Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/37/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319202380
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2026:2319202380.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: Mgr.
Lucia Mizerová a Mgr. Matúš Staríček v spore žalobkýň: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX, 2. D. E.,
nar. XX.XX.XXXX, F. XXX, 3. D. G., nar. XX.XX.XXXX, H. XXX/XX, I., 4. J. K., nar. XX.XX.XXXX, D.
XXX/XX, I., všetky zast.: JUDr. Peter Belica, advokát, M. R. Štefánika 36, Martin, proti žalovaným: 1.
L. M., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX, zast.: Mgr. Klaudia Szekeres, advokátka, Široká 569, Tešedíkovo, 2.

E. M., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, 3. C. M., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, 4. G. N., nar. XX.XX.XXXX, C. XX,
o odstránenie stavby, o odvolaní žalovaného 1 proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 23.04.2024
č. k. 18C/23/2019-515, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto:
„I. V prospech žalovaných v 1. až 4. rade sa zriaďuje vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon
vlastníckeho práva k stavbe stojacej na C-KN 544/6 o výmere 176 m2, k. ú. C. a C-KN 544/7 o výmere
20 m2 k. ú. C., kde stavby sú zakreslené a geodeticky ohraničené v Geometrickom pláne č. 26/2022
vyhotoviteľa J. O. N., autorizovaný geodet, J.: XXX XXX XX, F. z 03.05.2022, a to za celkovú jednorazovú
náhradu vo výške 16.417,95 €, s povinnosťou zaplatenia spoločne a nerozdielne žalovanými v 1. až 4.

rade v prospech žalobkýň v 1. až 4. rade, a to do 90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
z toho suma vo výške 5.725,79 € za C-KN 544/6 a C-KN 544/7 pod stavbami, kde stavby sú zakreslené
a geodeticky ohraničené v Geometrickom pláne č. 26/2022 vyhotoviteľa J. O. N., autorizovaný geodet,
J.: XXX XXX XX, F. z 03.05.2022, kde zastavené územie stavbami tvoria:
- pozemok parcela registra “C“ s parc. č. 544/6, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere
176 m2, nachádzajúci sa v obci C., k. ú. C., okres Šaľa, ktorý vznikol v zmysle Geometrického plánu č.

26/2022 na zameranie stavieb na parc. č. 544/6, 544/7 a na vyznačenie práva uloženia inžinierskej siete
na pozemku parc. č. 544/1, vyhotoveného 03.05.2022 vyhotoviteľom: J. O. N., autorizovaný geodet,
J.: XXX XXX XX, G. X, F., autorizačne overeného 03.05.2022 J. O. N., úradne overeného 03.06.2022
Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor pod č. G1-288/2022, a to z pôvodného pozemku parcely
registra „C“ s parc. č. 544/1 o výmere 547 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísaná
na LV č. XXXX,

- pozemok parcela registra “C“ s parc. č. 544/7, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere
20 m2, nachádzajúci sa v obci C., k. ú. C., okres Šaľa, ktorý vznikol v zmysle Geometrického plánu č.
26/2022 na zameranie stavieb parc. č. 544/6, 544/7 a na vyznačenie práva uloženia inžinierskej siete na
pozemku parc. č. 544/1, vyhotoveného 03.05.2022 vyhotoviteľom: J. O. N., autorizovaný geodet, J.: XXX
XXX XX, G. X, F., autorizačne overeného 03.05.2022 J. O. N., úradne overeného 03.06.2022 Okresným
úradom Šaľa, katastrálny odbor pod č. G1-288/2022, a to z pôvodného pozemku parcely registra „C“ s

parc. č. 544/1 o výmere 547 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísaná na LV č. XXXX,z toho suma vo výške 438,29 € za uloženie inžinierskej siete na diele pozemku C-KN 544/1 o výmere
15 m2, kde inžinierska sieť je zakreslená a geodeticky ohraničená v Geometrickom pláne č. 26/2022
vyhotoviteľa J. O. N., autorizovaný geodet, J.: XXX XXX XX, F. z 03.05.2022, kde inžiniersku sieť tvorí:

- diel pozemku parcela registra „C“ s parc. č. 544/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o
výmere 15 m2, nachádzajúci sa v obci C., k. ú. C., okres Šaľa, ktorý vznikol v zmysle Geometrického
plánu č. 26/2022 na zameranie stavieb parc. č. 544/6, 544/7 a na vyznačenie práva uloženia inžinierskej
sietenapozemkuparc.č.544/1,vyhotoveného03.05.2022vyhotoviteľom:J.O.N.,autorizovanýgeodet,
J.: XXX XXX XX, G. X, F., autorizačne overeného 03.05.2022 J. O. N., úradne overeného 03.06.2022

Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor pod č. G1-288/2022, a to z pôvodného pozemku parcely
registra „C“ s parc. č. 544/1 o výmere 547 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísaná
na LV č. XXXX,
z toho suma vo výške 10.253,87 Eur za prechod cez pozemok C-KN 544/1 o výmere 351 m2 a cez
diel pozemku C-KN 544/1 o výmere 15 m2 k stavbám stojacim na zastavanom území C-KN 544/6 a
C-KN 544/7, kde pozemok C-KN 544/1 o výmere 351 m2 a diel pozemku C-KN 544/1 o výmere 15

m2 sú zakreslené a geodeticky ohraničené v Geometrickom pláne č. 26/2022 vyhotoviteľa J. O. N.,
autorizovaný geodet, J.: XXX XXX XX, F. z 3.5.2022, kde prechodový pozemok tvorí:
- pozemok parcela registra „C“ s parc. č. 544/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o výmere
351 m2 a
- diel pozemku parcela registra „C“ s parc. č. 544/1, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, o

výmere 15 m2, nachádzajúce sa v obci C., k. ú. C., okres Šaľa, ktoré vznikli v zmysle Geometrického
plánu č. 26/2022 na zameranie stavieb parc. č. 544/6, 544/7 a na vyznačenie práva uloženia inžinierskej
sietenapozemkuparc.č.544/1,vyhotoveného03.05.2022vyhotoviteľom:J.O.N.,autorizovanýgeodet,
J.: XXX XXX XX, G. X, F., autorizačne overeného 03.05.2022 J. O. N., úradne overeného 03.06.2022
Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor pod č. G1-288/2022, a to z pôvodného pozemku parcely

registra „C“ s parc. č. 544/1 o výmere 547 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísaná
na LV č. XXXX.
II. Žalobkyne v 1. až 4. rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. až 4. rade v
rozsahu 100 %, s povinnosťou úhrady žalovanými v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne.“
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:

