Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. marec 2026

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 5Cb/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4420200276
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Božena Csibrányiová

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2026:4420200276.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Boženou Csibrányiovou, v právnej veci žalobcu: SBS

EuroSecurity s.r.o., so sídlom Svätého Štefana 655/79, 943 01 Štúrovo, IČO: 47 235 080, právne
zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Jozef Vida, s.r.o., so sídlom Jazdecká 28, 940 01 Nové Zámky,
IČO: 47 258 250, proti žalovanému: JUHOKAMEŇ s.r.o., so sídlom Podhájska 4905/16, 940 01 Nové
Zámky, IČO: 44 137 877, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Richard Schwarz, advokát,
Ernestova bašta 2, 940 02 Nové Zámky, IČO: 57 369 259, o zaplatenie úroku z omeškania 1.454,36
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 336,-

eur od 14.12.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd žalobu v časti o zaplatenie 888,40 eur a úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy
840,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia, z a m i e t a.

III. Žalovanému súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 48%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobu zo dňa 17.1.2020 domáhal voči žalovanému zaplatenia 1.454,36 eur
s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 01.08.2011 uzavrel so

žalovaným Zmluvu o zabezpečení ochrany majetku číslo 45/2011, na základe ktorej sa zaviazal
žalovanému poskytovať plnenie špecifikované v článku II predmetnej zmluvy a žalovaný sa zaviazal
platiť žalobcovi cenu dohodnutú v článku I. zmluvy a v prílohe č. 1 k zmluve, ktorá sa v súlade s
dohodnutými podmienkami zmluvy dopĺňala podľa počtu ďalších objektov žalovaného, uvedených v
prílohe zo dňa 01.06.2013. Žalobca uviedol, že v sporom dotknutom období mu mal žalovaný podľa
zmluvy mesačne platiť za poskytované služby paušálne sumu 140,- eur bez DPH, t.j. 168,- eur s DPH.
Žalobca vystavil žalovanému faktúry za jednotlivé mesiace a to podľa zmluvy a dohody zmluvných

strán. Pre prípad omeškania žalovaného s uvedenými úhradami, mali zmluvné strany v článku V bod
2 písm. b) zmluvy dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania. Žalovaný
si však svoju povinnosť platiť za služby podľa zmluvy riadne neplnil, s úhradou nižšie uvedených
faktúr / okrem faktúry č. 2019122059/ dostal do omeškania. Faktúra číslo 2019122059 bola vystavená
ako penalizačná z dôvodu omeškania s úhradou predchádzajúcich faktúr. Penalizačnou faktúrou bol
žalovanému vyúčtovaný dohodnutý úrok z omeškania. Faktúry, ktorých zaplatenia sa žalobca domáhal
v konaní / cena za poskytnuté služby + penalizačná fa., spolu v sume 1.264,76 eur / sú nasledovné:

-č. 2019030496, splatná 7.4.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019040688, splatná 7.5.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019050874, splatná 7.6.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019061067, splatná 7.7.2019 v sume 168,- eur ,-č. 2019071249, splatná 7.8.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019081435, splatná 7.9.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019091626, splatná 7.10.2019 v sume 168,- eur ,

-č. 2019122059, splatná 13.12.2019 v sume 88,76 eur / penalizačná/.
Okrem úhrady uvedených faktúr sa žalobca v konaní domáhal od žalovaného zaplatenia aj sumy 189,60
eur. K tejto pohľadávke žalobca uviedol, že po podpísaní vyššie uvedenej zmluvy poskytol žalovanému
aj GSM/GPRS komunikátor v hodnote 189,60 eur, ktorý žalobca kúpil od dodávateľa Ferencz Peter
Coala Electro Systems. Žalobca poukázal na to, že na faktúre číslo 2013030 je výslovne uvedené, že

komunikátor bol dodaný pre objekt Juhokameň, s.r.o., pričom tento komunikátor žalovaný po ukončení
zmluvy a ani doposiaľ žalobcovi nevrátil, čím žalobcovi vznikla škoda v hodnote 189,60 eur. Žalobca
sa teda domáhal od žalovaného zaplatenia aj náhrady škody 189,60 eur a preto celá žalovaná suma
predstavovala 1.454,36 eur a pozostáva z vyššie uvedenej sumy 1.264,76 eur / fakturovanej vyššie
uvedenými faktúrami / a z náhrady škody vo výške 189,60 eur. Súd najskôr vo veci vydal dňa 14.2.2020
platobnýrozkaz,ktorýmžalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovižalovanúsumusprísl.anáhradu

trov konania. Voči tomuto platobnému rozkazu bol však včas podaný odpor, súd platobný rozkaz zrušil
a na prejednanie veci nariadil pojednávanie. V odpore žalovaný síce potvrdil, že medzi stranami sporu
bola uzavretá vyššie uvedená zmluva č. 45/2011 o zabezpečení ochrany majetku, mal však zato, že túto
zmluvu vypovedal, a to s účinnosťou od 01.03.2019 s tým, že zmluvné strany sa za prítomnosti svedkov
dohodli na ukončení tejto zmluvy formou, akú uviedol žalovaný. Následne po ukončení zmluvného

vzťahu a to konkrétne od 13.03.2019, boli podľa žalovaného odpojené aj telefónne linky použité
na prenos signálu, v dôsledku čoho žalobca nemohol potom reálne vykonávať činnosť v zmysle
zmluvy a ani ju nevykonával. Preto bolo ďalšie zasielanie faktúr zo strany žalobcu neopodstatnené,
a z tohto dôvodu ich žalovaný žalobcovi obratom aj vrátil a neevidoval ich vo svojom účtovníctve. Ku
komunikátoru GSM/GPRS v hodnote 189,60 eur žalovaný uviedol, že síce o ňom nemá vedomosť,

žalovanému napriek tomu viackrát, aj za prítomnosti svedkov, oznámil, že ak sa taký prístroj na jeho
prevádzke nachádza, tak nech si ho žalobca príde odmontovať, čo však žalobca so podania žaloby
neurobil. Žalovaný v odpore poukázal aj na to, že pri uzatváraní zmluvy mu žalobca predložil licenciu,
ktorá však bola platná do 21.01.2018, pričom predĺženie licencie, resp. či má oprávnenie naďalej
vykonávať podnikateľskú činnosť v zmysle licencie, mu žalobca následne nepreukázal. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení k odporu žalobca zotrval
na podanej žalobe, nesúhlasil s tvrdením žalovaného , že k ukončeniu zmluvy došlo výpoveďou s
účinnosťou od 01.03.2019. V tejto súvislosti poukázal na to, že zo zmluvy číslo 45/2011 vyplýva, že
žalovaný nemal právo vypovedať zmluvu s okamžitou účinnosťou v prípade odpojenia telefónnych liniek
použitých na prenos signálu), toto právo prináležalo iba žalobcovi tak, ako je to uvedené v článku VII.

