Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14CoCsp/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123204422
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8123204422.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej, v sporovej veci žalobcov: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX A., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX
A., obaja právne zastúpení: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát, so sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov,
IČO: 53 450 345, proti žalovanému: D. B. C. C., C. C. A. X, XXX XX E. - F. G. H., I.: XX XXX XXX, právne
zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov,
IČO:53255739,ovydaniebezdôvodnéhoobohatenia,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Prešov č. k. 16Csp/46/2023-150 z 15.10.2024 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu

Prešov č. k. 16Csp/46/2023-183 z 18.09.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Žalobcom1/a2/vočižalovanému priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu
100 %, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným
uznesením č. k. 16Csp/46/2023-183 z 18.09.2025 rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom sumu 224 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne z tejto sumy od 11.5.2023 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 465, § 517 ods. 1
a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 1 ods.
2, § 2 písm. a), b), d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a), § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), a výrok o trovách
konania podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa XX.XX.XXXX bola uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX medzi žalobcami 1/ a 2/ a právnym predchodcom žalovaného (C. C., J.).Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 20Csp/18/2022-227 z 29.07.2022 vydaným v konaní o
zaplatenie 1 280,54 Eur s prísl. bola žaloba žalobcu D. B. C., C. proti žalovaným 1/ a 2/ zamietnutá
z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie a žalobcovi uložená povinnosť nahradiť žalovaným

1/ a 2/ trovy konania v rozsahu 100%. V označenom rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že
spoločnosť C. C., J. (právny predchodca žalovaného v tomto konaní) nemohla postúpiť spoločnosti D.
B. C., C. (žalovaný v tomto konaní) tzv. živý úver, keďže k postúpeniu pohľadávky došlo pred konečnou
splatnosťou úveru stanovenou zmluvou na 25.10.2024, pričom právny predchodca nepreukázal súdu
dostatočné skúmanie bonity spotrebiteľov. Samotný žalobca (spoločnosť D. B. C., C.) vo svojej žalobe

v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20Csp/18/2022 uviedol, že žalovaní 1/ a 2/
po postúpení pohľadávky uhradili sumu 224,- Eur, čo pre súd nebolo sporné. Námietku premlčania
vznesenú žalovaným súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú, keďže o tom, že sa žalovaný
bezdôvodne obohatil sa žalobcovia podľa ich tvrdenia dozvedeli až v konaní sp. zn. 20Csp/18/2022, čo
nebolo relevantným spôsobom vyvrátené. Prvé plnenie v prospech žalovaného bolo realizované dňa
26.12.2020 (č. l. 129 spisu), ostatné dňa 19.06.2021 (č. l. 135 spisu), pričom žaloba bola podaná na

súd 03.05.2021 (správne 03.05.2023 – poznámka odvolacieho súdu), teda včas. Ďalej konštatoval, že
žalobcovia 1/ a 2/ uniesli dôkazné bremeno, keďže doložili potvrdenia o realizovaných platbách (č. l. 129
a nasl. spisu), čo malo napokon v konečnom dôsledku za následok aj ich úspech v spore. Žalobcovia 1/
a 2/ mali žalovanému zaplatiť len sumu 2.000,- Eur, ktorú reálne ako úver vyčerpali a keďže mu zaplatili
až 2.224,- Eur (č. l. 129 a nasl. spisu v úhrne k sume 224,- Eur), bolo dôvodné zaviazať žalovaného k

zaplateniu sumy 224,- Eur predstavujúcej jeho bezdôvodné obohatenie z dôvodu plnenia bez právneho
dôvodu. Súd prvej inštancie žalobcom priznal aj úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žaloby žalovanému, t. j. od 11.05.2023, tak ako to žalobcovia 1/ a 2/ požadovali. Výrok
o trovách konania odôvodnil plným úspechom žalobcov v konaní.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie a v celom rozsahu žalovaný namietajúc
v ňom porušenie práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne
posúdenie veci. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočným spôsobom vysporiadal
s námietkou premlčania, tak ako mu to nariadil odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Nebolo jeho
úlohou vyvracať ničím nepodložené tvrdenia žalobcov 1/ a 2/, že o údajnom bezdôvodnom obohatení

sa dozvedel až v konaní sp. zn. 20Csp/1/2022. Zdôraznil, že väčšina nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia bola plnená už viac ako 2 roky pred podaním žaloby k čomu poukázal na vytipovanú
judikatúru Najvyššieho súdu SR. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a účelový
postup žalobcov 1/ a 2/, ktorí predložili potvrdenia o platbe v rozpore so zásadou koncentrácie konania,
keďže predmetnými potvrdeniami o platbách disponovali už oveľa skôr a v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania, ako aj koncentračnou zásadou ich predložili až v neskoršom štádiu konania.
S ohľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zmeniť v súlade s jeho odvolacím návrhom.

