Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie… ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/176/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119331927
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:6119331927.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a

sudkýň JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Aleny Adamcovej v spore žalobcov 1/ A. C., narodeného
XX. M. XXXX, E., I. XXXX/XX, 2/ Z. E., narodenej XX. B. XXXX, U., G. XXX/XX, 3/ U. C., narodeného
XX. A. XXXX, E., B. XXX/X, 4/ U. C., narodeného XX. B. XXXX, E., N. XXXX/X, 5/ S. C., narodeného XX.
B. XXXX, S. XXX, 6/ Z. L., narodenej XX. X. XXXX, E., Y. XXXX/X, 7/ E. M., narodenej XX. fG. XXXX,
E., U. XX, 8/ Z. U., narodenej XX. X. XXXX, E., I. XX, 9/ B. E., narodenej XX. H. XXXX, E., U. XXXX/
X, XX/ B. R., narodenej XX. Z. XXXX, E., C. XX, zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic.
Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., Košice, Južná trieda 28, proti žalovanému Mestu Košice, IČO: 00 691 135,

Košice, Trieda SNP 48A, o zaplatenie 27 874,27 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde
Košice(predtýmOkresnomsúdeKošiceII)podsp.zn.K2-27C/49/2019,odovolanížalobcov2/,3/,5/,6/,
7/, 8/, 9/ a 10/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 18. januára 2024 sp. zn. 2Co/33/2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcov 3/, 5/, 6/, 7/, 8/, 9/ a 10/ zamieta.

II. Dovolanie žalobkyne 2/ odmieta.

III. Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (teraz Mestský súd Košice) rozsudkom z 02. novembra 2022 sp. zn.
K2-27C/49/2019 (ďalej aj „súd prvej inštancie", alebo „prvoinštančný súd") zamietol žalobu, ktorou sa
žalobcovia domáhali od žalovaného zaplatenia odplaty za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. (v priebehu konania dôvod žaloby zmenili a žiadali o vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ďalej aj „OZ") za užívanie
ich pozemkov uvedených v žalobe v katastrálnom území K. Z., obec Košice - Sever, okres Košice I, park
B. - verejná zeleň. Keďže tieto pozemky je možné využívať len ako verejnú zeleň, sú žalobcovia ako

spoluvlastníci týchto pozemkov obmedzovaní vo výkone vlastníckeho práva.

1.1. Žalobcovia tvrdili, že ako spoluvlastníci týchto pozemkov sú obmedzovaní vo výkone vlastníckeho
práva tak, že im ostalo iba holé vlastníctvo. Podľa listinných dôkazov (delimitačný protokol, čestné
prehlásenie, Hospodárska zmluva, rozhodnutia z roku 1983) žalovaný nadobudol park „ANIČKA" -
verejnú zeleň do svojej správy na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a v zmysle zákona č.
66/2009 Z. z. na pozemkoch vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného.

Žalovaný nereagoval na výzvy žalobcov na zaplatenie odplaty za vecné bremeno. Odplatu za vecné
bremeno žalobcovia určili ako obvyklé nájomné podľa znaleckého posudku Ing. Z. N. č. 49/2015
na 3,56 eura za m2 a rok, odplatu žiadali spätne za tri roky, spolu 27 874,27 eura, podľa veľkosti
spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach.1.2. Súd prvej inštancie právne posúdenie veci odôvodnil aplikáciou § 123, § 151n ods. 1, § 151o ods.
1, § 128 ods. 2, § 100 ods. 1 a ods. 2, § 101 OZ, § 1 ods. 1 a ods. 2, § 2 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 1 a ods.

2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obec a vyššie územné celky v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z."), § 4 ods. 2, § 43a ods. 1 a ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) účinnom do 31. marca 2025, čl. 20 ods. 1 a ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky na tom základe, že žalobcom vznikol nárok na jednorazovú odplatu za

vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z., ktorú im nebolo možné priznať pre premlčanie
nároku.

1.3. Zo všeobecnej časti Jednostupňového projektu stokovej kanalizácie pre PKO Košice,
vypracovaného v máji 1968 konajúci súdu zistil, že stavenisko plánovaného areálu sa rozprestieralo
v severnej časti Košíc, z južnej strany ohraničené Čermeľským potokom, z východnej strany riekou

Hornád, zo západnej strany Kostolianskou cestou a zo severnej strany cestou do Ťahanoviec. Z
rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby Košice - Sever č. XXXX/XX-Kol./Já z
01. septembra 1975 mu vyplynulo, že 10. septembra 1975 bolo vydané povolenie na trvalé užívanie
PKO - detského ihriska - Košice. Zo Štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu Košice,
vypracovaného organizáciou Stavoprojekta z októbra 1980 vyplynul opis vtedajšieho stavu územia PKO,

pričom bolo konštatované, že je zastavené veľmi riedko a možno ho rozdeliť na štyri zóny. Medzi
plážovým kúpaliskom a reštauráciou Anička v centre tejto zóny je vzrastlý park a v južnej časti tohto
pásu je Detský areál s komplexným vybavením.

1.4. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov, na

ktorých sa nachádza Park Anička ako verejná zeleň, ktorý žalovaný nadobudol na základe zákona č.
138/1991 Zb. delimitačným protokolom. Poukázal na to, že žalobcovia sa v konaní pôvodne domáhali
náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z., no v priebehu konania zmenili právnu
kvalifikáciu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 OZ,
čo odôvodnili absenciou zákonných predpokladov pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. podľa jeho

ustanovenia § 1 ods. 2, pretože ide o verejnú zeleň, pod ktorou na predmetných pozemkoch nevzniklo
vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 tohto zákona, a preto im za ich užívanie žalovaným patrí len nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia mali za to, ak sa na pozemkoch v ich vlastníctve
nachádza verejná zeleň, nemohlo k nim vzniknúť vecné bremeno, pretože tento zákon sa primárne
vzťahuje na stavby. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že Park Anička bol a je voľne prístupný

verejnosti a takto bol užívaný právnym predchodcom žalovaného od 60. 70. rokov minulého storočia.
Podľa stavebného zákona je inžinierskou stavbou (ako oddychový park), preto je treba na vec aplikovať
zákon č. 66/2009 Z. z., keďže tento ex lege nevylučuje zriadenie vecného bremena aj na pozemkoch,
na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň. Ustanovenia § 4 ods. 1 a ods. 2
zákona sa teda primerane vzťahujú aj na pozemok vo vlastníctve žalobcov, na ktorom je verejná zeleň.

1.5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný v konaní síce nepredložil stavebné povolenie alebo
územné rozhodnutie pre park Anička, čo odôvodňoval tým, že ho nevie získať, ale vzhľadom na to,
že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako oddychový park, dá sa predpokladať, že stavba bola
povolená. Z listín predložených žalovaným sa podľa súdu dá usudzovať, že park Anička ako oddychový

park bol projektom budovaným už od konca 60. rokov postupne a jeho súčasťou je verejná zeleň, ako aj
stavebné objekty, okrem iného i detské ihrisko, ktorého stavba bola povolená rozhodnutím Obvodného
národného výboru, odboru výstavby Košice - Sever č. 2321/75-Kol/Ja a je súčasťou parku Anička. Aj
z predloženej štúdie vypracovanej v roku 1980 organizáciou Stavoprojekta, ale aj štúdie z roku 1985,
je nepochybné, že PKO Košice, resp. PKO Anička bola vždy plánovaná realizácia a je aj označovaná

ako park slúžiaci tak športovým ako aj oddychovým aktivitám (plážové kúpalisko, ihrisko, reštaurácia
a pod.). Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo
„dovolací súd") z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo/71/2008, podľa ktorého „V súvislosti s nadobudnutím
vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že
rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti

a nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné vylúčiť zistenie
existencie takýchto rozhodnutí aj nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po
nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno
minulom (t. j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) diali obvyklým,resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom,
kto takúto skutočnosť tvrdí." Obdobne i Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 03. februára 2005
sp. zn. 22Cdo/1400/2004 uviedol: „V sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností

podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom
pochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy". Toto rozhodnutie je
podľa súdu použiteľné aj v tomto prípade, keď stavebné povolenie malo byť vydané v 70. a 80. rokoch
minulého storočia a doba, ktorá odvtedy uplynula, je dlhšia ako sú lehoty stanovené na skartovanie
písomnosti v štátnych orgánoch a aj lehoty stanovené právnymi predpismi na vydržanie práv. Žalobcovia

neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že PKO Anička je nelegálnou
stavbou a užíva sa bez potrebných povolení.