bod 3 citovanej zmluvy. Preto žalobca považoval žalovaným citovanú výpoveď za neplatnú. Žalobca
súčasne konanie žalovaného, ktorý vypovedal zmluvu so spoločnosťou Orange Slovensko, a.s., pričom
podľa žalobcu z výpovede zmluvy uzavretej so spoločnosťou Orange Slovensko, a.s. nie je zrejmé,
kedy došlo k zániku zmluvy uzavretej so spoločnosťou Orange Slovensko, a.s., považoval za účelové.
Žalobca tiež poprel , že by sa so žalovaným za prítomnosti svedkov dohodol na ukončení predmetnej

zmluvy formou, ako uviedol žalovaný. Žalobca poprel aj tvrdenie žalovaného, že mu v čase uzavretia
zmluvy číslo 45/2011 predložil neplatnú licenciu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na vyslovene
účelové a zlomyseľné konanie žalovaného, ktorý sa podľa názoru žalobcu snaží uviesť súd do omylu
tým, že predkladá licenciu zo dňa 21.01.2008 vystavenú na úplne iný právny subjekt (László Paszterkó
SBS EuroSecurity s.r.o., IČO: 36 856 797), ktorá licencia síce bola žalovanému predložená, ale nie pri

uzavretí zmluvy číslo 45/2011, ale na základe iného- predchádzajúceho zmluvného vzťahu. O tom, že
žalovanému bola predložená správna licencia svedčí aj tá skutočnosť, že táto nová licencia s číslom PS
000604 je priamo citovaná na prvej strane zmluvy číslo 45/2011. Preto ak by skutočne bola žalovanému
pri uzavretí zmluvy číslo 45/2011 predložená neaktuálna licencia, mal to po podľa žalobcu namietať
hneď po prečítaní zmluvy. Okrem toho licencia PS 000604 bola priložená k zmluve ako príloha.

Pre úplnosť žalobca dodal, že k zníženiu sumy vymáhanej v predžalobnej výzve a v žalobe došlo z
dôvodu, že žalovaný v minulosti tvrdil, že došlo k vlámaniu sa do objektu a ku krádeži, hoci samotný
žalovaný následne podľa vedomostí žalobcu, ktorý nebol kontaktovaný zo strany polície ako subjekt
zabezpečujúci ochranu objektu podľa zmluvy číslo 45/2011, nepodal trestné oznámenie pre spáchanie
trestného činu krádeže vlámaním, no v tom čase žalobca v snahe udržať si dlhoročného klienta, odpustil

žalovanému sumu 700,-eur za predpokladu, že trestný čin bude nahlásený na polícii, k čomu však
podľa vedomostí žalobcu nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca zotrval na podanej žalobe
v celom rozsahu. é žalobca žiadal, aby súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. Tunajší súd vec prejednal,vykonal stranami sporu navrhnuté dokazovanie a vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom sp.zn.
5Cb/8/2020-277 zo dňa 12.04.2020 tak, že
-I.výrokom zdôvodučiastočnéhospäťvzatiažaloby včastiuplatnenejnáhradyškodysúvisiacejstzv.:,,

komunikátorom „ , ,, konanie v časti o zaplatenie 189,60 eur zastavil“,
- II. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ,, 376,36 eur od 14.12.2019 do zaplatenia
a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 40,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku“,
- III. výrokom ,,vo zvyšku súd žalobu zamietol“ a

- IV. výrokom ,, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 48%“.
Súd mal zato, že si zmluvné strany svoje vzájomné práva a povinnosti upravili v písomnej zmluve č.
45/2011 zo dňa 01.08.2011. Zmluvný vzťah súd posúdil ako obchodnoprávny a to v zmysle ustanovenia
§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže strany uzavreli zmluvu ako podnikatelia a podľa súdu
uzatvorili túto zmluvu v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého účastníci môžu
uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Súd mal na základe vykonaného

dokazovania za preukázané, že v zmysle uvedenej písomnej zmluvy č. 45/2011 došlo k ukončeniu
zmluvného vzťahu výpoveďou zo strany žalovaného, ktorú výpoveď a jej dôsledky mali zmluvné strany
dohodnutú v čl. VII bod 3 zmluvy. T.j. s výpovednou lehotou 3 mesiace, ktorá začína plynúť prvým
dňom nasledujúceho mesiaca po doručení výpovede. Podľa súdu bola preukázateľne v dohodnutej, t.j.
písomnej forme výpoveď žalobcovi doručená v januári 2019 a to s poukazom na ustanovenie § 40 ods.

4 Občianskeho zákonníka elektronickou formou. Z listinného dôkazu a to mailovej výpovede založenej
na č.l. 64 súd zistil, že z tohto podania je zrejmé komu je zasielané a to na mailovú adresu, ktorú
podľa svedkyne p. A. žalobca bežne používa. Ďalej je z tohto mailového, t.j. elektronického podania
zrejmé, že ho robí žalovaný / zistené z pečiatky a aj z podpisu/. Ďalej je z tohto mailového podania
zrejmé, kedy bolo zasielané a to 28.01.2019 a že sa týka výpovede zo zmluvy č. 45/2011. Keďže

nebolo zistené, že by mali strany uzavretú v tom čase aj inú zmluvu s rovnakým číslom, súd preto
nemal pochybnosti o tom, že výpoveď sa týka zmluvy č. 45/2011 o zabezpečení ochrany majetku zo
dňa 01.08.2011. A súčasne aj z výpovedi svedkyne p. A. / spoločníčka žalobcu/ mal súd preukázané,
že táto výpoveď bola v januári 2019 žalobcovi mailom doručená. Z výpovede uvedenej svedkyne tiež
vyplynulo, že predmetnú mailovú schránku žalobca používa 20 rokov. T.j. aj jej výpoveďou mal súd

preukázané , že žalovaný doručil žalobcovi elektronicky / mailom/ výpoveď zmluvy, z ktorej ako bolo
uvedené, bolo zrejmé, kto dáva výpoveď, ohľadne akej konkrétnej zmluvy. V maily uvedený nesprávne
názov adresáta súd vyhodnotil ako chybu v písaní, ktorá ale nemá vplyv na samotný právny úkon-
výpoveď. Z právneho úkonu výpovedi je zrejmé, že to malo byť adresované len žalobcovi, nebolo
preukázané, že by takúto zmluvu na stráženie vo výpovedi uvedených objektov mal so žalovaným v tom