5.Kodvolaniužalovanéhosapodanímz23.12.2024vyjadriližalobcovia1/a2/,vktoromsanestotožnilis
argumentáciou žalovaného považujúc napadnutý rozsudok za preskúmateľný, vecne správny a zákonný

a správne v ňom bola posúdená aj námietka premlčania vznesená žalovanou v konaní. Napadnutý
rozsudok navrhli potvrdiť ako vecne správny s tým, že si v konaní riadne uplatnili aj nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení,

že odvolanie žalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho

viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že rozsudok
v jeho napadnutej časti nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené
v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej

musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 CSP).7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval

príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

8. Skôr než odvolací súd pristúpil k posúdeniu, či odvolateľkou označené dôvody boli v okolnostiach
veci naplnené konštatuje, že vo veci bol súdom prvej inštancie zistený skutkový stav v dostatočnom
rozsahu, t. j. jeho skutkové zistenia zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, nie sú svojvoľné
aniinakneudržateľné,zdôvoduktoréhoodvolacísúdsúhlasísoskutkovýmizávermisúduprvejinštancie
vyplývajúcimi z napadnutého rozsudku. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových,
ale aj právnych zisteniach uvedených v napadnutom rozsudku nič podstatné nezmenilo, odvolací súd sa

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na neho poukazuje (§ 387 ods. 1
a 2 CSP). V tomto smere odvolací súd prízvukuje, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (por. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako aj k odvolacím námietkam žalovaného

odvolací súd v ďalšom uvádza nasledovné.

9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že medzi zložky

práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa

so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie

sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

10. Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu

(rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené, avšak rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

11. V súvislosti s odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý žalovaný videl
naplnený v nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd pripomína doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu
– R 111/1998, R 2/2016, ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“)
sp. zn. I.ÚS 364/2015, II.ÚS 184/2015, III.ÚS 288/2015 a I.ÚS 547/2016, v zmysle ktorých nedostatokodôvodnenia rozhodnutia (nepreskúmateľnosť) je považovaný len za vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorá
zmätočnosť rozhodnutia nezakladá (sp. zn. 7Cdo/17/2021 z 29.04.2021). Pojem „procesný postup“ bol
vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním

rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a
tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť, resp. neopodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

12. Zo stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 2/2016 možno pritom dovodiť, že
odvolacídôvodvzmysleust.§365ods.1písm.b)CSP,obsahovozodpovedajúcibývalémuodvolaciemu
dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. že postupom

súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže byť nedostatočným odôvodnením napadnutého
rozhodnutia naplnený len výnimočne, a to keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. V označenom stanovisku najvyšší súd
vychádzal z názoru, že odňatím možnosti pred súdom sa rozumie procesný postup súdu znemožňujúci
účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva právny poriadok, no súčasne

tiež, že nie každá nesprávnosť, je procesnou vadou (vadou procedúry prejednania veci) dosahujúcou
relevantnú intenzitu. Požiadavka, aby rozhodnutie bolo riadne odôvodnené, patrí medzi základné
atribúty spravodlivého procesu, ktorého účelom je medzi iným zabezpečiť transparentnosť, legitimitu a
kontrolovateľnosť súdneho rozhodovania. Účastník konania sa však na tvorbe písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu nezúčastňuje, keď procesná úprava mu priznáva možnosť realizácie jeho procesných

