Rozsudok – Nájomná zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1219201431
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1219201431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto SR
Bratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne námestie 1, proti žalovanému: H.. K. J. G. W. P.
H. X. G., Q. D. XX.X.XXXX, W. U. U., M. XX, zastúpený spoločnosťou: Matejka Friedmannová, s.r.o.,
IČO: 47 248 998, Bratislava, Dunajská 48, o zaplatenie sumy 884,36 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa
22. septembra 2022, č. k. B2-10C/17/2019-207, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 22. septembra

2022, č. k. 10C/17/2019-207, vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi
sumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e a vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov konania m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,72 %.

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.9.2022, č. k. 10C/17/2019-207, zaviazal žalovaného

povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); konanie v časti o zaplatenie
478,30 € s príslušenstvom zastavil (výrok II.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a vo výroku IV.
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby podanej
na súd dňa 15.3.2019, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu
sumu 884,36 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 16.3.2019 až do zaplatenia, titulom vydania
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. Q., parc. č.

XXXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 18m2, bez právneho dôvodu. Na pozemku sa
nachádza stavba - garáž vo vlastníctve žalovaného, zapísaná na LV č. XXXX, súp. č. XXXX.

2. Súd prvej inštancie právne odôvodnil napadnutý rozsudok ustanoveniami § 451 ods. 2, § 456
veta prvá, § 868 a § 397 ods.1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka platného a účinného ku
dňu uzavretia zmluvy o dočasnom užívaní pozemku. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom
prípade nebola medzi stranami sporu uzatvorená riadna nájomná zmluva, žalobca ako vlastník pozemku

vznik nájomného vzťahu žalovanému už aj v minulosti navrhoval. Žalovaný však k tomu nepristúpil a
žalobcovi, napriek jeho viacerým výzvam, neuhradil žiadnu čiastku ako náhradu za užívanie stanovenej
rozhodnutím primátora č. XX/XXXX a č.XX/XXXX. Žalovaný argumentoval, že je právnym nástupcom
pôvodného vlastníka garáže Ing. R. S., ktorý ešte v roku 1971 garáž na pozemku postavil a s právnympredchodcom žalobcu - čsl. štátom uzatvoril zmluvu o dočasnom užívaní pozemku (ďalej len „zmluva
o DU“), kde bola cena za užívanie stanovená na sumu 36,- Kčs ročne (2,- Kčs/m2/mesiac). Tvrdil,
že predmetná zmluva je stále platná a účinná, má vecnoprávne účinky a vzťahuje sa aj na neho,

ako ďalšieho vlastníka garáže. Poukázal na prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka platné k
1.1.1992 a tiež skutočnosť, že právny režim dočasného užívania pozemku sa v nich neriešil, teda je
potrebné postupovať podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Súd prvej inštancie sa s týmto názorom
žalovaného nestotožnil a pripomenul, že Občiansky zákonník platný pred novelou účinnou od 1.1.1992
rozoznával dva typy vlastníctva: socialistické vlastníctvo a osobné vlastníctvo. V obmedzenej miere sa v

spoločnosti tolerovalo aj súkromné vlastníctvo (predovšetkým výrobných prostriedkov či ornej pôdy), ale
ako „prežitok,“ pozostalosť z minulosti. Socialistické spoločenské vlastníctvo malo dve formy: štátnu a
družstevnú. Do osobného vlastníctva patrilo to, čo si občania nadobudli vlastnou prácou, predovšetkým
zo mzdových prostriedkov. Išlo o hnuteľné veci osobnej a domácej spotreby, rodinné domy, rekreačné
chaty či garáže. Pozemky, ktoré patrili do socialistického spoločenského vlastníctva, mohli občania
nadobudnúť výlučne do tzv. osobného užívania (§ 198 - § 221 Občianskeho zákonníka), alebo ich mohli

mať v režime dočasného užívania (§ 397, § 398). Občania si na pozemkoch pridelených do osobného
užívania mohli vystavať rodinné domčeky, rekreačné chaty, garáže alebo ich použiť ako záhradu.
Osobné užívanie pozemkov sa zriaďovalo rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a následná dohoda
o osobnom užívaní pozemku sa musela registrovať na štátnom notárstve. Osobné užívanie pozemku
nebolo možné zmluvne prevádzať na iného, užívateľ ho mohol užívať výlučne pre potrebu svoju, svojej

