Uznesenie – Pracovné právo ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6CdoPr/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229905
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1112229905.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V. M., narodeného X. B. XXXX, Š., B. XX,
zastúpeného splnomocnenkyňou SODOMA VULGAN, spol. s r.o., Bratislava - mestská časť Nové
Mesto, Kominárska 2, 4, IČO: 47 254 084, proti žalovanému Železniciam Slovenskej republiky,
Bratislava, Klemensova 8, IČO: 31 364 501, o zaplatenie mzdových nárokov s príslušenstvom, vedenom
na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-4Cpr/9/2012-490, o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2024 sp. zn. 3CoPr/13/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej
inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (teraz Mestský súd Bratislava IV, ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom
z 28. apríla 2023 č. k. 4Cpr/9/2012-490 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 516,98 € spolu
s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 79,23 € od 13. júna 2011 do zaplatenia, zo sumy 71,27 € od
13. júla 2011 do zaplatenia, zo sumy 52,82 € od 13. augusta 2011 do zaplatenia, zo sumy 88,03 € od
13. septembra 2011 do zaplatenia, zo sumy 76,02 € od 13. októbra 2011 do zaplatenia, zo sumy 70,42
€ od 13. novembra 2011 do zaplatenia a zo sumy 79,19 € od 13. decembra 2011 do zaplatenia (výrok

I.), konanie v časti istiny 1 058,73 € zastavil (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a
žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo 14. septembra 2012 domáhal od
žalovaného zaplatenia 1 139,97 € (istina 612,61 € a úroky z omeškania 527,36 €), podaním z 8. júna
2014 potom žalobu zmenil a žiadal priznať istinu 3 317,44 € a úroky z omeškania 840,23 €. Ďalším

podaním zo 16. októbra 2021 žiadal priznať istinu 2 258,71 € a úroky z omeškania 9 % ročne z
jednotlivých nedoplatkov na mzde od 13. dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Podaním z 8. marca
2022 (doručeným súdu 22. marca 2023) vzal žalobu v časti istiny 1 058,73 € späť. Nakoľko žalovaný s
čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil, podľa ustanovenia § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) konanie o tejto časti žaloby zastavil
(výrok II. rozsudku).

3. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutočností, že žalobca bol v období od augusta 2009 do
novembra 2011 zamestnancom žalovaného. Jeho práca hasiča bola určená denným poriadkom tak, že
pracovný čas trval 24 hodín a potom nasledovala 48-hodinová prestávka mimo pracoviska. V čase od
18.00 hod. do 24.00 hod. mu bol nariadený tzv. „odpočinok na pracovisku“, počas ktorého čakal na výkon
práce. Žalovaný potvrdil, že pôvodne nevyplácal zamestnancom za uvedený čas na pracovisku od 18.00

hod. do 24.00 hod. mzdu ani náhradu mzdy, pretože podľa neho nešlo o pracovnú pohotovosť, keďže
zamestnanci mali vytvorené podmienky na oddych a prácu nevykonávali. S odmeňovaním za tento časstrávený na pracovisku začal až na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2012
sp. zn. 8Co/209/2011, podľa ktorého službu v čase od 18.00 hod do 24.00 hod. (s výnimkou výjazdu na
zásah) nemožno kvalifikovať ako odpočinok v zmysle § 85 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník

práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ale minimálne ako neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti podľa ustanovenia § 96 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 1 zákona č. 462/2007
Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii
práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“). Spornou v konaní zostala otázka výšky a výpočtu mzdového nároku
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti za obdobie od augusta 2009 do novembra 2011.

4. Na námietku premlčania vznesenú žalovaným posudzoval súd prvej inštancie jednotlivé úpravy
žaloby a keďže žalobca sa podaním z 8. júna 2014 domáhal rozdielu medzi pôvodne žalovanou a
mzdou, ktorú mu žalovaný vyplatil v priebehu konania a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy 3

317,44 € a úroku z omeškania 840,23 €, dospel k záveru, že žalobca si týmto podaním uplatnil iný
hmotnoprávny nárok vyplývajúci zo zmenených skutkových okolností. Novo uplatnený nárok spolu s
úrokmi z omeškania, ktorý bol splatný pred 11. júnom 2011, posúdil ako premlčaný vo všeobecnej
trojročnej premlčacej lehote. Za nepremlčané považoval súd prvej inštancie mzdové nároky od mája
2011 do novembra 2011 (mzdové nároky za mesiac máj boli splatné 12. júna 2011 s tým, že najneskôr

si žalobca včas mohol nároky za máj 2011 uplatniť 13. júna 2014). Námietku premlčania nepovažoval
za takú, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný nemal možnosť ovplyvniť čas
uplatnenia mzdových nárokov žalobcom v tomto konaní. Postup žalovaného, ktorý dlhodobo nevyplácal
zamestnancommzdovýnárokzadobuodpočinkunapracovisku,sámosebenezakladározporsdobrými
mravmi. Žalobca v konaní vystupoval ako slabšia strana sporu, bol však od začiatku súdneho konania

zastúpený právnym zástupcom a v konaní neuviedol dôvody, ktoré mu neumožňovali uplatniť si v
pôvodnej žalobe mzdový nárok vo výške a na základe skutkového zdôvodnenia prezentovaného až v
rozšírení žalobného petitu.