3. Na základe výmeru Krajského národného výboru (KNV) Nitra č. 1789/219/78/1950 a rozhodnutia
Okresného národného výboru (ONV) Bratislava - vidiek č.j. Fin. 4/7604/66 z 27.01.1967 boli právnym
predchodcom žalobkýň (manželom G.) pridelené nehnuteľnosti: parc. č. 544/1 dom a dvor o výmere
394 m2, parc. č. 544/2 dvor o výmere 153 m2, parc. č. 544/3 záhrada o výmere 212 m2, parc. č.
543/3 záhrada o výmere 303 m2 a parc. č. 546/2 záhrada o výmere 91 m2. Dodatkom k dohode

zo 14.03.1967 uzavretým medzi právnymi predchodcami žalobkýň (manželmi G.) ako predávajúcimi
a právnymi predchodcami žalovaných (G. M. a H. M.) ako kupujúcimi bolo dohodnuté navýšenie
kúpnej ceny za rodinný dom č. XX a pozemky parc. č. 544/1, 544/2, 544/3 a 543/3 o sumu 2 000
Kčs, ktorú sa zaviazali kupujúci zaplatiť predávajúcim do 30.08.1967, s tým, že riadna zmluva bude
spísaná pri jej splatení. Právni predchodcovia žalovaných v dohodnutom termíne navýšenú kúpnu

cenu neuhradili a dňa 12.02.1968 sa čestným prehlásením zaviazali podlžnosť vo výške 2 000 Kčs
na kúpu rodinného domu uhradiť v mesačných splátkach po 500 Kčs počnúc dňom 12.04.1968 na
MNV C., ktorý obnos potom MNV odovzdá majiteľovi G. G.. Právni predchodcovia žalovaných uhradili
z dlžnej sumy 16.10.1969 sumu 500 Kčs. Žalobkyne sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX, pre k. ú. C., a to parciel registra „C“ č. 544/1 o výmere 547 m2, druh

pozemku zastavaná plocha a nádvorie a č. 544/3 o výmere 212 m2, druh pozemku záhrada, žalobkyňa
1 v podiele 1/3, žalobkyňa 2 v podiele 1/3, žalobkyňa 3 v podiele 1/6 a žalobkyňa 4 v podiele 1/6, na
základe rozhodnutia o dedičstve D 998/82 po neb. G. G. ako aj D 1339/89 po neb. A. G.. Žalobkyne
nie sú vlastníčkami rodinného domu č. XX. Právni predchodcovia žalovaných zriadili stavbu - rodinný
dom na pozemku právnych predchodcov žalobkýň na parc. č. 544/1. S výstavbou rodinného domu

so súpis. č. XX (postavený právnymi predchodcami žalovaných) sa mohlo začať najskôr v priebehu
roka 1967, keďže rozhodnutím Okresného národného výboru Bratislava - vidiek č.j. Fin. 4/7604/66
z 27.01.1967 bol právnym predchodcom žalobkýň pridelený okrem iného dom a dvor na parc. č.
544/1. Žalovaný 1 v konaní nenamietal, že by bol právnym predchodcom žalobkýň na základe vyššie
uvedenéhorozhodnutiapridelenýdom,ktorýpostavilijehoprávnipredchodcovia.Zgeometrickéhoplánu

č. 26/2022 vypracovaného J. O. N., autorizovaným geodetom, vyplýva rozdelenie pôvodnej parcely č.
544/1 a vznik nových parciel, a to parc. č. 544/1 o výmere 351 m2, vo vlastníctve doterajších vlastníkov,
parc. č. 544/6 o výmere 176 m2, na ktorej je postavená bytova budova označená súpis. č. a budova
bez súpis. č. a parc. č. 544/7 o výmere 20 m2, na ktorej je postavená budova bez súpis. č., iná budovaobe parcely vo vlastníctve žalovaných. Geometrický plán je riadne overený Okresným úradom Šaľa,
katastrálny odbor. Zo znaleckého posudku č. 40/2023 vypracovaného znalcom Ing. Igorom Klačkom,
znalec z odboru stavebníctvo, odvetvie statika stavieb a odhad hodnoty nehnuteľnosti vyplýva výška

jednorazovej všeobecnej odplaty za zriadenie vecného bremena v celkovej výške 16 417,95 €.
4. Súd prvej inštancie po citácii ustanovení § 134 ods. 3, § 135c ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), § 251 a § 262 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zistený skutkový stav
právne posúdil takto:
5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporná stavba je

neoprávnenou stavbou, pretože žalovaný 1 svoje tvrdenia o oprávnenosti stavby (súhlas právnych
predchodcov žalobkýň so stavbou domu) bez akejkoľvek pochybnosti nepreukázal žiadnym z
predložených dôkazov. Zo skutočnosti, z ktorej má podľa žalovaného 1 vyplývať konkludentný súhlas
právnych predchodcov žalobkýň (t. j. že právni predchodcovia žalobkýň bývali v rovnakej dedine a
stretávali sa s právnymi predchodcami žalovaných, a teda museli vedieť o výstavbe rodinného domu),
nemožno bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že ide o udelenie súhlasu s výstavbou

rodinného domu. Žalobkyne navyše udelenie súhlasu ich právnymi predchodcami popreli. Výsluch
žalovaného 1, potvrdenie o pobyte právnych predchodcov žalovaných ani čestné vyhlásenia (K. N. a P.
Q.) jednoznačne nepreukázali oprávnenosť stavby rodinného domu na pozemku žalobkýň. Žalovanému
1 sa nepodarilo účinne poprieť tvrdenia žalobkýň o neoprávnenej stavbe a rovnako nepreukázal ani
vydržanie vlastníckeho práva ani vydržanie vecného bremena. Odstránenie stavby nie je účelné, keďže

ide o rodinný dom, v ktorom býva žalovaný 1 so svojou rodinou ako vlastník stavby, pričom žalobkyne
súhlasili so zriadením vecného bremena. Preto pomery medzi vlastníkmi pozemku a vlastníkmi stavby
usporiadal tak, že zriadil vecné bremeno za náhradu. Výšku náhrady určil na základe znaleckého
posudku Ing. Igora Klačka č. 40/2023, keď hodnotu vecného bremena určenú znaleckým posudkom
vo výške 16 417,95 € považoval za primeranú. Zároveň určil žalovaným dlhšiu lehotu na plnenie

sprihliadnutímnapotrebuzabezpečeniafinančnýchprostriedkov.Žalobkyniamakoplneúspešnejstrane
sporu náleží právo na náhradu trov konania, ako aj trov právneho zastúpenia v plnej výške.
6. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalovaný 1 domáhal jeho zmeny tak, že odvolací
súd žalobu v celom rozsahu zamietne, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na
nové konanie a rozhodnutie. Uviedol, že konanie prebieha podľa § 135c OZ, ktorý sa vzťahuje iba na

neoprávnené stavby, preto pre rozhodnutie nepostačuje zistenie, že stavba bola zriadená na cudzom
pozemku, ale je nevyhnutné posúdiť, či bola postavená bez právneho titulu. Skutočnosť, či bolo vydané
stavebné povolenie, nie je rozhodujúca. Zdôraznil, že neoprávnená a nepovolená stavba nie sú totožné
pojmy, pričom odkázal aj na judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 6MCdo/44/2012), podľa
ktorej aj nepovolená stavba môže byť oprávnená a naopak. Namietal, že súd nesprávne vyhodnotil

