Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. september 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416209249
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4416209249.2

Uznesenie

1

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr.
Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v spore právnej veci žalobcu: Blackside, a.s., so sídlom Mlynské
nivy 48, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 48 191 515, zastúpeného: AK Herceg, s.r.o.,

so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 890 240, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., o zaplatenie sumy 5 904,38 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 7. júna 2023 č.k. 9C/6/2023-361, takto

r o z h o d o l :

1

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1

1.1. Vo vyššie uvedenej právnej veci sa právny predchodca žalobcu domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 5 904,38 eura spolu s úrokmi za obdobie do 12.05.2016 vo výške 4 111,18 eura,

úrokov z omeškania za obdobie do 12.05.2016 vo výške 131,64 eura, poplatkov vo výške 25 eur, úrokov
vo výške 23,90 % ročne zo sumy 5 904,38 eura od 13.05.2016 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo
výške 1 % ročne zo sumy 5 904,38 eura od 13.05.2016 do zaplatenia a nároku na náhradu trov konania.
1.2. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol po prvý krát rozsudkom zo dňa 14. septembra 2018 č.k.
6C/205/2016-80, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu sumu 5
904,38 eura, úroky za obdobie do 12.05.2016 v sume 4 111,18 eura, úroky z omeškania za obdobie do

12.05.2016vsume131,64eura,poplatkyvsume25eur,úrokyvovýške23,90%ročnezosumy5904,38
eura od 13.05.2016 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 5 904,38 eura od
13.05.2016 do zaplatenia do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov konania a ktoré súd vydá po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Na odvolanie žalovaného odvolací súd rozsudkom

zo dňa 11. decembra 2019 č.k. 25Co/10/2019-119 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd SR
uznesením zo dňa 29. novembra 2022 č.k. 6Cdo/154/2020-288 rozsudok Krajského súdu v Nitre zo
dňa 11. decembra 2019 č.k. 25Co/10/2019-119 a rozsudok Okresného súdu nové Zámky zo dňa 14.
septembra 2018 č.k. 6C/205/2016-80 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.
Zároveň zrušil uznesenie Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 5. februára 2020 č.k. 6C/205/2016-142.2.1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu vo výške 5 904,38 eura, úroky za obdobie do 12.05.2016 vo výške 4 111,18 eura, úroky z
omeškania za obdobie do 12.05.2016 v sume 131,64 eura, poplatky vo výške 25 eur, úroky vo výške

23,90 % ročne zo sumy 5 904,38 eura od 13.05.2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 1
% ročne zo sumy 5 904,38 eura od 13.05.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému. Svoje
rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52 ods.

1, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z.
2.2. Zistil, že dňa 06.02.2013 bola uzatvorená zmluva o OTP Expres úvere pod č. 0573 3019 13
RSU, na základe ktorej právny predchodca žalobcu OTP Banka Slovensko a.s. so sídlom v Bratislave,
riadne označený pod obchodným menom ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi spotrebiteľovi
bezúčelový klasický spotrebiteľský úver v sume 6 000 eur na účet, ktorý mal žalovaný ako dlžník v

banke zriadený. Zastal názor, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola poskytnutá fyzickej
osobe, spotrebiteľovi. V zmluve si strany sporu dohodli, že veriteľ poskytne žalovanému dlžníkovi úver
za pevnú úrokovú sadzbu vo výške 23,10 % p.a., s ročnou percentuálnou mierou nákladov vo výške
27,51 % a celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť v čase uzatvorenia zmluvy vo výške 12 481,44
eura. Priemerná hodnota RPMN bola vo výške 19,37 %. V čl. IV. bolo dohodnuté splácanie úveru a

zmluva obsahovala aj ďalšie náležitosti, z ktorých je možné jednoznačne vyvodiť, že v danom prípade sa
jedná o poskytnutie spotrebiteľského úveru. Právny predchodca žalobcu svoju povinnosť vyplývajúcu zo
zmluvy dodržal, keď poskytol žalovanému úver prevodom na jeho účet vo výške 6 000 eur v deň podpisu
zmluvy. Žalovaný ako dlžník porušil svoju povinnosť, úver prestal splácať riadne a včas, čím sa dostal
do omeškania. Z úveru žalovaný uhradil pôvodnému veriteľovi spolu 589,38 eura. Právny predchodca

žalobcupísomnelistomzodňa18.02.2014vyzvalžalovaného ksplneniudlhuaupozornilhonamožnosť
vyhlásiťúverzasplatný.Zvýzvysúdprvejinštanciezistil,žežalovanýsaprvýkrátdostaldoomeškaniaso
splátkou splatnou 06.06.2013, ku dňu 18.02.2014 bol v omeškaní s viac ako troma splátkami a žalobcom
bol vyzvaný, aby dlžnú čiastku, ktorá k 18.02.2014 bola vo výške 1 212,58 eura uhradil najneskôr
do 06.02.2014. Z dôvodu, že žalovaný zameškané splátky úveru neuhradil, pôvodný veriteľ vyhlásil

listom zo dňa 20.03.2014, ktorý bol žalovanému doručený dňa 24.03.2014, úver za predčasne splatný.
Mimoriadna splatnosť úveru nastala 10. kalendárny deň odo dňa doručenia t.j. 04.04.2014.
2.3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že zo strany žalovaného došlo k
zjavnému porušeniu zmluvných povinností, ku ktorým sa zaviazal v zmluve o OTP Expres úvere a
Všeobecných obchodných podmienok OTP Banky Slovensko, a.s., ktoré obe podpísal a bol s nimi

riadne uzrozumený a oboznámený, žalovaný prestal platiť splátky úveru včas a riadne, čím sa dostal do
omeškania,pričomžalobcapreukázalsplneniepodmienokpodľaustanovenia§53odsek9a§565OZ,a
to výzvou na zaplatenie záväzku zo dňa 18.02.2014, ktorú si žalovaný prevzal osobne dňa 22.02.2014 a
vyhlásením úveru za predčasne splatný listom zo dňa 20.03.2014, ktorý si žalovaný prevzal osobne dňa
24.03.2014, čím žalobca preukázal účinné zosplatnenie úveru. V konaní bolo preukázané, že Zmluva o

OTP Expres úvere zo dňa 06.02.2013 uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
spadá pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, preto spĺňal definíciu
spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Veriteľ pri uzatváraní a plnení zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a preto spĺňal zákonnú definíciu dodávateľa podľa §

52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na zmluvu súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.
2.4. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere podrobil súdnej kontrole ex offo a v súlade s uznesením
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/154/2020-288 poskytol žalovanému, ako spotrebiteľovi, osobitné
poučenie o jeho procesných právach podľa § 160 odsek 1, 2 CSP. Námietky žalovaného vyhodnotil

tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky zákonné podmienky, ktoré jej ukladá zákon
č. 129/2010 Z.z. v platnom znení, a Občiansky zákonník, a neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné
podmienky. Žalovaný nepredložil žiadne právoplatné rozhodnutie súdu, na základe ktorého by bola
niektorá ním vznesená námietka vyhlásená právoplatným rozhodnutím súdu za neprijateľnú zmluvnú
podmienku.