5. Nárok žalobcu na náhradu mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku za obdobie

od mája 2011 do novembra 2011 súd prvej inštancie posudzoval podľa ustanovenia § 96 ods. 1 až
3 Zákonníka práce. Vychádzal z toho, že táto doba sa započítava do pracovného času, nejde však o
výkon práce, nakoľko žalobca počas nej nepracoval, ale bol pripravený pracovať, čo plne zodpovedá
inštitútu pracovnej pohotovosti (okrem času, kedy bol žalobca povolaný k zásahu). Podľa § 96 ods.
3 Zákonníka práce patrí žalobcovi mzda vo výške pomernej časti základnej zložky, najmenej však

vo výške minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (do 31. augusta 2011
najmenej vo výške minimálneho mzdového nároku stanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v
eurách za hodinu pre 1. stupeň náročnosti práce). Medzi stranami bol sporný výklad pojmu „pomerná
časť základnej zložky mzdy“. Podľa súdu pomerná časť základnej zložky mzdy je pri neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti časť základnej zložky mzdy pripadajúca na čas pracovnej pohotovosti. Vo

všeobecnosti sa za základnú zložku mzdy podľa ustanovenia § 119 ods. 3 Zákonníka práce považuje
zložkamzdyposkytovanázamestnancovipodľaodpracovanéhočasualebopodľadosiahnutéhovýkonu.
V danom prípade je základnou zložkou mzdy mesačný plat a pomerná časť je podielom mesačného
platu zodpovedajúcim pracovnej pohotovosti (mesačná mzda: fond pracovného času x počet hodín
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti). Potom pomerná časť základnej zložky sa rovná časti mesačnej

mzdy zodpovedajúcej podielu počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku z
mesačného fondu pracovného času pre ustanovený týždenný pracovný čas. Za nedôvodnú súd
považoval argumentáciu žalovaného, že zákon neurčuje pomernú časť základnej zložky mzdy ani
výpočet, a preto je stanovenie pomernej časti základnej zložky mzdy ako odmeny za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom a z gramatického výkladu

ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce možno vyvodiť, že zákonné minimum pre odmeňovanie
neaktívnej časti pracovnej pohotovosti je aplikovateľné len v prípade, ak základná zložka mzdy je
dohodnutá nižšou sumou, ako je minimálna mzda. Priklonil sa k argumentácii žalovaného o úmysle
zákonodarcu odlíšiť výšku mzdy za riadny výkon práce a mzdy za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti a mzdy za pracovnú pohotovosť mimo pracoviska, čo v zásade vychádza z únijného

práva. Za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti patrí zamestnancovi pomerná časť základnej zložky
mzdy, teda nie mzda v celej výške spolu so zvýhodneniami dohodnutými nad rámec základnej zložky
mzdy. Súd prvej inštancie poukázal aj na subsidiárny charakter ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka
práce, v dôsledku ktorého mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku môže byťdohodnutá v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve aj inak, avšak u zamestnanca, u ktorého
základná zložka mzdy je vyššia ako minimálna mzda, nemôže byť táto mzda dohodnutá v nižšej
výške ako je pomerná časť jeho základnej zložky mzdy. Iná úprava mzdy môže byť len v prospech

zamestnanca. Kolektívna zmluva a smernica zamestnávateľa, ktorá priznáva zamestnancovi nárok na
mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške zákonného minima upraveného v ustanovení § 96 ods. 3
Zákonníka práce, nereflektuje, že u niektorých zamestnancov môže byť pomerná časť základnej zložky
mzdy vyššia ako minimálna mzda, v dôsledku čoho priznáva zamestnancovi nárok na nižšiu mzdu, ako
je upravená v ustanovení § 96 ods. 3 Zákonníka práce, je v tejto časti s prihliadnutím na ustanovenie §

231 ods. 1 Zákonníka práce a ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní
v znení neskorších predpisov, neplatná. Súd prvej inštancie neprihliadol na právny názor Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) v odôvodnení uznesenia z 29.
apríla 2019 sp. zn. 4Cdo/165/2018 predovšetkým vzhľadom na nemeritórny charakter tohto rozhodnutia,
ako aj na zrejmý rozpor medzi znením kolektívnej zmluvy, súčasťou ktorej je predmetná smernica o
odmeňovaní zamestnancov a Zákonníkom práce ako všeobecne záväzným právnym predpisom.