vykonané dôkazy preukazujúce, že výstavba domu právnymi predchodcami žalovaných prebiehala so
súhlasom právnych predchodcov žalobkýň, pretože nepriznal význam čestným vyhláseniam svedkov N.
a Q., ktorí mali osobnú vedomosť o odkúpení pôvodného domu a výstavbe nového domu v roku 1963.
Tvrdil, že tieto vyhlásenia boli vyhotovené pred začatím sporu a neboli účelové. Zároveň odkázal na
existenciu ústnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej M. splácali G. kúpnu cenu sporných nehnuteľností,

a na doklady o splátkach kúpnej ceny, z ktorých má vyplývať, že v období rokov 1963 až 1969 bola
zaplatená suma presahujúca 14 000 Kčs. Písomný dodatok z roku 1967 podľa neho potvrdzuje, že
predmetom kúpy boli dom aj sporné pozemky parc. č. 544/1-3 a 543/3. Súd nesprávne uznal ako splátku
kúpnej ceny len sumu 500 Kčs a ostatné doklady hodnotil izolovane. Žalovaný 1 tiež namietal, že
súd bez riadneho odôvodnenia nevyhovel ani návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania, ktorého

cieľom bolo preukázať, že celková suma zaplatená M. značne presahovala hodnotu nehnuteľností
v rozhodnom období. Z cenových predpisov a z hodnoty sporných pozemkov uvedenej v dedičskom
rozhodnutí po neb. G. G. vyplýva, že suma zaplatená G. za dom (s pravdepodobne nulovou hodnotou)
a k nemu patriace pozemky vo výške 14 320 Kčs bohato stačila na odkúpenie týchto nehnuteľností,
a preto uplatňovanie nároku žalobkýň na náhradu za zriadenie vecných bremien podľa súčasných

cien považuje za šikanózny výkon práva. Pri posudzovaní oprávnenosti stavby na cudzom pozemku
zdôraznil potrebu skúmania dobromyseľnosti stavebníka aj vlastníka pozemku. Ak právni predchodcovia
žalobkýň neurobili žiadne kroky na účely odstránenia stavby, ani k usporiadaniu vlastníckych vzťahov,
je dôvodné predpokladať, že stavba bola realizovaná s ich výslovným alebo konkludentným súhlasom.
Žalovaný 1 zároveň namietal, že ak bola stavba zriadená už v roku 1963, mal súd uplatniť právnu úpravu

podľa OZ č. 141/1950 Zb. (ďalej len „SOZ“), najmä § 125, ktorý umožňoval nadobudnutie vlastníctva
cudzej veci dobromyseľným spracovaním, a to analogicky aj pri fyzických osobách, a odkázal na
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/295/2006. Súd sa touto otázkou nezaoberal, keďže vychádzal z
nesprávneho záveru o vzniku stavby až v roku 1967. Žalovaný 1 vytkol súdu prvej inštancie aj nesprávneprávne posúdenie vydržania vlastníckeho práva, resp. vecných bremien. Vydržacia doba začala plynúť
od poslednej známej platby za sporné pozemky G. G., t. j. od 16.10.1967, a keďže OZ do účinnosti
novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb. t. j. do 01.04.1983 neumožňoval vznik vlastníctva vydržaním,

uplynula podľa § 865 ods. 3 OZ dňom 01.04.1984. M. užívali sporné nehnuteľnosti od roku 1963
nerušene až do okamihu, keď žalovaný 1 v roku 2017 získal od svojho uja staré doklady o platbách
svojich rodičov, o ktorých dovtedy nemal vedomosť. Uvedené skutočnosti odôvodňujú prinajmenšom
postup, podľa ktorého v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Bez ohľadu na splnenie
podmienok vydržania je však určenie akejkoľvek odplaty pre žalobkyne protiprávne, keďže vzhľadom

na preukázateľnú výšku zaplatených splátok kúpnej ceny je výkon ich práva v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaný napokon argumentoval, že výrok napadnutého rozsudku o zriadení vecných bremien
je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný, keďže neobsahuje presné vymedzenie obsahu vecných
bremien ani určenie, či ide o vecné bremená in rem alebo in personam, bez čoho nie je možný ich zápis
dokatastranehnuteľností.Súdsataktiežnevysporiadalsnávrhomnaurčenieročnejodplatyzazriadenie
vecných bremien ani s jeho majetkovými pomermi, pričom jednorazová náhrada je pre neho likvidačná a

môže viesť k strate bývania jeho rodiny. Tvrdil aj existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa §
257 CSP, na základe ktorých žiadal nepriznať žalobkyniam náhradu trov konania. Napadnutý rozsudok
nespĺňa požiadavky riadneho a presvedčivého odôvodnenia podľa § 220 CSP, čím došlo k porušeniu
práva žalovaných na spravodlivý proces.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil.Žalobkynevcelomrozsahuzotrvalinasvojichdoterajšíchvyjadreniach.Upozornili,žeodvolanie
podal iba jeden zo štyroch žalovaných, hoci ide o nerozlučné spoločenstvo. Zvyšní traja žalovaní
procesnou pasivitou počas celého konania akoby uznávali žalobný nárok, resp. sa vzdávali uplatňovania
svojich práv, čo oslabuje tvrdenia žalovaného 1. Uviedli, že dokazovaním bolo preukázané, že ide
o neoprávnenú stavbu na ich pozemku. Predložené listiny potvrdzujú, že starý rodinný dom bol zbúraný

v rokoch 1966 až 1967 a nová stavba bola postavená až po roku 1970. Keďže žalovaní odmietajú
odkúpiť pozemky za znalcom vyčíslenú cenu, žalobkyne trvajú na postupe podľa § 135c ods. 3 OZ.
Nesúhlasili s prikázaním stavby za náhradu do svojho vlastníctva podľa § 135c ods. 2 OZ a odstránenie
stavby považovali za neúčelné. Žalobkyne navrhli zriadenie vecného bremena za náhradu vo výške
16 417,95 € určenú znaleckým posudkom č. 40/2023 Ing. Klačka z 23.06.2023. Návrh žalovaného

1 na doplnenie dokazovania k všeobecnej hodnote pozemkov žalobkýň k 16.10.1969 (deň poslednej
splátky kúpnej ceny zaplatenej predkami žalovaného) označili za bezpredmetný, keďže v tomto čase
predmetná stavba ešte neexistovala. Tvrdenie žalovaného 1 a čestné vyhlásenia svedkov N. a Q.
o tom, že predmetná stavba bola postavená v roku 1963, nie je pravdivé. Žalobkyne preukázali, že
stavba vznikla až po roku 1970, čo potvrdzuje rozhodnutie Okresného národného výboru Bratislava

- vidiek z 27.01.1967, potvrdenie obce C. č. 6/1998 z 28.01.1998 o zbúraní pôvodného domu, ako
aj znalecký posudok č. 136/1998 a čestné prehlásenia svedkýň (M.. G., G. P., C. F.). Tieto dobové
dokumenty majú najvyšší stupeň hodnovernosti pre rozhodnutie súdu vo veci. Právnej úvahe súdu
o tom, že vlastníkovi stavby postavenej pred 31.03.1964 na cudzom pozemku vzniká spracovaním veci
(postavením stavby na pozemku) aj vlastnícke právo k pozemku, odporuje znenie § 25 SOZ aj § 120