čase uzavretú aj nejaký iný subjekt. A chyba v písaní spočívala len v tom, že tam bola uvedená adresa
bydliska konateľa žalobcu, na ktorú adresu mal pôvodne licenciu a v obchodnom mene adresáta bolo
vynechané slovo ,,EURO“. A aj z výpovedi svedkyne p. B. / manželka a spoločníka a súčasne konateľa
žalovaného/ mal súd za preukázané, že konateľ žalobcu bol informovaný o tom, že žalovaný chce
ukončiť zmluvný vzťah a že s ním bolo dohodnuté, že výpoveď bude žalobcovi doručená mailom. Súd

teda dospel k záveru, že výpoveď bola daná v dohodnutej písomnej forme dňa 28.01.2019. Žalovaný
síce vo výpovedi uviedol, že výpoveď dáva s účinnosťou od 01.03.2019. Takáto možnosť ukončenia
zmluvy zo strany žalovaného však v zmluve dohodnutá nebol, preto túto výpoveď posúdil podľa čl. VII
bod 3 zmluvy, t.j. ako ukončenie zmluvného vzťahu s trojmesačnou výpovednou lehotou, ktorá začala
plynúť 01.02.2019 a uplynula 31.04.2019. Žalovaný bol teda povinný podľa zmluvy plniť žalobcovi až

do ukončenia zmluvného vzťahu, teda do konca apríla 2019 a preto bol dôvodný žalobcu na zaplatenia
faktúr za poskytnuté služby , ale len za mesiace marec a apríl 2019 vo výške 336,-- eur a toto bolo
žalobcovi v poradí prvým rozsudkom aj priznané. Súd považoval sčasti zas dôvodnú aj penalizačnú
faktúru. Úrok z omeškania 0,05 % denne mali strany dohodnutý v čl. V bod 2 písm. b) písomnej zmluvy.
Dôvodná bola teda penalizačná faktúra len v časti, kde bol žalovaný v omeškaní s úhradou dôvodne

vystavených faktúr. Dôvodne boli vystavené nižšie uvedené faktúry. K nim je nižšie uvedený počet dní
omeškania žalovaného a k tomu je vyrátaný úrokom z omeškania:
-č. 2018122176 – omeškanie 2 dni- úrok z omeškania 0,18 eur,
-č. 20190101123 – omeškanie 26 dní- úrok z omeškania 2,08 eur,
-č. 2019020309 – omeškanie 18 dní- úrok z omeškania 1,62 eur,

-č. 2019030496 – omeškanie 243 dní- úrok z omeškania 19,44 eur,
-č. 2019040688 – omeškanie 213 dni- úrok z omeškania 17,04 eur. V prípade posledných faktúr bol úrok
vyčíslený do 13.12.2019 a omeškanie trvalo naďalej aj po uvedenom dátume, preto si žalobca z týchto
dvoch faktúr uplatnil úrok aj nevyčíslený a to vo výške 0,05 % denne od 14.12.2019 do zaplatenia.Z tohto čo už bolo vyčíslené penalizačnou faktúrou bol teda dôvodný úrok z omeškania len do výšky
40,36 eur a toto bolo žalobcovi priznané, popri už uvedenej sume 336,- eur. Súd teda priznal žalobcovi
spolu sumu 376,36 eur / 336,-eur za služby poskytnuté v mesiacoch marec a apríl 2019 + vyčíslený

úrok z omeškania 40,36 eur/. Keďže úrok z omeškania bol vyčíslený len do určitého času a k úhrade
dlžnej sumy doposiaľ nedošlo, súd sčasti priznal žalobcovi aj nevyčíslený úrok z omeškania a to úrok
z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 336,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia. Úrok z omeškania
bol priznaný v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. v dohodnutej výške.
Žalobcovi súd priznal aj 40,- eur podľa § 369c) Obchodného zákonníka. V časti o zaplatenie sumy

189,60 eur, ktorá bola uplatnená ako nárok na náhradu škody a predstavovala cenu komunikátora, tak
v tejto časti z dôvodu čiastočného späťvzatia s ktorým žalovaný súhlasil, súd konanie zastavil podľa §
145 ods. 2 C.s.p.. Vo zvyšku súd v poradí prvým rozsudkom žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže pri
vyhlasovaní v poradí prvého rozsudku došlo k chybe- zrejmej nesprávnosti, keď v II. výroku rozsudku
súd neuviedol aký úrok z akej sumy žalobcovi priznáva, tunajší súd sa snažil túto odstrániť opravným
uznesením sp.zn. 5Cb/8/2020-286, v ktorom uviedol, ako mal II. výrok rozsudku znieť správne.

2. Proti v poradí prvému rozsudku tunajšieho súdu sp.zn. 5Cb/8/2020-277 v znení opravného uznesenia
sp.zn. 5Cb/8/2020-286 podal včas odvolanie žalobca, o ktorom odvolaní rozhodol Krajskú súd
Bratislava. Žalobca v odvolaní uviedol, že nesúhlasí so skutkovým zistením súdu, že medzi stranami
sporu bolo dohodnuté, že výpoveď bude žalobcovi doručená e-mailom. Ďalej žalobca poukázal na

to, že súd prvej inštancie v rámci skutkových a právnych zistení neprihliadal na znenie čl. VII. bodu
3 zmluvy o zabezpečení ochrany majetku, v ktorom je jednoznačne uvedené, že pri ukončení zmluvy
výpoveďou začína plynúť výpovedná lehota prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení písomnej
výpovede druhej zmluvnej strane a podľa čl. VII. bodu 3 zmluvy sa za doručenú výpoveď považuje aj
výpoveď nevyzdvihnutá na pošte v odbernej lehote, vrátená na adresu odosielateľa. Žalobca mal za

to, že uvedené ustanovenie treba interpretovať tak, že sa zmluvné strany v pozícii podnikateľských
subjektov dohodli na tom, že výpoveď musí byť písomná a doručená poštou, a to predovšetkým s
ohľadom na druhú časť tohto bodu, ktorý upravuje prípad neprevzatia zásielky jej adresátom na pošte,
kedy sa aj takáto výpoveď (teda nielen tá, ktorá je doručená) považuje za doručenú a začína plynúť
výpovedná lehota. Ďalej žalobca v odvolaní namietala, že tunajší súd nevzal do úvahy ani skutočnosť,

že zo strany žalovaného preukázateľne došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z čl. V. bod
2 písm. j), c) a i) zmluvy, nakoľko žalovaný nezabezpečil počas trvania zmluvy prístup k pevnej linke
a/alebo GSM signálu a/alebo prístupu k internetu, vždy podľa toho, akým spôsobom je objekt, ktorý je
predmetom ochrany napojený na pult centrálnej ochrany (PCO), pričom žalobcovi vznikol v dôsledku
tohto konania žalovaného nárok na zmluvnú pokutu vo výške trojnásobku ceny určenej podľa článku

IV. zmluvy. Právny zástupca žalobcu pritom už na prvom pojednávaní uviedol, že ak by súd dospel
k záveru, že žalobca nemá nárok na odplatu za dodané služby v zmysle zmluvy, tak žiada priznať
nárok titulom zmluvnej pokuty 3 x 168,- eur. Žalobca v odvolaní namietal , že napriek uvedenému
napadnutý rozsudok v tomto smere neobsahuje žiadnu zmienku. Ďalej žalobca nesúhlasil s aplikovaním
ustanovenia § 40 Občianskeho zákonníka na záväzkový vzťah medzi stranami sporu, ktorý práve pri

ukončení zmluvy výpoveďou obsahoval individuálne dojednanú úpravu, napriek tomu, že žalobca všetky
svoje podania adresované žalovanému zasielal poštou doporučene do vlastných rúk. Tiež poukázal
na to, že tunajší súd potvrdil, že žalovaný vo svojom podaní nesprávne ako adresáta uviedol: „SBS
Security s.r.o.“, pričom obchodné meno žalobcu znie: „SBS EuroSecurity s.r.o.“, s tým, že žalovaný
nesprávne uviedol aj adresu sídla spoločnosti, ktorá žalovanému musela byť známa minimálne z

obsahu zaslaných faktúr, ktoré boli žalovanému pravidelne vystavované. Žalobca súčasne za nesprávny
považoval aj súvisiaci výrok o náhrade trov konania, kde súd aj v časti o zaplatenie 189,60 eur vyhodnotil
späťvzatie žaloby v neprospech žalobcu, hoc žalobca túto skutočnosť procesne nezavinil, a ani zaviniť
nemohol. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, žalovaného vyzval na vrátenie komunikátora, ktorý žalovaný
nevrátil, a preto mu nezostalo nič iné, ako po preukázaní hodnoty komunikátora žiadať súd, aby