6. Súd prvej inštancie výšku mzdy za dobu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku žalobcu
za obdobie od mája 2011 do novembra 2011 vypočítal tak, že výsledok podielu tarifnej mzdy žalobcu
a mesačného fondu pracovného času vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
na pracovisku. Vychádzal z fondu pracovného času uvedeného znalkyňou Q.. J.. Z. R. v znaleckom

posudku č. 6/2016, vyhotovenom v súdnom konaní vedenom vo veci žalobcu V. Š. proti žalovanému
v skutkovo totožnej veci. Počet hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti žalobcu v konaní nebol
sporný a vyplýval z rozpisu, ktorý predložil žalovaný. Výška mzdy vyplatenej žalovaným žalobcovi za
konkrétny mesiac bola násobok počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku a
hodinovej mzdy určenej v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR č. 341/2004/105-O105. Súd

prvej inštancie vychádzal z týchto zistení a žalobcovi priznal doplatok mzdy za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti 516,98 € (za máj 2011 sumu 79,23 €, za jún 2011 sumu 71,27 €, za júl 2011 sumu 52,82
€, za august 2011 sumu 88,03 €, za september 2011 sumu 76,02 €, za október 2011 sumu 70,42 €
a za november 2011 sumu 79,19 €). Vo zvyšnej časti uplatneného a premlčaného nároku súd prvej
inštancie žalobu zamietol pre jeho premlčanie. Žalovaný sa s vyplatením mzdy dostal do omeškania, a

preto súd vyhovel žalobe o priznanie úroku z omeškania s plnením vo výške 9 % ročne z nedoplatku
mzdy za jednotlivé mesiace od mája 2011 do konca novembra 2011, vždy odo dňa nasledujúceho po dni
stanovenom ako výplatný deň, teda od 13. dňa v mesiaci do zaplatenia. V zvyšnej časti žalobu o úroky z
omeškania zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia
§ 255 ods. 1 CSP v spojení s jeho ustanovením § 256 ods. 1 a v konaní úspešnejšiemu žalovanému

tento nárok nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd” a spolu so súdom prvej inštancie aj „nižšie
súdy“) rozsudkom z 28. novembra 2024 sp. zn. 3CoPr/13/2024 na odvolania oboch strán sporu
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III. a IV. a žalovanému nepriznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktoré považoval za jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa
vyporiadavajúce so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi aspektmi veci.

8. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej

žalovaným vychádzal z nesprávneho právneho názoru, odvolací súd s poukazom na rozhodnutie
najvyššieho súdu z 28. mája 2019 sp. zn. 1Cdo/203/2018 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 31/2020) uviedol, že aby bola námietka premlčania
v rozpore s dobrými mravmi „musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila.“ Z tvrdení žalobcu v

konaní podľa odvolacieho súdu však nebolo možné vyvodiť dôvody, ktoré mu neumožňovali uplatniť si
v pôvodnej žalobe mzdový nárok vo výške a na základe skutkového zdôvodnenia prezentovaného v
podaní, ktorým zmenil žalobný petit. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca zmenou
žaloby podaním doručeným súdu 11. júna 2014, ktorou žiadal vyšší doplatok mzdy s príslušenstvom
a zmenil opis pre vec rozhodujúcich skutočností (kvantitatívna i kvalitatívna zmena žaloby), si voči

žalovanému uplatňoval iný nárok ako pôvodnou žalobou. Uplatnil si totiž doplatenie mzdového nároku
nad žalovaným vyplatenou sumou, t. j. rozdiel medzi pôvodne žalovanou a žalovaným v priebehu
konania vyplatenou mzdou a žalobcom novo vypočítanou výškou mzdy (t. j. rozdiel medzi mzdovým
nárokom vyčísleným podľa zaradenia do siedmej tarifnej triedy a vyplatenou mzdou).9. K odvolaniu žalovaného, ktorý namietal chýbajúce vymedzenie rozhodujúcich skutočností v žalobe
a ďalších podaniach žalobcu v takom rozsahu, ktoré by umožňovalo o veci rozhodnúť, odvolací súd

uviedol,ženárokuplatnenýžaloboujecharakterizovanýopísanímskutkovýchokolností,ktorýmižalobca
svoj nárok zdôvodňuje. Týmto skutkovým základom, ktorý žalobca uvedie v žalobe v spojitosti so
žalobným petitom, je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom sporu.
Rozhodujúcimi skutočnosťami sú údaje, ktoré treba na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade
má súd rozhodnúť. Právny dôvod požadovaného plnenia vyplýva zo súhrnu opísaných skutkových

okolností. Žalobca nie je povinný uviesť ustanovenia právneho predpisu, ktorým nárok odôvodňuje a
právna kvalifikácia nároku žalobcom nie je pre súd záväzná, pretože právne posúdenie veci podľa
predpisov hmotného práva patrí súdu.