OZ, podľa ktorých stavby nie sú súčasťou pozemku. To znamená, že ani vlastník stavby postavenej
pred 31.03.1964 nenadobudol vlastníctvo k pozemku spracovaním veci. Navyše zlá majetková situácia
predkov žalovaného 1 potvrdzuje, že nemohli byť schopní zaplatiť kúpnu cenu právnym predchodcom
žalobkýň.
8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1 nie je
dôvodné.
9. Hneď na úvod treba ozrejmiť, že v konaní žalobe o vyporiadanie neoprávnenej stavby podľa § 135c

OZ, podanej proti spoluvlastníkom stavby, sa rozhodnutie súdu nemôže vzťahovať len na jedného
zo spoluvlastníkov, pretože by sa tým míňalo cieľu, ktorý zákon predpokladá (vyporiadanie vzťahu
vlastníka pozemku s vlastníkom stavby). V takomto konaní ide preto o také spoločné práva a povinnosti
žalovaných spoluvlastníkov, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalovaný (§
77 ods. 1 CSP). Odvolací súd tak podľa § 379 písm. b) CSP preskúmal napadnutý rozsudok vo vzťahu

k všetkým žalovaným, hoci odvolanie podal len žalovaný 1.
10.Svojouprvouodvolacounámietkoužalovaný1napádaskutkovýzáversúduprvejinštancie,žeprávni
predchodcovia žalovaných mohli s výstavbou svojho rodinného domu na sporných pozemkoch začať
najskôr v roku 1967, a argumentuje, že sa tak stalo v skutočnosti už v roku 1963. Žalovaný 1 považujeokamih postavenia nového domu za rozhodujúci preto, lebo SOZ, ktorý bol účinný do 31.03.1964,
obsahovalustanoveniaonadobúdanívlastníctva,ktorévtedajšiajudikatúravykladalatak,žeumožňovali
žalovaným nadobudnúť vlastníctvo k pozemku, na ktorom postavili svoj nový dom.

11. Súd prvej inštancie správne zistil, kedy bol nový dom postavený. Pretože bolo nesporné, že nový
dom bol postavený na mieste, kde stál pôvodný dom, ktorý zbúrali právni predchodcovia žalovaných,
dôležité je, kedy bol pôvodný dom zbúraný. Podľa odvolacieho súdu to možno spoľahlivo vyvodiť
z dobových listín, predovšetkým z rozhodnutia ONV z januára 1967 a dodatku k dohode medzi právnymi
predchodcami strán zo 14.03.1967. V dodatku k dohode sa o. i. konštatuje, že sa objasnilo, že dom „č. d.

XX“ nepatrí štátu ani v podiele 1, ale v celosti patrí právnym predchodcom žalobkýň. Toto konštatovanie
logicky nadväzuje na obsah rozhodnutia ONV, ktoré časovo predchádzalo dodatku k dohode a ktorým
boli právnym predchodcom žalobkýň pridelené sporné pozemky vrátane domu „č. d. XX“. Existencia
výmeru KNV z 1951 o vlastníctve pôdy, ktorý sa podľa dedičských rozhodnutí po právnych predchodcov
žalobkýň týkal toho istého majetku, ho nespochybňuje, pretože takýto výmer mal predbežný charakter
(porov. § 1 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy,

pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR). Keďže
sa právni predchodcovia strán na doplatku k pôvodne dohodnutej kúpnej cene dohodli krátko po prídele
v marci 1967 preto, lebo sa medzitým vyjasnilo, že právnym predchodcom žalobkýň patrí pôvodný dom
v celosti (teda že 1 nepatrí štátu), je nepravdepodobné, že by právni predchodcovia žalovaných predtým
zbúrali dom, ktorý v danom čase podľa vedomostí strán dohody sčasti patril štátu. Pravdepodobné je, že

až keď sa po rozhodnutí ONV z januára 1967 ozrejmilo, že právni predchodcovia žalobkýň sú vlastníkmi
pôvodného domu v celosti (a keď sa preto dohodli na doplatku kúpnej ceny za zvyšnú 1-nu), si právni
predchodcovia žalovaných dovolili pôvodný dom zbúrať. Takémuto sledu udalostí neodporuje ani to, že
právni predchodcovia žalovaných uzavreli manželstvo ešte v roku 1963 a že v čase narodenia ich syna
mali bydlisko na adrese „C. XX“, pretože sami tvrdili (a bolo to nesporné), že sa do pôvodného domu

s rovnakým súpisným číslom nasťahovali po odchode právnych predchodcov žalobkýň ešte v roku 1963.
Na druhej strane ho podporuje aj potvrdenie obecného úradu C. z roku 1998 (č. l. 179), podľa ktorého bol
pôvodný dom zbúraný „v rokoch 1966-1967“. Aj tvrdenie žalovaných, že ich právni predchodcovia splatili
aj doplatok kúpnej ceny, opodstatňuje záver, že nový dom bol skutočne postavený až po roku 1967.
Listina obsahujúca čestné vyhlásenia svedkov N. a Q. síce uvádza rok výstavby 1963, avšak svedkovia

v nej neopísali žiadne ďalšie okolnosti z daného obdobia, ktoré by umožňovali výstavbu logicky zaradiť
práve do tohto roku. Ide zároveň o jediný dôkaz, ktorý nezapadá do vyššie opísaného sledu udalostí
a ktorý zároveň nie je možné vyložiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi tak, aby spoločne
vytvorili zmysluplný alternatívny obraz skutkového deja. Navyše, žalovaní svoje tvrdenie o roku výstavby
nového domu (1963), vyvracajú vlastnou argumentáciou, že právni predchodcovia žalobkýň im umožnili

zaevidovať trvalý pobyt na danej adrese v rokoch 1968-1969. Ak totiž podľa nich nový dom postavili
právni predchodcovia žalovaných už v roku 1963, právni predchodcovia žalobkýň nemali po tomto roku
dôvod „umožniť im evidenciu trvalého pobytu“.
12. Čo sa týka výhrad, ktoré žalovaný 1 predniesol voči postoju, aký súd prvej inštancie zaujal k listine
obsahujúcejčestnévyhláseniasvedkovN.aQ.,tvrdeniaopomeresvedkovkrodinežalovanýchžalovaní

nepredniesli pred súdom prvej inštancie, takže ide o novoty. Pretože žalovaný 1 nevysvetlil, z akého
dôvodu tak žalovaní nemohli urobiť, neboli splnené podmienky podľa § 366 CSP, aby na ne bolo
možné v odvolacom konaní prihliadnuť. Aj v opačnom prípade by však platilo, čo o obsahu ich čestných
vyhlásení uviedol odvolací súd v predchádzajúcom bode. Neobstojí ani námietka, ktorou žalovaný 1
vyčítasúduprvejinštancie,žetýchtosvedkovmoholpredvolaťnavýsluch,akotoajžalovaný1navrhoval

na prvom pojednávaní. V civilnom sporovom konaní môže súd dôkaz vykonať bez návrhu len výnimočne
(§ 185 ods. 2 a 3 CSP). Žalovaným 1 označovaný výsluch svedkov by však medzi takéto dôkazy nepatril,
takže jeho vykonanie bolo podmienené návrhom strany (§ 196 ods. 1 CSP). Žalovaný 1 sa na prvom
pojednávaní (13.10.2020), na ktoré odkazuje v odvolaní, vyjadril tak, že považoval ďalšie dokazovanie
za nehospodárne, a len pokiaľ by žalobkyne predložili na podporu svojich tvrdení ďalšie dôkazy, pripustil

možnosť písomných výpovedí svedkov (§ 196 ods. 3 CSP). Osobný výsluch týchto svedkov nenavrhol.
Súd prvej inštancie potom pojednávanie odročil s tým, že žalobkyniam uložil povinnosť predniesť
skutkové tvrdenia a označiť dôkazy na účely preukázania skutočností ich tvrdení o roku výstavby nového
domu. Vyjadrenie žalobkýň v tomto zmysle spolu s dôkazmi bolo žalovanému 1 doručené 05.11.2020
(č. l. 208), ale žalovaný 1 naň osobitne nereagoval. Návrh na výsluch svedkov nepredniesol ani na