2.5. Zaoberal sa s námietkou žalovaného, že žalobca nie je vo veci aktívne legitimovaný, ktorú žalovaný
zdôvodnil tým, že postúpenie pohľadávky nebolo v súlade s platnou legislatívou a je neplatné. Poukázal
na to, že žalobca dostatočne preukázal postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa, teda OTP Banky
Slovensko, a.s., na súčasného žalobcu, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12.08.2021, ako ajoznámením žalobcu o postúpení pohľadávky zo dňa 18.01.2022, v ktorom bolo Československou
obchodnou bankou, a.s., vysvetlené, že dňom 01.10.2021 došlo k zlúčeniu spoločnosti OTP Banka
Slovensko, a.s., ako zanikajúcej spoločnosti, a spoločnosti Československá obchodná banka, a.s., ako

nástupníckej spoločnosti, a že v dôsledku zlúčenia zanikla OTP Banka Slovensko, a.s., bez likvidácie,
a jej právnym nástupcom sa stala Československá obchodná banka, a.s. Najvyšší súd SR rozhodol
uznesením zo dňa 26.10.2022 sp.zn. 6Cdo/154/2020-282 tak, že v dovolacom konaní pokračoval
s právnym nástupcom Československej obchodnej banky, a.s., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
02.11.2022. Následne Československá obchodná banka, a.s., podala návrh na zmenu účastníka

konania na strane žalobcu, ktorým navrhla, aby do konania vstúpila spoločnosť Blackside, a.s., ktorá
so vstupom do konania súhlasila. Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 08.11.2022 sp.zn.
6Cdo/154/2020-285 tak, že do konania namiesto žalobkyne Československej obchodnej banky, a.s.,
povolil vstup Blackside, a.s. Tým bolo právoplatne a v súlade s platnými právnymi predpismi vyriešené
právne nástupníctvo a aktívna vecná legitimácia žalobcu. Najvyšší súd SR pred procesným rozhodnutím
o pripustení spoločnosti Blackside, a.s. do konania na strane žalobcu si vyžiadal originál zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 12.08.2021 medzi postupcom OTP Banka Slovensko, a.s. a postupníkom
Blackside, a.s., ktorého súčasťou bola príloha 1a) - Zoznam postupovaných pohľadávok, a v rámci neho
pohľadávka voči žalovanému s presnou identifikáciou pohľadávky, menom a priezviskom žalovaného,
číslom úverového účtu, číslom zmluvy o úvere s počtom dní omeškania, zostatkom pohľadávky, z toho
istina, bežné úroky, úroky z omeškania, ostatné príslušenstvo a celková odplata. K zmluve o postúpení

pohľadávok bola pripojená aj príloha 1c) - Adresa dlžníkov, príloha 1d) - Aktívne a exekučné konania
týkajúce sa pohľadávok, oznámenie o postúpení pohľadávky, odovzdávajúci protokol. Z týchto dôvodov
mal súd prvej inštancie za to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v konaní. K tomu poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 60/2018, rozsudok Najvyššieho

súdu sp.zn. 1Obdo 92/2018 zo dňa 20.11.2019 a rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 7Cdo 26/2017
zo dňa 28.03.2018. Poukázal tiež na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré stanovuje
podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu.
Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách
treba považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39

Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať
ex offo. Keďže v danom prípade pôvodným veriteľom bola banka, ktorá postúpila svoju pohľadávku z
úverovej zmluvy na postupníka Blackside, a.s., (žalobcu), skúmal či pred postúpením pohľadávky boli
dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách i zákonom o spotrebiteľských úveroch, a teda či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

2.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o OTP Expres úvere zo dňa 06.02.2013 obsahuje všetky
náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, v znení platnom k
tomuto dňu a žiadne ustanovenie zmluvy žalobcu nebolo právoplatným súdnym rozhodnutím vyhlásené
zaneprijateľnúzmluvnúpodmienku.Knámietkežalovaného,ženedošlokúčinnémuzosplatneniuúveru,
lebo žalobca mohol zosplatniť predmetný úver už pre splátku splatnú dňa 06.06.2013, až listom zo

dňa 18.02.2014 bol vyzvaný na úhradu dlžnej čiastky, ktorý list mal byť upozornením v lehote 15 dní
podľa § 53 odsek 9 OZ, sa nestotožnil. Postup právneho predchodcu žalobcu v súvislosti s účinným
zosplatnením úveru bol preukázaný listinnými dôkazmi, a to výzvou na zaplatenie záväzku žalovaného
po lehote splatnosti zo dňa 18.02.2014, kde uviedol, že je v omeškaní s viac ako troma splátkami a
žiada ho o uhradenie dlžnej čiastky k tomuto dňu najneskôr do 06.03.2014, v opačnom prípade pristúpi v

súlade s ustanovením § 53 odsek 9 OZ k vyhláseniu úveru za predčasne splatný. Túto výzvu si žalovaný
osobne prevzal dňa 21.02.2014. Bolo na vôli právneho predchodcu žalobcu, kedy vyzve žalovaného
na zaplatenie dlžnej čiastky a oznámi mu, že je v omeškaní viac ako 3 mesiace, zákon neustanovuje,
že veriteľ má zaslať výzvu na zaplatenie neuhradenej pohľadávky vyplývajúcu z úveru hneď, keď sa
dlžník dostane do omeškania. Okrem toho banka musí dodržať zákonné ustanovenie § 92 odsek 8

zákona o bankách a postúpiť pohľadávku až po uplynutí 90 dní. Keďže záväzok vyplývajúci zo zmluvy o
úvere žalovaným nebol zaplatený do 06.03.2014, právny predchodca žalobcu pristúpil dňa 20.03.2014
k vyhláseniu úveru za predčasne splatný s tým, že bol žalovaný vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od
doručenia tohto listu uhradil celý záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorý predstavoval k 20.03.2014
sumu vo výške 7 016,31 eura. Aj vyhlásenie úveru za predčasne splatný si žalovaný osobne prevzal dňa