10. Odvolací súd podrobne opísal obsah spisu, podľa ktorého sa žalobca žalobou zo 14. septembra
2012 domáhal zaplatenia 1 139,97 € ako nedoplatku náhrady mzdy (náhrady mzdy minimálne v rozsahu

pracovnej pohotovosti za obdobie trvania „odpočinku na pracovisku“) a úrokov z omeškania, bez
ich špecifikovania. K žalobe priložil tabuľkový výpočet nekorešpondujúci s uplatnenou sumou, ktorý
vychádzal z náhrady mzdy za hodinu pohotovosti v roku 2009 vo výške 1,69 €, v roku 2010 vo výške
1,76 € a v roku 2011 vo výške 1,82 € a uviedol, že žalovaný mu vyplatil väčšiu časť náhrady za pracovnú
pohotovosť. V podaní zo 14. januára 2013 označenom ako doplnenie žaloby žalobca uviedol, že si

uplatňuje žalovanú sumu ako nedoplatok na mzdových náhradách, konkrétne nárok na náhradu za
pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 96 ods. 5 Zákonníka práce, že za roky 2009 až 2011 mu
patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti náhrada mzdy 3 088,20 €, z ktorej si uplatňuje 612,61
€ a že žalovaný mu pred podaním žaloby vyplatil 60 % náhrady za pracovnú pohotovosť. Uplatnil si aj
úroky z omeškania 527,36 € bez bližšej špecifikácie. Ďalej uviedol, že sa nevzdáva ostatných nárokov z

pracovnoprávneho vzťahu, najmä nárokov vyplývajúcich z ustanovenia § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z.
z. Podaním z 10. júna 2014, osobne podaným na súde 11. júna 2014 žalobca zmenil žalobu s poukazom
na ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., pretože mzda, ktorú dostával v rokoch 2009 až
2013 bola nižšia, ako by mu patrila pri správnom zaradení do siedmej tarifnej triedy. V roku 2009 mu
žalovaný priznal tarifnú mzdu 1,89 €, pričom reálna mzda mala byť 3,25 €, v roku 2010 mu priznal tarifnú

mzdu 1,97 €, pričom reálna mzda mala byť 3,39 €, v roku 2011 mu priznal tarifnú mzdu 2,03 €, pričom
reálna mzda mala byť 3,50 €, v roku 2012 mu priznal tarifnú mzdu 2,09 €, pričom reálna mzda mala
byť 3,55 € a v roku 2013 mu priznal tarifnú mzdu 2,16 €, pričom reálna mzda mala byť 3,83 €. Zo sumy
4 849,69 € (bez bližšej špecifikácie) mu žalovaný uhradil 1 525,32 € (bez bližšej špecifikácie), a preto
mu žiadal uložiť povinnosť uhradiť mu 3 324,37 € s úrokmi z omeškania (i tu bez bližšej špecifikácie).

Uplatnil si týmto doplatenie mzdového nároku nad žalovaným vyplatenou sumou, t. j. rozdielu medzi
pôvodne uplatneným nárokom, ktorý mu žalovaný v priebehu konania uhradil a novo vypočítaným
nárokom zamestnanca zaradeného do siedmej tarifnej triedy po odpočítaní od už vyplatenej mzdy. V
podaní za 8. septembra 2014, doručenom súdu 9. septembra 2014 žalobca uviedol, že si uplatňuje
nárok na náhradu za pracovnú pohotovosť podľa ustanovenia § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. a

žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu 3 317,44 € a úroky z omeškania 840,23 € (bez bližšej
špecifikácie). Súd prvej inštancie uznesením zo 4. novembra 2014 č. k. 4Cpr/9/2012-52 v spojení s
opravnýmuznesenímz26.októbra2015č.k.4Cpr/9/2012-56žalobcomurobenúzmenužalobypripustil.
V podaní zo 16. októbra 2021 žalobca uviedol, že žalovaný mu vyplácal za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti mzdu podľa dojednaní v kolektívnej zmluve, od 1. januára 2010 sumu 1,97 € za hodinu, od

1. januára 2011 sumu 2,03 € za hodinu, od 1. januára 2012 sumu 2,09 € za hodinu a že nedoplatok
na mzde od augusta 2009 do decembra 2011 je 2 258,71 € a žiadal priznať aj 9 % úrok z omeškania
s vyplatením mzdy.