rodiny a domácnosti. Právo osobného užívania pozemku nebolo časovo obmedzené a prechádzalo na
dedičov. S prevodom vlastníctva k stavbe na takomto pozemku, prechádzalo na nadobúdateľa stavby i
právo osobného užívania pozemku. Naproti tomu, dočasné užívanie pozemkov nepodliehalo rovnakému
právnemu režimu, ako bolo upravené pri osobnom užívaní pozemku. Bolo tomu tak preto, lebo malo len
dočasný, nie trvalý charakter, ktorý smeroval najmä k dosiahnutiu účelu, na ktorý bol použitý. Dočasné

užívanie pozemku sa nezriaďovalo rozhodnutím a dohoda nepodliehala registrácii na štátnom notárstve.
Tomutotypuužívaniatotižneprikladalbývalýrežimdôležitosť,aniosobitnývýznam.Užívaniesaskončilo
uplynutím dojednanej doby, či splnením jeho účelu. Režimu osobného užívania pozemku prikladal
dôležitosťajzákonč.509/1991Zb.účinnýod1.1.1992.Vustanovení§872ods.1ažods.5Občianskeho
zákonníka zmenil tento inštitút na vlastníctvo fyzickej osoby. Režimu dočasného užívania pozemku

nevenoval v prechodných ustanoveniach žiadnu pozornosť a nezmenil ho ani na nájom, ako tomu bolo
pri osobnom užívaní bytov či miestností neslúžiacich na bývanie. Súd prvej inštancie vychádzajúc z
vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluve o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzavretej v
roku 1971 medzi čsl. štátom a Ing. R. S. nie je možné priznať vecnoprávne účinky. Také účinky aj vtedajší
zákon priznával len inštitútu osobného užívania pozemkov. Dohoda o dočasnom užívaní pozemku, ktorú

predložil žalovaný, vznikla výlučne medzi vyššie uvedenými zmluvnými stranami a prevodom garáže
na ďalšiu osobu by nový nadobúdateľ bol aj za platnosti vtedajšieho zákona povinný s čsl. štátom
uzatvoriť novú zmluvu. Ustanovenia predchádzajúceho zákona upravujúce režim dohôd o dočasnom
užívaní pozemku sa vzťahujú výlučne na čsl. štát a užívateľa pozemku, nerieši sa prechod týchto práv
a ani ich prevod na akékoľvek iné osoby či právnych nástupcov. Naviac žalovaný ani nepreukázal, že

nehnuteľnosť - garáž, nadobudol od Ing. R. S. a ani skutočnosť, že predmetný pozemok vo vlastníctve
žalobcu, ktorý ho nadobudol na základe zákona o vlastníctve obcí, je totožný s pozemkom, ktorý bol
Ing. R. S. prenechaný na dočasné užívanie. Prvoinštančný súd nevykonanie dôkazu navrhovaného
žalovaným (relevantný geometrický plán vyžiadaný od katastrálneho úradu) odôvodnil tým, že tento
dôkaz nebol pre meritum veci právne relevantný a naviac ho mohol dať vyhotoviť aj sám žalovaný

na podklade existujúceho súdneho sporu. Ak by tento dôkaz bol aj doložený, na právnom posúdení
sporu by nič podstatné nezmenil. Ďalej skonštatoval, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu
bez právneho dôvodu (bez uzatvorenej zmluvy) a bezodplatne od roku 2007, čím sa na jeho úkor
bezdôvodne obohacuje, preto ho na vydanie tohto obohatenia zaviazal a pri výpočte výšky náhrady
vychádzal zo znaleckého posudku predloženého žalobcom, ktorý stanovil tzv. obvyklú cenu nájmu za

roky 2017 - 2019 v sume 210,- € ročne (zaokrúhlene), keďže znalec použil výpočet na báze všeobecnej
hodnoty tohto konkrétneho pozemku za m2. Dôvodil, že žalovaný síce tento výpočet spochybnil, avšak
neúčinne, pretože nepredložil žiadny právne relevantnejší dôkaz o jeho inej cene, napríklad posudok
iného znalca. Žalovaný predložil ako dôkaz len inzerát o nájme priestoru na uskladnenie minibuniek a
kontajnerov v M. U. s cenou 0,03 €/m2, čo súd nemohol brať do úvahy pre zjavnú neporovnateľnosť