24.03.2014. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že zo strany právneho predchodcu žalobcu
došlo k účinnému zosplatneniu úveru a aj k postúpeniu pohľadávky.
2.7. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že v zmluve absentovali náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. napríklad výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a adresa predávajúceho,pretosaúverpodľa§11považovalzabezúročnýabezpoplatkov,stýmtotvrdenímsasúdprvejinštancie
nestotožnil. Adresa žalobcu - veriteľa bola uvedená v záhlaví zmluvy. Okrem toho v zmluve v čl. X.
bod 9. je jednoznačne určený orgán vykonávajúci kontrolu dodržiavania a povinností ustanovených

zákonom č. 129/2010 Z.z., ako aj adresa uvedeného orgánu, lebo pôvodný žalobca bol bankovou
inštitúciou podliehajúcou dohľadu Národnej banky SR. Čo sa týka námietky, že v zmluve absentuje
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v súlade s ust. § 9 odsek 2 písm.
l) zákona č. 129/2010 Z.z. túto nepovažoval za dôvodnú, nakoľko žalobca dostatočným spôsobom
preukázal, že tieto náležitosti sú v predmetnej spotrebiteľskej zmluve zakomponované v súlade so

zákonom č. 129/2010 Z.z. V článku IV. odsek 1 je jednoznačne uvedený počet mesačných splátok 84.,
ktoré boli rozpočítané tak, že 1. splátka vo výške 147,16 eura splatná 06.03.2013, 2. až 83. splátka vo
výške 147,16 eura splatná 6. deň v mesiaci, a 84. splátka vo výške 147,16 eura splatná 06.02.2020.
Týmto rozpisom žalobca dostatočne jednoznačne v zmluve určil konkrétnu výšku, frekvenciu, počet a
termíny jednotlivých splátok ako aj osobitne o termíne, výške a splatnosti prvej i poslednej splátky. Ďalej
poukázal na Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C42/2015 Home Credit Slovakia zo

dňa 09.11.2016 a Národnej banky Slovenska v jeho vyjadrení 18.04.2017. Uzavrel, že na ich základe
nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo
väzbe na istinu, úrok a poplatky). Vo všeobecnej časti dôvodovej správy ust. § 9 odsek 2 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, sa zdôrazňuje zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v

zmluvných vzťahoch, ktorý má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a
záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu
poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť
zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne
strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom

úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí
byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy v akej výške a ako dlho je povinný plniť si
povinnosti) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, za použitia eurokonformného výkladu dospel k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo

splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. nevyplýva zámer zákonodarcu,
aby § 9 odsek 2 písm. k) tohto zákona sprísnil požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o
úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky.
Zohľadňujúc účel zákona vyjadrený v dôvodovej správe teda § 9 ods. 2 písm. k) nestanovuje požiadavku
odlišnú od toho ako ju vymedzuje čl. 10. odsek 2 písm. h) Smernice. Navyše aj rozhodnutie NS SR

sp.zn. 3Cdo 146/2017 a 3Cdo 56/2018 konštatuje, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať
tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká
je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V posudzovanej veci, preto v súlade s vyššie
uvedenými právnymi názormi, nie je možné vysloviť absenciu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vymedzenýchv§9odsek2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.,pokiaľideovýškusplátok,tietosúvzmluve

zrozumiteľne uvedené sumou 147,16 eura, konečnú splatnosť úveru a to 84. splátku vo výške 147,16
eurasplatnúdňa06.02.2020,okremtoho2.-83.splátkuvovýške147,16eurasplatnú6.deňvmesiaci.K
danému problému sa vyjadrila aj Národná banka Slovenska vo svojom vyjadrení zo dňa 18.04.2019, kde
uviedla „NBS v prvostupňovom konaní nebude ukladať sankciu za nerozpísanie údajov o výške, počte a
termíne splátok osobitne ku každej položke, istine, úroku, poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere,

ak inak táto náležitosť bude spĺňať požiadavky vyžadované v rozsudku SD EÚ C-42/2015“. K námietke
žalovaného, že na zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedená adresa predávajúceho, na ktorej
môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, konštatoval, že je neopodstatnená, lebo adresa
predávajúceho je jasne uvedená v záhlaví zmluvy, kde je úplne jasne a zrozumiteľne identifikovaný
veriteľ a tiež aj žalovaný.

2.8. Námietku premlčania vznesenú žalovaným súd prvej inštancie vyhodnotil ako neodôvodnenú. Bola
žalovaným prvý krát uplatnená v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie sp.zn. 6C/205/2016-80 zo
dňa 14.09.2018 a následne v podaní zo dňa 25.04.2023 s tým, že pôvodný žalobca podaním zo dňa
20.03.2014 vyhlásil úver za predčasne splatný a zároveň vyzval žalovaného, aby v lehote 10 dní od
doručenia tohto listu uhradil celý svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy, pretože stratil možnosť splácať

úver mesačnými splátkami vrátane úrokov a poplatkov. Žalovaný toto vyhlásenie úveru za predčasne
splatný a výzvu prevzal dňa 24.03.2014, z jeho strany nedošlo k žiadnej úhrade, lehota 10 dní na
zaplatenie zvyšku úveru mu uplynula 04.04.2014. Žalobca uplatnil nárok na súde žalobou doručenou
dňa 30.05.2016, teda v rámci všeobecnej premlčacej doby, riadne a včas. Žalovaný dôvodil tým, ženárok žalobcu je preto premlčaný, lebo pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty a jej spočívania treba
vziať do úvahy vplyv procesných úkonov žalobcu na spočívanie premlčania. Keďže žalobca navrhol
zmenu strany sporu na strane žalobcu a táto zmena bola súdom pripustená, tvrdil, že k spočívaniu

premlčacej doby dochádza až právoplatnosťou rozhodnutia súdu, ktorým sa táto zmena pripustila. Preto
žalovaný tvrdil, že k spočívaniu premlčacej doby došlo až dňom právoplatnosti pripustenia zmeny strany
sporu a nie dňom podania žaloby, lebo žalobca v začatom konaní riadne nepokračoval, a z tohto
dôvodu nemohli nastať a nenastali právne účinky § 112 OZ. Súd prvej inštancie sa s touto právnou
argumentáciou nestotožnil, pretože postúpenie pohľadávky bolo vykonané zákonným spôsobom a túto

otázku pripustenia zmeny strany sporu na strane žalobcu vyriešil svojimi právoplatnými uzneseniami
Najvyšší súd SR. Premlčanie je možné zdôvodniť jedine od dátumu, kedy mal žalovaný plniť podľa
výzvy na plnenie, keď mu právny predchodca žalobcu doručil zároveň aj vyhlásenie úveru za predčasne
splatný. Žalovaný tam mal uloženú lehotu na plnenie 10 dní, táto mu uplynula 04.04.2014 a teda od tejto
doby je možné riešiť otázku premlčania.
2.9. Čo sa týka námietky žalovaného, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou formulárovou,

predtlačenou a typovou zmluvou, ktorú pôvodný veriteľ predložil žalovanému na podpis, a ktorá
bola koncipovaná tak, že nezabezpečuje rovnosť a vyváženosť účastníkov zmluvného vzťahu, a že
žalovaný nemohol ovplyvniť obsah zmluvy a musel ju podpísať v celku, s touto námietkou sa súd
prvej inštancie nestotožnil. Žalobca sa jednoznačne vyjadril, že zmluva bola výsledkom dohody medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľom, nakoľko je bežnou praxou, že zmluvy