oprávnení pred vydaním písomného vyhotovenia rozhodnutia (právo zúčastniť sa na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k veci a k doterajším výsledkom konania, svojimi argumentmi
vymedzovať okruh otázok, ktoré by mal súd - podľa názoru účastníka - v rozhodnutí vyriešiť, zúčastniť
sa na verejnom vyhlásení rozsudku) a po vydaní písomného vyhotovenia rozhodnutia v stanovených
prípadochprávopodaťopravnýprostriedokavňomvytýkaťnesprávnosti,ktorýchsa(podľajehonázoru)

súd dopustil. Ani vtedy, keď zastáva názor, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia je
nedostatočné, nevýstižné, nepresvedčivé alebo neúplné, nezostáva „procesne bezbranný“. Je pravda,
že v prípade nedostatočného odôvodnenia musí účastník svoju argumentáciu prispôsobiť tak, aby
zodpovedala tomu, čo je (alebo nie je) obsahom rozhodnutia a čo chce súdu vytknúť, uvedené však
neznamená, že by bol v takom prípade celkom zbavený možnosti brániť sa a vznášať argumenty

proti rozhodnutiu súdu, s ktorým nesúhlasí a ktoré sa mu javí ako nedostatočne odôvodnené.
Procesné oprávnenie (ako také) brániť sa a domáhať sa nápravy nesprávností spôsobených súdom
tak bezpochyby zostáva účastníkovi konania zachované, preto skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie
odôvodnil nedostatočne mu bez ďalšieho neodníma možnosť pred súdom konať.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že jeho vydaním a odôvodnením
súd prvej inštancie neznemožnil žalovaného uskutočnenie jeho procesných práv v takej miere, že
by tým došlo až k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok, potom ako
postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie
vydaného vo veci napravené najvýznamnejšie jeho pochybenia, podľa odvolacieho súdu napĺňa

základné požiadavky pre obsah písomného odôvodnenia rozsudku, vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Súd
prvej inštancie v ňom síce stručne, ale z hľadiska obsahu označeného základného práva udržateľne,
rozviedol čoho (t. j. akých nárokov) sa žalobcovia 1/ a 2/ v konaní domáhali a čo v tejto súvislosti tvrdili
(bod 1. a 3. odôvodnenia), ako sa vo veci vyjadril žalovaný (bod 2. a 4. odôvodnenia), aké dokazovanie
súd vykonal, čo z vykonaného dokazovania zistil, resp. ktoré skutočnosti považoval za preukázané

a ktoré nie (bod 8. až 15. odôvodnenia) a vyplývajú z neho aj právne závery k meritu veci. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje vyhodnotenie dôkaznej situácie veci ako aj úvahy, ktorými sa pri ich
hodnotení súd riadil, ďalej tiež citáciu právnych noriem, na základe ktorých rozhodol, vysvetlenia, ktoré
ho viedli k ich aplikácii a tiež aké je jeho právne posúdenie uplatňovaných nárokov. Nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku nezakladá ani námietka žalovaného, že z rozsudku nie je zrejmé, vo vzťahu

ku ktorému zo žalobcov sa mal žalovaný dopustiť bezdôvodného obohatenia spojená s výhradou, že
žalovaný nebol zaviazaný zaplatiť bezdôvodné obohatenie žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne.
Takáto námietka môže založiť len odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení, nie
však odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Pre naplnenie ústavných a zákonných limitovsúdneho rozhodnutia postačuje, ak súd v jeho odôvodnení uvedie iba rozhodujúce skutkové okolnosti
bez zachádzania do zbytočných podrobností, ktoré na posúdenie veci nemajú relevantný vplyv. Inými
slovami povedané, intenzita porušenia práva na spravodlivý proces napadnutým rozsudkom nie je

dostatočná preto, aby bolo možné konštatovať naplnenie označeného odvolacieho dôvodu.