týchto pozemkov vzhľadom na odlišnú lokalitu i účel prenájmu. Neakceptoval ani pôvodný dôkaz
žalobcu o cene nájmu, ktorým boli rozhodnutia primátora č. XX/XXXX a č. XX/XXXX, určujúce výšku
nájomného vo výške 12,- €/m2/rok, čo pri výmere pozemku 18 m2 predstavuje sumu 216,- € ročne z
dôvodu, že tieto interné akty nezohľadňujú špecifiká konkrétnych pozemkov najmä v závislosti od ichumiestnenia v rozdielnych lokalitách mesta Bratislava. Podľa výpočtu prvoinštančným súdom priznaná
suma bezdôvodného obohatenia (obvyklej ceny nájmu) podľa znaleckého posudku vo výške 210,-
€/m2/rok za priznané obdobie 15.3.2017 - 31.1.2019 (nepremlčaná doba) predstavuje sumu 394,78

€. Keďže žalobca pôvodne žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 884,36 € za obdobie od
27.10.2014 - 1/2019 a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania v časti (v sume 478,30 €
s príslušenstvom za obdobie od 27.10.2014 - 15.3.2017) zobral žalobu späť, resp. v dôsledku späťvzatia
tejtočastižaloby,zostalpredmetomsporunároknazaplateniesumy406,06€spríslušenstvom.Konajúci
súd konštatoval, že ide o sumu bezdôvodného obohatenia za nepremlčanú časť nároku za obdobie od

15.3.2017 do 31.1.2019, avšak vypočítanú podľa interného rozhodnutia primátora o cene nájmu. Rozdiel
medzi súdom priznanou sumou vo výške 394,78 € a požadovanou sumou vo výške 406,06 €, tvorí
sumu 11,28 €, ktorú súd zamietol ako nedôvodnú, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi výpočtom ceny
obvyklého nájmu podľa znaleckého posudku (210,- €/rok) a cenou podľa rozhodnutia primátora (216,-
€/rok). O úroku z omeškania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorý úrok z omeškania ku dňu omeškania

predstavoval 5 % a začiatok omeškania stanovil na deň nasledujúci po doručení žaloby, t. j. 10.4.2019 s
tým,žepožiadavkažalobcuostanoveniezačiatkuomeškaniaododňanasledujúcehoodpodaniažaloby,
teda od 16.3.2019 nemá zákonné opodstatnenie. Preto súd časť úroku z omeškania predstavujúcu 5 %
ročne od 16.3.2019 do 10.4.2019, zamietol.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1
C.s.p. v súlade s princípom úspechu v konaní tak, že pomer rozdielu medzi úspechom a neúspechom
žalobcu a žalovaného bol iba minimálny, preto vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu
trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v rozsahu (neoznačených) výrokov I. (ktorým prvoinštančný súd
žalobe sčasti vyhovel) a súvisiaceho výroku IV. (o náhrade trov konania) včas odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že účelom zmluvy o
DU bol a aj stále je postavenie garáže, z čoho je zrejmé, že jej účelom je úprava právneho vzťahu
medzi pozemkom a garážou. Úprava právneho vzťahu medzi garážou a pozemkom je jednoznačným
dôkazom úpravy vecnoprávneho charakteru, a preto predajom garáže prechádza záväzok zo zmluvy
o DU na nového vlastníka garáže. Zároveň treba poukázať, že dočasné užívanie pozemku žalobcu

bolo povolené rozhodnutím Odboru výstavby Obvodného národného výboru Bratislava - Nové Mesto,
značka: Výst-XXX-XXXX/XX-lng.V.-X-X zo dňa 11.3.1970, ktorým daný úrad povolil výstavbu garáže na
pozemku, nakoľko ani v predchádzajúcom režime nemohli byť stavby postavené bez úpravy právneho
vzťahu k pozemku. Uzatvorenie zmluvy o DU iba potvrdilo dané užívanie a predovšetkým sa určil
časový rámec, ako aj účel zmluvy o DU. Nakoľko účelom zmluvy o DU bolo postavenie garáže a bola