sa uzatvárajú na pobočkách bánk, po dohode s klientom a zakomponovaní jeho návrhu a vybraní
produktu, ktorý banková inštitúcia poskytuje. Okrem toho je tiež bežnou praxou bankových inštitúcií,
že majú určité typy predpripravených zmlúv o úvere, aby bolo možné ich v krátkom čase doplniť a
predložiť klientovi na podpis. Spotrebiteľ má však vždy dostatok času k tomu, aby sa zoznámil s
obsahom zmluvy a zvážil výhodnosť takejto ponuky. Žalovaný v konaní nepreukázal, že pôvodný veriteľ

ho nejakým spôsobom nútil k podpísaniu zmluvy. Následkom digitalizácie zmlúv odpadá nutnosť písať
každý dokument ako nový od úplného začiatku a v celosti rukou, pričom počítačové programy v dnešnej
dobe evidujú množstvo informácií, ktorých výstupy sú v digitalizovanej forme a z tohto dôvodu nie je
možné považovať takýto dokument za nepravdivý. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.
US 11/2016. Okrem toho žalobca preukázal, že žalovaný v deň podpisu zmluvy dňa 06.02.2013 bol

oboznámený so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, z ktorých vyplýva,
že žalovaný bol oboznámený so všetkými podstatnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
pretože tieto informácie obsahovali celkovú výšku úveru, podmienky, ktoré upravujú čerpanie peňažných
prostriedkov, dobu trvania zmluvy, splátky a poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať, celkovú
čiastku, ktorú bude musieť spotrebiteľ zaplatiť, úrokovú sadzbu úveru, RPMN, priemernú RPMN, dĺžku

trvania zmluvy a ďalšie náležitosti, ktoré boli tiež uvedené v zmluve. Pôvodný veriteľ v štandardných
európskych informáciách presne uviedol žalovanému písomnú informáciu o RPMN a priemernej RPMN,
akýmspôsobombolavypočítaná,čižeovšetkýchpodstatnýchnáležitostiachzmluvybolžalovaný,okrem
zmluvy samotnej, podrobne informovaný a písomne oboznámený.
2.10. Žalovaný namietal v zmluve ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré súd prvej inštancie

považoval za nedôvodné. Čo sa týka dohody o zrážkach zo mzdy, táto predstavovala v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy štandardný spôsob zabezpečenia návratnosti pohľadávky veriteľa a nejednalo sa
o podmienku, ktorou veriteľ podmieňoval poskytnutie úveru žalovaným. Naopak, pokiaľ by žalovaný
nesúhlasil s takouto podmienkou, nebola by zakomponovaná do zmluvy o úvere a zo strany právneho
predchodcu žalobcu ani nebola použitá. Preto dohoda o zrážkach zo mzdy nemala žiadny vplyv na

dôvodnosť uplatneného nároku. Toto isté sa vzťahuje aj na rozhodcovskú doložku, či na klauzulu o
povinnosti spotrebiteľa informovať banku o zámere realizovať predčasné splatenie úveru, najneskôr 15
dní pred dňom jeho realizácie. Ani jeden z týchto inštitútov zo strany právneho predchodcu žalobcu
nebol uplatnený a ani zo strany žalovaného nedošlo k predčasnej splatnosti úveru.
2.11. K námietke žalovaného, že v zmluve bola dohodnutá neprimeraná odplata, lebo bola vyššia ako

20 %, súd prvej inštancie uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy odplata nesmela podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch a jej
príslušnosť sa posunula s prihliadnutím na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia
jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti (§ 53 odsek 6 OZ v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy). Vyslovil názor, že dohodnutý úrok z úveru v zmluve v sadzbe 23,10

% ročne spolu s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 120 eur nemožno považovať za neprimeranú
odplatu, ktorá bola v rozpore s ustanovením § 53 odsek 6 OZ, s prihliadnutím na poskytnutú sumu úveru
a lehotu splatnosti 7 rokov.2.12. K námietke žalovaného k poplatku za spracovanie úveru a poplatku za upomienku, uviedol, že
tieto nepatria medzi poplatky, ktoré by boli zakázané použiť dodávateľovi so zákonom č. 129/2010 Z.z.
Poplatok za poskytnutie úveru nemožno považovať za plnenie za službu, ktorej poskytnutie nesleduje

záujmy spotrebiteľa podľa § 53 odsek 4 písmeno t) OZ. Navyše, poplatok bol žalovanému známy pri
uzavretí zmluvy, bol uvedený v zmluve v čl. V. a vzhľadom k výške úveru nie je možné dospieť ani k
záveru o neprimeranej výške poplatku za poskytnutie úveru. Rovnako bol žalovanému z obsahu zmluvy
známy aj poplatok za upomienku. V danom prípade išlo u žalovaného o zriadenie účtu podľa § 708 až
§ 715 Obchodného zákonníka. Právny predchodca žalobcu na poplatok za vedenie úverového účtu vo

výške 2,50 eura mesačne, ktorý bol dohodnutý v čl. V. bod 1b) právo nemal a uvedené dojednanie bolo
podľa § 9 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s ustanovením § 39 OZ neplatné pre rozpor so
zákonom. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobca nárok na zaplatenie poplatku za vedenie úverového
účtu si v žalobe neuplatnil, preto táto námietka žalovaného nemala žiadny vplyv na posúdenie tohto
nároku súdom.
2.13. Námietku žalovaného, že v zmluve o úvere je nesprávne vypočítaná výška RPMN, lebo

podľa výpočtov žalobcu by mala predstavovať hodnotu 26,53 %, súd prvej inštancie vyhodnotil ako
neodôvodnenú, neopodstatnenú, lebo výška RPMN a spôsob jej výpočtu bol uvedený aj v Štandardných
európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere a tieto boli žalovanému ako spotrebiteľovi vopred
predložené, mal možnosť sa s nimi oboznámiť a pokiaľ nesúhlasil s nimi, nemusel ich podpísať. Žalobca
v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere pri výpočte RPMN postupoval v

súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z. a určil jej hodnotu 27,51 %, vychádzajúc z čl. VI. zmluvy, z ktorého
vyplýva, že poradie splátok je určených 84., teda týmto číslom bola vynásobená splátka úveru mesačná
(84 x 147,16 eura), čím sa žalobca dostal k hodnote 12 361,44 eura a podľa čl. I. bod 4 s tým, že k tejto
sume je pripočítaná ešte suma 120 eur ako jednorazový poplatok za spracovanie úveru v súlade s čl. V.
bod 1a) a v bode 3 čl. I. je presný rozpis výpočtu RPMN, čo bolo jednak písomne oznámené žalovanému

na základe Štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere a zverejnené podľa § 21 odsek
2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z týchto dôvodov mal súd prvej inštancie za to,
že právny predchodca žalobcu si splnil všetky zákonné povinnosti v súvislosti s výškou RPMN ako aj
s priemernou hodnotou RPMN, spôsobom ich výpočtu a zverejnenia a oznámenia dlžníkovi. Žalovaný
nepreukázal dôvod, pre ktorý by žalobca nesprávne vypočítal RPMN.