1.6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak Park Anička prešiel do vlastníctva žalovaného podľa
osobitného právneho predpisu a je na pozemkoch, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 1 zákona č.
66/2009 Z. z., žalovaný tieto pozemky užíva na základe vecného bremena zriadeného zákonom č.

66/2009 Z. z. Žalobou uplatnený nárok súd posudzoval podľa zákona č. 66/2009 Z. z., keďže predmetom
prechodunažalovanéhobolParkAničkaavsúladesustanovením§4ods.1zák.č.66/2009Z.z.vzniklo
dňom 01. júla 2009 žalovanému k nehnuteľnostiam žalobcov právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
Vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (rozhodnutia z 26. augusta 2019 sp. zn.
2Cdo/194/2018, z 30. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019) a

konštatoval, že za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. patrí žalobcom
jednorazová náhrada. Pretože náhrada za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, vlastník pozemku mohol nárok
na odplatu za vecné bremeno s úspechom uplatniť v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. do 01. júla 2012.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným súd žalobu zamietol. O trovách konania súd

prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd") rozsudkom z 18. januára 2024 sp. zn. 2Co/33/2023
rozhodol o pokračovaní v konaní s Z., rod. C., narodenou XX. augusta XXXX, U., G. XXX/XX, dedičkou
po žalobcovi 2/ U. narodenom XX. júla XXXX, zomrelom XX. októbra XXXX, naposledy bytom U. potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie
rozsudkuodôvodniljehovecnousprávnosťou,vcelomrozsahusastotožnilsodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) o vzniku vecného bremena žalovaného k pozemkom v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov, na ktorých sa nachádza park Anička podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z. z., za ktoré žalobcom patrí jednorazová náhrada, ktorú si títo mohli uplatniť do troch rokov

od účinnosti tohto zákona, t. j. do 01. júla 2012. Mal za to, že zo spisu nevyplynuli žiadne okolnosti, pre
ktoré by sa na námietku premlčania nemalo prihliadať.

2.1. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia stotožnil s tým, že na pozemkoch v podielovom
spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza park Anička, slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je

inžinierskou stavbou - oddychovým parkom podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Ide
teda o stavbu zahrnutú do ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., o povolenú stavbu, a preto
k pozemkom pod touto stavbou vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno podľa ustanovenia § 4
ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Nebolo pritom sporné, že verejná zeleň - park Anička na pozemkoch

žalobcov prešiel do vlastníctva obce podľa zákona č. 138/1991 Zb. Doplnil, že aj v prípade, ak by park
Anička nebolo možné považovať za stavbu, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z. z., ale iba za verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., i tak by k pozemkom, na
ktorých je umiestnená, vzniklo vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Bol
názoru, že primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych

vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom
uvádzaných v ustanovení § 1 ods. 2 tohto zákona.

2.2. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku poukázal na to, že usporiadaním vlastníckych vzťahov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky podľa ustanovenia § 2 zákona

č. 66/2009 Z. z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorý je vo
vlastníctve obce (vyššieho územného celku) alebo vykonať usporiadanie v konaní o pozemkových
úpravách. Do takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov vzniklo podľa ustanovenia
§ 4 tohto zákona dňom jeho účinnosti vlastníkovi stavby vecné bremeno k pozemku pod stavbou.Ustanovením § 1 ods. 2 zákona bolo stanovené primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých
je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, boli tak postavené na roveň pozemkov, na
ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona, a teda podľa odvolacieho súdu niet

dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa
nachádza stavba. Odvolací súd s ohľadom na túto právnu úpravu sa zhodol so súdom prvej inštancie,
že aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, vzniklo po splnení ostatných zákonom
stanovených podmienok vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. dňom
účinnosti tohto zákona.

2.3. Odvolací súd v ďalšom akcentoval, že na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcov
sa nachádza oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm.
p) stavebného zákona a súd prvej inštancie sa zaoberal splnením podmienky povolenia tejto stavby
v zmysle právnych predpisov platných v čase jej zriadenia. Aproboval závery prvoinštančného súdu,
že stavba parku Anička bola povolená rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a vybudovaná podľa

administratívneho rozhodnutia. Verejná zeleň na tomto mieste bola plánovaná ako súčasť stavby PKO
Anička od roku 1968 ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Stavbu PKO Anička
zmieňujúajďalšielistinypredloženéžalovaným,naktoréodkázalsúdprvejinštancieaverejnázeleňbola
súčasťou areálu parku. Podľa odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutím Obvodného národného výboru,
odboru výstavby Košice - Sever č. 2321/75-Kol./Já z 01. septembra 1975 bolo povolené trvalé užívanie

detského ihriska na Aničke, ako súčasť PKO, nie je dôvod domnievať sa, že išlo o súčasť nepovolenej
stavby parku Anička.

2.4. Ozrejmil, že zákon č. 66/2009 Z. z. v ustanovení § 1 stanovuje pre jeho aplikáciu dve podmienky, a
to, že musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku a zároveň,

že stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov
(napr. zákona č.138/1991 Zb. delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky zákon pre jeho aplikáciu
nestanovuje a nie je podmienená preukázaním stavebného povolenia k stavbe vo vlastníctve obce alebo
vyššieho územného celku a povolenia na jej užívanie. Zmyslom zákona bolo usporiadať vlastnícke
vzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov

neboli, pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku). K
pozemkom pod touto stavbou v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona
č. 66/2009 Z. z. dňom 01. júla 2009 zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať
tieto pozemky. Žalovaný teda neužíva pozemky bez právneho dôvodu a žalobcom tak nebolo možné
priznať náhradu za užívanie týchto pozemkov bez právneho dôvodu podľa ustanovenia § 451 OZ.

2.5. Odvolací súd zohľadnil aj skutočnosť, že samotný zákon č. 66/2009 Z. z. neupravuje priznávanie
náhrady za vecné bremeno. Dovolací súd sa k náhrade za vecné bremeno vyjadril v rozhodnutiach
sp. zn. 2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019, 1Cdo/99/2019, na ktoré odkázal aj súd prvej inštancie. Na
otázku, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknutý podľa ustanovenia § 4

zákona č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych
predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo forme
opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, odpovedal najvyšší súd v rozhodnutí z 27. apríla 2022
sp. zn. 5Cdo/175/2019 a odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014 a
8Cdo/17/2019, podľa ktorých právo na náhradu za vecné bremeno vzniknutého podľa § 4 ods. 1 zákona

č.66/2009Z.z.vznikloexlegeapatríjednorazovotomu,ktobolvlastníkomzaťaženéhopozemkukudňu
účinnosti tohto zákona. Uvedenými rozhodnutiami boli prekonané závery rozhodnutia najvyššieho súdu
z 23. apríla 2015 sp. zn. 4MCdo/2/2014, ktorom najvyšší súd zaujal stanovisko, že náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania
vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v ustanovení § 2 zákona č. 66/2009 Z. z.