ďalších pojednávaniach, dokonca na pojednávaní 07.11.2023 vyslovil názor, že je bez významu, kedy
bola stavba postavená, pretože nejde o neoprávnenú stavbu, a zotrval len na doplnení dokazovania
o vyjadrenie znalca k všeobecnej hodnote pozemkov (č. l. 467). K čestným vyhláseniami svedkov N. a Q.
sa osobitne vrátil na pojednávaní 01.02.2024 (č. l. 485), ale návrh na ich výsluch ani vtedy nepredniesol.Bez návrhu tak súd prvej inštancie ani nemohol takýto výsluch svedkov podľa § 196 ods. 1 CSP vykonať.
Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak daných svedkov na výsluch nepredvolal.
13. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaný 1 napáda skutkový záver súdu prvej inštancie, že právni

predchodcovia žalovaných zaplatili za sporné nehnuteľnosti len sumu 500 Kčs, a namietajú, že všetky
dôkazy vo vzájomnej súvislosti potvrdzujú, že sa tak stalo. Odvolací súd však na rozdiel od žalovaného 1
považujedanýskutkovýzáversúduprvejinštanciezasprávny.Súdprvejinštancieneposudzovaldôkazy
izolovane, čo je zrejmé z bodu 22 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Predovšetkým ale nemožno
napádaný skutkový záver vnímať oddelene. Súd prvej inštancie ho totiž prijal v priamej súvislosti s

konštatovaním, že právni predchodcovia žalovaných nezaplatili doplatok kúpnej ceny nehnuteľnosti
2 000 Kčs, na ktorom sa dohodli s právnymi predchodcami žalobkýň v dodatku zo 14.03.1967 si
splatnosťou 30.08.1967. Súd prvej inštancie zdôraznil obsah tohto dodatku, v ktorom sa strany dohodli,
že „riadna kúpna zmluva bude spísaná pri splatení týchto 2 000 Kčs“. Následne argumentoval, že keby
táto suma bola v skutočnosti uhradená, strany by podpísali kúpnu zmluvu tak, ako sa dohodli v dodatku.
Do pozornosti dal aj dôkaz – čestné vyhlásenie z 12.02.1968, v ktorom právni predchodcovia žalovaných

uviedli, že „podlžnosť vo výške 2 000 Kčs na kúpu rodinného domu uhradia v mesačných splátkach
po 500 Kčs počnúc dňom 12.04.1968“. Zaujal postoj aj k čestným vyhláseniam svedkov N. a Q., ktoré
pre nedostatok opísaných okolností nepovažoval za dostatočné. Súd prvej inštancie hodnotil dôkazy
nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti. Skutkový záver, že právni predchodcovia žalovaných
nesplatili 2 000 Kčs, nebol prijatý v rozpore s § 191 CSP. Práve naopak, z vykonaného dokazovania

vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných mali ťažkosti pri plnení svojich záväzkov. Doplatok 2 000
Kčs neuhradili nielen v pôvodne dohodnutej lehote 30.08.1967, ale ani v lehote, ktorý vyplýva z
čestného vyhlásenia z 12.02.1968, teda do 12.07.1968, keďže bolo nesporné, že prinajmenšom jednu
splátku 500 Kčs zaplatili až v októbri 1969. Pokiaľ ide o argument žalovaného 1 zaevidovaním trvalého
pobytu ich právnych predchodcov v rokoch 1968-1969, z potvrdenia obce C. (č. l. 120) vyplýva, že

k nahláseniu trvalého pobyt došlo ešte pred zaplatením splátky 500 Kčs, takže tento dôkaz logicky
nemôže z časového hľadiska podporovať názor, že právni predchodcovia žalobkýň považovali v danom
čase vlastnícke vzťahy za usporiadané. Konečne, čo sa týka úvahy žalovaného 1, že nie je vylúčené, že
došlo k odpusteniu zostatku kúpnej ceny vo výške 1 500 Kčs, odvolací súd ju vníma ako nekoherentnú.
Žalovaný 1 na jednom mieste trvá na takom hodnotení dokazovania, že žalovaní preukázali zaplatenie

nielen pôvodnej kúpnej ceny, ale aj doplatku 2 000 Kčs, avšak na záver už (pre chýbajúce dôkazy)
argumentuje, že túto ani nebolo potrebné zaplatiť. Dôležitejšie však je, že odpustenie dlhu si vyžadovalo
písomnú formu (§ 91 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.1982) a žalovaní žiadny takýto dôkaz
nepredložili.
14. Svojou treťou odvolacou námietkou žalovaný 1 súdu prvej inštancie vytýka, že nevyhovel návrhu

na doplnenie znaleckého dokazovania, ktorým chceli žalovaní potvrdiť svoj názor, že celková suma
zaplatená ich právnymi predchodcami právnym predchodcom žalobkýň značne presahovala hodnotu
nehnuteľností, ktoré mali v úmysle od nich odkúpiť. Ako však aj sám v odvolaní spomína, súd prvej
inštancie navrhnuté dokazovanie nevykonal, pretože zistenie približnej hodnoty nehnuteľností v roku
1969neboloprerozhodnutiesúduvovecipotrebné,keďžežalovanínepreukázalianizaplateniedoplatku

kukúpnejcenevovýške2000Kčsanavyšeneboloobjektívnespôsobiléprivodiťobjasnenieskutkového
stavu (bod 10 napadnutého rozsudku). Žalovaný 1 s týmto odôvodnením nevykonania navrhnutého
dôkazu v odvolaní nijako nepolemizuje, teda neargumentuje, prečo je dôvod nevykonania dôkazu
nesprávny. Navyše, vzhľadom na úvahy odvolacieho súdu uvedené v predchádzajúcom bode je zrejmé,
že aj základné východisko, pre ktoré súd prvej inštancie toto dokazovanie nevykonal (nepreukázanie

zaplatenia doplatku), bolo správne. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preto nemal
priestor, aby tento postup súdu prvej inštancie podrobil hlbšiemu odvolaciemu prieskumu.
15. V ďalšej časti svojho odvolania žalovaný 1 napáda závery súdu prvej inštancie o (ne)vydržaní
vlastníckeho práva k sporným pozemkom a práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
16. Ustanovenie § 135c OZ upravuje prípad neoprávnenej stavby na cudzom pozemku a zároveň