žalovaného zaviazal na zaplatenie príslušnej sumy, rovnajúcej sa preukázanej hodnote komunikátora.
A vzhľadom na to, že žalovaný komunikátor v priebehu súdneho konania vrátil, žalobca následne vzal
žalobu v príslušnej časti späť. Vzhľadom na uvedené však z procesného hľadiska možno zastavenie
konania pričítať iba žalovanému, ktorý komunikátor napriek predžalobnej výzve žalobcu nevrátil pred
podaním žaloby. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutých výrokových častiach zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný
podaním zo dňa 07.06.2022, v ktorom uviedol, že odvolacie dôvody žalobcu žiadnym relevantným
spôsobom nekorešpondujú s textom odvolania. Žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvejinštancie spĺňa kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a to tak z formálneho,
ako aj obsahového hľadiska, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený,
alebo arbitrárny. Žalovaný zastával názor, že písomná forma v danom obchodnoprávnom záväzkovom

vzťahu bola zachovaná zaslaním výpovede žalovaného elektronickou formou, a to dňa 28.01.2019,
so začiatkom plynutia trojmesačnej výpovednej lehoty dňa 01.02.2019, pričom zaslanie a doručenie
výpovede žalovaného bolo potvrdené svedeckou výpoveďou C. A. a aj D. E. B., s tým, že táto skutočnosť
vkonaníspornánebola.Žalovanýpoukázalnato,žesasícesnažilpreukázať,žekukončeniuzmluvného
vzťahu došlo na základe dohody strán sporu skôr a to na stretnutí v mesiaci december 2018 v nákupnom

centre Aquario v Nových Zámkoch, kde bola prítomná aj svedkyňa D. E. B.. Napriek tomu tunajší
súd dospel k záveru, že k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo dňa 01.03.2019, s čím sa napokon
žalovaný stotožnil. Čo sa týka žalovanej sumy za GSM komunikátor, žalovaný poukázal na to, že
jeho právny zástupca zaslal elektronicky právnemu zástupcovi žalobcu list zo dňa 11.09.2020, kde ho
vyzval, aby si predmetný GSM komunikátor žalobca prevzal priamo v prevádzke žalovaného v Komárne,
a to ktorýkoľvek pracovný deň medzi 9.00 a 12.00 hod. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na

čl. 2 písm. f) zmluvy, kde je výslovne uvedené, že žalovaný ako objednávateľ bez súhlasu technika
žalobcu ako dodávateľa nemôže vykonávať zásah do elektronického zabezpečovacieho systému (EZS)
a poplachového systému (PS) umiestnenom na chránenom objekte (v tomto prípade v prevádzke
žalovaného). Preto žalovaný nechcel sám svojvoľne odmontovať tento GSM komunikátor vo svojej
prevádzke, ale o jeho demontáž žiadal žalobcu. Nakoľko žalobca žiadny záujem neprejavil, žalovaný

si zabezpečil odborného technika na jeho odmontovanie a jeho právny zástupca ho následne zaslal
dňa 06.04.2022 žalobcovi cestou jeho právnemu zástupcu. Aj v tejto časti považoval zdôvodnenie
tunajšieho súdu za správne.

3. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd Bratislava a to uznesením sp.zn. 5Cob/27/2024-357 zo dňa

26.06.2025 tak, že napadnutý rozsudok tunajšieho súdu sp.zn. 5Cb/8/2020-277 zo dňa 12.04.2022
v spojení s opravným uznesením 5Cb/8/2020 - 286 zo dňa 11.05.2022 a opravným uznesením
5Cb/8/2020 - 326 zo dňa 06.10.2022, v II. výroku v časti „od 14.12.2019 do zaplatenia“ ako aj v celom III.
a IV. výroku napadnutého rozhodnutia zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie
a odvolanie voči II. výroku napadnutého rozsudku odmietol.

4. Odvolací súd poukázal na to, že druhým výrokom napadnutého rozsudku tunajší súd rozhodol
nasledovne: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 376,36 eur od 14.12.2019 do zaplatenia a náklady
spojené s uplatnením pohľadávky 40,- eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku“, a že
tretím výrokom napadnutého rozsudku bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. Z uvedeného vyplýva, že

tunajší súd zamietol okrem iného podanú žalobu v časti celého uplatneného úroku z omeškania. Z
obsahu súdneho spisu, z opravného uznesenia, ktoré tunajší súd vydal, vyplývalo, že pri vyhlasovaní
rozsudku malo dôjsť k chybe - zrejmej nesprávnosti, keď v II. výroku súd neuviedol aký úrok z akej sumy
žalobcovipriznal.Vprospechuvedenéhosvedčila jednak samotnáformuláciaskôrcitovanéhoII.výroku
napadnutého rozsudku, ale aj odôvodnenie vydaného rozsudku, konkrétne jeho odseku 9. Odvolací

súd poukázal na to, že po vyhlásení napadnutého rozsudku tunajší súd síce vydal opravné uznesenie
v snahe napraviť vlastné pochybenie, avšak spôsob, akým tak súd urobil v danom prípade nebol
správny. Preto v časti, v ktorej bol druhý výrok napadnutého rozsudku nepreskúmateľný, t.j. v časti : ,,
od 14.12.2019 do zaplatenia“ , zrušil. A keďže na druhý výrok nadväzoval zamietajúci tretí výrok
a štvrtý výrok o trovách konania napadnutého rozsudku, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok pre

nepreskúmateľnosť aj v celom jeho treťom a štvrtom výroku. Po zrušení časti II. výroku napadnutého
rozsudku, zvyšok predmetného výroku vyhovuje časti podanej žaloby, preto v uvedenej časti druhý
výrok nie je v neprospech žalobcu a z tohto dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu voči tomuto výroku
napadnutého rozsudku odmietol.

