ujmy; v tejto časti najvyššiemu súdu po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu neostalo

iné, než konštatovať, že odvolací súd pri určení výšky náhrady spôsobnej nezákonným rozhodnutím
štátu za súčasného náležitého zohľadnenia iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku
upravujúcich odškodnenie a posúdenia nároku aj v kontexte s rozhodnutiami ESĽP, nezohľadnil dôležité
skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané. (bod 37 uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/109/2023)

Odvolací súd vo svojom rozsudku opakovane uvádza, že trestné stíhanie žalobkyne trvalo XXX
mesiacov a XX dní (od XX. P. XXXX do XX. Q. XXXX - bod 27. rozsudku) a väzba bola vykonaná
od XX. P. XXXX do XX. H. XXXX (body 44. a 65. rozsudku). Odvolací súd konštatuje vo vzťahu k
žalobkyni oslobodenie iba spod jednej obžaloby (body 44., 50. a 65. rozsudku). Právne posúdenie
nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie tak nie je v súlade so skutkovým

stavom zisteným súdom prvej inštancie. Od takto nepresne konštatovaného skutkového stavu potom
odvolacísúdodvodilvýškunárokunanáhradunemajetkovejujmyzatrestnéstíhaniežalobkyne,neberúc
takto do úvahy ako pluralitu trestných konaní voči nej vedených, tak ani celkom neodškriepiteľné
zvýšenie závažnosti nezákonného zásahu do jej práv, majúce pôvod v jej oslobodení spod oboch
obžalôb (pominúc na tomto mieste nevyjasnenie, čo sa stalo s tou treťou - teda s akým výsledkom

skončilo konanie v tomto prípade). Takéto nepresné a príliš zjednodušujúce posúdenie nesprávneho
zásahu štátu, nemohlo byť vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne spravodlivé. Odvolací súd vo
svojom rozsudku neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k posúdeniu nároku žalobkyne iba vo vzťahu k tomu
obvineniu, ktoré bolo vznesené ako druhé v poradí XX. P. XXXX. (bod 39 uznesenia NS SR sp. zn.
6Cdo/109/2023)

Vo vzťahu k žalobkyňou vznesenej námietke zásahu do jej práva na riadne odôvodnené súdne
rozhodnutie a tým aj práva na spravodlivý proces tak už uvedené muselo viesť k záveru o prípustnosti(a aj dôvodnosti) dovolania žalovanej [v častiach opieraných o § 420 písm. f) CSP]. (bod 40 uznesenia
NS SR sp. zn. 6Cdo/109/2023)“

36. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP)
a oprávnenou osobou (§ 359 CSP), opätovne preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil

dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než tých, ktoré boli
výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď
v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí

byť verejne vyhlásený, odvolací súd v zákonom stanovenej lehote uverejnil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

37. Predmetom odvolacieho konania po rozhodnutí dovolacieho súdu je naďalej náhrada nemajetkovej

ujmy za väzbu trvajúcu od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, za ktorú Krajský súd v Prešove právoplatne
rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. 3Co/5/2023 priznal sumu 10.800 eur vychádzajúc zo sumy 60
eur/deň a náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie. Voči žalobkyni bolo Obvodným
úradom vyšetrovania PZ K. (pod H.: M vznesené obvinenie (v poradí prvé) dňa XX.XX.XXXX pre trestný
čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona

a rovnako úradom vyšetrovania (pod H.: M bolo voči žalobkyni vznesené ďalšie obvinenie (v poradí
druhé) dňa XX.XX.XXXX pre trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235
ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona na dvoch odlišných skutkových základoch. Obidva začaté trestné
stíhania (v roku XXXX) voči žalobkyni boli skončené oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Žilina
sp.zn.3T/394/2000zodňa14.10.2014,ktorýsastalprávoplatnýmuznesenímKrajskéhosúduvBanskej

Bystrici sp. zn. 3To/38/2005 právoplatným 26.07.2005. Náhrada nemajetkovej ujmy za samotné trestné
stíhanie začaté XX.XX.XXXX, skončené oslobodzujúcim trestným rozsudkom bola Krajským súdom v
Prešove právoplatným rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. 3Co/5/2023 priznaná vo výške 10.000
eur.