uzatvorená na dobu neurčitú, je zrejmé, že je stále platná, pretože účel nebol naplnený a zmluva o DU
dodnes nebola žiadnou zo strán vypovedaná. Aj samotný prvoinštančný súd v bode 40. napadnutého
rozsudku uviedol, že dočasné užívanie pozemkov sa skončilo uplynutím dojednanej doby, či splnením
jeho účelu. V zmysle ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka nárok vlastníka garáže na dočasné
užívanie časti pozemku parc. č. XXXXX na postavenie garáže, ktorý vznikol pred 1. januárom 1992 sa

posudzuje podľa predpisov platných do 1. januára 1992, a teda zmluva o DU je platná dodnes a žalobca
a žalovaný sú ňou viazaný. Súd prvej inštancie v bode 42. napadnutého rozsudku uviedol, že nie je
možné priznať inštitútu dočasného užívania pozemkov vecnoprávne účinky lebo vecnoprávny charakter
má osobné užívanie. To, že inštitút osobného užívania má vecnoprávny charakter avšak nie je riadnym
argumentom, že dočasné užívanie pozemkov nemá vecnoprávny charakter a takéto rozhodnutie je

arbitrárnym rozhodnutím. Strana právneho sporu má v rámci ústavného práva na súdnu ochranu
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čo v danom prípade nie je dodržané. Žalovaný považoval
odôvodnenie napadnutého rozsudku za vnútorne rozporné ako aj arbitrárne. Opätovne poukázal na
vnútornú rozporuplnosť znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 12.5.2020 vyhotoveného Ing. arch.
J. F. v tom, že v zmysle textácie znaleckého posudku priemerná cena stavebných pozemkov v okrese

Bratislava II oscilovala v hodnotách 200,- €/m2 v roku 2017, 200,- €/m2 v roku 2018 a 215,- €/m2
v roku 2019 a podľa príloh k znaleckému posudku nikdy priemerná cena stavebných pozemkov v
rozhodnom období nedosiahla sumu 230,- €/m2. Zároveň na str. 7 znaleckého posudku s poukazom na
vyššie uvedené ceny uvádza, že tieto ceny prešli aj do roku 2020, pre ktorý určil všeobecnú hodnotupozemku na 230,04 €/m2, teda znalec určil všeobecnú hodnotu pozemku pre rok 2020, pričom toto nie
je možné uplatniť v danom spore, nakoľko predmetom sporu podľa žaloby je bezdôvodné obohatenie
(zodpovedajúce výške obvyklého nájomného) za roky 2017 - 2019, t. j. predložený znalecký posudok

je pre súdny spor nepoužiteľný, resp. irelevantný. Súdu prvej inštancie vytkol, že v rozsudku sa s touto
argumentáciou žalovaného žiadnym spôsobom nevysporiadal, preto mal za to, že súd z vykonaných
dôkazov nesprávne zistil skutkový stav a rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia za roky 2017
- 2019 je arbitrárne. Uviedol, že nadobudnutie vlastníctva garáže od Ing. R. S. preukázal dôkazmi:
Rozhodnutie o prípustnosti stavby zo dňa 11.3.1970, Rozhodnutie o povolení na trvalé užívanie stavieb

zo dňa 22.9.1971, Rozhodnutie o udelení evidenčného čísla garáže zo dňa 22.9.1971, Geometrický plán
č. XXX-XXX-XXX-XX, zo dňa 17.11.1986, Kópia originálu listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 22.2.2021,
Rozhodnutie č. XXXX/XX, zo dňa 30.12.1975 o určení evidenčného čísla. Od Katastra nehnuteľností
Bratislava zadovážil kópiu originálu listu vlastníctva č. XXXX (list vlastníctva garáže vo vlastníctve
žalovaného), z ktorého vyplýva, že prvým vlastníkom garáže evidovaným v katastri nehnuteľností bola
J. G., nar. X.X.XXXX, ktorá nadobudla nehnuteľnosť dedením (zapísaná na základe žiadosti D 290/85,