2.6. K námietke žalobcov, že až z rozhodnutia súdu prvej inštancie sa dozvedeli o tom, že im patrí len
jednorazová odmena za vecné bremeno zaťažujúce ich nehnuteľnosti, a preto im premlčacia doba na
uplatnenie nároku mohla začať plynúť najskôr odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia, odvolací súd
uviedol, že vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za vecné bremeno v zákonom

stanovenej lehote do troch rokov od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 01. júla
2009. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
spojení § 255 ods. 1 CSP.3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia") dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodňovali ustanoveniami § 420 písm. b) a písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
Navrhovali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

3.1. Dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. b) podala žalobkyňa 2/ Z. ktorá zmätočnostnú
vadu videla v tom, že súd prvej inštancie konal s pôvodným žalobcom 2/ U. C., narodeným XX. júla
XXXX, ktorý zomrel (XX. októbra XXXX) pred vyhlásením rozsudku 02. novembra 2022. Keďže súd
nemôže konať so stranou ktorá stratila procesnú subjektivitu, odvolací súd mal rozhodnutie súdu prvej

inštancie zrušiť a vec vráť na ďalšie konanie. Odvolací súd nesprávne konštatoval, že žalobca 2/ U. C.
zomrel v priebehu odvolacieho konania a preto nemohol rozhodnúť o pokračovaní v konaní s ňou ako
jeho právnou nástupkyňou a potvrdiť rozhodnutie okresného súdu.

3.2. Žalobcovia porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) kvalifikovali v postupe
odvolacieho súdu, ktorý im na podstatné námietky týkajúce sa porušenia princípu právnej istoty, vzniku

vecného bremena, povolenia stavby podľa platných právnych predpisov a rozporu s dobrými mravmi -
nedal zrozumiteľnú odpoveď. Zopakovali, že vydania odplaty za užívanie nehnuteľností sa domáhajú
titulom bezdôvodného obohatenia, a nie podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý nemožno v konaní
aplikovať, nakoľko vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 tohto zákona na pozemkoch nikdy nevzniklo;
vecné bremeno vzniklo len k pozemkom pod stavbou, ktorá spĺňa ďalšie stanovené kritériá. Predmetom

konania sú pozemky, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby, teda vecné bremeno na nich nikdy
nevzniklo. To, že park Anička je inžinierskou stavbou, žalovaný nepreukázal, v konaní nepredložil žiadne
rozhodnutie, stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie a ani iný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že tento
park je inžinierskou stavbou (dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaného).

3.3 Podľa žalobcov vecné bremeno zaťažujúce ich pozemky nemohlo vzniknúť aj preto, že na vzťahy k
Parku Anička nemožno aplikovať ustanovenie § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. Súd nemôže predpokladať, že
ak ide o park, automaticky to je legálny park. Zo žalobcami predloženého rozhodnutia o využití územia
týkajúceho sa iného parku v Košiciach „borovicového hája" z 15. marca 1985, tiež postaveného pred
rokom 1989 na cudzích pozemkoch, vyplýva, že aj v tej dobe k výstavbe parku bolo treba stavebné

povolenie. Akceptovanie toho, že žalovaný nenašiel v archíve k Parku Anička stavebné a kolaudačné
rozhodnutie a našiel iné rozsiahle podporné dokumenty (jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z
roku 1968, štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu z roku 1980 a 1985 a rozhodnutie
obvodného národného výboru o povolení detského ihriska do trvalého užívania z roku 1975) nemožno
uznať. Naviac odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je v rozpore aj s negatívnou dôkaznou teóriou,

keďže preukázanie tvrdenia žalovaného, že išlo o stavbu povolenú zaťažovalo žalovaného. Záver súdu
prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide o stavbu riadne a dlhodobo užívanú ako oddychový park
možno usudzovať, že stavba je povolená, pričom žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky,
pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa bez
potrebných povolení", s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je nepravdivé a v rozpore s procesným

právom. Nie je podstatné ako vníma tento park verejnosť, ani to, že park je využívaný desaťročia. Súd
v rozpore s vykonaným dokazovaním svojvoľne usúdil, že riadne a dlhodobé užívanie tohto parku ako
oddychového parku znamená, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov.

3.4. Dovolatelia namietali tiež proti záveru súdov, že vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 zákona č.

66/2009 Z. z. mohlo vzniknúť aj na verejnej zeleni; mali za to, že vecné bremeno podľa tohto ustanovenia
mohlo vzniknúť len k pozemkom pod stavbou za splnenia ďalších kritérií. Ak by zákonodarca považoval
zastavbucintorín,športovýareálaleboverejnúzeleňvzmyslestavebnéhozákona(§43aods.3),takby
ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. nemalo zmysel a bolo by celkom zbytočné. Zákonodarca
stanovil rozdiel medzi stavbami uvedenými v ustanovení § 1 ods. 1 tohto zákona a cintorínom, športovým

areálom a verejnou zeleňou, ktoré sú uvedené v ustanovení § 1 ods. 2 zákona. Právo zodpovedajúce
vecnému bremenu podľa tohto zákona teda vzniklo iba k pozemkom pod stavbami, ktoré sú uvedené
v § 1 ods. 1 a nie k takým pozemkom, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná
zeleň, teda ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 tohto zákona. Primerané vzťahovanie tohto zákona aj na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo

verejná zeleň, ak tieto prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, znamená nie rovnako,
ale vhodne, teda nie identicky, ale v primeranom rozsahu. Pod „usporiadanie vlastníckych vzťahov"
zákonodarca nezahŕňa zriadenie vecného bremena, čo explicitne vyplýva zo zákona. Je tak zrejmé, že
zákonodarca explicitne predpokladá obmedzenú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na verejnú zeleň,športový areál a cintoríny. K pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná
zeleň nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 uvedeného
zákona. Zákon umožnil obciam a vyšším územným celkom vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom,

na ktorých je cintorín, športový areál alebo verejná zeleň zámenou s náhradným pozemkom alebo v
konaní o pozemkových úpravách podľa osobitného predpisu. Preto žalobcovia majú nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia získaného užívaním ich nehnuteľností, keďže vecné bremeno na týchto
nehnuteľnostiach nevzniklo.

3.5.Žalobcoviarozhodovaciupraxsúdov,podľaktorejvprípadeodplatyzavecnébremenopodľazákona
č. 66/2009 Z. z. ide o jednorazovú odplatu považujú za nesprávnu a nespravodlivú. Argumentovali
tiež, že zriadiť vecné bremeno zákonom (§ 4 cit. zákona) a tým obmedziť vlastnícke právo priamo
zákonom je v hrubom rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. rozhodnutie zn. PL. zn. ÚS 38/95, zn. PL. ÚS 4/2000, zn. PL. ÚS 19/09). Navrhli použiť ústavne
konformný výklad zákona č. 66/2009 Z. z. aj s ohľadom na to, že podľa súčasnej judikatúry za vecné

bremeno, ktoré vzniklo týmto zákonom patrí vlastníkom pozemkov odplata, teda ide o odplatné vecné
bremeno (4MCdo 2/2014). Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 49/2014 síce konštatoval, že finančná
náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, avšak
vo veci sa konalo o vecnom bremene vzniknutom podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. Podstata rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré poukazovali súdy nižšej inštancie v odôvodnení

rozhodnutí spočívala v tom, že priznávanie primeranej náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa
ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je použiteľné aj pri rozhodovaní o primeranej
náhrade za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Nesúhlas žalobcov vyplýva z
toho, že súdy sa nezaoberali cieľom a zmyslom zákona č. 66/2009 Z. z. Ak by odplata za vecné
bremeno mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a vyššie územné celky, aby vysporiadali

vlastnícke vzťahy k pozemkom pod ich stavbami, a to jedno či zámennými zmluvami alebo pozemkovými
úpravami. Nečinnosť obcí a samosprávnych krajov a neriešenie tohto problému, by bolo ich víťazstvom,
čo je v rozpore so spravodlivosťou a ochranou vlastníckeho práva. Vlastníci pozemkov totiž nemajú
právny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne kraje k usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Práve
opakovaná náhrada za vecné bremeno má v tomto prípade charakter donucujúceho prostriedku proti

vlastníkovistavby,abytentovysporiadalmajetkovévzťahyvsúvislostisobmedzenímvlastníckehopráva
vlastníka pozemku.