38. Predmetom konania (a teda aj odvolacieho prieskumu) po odmietnutí dovolania žalobkyne
uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/224/2019 a po odmietnutí dovolania žalovanej uznesením
Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/109/2023 ostal žalobou uplatnený nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy nad sumu 20.800 eur do sumy 81.400 eur, ktorý žalobkyňa odôvodňovala tým, že
voči nej sa viedlo nezákonné trestné konanie, ktoré trvalo desať rokov. V rámci trestného stíhania bola

vzatá do väzby, čím došlo k obmedzeniu jej osobnej slobody, utrpela jej povesť, znemožnil sa jej výkon
advokácie, znížil sa príjem, bol vážne narušený jej rodinný, osobný a pracovný život a napokon bola
žalobkyňa spod obžaloby oslobodená trestným rozsudkom, ktorý sa stal právoplatným XX.XX.XXXX.

39. Ako vyplynulo z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalobkyni bolo Obvodným úradom

vyšetrovania PZ K. J. (pod H.: M vznesené obvinenie XX. P. XXXX pre trestný čin vydierania formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona a rovnakým úradom
vyšetrovania (pod H.: VP XXX/XX-XX) ďalšie obvinenie XX. P. XXXX pre trestný čin vydierania formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona na dvoch odlišných
skutkových základoch. Následne XX. Q. XXXX podal obvodný prokurátor K. obžalobu na Obvodný súd

Košice II, 8. februára 1999 podala Krajská prokuratúra v K. obžalobu na Krajský súd v Košiciach a
XX. H. XXXX podala Krajská prokuratúra v A. obžalobu na Krajský súd v Bratislave. Žalobkyňa bola
XX. P. XXXX vzatá do väzby uznesením sudcu Okresného súdu Prešov Ntv XX/XX, pričom návrh na
vzatie do väzby bol spracovaný Krajskou prokuratúrou v K. pod č. XKv XX/XX XX. P. XXXX a pôvodne
adresovaný Obvodnému súdu Košice I. Žalobkyňa bola väzobne stíhaná od XX. P. XXXX do XX. H.

XXXX. Rozsudkom OS Žilina č. k. 3T/394/00-1562 bola žalobkyňa podľa § 226 písm. a) Tr. Por. spod
obžalobyoslobodenávovzťahukskutku,ktorýsajejkládolzavinuakotrestnýčinvydieraniapodľa§235
ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. účinného pred novelou č. 248/94 Z. z. vo forme spolupáchateľstva podľa § 9
ods.2Tr.zák.abolatiežoslobodenáspodobžalobyzatrestnýčinkvalifikovanýakotrestnýčinvydieraniaformou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. k § 235 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. Súd v trestnom
konaní uviedol, že zo spisového materiálu boli zistené okolnosti spochybňujúce dodržanie práva na
spravodlivý proces od samého počiatku obžalovanej, pričom poukázal na spôsob vedenia výsluchov,

spôsob vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní o vzatí do väzby, k dôvodom
oznamovania zrušenia termínu hlavného pojednávania a v neposlednom rade právo obžalovanej na
spravodlivý proces spochybňuje aj samotná dĺžka trestného konania.

40. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že vo vzťahu k žalobkyni boli vznesené dve obvinenia: v

poradí prvé XX.XX.XXXX a v poradí druhé XX.XX.XXXX, teda išlo o pluralitu trestných konaní vedených
voči žalobkyni, a tým aj zvýšenie závažnosti nezákonného zásahu do práv žalobkyne majúce pôvod v
jej oslobodení spod oboch obžalôb. Trestným rozsudkom bola žalobkyňa oslobodená spod obidvoch
obžalôb, a preto jej okrem náhrady za nezákonnú väzbu patrí aj náhrada za nezákonné trestné stíhanie.
Odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bol vyčerpávajúcim spôsobom zistený
a ustálený právny základ uplatneného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže je

nepochybné a ustálené, že voči žalobkyni bol vykonaný nesprávny zásah štátu vo forme trestného
stíhania, ktoré trvalo desať rokov, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby vrátane väzby, ktorá bola
vykonaná v priebehu trestného konania. Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z časového
hľadiska nepochybne spadal do obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Ako uviedol ÚS SR v náleze z
24. januára 2007 č. k. III. ÚS 754/2016 - 42, ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody

v prípade trestného stíhania, ktorej je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného
stíhania)jepotrebnéhľadaťnielenzčlánku46ods.3Ústavyačlánku36ods.3Listiny,alevovšeobecnej
rovineajvprincípochmateriálnehoprávnehoštátu.Akmábyťštátpovažovanýzaprávnyštát,musíriešiť
objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca.
V takej situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,

ale to či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo (rozhodnutia Ústavného súdu Českej
republiky zo dňa 17. júna 2008 sp. zn. II. ÚS 590/08 a zo dňa 28. augusta 2017 sp. zn. IV. ÚS 642/05).
Ústavný súd v označenom náleze konštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
vedené trestné stíhanie, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo
realizované väzobne) je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia

satisfakcie takto stíhanej osoby, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona
č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 01.07.2004).