5. Po vrátení veci tunajšiemu súdu je zrejmé, že rozsudok tunajšieho súdu sp.zn. 5Cb/8/2020-227
nadobudol v prvom výroku, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie 189,60 eur zastavené
a v časti druhého výroku, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 376,36 eur,
právoplatnosť a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu 5Cob/27/2024-357. Vo zvyšku bol napadnutý
rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci tunajšieho súdu

zostali predmetom ďalšieho konania: suma vo výške 888,40 eur a úrok z omeškania vo výške 0,05
% denne zo sumy 1.176,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia. Podľa žaloby sa žalobca domáhal úhrady
tejto sumy titulom dohodnutej odplaty za poskytované služby podľa písomnej zmluvy č. 45/2011 zo dňa
01.08.2011 o zabezpečení ochrany majetku.6. Podľa § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné
záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky
nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno
riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad,
na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je

upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.
Podľa § 324 ods. 1, Obchodného zákonníka záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.
Podľa § 365 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to
až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník
však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

Podľa§369ods.1a2Obchodnéhozákonníka,akjedlžníkvomeškanísosplnenímpeňažnéhozáväzku
alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia.
Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe,

ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane.

Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Po vrátení veci tunajšieho súdu žalobca zotrval na žalobe o zaplatenie aj zvyšku žalovanej sumy
vo výške 888,40 eur, ktorá pozostávala z odplaty za poskytnuté služby podľa zmluvy č. 45/2011 vo

výške 840,- eur za mesiace máj až september 2019 a z časti z penalizačnou faktúrou vyčísleného
úroku z omeškania v sume 48,40 eur. A tiež zotrval na úhrade úroku z omeškania vo výške 0,05 %
denne zo sumy 1.176,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia, ktorý úrok z omeškania pozostáva jednak z
úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 336,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia, t.j. úroku
z omeškania / príslušenstva, prináležiaceho k istine 336,- eur, ktorá istina bola žalobcovi už právoplatne

priznaná rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 5Cb/8/2020-227 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
5Cob/27/2024-357. Ďalej pozostáva z úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 840,- eur
od 14.12.2019 do zaplatenia, t.j. z istiny, o ktorej doposiaľ právoplatne rozhodnuté nebolo. Ako bolo
uvedené, žalobca si žalovanú pohľadávku prioritne uplatnil titulom dohodnutej odplaty za poskytované
služby podľa písomnej zmluvy č. 45/2011 zo dňa 01.08.2011 o zabezpečení ochrany majetku a titulom

penalizačnej faktúry č. 2019122059, splatnej dňa 13.12.2019.

8. Ako bolo uvedené, predmetom žaloby bola pôvodne jednak žalovaná suma 189,60 eur / cena
komunikátora/. V tejto časti bolo už konanie právoplatne skončené v poradí prvým rozsudkom tunajšieho
súdu. Ďalej bola predmetom konania žalovaná suma 1.264,76 eur s prísl.. Táto pozostávala z odplaty

za poskytnuté služby, pôvodne v žalobe uplatnenej titulom dohodnutej písomnej zmluvy č. 45/2011 zo
dňa 1.8.2011 o zabezpečení ochrany majetku vo výške 1.176,- eur, ktoré služby boli žalovanému
vyfakturované za plnenia poskytnuté v mesiacoch marec až september a to faktúrami:
-č. 2019030496, splatná 7.4.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019040688, splatná 7.5.2019 v sume 168,- eur ,

-č. 2019050874, splatná 7.6.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019061067, splatná 7.7.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019071249, splatná 7.8.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019081435, splatná 7.9.2019 v sume 168,- eur ,-č. 2019091626, splatná 7.10.2019 v sume 168,- eur. A ďalej pozostávala z pohľadávky fakturovanej
penalizačnou faktúrou č. 2019122059, splatnou 13.12.2019 v sume 88,76 eur. T.j. 1.176,- eur + 88,76
eur = 1.264,76 eur. Túto pohľadávku si žalobca uplatnil titulom písomnej zmluvy č. 45/2011 zo dňa

01.08.2011 o zabezpečení ochrany majetku. Súd mal za preukázané a žiadna zo strán to relevantne
ani nespochybnila, že si strany sporu svoje vzájomné práva a povinnosti riadne a dostatočne upravili
v písomnej zmluve č. 45/2011 zo dňa 01.08.2011. Tento zmluvný vzťah vyplývajúci z uvedenej písomnej
zmluvy, súd opätovne právne posúdil ako obchodnoprávny a to s poukazom na ustanovenia § 261 ods.
1 Obchodného zákonníka, keď mal za preukázané, že zmluvné strany / strany sporu/ predmetnú zmluvu

uzavreli ako podnikateľské subjekty. Súd mal zato, že zmluvné strany uzatvorili zmluvu v zmysle
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie
je upravená ako typ zmluvy. Súd opätovne dospel k záveru, že si strany vzájomné práva a povinnosti
upravili v zmluve dostatočne. A súčasne aj po vrátení veci z odvolacieho súdu mal súd za preukázané,
že v zmysle uvedenej písomnej zmluvy č. 45/2011 bol tento zmluvný vzťah ukončený výpoveďou
zo strany žalovaného. Tento spôsob ukončenia zmluvného vzťahu výpoveďou upravovala samotná

zmluva, a to v rámci čl. VII bod 3 zmluvy. T.j. výpoveď bola možná, pričom výpovedná lehota bola 3
mesiace,atáto začala plynúťprvýmdňomnasledujúcehomesiacapodoručenívýpovede. Vychádzajúc
z vykonaného dokazovania , mal súd zato, že preukázateľne bola v dohodnutej, t.j. písomnej forme,
výpoveď žalobcovi doručená v januári 2019 a to s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 4 Občianskeho
zákonníka elektronickou formou. Uvedené ustanovenie súd aplikoval na uvedený zmluvný vzťah a na

samotný právny úkon – písomnú výpoveď a to v súlade s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa §
40 ods. 4 Občianskeho zákonníka je písomná forma právneho úkonu zachovaná aj vtedy, ak je právny
úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je zachovaná vždy,
ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom

alebo zaručenou elektronickou pečaťou. Súd s poukazom na § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka za
písomnú výpoveď považoval aj mailom zaslanú výpoveď, ktorá bola žalovaným odposlaná 28.01.2019.
Súd pritom vychádzal z listinného dôkazu a to uvedenej mailovej výpovede založenej na č.l. 64, kedy
považoval z tohto mailového podania za zrejmé komu je zasielané, zasielané bolo na mailovú adresu,
ktorú podľa svedkyne p. A. / manželky konateľa a súčasne spoločníka žalobcu a zároveň sama v pozícii

druhejspoločníčkyžalobcu/ žalobcabežnepoužíva.Ďalejsúdmalztohtomailového,t.j. elektronického
podania za preukázané, že výpoveď realizuje žalovaný /zistené z pečiatky a aj z podpisu/. Ďalej je
z tohto mailového podania zrejmé, kedy bolo zasielané a to dňa 28.01.2019 a že sa týka výpovede zo
zmluvy č. 45/2011. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že v konaní nebolo zistené, že by strany
sporu mali uzavretú v tom čase aj nejakú inú zmluvu s totožným číslom, ktorej by sa teoreticky mailová

správa mohla týkať. Preto súd nemal pochybnosti o tom, že výpoveď sa týka práve vyššie uvedenej
písomnej zmluvy č. 45/2011 o zabezpečení ochrany majetku zo dňa 01.08.2011. Okrem toho aj
z výpovedi svedkyne p. A. / manželky konateľa a súčasne spoločníka žalobcu a zároveň sama v pozícii
druhej spoločníčky žalobcu/ vyplynulo, že táto mailovú výpoveď bola v januári 2019 žalobcovi mailom aj
doručená.Súčasne zjejvýpovedivyplynulo,žepredmetnúmailovú schránku žalobcapoužíva20rokov.