3.6. Jednorazová odplata za vecné bremeno je iluzórnou ochranou vlastníckeho práva z dôvodu
existencie inštitútu premlčania; ozrejmili, že vlastníci pozemkov pod stavbami uvádzanými v ustanovení

§ 1 zákona č. 66/2009 Z. z. nevedeli o tejto právnej úprave a o tom, že účinnosťou tohto zákona
vzniklo vecné bremeno na ich pozemkoch. Ak by aj o nej vedeli (v zmysle zásady právo patrí
bdelým), nedozvedeli by sa z neho, že si majú požiadať o jednorazovú odplatu za vecné bremeno
v premlčacej lehote počítanej odo dňa účinnosti zákona. Ani zákonodarca nemôže zneužívať inštitút
vecného bremena v nádeji, že vlastníci veci sa o vecnom bremene, ktorým ju zaťažil dozvedia až

vtedy, keď už nárok na odplatu bude premlčaný a už ho nebudú môcť úspešne vymáhať. Ani novela
zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových
úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách vykonaná zákonom č. 257/2022 Z. z.,
na ktorú odkazuje odvolací súd, pre vlastníkov pozemku nestanovila nástroj, ktorým by mohli prinútiť
obce a samosprávne kraje pozemky vysporiadať. Zákonodarca nepredpokladal usporiadanie vzťahov

jednorazovou odplatou za vecné bremeno na pozemkoch, lebo cieľom úpravy bolo, aby sa vlastníkom
pozemkov pod stavbami stali obce a vyššie územné celky. Ak by obce a samosprávne kraje zaplatili
jednorazovú odplatu za vecné bremeno, nie je dôvod, aby poskytli vlastníkom pozemkov, na ktorých
sú postavené stavby v ich vlastníctve náhradné pozemky alebo aby boli vzťahy vyriešené v konaní o
pozemkovýchúpraváchpodľaosobitnéhopredpisu.Výkladom,podľaktoréhoodplatazavecnébremeno

je jednorazová, by sa celkom poprel účel, cieľ a zmysel tohto zákona.

3.7. V ďalšom dovolatelia vytýkali nižším súdom, že sa v odôvodneniach rozhodnutí nevysporiadali s
princípom právneho štátu a princípom legitímnych očakávaní žalobcov. Žalobcovia podávali žalobu v
čase, keď judikatúra zastávala právny názor, že odplata za vecné bremeno je opakujúce sa plnenie.

Vychádzali z očakávania, že odplata za vecné bremeno im patrí, lebo takto už súdy rozhodli v iných
konaniach. Legitímne očakávanie žalobcov tak bolo založené na samotnom zákone, ktorý neupravoval,
že odplata za vecné bremeno má byť jednorazová, a aj na iných rozsudkoch súdov. Prijatím zákona
č. 66/2009 Z. z. im podľa výkladu najvyšším súdom štát de facto vyvlastnil majetok, keďže im ostaloiba holé vlastnícke právo. Jediným ústavne konformným výkladom je, že odplata za obmedzenie
vlastníckeho práva má byť opakovaná za celý čas obmedzovania vlastníckeho práva, a teda má byť
vo forme renty. Odplata za vecné bremeno má byť súdmi priznávaná ako opakujúce sa plnenie až

do usporiadania vlastníckych vzťahov, keďže takýto záver vyplýva zo samotného cieľa zákona a z
logického, teleologického, systematického aj historického výkladu tohto zákona.

3.8. K plynutiu premlčacej lehoty nároku na odplatu za vecné bremeno žalobcovia uviedli, že jej
začiatkom nemôže byť deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., nakoľko tento nemá úpravu

o odplate za vzniknuté vecné bremeno. Ku dňu účinnosti tohto zákona žalobcom objektívne nemohlo
byť a ani nebolo známe, že majú nárok iba na jednorazovú odplatu, ktorej premlčacia lehota plynie
odo dňa účinnosti zákona. „Aj v prípade, ak by došlo k premlčaniu jednorazovej náhrady, nemôže to
zakladať premlčanie nároku na náhradu opakovanú en bloc. Inak povedané, zostane možné súdnou
cestou uplatniť opakujúcu náhradu maximálne 3 roky spätne, pričom, ak nebude oprávnený z vecného
bremena v budúcnosti plniť dobrovoľne, bude takúto náhradu možné žiadať na súde opätovne za

nasledujúce časové intervaly (odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu A.. Q. E., A.. S. K. a JUDr. R.
K. k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL ÚS 7/2022-11 z 11. mája 2022)" Žalobcovia
si podaním žaloby zvolili opakujúce sa plnenie a preto ich nárok premlčaný nie je. Námietka premlčania
vznesená žalovaným mala byť považovaná za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa
nich márne uplynutie premlčacej doby nezavinili, keďže objektívne nemohli vedieť, že si majú požiadať

o jednorazovú odplatu v trojročnej premlčacej lehote, lebo nemohli vedieť aká bude rozhodovacia prax
najvyššieho súdu, ktorý dospel k názoru, že za vecné bremeno na definovaných pozemkoch, ktoré
vzniklo prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. patrí vlastníkom pozemkov jednorazová odmena.

3.9. Rozhodnutia najvyššieho súdu o tom, že za vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa zákona č. 66/2009

Z. z. patrí vlastníkovi pozemku jednorazová náhrada (napr. sp. zn. 2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019,
1Cdo/99/2019, 7Cdo/292/20201, 7Cdo/363/2021, 4Cdo/102/2022) žalobcovia poznajú, avšak v tomto
konaní boli riešené špecifické okolnosti prípadu, ktoré najvyšší súd pri predchádzajúcich rozhodnutiach
nezohľadňoval a súdy nižšej inštancie na ne neodpovedali. Ako právne otázky doposiaľ neriešené
dovolacím súdom, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, uviedli otázky, či 1.

Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza
verejná zeleň? 2. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa
nachádza stavba, ktorá nie je povolená podľa platných právnych predpisov ? 3. Je námietka premlčania
vznesená žalovaným v rozpore s dobrými mravmi? Žalobcovia na prvé 2 otázky odpovedali „nie", a na
tretiu „áno".

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu vyjadril a navrhol ho odmietnuť. Závery súdov považoval
za správne, v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a v súlade s
princípom právnej istoty. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
621/2023-39: „Vo vzťahu k namietanému porušeniu princípu právnej istoty je nutné uviesť, že vzhľadom

na niektoré rozhodnutia nižších súdov, ktoré priznávali opakované plnenie z vecného bremena, k čomu
sa pôvodne prikláňal aj krajský súd, aj vo veci sťažovateľov existovala možnosť, že im bude priznaná
táto forma náhrady. Krajský súd však práve v súlade s princípom právnej istoty nasledoval judikatúru
Najvyššieho súdu o jej jednorazovej povahe, keďže je to práve Najvyšší súd, ktorý ma úlohu zjednocovať
rozdielnu judikatúru nižších súdov".

5. Súd prvej inštancie uznesením z 09. septembra 2024 č. k. K2-27C/49/2019-682 zastavil konanie
pre nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie voči žalobcom 1/ a 4/. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 10. októbra 2024.

6. NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejaj„najvyššísúd"alebo„dovolacísúd")akosúddovolací(§35
CSP) po zistení, že dovolanie podala strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre meritórny dovolací prieskum napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne 2/ je treba

odmietnuť a dovolania žalobcov 3/, 5/, 6/, 7/, 8/, 9/ a 10/, ktoré sú procesne prípustné, ale nie sú dôvodné,
treba zamietnuť (§ 448 CSP).7. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana
nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca
alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v
dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku tejto viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý

dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Dovolací súd v danej veci s ohľadom na ustanovenie § 447 písm. a) CSP zisťoval, či bolo dovolania
žalobcov boli podané včas.

