Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121206119
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121206119.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

AnnySlovinskejaJUDr.ZuzanyMatyiovejvsporežalobcuA.B.,nar.XX.X.XXXX,B.–C.D.B.E.F.,zast.
G.H.B.,advokátkou,Košice,Moldavská6protižalovaným:1/I.C.,J.B.,nar.XX.XX.XXXX,B.,A.XXa2/
C.B.,J.B.,nar.XX.X.XXXX,B.,A.XX,obezastúpenéAdvokátskoukanceláriouVASIĽ&Partners,s.r.o.,
Žižkova 4D, IČO: 47 240 482, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 13C/31/2021 z 12. januára 2024 v znení opravného uznesenia
Mestského súdu Košice sp. zn. 13C/31/2021 z 25. marca 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom v znení
opravného uznesenia zamietol žalobu (výrok I.) a priznal žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi vo výške 100 % (výrok II.).

2. Uvedeným spôsobom rozhodol súd o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že spolu
s manželkou – žalovanou 2/ je vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX pre kat. úz. B.

E. F., okres B. K. a to domu súp. č. 599 na parcele registra CKN č. 1121/23 – zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 88m2 a pozemkov – parcela CKN č. 1121/23 – zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 88 m2 a č. 1121/69 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 503 m2, to všetko v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu 1/1 k celku; po upresnení petitu žaloby žiadal predmetné nehnuteľnosti určiť
do bezpodielového spoluvlastníctva jeho a žalovanej 2/. Žalobca sa domáhal vrátenia daru podľa §
630 Občianskeho zákonníka pričom hrubé porušenie dobrých mravov videl v dlhodobom negatívnom
správaní sa žalovanej 1/, jej manžela a synov (jeho vnukov) vo vzťahu k nemu. Dôvodil, že aj

keď bola dňa 8.8.2001 na prevod spomínaných nehnuteľností uzavretá medzi ním a žalovanou 2/
ako predávajúcimi na strane jednej a žalovanou 2/ ako kupujúcou na strane druhej kúpna zmluva,
v skutočnosti došlo k uzavretiu bezodplatného právneho úkonu a to darovacej zmluvy, t.z. uzavretím
kúpnej zmluvy došlo k tzv. simulovanému právnemu úkonu. Poukázal na to, že žalovaná 1/ ako kupujúca
v tom čase nemala žiadne finančné prostriedky, ktoré by jej umožnili uhradiť ako kupujúcej kúpnu cenu
za predmetné nehnuteľnosti, taktiež tvrdil, že bola uzavretá dohoda, že on a žalovaná 2/ ako rodičia
žalovanej 1/ budú mať právo doživotného užívania týchto nehnuteľností, ktoré však nebolo zriadené

formou vecného bremena, nakoľko mali za to, že žalovaná 1/ ich vzájomnú dohodu o doživotnom užívaní
nehnuteľností bude rešpektovať. Na výzvu žalovanej 1/ z 1.3.2021 na vysťahovanie sa z predmetného
rodinného domu, po tom, keď ho predtým svojvoľne odhlásila z adresy trvalého pobytu, vyzval ju navrátenie daru upozorniac ju na to, že v prípade prevodu vlastníckeho práva sa len formálne jednalo
o kúpnu zmluvu. Zároveň preukazoval svoj naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.
Žalované označili žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu. Tvrdili, že neobstojí tvrdenie žalobcu

o simulácii právneho úkonu a to argumentujúc, že darovacia zmluva je zmluvou bezodplatnou, pričom
v danom prípade preukazuje splácanie kúpnej ceny zo strany žalovanej 1/, že zmluvné strany mali
skutočnúvôľuuzavrieťoprevodepredmetnýchnehnuteľnostíkúpnuzmluvu,kúhradekúpnejcenyktorej
došlo formou splátok kúpnej ceny a to do roku 2018. Taktiež mali za to, že na určenie vlastníckeho
práva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti chýba naliehavý právny záujem, poukázali na to, že určenie

vlastníckeho práva a teda vrátenia údajného daru sa domáha iba žalobca. Žalovaná 2/ nesúhlasila,
aby bol majetok znovunadobudnutý do BSM žalobcu a jej. Uviedli, že žalovaná 1/ sa rozhodla zrušiť
žalobcovi trvalý pobyt v rodinnom dome, ktorú skutočnosť mu zároveň aj oznámila a vyzvala ho, aby sa
z domu odsťahoval z dôvodu jeho útokov voči nej a členom jej rodiny, označili sa spolužitie so žalobcom
v jednej domácnosti už za neudržateľné a zdravie ohrozujúce tak pre žalovanú 1/ ako aj pre jej blízke
osoby Uviedli, že sa nakoniec žalobca 14.3.2021 z predmetného rodinného domu vysťahoval.

Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi ako i výsluchmi svedkov. Zistený skutkový
stav následne právne posúdil použijúc pri tom ustanovenia § 588, § 628 ods. 1, 2, § 630, § 34, § 37 ods.
1, § 41a ods. 1, § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Vymedzil, že predmetom konania bola žaloba žalobcu o určenie, že predmetné sporné nehnuteľnosti
patria do bezpodielového spoluvlastníctva jeho a žalovanej 2/ dôvodiaceho, že síce ako predávajúci

spolu so žalovanou 2/ uzavreli so žalovanou 1/ ako kupujúcou kúpnu zmluvu o prevode sporných
nehnuteľností 8.8.2001, ale v skutočnosti išlo o uzavretie darovacej zmluvy. Tvrdil, že sa takto dohodli,
že tu bola vôľa uzavrieť darovaciu zmluvu s právom doživotného bývania pre neho a žalovanú 2/.
Znenie tejto darovacej zmluvy si neprečítal a neoboznámil sa takto s jej obsahom. Uviedol, že neobdŕžal
vyhotovenie tejto zmluvy ani žiadne rozhodnutie z katastrálneho odboru okresného úradu, tvrdil tiež,

že nikdy nebol na katastrálnom odbore. Jeho tvrdenia sa ukázali v konaní ako nepravdivé, pretože
zo spisu katastrálneho odboru Okresného úradu Košice súd zistil, že strany sporu podali 17.8.2001
návrh na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností, spolu s návrhom predložili aj znalecký posudok
o hodnote prevádzaných nehnuteľností a kolaudačné rozhodnutie. Katastrálnym odborom Okresného
úradu v Košiciach boli strany sporu, vrátane žalobcu vyzvané na doplnenie podania zo dňa 3.9.2001,

ktorú výzvu žalobca prevzal dňa 13.9.2001. Rozhodnutie o povolení vkladu kúpnej zmluvy prevzali
strany sporu, žalobca rozhodnutie o povolení vkladu prevzal dňa 5.11.2001, čo vyplýva z doručenky ním
vlastnoručne podpísanej. Obe žalované popreli, že by mali vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu, poukázali na
to, že ich vôľou bolo uzavretie kúpnej zmluvy, o čom svedčí aj znalecký posudok K. L., ktorý predmetné
nehnuteľnosti ohodnotil za účelom uzavretia kúpnej zmluvy a takto určená hodnota nehnuteľností bola

aj prevzatá do kúpnej zmluvy ako ich cena.
Súd konštatoval, že žalovanými 1/ a 2/ tvrdené rodinné stretnutie strán sporu a svedkov – ďalších
detí žalobcu a žalovanej 2/, kde sa mala riešiť otázka ďalšieho vlastníctva predmetných nehnuteľností,
v konaní nebolo preukázané. Tvrdenia žalovaných 1/ a 2/ popreli svedkovia M. M. i C. B.. Súd však mal
za to, že v konaní je takéto stretnutie bez právneho významu, pretože rozhodujúca pri uzavretí kúpnej

zmluvy bola zhodná vôľa jej účastníkov uzavrieť kúpnu zmluvu. Za nesporné v konaní mal aj vyplatenie
kúpnej ceny žalovanou 1/ žalobcovi a žalovanej 2/ čo vyplynulo z výpovedí žalovaných 1/ a 2/, zo zošita,
kde si žalovaná 2/ zapisovala prijaté platby od žalovanej 1/ a najmä z čestného prehlásenia žalovanej
2/ z 22.7.2020, t.j. z času dávno pred začatím tohto konania. Súd poukázal na to, že ku splateniu kúpnej
ceny zo strany žalovanej 1/ došlo dňom 6.4.2018.

Súd poukázal na výzvu žalobcu adresovanú žalovanej 1/ na vrátenie daru z 3.5.2021, ktorú urobil len
žalobca bez súhlasu žalovanej 2/ ako bývalej spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností, pričom ak mal
žalobca za to, že bol uzavretý simulovaný právny úkon a to darovacia zmluva, výzvu na vrátenie daru
pre jej platnosť mala uskutočniť spolu so žalobcom aj žalovaná 2/, keďže nehnuteľnosti patrili do BSM
žalobcu a žalovanej 2/ a nešlo o vybavovanie bežnej veci podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Súd konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal ani existenciu ústnej dohody o zriadení práva
doživotného bývania pre neho a žalovanú 2/. Súd poukázal na to, že v odpovedi na výzvu na vypratanie
nehnuteľnosti zo 7.3.2021 adresovanú žalovanej 1/ neuvádzal, že mal v úmysle uzavrieť s ňou darovaciu
zmluvu, poukázal len na to, že bolo zriadené právo doživotného užívania predmetných nehnuteľností.
Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že žalovaná 1/ nemala finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny

v čase uzavretia kúpnej zmluvy, poukázal súd na to, že práve z tohto dôvodu bola kúpna cena dohodnutá
v splátkach, s čím žalobca podpísaním znenia kúpnej zmluvy súhlasil. Súd mal za to, že kúpnu zmluvu
uzavreli strany sporu slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, bez nátlaku, o čom svedčí, že túto zmluvu
vlastnoručne podpísali.Súd v konaní nemal preukázané ani tvrdenie žalobcu, že ho osobne starosta mestskej časti informoval
o tom, že mu bol zrušená trvalý pobyt a to o nepravdivosti tohto tvrdenia svedčí vyjadrenie starostu
Mestskej časti Košice – Košická Nová Ves. Súd tiež poukázal na to, že žalobca po obdŕžaní rozhodnutia

o prerušení katastrálneho konania mal dostatok času na oboznámenie sa s predmetom katastrálneho
konania a to do 30 dní, mohol a mal vedieť, že ide o vkladové konania o vklade kúpnej zmluvy do katastra
nehnuteľností. Za pochybné mal súd čestné prehlásenia svedkov C. B. a M. M., ktoré podľa nich, sami
skoncipovali, sú rovnakého znenia a podpísané v ten istý deň bez overenia ich vlastnoručných podpisov.
Súd uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že kúpna zmluvy bola simulovaným právnym úkonom,

že mala náležitosti darovacej zmluvy. Považoval preto za irelevantné v tomto konaní, že žalobca urobil
voči žalovanej 1/ výzvu na vrátenie daru. Kúpna zmluva uzavretá medzi stranami sporu o prevode
predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovanej 1/ má všetky náležitosti právneho úkonu,
obsahuje zhodné prejavy vôle strán sporu pri jej uzavretí a podpise. Na základe takto zisteného
skutkového stavu súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je bezdôvodná a preto ju v celom rozsahu
zamietol.