T.j. aj jej výpoveďou mal súd preukázané , že žalovaný doručil žalobcovi elektronicky / mailom/ výpoveď
zmluvy, z ktorej ako bolo uvedené, bolo zrejmé, kto dáva výpoveď, ohľadne akej konkrétnej zmluvy. To
že vo výpovedi bol nesprávne uvedený názov adresáta súd opätovne vyhodnotil len ako chybu v písaní,
ktorá ale na platnosť tohto právneho úkonu –výpoveď zo zmluvy, vplyv nemá. Súd opätovne dospel
k záveru, že aj zo samotného právneho úkonu- výpovedi je zrejmé, že táto mala byť adresovaná len

žalobcovi. Veď ako už bolo uvedené, v konaní nebolo preukázané, že by takúto zmluvu na stráženie vo
výpovediuvedenýchobjektovmalsožalovanýmvtomčaseuzavretúajnejakýinýpodnikateľskýsubjekt,
odlišný od žalobcu. Za chybu v písaní súd považoval len to, že tam bola uvedená adresa bydliska
konateľa žalobcu,naktorúadresupôvodnemallicenciu,avobchodnommeneadresátabolovynechané
slovo ,,EURO“. Súd podotýka, že z výpovede svedkyne p. B. / manželka konateľa žalovaného/ mal súd

za preukázané, že konateľ žalobcu bol informovaný o tom, že žalovaný chce ukončiť zmluvný vzťah
a že s ním bolo dohodnuté, že výpoveď bude žalobcovi doručená mailom. Súd uvedenú mailom zaslanú
výpoveď považoval za výpoveď urobenú v písomnej forme a to s poukazom na § 40 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je písomná forma dodržaná aj vtedy, ak je právny úkon urobený elektronicky,
t.j. v tomto prípade bola urobená mailom. Súdu preto nebolo zrejmé, prečo žalobca potom, ako sa na

písomnej výpovede so žalovaným dohodol v rámci písomnej zmluvy, túto neakceptoval. Zákon podľa
§ 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka nevylučuje možnosť urobiť písomný právny úkon elektronickými
komunikačnými prostriedkami, čím mail jednoznačne je. Súd teda aj túto mailom zaslanú výpoveď zo
zmluvy, zasielanú dňa 28.01.2019, považoval za písomnú výpoveď. Vzhľadom na uvedené súd aj povrátenívecizodvolaciehosúduopätovnedospelkzáveru, žemailom dňa28.01.2019 zaslaná výpoveď
žalovaného, bola realizovaná v dohodnutej písomnej forme, ktorá bola dohodnutá v písomnej zmluve
a to v čl. VII. bod 3. Zo znenia tohto článku síce vyplýva, že : ,, za doručenú výpoveď sa považuje aj

výpoveďnevyzdvihnutá napoštevodbernejlehote,vrátenánaadresuodosielateľa“. Toaleneznamená,
že písomná výpoveď nemohla byť zaslaná aj inými komunikačnými prostriedkami. Z uvedeného znenia
zmluvy podľa súdu nevyplýva, že ako jediný možný prostriedok doručenia písomnej výpovede bola
dohodnutáklasickápošta.Preto súdmázato,žežalovaným mailomzaslanávýpoveďspĺňalanáležitosti
písomného právneho úkonu podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka a že bola žalobcovi doručená.

Žalovanývtejto výpovediuviedol,ževýpoveďdávasúčinnosťouod01.03.2019.Súd všakvychádzalzo
zmluvy a výpoveď žalovaného posúdil podľa čl. VII bod 3 zmluvy, t.j. ako ukončenie zmluvného vzťahu
s trojmesačnou výpovednou lehotou, ktorá začala plynúť 01.02.2019 a uplynula 31.04.2019. Zmluvný
vzťah nebol teda ukončený k dátumu 01.03.2019, ale až uplynutím výpovede ku dňu 31.04.2019.
Žalovaný bol teda zo zmluvy zaviazaný až do 31.04.2019 a bol preto povinný žalobcovi mesačne platiť
za dohodnuté služby až do ukončenia zmluvného vzťahu, teda do konca apríla 2019. Nárok žalobcu na

zaplatenia faktúr za poskytnuté služby je teda dôvodný len za mesiace marec a apríl 2019 vo výške
336,- eur a toto bolo žalobcovi priznané už v poradí prvom rozsudku tunajšieho súdu a v tejto časti bol
rozsudok aj potvrdený odvolacím súdom, t.j. v tejto časti je konanie právoplatne ukončené. Sčasti súd
za dôvodnú považoval aj penalizačnú faktúru, keďže mal preukázané omeškanie žalovaného. Strany
sporu mali vo vyššie uvedenej písomnej zmluve č. 45/2011 dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,05

% denne a to konkrétne v čl. V bod 2 písm. b) tejto zmluvy. Preto ako dôvodnú súd túto penalizačnú
faktúru považoval len v časti, kde bol žalovaný v omeškaní s úhradou dôvodne vystavených faktúr.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dôvodne boli zo strany žalobcu voči žalovanému vystavené
nižšie uvedené faktúry, ku ktorým prislúcha uvedené omeškanie žalovaného a k tomu je následne
vyrátaný úrok z omeškania:

-faktúra č. 2018122176 – omeškanie 2 dni- úrok z omeškania 0,18 eur,
- faktúra č. 20190101123 – omeškanie 26 dní- úrok z omeškania 2,08 eur,
- faktúra č. 2019020309 – omeškanie 18 dní- úrok z omeškania 1,62 eur,
-faktúra č. 2019030496 – omeškanie 243 dní- úrok z omeškania 19,44 eur,
-faktúra č. 2019040688 – omeškanie 213 dni- úrok z omeškania 17,04 eur. V prípade posledných dvoch

z uvedených faktúr, č. 2019030496 a č. 2019040688, bol úrok vyčíslený len do 13.12.2019, t.j. do dňa
kedy bola vystavená penalizačná faktúra, lebo tieto dve faktúry / na odplatu za plnenie za marec a apríl
2019/ v tom čase ešte uhradené neboli. Omeškanie s úhradou týchto dvoch faktúr trvalo naďalej aj
po uvedenom dátume, preto si žalobca z nich uplatnil úrok aj nevyčíslený a to vo výške 0,05 % denne
od 14.12.2019 do zaplatenia. Z tohto čo už bolo vyčíslené penalizačnou faktúrou, bol teda dôvodný