14. Podľa § 427 ods. 1 CSP sa dovolanie podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu bol žalobkyni 2/ doručený 26. februára 2024
(doručenkanač.l.506).Poslednýdeňdvojmesačnejlehotynapodaniedovolaniažalobkyňou2/pripadol
na piatok - 26. apríla 2024. Žalobkyňa podala dovolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu 05.
mája 2024 (potvrdenie o odoslaní podania na č. l. 564), t. j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

16. Vzhľadom na to, že žalobkyňa 2/ nepodala dovolanie v zákonom stanovenej lehote tak, ako to
vyžaduje ustanovenie § 427 ods. 1 CSP, najvyšší súd jej dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447
písm. a) CSP ako podané oneskorene bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia, ktoré osobitne táto žalobkyňa odôvodnila ustanovením § 421 ods. 1 písm. b) CSP.17. Ostatnížalobcovia3/,5/,6/,7/,8/,9/a10/podalidovolanievčasadovolacídôvodpodľaustanovenia
§ 420 písm. f) CSP vymedzili tým, že odvolací súd sa nezaoberal riadne ich tvrdeniami, preto je

odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nedostatočné a namietali aj jeho nesprávne
právne závery.

18. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby

svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia CSP treba rozumieť nesprávny procesný

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán

v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o
riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

19. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,
III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019,
5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

20. K tvrdeniu žalobcov, že odvolací súd sa nevysporiadal riadne s ich argumentáciou prednášanú
v konaní, v dôsledku čoho sú jeho závery arbitrárne, dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa v
odôvodnení rozhodnutia dostatočne primeraným spôsobom vyjadril k podstatným právnym záverom o
vzniku vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcov,

na ktorých sa nachádza park Anička podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., za ktoré im
podľa záveru odvolacieho súdu patrila jednorazová náhrada, ktorej sa mohli s úspechom domáhať na
súde do troch rokov od účinnosti tohto zákona, t. j. do 01. júla 2012, ďalej o jednorázovosti poskytnutej
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva týmto vecným bremenom. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sú uvedené jeho podstatné dôvody, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých

vyvodil svoje právne závery, ako i právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Právne závery
odvolacieho súdu preto nie je možné považovať za celkom zjavne neodôvodnené, arbitrárne, alebo
právne nekonformné. To platí aj o závere odvolacieho súdu, že park Anička je verejnou zeleňou. Za vadu
konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým

spôsobom. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď na doplnenie
dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia (rozhodnutie ÚS SR zn. II. ÚS
78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
jeho rozhodnutia (napr. rozhodnutie zn. I. ÚS 188/06).

21. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych
záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie

veci prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladá (R 24/2017). Najvyšší
súd už podľa predchádzajúcej právnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku dospel k záveru, že
realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci súdom (R
54/2012, 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že žalobcovia majú odlišný právny názor než odvolací
súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje nimi tvrdenú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

22. Žalobcovia podrobili kritike, že žalovaný v priebehu konania nepredložil stavebné povolenie a
ani územné rozhodnutie týkajúce sa výstavby parku Anička, teda dôkaz, že tento park je povolenou
stavbou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona. Namietali, že ak neexistuje rozhodnutie o povolení
stavby/parku, príp. rozhodnutie o povolení užívať ho, nejde o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ako sa to vyžaduje podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Nesúhlasili so záverom súdov o

nemožnosti získať tieto povolenia pre veľký časový odstup, ktorý uplynul od výstavby parku ak žalovaný
v archíve našiel iné historické dokumenty (jednostupňový projekt kanalizácie stokovej z roku 1968,
štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu z roku 1980 a 1985 a rozhodnutie obvodného
národného výboru o povolení trvalého užívania detského ihriska z roku 1975). Odôvodnenie rozsudku je
v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, pretože preukázanie tvrdenia, že išlo o stavbu povolenú,
spočívalo na žalovanom. Záver súdu prvej inštancie, že „vzhľadom k tomu, že ide o stavbu riadne a

dlhodobo užívanú ako oddychový park možno usudzovať, že stavba je povolená, pričom žalobcovia
neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou
stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných povolení", s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, je podľa nich
nesprávny a v rozpore s procesným právom. Súd bez prihliadnutia na výsledky dokazovaním svojvoľne
usúdil, že samotné riadne a dlhodobé užívanie parku ako oddychového parku znamená, že ide o stavbu

povolenú podľa platných právnych predpisov.

23. K tomu dovolací súd uvádza, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Zásada voľného hodnotenia dôkazov,
vychádzajúca z článku 15 základných princípov CSP a stanovená v § 191 ods. 1 CSP, ktorá sa pri

hodnotení dôkazov uplatňuje znamená, že záver, ku ktorému sudca z vykonaných dôkazov dospeje,
je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Tento postup sudcu
ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.
Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).
V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nie je daný dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania
podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie
vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany sporu.

24. Dovolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, nemôže v dovolacom konaní
formulovať nové skutkové závery vo veci a nie je oprávnený ani preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však možnosť vyhodnotiť
a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,

deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a iné.) a nižšími súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

25. V danej veci dovolací súd existenciu vady zmätočnosti nezistil. Preskúmaním obsahu spisu dospel
k názoru, že súdy nižších inštancií, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, vykonané dôkazy
hodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), a rozhodnutie náležite odôvodnili
aj podľa ustanovenia § 393 ods. 2 CSP. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a

právnymnázoromstranysporu,vrátaneichdôvodovanámietok(II.ÚS4/94,II.ÚS3/97,I.ÚS204/2010).
Podstata dovolacej argumentácie žalobcov spočívala v rozsiahlej polemike so závermi súdov nižších
inštancií a nesúhlase s ich skutkovými zisteniami vychádzajúcimi z takých listinných dôkazov, z ktorých
nebolo možné vyvodiť „povolenosť" stavby parku Anička a s uplatnením tzv. negatívnej dôkaznej teórie.
Súdy konštatovaním, že „ žalobcovia neuviedli žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod sa

domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, vznikla a užíva sa bez potrebných povolení", preniesli
dôkazné bremeno preukazovania „povolenosti" stavby parku Anička na nich. Spochybnili tiež záver
súdov, že „samotné riadne a dlhodobé užívanie tohto parku ako oddychového parku znamená, že ideo stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov", keďže „povolenosť" tejto stavby bolo možné
preukázať len listinnými dôkazmi.

26. Podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie, na uplatnenie ktorej vo veci poukázali žalobcovia platí, že „Na
nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti" (napr.
4Cdo/13/2009). Súdy nižších inštancií podľa dovolacieho súdu nekonali v rozpore s touto zásadou,
keďže žalobcov v konaní nezaťažili dôkazným bremenom, aby oni preukázali „povolenosť", príp.
„nepovolenosť" stavby parku Anička. Súdy záver o tom, že park je stavbou povolenou podľa platných

právnych predpisov založili na listinných dôkazoch predloženým žalovaným (hoci žalovaný nepredložil
samotné stavebné ani kolaudačné rozhodnutie). Z nich potom (aj pri absencii samotného stavebného
príp. kolaudačného rozhodnutia) s prihliadnutím na dobu od ich vydania vyvodili, že stavbu parku Anička
je možné považovať za stavbu povolenú. Konštatovanie súdov, že žalobcovia neuviedli námietky, pre
ktoré by bol dôvod sa domnievať, že park Anička je nelegálnou stavbou, nebol postupom, ktorým by
súdy preniesli na žalobcov v tomto smere dôkazné bremeno, resp. že by od žalobcov žiadali, aby

oni preukazovali v konaní neexistujúcu skutočnosť (nepovolenosť stavby). Týmto konštatovaním iba
zvýraznili správnosť ich záveru, že stavba parku bola povolená. Dovolací súd teda nezistil, že by vo
veci bolo vykonané dokazovanie s deficitmi, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP. To, že súdy z vykonaných dôkazov vyvodili skutkový záver o tom, že stavba
parku Anička bola povolená podľa príslušných právnych predpisov, môže byť potom iba nesprávnym

skutkovým záverom, ktorý však samé o sebe prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá.
Navyše konečný záver súdov o tom, či v prípade parku Anička išlo o „povolenú (v súlade s právnymi
predpismi)" stavbu, bol aj záverom právnym, ktorý mohli žalobcovia napadnúť len dovolaním podaným
podľa ustanovenia § 421 CSP, čo však neurobili. Na pozemkoch žalobcov sa nachádza výlučne zeleň,
ktorá tvorí súčasť stavby PKO a na jej vybudovanie sa nevyžadovalo samostatné stavebné (kolaudačné)

povolenie.