Priznal žalovaným 1/ a 2/ ako plne úspešným stranám sporu právo na náhradu trov konania proti
žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP, ktorý v konaní úspech nemal.

3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/,
f/ a h/ CSP.

Za nepravdivé, resp. vykonaným dokazovaním nepodložené označil konštatovanie súdu v odseku 59.
odôvodnenia rozsudku, že on - žalobca nikdy nebol na katastrálnom odbore okresného úradu. Za
irelevantné z dôvodu značného plynutia času považoval to, že si nepamätal po viac ako dvadsiatich
rokoch, či, kedy a akým spôsobom prevzal rozhodnutie okresného úradu o povolení vkladu právneho
úkonu, na základe ktorého nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalovaná 1/. Taktiež

namietal, že ani tá skutočnosť, že bol vypracovaný znalecký posudok na určenie hodnoty nehnuteľností,
nevylučuje jeho tvrdenia o tom, že v skutočnosti mali strany sporu vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu.
Popretie uzavretia darovacej zmluvy žalovanou 1/ a žalovanou 2/ považoval, resp. označil za účelové.
Podľa neho žalovaná 2/ mohla byť motivovaná obavami, že v prípade, ak sa nepostaví na stranu
svojej dcéry, mohla by ju stihnúť rovnaká výzva na vysťahovanie, ako žalobcu. Opakoval, že pri

svojom osobnom výsluchu na pojednávaní vyjadril, že nikdy nemal ani úmysel uzavrieť so žalovanou
1/ darovaciu zmluvu, ale urobil tak výlučne z obavy, že by mohol prísť o strechu nad hlavou, pretože
v tom čase zapríčinil dopravnú nehodu a obával sa preto zvýšených nákladov spojených s riešením
tejto veci. Zo strany žalovaných 1/ a 2/ bol naviac utvrdzovaný, že bude lepšie, ak sa formálne uzavrie
kúpna a nie darovacia zmluva, ktorú ako bezodplatný právny úkon v budúcnosti zo strany tretích osôb

by bolo jednoduchšie spochybniť, resp. napadnúť jej platnosť alebo jej odporovať. Za irelevantné v tej
súvislosti označil aj tvrdenie súdu v odseku 63. odôvodnenia rozsudku, že mal po obdržaní rozhodnutia
o prerušení katastrálneho konania dostatok času na oboznámenie sa s predmetom konania, a teda
mohol a mal vedieť, že ide o vkladové konanie týkajúce sa kúpnej zmluvy.
Namietal, že súd nevzal do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech, keďže spochybnil čestné

prehlásenia svedkov C. B. a M. M.. Poukázal na to, že tieto osoby boli v konaní na jeho návrh
vypočuté osobne ako svedkovia, kde obaja nezávisle od seba popreli, že uzavretiu kúpnej zmluvy malo
predchádzať spoločné rodinné stretnutie za prítomnosti ich rodičov (žalobcu a žalovanej 2/) a ich sestry
(žalovanej1/)ažekúpnazmluvabolavýsledkomvzájomnéhokonsenzuvšetkýchrodinnýchpríslušníkov
a spôsobom vyporiadania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti do budúcna. Dôvodil, že

súd nespochybňoval čestné prehlásenia svedkov na strane žalovaných, pričom na rozdiel od svedkov
žalobcu sa jednalo prevažne o osoby naďalej žijúce v spoločnej domácnosti so žalovanými, a preto ich
vyjadrenia mal za možné spochybniť ako tendenčné. Trval teda na tom, že sa tvrdenie žalovaných 1/
a 2/ o tom, že kúpna zmluva mala byť výsledkom predchádzajúceho vzájomného dojednania všetkých
rodinných príslušníkov a usporiadaní do budúcna sporných nehnuteľností tak, že ich nadobudne výlučne

žalovaná 1/, nepreukázalo. Popreli takéto tvrdenie tak on – žalobca ako i svedkovia C. B. a M. M..
Svedok C. B. výslovne uviedol, že sa takéto stretnutie nikdy neuskutočnilo a o tom, že mala byť uzavretá
medzi jeho rodičmi a sestrou kúpna zmluva sa dozvedel náhodne až niekedy v roku 2007, s čím potom
následne konfrontoval svoju matku – žalovanú 2/ a žiadal vysvetlenie a žalovaná 2/ mu uviedla, že
výlučne kvôli otcovej autonehode previedli vlastnícke práva k rodinnému domu na žalovanú 1/. Takéto

stretnutie výslovne poprela aj svedkyňa M. M. s tým, že o prevode vlastníckeho práva na žalovanú 1/
sa dozvedela až od svojho brata C. B., z čoho bola šokovaná, ako aj z ním – bratom oboznámeného
vyjadrenia matky – žalovanej 2/, že tak rodičia museli urobiť, lebo mal otec nehodu a aby zachránili dom
a že všetko bude len fiktívne.Namietal, že sa súd riadne nevyporiadal ani s dôkazom, ktorý predložili žalované 1/ a 2/, keď predložili
iba kópiu zošita s ručne napísanými poznámkami, ale jeho originál nepredložili, napriek tomu súd tento
dôkaz ako dôkaz o splatení kúpnej ceny akceptoval. Žalobca mal za to, že žalované nepreukázali, že by