11. Z uvedeného prehľadu podaní žalobcu je zrejmé, že žalobca spôsobil značnú neprehľadnosť

uplatňovaných nárokov, avšak z obsahu jeho podaní podľa odvolacieho súdu vyplýva, že nárok má
skutkový základ v tvrdení žalobcu o nariadení žalovaného, aby sa zdržiaval na pracovisku a bol
pripravený na výkon práce, za čo nedostal mzdu, ktorá mu patrila. Zo žalobcom opísaného skutkového
dejabolozrejmé,očomanaakomzáklademásúdprvejinštancierozhodnúť,keďžepopísalskutočnosti,
na základe ktorých mohol súd prvej inštancie dospieť k právnemu záveru o tom, či nárok vyjadrený

žalobným petitom, vzhľadom na tvrdené a preukázané skutočnosti, je alebo nie je právne opodstatnený.
Právne posúdenie veci podľa právnych noriem, ktoré na tvrdený skutkový stav dopadajú, je vecou
súdu, ktorý má povinnosť vyhľadať na vec prislúchajúcu právnu normu. Odvolací súd preto nesúhlasil
s námietkou žalovaného, že konštrukcia (zmenenej) žaloby pre nedostatok jej skutkových tvrdeníneumožňovala vo veci meritórne rozhodnúť. Keďže táto jediná odvolacia námietka žalovaného nebola
dôvodná, nebola spôsobilá ani privodiť pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie v spore.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255
ods. 1 CSP v spojení s ustanoveniami § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnejšiemu
žalovanému, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože náhradu trov odvolacieho
konania nežiadal.

13. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktoré odôvodnil
poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b), resp. písm. c) CSP.

14. Porušenie práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP] podľa dovolateľa spočíva v
nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom sa nezaoberal viacerými jeho
relevantnými odvolacími námietkami, poukazom na iné rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (napr.

sp. zn. 7CoPr/3/2023) a námietkami k interpretácii ustanovenia § 96 ods. 3 a § 120 Zákonníka práce
vo vzťahu pomernej časti základnej zložky mzdy k spôsobu odmeňovania za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti a jeho odlíšeniu od odmeňovania za aktívnu pracovnú pohotovosť. Zdôraznil úmysel
zákonodarcu odlišovať výšku mzdy za riadny výkon práce a mzdu za aktívnu a neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti a že rovnaké odmeňovanie za aktívnu i neaktívnu časť pracovnej pohotovosti nevyplýva zo

žiadnehozákonnéhoustanovenia,odporujeelementárnejlogikeajevrozporesprincípmispravodlivosti,
najmä ak sa za základ pre výpočet mzdového nároku za pracovnú pohotovosť aplikuje tarifná mzda.
Podľa jeho názoru v danom prípade neboli podmienky na odkaz odvolacieho súdu na odôvodnenie
rozsudkusúduprvejinštancie,pretožeznehonevyplývakvalifikovanévysporiadaniesasjehozásadnou
argumentáciou Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora (C-437/05 Vorel), ktoré deklaruje

správnosť postupu odmeňovania zamestnanca za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorej výkon
sa síce považuje za pracovný čas, ale bez reálneho výkonu práce, čo nebráni členskému štátu, aby
pracovnú pohotovosť zamestnanca odmeňoval menej výhodne ako skutočný výkon práce. Uviedol, že
odvolací súd sa týmito argumentami, ktoré tvorili podstatnú časť jeho obrany v konaní pred súdom prvej
inštancie i v odvolaní, vôbec nezaoberal a ani neuviedol, prečo tieto argumenty nie sú relevantné.

15. Žalovaný ďalej namietal, že odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil závery znaleckého posudku
znalkyne Q.. J.. Z. R. č. 6/2016, čím mu tiež znemožnil uskutočňovať jeho procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože znalkyňa v tomto posudku prekročila
svoje kompetencie, keď vykladala ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce, čím zasiahla do výhradnej

právomoci súdu, čo v konaní namietal, a napriek tomu ich (závery znalkyne) súd prvej inštancie použil
ako dôkaz.

16. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 421 ods. 1 písm. a) CSP tým, že odvolací
súd považoval časť Kolektívnej zmluvy zo 17. marca 2011, ktorá upravovala nárok zamestnancov

na náhradu mzdy za pracovnú pohotovosť za neplatnú, čím sa odklonil od záverov Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uvádzaných v jeho nálezoch sp. zn. I. ÚS 242/07,
IV. ÚS 142/2018 a I. ÚS 243/07 a v rozhodnutiach najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 sp. zn.
4Cdo/165/2018, zo 17. októbra 2011 sp. zn. 7Cdo/42/2010 a z 31. marca 2018 sp. zn. 7Cdo/1/2018.
Od záverov v uvedených uzneseniach najvyššieho súdu sa odklonil súhlasom s prekvapivým právnym

posúdením časti kolektívnej zmluvy o odmeňovaní zamestnancov súdom prvej inštancie ako neplatnej,
vyjadreným až v odôvodnení samotného rozsudku, čím potom stranám nebolo umožnené vyjadriť sa
(uplatniť prostriedky procesného útoku alebo obrany), pričom platnosť kolektívnej zmluvy nebola počas
konania spochybnená a nebola ani predmetom predbežného právneho posúdenia. Ďalší odklon sa týkal
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/165/2018 a nálezov ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 242/2007,

I. ÚS 243/2007 a IV. ÚS 142/2018, ktorých právne závery odvolací súd nepovažoval za aplikovateľné pri
posudzovaní dohody medzi ním a odborovou organizáciou, ktorá v rámci kolektívneho vyjednávania a
zastupovania jeho zamestnancov, vyjednala pracovné podmienky stanovené v kolektívnej zmluve. Mal
za to, že žalobcovi patrí za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku mzda vo výške osobitne
dojednanej v Smernici pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR, ktorá je súčasťou prijatej kolektívnej

zmluvy, nakoľko podľa ustanovenia § 120 Zákonníka práce sa minimálne mzdové nároky určené podľa
náročnosti vykonávanej práce uplatňujú iba v prípade, keď nie je odmeňovanie dohodnuté v kolektívnej
zmluve.17. Dovolateľ podal dovolanie aj s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1. písm. b) CSP, pretože
napádané rozhodnutie záviselo tiež od právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce

a uviedol, že „zamestnancovi patrí mzda v prvom rade vo výške pomernej časti základnej zložky mzdy,
najmenej však vo výške minimálneho mzdového nároku ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v
eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce a od 01.09.2011 najmenej vo výške minimálnej mzdy
v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu.“. Podľa dovolateľa takýto výklad nemožno akceptovať
z dôvodu, že takáto úvaha by umožnila rovnaké odmeňovanie výkonu práce a pracovnej pohotovosti,

nezohľadňuje odlišnosť medzi obdobím, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím,
kedy k výkonu práce nedôjde a požiadavka na rovnaké odmeňovanie nevyplýva zo žiadneho právneho
predpisu, odporuje elementárnej logike a je v rozpore s princípmi spravodlivosti, najmä keď za základ na
výpočet považuje tarifnú mzdu a vôbec nezohľadňuje úpravu v kolektívnej zmluve, ktorú Zákonník práce
pripúšťa. Zdôraznil, že ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce stanovuje, že za neaktívnu pracovnú
pohotovosť na pracovisku zamestnancovi patrí len časť základnej zložky mzdy. Správnym vyriešením

tejto otázky je to, že za neaktívnu pracovnú pohotovosť na pracovisku zamestnancovi patrí len časť
základnej zložky mzdy, nie celá základná zložka mzdy. Odmena stanovená kolektívnou zmluvou za
neaktívnu pracovnú pohotovosť na pracovisku bola žalobcovi vyplatená v celom rozsahu, jeho nárok
bol touto kolektívnou zmluvou stanovený ako časť základnej zložky mzdy, nie celá základná zložka
mzdy, pričom nevychádzal z tarifnej mzdy zamestnanca (žalovaného), nakoľko takáto povinnosť mu

nevyplýva zo Zákonníka práce, tak ako sa mylne domnievali nižšie súdy. Navrhol, aby dovolací súd
zmenil napádaný rozsudok krajského súdu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému
prizná nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne zruší rozhodnutia
oboch nižších súdov a vec vráti na ďalšie konanie súdu prvej inštancie a žalovanému prizná nárok na
náhradu trov v rozsahu 100 % (?). Dovolateľ navrhol tiež odklad vykonateľnosti napádaného rozsudku

podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP.

18. Žalobca navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť, nakoľko postupom odvolacieho súdu nedošlo
k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a vec bola v otázke mzdy za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce správne posúdená. Návrh

žalovaného na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu navrhol zamietnuť.

19. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom [§ 429 ods. 2 písm. b) CSP], v ktorej neprospech
bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie
prípustné nie je.

20. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov
civilného konania osobitné postavenie. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava

jeho prípustnosti. V zmysle ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti
tomu-ktorémurozhodnutiuodvolaciehosúduprípustné,nemožnotakérozhodnutie(úspešne)napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

21.Podľaustanovenia§420CSPjedovolanieprípustnéprotikaždémurozhodnutiuodvolaciehosúduvo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

22. V danej veci žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzoval predovšetkým z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

23. Uvedené ustanovenie Civilného sporového poriadku zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu
porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému

procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných
práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

24. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018 - bod
26 a 5Cdo/57/2019 - body 9 a 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

25. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že súdy musia
v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (Garcia Ruiz c. Španielsko, Vetrenko c. Moldavsko, Kraska c. Švajčiarsko).

26. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len
„ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a

relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, ak právne závery
súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných

vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., tu porovnaj tiež I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii
v odôvodnení rozhodnutia koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty
musia podporiť záver súdu. Súčasne musí dbať tiež na celkovú presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia,
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú verejnosť, rovnako ako aj pre laickú, prijateľné, racionálne a

presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07 a I. ÚS 402/08).

27. Aj najvyšší súd v odôvodneniach viacerých rozhodnutí vychádza z toho, že medzi práva strany
civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov patrí
nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Porušením uvedeného práva strany
sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnychopravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
f) CSP.

28. Námietky žalovaného, že odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku odvolacieho súdu je
nedostatočné,dovolacísúdposudzovalpodľazásady,žeprávostranysporunadostatočnéodôvodnenie
súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. K jeho naplneniu dochádza
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem

rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, nie sú svojvoľné alebo neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Povinnosťou
súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 a § 393
CSP, rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd má dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť
odôvodnenia zabezpečujúcu spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov súdneho
konania (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Nevyžaduje sa,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

29. Dovolací súd vo veci zistil, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval ustanovenia

právnych predpisov, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil právne závery k danému skutkovému stavu. V
odôvodnení rozsudku popísal, ako dospel k záveru o dostatočnom skutkovom základe podanej žaloby,
a to aj v súvislosti s viacerými čiastočne neprehľadnými podaniami, ktorými si žalobca uplatňoval v
spore svoje mzdové nároky. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd v odôvodnení rozsudku presvedčivo,
zrozumiteľne a dôsledne, teda aj objektívne uspokojivo reagoval na obsah odvolania žalovaného,

ktoré vyhodnotil tak, že ním namietal nedostatok skutkových tvrdení v žalobe, ktoré bránili súdu
vo veci rozhodnúť. Odvolací súd sa v bodoch 26. a 27. odôvodnenia svojho rozhodnutia (tak ako
tieto boli rerodukované v bodoch 10. a 11. tohto uznesenia dovolacieho súdu) zaoberal obsahom
jednotlivých podaní žalobcu, ktorými si uplatňoval nárok na doplatenie mzdových nárokov. Dospel
k záveru, že „žalobca svojim procesným postupom v tejto veci spôsobil značnú neprehľadnosť ním

uplatnených nárokov, avšak z obsahu uvedených podaní vyplýva, že žalovaná istina má skutkový základ
v tvrdení o nariadenej prítomnosti žalobcu na pracovisku, keď žalobca bol povinný byť v rozhodnej
dobe na pracovisku a byť pripravený na výkon práce, za čo nedostal v plnej výške zaplatené. Zo
žalobcom opísaného skutkového deja bolo zrejmé, o čom a na akom základe má súd prvej inštancie
rozhodnúť, keď popísal skutočnosti, na základe ktorých mohol súd prvej inštancie dospieť k právnemu

záveru o tom, či nárok vyjadrený žalobným petitom, vzhľadom na tvrdené a preukázané skutočnosti,
je alebo nie je právne opodstatnený.“ Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je arbitrárne, keďže je
odôvodnené dostatočne podrobne, zrozumiteľne a presvedčivo. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu spoľahlivo odpovedá na všetky podstatné otázky konania vymedzené žalovaným v odvolaní a nie
je dôvod sa od jeho právneho názoru odchyľovať, keď dovolateľ v dovolaní nepredložil argumentáciu

spochybňujúcu udržateľnosť záverov odvolacieho súdu v otázke dostatočného opisu rozhodujúcich
skutočností v žalobe, ako jej obsahovej náležitosti v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 CSP. Za procesnú
vadukonaniapodľaustanovenia§420písm.f)CSPnemožnopovažovaťto,žeodvolacísúdneodôvodnil
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