27. Dovolacia argumentácia žalobcov spočívala v tvrdení, že skutkové a právne závery získané
z vykonaných dôkazov sú svojvoľné, arbitrárne a neudržateľné a že nevyplývajú z vykonaného
dokazovania. K tvrdeniam žalobcov, že súdy vykonané dôkazy nehodnotili správne, skutkový stav

zisťovali jednostranne v ich neprospech, nezaoberali sa nimi tvrdenými skutočnosťami a vzali na
zreteľ nedostatočné dôkazy, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a skutkových záverov,
dovolací súd uvádza, že táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle §
420 písm. f) CSP (porov. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Z práva na
spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

28. Podľa dovolacieho súdu skutkové závery súdov nižších inštancií nemožno považovať za svojvoľné,
zmätočné, ani extrémne vybočujúce z medzí voľného hodnotenia dôkazov len preto, že (v závere)
neboli vyhodnotené podľa predstáv žalobcov. Súdy mali vykonaným dokazovaním za preukázané, že
na pozemkoch žalobcov je verejná zeleň, ktorá je voľne prístupná verejnosti a že je súčasťou stavby
PKO Anička. Vychádzali aj zo spôsobu využívania pozemkov žalobcov z údajov zapísaných v katastri

nehnuteľností,záversúdovotom,čitáto„verejnázeleň"jestavbouapovolenoupodľaplatnýchprávnych
predpisov, bol už záverom o právnych otázkach, ktorých nesprávnosť mohli žalobcovia napadnúť
dovolaním podľa ustanovenia § 421 CSP, čo však neurobili. Iba samotný nesúhlas s právnymi závermi
súdov a polemika s právnymi názormi odvolacieho súdu, bez konkretizácie dovolacej otázky podľa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) až písm. c), ak by žalobcovia tento aj uplatnili, by prípustnosť

dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nezakladala, nakoľko realizácia procesných oprávnení
sa účastníkovi neznemožňuje samotným právnym posúdením veci. Na tom, že nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti (§ 420 CSP) najvyšší súd zotrval pri rozhodovaní vo
viacerých rozhodnutiach (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017,
5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Dovolací súd teda nezistil, že by dokazovanie vo veci

bolo vykonané „manipulatívne" resp. s takými deficitmi, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa
ustanovenia § 420 písm. f) CSP.29. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)
CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

30.Dovolanieprípustnépodľaustanovenia §421CSPmožnoodôvodniťibatým,žerozhodnutiespočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Žalobcovia v dovolaní definovali tri právne otázky: 1. Vzniklo
vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza verejná
zeleň ? 2. Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona na pozemkoch, na ktorých sa nachádza
stavba, ktorá nie je povolená podľa platných právnych predpisov? 3. Je námietka premlčania vznesená
žalovaným v rozpore s dobrými mravmi ?

31. Vzhľadom na riadne nastolenie právnych otázok spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 421 ods.
1 písm. b) CSP je dovolanie žalobcov procesne prípustné a preto dovolací súd pristúpil k skúmaniu, či je
podané dovolanie aj dôvodné, t. j. či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia predmetných právnych otázok. Rovnakými právnym otázkami sa v analogickej veci
sidentickýmpredmetomsporu(náhradazavecnébremenonapozemkoch,naktorýchsanachádzaPark

Anička) najvyšší súd zaoberal už v rozhodnutí z 25. júna 2025 sp. zn. 8Cdo/64/2025, so závermi, ktoré
vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu považuje za správne a nemal dôvod sa od nich odkloniť.

32. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva

obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").

33. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve

cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu.

34. Závery odvolacieho súdu k prvej právnej otázke vychádzali zo zistení, že na pozemkoch žalobcov
sa nachádza park Anička, slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou (a zároveň

povolenou) stavbou - oddychovým parkom podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) zákona č. 50/1976
Zb. a teda stavbou zaradenou podľa § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. a pretože nebolo sporné, že táto
verejná zeleň - park Anička prešla do vlastníctva žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb., vzniklo k
pozemkom žalobcov vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Aj v prípade,
ak by park Anička nebolo možné považovať za stavbu uvádzanú v ustanovení § 1 ods. 1 zákona č.

66/2009 Z. z., podľa názoru odvolacieho súdu by išlo o verejnú zeleň podľa ustanovenia § 1 ods. 2
tohto zákona, ktorá prešla do vlastníctva obce podľa zák. č. 138/1991 Zb. a za primeraného použitia
zákona č. 66/2009 Z. z. aj na pozemky uvádzané v ustanovení jeho § 1 ods. 2, vecné bremeno podľa
§ 4 ods. 1 tohto zákona vzniklo aj na pozemkoch žalobcov užívaných ako verejnú zeleň. Zároveň bol
názoru, že „primeranú aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemky podľa § 1 ods. 2 nemožno zúžiť

iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného
vecného bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z."

35.Odvolacísúdveckvalifikovaltak,žeparkAnička(verejnázeleň)jeinžinierskoustavbou(§43azák.č.
50/1976 Zb.), ktorá bola povolená a na pozemkoch žalobcov vzniklo vecné bremeno podľa ustanovenia

§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktoré však vzniklo aj v prípade, že táto „verejná zeleň" nebola
stavbou, keďže ustanovenie § 4 ods. 1 sa vzťahovalo aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná
zeleň, pretože takéto usporiadanie práv ustanovenie § 4 ods. 1 nevylučovalo. Odvolacím súdom zvolenú
interpretáciu ustanovenia § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. dovolací súd hodnotí ako legitímnu,
ústavne akceptovateľnú a takú, ktorá má oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona.

36. Žalobcovia aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. označili za neprípustnú, pretože verejná zeleň, ktorou
je aj park Anička nie je stavbou a podľa tohto zákona vzniklo vecné bremeno len na pozemkoch, na
ktorých sa nachádza stavba. Pre prípad, ak by stavbou bol aj park, namietali, že by išlo o nepovolenústavbu, nakoľko žalovaný nepredložil stavebné povolenie, ani územné rozhodnutie, týkajúce sa parku
Anička, ktoré by preukazovali splnenie podmienky stanovenej § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. a to, že ide
o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov. Ak by aj išlo o verejnú zeleň podľa ustanovenia §

1 ods. 2 tohto zákona, jeho primerané použitie aj na „verejnú zeleň" neumožňuje usporiadať tieto vzťahy
inak, než len uzavretím zámennej zmluvy, príp. pozemkovými úpravami podľa zák. č. 330/1991 Zb. (§
2 zák. č. 66/2009 Z. z.), resp. primeraným použitím zákona č. 66/2009 Z. z. a v takýchto prípadoch
vecné bremeno na pozemkoch nevzniklo. Uvedené viedlo žalobcov k položeniu prvej právnej otázky
v dovolaní, či vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých

sa nachádza verejná zeleň.