došlokreálnejodplate–splateniukúpnejcenyzostranyžalovanej1/žalovanej2/akomanželkežalobcu.
Žalobca označil fotokópiu predloženého zošita za podvrh a opätovne poukazoval na to, že je nereálne,
ak on – žalobca žil so svojou manželkou – žalovanou 1/ v spoločnej domácnosti, spoločne hospodárili,
aby mu ona žiadnym spôsobom sa nezmienila o tom, že ich dcéra – žalovaná 1/ spláca splátky kúpnej
ceny a že jej žalovaná 1/ ku dňu 22.7.2020 mala uhradiť celú dohodnutú kúpnu cenu. Uviedol, že až po

jehovyjadrenížalovaná2/začalatvrdiť,žeodnejondostalzkaždejsplátkykúpnejcenypresnepolovicu,
hoci vo svojom skoršom vyjadrení žalované tvrdili, že s financiami disponovala primárne žalovaná 2/ pre
jeho problémy s alkoholom a s hazardnými hrami a nezodpovedným nakladaním s peniazmi. Fotokópiu
zošita označil za podvrh s tým, že podľa jeho názoru všetky záznamy od roku 2001 do roku 2018 sú
písané jedným a tým istým perom, všetky sú písané rovnakým sklonom písma, podpisy sú takmer navlas
rovnaké, ale pri každom jednom zázname chýba jeho podpis ako predávajúceho, a to z jediného dôvodu,

že žalovaná 1/ žiadne úhrady kúpnej ceny nezrealizovala. Namietal, že znalec z odboru grafológie
v prípade predloženia originálu zošita by vedel zistiť, že dátumy vyhotovenia záznamov nezodpovedajú
časovo dátumom, ktoré sú v ňom uvedené. Keďže tento dôkaz má preukazovať úhrady kúpnej ceny
žalovanou 1/, navrhol, aby sa skúmala jeho pravosť. Dôvodil, že by nemal žiaden prospech z toho,
aby navrhoval znalecké dokazovanie pokiaľ by vedel, že je zošit pravý a záznamy v ňom boli robené

skutočnepriebežneodroku2001doroku2018akotvrdiažalované.Tvrdeniežalovanýchvkonaní,podľa
ktorých, on - žalobca mal zošit pri sťahovaní odcudziť, a preto nevedia predložiť jeho originál, označil
za absurdné. Opakovane poukázal na to, že žalované fotokópiu zošita vyhotovili a predložili ako dôkaz
až podaním z 23.9.2021, t.j. v čase kedy už žalobca niekoľko mesiacov - od mája 2021 rodinný dom
neobýval, a teda nemohol predtým ani potom odcudziť nejaký zošit, o ktorom nemal dovtedy vedomosť,

že existuje. Argumentoval, že čestné prehlásenie o tom, že zošit je pravý alebo jednostranné tvrdenia
žalovaných, že malo dôjsť k úhrade kúpnej ceny, o ktorej on nemal žiadnu vedomosť, nemôžu validovať
dodatočne pravosť tohto dôkazu. Trval na tom, že predložená fotokópia zošita je podvrh a žalované toto
jeho tvrdenie relevantne nevyvrátili, ani existenciu tohto dôkazu nepreukázali. Uviedol, že svedkyňa M.
M. potvrdila taktiež skutočnosť, ktorú on tvrdil, že jej rodičia povedali, že bezplatne darovali rodinný dom

žalovanej 1/. Mal za to, že tá skutočnosť, že žalované dôveryhodne nepreukázali, že došlo zo strany
žalovanej 1/ k úhrade kúpnej ceny podporuje jeho tvrdenia, že v skutočnosti medzi sebou strany sporu
uzavreli darovaciu zmluvu.
Namietal, že nie je pravdivé to, čo uviedol súd v odseku 62.odôvodnenia, že v odpovedi na výzvu
na vypratanie nehnuteľnosti zo 7.3.2021, ktorú adresoval žalovanej 1/ opomenul fakt, že medzi sebou

uzavreli darovaciu zmluvu a poukazoval len na to, že bolo zriadené právo doživotného užívania
predmetnej nehnuteľnosti. Dňa 8.3.2021 totiž zaslal právnej zástupkyni žalovanej 1/ vyjadrenie k výzve
na vysťahovanie sa, kde okrem tej skutočnosti, že nároky považuje za nedôvodné uviedol aj to, že aj
keď sa jednalo formálne o právny úkon - kúpnu zmluvu, v čase prevodu predmetnej nehnuteľnosti mala
žalovaná 1/ 24 rokov a nemala žiadne finančné prostriedky, ktoré by jej umožnili uhradiť ako kupujúcej

kúpnu cenu. Medzi žalovanou 1/, ním a žalovanou 2/ bola uzavretá dohoda, že rodičia budú mať napriek
prevodu vlastníckeho práva, právo doživotného užívania nehnuteľnosti. Toto právo nebolo zriadené
formou vecného bremena z dôvodu, že svojej dcére dôverovali. Vo vyjadrení na výzvu na vysťahovanie
sa písomne uviedol, že sa jednalo o simulovaný právny úkon a skutočnou vôľou bolo uzavrieť darovaciu
zmluvu. Upozornil teda žalovanú 1/ na to, že sa môže domáhať vrátenia daru od obdarovaného, pokiaľ

sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Mal
za to, že súd tento dôkaz v prospech žalobcu opomenul.
Argumentoval aj tým, že nerušené bezodplatné užívanie nehnuteľnosti ním a žalovanou 2/ ako rodičmi
žalovanej 1/, tiež podľa jeho názoru, podporuje jeho tvrdenia o tom, že sa jednalo o dar rodičov svojej
najmladšej dcére.