14.Kodvolaciemudôvodu,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazov knesprávnym
skutkovým zisteniam podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia

dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením

pravidiel formálnej logiky.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného

skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho
posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou
(potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich
skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie

predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

16. Predmetom sporu bol nárok žalobcov 1/ a 2/ ako spotrebiteľov na vydanie bezdôvodného obohatenia
od žalovaného v sume 224,- Eur s prísl. z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorý im
poskytla C. C. J. na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX K. XX.XX.XXXX v sume
2000,- Eur, a na ktorý mali celkovo uhradiť sumu 2224,- Eur. Uvedený nárok odvodzovali od názoru,

že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to s ohľadom na závery
ustálené v rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20Csp/8/2022-227 z 29.07.2022, ktorým súd prvej
inštancie žalobu žalovaného (v označenom konaní v postavení žalobcu) zamietol z dôvodu nedostatku
jeho aktívnej vecnej legitimácie a prejudiciálneho záveru, že veriteľ (C. C. J.) nekonal pri poskytnutí
úveru s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, keďže v konaní nepreukázal skúmanie

príjmov a výdavkov žalovaných 1/ a 2/, v dôsledku čoho nebol od spotrebiteľa oprávnený vyžadovať
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.17. Odvolací súd okrem východísk uvedených súdom prvej inštancie v bode 30. odôvodnenia
napadnutého rozsudku zdôrazňuje, že § 7 ZoSÚ ukladá veriteľovi pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa
splácať úver postupovať s odbornou starostlivosťou, hoci uvedený pojem zákon bližšie nevysvetľuje. Aj

napriek absencii takejto zákonnej definície možno súhlasiť s tým, že odborná starostlivosť predpokladá
overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením
zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne
dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a
tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho

príjmoch a výdavkoch (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).

18. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalovaného ako právneho predchodcu veriteľa
požadovať preukázanie skúmania bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalovanom, aby
preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov jeho právny predchodca splnil, teda,
že v uvedenom prípade bola splnená povinnosť vyplývajúca z § 7 ods. 1 ZoSÚ.

19. Žalovaný v priebehu celého konania trval na tom, že jeho právny predchodca postupoval s odbornou
starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ZoSÚ a zobral do úvahy všetky informácie, ktoré mu toto ustanovenie
ukladá vziať do úvahy. Mal za to, že veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych mesačných
výdavkov (napr. faktúrami za telefón, bývanie a pod.). Ďalej poukazoval na skutočnosť, že závery súdu

o nekonaní právneho predchodcu žalobcu s odbornou starostlivosťou, vyslovené v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20Csp/8/2022, spočívali v neunesení dôkazného bremena žalobcu
ohľadom jeho tvrdení, že právny predchodca žalobcu bonitu žalovaných (v tomto konaní žalobcov 1/
a 2/) riadne skúmal, za účelom ktorým v rámci prvoinštančného konania predložil dopyt do úverového
registra ako dôkaz preukazujúci skúmanie bonity C. C. J.. Tento dopyt sa však týkal len žalobcu 1/, ktorý

mal v danom čase dva existujúce úvery a tri žiadosti o úver mu boli zamietnuté. Vo vzťahu k žalobkyni
2/ žalovaný dopyt do úverového registra v konaní nepredložil. Súdu, a to ani v rámci odvolacieho
konania,žalovanýtaktiežnepredložilpotvrdenieolustráciívsociálnejpoisťovniaaniinédôkazy,ktoréby
preukazovalioverovaniepríjmužalobcov1/a2/právnympredchodcomžalovaného.Zadanýchokolností
sa javí, že C. C. J. predmetný úver poskytla bez akýchkoľvek údajov o príjmoch žalobcov 1/ a 2/, resp.

že žalovaný ani v tomto konaní nepreukázal, z akých údajov relevantných pri posudzovaní schopnosti
žalobcov 1/ a 2/ splácať žiadaný úver skutočne vychádzal. Z obsahu preskúmavaného spisu taktiež
nevyplýva, či C. C. J. skúmala rodinné pomery žalobcov 1/ a 2/, predovšetkým existenciu prípadnej
vyživovacej povinnosti. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd súhlasí s prejudiciálnym
záverom súdu prvej inštancie, že v priebehu konania nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že

by jeho právny predchodca s odbornou starostlivosťou a dostatočne skúmal schopnosť žalobcov 1/
a 2/ splácať predmetný úver pred jeho poskytnutím. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť
zanedbá, takéto konanie § 11 ods. 2 ZoSÚ sankcionuje nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia § 7 ods. 1 ZoSÚ aj
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje

posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Berúc do úvahy závery
vyplývajúce z vykonaného dokazovania a všetky zistené skutkové okolnosti odvolací súd súhlasí

s názorom súdu prvej inštancie ustáleným už v konaní vedeným pod sp. zn. 20Csp/18/2022-227
z 29.07.2022, z ktorého vychádzal aj v tomto konaní, že právny predchodca žalovaného (C. C. J.)
hrubo porušil povinnosť vyplývajúcu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, keď posudzoval schopnosť splácať úver
spotrebiteľov bez akýchkoľvek údajov o príjmoch a rodinnom stave žalobcov 1/ a 2/, resp. nepreukázal
opak, teda že by postupoval v súlade s dikciou ako aj účelom a zmyslom § 7 ZoSÚ, následkom