37. Zákonč.66/2009Z.z.jeprávnypredpis,ktoréhoprijatiebolovyvolanépotrebouvoverejnomzáujme
zabezpečiť obciam, mestám a vyšším územným celkom právny rámec umožňujúci im nadobudnúť
vlastníctvo k pozemkom pod stavbami, ktoré na ne štát delimitoval bez akéhokoľvek právneho vzťahu
k týmto pozemkom. Zámerom zákonodarcu bolo súčasne zabezpečiť obciam právny vzťah k takýmto

pozemkom priamo zákonom zriadením vecného bremena do definitívneho usporiadania vlastníckych
vzťahov. V ustanovení § 1 ods. 1 zákona je vymedzené, na ktoré pozemky sa zákon vzťahuje. Pre jeho
aplikáciu sú rozhodujúce dve podmienky a to, že ide o stavbu vo vlastníctve obce nachádzajúca sa na
pozemku iného vlastníka a spôsob nadobudnutia stavby delimitáciou zo štátu na obec. Čo je stavba,
definuje stavebný zákon. Členenie stavieb je uvedené v § 43a a nasl. stavebného zákona. Zákon sa

primerane použije i na majetkovoprávne usporiadanie pozemkov, ktoré síce nie sú zastavané stavbou,
ale je na nich umiestnený cintorín (okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví), športový areál alebo verejná
zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného
predpisu. Verejná zeleň je buď inžinierska stavba v podobe oddychového parku [§ 43a ods. 3 písm. p)
stavebného zákona] alebo nemá podobu stavby a podľa pojmu používanom pri územnom plánovaní

„Zeleň sú vysadené alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových stavieb v
ostatnej krajine" (§ 139a ods. 9 stavebného zákona účinného k 01. júlu 2009). S ohľadom na uvedené
sa dovolací súd stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že „niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo
by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k
pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z., a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný

režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zákona. Nakoľko zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zákona
upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo
verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods.
1 cit. zákona, a teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti
pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba".

38. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v spojení s ustanovením jeho § 4 ods. 1
vzniká vecné bremeno k verejnej zeleni, ktorá má povahu stavby (predovšetkým inžinierskej stavby
podľa § 43a stavebného zákona - oddychový park) a podľa ustanovenia § 1 ods. 2 v spojení s § 4
ods. 1 vzniká vecné bremeno k verejnej zeleni, ktorá povahu stavby nemá. Na vybudovanie zelene

sa nevyžaduje stavebné povolenie, keďže nejde o stavbu v právnom zmysle a uplatňuje sa primeraná
aplikácia zákona č. 66/2009 Z. z. To znamená, že aj v prípade verejnej zelene, ktorá nie je stavbou,
vysadenej na pozemkoch iných vlastníkov pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov do trvalého
usporiadania vlastníckych vzťahov vzniklo vecné bremeno, a to práve v dôsledku primeranej aplikácie
§ 4 ods. 1; v takomto prípade sa nevyžaduje „povolenosť" stavby, keďže zeleň nemožno považovať za

stavbu. Ak park Anička slúži predovšetkým pre potreby verejnosti ako oddychový park, aj dovolací súd
je toho názoru, že i keď by nebol stavbou (inžiniersku), išlo by o verejnú zeleň, ku ktorej rovnako vzniklo
vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 z dôvodu primeraného použitia zákona č. 66/2009 Z.
z. Táto primeranosť sa vzťahovala nielen k samotnej možnosti vzniku vecného bremena, t. j. možnej
aplikácie § 4 ods. 1 aj na takúto „verejnú zeleň", ale aj k požiadavke „povolenosti stavby", ktorú vzhľadom

na charakter tejto zelene ako „nestavby", nebolo treba splniť.

39. Keďže vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo dňom jeho účinnosti 01. júla 2009,
postup podľa ustanovenia § 2 tohto zákona, t. j. uzavretie zámennej zmluvy, príp. iná pozemková úprava
podľa zákona č. 330/1991 Zb. prichádzal do úvahy až následne (až po vzniku vecného bremena).

Preto dovolací súd nepovažoval za správny názor žalobcov, že jediným spôsobom usporiadania
vzťahov k pozemkom s verejnou zeleňou je len zámena pozemkov alebo iná pozemková úprava, nie
vecné bremeno, a to práve preto, že postup podľa ustanovenia § 2 zákona č. 66/2009 Z. z., akotrvalé usporiadanie vzťahov, prichádzal do úvahy až po vzniku vecného bremena (dočasnom riešení
usporiadania vzťahov), ku vzniku ktorého došlo už účinnosťou zákona.

40. Po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných otázok dovolací súd na prvú otázku, či:
„Vzniklo vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. na pozemkoch, na ktorých sa nachádza
verejná zeleň (s ohľadom na tvrdenie žalobcov, že sa nejedná o stavbu)" odpovedá tak, že aj v prípade
verejnej zelene podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá nie je stavbou vzniklo podľa ustanovenia
§ 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. k 01. júlu 2009 z dôvodu primeraného použitia zákona č. 66/2009 Z. z.

vecné bremeno na pozemkoch, na ktorých je táto verejná zeleň umiestnená, podľa jeho ustanovenia § 4
ods. 1 ako dočasné riešenie v prospech jej vlastníka, ktorým je obec (mesto), ak prešla do jej vlastníctva
podľaosobitnéhopredpisu;vznikvecnéhobremenazávisíodúčelunaakýjezeleňvyužívaná(potrebám
verejnosti, obyvateľom obce (mesta), čo vyplýva z úpravy, že musí ísť o „verejnú" zeleň. V takýchto
prípadochsasplneniepožiadavky„povolenostistavbypodľaustanovenia§4ods.1zákona"nevyžaduje.
Pri riešení tejto otázky súdy nižších inštancií vec správne právne posúdili, a preto dovolací súd dovolanie

žalobcov v tejto časti ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).

41. Druhá žalobcami vymedzená právna otázka sa javí ako hypotetická, keďže samotní žalobcovia
vylučovali aplikáciu zákona č. 66/2009 Z. z. na prípady „verejnej zelene", pretože nešlo o stavbu a
zároveň vylučovali aj vznik vecného bremena k pozemkom iných vlastníkov užívaných ako verejnú zeleň

(podľa § 1 ods. 2) primeranou aplikáciou ustanovenia § 4 ods. 1 tohto zákona. Otázkou, či vzniklo
vecné bremeno v zmysle § 4 tohto zákona i na pozemkoch, na ktorých sa nachádza stavba, ktorá nie
je povolená podľa platných právnych predpisov, sa súdy za zaoberali pri posudzovaní, či stavba na
pozemku, ku ktorému vzniklo vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. musí byť
povolenou stavbou. Odpoveď na túto všeobecne položenú otázku však bez potreby hlbších analýz dáva

samotné ustanovenie § 4 ods. 1 zákona, podľa ktorého: „ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku
pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych

predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok".

42. Súdy nižších inštancií vo veci vychádzali z toho, že park Anička (verejná zeleň) je inžinierskou
stavbou podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona a zároveň, že ide o stavbu
povolenú. Žalobcami vo všeobecnej rovine formulovaná otázka, či sa na vznik vecného bremena

podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vyžaduje, aby išlo o stavbu povolenú podľa
platných právnych predpisov, nezodpovedá jej vymedzeniu podľa ustanovenia § 432 až § 435 CSP,
nakoľko na jej riešení odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil. Odvolací súd nedospel k záveru, že
vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. mohlo vzniknúť aj k pozemku
zastavanom „nepovolenou" stavbou, práve naopak mal za to, že musí ísť o stavbu povolenú, a v danom

prípade mal túto skutočnosť (rovnako ako súd prvej inštancie) riadne preukázanú. Dovolací dôvod
spočívajúci na právnom posúdení veci je dovolateľ povinný vymedziť právnou otázkou, od ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní

jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v ustanovení
§ 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje takého vymedzenie, súd nevyvíja
procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd výnimočne vedie
dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok niečoho v dovolacom konaní
odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 CSP.

43. Odvolací súd mal za to, že vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. môže vzniknúť
len k pozemku, na ktorom je „povolená stavba", za ktorú inžiniersku stavbu „parku Anička" považoval.
Žalobcovia teda druhú dovolaciu otázku založili na takom skutkovom závere, z ktorého odvolací súd
nevychádzal (a nezistil). Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že tento park bol povolenou stavbou,

hoci sa nezachovali o ňom konkrétne stavebné a užívacie povolenia a vecné bremeno k pozemkom
zastavaným touto stavbou vzniklo. Otázka, či vecné bremeno podľa ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009
Z. z. mohlo vzniknúť aj k pozemkom zastavaným nepovolenou stavbou je nepriliehavá, keďže na
závere, že by tomu tak mohlo byť, odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil. Ak žalobcovia chceli právnezávery odvolacieho súdu napadnúť dovolaním podľa ustanovenia § 421 CSP, mali ich dovolacie otázky
smerovať k tomu, či je park stavbou a či táto bola stavbou povolenou (t. j. či boli v tomto smere správne
právne závery odvolacieho súdu). Z týchto dôvodov dovolatelia formuláciou druhej otázky nevymedzili

uplatnený dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 CSP.