Vyjadril nesúhlas s odôvodnením rozhodnutia v odseku 61. rozsudku, v ktorom súd vyslovil názor, že
výzvu na vrátenie daru pre jej platnosť mala uskutočniť spolu s ním - žalobcom aj žalovaná 2/, pretože
nehnuteľnosti patrili do ich BSM a nešlo o vybavovanie bežnej veci podľa § 145 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že súd túto otázku nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na súdnu prax v otázkach vlastníctva veci

tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, podľa ktorej každý z manželov má
vlastnícke právo k celej veci, a to tak, že práva jedného z manželov sú obmedzené rovnakými právami
druhého (R 42/1972) mal za to, že aj jeden z manželov, ktorý spoločne darovali vec z majetku tvoriaceho
predmet BSM, sa môže samostatne domáhať vrátenia daru z dôvodu uvedeného v § 630 Občianskehozákonníka. Bolo by rozporné so všeobecným princípom spravodlivosť, ak by sa nemohol domáhať
vrátenia daru len preto, že sú síce splnené zákonom stanovené podmienky, ale žalovaná 2/ s tým ako
jeho manželka nesúhlasí. Dodal, že dobré mravy žalovaná 1/ porušovala voči nemu, nie voči žalovanej

2/.
Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie a žalovaných 1/ a 2/, že nebola daná vôľa všetkých
strán uzavrieť darovaciu zmluvu, pretože tomu nasvedčuje doterajšie správanie žalovaných, ktoré toto
začali účelovo tvrdiť až po tom, ako sa žalobca účinne začal brániť po tom, ako ho po vyše 20 rokoch
od prevodu vlastníckeho práva žalovaná 1/ vyzvala na vysťahovanie sa z predmetnej nehnuteľnosti.

Namietol, že svoje závery súd prvej inštancie neodôvodnil riadne, racionálne ani ústavne konformne.
Ide pritom o právo na spravodlivý proces, pokiaľ sa týka riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Namietal,
že súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami oboch strán sporu, čo v prípade
súdu prvej inštancie splnené nebolo, pretože súd opomenul podstatné vyjadrenie a dôkazy predložené
žalobcom, na ktoré poukázal vyššie vo svojom odvolaní. Mal tak za to, že súd nesprávnym procesným
postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové
prejednanie a rozhodnutie.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalobcom
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§
355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom (§ 380

a § 365 CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§
387 ods. 1 CSP).

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 15. mája 2025 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského

súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli
a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 9.5.2025.

8. Žalobca odôvodnil odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP, t.j.
namietal, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi podaného odvolania ako i konaním,
ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku dospel k záveru, že k naplneniu týchto odvolacích dôvodov
nedošlo.

10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového

stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv strán
sporu, resp. žalobcu, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces,
rozsudok je dostatočne zrozumiteľný a určitý a zodpovedá požiadavkám ustanoveným na odôvodnenie

rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP.

11. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace
s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia,
nenechal pritom priestor pre vznik pochybností, prečo žalobu zamietol. Správne vyhodnotil, že v konaní
nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, na ktorom žalobca podaný žalobný návrh založil, a to že kúpnouzmluvou mala byť zastretá zmluva darovacia, ktorá preto ako zastretý právny úkon platí a keďže súd
prvejinštancienedospelkzáveruouzavretídarovacejzmluvymedzistranamisporu vďalšom neskúmal
ani opodstatnenosť tvrdenia žalobcu dôvodiaceho, že ako darca v dôsledku správania sa obdarovanej

žalovanej 1/ voči nemu spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, dôvodne si uplatnil voči nej
a žalovanej 2/ nárok na vrátenie daru výzvou v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka a vo veci aj
správne rozhodol, ak žalobu zamietol.

14. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti

dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. V ňom žalobca/
odvolateľ neuvádza žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa nebol vyporiadal už súd prvej inštancie.
Žalobca v odvolaní iba reaguje na jednotlivé odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, polemizuje
so správnosťou rozhodnutia, kritizuje v ňom vyjadrené skutkové a právne závery, s ktorými sa
nestotožňuje a zotrváva na svojich tvrdeniach.
Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcu a na zdôraznenie správnosti dôvodov

napadnutého rozsudku dopĺňa:

15. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam – rodinnému domu a súvisiacim pozemkom, evidovaným na LV č. XXX pre kat. úz.
B. E. F., okres B. K., s tým odôvodnením, že tieto nehnuteľnosti dissimulovanou (zastretou) darovacou

zmluvou, ktorú strany sporu uzavreli simulovane (predstierane) ako kúpnu zmluvu, predmetné
nehnuteľnosti spolu so žalovanou 2/, v tom čase jeho manželkou darovali žalovanej 1/, ich spoločnej
dcére, a neskôr výzvou podľa § 630 Občianskeho zákonníka ju vyzval na vrátenie daru z dôvodu
správania sa dcéry – žalovanej 1/ k nemu spôsobom porušujúcim dobré mravy .

16. Súd návrh zamietol s tým odôvodnením, že žalobca uzavretie darovacej zmluvy ako
dissimulovaného právneho úkonu simulovaným uzavretím kúpnej zmluvy, nepreukázal.

17. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti

takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

18. Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je platný zastretý
právny úkon (simulovaný), keďže tu chýba vôľa účastníkov takého úkonu. Platí nezastretý právny úkon
(dissimulovaný). Musí však zodpovedať vôli účastníkov a súčasne spĺňať všetky jeho náležitosti (zjavne

podstatné zložky právneho úkonu). Zastretý právny úkon nebude platný, ak sám osebe bude mať
niektorú vadu vyvolávajúcu jeho neplatnosť (absolútnu alebo relatívnu, úplnú alebo čiastočnú).
Simulovaný právny úkon môže vyvolávať dôsledky spojené s platným právnym úkonom voči tomu, kto
ho so zreteľom na všetky okolnosti prípadu považoval za nezastretý úkon. Voči takému účastníkovi sa
nemožno dovolať neplatnosti zastretého právneho úkonu. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje

druhého účastníka úkonu, resp. ostatných účastníkov úkonu, ktorí musia preukázať, že chránený
účastník mal a mohol vedieť o simulovaní právneho úkonu.

19. Ak ide o vedomú nezhodu vôle a jej prejavu, je z hľadiska právnych dôsledkov otázne/otázkou, či
tátonezhodajedanálenukonajúcejosoby,alebočijedaná uobochčiviacerýchosobáchzúčastnených

na právnom úkone. V prípade, že ide o nezhodu vôle s jej prejavom jednostrannú, t.j. o tejto nezhode
vie len konajúci, u ktorého je táto nezhoda daná, je nevyhnutné chrániť dobrú vieru ostatných účastníkov
právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu takáto vnútorná výhrada (mentálna rezervácia) nespôsobuje
akékoľvek právne dôsledky a konajúci je povinný dodržať práva a povinnosti, ktoré mu vznikli, zmenili
sa alebo zanikli v dôsledku prejavu vôle.

20. Podľa rozhodnutia NS ČR z 28.7.2009, sp. zn. 32 Cdo/2496/2007: „V prípade, keď jedna strana
právneho úkonu (žalovaná) vôľu uzavrieť zmluvu predstiera, nejde o právny úkon neplatný, ak/pokiaľ
nie je preukázané, že s rovnakým úmyslom konala (svoju skutočnú vôľu zastierala) i druhá strana
(žalobkyňa).“

21.Vposudzovanejvecitobolžalobca,ktopredstieral,resp.malpredstieraťvôľuuzavrieťkúpnuzmluvu.
Ďalšie účastníčky zmluvy a to žalovaná 1/ ako druhá strana kúpnej zmluvy (kupujúca) a žalovaná 2/
vystupujúca v zmluvnom vzťahu na tej istej strane ako žalobca (predávajúci) tvrdili, že konali s úmyslomuzavrieť kúpnu zmluvu. Žalobca v konaní toto ich tvrdenie o ich skutočnej vôli nevyvrátil a teda ani
vôbec nemožno uvažovať o následkoch v zmysle § 41a ods. 1veta prvá Občianskeho zákonníka.

22. Len pokiaľ by nezhoda vôle s jej prejavom bola daná na oboch stranách, potom ide o simuláciu
právneho úkonu, kedy účastníci právneho úkonu buď predstierajú vykonanie určitého právneho úkonu
(KZ), hoci nechcú uskutočniť žiadny právny úkon (absolútna simulácia), alebo predstierajú uzavretie
určitého právneho úkonu (KZ), aby zakryli iný právny úkon (relatívna simulácia). Simulovaný právny
úkon trpí hneď dvomi vadami právneho úkonu. Ide o nedostatok vážnosti vôle (§ 37 ods. 1 Obč. zák.) a

jednak o nezhodu vôle a jej prejavu. Ak však právny úkon, ktorý je výsledkom tzv. relatívnej simulácie,
skutočne a vážne hodlali účastníci zastretého právneho úkonu uskutočniť, potom platí že uskutočnili
tento zastrený právny úkon. (§ 41a ods. 2 Obč. zák.).

23. Simulácia právneho úkonu je konaním, kedy jedna zo strán právneho úkonu alebo obe strany
právneho úkonu nekonajú vedome vážne/s vážnou vôľou. Ak právny úkon simuluje len jediná zo

zmluvných strán, je svojim právnym úkonom viazaná, nakoľko/lebo je potrebné chrániť dobrú vieru
zmluvných partnerov. Tzv. simulácia právneho úkonu spôsobuje neplatnosť právneho úkonu pre
nedostatok vôle len za predpokladu, že právny úkon simulujú obe zmluvné strany, t.z. obe zmluvné
strany konajú „naoko“, že chcú byť prejavom svojej vôle viazané.

24. Nedostatok vážnosti vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje ,
a ak by aj existovala, tak v inej kvalite, akoto ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria
predovšetkým úkony urobené pri vyučovaní, hre a podobne. Dôkazné bremeno, ak ide o nedostatok
vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu.
Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát

takéhoto úkonu aspoň mohol pochopiť, že chýba vážnosť ako základná náležitosť prejavu vôle.
(uznesenie NS SR z 23.6.2010 sp. zn. 3Obo/164/2008)

25. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní dôkazné bremeno
na preukázanie svojho žalobného tvrdenia, že v skutočnosti medzi ním a žalovanou 2/ na jednej

strane zmluvy a žalovanou 1/ na strane druhej zmluvy, ktorú zmluvu strany sporu ako jej účastníci
uzavreli 10.8.2001 ako „Kúpnu zmluvu na prevod nehnuteľností v zmysle § 588 a nasl. Obč. zák.“ došlo
k uzavretiu bezodplatnej darovacej zmluvy, ktorou on - žalobca a žalovaná 2/ bezodplatne previedli
na žalovanú 1/ predmetné sporné nehnuteľnosti, neuniesol. V prípade simulovaného právneho úkonu,
kakémutvrdížalobca,ževdanomprípademedzistranamisporupodpisomkúpnejzmluvydošlo,musela

by byť daná nezhoda vôle a jej prejavu na oboch stranách; v posudzovanom prípade však len sám
žalobca tvrdil, že išlo o simulovaný právny úkon, kde strany sporu len predstierali uzavretie kúpnej
zmluvy, aby zakryli v danom prípade podľa tvrdení žalobcu, uzavretie darovacej zmluvy. Žalované 1/ a 2/
ako ďalšie účastníčky žalobcom tvrdenej „simulovanej“ kúpnej zmluvy voči tvrdeniu žalobcu namietali
a nesúhlasili s ním, že by v skutočnosti ich konanie smerovalo k uzavretiu nie kúpnej zmluvy, ako

bola uzavretá a na základe ktorej došlo i k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej
1/, ale skutočne a vážne mienili simulovanou kúpnou zmluvou zastrieť zmluvu darovaciu. Celkom
jednoznačneobežalovanévkonaníodzačiatkutvrdili,žeichzámerombolodplatnýprevodpredmetných
nehnuteľností zo žalobcu a žalovanej 2/ ako ich bezpodielových spoluvlastníkov na žalovanú 1/.
Žalobca dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa skutkových okolností vzťahujúcich sa na

to, žalovaná 1/ ako adresátka simulovaného právneho úkonu (kúpnej zmluvy) mala a mohla pochopiť,
že chýba vážnosť vôle na strane predávajúcich uzavrieť kúpnu zmluvu, neuniesol.

26. V súvislosti so spochybňovaním záveru súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena
žalobcom a vyjadrovaním nesúhlasu žalobcu/odvolateľa v podanom odvolaní s týmto záverom súdu

prvej inštancie, odvolací súd je nútený konštatovať že odvolateľ len opakovane uvádza tie isté
argumenty a poukazuje na tie isté okolnosti, s ktorými sa už zaoberal a ktoré správne v napadnutom
rozsudku vyhodnotil už súd prvej inštancie.

27. Pokiaľ žalobca/odvolateľ v podanom odvolaní uvádza, že považuje „popretie uzavretia darovacej

zmluvy žalovanými 1/ a 2/“ za účelové poukazujúc na motív žalovanej 2/, ktorá podľa žalobcu mohla
byť motivovaná obavami, že v prípade, ak sa nepostaví na stranu svojej dcéry, mohla by ju stihnúť
rovnaká výzva na vysťahovanie ako jeho, ide o ničím nepodložené domnienky odvolateľa, ktorými
dôvodil už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré však na závere súdu o nepreukázaní tvrdenia, žeuzavretím kúpnej zmluvy malo byť zastreté uzavretie darovacej zmluvy, nič nemení. Žalobca, pokiaľ
poukazuje v odvolaní na to, že „nikdy nemal ani úmysel uzavrieť so žalovanou 1/ darovaciu zmluvu,
ale urobil tak z obavy, že by mohol prísť strechu nad hlavou, pretože v tom čase zapríčinil dopravnú

nehodu a obával sa preto zvýšených nákladov spojených s riešením tejto veci“, aj v tomto prípade ide
oopakovanieargumentácie,vsúvislostisktorouodvolacísúddodávalen,žežalobcavpriebehukonania
svoje tvrdenia o dopravnej nehode a jej dôsledkoch, ktorou odôvodňoval na svojej strane danosť vôle na
bezodplatný prevod nehnuteľností do vlastníctva žalovanej 1/, ktoré by mohli byť spôsobilé uzavretím
„naoko“ kúpnej zmluvy sledovaný cieľ ozrejmiť, nikdy konkrétne neuviedol.

28. Pokiaľ žalobca/odvolateľ namietal, že súd nevzal do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech, keďže
spochybnil čestné prehlásenia C. B. a M. M., uvádza odvolací súd v tej súvislosti, že odvolateľ aj dodal,
že dotyčné osoby, ktoré čestné prehlásenia poskytli boli v konaní aj vypočuté ako svedkovia. Odvolateľ
poukázal na to, že obaja svedkovia popreli uskutočnenie rodinného stretnutia, na ktorom sa mali všetci
dohodnúť na uzavretí kúpnej zmluvy ako na spôsobe vyporiadania vlastníckych vzťahov k predmetným
nehnuteľnostiam do budúcna (čo v konaní tvrdili žalované 1/ a 2/), odvolací súd upriamuje pozornosť

na to, že súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že rodinné stretnutie strán sporu a svedkov
preukázané nebolo, nemal však túto okolnosť za právne významnú, a teda odvolateľ neopodstatnene
namietal,žesúdnevzaldoúvahyichčestnévyhlásenia,resp.svedeckévýpovedeakodôkazysvedčiace
v jeho prospech.