2.14. Keďže ani jedna z námietok žalovaného nebola preukázaná a takisto neboli odôvodnené jeho
námietky, pre ktoré by bolo možné spotrebiteľský úver označiť za bezúročný a bezpoplatkový, súd prvej
inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny vo výške 5 904,38
eura spolu so zmluvne dohodnutými úrokmi za obdobie do 12.05.2016 vo výške 4 111,18 eura v súlade
s výpisom z úverového účtu (číslo listu 21 spisu) ku dňu 12.05.2016, úroky z omeškania za obdobie do

12.05.2016 v sume 131,64 eura, tiež v súlade s výpisom z úverového účtu (číslo listu 21 spisu) ku dňu
12.05.2016, a takisto poplatkami vo výške 25 eur, ktorý poplatok bol za zaslanie upomienky žalovanému
dňa 31.07.2013 v zmysle čl. V. bod 2. zmluvy o úvere. Ďalej zaviazal žalovaného zaplatiť úroky vo výške
23,90 % ročne zo sumy 5 904,38 eura od 13.05.2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 1 %
ročne zo sumy 5 904,38 eur od 13.05.2016 do zaplatenia, lebo žalobca má voči žalovanému v zmysle čl.

I. bod 2. zmluvy o úvere nárok na zaplatenie bežného úroku ku dňu 12.05.2016 stanovený vo výške 23,9
% p.a. a v zmysle čl. IV. bod 6. zmluvy aj nárok na úrok z omeškania, ktorý žalobca ku dňu 12.05.2016
požaduje vo výške 1 % p.a., a keďže ďalším dňom od 13.05.2016 sa dostal žalovaný do omeškania so
zaplatením bežného úroku a úroku z omeškania úveru, tak je povinný zaplatiť aj tieto úroky, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2.15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP a priznal ich žalobcovi v rozsahu
100%vočižalovanémupodľa§262odsek1CSP,pretožebolvkonaníplneúspešný.Uviedol,žeovýške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 CSP.

3.1.Žalovanýpodalvzákonnejlehoteodvolanieažiadal,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie

zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žaloba sa zamieta a žalobca nemá voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Žiadal
priznať nárok na náhradu trov konania. Dôvodil ustanovením § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a
h) Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).
3.2. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Tvrdil, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkami v súlade so zákonom, svoje
rozhodnutie riadne neodôvodnil, preto je arbitrárne. Namietal aktívnu vecnú legitimáciu, keďže namietal
neplatnosť postúpenia. Tvrdil, že žalobca nie je bankou a neposkytol mu žiadny úver. Navyše pôvodnýveriteľ nepostupoval v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z.z, čoho dôsledky rieši § 11 uvedeného zákona.
Postúpenie pohľadávky nebolo urobené podľa § 525 ods. 1 a 526 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z.z.. keďže
postúpením pohľadávky banky na inú osobu ako banku sa jej obsah zmenil. Tvrdil, že existuje rozpor

medzi § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazujúceho postúpiť pohľadávku banky na inú osobu ako
banku, nakoľko postúpením by sa zmenil jej obsah, a § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý naopak
takéto postúpenie na inú osobu povoľuje. Poukázal na § 54 ods. 1 OZ, a aplikačnú lex specialis povahu
a prioritu noriem Občianskeho zákonníka pred normami iných právnych predpisov. Ďalej poukázal na §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.1.2008. Tvrdil, že pokiaľ jedna právna norma pripúšťa

postúpenie pohľadávky banky aj na inú osobu ako banku (§ 98 ods. 2 zákona o bankách) a iná takéto
postúpenie nepripúšťa (§ 525 ods. 1, v spojení s § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka), bolo
by takéto postúpenie absolútne neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 v spojení s § 52 ods. 2 a § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Citoval Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2020 a uviedol, že
dodávateľ nepreukázal ani účinky zosplatnenia, keď nepreukázal, kedy mu doručil zosplatnenie, keďže
podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. banka môže postúpiť len tú časť svojej pohľadávky, ktorá

je splatná. Tvrdil, že právny úkon vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru je neplatný, nakoľko nebol
urobený v súlade s § 53 a § 565 Občianskeho zákonníka. Namietal voči záverom súdu prvej inštancie
v bode 28. napadnutého rozsudku, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného žalobcu
na Československú obchodnú banku, a.s. a nakoniec na súčasného žalobcu, ktorý je aktívne vecne
legitimovaný. Poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/154/2020 z 26.10.2022 a z

08.11.2022,atvrdil,žedňa12.08.2021existovalabankaOTPBankaSlovensko,a.s.,ktorámalauzavrieť
zmluvu o postúpení so spoločnosťou Blackside, a.s., a preto sa Československá obchodná banka
nikdy nestala právnym nástupcom banky OTP Banka Slovensko, a.s., v súvislosti s prejednávanou
pohľadávkou. Na základe uvedeného žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v spore.
3.3. Namietal, že v konaní došlo k vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Tvrdil, že nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru pôvodným veriteľom a preto nebolo možné
pohľadávku postúpiť, nakoľko pohľadávka v čase postúpenia neexistovala čo do výšky, dôvodu a
rozsahu uvádzaných žalobcom. Súd prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, nakoľko došlo k
porušeniu § 565 Občianskeho zákonníka. Preto považoval za neprávnu úvahu v bode 30. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Zotrval na námietke premlcˇania, ktorú uplatnil v konaní pred súdom prvej

inštancie, a tvrdil, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka uplynula premlčacia doba jednotlivých splátok
odo dňa ich zročnosti.
3.4. Tvrdil, že v skutočnosti mu nebola poskytnutá suma úveru vo výške 6 000 eur, ale len suma 5
880 eur, teda hodnota poskytnutého úveru ponížená o 120 eur, preto bol nesprávny záver súdu prvej
inštancie v bode 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého bolo preukázané, že úver bol

vycˇerpaný v plnom rozsahu teda v sume 6 000 eur. Pritom úrok nebol uplatnˇovaný zo sumy skutočne
poskytnutého úveru 5 880 eur, ale zo sumy 6 000 eur, preto ho dodávateľ ukracoval a odplata za úver
nebola realizovaná v zmysle zmluvy. Mal zato, že súd prvej inštancie mal vyhodnotiť spracovateľský
poplatok ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Namietal, že v rozsudku nebolo vysvetlené prečo mal
zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru, keď poskytovanie úverov bola jednou z činností banky OTP