44. K tretej dovolacej otázke, či „námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými
mravmi", dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa ustanovenia § 421 ods.
1 písm. a) až písm. c) CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Správnosť súdmi

riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu,
lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková
okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska ustanovenia § 421 ods.
1 CSP je irelevantná. Pri zodpovedaní tejto otázky dovolací súd vychádzal zo súdnej praxe, ktorá sa
ustálila na tom, že za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sa poskytuje jednorazová náhrada
(rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018, z 30. novembra 2019 sp. zn.

8Cdo/17/2019, z 27. októbra 2021 sp. zn. 1Cdo/171/2021, z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, z
14. decembra 2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021, z 30. októbra 2024 sp. zn. 1Cdo/133/2023, z 26. júna 2024
sp.zn.7Cdo/49/2023).Judikatúrasaustálilaajnatom,žejednorazovánáhradazavecnébremenopodľa
zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti
zákona sa premlčuje v lehote troch rokov od účinnosti zákona, od 01. júla 2009 . Pretože žaloba vo

veci bola podaná až 13. júla 2019, odvolací súd správne usúdil, že žalobcom nemožno nárok priznať
pre dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovaným (§ 100 OZ). Odvolací súd pri odôvodňovaní
tohto konštatoval, že nezistil okolnosti, pre ktoré by na vznesenú námietku premlčania nebolo možné
prihliadnuť, t. j. nezistil ani jej rozpor s dobrými mravmi. Z vymedzenia tretej dovolacej otázky podľa
dovolacieho súdu nie je zrejmé, v čom spočíva jej neriešenie v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu v

zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pretože k súladu námietky premlčania s dobrými mravmi
sa najvyšší súd vyjadroval vo viacerých dovolacích konaniach (5Cdo/265/2009,
7Cdo/226/2016, 7Cdo 507/2014, 3Cdo/441/2013, 3Cdo 137/2017 a iné) a žalobcovia neuviedli v
čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia vznesenej námietky premlčania, teda právneho záveru
odvolacieho súdu o neexistencii rozporu žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

Odvolací súd sa vysporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalobcov, pre ktorú títo považovali vznesenú
námietku premlčania za takú, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a bolo povinnosťou žalobcov v
dovolaní uviesť konkrétny záver odvolacieho súdu, ktorý mal byť nesprávny. V dovolaní tvrdili len
dôvody, pre ktoré oni považujú túto námietku za rozpornú s dobrými mravmi, avšak bez poukazu na
konkrétne právne závery odvolacieho súdu. Samotná polemika s právnym názorom odvolacieho súdu

nie je dostatočným dôvodom na dovolací prieskum podľa ustanovenia § 421 CSP.

45. Žalobcovia v dovolaní oponovali tým, že o tom, že im má patriť len jednorazová odplata, sa
prvýkrát dozvedeli až v tomto konaní, pričom podľa nich premlčacia doba nároku na jednorazovú
odplatu za užívanie nehnuteľností nemôže začať plynúť skôr, ako sa žalobcovia dozvedeli o tom, že

majú nárok len na jednorazovú odplatu. Rozpor námietky premlčania vznesenej žalovaným s dobrými
mravmi odôvodňovali predovšetkým tým, že vzhľadom na nejednotnosť judikatúry pri rozhodovaní
o náhrade podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá sa na jednorazovej náhrade ustálila až v priebehu
tohto konania, nezavinili, že im premlčacia lehota márne uplynula. K súladu námietky premlčania s
dobrými mravmi najvyšší súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. 5Cdo/265/2009 uviedol, že „dobré mravy sú

súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického
vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s
nimi podstatná časť spoločnosti ... Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu,
ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v

dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakteromnímuplatňovanéhoprávaasdôvodmi,prektorésvojeprávoneuplatnilvčas.Znakykonania
vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za
ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je
vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov

námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej
istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania".46. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/226/2016 dovolací súd k možnému rozporu uplatnenia námietky
premlčania s dobrými mravmi poukázal na viaceré súdne rozhodnutia, na základe ktorých uviedol, že
„vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom (žalovaným) mohlo byť

považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ... o takýto prípad môže ísť iba výnimočne
a v rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva ... ktorý je výrazom zneužitia tohto práva
na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto
prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, priznanie
účinkov premlčania voči nemu by za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým postihom a pri posudzovaní

primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do úvahy najmä
charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím
premlčacej doby".

47. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/507/2014 najvyšší súd k inštitútu dobrých mravov pri uplatnení námietky
premlčania konštatoval, že „by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona, t. j.

neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných
zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri
skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, skúmať, či účastník
konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupoval s dostatočnou
mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že

každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj
pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich".

48. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/441/2013 najvyšší súd uzavrel, že „uplatnenie námietky premlčania sa
prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na

úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či
výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú
ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných
prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech

toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho
nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil,
prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie
hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou

je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva)." Aj podľa judikatúry
ústavného súdu uplatnenie námietky premlčania je treba vo všeobecnosti považovať za výkon práva v
súlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania
žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon
žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne.

V rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom
konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k
vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych

okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré
právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (m. m. II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013).

49.Uplatneniepremlčacejnámietkysamôžepriečiťdobrýmmravomlenvovýnimočnýchprípadoch,keď
by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo

konanie,ktoréjecontrabonosmores(I.ÚS33/2012).Vždyjenutnévychádzaťzindividuálnychokolností
prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Dovolací súd riešení tretej otázky primerane
zohľadnil, že Mesto Košice je subjektom verejného záujmu, na ktorý sú kladené vyššie nároky ako
na iný subjekt, avšak iba toto jeho postavenia nemôže byť dôvodom na to, aby každú ním vznesenú
námietku premlčania bolo treba považovať rozpornú s dobrými mravmi, keďže by tým došlo k porušeniu

ústavného princípu rovnosti subjektov pred zákonom, resp. k jeho diskriminácii oproti iným subjektom
práva. V danej veci žalovaný nespôsobil žalobcom škodu svojim konaním, ani využívaním ich pozemkov
pre svoje potreby (park Anička je určený pre užívanie všetkým obyvateľom mesta Košice) a rovnako
nie je zodpovedný za prijatie zákona č. 66/2009 Z. z., ani za (tvrdenú) nejednoznačnosť jeho znenia,a napokon ani za rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov na nižších stupňoch o náhrade za
zriadené vecné bremeno vzniknuté účinnosťou tohto zákona; menované hodnotiace kritériá nemôžu byť
bez ďalšieho dôvodom pre rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, keď žalobcom nič

nebránilo podať žalobu v premlčacej lehote. V tejto súvislosti ani skutočnosť, že žalovaný vyhodnotením
náhrady ako jednorazovej nie je nútený pristúpiť k pozemkovým úpravám, prípadne navrhnúť zámenu
pozemkov, odkúpiť zastavané pozemky a pod., t.j. trvalo usporiadať vzťahy k pozemkom, nemá vplyv
hodnotenie námietky premlčania ako rozpornej s dobrými mravmi.

50. Preto pokiaľ odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, spor z
hľadiska právneho posúdenia veci vo vymedzených právnych otázkach rozhodol vecne správne. Z
týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcov 3/, 5/, 6/, 7/, 8/, 9/ a 10/ ako neopodstatnené zamietol
(§ 448 CSP).

51. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §

453 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením jeho § 262 ods. 1 a podľa úspechu žalovaného v dovolacom
konaní, ktorému by patril nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1
CSP). Z obsahu spisu ale vyplýva, že žalovanému žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli, preto mu
nárok na ich náhradu dovolací súd nepriznal.

52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.