čoho je bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru poskytnutého im na základe Zmluvy o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX K. XX.XX.XXXX.

20. K odvolacej námietke žalovaného o nedostatočnom vysporiadaní sa súdu prvej inštancie
s argumentáciou žalovaného o premlčaní uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,

odvolací súd uvádza, že samotný záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti námietky premlčania je
vecne správny, avšak nevyhnutne potrebuje doplnenie vysvetlenia relevantných dôvodov.21. Bezdôvodné obohatenie je v právnej civilnej teórii vymedzené na jednej strane ako záväzok,
obsahom ktorého je povinnosť subjektu, ktorý sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, takéto obohatenie
vydať, a na druhej strane ako právo toho, na úkor tohto bezdôvodné obohatenie vzniklo na jeho vydanie.

V ust. § 451 ods. 2 OZ sú upravené okolnosti, za ktorých tá - ktorá forma bezdôvodného obohatenia
vzniká. Úlohou súdu preto je zisťovať, či objektívne došlo k niektorej zo skutočností vymedzených v
§ 451 ods. 2 OZ a či ten, kto sa domáha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má aktívnu
vecnú legitimáciu na uplatnenie tohto práva. V súvislosti s posúdením uplatneného práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia bez právneho dôvodu, je nevyhnutné vymedziť, či došlo

k plneniu bez právneho dôvodu, z čoho súd prvej inštancie v zásade správne vychádzal, keď dospel
k záveru, že na strane žalovaného nebol v danej veci právny dôvod na prijatie plnenia od žalobcov 1/
a 2/ nad sumu poskytnutého úveru. V konaní pritom bolo platobnými príkazmi na úhradu vystavenými
C. C. J. (č. l. 129 a nasl.) preukázané zaplatenie žalobou uplatnenej sumy žalovanému, a to v období
od 26.12.2020 do 19.06.2021, pričom tieto úhrady korešpondujú s tvrdeniami žalovaného v konaní
o jeho žalobe vedenej pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 20Csp/18/2022. Keďže postúpenie

pohľadávky z úveru poskytnutého žalobcom 1/ a 2/ C. C. J. zmluvou o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX K. XX.XX.XXXX bolo posúdené ako neplatné, čo bol zásadný dôvod pre zamietnutie
žaloby iniciovanej žalovaným vo vzťahu k označenému úveru, vedenej pred súdom prvej inštancie
pod sp. zn. 20Csp/18/2022, je zjavné, že výška bezdôvodného obohatenia žalovaného predstavuje
sumu 224 Eur, tak ako to bolo ustálené v napadnutom rozsudku súdom prvej inštancie.

22.Pokiaľideopremlčanienárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,rozhodujúcajejprávnaúprava
obsiahnutá v § 107 ods. 1 a 2 OZ, podľa ktorej právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí

za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo
(§ 107 ods. 1, 2 OZ).

23. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
odvolací súd pripomína, že v zmysle záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrených

v uznesení sp. zn. 5XObdo/99/2019 z 24.05.2022, začiatok plynutia premlčacej doby nemožno
posudzovať samostatne vo vzťahu ku každej z jednotlivých úhrad realizovaných na splatenie
poskytnutého úveru, ale iba ako voči celku, ktorý tak vznikol až ku dňu 19.06.2021, kedy došlo
k poslednej úhrade žalobcov 1/ a 2/ na predmetný úver. Uvedené právne posúdenie podľa odvolacieho
súdu zohľadňuje fakt, že toto bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej vzniklo v dôsledku nesprávnej