banka Slovensko, a.s. Tvrdil, že RPMN 27,51 % uvedená v zmluve bola nesprávna, pričom poukázal
na Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4 štvrťrok
2012, riadok 7, z ktorého vyplýva RPMN 18,86 %, a Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1 štvrťrok 2013, riadok 7, z ktorého vyplýva RPMN 19,47 %.
Rovnako nesprávna bola odplata za úver. Namietal, že najstaršou nezaplatenou splátkou bola splátka zo

dňa 06.06.2013, preto žalobca mohol zosplatniť predmetný úver už pre splátku splatnú dňa 06.06.2013.
Až listom zo dňa 18.02.2014 bol vyzvaný na úhradu dlžnej časti záväzku a tento list mal byť upozornením
v lehote 15 dní podľa § 53 ods.9 OZ. Lehota 15 dní uplynula 05.03.2014, preto mohol veriteľ uplatniť
právo na predčasné zosplatnenie úveru najneskôr do splatnosti najbližšej splátky dňa 06.03.2013 (§ 565
Obč. zákonníka). Žalobca využil toto svoje právo až oznámením o predčasnej splatnosti úveru zo dňa

20.03.2014, preto nemohlo dôjsť a nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru. Poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Zvolen sp.zn. 14Csp/3/2022.
3.5. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie v bode 31. a tvrdil, že v zmluve absentovali náležitosti
vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným

zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a adresa
predávajúceho, preto mal byť úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 zákona. V
súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 namietal, že v spore medzi jednotlivcami
platí zákaz horizontálneho priameho účinku smerníc. Tvrdil, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len kamortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len vo vzťahu k istine, čoho sa prejednávaná vec
netýka. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) považoval za tak explicitne presné, že cez eurokonformný výklad
nemožno ignorovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov

v žiadnej zmluve o úvere. Poukázal na vývoj právnej úpravy počnúc zákonom č. 258/2001 Z.z. až
k zákonu č. 129/2010 Z.z., ktorým bola transponovaná smernica 2008/48/ES z 23. apríla 2008. Napriek
tomu bola z predchádzajúceho zákona prevzatá totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov podľa
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bola aj

suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorý údaj v úverovej zmluve absentuje.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/245/2010.
3.6. Namietal, že súd prvej inštancie v bode 32. rozsudku nesprávne považoval adresu žalobcu -
veriteľa, ktorá bola uvedená v záhlaví zmluvy za adresu predávajúceho, na ktorej mohol spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu, alebo sťažnosť. Nikde v zmluve nebolo a nie je uvedené, že by táto adresa bola
totožná. Pokiaľ takáto adresa v zmluve nie je uvedená a ani žiadna adresa nie je označená, ako

adresa, kde je možné uplatniť reklamáciu, alebo sťažnosť, považuje sa poskytnutý úver za bezúročný
a bez poplatkov. K dôvodom uvedeným v bode 33. uviedol, že odôvodnenie vo vzťahu k námietke
premlčania je neurčité, zmätočné a nezrozumiteľné, nakoľko z neho nie je vôbec jasné, čo ním súd
prvej inštancie sledoval. Navyše súd prvej inštancie nesprávne posúdil plynutie premlčacej doby, keď
nevzal do úvahy vplyv procesných úkonov na strane žalobcu. Súd prvej inštancie stanovil, že premlčacia

doba začala plynúť dňa 04.04.2014 a uplynula 04.04.2017. Avšak keďže pôvodný žalobca navrhol
zmenu účastníka konania na strane žalobcu, premlčacia doba začala spočívať dňom, kedy táto zmena
žalobcu bola súdom právoplatne pripustená. Súd zmenu účastníka konania pripustil dňa 08.11.2022 s
právoplatnosťou 23.11.2022, z čoho je teda zrejmé, že premlčacia doba v dôsledku tohto procesného
úkonu žalobcu uplynula už dňa 04.04.2017.

3.7. Ďalej žalovaný namietal voči názoru súdu prvej inštancie vyslovenom v bode 34. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, podľa ktorého zmluva bola výsledkom dohody medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľom. Podľa názoru najvyšších súdnych autorít úverové zmluvy bánk
a nebankových spoločností sú produkty, ktoré ponúkajú za rovnakých podmienok neurčenému okruhu
spotrebiteľov, a tak sú tieto zmluvy jednoznačne formulárové a ich obsah spotrebitelia nemôžu ovplyvniť

a vždy musia podpísať takú zmluvu, akú im dodávateľ ponúkne. Ide o zmluvy, ktorých podmienky
neboli individuálne dojednané. Preto ak sú v neprospech spotrebiteľa obsahujú neprijateľné podmienky
s poukazom na § 53 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že žalobca neosvedčil skutočnosť, že podmienky
v napádanej zmluve boli individuálne vyjednané, tak sa má za to, že neboli individuálne dojednané.
K názoru súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca preukázal, že žalovaný v deň podpisu zmluvy,

teda 06.02.2013 bol oboznámený so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere,
teda s podstatnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uviedol, že podpísal formulárové
zmluvy ako mu boli predložené, pričom nemal ani inú možnosť ak chcel dostať úver, spoliehal sa na
dodávateľa ako na odborne zdatnú osobu a nenapadlo ho, že ponúknutý produkt by mohol mať vady.
Namietal, že súd prvej inštancie umožnil žalobcovi ako dôkaz krátkou cestou na pojednávaní predložiť

formulár, ktorý nebol nijako označený a nedalo sa z neho žiadnym spôsobom relevantne dokázať kedy
bol podpísaný a k akej úverovej zmluve sa mal vzťahovať. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie v
bode 36. odôvodnenia rozsudku, ktorému vytýkal, že posúdil úrokovú sadzbu 23,10 % za primeranú,
pričom táto je extrémne vysoká a navyše po započítaní všetkých skutočných nákladov, vrátane poplatku
za spracovanie úveru vo výške 120 eur, sú skutočné náklady vyjadrené výškou RPMN až 27,51 %, čo

výrazne prevyšuje hranicu 20 %, ktorá je v rozpore so zákonom.
3.8. Vytýkal, že súd prvej inštancie, že sa nevysporiadal s námietkami, ktoré podával súdu, že
odôvodnenierozsudkujenekonzistentné,nepreskúmateľné,neurčitéazmätočné.Považovalnapadnutý
rozsudok za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci
argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne ústavne požiadavky

na súdnu ochranu. Rozsudkom bolo porušené právo na spravodlivý proces. Rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol úplne zistený stav veci, nakoľko súd sa
nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami. Interpretácia súdu je v rozpore s obsahom právnej
praxe, pričom tento odklon nie je nijako zdôvodnený. Rozhodnutie je rozporné s kogentnými normami
a jeho interpretácia v rozpore s prioritou spravodlivosti. Hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez

akceptovateľného racionálneho základu v rozpore so skutkovým základom. Napádaný rozsudok je príliš
formalistický. Rozsudok trpí vadami a závery sú extrémne inkonzistentné. Rozhodnutie a postup súdu
sú rozporné s procesnými požiadavkami spravodlivosti, nerešpektujú všeobecne uznávané základné
právne princípy, odopierajú spravodlivosť, vykladajú právo v rozpore s medzinárodnými zmluvami,ktorými je Slovenská republika viazaná a vykladajú ich teoreticky a iluzórne, reštriktívne vykladajú
procesné normy. Rozhodnutie je v rozpore s konceptom spravodlivého konania. Súd nedostatočne
preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré boli predložené. Odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa

zákonom (§ 220 ods. 2 a 3 CSP) stanovené podmienky. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu III.
ÚS 79/02, III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07, I ÚS 407/2010, IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS
182/07, I. ÚS 117/07, IV. ÚS 77/02, I. ÚS 402/08, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05,
II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06, ESLˇP Georgidias c. Grécko z 29.05.1997,
Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k otázke postúpenia pohľadávky uviedol, že postúpenie
pohľadávky zo zmluvy, zmluva o úvere je v súlade so zákonom. Zmenou veriteľa nedošlo k zmene
obsahu pohľadávky. Všetky podmienky úveru dohodnuté v úverovej zmluve ostali nezmenené. Žalobca
je osoba, ktorá disponuje povolením Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a je oprávnený nadobúdať pohľadávky zo spotrebiteľských úverov. K námietke premlčania

zopakoval, že túto považuje za neodôvodnenú. Podaním zo dňa 20.03.2014, doručeným žalovanému
dňa 24.03.2014, žalobca záväzok žalovaného zo zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 06.02.2013 s
účinnosťou k 04.04.2014 zosplatnil a nárok bol uplatnený žalobou doručenou súdu dňa 30.05.2016,
v rámci všeobecnej premlčacej doby, to znamená riadne a včas. K tvrdeniu žalovaného, že pôvodný
žalobca riadne nepokračoval v konaní uviedol, že zmenu účastníka konania na strane žalobcu nie

je v žiadnom prípade možné považovať za úkon, ktorým by pôvodný žalobca riadne nepokračoval v
konaní. O riadne pokračovanie v konaní nejde vtedy, keď účastník zaviní zastavenie konania preto,
že neopraví vady žaloby (§ 139a nasl. CSP), bezdôvodne vezme žalobu späť (§ 144 a nasl. CSP),
neodôvodnene preruší konanie podľa § 163 CSP atď. K argumentácii žalovaného ohľadom zmluvy o
úvere mal za to, že predmetná zmluva uzatvorená medzi stranami sporu dňa 06.02.2013 obsahuje

všetky náležitosti v zmysle právnych predpisov platných a účinných v čase jej uzatvorenia, a to
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom
v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Žiadne ustanovenie zmluvy žalobcu nebolo právoplatným súdnym
rozhodnutím vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Opätovne poukázal na to, že pôvodný
žalobca je bankovou inštitúciou podliehajúcou dohľadu Národnej banky Slovenskej republiky, ktorá dbá

o svoje dobré meno a o starostlivosť o klientov a zmluvné ustanovenia koncipuje s dôrazom na to,
aby nespôsobovali nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Poplatok za spracovanie
úveru predstavoval v čase poskytnutia úveru štandardnú prax veriteľa a je v súlade s právnymi predpismi
platnými a účinnými v čase uzavretia úverovej zmluvy. V rámci poplatku za vedeniu úverového účtu boli
žalovaným riadne poskytované služby v zmysle § 708 a nasl. Obchodný zákonník. Zmluva obsahuje

dobu trvania 84 mesiacov ako aj termín konečnej splatnosti 06.02.2020. Výška RPNM bola vypočítaná v
súladesprávnymipredpismiplatnýmivčasepodpisuzmluvy,vzmluvebola uvedenávýškaRPNM27,51
%, pričom podľa výpočtu zástupcu žalovaného bola výška RPMN 26,53 %, čo aj keby bola nesprávna
nie je v neprospech spotrebiteľa, tak, ak to má na mysli § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 233/2010 Z.z.,
pretože je vyššia, ako výpočet uvedený zástupkyňou žalovaného. Preto v danom prípade nie je možné

považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Náležitosti zmluvy - výška, počet a termíny
splátokzmluvaobsahuje včl.IV.,bod1.asúdefinovanépresne,jasne,určitoazrozumiteľne.Spotrebiteľ
na základe uvedeného presne vie, kedy a v akej výške uhradí tú, ktorú splátku, v akej výške ju má
uhradiť a koľkými splátkami úver uhradí. Zákon veriteľovi neukladá povinnosť, ale len možnosť uviesť,
akým spôsobom sa budú jednotlivé splátky priraďovať k jednotlivým nesplatným zostatkom. Uvedené

zmluvné znenie nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Navrhoval, aby
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 14.11.2023 tvrdenia žalobcu poprel. Tvrdil, že postúpenie bankovej
pohľadávky voči spotrebiteľovi na nebankovú spoločnosť je zo zákona neplatné a zopakoval svoju

argumentáciu z podaného odvolania. Zotrval na svojej námietke premlčania, nakoľko ku zmene žalobcu
v konaní došlo na základe rozhodnutia a vykonaného právneho úkonu žalobcu a žalobca teda mal
vedomosť o vplyve ním vykonaných procesných úkonov na spočívanie premlčacej doby. Poukázal na to,
že Blackside, a.s. nie je zmluvnou stranou. A opakovane poprel, že zmluva obsahuje všetky náležitosti
v zmysle právnych predpisov platných a účinných v deň jej uzatvorenia, a to napríklad výška, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná kdňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnená podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny
štvrťrok. Na podporu svojich tvrdení citoval rozsudok Krajského súdu v Prešove 21Co/60/2018. Citoval
tiež usmernenie k výkladu a uplatňovaniu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách (2019/C 323/04). Žiadal, aby mu boli všetky písomnosti doručované aj na
jeho adresu trvalého pobytu.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a spĺňa náležitosti § 363 CSP,

viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec
prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,

vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie,
ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

10.1. Žalovaný v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe súdu
prvej inštancie, ktorý mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), a že v konaní došlo k vade,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP). Argumentoval,
že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkami v súlade so zákonom, svoje rozhodnutie
riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, preto je arbitrárne. Namietal aktívnu vecnú legitimáciu, keďže
namietal neplatnosť postúpenia. Navyše pôvodný veriteľ nepostupoval v zmysle § 7 zákona č. 129/2010