41. Výsledkom vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa si uplatnila
dôvodne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu aj za nezákonné trestné stíhanie. Vo

vzťahu k namietanej výške náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že odvolací súd v ostatnom
rozsudku k žalobkyni namietanej výške náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu s poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 považoval za primerané žalobkyňu odškodniť
v rámci relutárnej satisfakcie za väzbu vo výške 60 eur/deň väzby so zreteľom na všetky okolnosti
prípadu, zohľadňujúc pritom negatívny dopad väzby na osobný, profesný život žalobkyne, na život

prežitý počas trvania väzby, jej spoločenskú povesť a česť a v neposlednom rade aj na poškodenie
jej zdravia. Vychádzal pritom z dĺžky mesiaca 30 dní, doby trvania väzby 6 mesiacov, a preto priznal
odškodnenie za väzbu vo výške 10.800 eur (180 dní x 60 eur/deň). V časti náhrady nemajetkovej ujmy
za väzbu vo výške 10.800 eur je rozsudok vzhľadom na dovolanie žalovanej, ktoré bolo odmietnuté,
právoplatný a právoplatný je aj vo vyhovujúcom výroku o žalobkyňou uplatnenom nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie vo výške 10.000 eur.

42. Dovolací súd vo vzťahu k ďalšej sume náhrady nemajetkovej ujmy vzhliadol zásah do práva na
spravodlivý proces žalobkyne v tom, že právne posúdenie odvolacieho súdu jej nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie nebolo v súlade so skutkovým stavom zisteným

súdom prvej inštancie, neberúc do úvahy ako pluralitu trestných konaní voči nej vedených, tak ani
celkom neodškriepiteľné zvýšenie závažnosti nezákonného zásahu do jej práv, majúce pôvod v jej
oslobodení spod oboch obžalôb. Dovolací súd dôvody na zrušenie rozhodnutia nezaložil na nesprávnom
spôsobe, ktorým odvolací súd dospel k samotnej peňažnej sume za nemajetkovú ujmu, vytkol však
to, že v priznanej sume sa neodzrkadlil rozsah trestného konania, ktoré bolo vedené na základe

dvoch obžalôb, pričom spod obidvoch bola žalobkyňa oslobodená, kým odvolací súd sa v zrušenom
rozsudku explicitne zaoberal len trestným konaním vedeným na základe v poradí druhej z obžalôb.
Dovolací súd nespochybnil kritériá pri riešení otázky primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy za (nezákonné) trestné stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia z hľadiska ich súladus vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi aj iné finančné kompenzácie, so súdnou praxou,
rozhodnutiami ESĽP a zásadou spravodlivého zadosťučinenia, ktoré vzal do úvahy odvolací súd pri
určení sumy náhrady za nemajetkovú ujmu, keďže túto časť argumentácie odvolacieho súdu neposúdil

ako zmätočnú a nepreskúmateľnú, nedostatok dovolaním napadnutého rozsudku konštatoval v tom,
že odvolací súd dostatočne nezohľadnil pluralitu trestných konaní. S poukazom na vyššie uvedené
odvolací súd nepovažuje na tomto mieste za potrebné znova opakovať kritériá, na základe ktorých
dospel k priznanej sume, a ktoré už boli podrobené dovolaciemu prieskumu, v ďalšom sa vyjadrí k meritu
zrušujúcich dôvodov najvyššieho súdu.