úrok z omeškania len do výšky 40,36 eur / 0,18 eur+ 2,08 eur+ 1,62 eur + 19,44 eur + 17,04 eur/ a toto
bolo žalobcovi už právoplatne priznané v poradí prvým rozsudkom. Súd už v poradí prvým rozsudkom
teda priznal žalobcovi spolu sumu 376,36 eur, ktorá pozostáva zo sumy 336,-eur za služby poskytnuté
v mesiacoch marec a apríl 2019 a z vyššie uvedeného, v rámci penalizačnej faktúry vyčísleného
úrok z omeškania 40,36 eur. Súd aj v súčasnosti opäť dospel k záveru, že zmluvný vzťah medzi

stranami zanikol písomnou výpoveďou ku dňu 30.04.2019, že žalobcovi z pôvodne žalovanej odplaty za
poskytnutéslužbyazpenalizačnejfaktúryvznikolvočižalovanémunároklennaužprávoplatnepriznanú
sumu 376,36 eur. Keďže však úrok z omeškania bol v penalizačnej faktúre žalobcom vyčíslený len
do určitého času a k úhrade celej dlžnej sumy v lehote splatnosti ani ku d)ňu začatia konania nedošlo,
vznikol žalobcovi nárok aj na nevyčíslený úrok z omeškania a to úrok z omeškania vo výške 0,05

% denne zo sumy 336,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia dlžnej sumy. O tomto úroku z omeškania
doposiaľ právoplatne rozhodnuté nebolo. Na tento úrok z omeškania vznikol žalobcovi nárok v súlade
s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. vznikol mu nárok na úrok v dohodnutej výške.
Preto súd týmto rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému v I. výroku uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
úrok z omeškania v dohodnutej výške 0,05 % denne zo sumy 336,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia,

ktorá suma predstavuje v lehote splatnosti neuhradenú mesačnú odmenu za služby a to za mesiace
marec a apríl 2019.

9.Žalobca sapôvodnežaloboudomáhalvtomtokonanízaplateniazaslužbydohodnutépodľapísomnej
zmluvy č. 45/2011, ktoré služby boli žalovanému vyfakturované za plnenia poskytnuté v mesiacoch

marec až september a to faktúrami:
-č. 2019030496, splatná 07.04.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019040688, splatná 07.05.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019050874, splatná 07.06.2019 v sume 168,- eur ,-č. 2019061067, splatná 07.07.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019071249, splatná 07.08.2019 v sume 168,- eur ,
-č. 2019081435, splatná 07.09.2019 v sume 168,- eur ,

-č. 2019091626, splatná 07.10.2019 v sume 168,- eur.
Súd z uvedených faktúr opätovne ako dôvodné vyhodnotil len prvé dve faktúry, splatné 07.04.2019
a 07.05.2019, obe po 168,- eur, ktorými boli vyfakturované služby za mesiace marec a apríl 2019, t.j. do
končenia zmluvy. Ako bolo uvedené, táto suma za uvedené dva mesiace , spolu vo výške 336,- eur, už
bola žalobcovi priznaná v rámci priznanej istiny a to v poradí prvom rozsudku tunajšieho súdu sp.zn.

5Cb/8/2020-277 zo dňa 12.04.2020 . Čo sa týka zvyšku fakturovanej sumy, faktúrami za mesiace
máj až september 2019, splatných 07.06.2019 , 07.07.2019, 07.08.2019, 07.09.2019 a 07.10.2019,
spolu 840,- eur , súd opätovne dospel k záveru, že na túto žalobcovi nárok nevznikol, pretože zmluvný
vzťah zanikol výpoveďou už ku dňu 30.04.2019. T.j. tieto ostatné faktúry boli vystavené bezdôvodne,
po ukončení zmluvného vzťahu. Okrem uvedeného súd opätovne vyhodnotil ako nedôvodnú časť
pohľadávky z penalizačnej faktúry č. 2019122059, ktorou boli žalovanému vyfakturované úroky

z omeškania spolu vo výške 88,76 eur. Ako je to podrobne uvedené vyššie, z tejto sumy úrokov z
omeškania ako dôvodnú súd opätovne vyhodnotil len sumu 40,36 eur / 0,18 eur+ 2,08 eur+ 1,62
eur + 19,44 eur + 17,04 eur/. Vo zvyšku vyfakturovaného úroku, t.j. 48,40 eur súd nárok opätovne
vyhodnotil ako nedôvodný. Preto týmto rozsudkom súd opätovne zamietol žalobu aj čo do sumy 48,40
eur. Takto tunajší súd v poradí druhom rozsudku , v jeho druhov výroku, ako nedôvodnú, resp. nárok

nepreukázaný, zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 888,40 eur / 840,- eur + 48,40 eur/. Okrem
toho keďže dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na úhradu 840,- eur prestavujúcich mesačné
faktúry za dodávku služieb v období máj až september 2019, pretože boli fakturované po ukončení
zmluvného vzťahu, bez preukázania, že by boli v tom čase nejaké vôbec poskytnuté, nemohol sa
žalovaný s ich úhradou dostať do omeškania, preto súd zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie úroku

z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 840,- eur od 14.12.2019 do zaplatenia.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené súd o v žalobe uplatnenom nároku žalobcu, o ktorom doposiaľ
právoplatne rozhodnuté nebolo, rozhodol tak, ako je uvedené v I. a II. výroku tohto rozsudku.

11. Keďže doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho a tiež nebolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov v súvislosti
s čiastočným zastavením konania, o ktorom zastavení už bolo právoplatne rozhodnuté v I. výroku
rozsudku tunajšieho súdu sp.zn. 5Cb/8/2020-277, súd vo svojom druhom rozsudku a to v jeho III. výroku
rozhodol aj o týchto trovách. A rozhodol tak, že v konaní úspešnejšiemu žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 48% voči žalobcovi. O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca sa v konaní domáhal od žalovaného zaplatenia spolu sumy 1.454,36
eur s prísl. / 100%/. Úspešný bol žalobca v konaní len v časti o zaplatenie 376,36 eur s prísl. / 26 %/.
V časti o zaplatenie sumy 189,60 eur, ktorá bola uplatnená ako náhrada škody vzal žalobca žalobu späť
a vo zvyšku žalovanej sumy bola žaloba zamietnutá. Čo sa týka zastavenia konania, súd opätovne

dospel k záveru, že v tejto časti má nárok na náhradu trov konania žalovaný podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ,
nakoľko zastavenie konania procesne zavinil žalobca. Žalobca nepreukázal, že by mu žalovaný po
začatíkonaniazaplatiluvedenúsumu.Žalovanýlenvrátilžalobcovi komunikátor,alejehocenuneuhradil
a odmietal ju uhradiť v priebehu celého konania, pretože mal zato že žalobca nemá nárok na zaplatenie
ceny komunikátora, ale že si ho môže kedykoľvek žalobca prevziať. To, či by mal žalobca skutočne nárok

na zaplatenie žalovanej sumy 189,60 eur / prípadne či by nemal nárok len na vydanie veci, čo ale zase
nebolo predmetom konania/ však z dôvodu späťvzatia už nie je možné vo veci samej riešiť. Preto súd
skúmal v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania len to, či žalovaný svojim správaním / zaplatením
tejto časti žalovanej sumy – lebo len zaplatenie, nie vydanie veci, bolo predmetom konania/ procesne
zavinil toto čiastočné zastavenie konania. Súd ale nemal preukázané, že žalovaný uhradil žalobcovi