30. K námietkam žalovaného proti tomu, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal jeho
poukazom na iné rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (napr. sp. zn. 7CoPr/3/2023) a argumentáciou
kinterpretáciiustanovenia§96ods.3a§120Zákonníkaprácevovzťahukslovnémuspojeniu„pomerná
časť základnej zložky mzdy“ a k spôsobu odmeňovania za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti a jeho
odlíšeniu od časti aktívnej, pri ktorej zdôrazňoval nevyhnutnosť rozlišovať medzi obdobím pracovnej

pohotovosti, počas ktorého je práca skutočne vykonávaná a obdobím kedy k samotnému výkonu práce
nedôjde, ako aj k námietkam proti hodnoteniu znaleckého posudku Q.. J.. Z. R., poukazuje dovolací
súd na to, že žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom nespochybňoval
právny záver súdu prvej inštancie, že pripravenosť žalobcu na výkon práce, treba považovať zapracovnú pohotovosť, za ktorú mu podľa ustanovenia § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí mzda vo
výške pomernej časti základnej zložky, najmenej však vo výške minimálnej mzdy podľa osobitného
predpisu, čo v danom prípade, keď nebola dojednaná žiadna pohyblivá zložka mzdy znamená, že

tarifná mzda žalobcu sa v celej výške stala základom pre výpočet pomernej časti základnej zložky
mzdy a ani nesprávne hodnotenie znaleckého posudku. Odvolací súd, ktorý je podľa ustanovenia §
380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, nemal možnosť zaoberať sa týmito žalovaným uvádzanými
nesprávnosťami, a ani dôvod zaujať k týmto skutočnostiam svoje stanovisko v odôvodnení rozsudku.

31. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu
opravnému prostriedku subsidiárne nielen z procesného hľadiska, teda, že dovolanie možno podať
len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza
dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ
môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré
namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím

súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto
námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Všeobecne princíp subsidiarity
vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie
články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho.

32. Z uvedeného vyplýva, že nesprávne právne posúdenie veci je pre prípustnosť dovolania relevantným
dôvodom len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní namietané
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd nenapravil. Neplatí to však, ak
samotná strana sporu nevyužila právo namietať konkrétnu nesprávnosť v odvolaní. Strana sporu mala
možnosť ovplyvniť výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, a ak tak neurobila, hoci tak urobiť

mohla a mala, táto otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal možnosť v
rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť (správnosť záveru).

33. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie

návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom zisťovať, či sa týmito argumentami
a návrhmi odvolací súd zaoberal a či sa pritom nedopustil pochybenia.

34. V danej veci ide o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom aj pri zohľadnení osobitostí sporov s
ochranou slabšej strany (ktorou však žalovaný nie je) platí zásada, že práva patria bdelým (vigilantibus

iura scripta sunt). Ak žalovaný námietku zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania neuplatnil v
odvolacom konaní v rámci ochrany svojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok
svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej
inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť. Z uvedeného možno vyvodiť
záver, že spôsobilým predmetom dovolacieho konania sú len také námietky, ktoré dovolateľ uplatnil už

v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol
príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

35. Dovolateľ dovolanie odôvodňoval aj dôvodmi uvedenými v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a) a b)
CSP pre nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

36. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená.

37.Dovolanieprípustnépodľaustanovenia§421CSPmožnoodôvodniťibatým,žerozhodnutiespočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).38. K posúdeniu dôvodnosti dovolania z tohto dovolateľom uplatneného dôvodu (či dovolateľom
napádané rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po
zistení prípustnosti dovolania.

39. V zmysle ustanovenia § 422 ods. 1 písm. a) CSP (ktoré je vo vzťahu k § 421 ods. 1 CSP
ustanovením lex specialis) dovolanie podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Podľa § 422 ods. 2 CSP na určenie

výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v § 422 ods. 1 CSP je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

40. V danej veci bolo žalobcovi rozsudkom súdu prvej inštancie (tým jeho výrokom, ktorým bolo žalobe
čiastočne vyhovené) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu priznaných na istine
516,98 €. Minimálna mzda v roku 2012, v ktorom bola doručená žaloba súdu prvej inštatncie, bola

327,20 € (nariadenie vlády č. 343/2011 Z. z.). Rozhodnutie odvolacieho súdu sa teda týkalo peňažného
plnenia neprekračujúceho výšku dvojnásobku minimálnej mzdy v čase podania žaloby (nakoľko oným
dvojnásobjkom by v prejednávanej veci bola až suma 654,40 €).

41. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného podľa § 421 ods. 1 CSP je v danej veci

vylúčená ustanovením § 422 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd neskúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania žalovaného
nepristúpil ani k posúdeniu, či napádaný rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§

432 ods. 1 CSP).

42. Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene,
b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je

odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

43. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 447
písm. c) CSP.

44. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom
nevydal samostatné rozhodnutie.

45. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.