zápisom XX/XX) zapísaným do katastra nehnuteľností v roku 1988. Na danej kópii originálu LV č. XXXX
má garáž evidenčné číslo XXXX/X a je vedená na pozemku parc. č. XXXXX/XX, kat. úz. Q., k danej kópii
LV č. XXXX Kataster nehnuteľností Bratislava predložil aj rozhodnutie č. XXXX/XX, zo dňa 30.12.1975
o prečíslovaní evidenčného čísla garáže, na základe ktorého bolo garáži vo vtedajšom vlastníctve Ing.
R. S., určené evidenčné číslo XXXX/X. Z daného je zrejmé prepojenie predloženého listu vlastníctva

a rozhodnutia o prečíslovaní prostredníctvom evidenčného čísla garáže XXXX/X. Z vyššie uvedených
dôkazov vyplýva, že žalovaný ako vlastník garáže je právnym nástupcom Ing. R. S. - originárneho
vlastníka garáže, s ktorým československý štát uzatvoril zmluvu o DU, ktorá upravila dočasné užívanie
časti pozemku na výstavbu garáže za odmenu uvedenú v zmluve o DU. Pokiaľ ide o preukázanie, že
predmetný pozemok - parc. č. XXXXX/X, kat. úz. Q., vo vlastníctve žalobcu, ktorý ho nadobudol na

základe zákona o vlastníctve obcí, je totožný s pozemkom, ktorý bol Ing. R. S. prenechaný na dočasné
užívanie, žalovaný nemohol (ani na základe existujúceho sporu ako uvádza v napadnutom rozsudku súd
prvej inštancie) svojpomocne zadovážiť od Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, geometrické
plány delenia pozemku v minulosti vedeného pod parc. č. XXXXX, resp. geometrické plány vzniku
pozemku parc. č. XXXXX/X z parcely evidovanej k roku 1971 (rok uzatvorenia zmluvy o DU), a to z

dôvodu, že platná a účinná právna úprava katastra nehnuteľností to žalovanému neumožňuje (§ 68 ods.
3 zákona č. 162/1995 Z. z. Katastrálny zákon). Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pre
prípad, že odvolací súd potvrdí výrok napadnutého rozsudku o povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 394,78 € s 5 % úrokom z omeškania ročne od 11.4.2019 až do zaplatenia, žalovaný týmto napáda

aj výrok rozsudku o náhrade trov konania z tohto dôvodu: Žalobca žalobou žiadal zaplatiť sumu 884,36
€, napadnutým rozsudkom mu bola priznaná suma 394,78 € - úspešnosť žaloby je 44,64 %. Žalobca
bol neúspešný v sume 489,58 € - 55,36 % úspech žalovaného. Žalovaný sa nestotožnil s odôvodneným
rozsudku o náhrade trov konania, že pomer rozdielu úspechu bol iba minimálny, nakoľko je zrejmé, že
rozdiel v úspechu žalobcu a žalovaného v konaní je vo výške 10,72 % v prospech žalovaného. Pre

prípad, že odvolací súd potvrdí výrok rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi priznanú
sumu s príslušenstvom, žalovaný odvolaciemu súdu navrhol výrok napadnutého rozsudku o náhrade
trov konania zmeniť tak, že zaviaže žalobcu na náhradu trov konania žalobcu vo výške 10,72 %. Na
základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
výrokov I. a IV. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, poukazujúc na to, že žalovaný v odvolaní uvádza
skutočnosti, na ktoré poukazoval už počas konania pred prvostupňovým (správne: „prvoinštančným“ -
poznámka odvolacieho súdu) súdom uviedol, že súd sa s predmetnými námietkami žalovaného náležite
vo svojom rozhodnutí vysporiadal a rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci na

základe správne zisteného skutkového stavu, pričom boli v konaní vykonaní všetky relevantné dôkazy
potrebné pre správne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené mal za to, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné a nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu
prvej inštancie. K uvedeným námietkam žalovaného sa v priebehu konania vyjadril aj žalobca, pričom
všetkých svojich doterajších písomných vyjadrení a ústnych prednesov sa v plnej miere pridržiava. K

námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil tým, že zmluve o prenechaní
pozemku na dočasné užívanie zo dňa 27.9.1971 nepriznal vecnoprávne účinky uviedol, že sa plne s
predmetným záverom prvoinštančného súdu stotožňuje; zmluva o prenechaní pozemku na dočasné
užívanie upravuje vzťahy dočasne, na dojedanú dobu alebo do dosiahnutia účelu zmluvy, pritom savšak nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného o tom, že účel zmluvy nebol naplnený, a preto
je táto stále platná. S touto zmluvou sú viazané záväzkovoprávne vzťahy, čo potvrdzuje aj súdna prax
(Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 337/2011, 28 Cdo 837/2012, 28 Cdo 1613/2007), a preto

právo užívať cudzí pozemok neprešlo ani nemohlo prejsť na nadobúdateľa stavby. Žalovaný sa tak ani
nemohol stať účastníkom/stranou nájomného vzťahu len na základe tej samotnej skutočnosti, že stavbu
spočívajúcu na pozemku kúpil od jeho predchádzajúceho, resp. pôvodného vlastníka, s ktorým bola
nájomná zmluva uzavretá. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav
tým, že vychádzal zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo dňa 12.5.2020, vyhotoveného Ing. J. F., o

ktoromtvrdí,žejevnútornérozpornýaktorýmalpodľajehonázorunesprávnestanoviťcenuprenájmuza
obdobie roku 2020 a nie za žalované obdobie 2017 - 2019, žalobca uviedol, že súd správne vychádzal zo
záverovznaleckéhoposudku,kdeznalecjednoznačneurčilcenuprenájmudanéhopozemkuzaobdobie
2017 - 2019 vo výške 210,- €/rok. K námietke žalovaného o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov sa
žalobca v plnej miere stotožnil so závermi súdu, že navrhnutý dôkaz nevykonal, pretože nebol právne
relevantný pre meritum veci a na právnom posúdení sporu súdom by nič podstatné nezmenil. Vo vzťahu

k rozhodnutiu o náhrade trov konania mal za to, že bolo správne rozhodnuté v zmysle § 255 ods. 2
C.s.p. Zhrnul, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné a
v plnej miere preskúmateľné, a teda odvolanie nie je dôvodné a ani spôsobilé spochybniť správnosť
záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu ho navrhol ako vecne

správny potvrdiť.

6. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení uviedol, že žalobca si vo vyjadrení k odvolaniu protirečí a
nepredkladá argument, ktorý by preukázal, že doba, na ktorú bola zmluva o DU uzatvorená uplynula
alebo argument, že by bol naplnený účel zmluvy o DU. Následne žalobca opätovne poukazuje na

judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá upravuje nemožnosť prechodu nájomnej zmluvy
pozemkov z pôvodného nájomníka na nového nájomníka pri prevode nehnuteľností stojacich na
pozemkoch v nájme. Žalovaný k tomu opätovne uviedol, že dočasné užívanie je právny inštitút sui
generis, nie je nájmom (premena dočasného užívania na nájom nebola právne upravená v prechodných
ustanoveniach Občianskeho zákonníka pri zmene k 1.1.1992), preto naň nemožno aplikovať právnu

úpravu inštitútu nájmu. Dočasné užívanie tak ako je určené v zmluve o DU má vecnoprávne účinky,
nakoľko upravuje vzťah garáže k pozemku. Skutočnosť, že dočasnosť užívania tak ako je uvedené
v zmluve o DU pretrváva niekoľko desaťročí neznamená, že bol naplnený účel zmluvy alebo uplynul
čas, na ktorý bola zmluva o DU uzatvorená (na čas dokedy pozemok žalobca/vlastník pozemku
nebude potrebovať na iný účel). Do dnešného času nebol naplnený účel zmluvy o DU, a preto je

stále platná. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v bode II. vyjadrenia k odvolaniu iba konštatuje, že
znalec jednoznačne určil cenu nájmu daného pozemku za obdobie 2017 - 2019 vo výške 210,- eur/
rok, avšak žiadnym argumentom nevyvracia vnútornú rozpornosť znaleckého posudku č. XX/XXXX, zo
dňa 12.5.2020, vyhotoveného Ing. arch. J. F. tak, ako ju v odvolaní argumentoval žalovaný, z daného
dôvodu nemožno na argumentáciu žalobcu prihliadať. Rovnako nemožno prihliadnuť na argumentáciu

žalobcu týkajúcu sa údajnej správnosti postupu súdu prvej inštancie, ako ani na argumentáciu žalobcu
týkajúcej sa výpočtu náhrady trov konania žalovaného v odvolaní, keďže takéto tvrdenie nie je právnou
argumentáciou.