spôsoby vyrovnania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom. Za neoprávnenú stavbu sa
podľa neho považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal
právny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa
stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, prípadne obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby (6MCdo/44/2012). Ak

teda stavebník preukáže, že má k zastavanému pozemku takéto právo, nejde o neoprávnenú stavbu
a podmienky na vyrovnanie vzťahu s vlastníkom pozemku rozhodnutím súdu podľa cit. ustanovenia nie
sú splnené.17. Čo sa týka výhrad žalovaného 1, ktoré sa týkajú vydržania vlastníckeho práva k sporným pozemkom
jeho právnymi predchodcami, tieto nie sú dôvodné.
18. Z hľadiska skutkových okolností dôležitých posúdenie oprávnenosti držby na účely vydržania

vlastníckeho práva odvolací súd pripomína stanovisko Najvyššieho súdu ČR z 29.12.1984, sp. zn.
Cpj 51/84 (R 45/1986), kde sa prijal tento názor: „Dobrá víra je přesvědčení nabyvatele, že nejedná
bezprávně, když si např. přisvojuje určitou věc. Jde tedy o psychický stav, o vnitřní přesvědčení subjektu,
které samo o sobě nemůže být předmětem dokazování. Předmětem dokazování mohou být skutečnosti
vnějšího světa, jejichž prostřednictvím se vnitřní přesvědčení projevuje navenek, tedy okolnosti, z nichž

lze dovodit přesvědčení nabyvatele o dobré víře, že mu věc patří (§ 132a odst. 1 o.z.) [teraz § 130 ods.
1 a 2 OZ – pozn. odvolacieho súdu]. Navrhovatel, který se dovolává ochrany podle ustanovení § 132
o.z. [teraz § 126 OZ – pozn. odvolacieho súdu] musí (mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat
dobrá víra; její existenci však samu o sobě prokazovat nebude. V tomto směru má však povinnost
dokazovat uvedené okolnosti a snáší v důsledku toho nepříznivé následky nesplnění této povinnosti.
Okolnostmi, které budou svědčit pro závěr o existenci dobré víry, budou zpravidla okolnostmi týkající

se právního důvodu nabytí a svědčící o poctivosti nabyvatele. Na rozdíl od prokazování vlastnictví
nebude třeba, aby prokazoval platný právní důvod nabytí, řádný přechod vlastnictví, ale jen okolnosti
svědčící o poctivosti nabytí. V tom je základní rozdíl mezi ochranou vlastnictví a ochranou držby.“
Novšia judikatúra (5Cdo/30/2010, 4Cdo/283/2009, 2Cdo/236/2012, 9Cdo/67/2022) na tieto východiská
nadviazala a spresnila, že funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý

vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)
je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo
nedostatoknadobúdaciehotitulu.Účelomvydržaniajeuviesťdosúladudlhodobýfaktickýstavsostavom
právnym. Odvolací súd len dodáva, že funkciou a účelom vydržania nie je hojiť vady nadobúdacieho
titulu a uvádzať do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym za každú cenu, ale len za zákonom

stanovených podmienok – musí sa preukázať kvalifikovaná (oprávnená) držba veci počas zákonom
stanoveného obdobia.
19. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí (§ 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ). Dobromyseľnosť je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec alebo ňou disponuje (porov.

§ 129 ods. 1 OZ). Ako to aj plynie citovanej judikatúry, takýto stav mysle je rýdzo subjektívna skutočnosť,
ktorú nemožno priamo dokazovať, lebo nie je navonok poznateľná. Dokazovať však možno prejavy
tohto presvedčenia vo vonkajšom svete. Treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať,
nemal, resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Nebude výnimočné, ak nebude možné jednoznačne ustáliť, že nadobúdateľ bol vnútorne presvedčený,
že mu vec patrí. Práve takéto situácie riešia právne domnienky. Domnienky sú príznačné tým, že v texte
právnej normy obsahujú slová „predpokladá sa“, ako je to v prípade ustanovení § 36 ods. 5, § 151h ods.
3, § 558 prvá veta, § 686 ods. 2, § 831 druhá veta OZ. Druhá veta § 130 ods. 1 OZ nepochybne obsahuje
právnu domnienku už aj len preto, lebo používa rovnaký výraz. Na rozdiel od spomenutých ustanovení je

však druhá veta § 130 ods. 1 OZ formulovaná odlišne, pretože obsahuje aj pojem „pri pochybnostiach“.
Ako už odvolací súd naznačil vyššie, pochybnosti však možno mať len o tom, či držiteľ skutočne vedel
alebo nevedel, že mu predmet držby nepatrí. Práve kvôli tomu odvolací súd zastáva názor, že druhá
veta cit. ustanovenia nezakladá vyvrátiteľnú domnienku, že každá držba je oprávnená, čo by znamenalo,
že neoprávnenú držbu by musel preukazovať ten, kto na ňu upozorňuje. Z porovnania prvej a druhej

vety § 130 ods. 1 OZ preto je zrejmé, že ten, ktorý sa domáha ochrany svojej dobromyseľnej držby,
musí tvrdiť okolnosti, z ktorých vyplýva jeho dobromyseľnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí. Je
potom na ňom, aby aj preukázal, že okolnosti jeho držby v ňom vyvolávali odôvodnené presvedčenie, že
mu predmet držby patrí (a tak ospravedlňovali jeho omyl). Inými slovami, domnienka oprávnenej držby
sa môže týkať len presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí, ale už nie okolností, z ktorých držiteľ toto

presvedčenie vyvodzuje. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec
patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
20. Vyššie uvedený výklad presadzuje nielen odborná literatúra (pozri HLUŠÁK, M.: O domnienke
oprávnenej držby (§ 130 ods. 1 OZ). In: Súkromné právo. Rok 2024, č. 2, str. 42; MAZÁK, J. a VOJČÍK, P.
in VOJČÍK, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Tretie, doplnené a prepracované vydanie.

Bratislava : IURA EDITION, 2010, s. 304), ale aj judikatúra českého najvyššieho súdu, ktorá síce
nie je v tunajšej veci záväzná, ale týka sa rovnakého ustanovenia, takže je argumentačne použiteľná
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo 17.07.2007 sp. zn. 22 Cdo 445/2007, publikované pod č. C
5232 Souboru civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu a tiež v časopise Soudní rozhledy, 2008, č. 8,str. 295). Oporu možno nájsť aj v najnovšej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd totiž
neuznal dovolaciu námietku, ktorá sa opierala o druhú vetu § 130 ods. 1 OZ, keď o. i. zdôraznil, že
dobromyseľnosť držby zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí a dodal, že vyvrátiteľná právna domnienka
podľa cit. ustanovenia má svoj význam v rámci dokazovania (pozri rozsudok z 25.05.2023 sp. zn.
7Cdo/302/2021, bod 24, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe, ročník 2023, č. 48; pozn. uznesením
zo 16.10.2023 sp. zn. III. ÚS 517/2023, Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu
odmietol).