Z.z, čoho dôsledky rieši § 11 uvedeného zákona. Preto odvolací súd skúmal, či súd prvej inštancie
konanie nezaťažil namietanými vadami.
10.2. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že vada konania vymedzená v ustanovení
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Do
obsahu práva na spravodlivý proces patrí právo na prístup k súdu, právo na zákonného sudcu, právo
na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa k dokazovaniu

a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí,
zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa zo všetkými relevantnými skutočnosťami súdom, právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. Hoci porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu predstavuje pochybenie súdu, o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu
pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu dosiahne takú

mieru, ktorá odôvodňuje záver, že v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10.3. Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporovéhoporiadku pritom treba dospieť k záveru, že s uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok
(absencia) dôvodov rozhodnutia, existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho
skutkovými zisteniami, prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii

nevyplývajú, a len všeobecné súhrnné zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
tieto zistenia vyvodené. V danej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku stručne uviedol, čoho
sa žalobca domáha a z akých dôvodov, poukázal na svoje prvé rozhodnutie, rozsudok odvolacieho
súdu a rozhodnutie najvyššieho súdu. Uviedol obsah vyjadrenia žalovaného k žalobe a následného
písomného vyjadrenia žalobcu, a tiež obsah ústnych vyjadrení na pojednávaní. Popísal svoje skutkové

zistenia. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých vec právne
posúdil. S námietkami žalovaného sa podrobne zaoberal v bodoch 28 až 38, pričom odvolací súd
považuje vyhodnotenie uvedených námietok za správne a vyčerpávajúce. Odvolací súd po preskúmaní
rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie obsahuje skutkové zistenia, súdom prvej
inštancie aplikované právne normy a právne závery, pre ktoré nemožno konštatovať, že napadnuté
rozhodnutie nespĺňa atribúty riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia. Skutočnosť, že žalovaný sa

s vyhodnotením vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie nestotožnil, sama o sebe nepostačuje
na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
10.4. K námietke žalovaného, že v konaní došlo k vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), žalovaný poukazoval na svoje tvrdenia o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie, keďže namietal neplatnosť postúpenia, a navyše tvrdil, že pôvodný veriteľ

nepostupoval v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z.z., čoho dôsledky rieši § 11 uvedeného zákona. Podľa
názoru odvolacieho súdu má uvedená argumentácia zásadný význam. Pokiaľ veriteľ poruší povinnosť,
ktorú mu ukladá ustanovenie § 7 uvedeného zákona a neposúdi s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať úver, podľa § 11 ods. 2 prvá veta nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie úveru. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. tiež definuje hrubé porušenie

povinnosti podľa § 7 ods. 1 a jeho následky. Porušenie povinnosti uvedených v § 7 zákona č. 129/2010
Z.z. má teda zásadný vplyv na právo veriteľa úver predčasne zosplatniť, prípadne jeho právo požadovať
vrátenie poskytnutého úveru spolu s úrokmi a poplatkami, a aj na právo veriteľa pohľadávku postúpiť,
čo má tiež vplyv na aktívnu vecnú legitimáciu. Z obsahu spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré
by preukazovali postup pôvodného veriteľa pred uzavretím zmluvy o úvere, žalobca v žalobe splnenie

povinností podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. netvrdil, ani žiadnymi listinami nepreukazoval. Súd
prvej inštancie sa posúdením schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver ex offo nezaoberal,
napriek tomu, že v danej veci ide o spotrebiteľský spor, ktorý vyžaduje zvýšenú ochranu slabšej strany
sporu. Nepostupoval dôsledne podľa § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a aj bez návrhu obstará alebo

zabezpečí taký dôkaz.
10.5. Posudzujúc predmetné konanie z hľadiska uvedených skutočností a úvah dospel odvolací súd k
záveru, že súd prvej inštancie odňal žalovanému právo na spravodlivý proces tým, že žalobe vyhovel
a nezaoberal sa pritom skutkovými okolnosťami pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
nevykonal dokazovanie vo vzťahu k plneniu povinnosti pôvodného veriteľa pri posúdení schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Na skutočnosť, že konanie pred súdom prvej inštancie bolo
postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP bol odvolací súd, rozhodujúc
o odvolaní žalobcu, povinný prihliadnuť.

11.1. Z dôvodu hospodárnosti a pre prípad, že súd prvej inštancie zistí, že pôvodný veriteľ

neporušil povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 7 uvedeného zákona a posúdil s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver, odvolací súd považuje za potrebné poukázať
na aktuálnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu vo vzťahu k uplatnenému nároku na úrok z úveru
do zaplatenia. Uvedenú právnu otázku riešil Najvyšší súd SR rozhodnutím zo 16. júna 2020 sp.zn.
5Cdo/42/2020 zverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 5/2021. Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského
úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil
ako cenu peňazí." Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu napr.
sp.zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,
7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor

ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júna 2021 sp.zn. 7Cdo/80/2021). Najvyšší súd SR sa
v uznesení zo dňa 16. júna 2020 sp.zn. 5Cdo/42/2020 zaoberal kumuláciou zmluvných úrokov a
úrokov z omeškania po zosplatnení úveru. V uznesení uviedol: „Zo žiadneho ustanovenia Obchodnéhozákonníka, Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody
účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru.
Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho

výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa.
Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho
zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník
nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom
dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné

povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie
ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu
a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá
odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na
dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú
zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje

povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v
čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to,
či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení
povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“.

11.2. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu, ktorý je
predmetom sporu v danej veci, bude súd prvej inštancie povinný aj bez námietky žalovaného skúmať
dôvodnosť nároku žalobcu na úroky z úveru, ktoré sú v žalobe uplatnené do zaplatenia. Podľa obsahu
spisu v zmluve o úvere bola konečná splatnosť úveru dohodnutá na deň 06.02.2020. Do tohto dňa bol
žalovaný podľa zmluvy povinný vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky spolu s dohodnutými

úrokmi.Keďžežalovanýúvervplnejvýškenevrátil,sposkytnutýmipeňažnýmiprostriedkami disponoval,
je povinný platiť aj dohodnuté úroky, ako odplatu za poskytnutý úver, ale len do doby dohodnutej ako
doba riadneho splácania úveru, teda do 06.02.2020.
12.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie podľa§389ods.
1 písm. b) CSP zrušil a vec mu v tejto časti podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa

bude opätovne zaoberať dôvodnosťou uplatneného nároku. V prvom rade vyzve žalobcu na predloženie
dokladov, ktoré preukazujú akým spôsobom pôvodný veriteľ skúmal schopnosť žalovaného splácať
spotrebiteľský úver a posúdi, či postup pôvodného veriteľa bol v súlade s ustanovením § 7 zákona č.
129/2010 Z.z. Následne opätovne rozhodne, pričom sa bude riadiť právnym názorom odvolacieho súdu.
Zároveň rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov oboch odvolacích konaní (§ 396 ods. 3 CSP).

Zároveň rozhodne aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP) tak, ako mu to uložil Najvyšší
súd SR v uznesení sp.zn. 6Cdo/154/2020.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

1

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).