43. Odvolací súd preto vychádzajúc z vyššie uvedeného pri rozhodovaní o ďalšej výške nemajetkovej
ujmy za vedené trestné stíhanie prihliadal na zhodnotenie mnohých okolností v osobnostnej sfére
žalobkyne a hlavne na skutočnosť, že u žalobkyne išlo o desaťročné dlhoročné trestné stíhanie,
ktoré prekračuje priemernú dĺžku vedenia trestného stíhania v obdobných prípadoch a tiež na
rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných veciach. Odvolací súd v intenciách uznesenia

dovolacieho súdu zdôrazňuje, že voči žalobkyni boli vznesené dve obvinenia za trestný čin vydierania
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona, a to
dňa XX.XX.XXXX a dňa XX.XX.XXXX, pričom rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 14.10.2004
č. k. 3T/394/2000-1562 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.07.2005 č. k.
3To/38/2005-1608 bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená vo vzťahu ku obidvom skutkom, ktoré

sa jej kládli za vinu ako trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva, ktorého sa mala dopustiť
po vzájomnej dohode s nebohým T. S., a to vyhrážkami V. V. jeho fyzickou likvidáciou i celej jeho
rodiny, prostredníctvom osôb ruskej národnosti a bola tiež oslobodená spod obžaloby za trestný
čin kvalifikovaný ako trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva, že dňa XX.XX.XXXX spolu s
neznámymmužomsamalavyhrážaťpoškodenejQ.K.tak,akobolskutokkoncipovanývobžalobe.Tým,

že išlo o pluralitu trestných konaní vedených voči žalobkyni, došlo aj k zvýšeniu závažnosti nezákonného
zásahu do práv žalobkyne, ktoré majú pôvod v jej oslobodení spod obidvoch obžalôb.

44. Odvolací súd pri novom posúdení nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné
trestné konanie aplikoval vyššie zmienené kritériá, aprobované aj uznesením dovolacieho súdu, podľa

ktorých je primeranou relutačnou satisfakciou za nezákonné trestné stíhanie, ktoré začalo vznesením
obvinenia XX.XX.XXXX a skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom XX.XX.XXXX, suma
náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur. K námietke, že v predošlom rozhodnutí nebola zohľadnená
pluralita trestných stíhaní, odvolací súd konštatuje, že právna kvalifikácia trestných činov v oboch
obžalobách bola rovnaká, rozdielny bol len skutkový základ, z ktorého obžaloby vychádzali, pričom

podstatnými kritériami pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol výsledok trestného
konania a jeho neprimeraná dĺžka, ktorá bola pri oboch obžalobách v podstate rovnaká. Logickým
záverom, ktorý z toho plynie, je priznanie rovnakej sumy náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonne
vedené trestné konanie za dva trestné činy, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Odvolací súd po
zohľadnení všetkých okolností preskúmavanej veci považoval za spravodlivé priznať žalobkyni náhradu

nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné konanie celkovo v sume 20.000 eur. Preto potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. o priznaní ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur
(postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP). S prihliadnutím na už priznanú sumu náhrady nemajetkovej
ujmy za väzbu 10.800 eur a za nezákonné trestné konanie vo výške 10.000 eur, ktoré výroky sú už
právoplatné (nakoľko dovolanie žalovanej bolo odmietnuté), odvolací súd v prevyšujúcej vyhovujúcej

časti vo výroku I. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy nad sumu 30.800 eur zamietol (§ 388 CSP).

45. S ohľadom na čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2
CSP povinný rozhodnúť aj o trovách celého konania. Rovnako ako súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku, aj odvolací súd hodnotí žalobkyňu v predmetnom konaní ako plne procesne úspešnú, a to
ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj v konaní pred odvolacím a dovolacím súdom. Nie je
podstatné, že napadnutým rozsudkom v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu nebolo žalobkyni
priznané finančné zadosťučinenie v celom žalobou požadovanom rozsahu, nakoľko výška tohto nároku
závisela len od úvahy súdu. Žalobkyňa však čo do základu nároku bola v konaní plne procesne úspešná,

pretože náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu a za nezákonné trestné konanie jej bola priznaná, a tak
žalobkyni patrí náhrada všetkých trov konania (t. j. prvoinštančných, odvolacích i dovolacích) v celom
rozsahu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by náhrada trov konania nemala byť žalobkyni
priznaná (§ 257 CSP) z okolností prípadu odvolaciemu súdu nevyplynuli.46. Na zdôraznenie opodstatnenosti prijatého rozhodnutia o trovách konania odvolací súd uvádza, cit.:
„Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy

súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti“ (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016 k § 255 CSP).

Obdobne v tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017 kde
pri priznaní len 50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná
žalobcovi náhrada trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy
súdu, čo zodpovedá okolnostiam prejednávanej veci.

47. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS

251/04,II.ÚS200/09apodobne).Naďalšiuirelevantnúargumentáciusporovýchstrán,zachádzajúcudo
nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto už na tomto mieste odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 odsek 2 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).