21. Odvolací súd preto vychádzal z takého výkladu § 130 ods. 1 OZ, že sú to žalovaní, ktorí musia
tvrdiť a preukazovať okolnosti svedčiace v prospech dobromyseľného nadobudnutia držby sporných
pozemkov ich právnymi predchodcami alebo nimi samotnými, teda že boli „so zreteľom na všetky
okolnosti“ dobromyseľní v tom, že im sporné pozemky patria.
22. Občiansky zákonník ale nestanovuje bližšie kritériá, ktoré musí držiteľ splniť, aby ho bolo

možné považovať za dobromyseľného „so zreteľom na všetky okolnosti“. Možno ich však vyvodiť
z ustálenej súdnej praxe. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej
predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno
vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o

oprávnenostidržbyvecipatríajokolnosť,akovecnadobudol,čimusvedčínejakýoprávnenýnadobúdací
titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento
pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. (2Cdo/271/2007,
ale aj 4Cdo/287/2006, 5Cdo/210/2019) Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za

držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne
išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (II. ÚS 484/2015; zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení ÚS
SR pod č. 48/2018; pozri tiež III. ÚS 468/2022) Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho
vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadný význam (pozri v tomto zmysle
1VCdo/1/2024). Aj z uvedenej judikatúry vyplýva, že k vydržaniu nemôže dôjsť, ak držiteľ konal pri

nadobudnutínehnuteľnostinepoctivoapribežnej(obvyklej)opatrnostimoholmaťvzhľadomnaokolnosti
počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti, že mu vec patrí.
23. V prejednávanej veci bolo preto nevyhnutné zodpovedať najprv otázku, či právni predchodcovia
žalovaných mohli mať vzhľadom na všetky okolnosti počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti,
že im sporné pozemky patria. Súd prvej inštancie sa tejto otázke podrobne venoval v bode 22

napadnutéhorozsudkuasprávnepripomenulajobsahdodatkukdohodezo14.03.1967.Odvolacísúdtu
vyslovene dáva do pozornosti nielen to, že názov tohto dokumentu neznie „dodatok ku kúpnej zmluve“,
ale aj ustanovenia čl. I dohody:
„Pri odpredávaní domu č. d. XX sa stránky dohodli na kúpnej cene v tom vedomí, že 1-ina tohto domu
je majetkom Čsl. štátu. … Odpredávateľ si vyhradil, že s touto cenou súhlasí pod tou podmienkou, že

parc. č. 546/2, záhrada vo výmere 91 m2, nebude činiť predmet odpredaja, nakoľko k vôli vyrovnania
záhrad túto parcelu už odpredal O. Q.. Kupitelia s touto podmienkou súhlasia a sú si vedomí toho, že
nadplatením tu spomenutých 2 000 Kčs kupujú parc. č. 544/1, 544/2, 544/3, 543/3 v celosti.“
24. Z týchto dôvodov sa skôr javí, že „dohoda“, ktorej sa týkal daný dodatok, mala predbežnú povahu,
ktorá zodpovedá zmluve o budúcej kúpnej zmluve, a nie kúpnej zmluve. Pôvodná dohoda sa tiež

zjavne týkala aj parc. č. 546/2. Potom by ale bol nelogický záver, že sa ňou táto parcela predávala,
pretože z dodatku je zrejmé, že ju predávajúci predali inej osobe. Nemohla sa preto logicky týkať ani
len spoluvlastníckeho podielu na tejto parcele. Preto možno odôvodnene predpokladať, že pôvodnou
dohodou sa nepredávali ani spoluvlastnícke podiely na ostatných parcelách (na sporných pozemkoch).
Logický je potom aj záver, že „riadna zmluva“, ktorá sa mala „spísať po nadplatení doplatku 2 000 Kčs“,

sa mala týkať sporných pozemkov v celosti, teda tak, ako to je aj slovne vyjadrené v dodatku. Pretože
žalovaní nepreukázali, že ich právni predchodcovia splatili tento doplatok (práve naopak, z dokazovania
vyplynulo, že s jeho splatením dostali viackrát do omeškania), ich vedomosť o tom, že predávajúci si
vyhradili spísanie kúpnej zmluvy až po zaplatení tohto doplatku, vylučuje, že by sa ospravedlniteľne
mýlili v tom, že im sporné pozemky skutočne aj vlastnícky patrili.

25. Na tom nič nemení ani to, že niektorí z právnych predchodcov žalovaných mali na adrese pôvodného
domu nahlásený trvalý pobyt už od roku 1968, pretože hlásenie sa týkalo adresy C. XX, teda domu
s daným súpisným číslom, a nie pozemku. Inak povedané, hoci z tejto skutočnosti možno vyvodiť
užívanie domu právnymi predchodcami žalovaných, evidencia ich trvalého pobytu na tejto adresenemôže preukazovať ich dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva aj k sporným pozemkom,
najmä nie vtedy, ak medzi stranami nebolo sporné, že právni predchodcovia žalovaných sa stali
vlastníkmi a užívateľmi novopostaveného rodinného domu okamihom jeho zhotovenia.

26. Dobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných, čo sa týka vydržania vlastníckeho práva
k sporným pozemkom, nesvedčí ani prednes žalovaného 1 vo vyjadrení k žalobe, že keďže po smrti jeho
otca v roku 1976 ostala matka na päť detí sama s babkou, s ktorými žili vo veľmi biednych podmienkach,
ich matka nevedela zabezpečiť financie potrebné na vysporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k domu
a pozemkom k nemu patriacim.

27. Vzhľadom na tieto úvahy odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie, že právni predchodcovia
žalovaných nemohli byť dobromyseľní v tom, že im sporné pozemky patrili, teda že ich mali v oprávnenej
držbe, za správny.
28. Inak je to však v prípade odvolacej argumentácie žalovaného 1, ktorá sa zameriava na spôsob,
akým súd prvej inštancie vyhodnotil splnenie podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu.

29. Predovšetkým sa žiada uviesť, že ak sa nepreukáže oprávnená, t. j. dobromyseľná držba veci,
nie je táto okolnosť (len z dôvodu protikladnosti tvrdenia konkurencie dobromyseľnosti) prekážkou pre
možnosť preukázania oprávnenej držby práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu k tej istej veci
tým istým subjektom, a to najmä nie vtedy, ak sa tvrdí dobromyseľnosť právnych predchodcov strany
(pozri v tomto zmysle 4Cdo/110/2010). Aj v prejednávanej veci treba rozlišovať tvrdenia žalovaných o

dobromyseľnosti ich právnych predchodcov, že sporné pozemky im vlastnícky patrili, od tvrdenia o ich
dobromyseľnosti, že pozemky mohli použiť na účely zriadenia stavby. Vlastník pozemku má nepochybne
právo súhlasiť aj so zriadením stavby na svojom pozemku (bezodplatne alebo za odplatu) bez toho, aby
mal v úmysle zároveň previesť vlastnícke právo k pozemku na stavebníka.
30. Predpoklady vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi

nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva (§ 130 spojení s § 134 OZ). Ako je predpokladom dobrej
viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom
dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je presvedčenie, že mu
právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi
skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. (4Cdo/110/2010) Ako plynie z predchádzajúceho bodu, okruh