7. Ďalšie vyjadrenia sporových strán už predložené neboli.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, túto prejednal
bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1
C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať

úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. apríla 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.
1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za

potrebné uviesť nasledovné.

9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie

žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,
ktorým žalobe žalobcu sčasti vyhovel, v dôsledku účinne uplatnenej námietky premlčania žalovaného
sčasti konanie zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol a ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá
právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého
výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne
predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a

náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré
nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe

zamietnutia žaloby v celom rozsahu. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd
stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné
dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam
žalovaného.

12. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu o splnenie povinnosti žalovaného vydať mu
bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu. Súd
prvej inštancie vec správne právne posúdil a dôvodil, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve
žalobcu bez právneho dôvodu (bez uzatvorenej zmluvy) a bezodplatne od roku 2007, čím sa na jeho
úkor bezdôvodne obohacuje. Na základe vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, že vlastníkom

pozemku je žalobca a vlastníkom garáže, na dotknutom pozemku žalobcu, je od r. 2007 žalovaný,
pričom titulom nadobudnutia bola kúpna zmluva, čo nebolo medzi sporovými stranami ani sporné. Keďže
žalovaný v konaní argumentoval, že sa stal právnym nástupcom Ing. R. S. v zmluvnom vzťahu so
žalobcom titulom práva užívať pozemok žalobcu (na základe zmluvy o dočasnom užívaní uzavretej z
roku 1971), avšak uvedenú kúpnu zmluvu nepredložil, nebolo možné v konaní posúdiť, či predávajúcim

garáže v roku 2007 bol Ing. R. S.. Napriek tomu spornou bola otázka charakteru právneho vzťahu
sporových strán, resp. skutočnosť, či žalovaný užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaný
tvrdil, že zmluva o dočasnom užívaní uzavretá medzi žalobcom a Ing. R. S. v r. XXXX má „vecnoprávny“
charakter a tento naďalej trvá, vrátane ustanovení o dojednanej odplate. Súd prvej inštancie vec
právne posúdil aj z hľadiska prechodného ustanovenia § 868 Občianskeho zákonníka a dospel k

správnemu právnemu záveru, že žalovaný užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu, keďže zmluvu
o dočasnom užívaní z roku 1971 nemožno považovať za nájomnú zmluvu, resp. za iný titul oprávňujúci
užívať cudziu vec. Súd prvej inštancie v bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil podstatu
právnej úpravy bezdôvodného obohatenia a poukázal na to, že plnením bez právneho dôvodu je aj
užívanie pozemku bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Majetkovým

vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v
danom meste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla
právo užívania veci realizuje; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, a preto výška náhrady by mala
zodpovedať obvyklému nájomnému, ktoré by bol ako nájomca, za bežných okolností, povinný platiť, ak
by vec užíval na základe nájomnej zmluvy. Žalovaný v podstate svojou argumentáciou ani nerozporoval,

že užíva cudziu vec a dokonca nenamietal ani skutočnosť, že za užívanie žalobcovej nehnuteľnosti
neplatí žiadnu náhradu, teda neplatí ani odplatu dojednanú zmluvou o DU, ktorou sa cíti byť viazaný
a ktorá skutočnosť má byť zrejme dôvodom, pre ktorý odmieta uzavrieť so žalobcom zmluvu o nájme
pozemku tak, ako požadoval žalobca napríklad už v roku 2016 (bod 18. odôvodnenia napadnutéhorozsudku). Na základe uvedeného je teda možné uzavrieť, že súd prvej inštancie pri určení výšky
náhrady za užívanie veci ako výške nájomného obvyklému v danom mieste a čase, správne vychádzal
zo žalobcom predloženého znaleckého posudku, podľa ktorého cena nájmu pozemku v kat. úz Q. v

rokoch 2017 až 2019 predstavovala sumu 210,- € ročne. Odvolací súd sa s týmto záverom (ako aj
s výpočtom sumy náhrady, na zaplatenie ktorej žalovaného zaviazal, vrátane príslušenstva) v plnom
rozsahu stotožňuje a námietky žalovaného týkajúce sa určenia výšky náhrady (obvyklého nájomného)
na základe znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného znalcom Ing. J. F. nemožno hodnotiť ako
účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu pre nepredloženie žiadneho relevantného dôkazu.