sumu 189,60 eur, on mu len vrátil komunikátor, čo ale nebolo predmetom konania. Predmetom konania
bolo zaplatenie, nie vydanie veci. Preto súd dospel k záveru, že v tejto časti spôsobil zastavenie konania
žalobca a nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 C.s.p. prináleží žalovanému. A keďže
vo zvyšku bola žaloba zamietnutá, tak aj vo zvyšku má nárok na náhradu trov žalovaný. T.j. žalobca
bol úspešný len v časti o zaplatenie 376,36 eur s prísl. / 26 %/. Vo zvyšku je to úspech žalovaného /

v časti z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby a v časti z dôvodu zamietnutia žaloby /. Preto úspech
žalovaného je v rozsahu 74% a berúc do úvahy pomer úspechu a neúspechu strán sporu, úspešnejší
bol v konaní žalovaný a podľa pomeru jeho úspechu mu súd priznal nárok na náhradu trov konania vrozsahu 48 % / 74%-26%/ voči v konaní neúspešnejšiemu žalobcovi. O konkrétnej výške trov bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

12. V priebehu konania, po podaní žaloby, žalobca cestou právneho zástupcu opakovane uvádzal, že
ak mu nebude priznaný pôvodne uplatnený nárok na úhradu ceny za poskytnuté služby, tak si to, čo
nebude priznané, uplatňuje titulom zmluvnej pokuty, ktorú mali strany sporu dohodnutú v rámci písomnej
zmluvy č. 45/2011. Súd žalobcu opakovane upozornil na to, že sa nestotožňuje s tým, že sa jedná len
o právnu kvalifikáciu, ktorou súd nie je viazaný, pretože v tomto prípade sa jedná o dva samostatné,

skutkovo úplne odlišné právne nároky, ktoré by mohli byť v žalobe uplatnené len ako dva samostatné
nárokypopri sebe.Pretožalobcunapojednávaní dňa09.10.2025súdvyzval,aby upresnilakýprocesný
návrh v súvislosti so zmluvnou pokutou, ktorá od počiatku nebola predmetom konania, si uplatňuje. Na
uvedené žalobca reagoval dvoma podaniami. Súd obe tieto podania žalobcu / zo dňa 20.10.2025
a 19.11.2025/, ktorými upravoval znenie petitu v súvislosti s jeho tzv. nárokom na zmluvnú pokutu,
ale len v časti, v ktorej nebude priznaný pôvodne uplatnený nárok na úhradu za poskytnuté služby,

podľa obsahu vyhodnotil ako návrh na zmenu žaloby. Tejto však nemohol vyhovieť, lebo v navrhovanom
znení by sa stal žalobný návrh zmätočný, preto ho na pojednávaní dňa 03.03.2026 zamietol. V tomto
prípade žalobcom navrhovaný petit totiž nebol ani alternatívny ani eventuálny petit. Pri alternatívnom
petite súd po vykonanom dokazovaní vyhlási dva výroky, ktoré sa ale týkajú tých istých skutkových
okolností a je na žalovanom, ktorý bude plniť. Napr. ak žalobca žiada vydať vec, alebo zaplatiť jej

hodnotu – a alternatívnym petitom ponechá na žalovanom, čo z toho splní. Pri eventuálnom petite má
prvý navrhovaný výrok prioritu, a len ak sa stalo plnenie podľa prvého navrhovaného výroku nemožné,
súd ho zamietne a vyhovie druhému. Napr. ak žalobca žiada vydať konkrétnu vec a ak to nie je možné
žiada zaplatiť jej hodnotu, a ak sa zistí že táto vec teda zanikla, lebo bola zničená, súd prvý navrhovaný
výrok zamietne a prizná eventuálny nárok – sumu zodpovedajúcu hodnote veci. T.j. v oboch týchto

prípadoch, či už eventuálneho, tak aj alternatívneho petitu, sa jedná o špecifické výroky/ petity žaloby,
kedy žalované nároky vychádzajú z rovnakých skutkových okolností, ktoré spolu súvisia a majú
rovnaný skutkový základ. Okrem týchto dvoch tipov žalôb, by takéto dva nároky, nemohli byť plne
úspešne žalované ako dva popri sebe existujúce nároky, t.j. ak by žalobca žaloval aj vydanie veci
a aj náhradu jej hodnotu popri sebe, klasickou žalobou, nemohol by byť úspešný v oboch nárokoch,

jeden nárok by musel byť zamietnutý, pretože nejde o dva samostatné nároky vychádzajúce z rôznych
skutkových okolností. V tomto súdnom konaní 5Cb/8/2020 žalobca ale začal žiadal dva nároky, ktoré
môžu byť žalované samostatne, ktoré vychádzajú z rôznych skutkových okolností. T.j. neprichádza do
úvahy ani eventuálny ani alternatívny petit. A čo sa týka tvrdenia žalobcu, že sa jedná len o právnu
kvalifikáciu, ktorou súd nie je viazaný, s tým sa súd nestotožňoval odpočiatku. Pri tzv. neviazanosti

právnym názorom účastníka sa vychádza z toho, že žalobca chce zaplatiť napr. kúpnu cenu, t.j. chce
len jeden existujúci nárok – zaplatenie za dodaný tovar, ale v konaní sa zistí, že síce takúto pohľadávku
žalobca má, ale iným titulom. T.j. jedná sa o jeden skutkový nárok, ale nesprávne žalobcom právne
vymedzený. Ale stále chce v podstate to isté a to dostať odplatu za dodanie tovaru. Skutkovo chce
stále dostať odplatu za dodaný tovar. A je na súde, či to na základe vykonaného dokazovania bude

priznané ako kúpna cena titulom kúpnej zmluvy, alebo ak sa zistí , že zmluva je neplatná, tak titulom
bezdôvodného obohatenia. Ale ak raz žalobca žaluje odplatu za dodanie služby a popri tom by mal
teoreticky nárok aj na zmluvnú pokutu, tak to sa jedná o dva skutkovo úplne iné vymedzenia nároku.
Jeden nárok je ako plnenie za poskytnuté plnenie , druhý nárok je sankcia za porušenie zmluvnej
povinnosti. To čo navrhoval žalobca, že buď dohodnutá odplata za služby, alebo zmluvná pokuta, tak

v tomto prípade sa jednoznačne jedná o dva samostatné skutkovo odlišné nároky, ktoré by mohli byť
v žalobe uplatnené len popri sebe, a takým spôsobom žalobca žalobu neupresnil, a to napriek tomu, že
bolnatosúdomuznesenímvyhlásenýmnapojednávanídňa 09.10.2025vyzvaný.Pretosasúdzaoberal
len nárokom žalobcu skutkovo vymedzeným v žalobe a zmluvnou pokutou sa vôbec nezaoberal. Ak si
ju chcel žalobca uplatniť, mal tak spraviť buď rozšírením žaloby o ďalší skutkový nárok, alebo novou

žalobou.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia a to cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd Bratislava.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak povinný nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie môže oprávnený podať návrh na
vykonanie exekúcie.