rozhodujúcich skutkových okolností bude odlišný. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu však musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej
veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo.
31. Súd prvej inštancie k otázke vydržania vecného bremena uviedol, že samotná skutočnosť, že niekto
koná spôsobom, zodpovedajúcim obsahu vecného bremena (užíva pozemok pod stavbou) nemôže

viesť k záveru o oprávnenej držbe zodpovedajúcej vecnému bremenu. Nevenoval sa však ostatným
tvrdeniam žalovaných a skutkovým zisteniam, ktoré vyplynuli z dokazovania (§ 191 ods. 1 in fine
CSP). V prejednávanej veci totiž žalovaní predniesli aj tvrdenia o tom, akým spôsobom sa ich právni
predchodcovia dostali k sporným pozemkom (nasťahovanie do pôvodného domu, z ktorého sa právni
predchodcovia žalobkýň odsťahovali, ústna kúpna zmluva a dodatok k nej), aké okolnosti sprevádzali

výkon ich domnelého práva (platby právnym predchodcom žalobkýň , upriamili pozornosť na vedomosť
právnych predchodcov žalobkýň o zbúraní pôvodného domu a aj na výpoveď žalobkyne 1, že spolu so
svojimi právnymi predchodcami (rodičmi) chodila na sporné pozemky obrábať záhradu približne ešte
10 rokov po tom, ako sa tam nasťahovali právni predchodcovia žalovaných (t. j. na vedomosť právnych
predchodcov žalobkýň o výstavbe nového domu). V prejednávanej veci je zároveň z nesporných tvrdení

strán, ktoré zodpovedajú aj dokazovaniu vykonanému súdom prvej inštancie, zrejmé nielen, že právni
predchodcovia žalovaných sporné pozemky použili na výstavbu svojho rodinného domu a na prístup
k nemu, ale aj že prinajmenšom od výstavby rodinného domu ich užívali na rovnaký účel. Pokiaľ súd
prvej inštancie vychádzal z toho, že len samotné užívanie pozemku pod stavbou na vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí, je jeho odôvodnenie nedostatočné, pretože nezohľadňuje

ostatné relevantné okolnosti, ktoré žalovaní tvrdili v súvislosti s vydržaním vecného bremena práva
zriadiť stavbu a ktoré v konaní vyšli najavo.
32. Súd prvej inštancie si nesprávne určil okruh rozhodujúcich skutočností pre posúdenie otázky
vydržania vecného bremena právnymi predchodcami žalovaných podľa § 130 v spojení s § 134 OZ,
čo znamená, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je teda daný. Keďže pre nesprávne právne posúdenie ani neposúdil
dôkazy, ktoré sa týkajú relevantného okruhu skutočností, v dôsledku svojho pochybenia de facto ani
nevykonal navrhované dokazovanie. Ich vykonanie na odvolacom súde by bolo neúčelné, pretože bysa tým na odvolací súd v neprimeranej miere prenášali kompetencie súdu prvej inštancie. Preto boli
splnené podmienky podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP na zrušenie napadnutého rozsudku.
33. Dôvodné sú aj výhrady žalovaného 1 vznesené voči formulácii výroku I. Pochybnosti vyvoláva

hneď jeho úvod, pretože ten naznačuje, že vecné bremeno súd zriadil in personam, teda len
v prospech žalovaných osobne. Skutočne zamýšľanú povahy vecného bremena nemožno zistiť ani
z obsahu napadnutého rozsudku. Pritom súd nie je doslovne viazaný žalobným návrhom, tobôž nie
pri rozhodovaní podľa § 135c OZ, ktoré súdu dáva široký priestor na spôsob rozhodnutia, a tým aj
na spôsob jeho vyjadrenia vo výroku. Rozhodnutie podľa § 135c ods. 3 OZ má právotvorný účinok

a musí práva a povinnosti strán upravovať tak, aby nevznikali pochybnosti o ich obsahu a rozsahu.
Keďže účelom rozhodnutia vo veci samej je materiálna ochrana práv, je tiež dôležité, aby súdne
rozhodnutie bolo vykonateľné. Podmienky vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorým sa zriaďuje
vecné bremeno, súvisia so zápisom vecného bremena do katastra nehnuteľností podľa katastrálneho
zákona. Do pozornosti tu možno dať aj smernicu Úradu geodézie, kartografie a katastra slovenskej
republiky z 2023 na postup pri zápise, zmene a výmaze vecného bremena v súbore popisných informácií

katastra nehnuteľností. Odvolací súd tiež dodáva, že výrok rozhodnutia súdu musí byť stručný a jasný
a neslúži na odôvodňovanie rozhodnutia, ktoré sa ním vyjadruje. Okrem všeobecnej potreby vyhnúť
sa zbytočnej duplicite použitých jazykových výrazov treba aj peňažnú povinnosť (osobitne v prípade
náhradyzavecnébremeno)vyjadriťjednýmčíslom.Štruktúrapeňažnejpovinnosti,ktorásatýkadruhovo
rovnakých nárokov (vecných bremien), má tvoriť obsah odôvodnenia rozhodnutia.

34. Napokon sa žiada dodať, že žalovaný 1 v odvolaní s odkazom na rozhodnutie českého najvyššieho
súdu zo 17.04.2002 sp. zn. 22 Cdo 432/2002 namietal, že uplatnenie nároku žalobkýň na zaplatenie
náhrady za zriadenie vecných bremien špecifikovaných v napadnutom rozsudku podľa súčasných
cien je šikanózny výkon práva, ktorému by súd nemal poskytnúť právnu ochranu. Rozhodnutie

o odstránení neoprávnenej stavby, ktorého sa názor českého najvyššieho súdu v skutočnosti týkal, je
však v porovnaní so zriadením vecného bremena za náhradu podstatne širší zásah do majetkových práv
vlastníkastavby.Vkaždomprípadeokorektívdobrýchmravovsažalovaný1opieralajvprvoinštančnom
konaní, no keďže súd prvej inštancie sa tejto otázke v napadnutom rozsudku nevenoval a okolnosti
prejednávanej veci neposudzoval z tohto hľadiska, je nevyhnutné, aby tak urobil v ďalšom konaní.

35. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c)
CSP zrušil a vec vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(výrok).
36. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vo veci samej vychádzať z vyššie
vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu. Opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy, v ich

jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami
strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 185 ods. 2 a § 186 ods. 2
CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Neopomenie pritom okolnosti súvisiace s tvrdeným vydržaním
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu právnymi predchodcami žalovaných, prípadne nimi samými.
Zistený skutkový stav následne podrobí novému právnemu posúdeniu, pri ktorom bude mať na zreteli

aj argumentáciu žalovaného 1 výkonom práva žalobkýň v rozpore s dobrými mravmi, na ktorú upozornil
odvolací súd. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2
CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho rozhodnutie ako celok presvedčivé a jeho výrok stručný, jasný a
vykonateľný.Zároveňrozhodneajotrováchprvoinštančnéhoajodvolaciehokonania(§396ods.3CSP).
37. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.