13. Odvolacie námietky žalovaného sa týkali predovšetkým otázok uvedených v predchádzajúcom bode
tohto odôvodnenia a keďže tieto boli súdom prvej inštancie náležite a uspokojivo zodpovedané, odvolací
súd sa nimi, posúdiac ich ako neopodstatnené, osobitne nezaoberal. Odvolací súd, bez potreby ďalšieho
zdôvodňovania, považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za dostatočné, vyčerpávajúce
a zrozumiteľné a samotné rozhodnutie za vecne správne.

14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené
žalovaným v jeho odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. (súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností;súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci), neboli naplnené.

15. Odvolací súd pre úplnosť k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p,) uvádza,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, ktoré z

dôkazov vykonal, ktoré nevykonal a svoj postup riadne zdôvodnil. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd
nemusí vykonať všetky stranou sporu navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci
dokazovania vykonávať, je výlučne na súde, pričom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz,
ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento skutkový
poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Ak sa rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí

to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Ustanovenie § 185 ods. 2 C.s.p. súdu umožňuje,
aby vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu s cieľom napomôcť zisteniu správneho
skutkového stavu, pričom ingerencia súdu do vykonávania dôkazov nad rámec návrhu strán sporu
je v sporovom konaní (bez slabšej strany sporu) značne obmedzený (§ 185 ods. 2 a ods.
3 C.s.p.). Ohľadne námietky žalovaného týkajúcej sa hodnotenia vykonaných dôkazov, odvolací

súd považuje za potrebné poukázať v tejto súvislosti aj na všeobecné pravidlá pri hodnotení
dôkazov, ktoré sú upravené v čl. 15, ako aj v § 191 C.s.p. a spravujú sa
zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy
v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Významným kritériom je, že žiaden dôkaz nemá

predpísanú zákonnú silu. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa
názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny
právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia

presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým
dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu.

16. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke

a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 C.s.p.,
a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. K odvolacej

námietke žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva,
že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe
starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojejúvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;

uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a
vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní
vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V

tejtosúvislostiodvolacísúdpoznamenáva,žedoprávanaspravodlivýprocesnepatríprávostranysporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s
odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej
inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

18. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybnevprejednávanejvecistalo
[porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová

proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009,
sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].

19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac

ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu nevzniesli žiadny
presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných

stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku;
porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo
218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

20. Podľa procesného výsledku v konaní pred súdom prvej inštancie hodnota uplatňovaného nároku
žalobcu predstavovala sumu 884,36 eur, pričom po zohľadnení zavinenia za zastavenie konania v časti
o zaplatenie sumu 478,30 eur bol žalobca úspešný v sume 394,78 eur, čo v percentuálnom vyjadrení
predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 44,64 % (pomer medzi sumou požadovanou a sumou priznanou);
neúspech žalobcu, resp. úspech žalovaného predstavuje rozsah 55,36 %. Rozdiel v percentuálnom

vyjadrení úspechu žalobcu a úspechu žalovaného činí 10,72 %, t. j. v tomto rozsahu ide o čistý úspech
žalovaného. Ak teda žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia v súvisiacom výroku o
náhrade trov konania (s totožným výpočtom pomeru úspechu, resp. neúspechu žalobcu a úspechu
žalovaného), odvolaciemu súdu nezostávalo iné, len túto odvolaciu námietku žalovaného uznať akodôvodnú. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý výrok súdu prvej inštancie o
náhrade trov konania v súlade s ustanovením § 388 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. zmenil tak, ako je
uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160
odsek 2 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).