29. V súvislosti s námietkami odvolateľa, že sa súd riadne nevyporiadal s dôkazom predloženým
žalovanými 1/ a 2/, ktoré predložili „iba“ kópiu zošita so záznamami o úhradách splátok žalovanou 1/
na kúpnu cenu za nehnuteľnosti, ktoré kópie označil žalobca za „podvrh“ s tým, že je nereálne, aby
o tom on nebol vedel, keďže žil so žalovanou2/ ako manželkou v spoločnej domácnosti a spoločne
hospodárili a že všetky záznamy od roku 2001 do roku 2018 sú písané jedným a tým istým perom,

všetky sú písané rovnakým sklonom písma, podpisy sú takmer navlas rovnaké, ale pri každom jednom
zázname chýba jeho podpis ako predávajúceho, na základe čoho vyvodzoval, že žalovaná 1/ žiadne
úhrady kúpnej ceny nezrealizovala, odvolací súd jednak poukazuje na rozhodnutie – uznesenie NS SR
sp. zn. 4Cdo/277/2008 z 19.11.2008, v zmysle ktorého: „Aj kópia (fotokópia) listiny je listinou, a teda
dôkaznýmprostriedkom;otázkajejpravosti,hodnovernosti,úplnostičispôsobilostipreukazovať tvrdenú

okolnosť, je výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov súdom.“, obdobne v zmysle rozsudku NS SR
sp. zn. 4MCdo/9/2005: „Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide
o originál listiny alebo jej odpis, alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz
zákonom predpísaným spôsobom“. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia
dôkazov,t.j.vrámcičinnosti,priktorejsúdhodnotídôkazypodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo v konaní najavo
vrátane toho, čo uviedli strany sporu.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pristúpil k vyhodnoteniu predloženého dôkazu –
fotokópií strán zošita so záznamami žalovanej 2 o prijatých platbách od žalovanej 1/ plne v súlade
s vyššieuvedeným a v súlade s § 191 CSP, keď v kontexte ďalších vykonaných dôkazov a to výpovedí

žalovaných 1/ a 2/ a najmä čestného prehlásenia vyhotoveného žalovanou 2/ dňa 22.7.2020, t.z. pred
začatímtohtokonaniaipredpodanímnávrhunavydanieneodkladnéhoopatrenia uzavrelotázkuúhrady
kúpnej ceny tak, že ku splateniu kúpnej ceny zo strany žalovanej 1/ došlo dňom 6.4.2018.
Spochybňovanie pravosti predložených fotokópií strán zošita nepovažuje odvolací súd v spojitosti
s horepoukazovaným za náležité.

K argumentácii odvolateľa, že nevedel o takomto splácaní, odvolací súd uvádza, že jednak ide
o nepreukázané tvrdenie žalobcu a jednak ani nepovažuje otázku jeho (ne)vedomosti o takom splácaní
pre účely tohto konania za podstatné; prípadná nevedomosť žalobcu, by mohla vyplývať aj zo spôsobu
jeho života v danom období.

30. Napokon pokiaľ odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie, resp. nesprávnosť právneho
názoru súdu prvej inštancie, ktorý záverom uviedol, že pre platnosť výzvy na vrátenie daru mala výzvu
uskutočniť spolu so žalobcom aj žalovaná 2/, keďže nehnuteľnosti patrili do ich BSM, odvolací súd sa
s námietkou odvolateľa nestotožňuje.
Pre kvalifikované uplatnenie práva na vrátenie nehnuteľnosti darovanej z BSM manželmi je potrebný

súhlas oboch manželov, ak taký úkon urobí iba jeden z manželov, išlo by o relatívne neplatný právny
úkon podľa § 40a ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa rozsudku NS ČR z 11. 12.2001, sp. zn. 22Cdo2731/2000: „Rovnako ako darovanie nehnuteľnosti
patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je (nebolo) bežnou záležitosťou v zmysle §145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie je ňou ani výzva na vrátenie nehnuteľnosti darovanej manželmi,
ktorej náležitým/kvalifikovaným uplatnením sa s účinkami ex nunc /odteraz obnovuje spoluvlastníctvo
manželov k nehnuteľnosti. Táto výzva nie je právnym úkonom, ktorým má byť vec teprve/ „ešte

nie“ „iba“ = ešte len získaná do bezpodielového spoluvlastníctva, ako je to v prípade kúpy veci. Naopak,
skôr je ju možné prirovnať k inému jednostrannému právnemu úkonu – odstúpeniu od zmluvy, kedy
obdobne vzniká povinnosť vrátiť plnenie zo zrušeného právneho úkonu. Na výzvu obdarovanému, aby
vrátil nehnuteľnosti darované mu z bezpodielového spoluvlastníctva oboma manželmi, potrebuje teda
vyzývajúci manžel súhlas druhého z manželov. Pokiaľ však taký úkon uskutočnil len jeden z manželov

bez súhlasu druhého, išlo o relatívne neplatný právny úkon podľa § 40a ods. 1 Obč. zák.“

31. Neopodstatnená je napokon aj námietka odvolateľa namietajúceho nedostatočné odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie (bez špecifikovania akú prípadnú právnu otázku súd nedostatočne
odôvodnil, resp. ktoré podstatné vyjadrenie žalobcu opomenul zohľadniť). Odvolací súd uzatvára,
že z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej, v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvej
inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil a vysporiadal sa
s každou relevantnou argumentáciou strán sporu, pričom vo svojej argumentácii je súd koherentný,
jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú záver judikovaný vo výrokovej časti

rozhodnutia. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac
pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu strán sporu v priebehu sporu na súde prvej inštancie.
Rozhodnutie preto nie je možné považovať za nedostatočne odôvodnené.

32. Na základe uvedených dôvodov ako aj dôvodov uvedených v samotnom napadnutom rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v jeho zamietavom
výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.

33. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho

konania, a to keďže žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a v odvolacom konaní plne úspešným
žalovaným 1/ a 2/ žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, stranám náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.