interpretácie konkrétnych dojednaní jednej zmluvy o úvere, ktoré sa napokon ukázali v konflikte so
zákonnou úpravou, a preto skutočne tvorí jeden celok. Žalovaný tak získaval od žalobcov 1/ a 2/
bezdôvodné obohatenie dlhodobo, a to prijímaním plnení bez právneho dôvodu, o ktorých sa žalobcovia
na podklade označenej zmluvy domnievali, že ide o splátky poskytnutého úveru, ktorý sa zaviazali splatiť
v konkrétne dohodnutých mesačných splátkach. Pokiaľ teda všetkými splátkami dlžníka dochádzalo

k úhrade záväzku majúceho základ v jednej zmluve o úvere, potom aj záväzok veriteľa, ktorý úver
poskytol, na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého prijímaním platieb nad rámec platne medzi
stranami dojednaného záväzku musí rovnako ako zmluva o úvere, z ktorej tento nárok vznikol, tvoriť
jeden celok. V takomto prípade však premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného
obohacovania sa veriteľa z úverovej zmluvy. Uvedené potom ale znamená, že pokiaľ posledná platba

žalobcov 1/ a 2/ vo výške 32,- Eur bola realizovaná 19.06.2021, ale žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia bola doručená súdu prvej inštancie 03.05.2023, potom v okolnostiach prípadu nemohla
uplynúť ani len subjektívna dvojročná premlčacia doba, vo vzťahu ku ktorej dnes ustálená judikatúra
najvyšších súdnych autorít dovodzuje, že pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby
v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy,

ktorá je bezúročná a bez poplatkov, je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá
(nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve, ktorá vzniká v
momente, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie o rozpore konkrétnych dojednaní zmluvy so zákonnou úpravou
(por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/29/2021 z 28.09.2021 publikované pod R 14/2022,
ako aj z uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 430/2018 z 05.12.2018). Z uvedených dôvodov

preto posúdil odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.

24. Nedôvodná je napokon aj odvolacia námietka žalovaného o účelovom postupe žalobcov 1/ a 2/,
v rozpore so zásadou koncentrácie konania, pokiaľ až po k zrušení v poradí prvého rozsudku súduprvej inštancie pre porušenie práva na spravodlivý proces predložili do spisu potvrdenia o platbách
realizovaných v prospech žalovaného titulom o označenej zmluvy o úvere. Takýto postup žalobcov 1/
a 2/ nepochybne nie je v rozpore so zákonnou koncentráciou konania v zmysle § 154 CSP, nakoľko

predmetné potvrdenia o ich úhradách boli predložené súdu prvej inštancie pred vyhlásením uznesenia
o skončení dokazovania vo veci. Postup, pri ktorom súd neprihliada na prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas (t.j. pri ktorom sa uplatňuje sudcovská koncentrácia
konania) je však len fakultatívny, čo vyplýva z dikcie § 153 ods. 2 CSP a jeho uplatnenie je vždy vecou
konajúceho súdu a zákonného sudcu. Oprávnenie súdu vykonať a prihliadať aj na dôkazy predložené

sporovou stranou až po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie v merite veci
potvrdzuje aj ustálená súdna prax, podľa ktorej pravidlám sporového konania, ktoré sa riadi zásadou
koncentrácie konania a objektívnym stavom existujúcim v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP),
nebráni, pokiaľ sa uplatňovaný nárok preukáže vykonaním dôkazu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení
právneho názoru odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a teda po koncentrácii konania. Ak odvolací
súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať

novéskutočnostianavrhovaťnovédôkazyvrozsahudôvodovzrušujúcehouznesenia,beztoho,abyboli
obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili;
účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania nad rámec dôvodov zrušujúceho uznesenia tým nie
sú dotknuté (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2022 z 26. apríla 2023 - R 29/2025).

25. Napokon k výhrade žalovaného, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, vo vzťahu ku ktorému
zo žalobcov 1/ a 2/ sa mal žalovaný dopustiť bezdôvodného obohatenia odvolací súd dodáva, že súd
prvej inštancie vo veci rozhodoval len o jednom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume
223,- Eur s príslušenstvom a vzhľadom ku skutočnosti, že na žalovanej strane nevystupujú dva subjekty
v samostatnom procesnom postavení, vo výroku napadnutého rozsudku vo vzťahu ku žalobcom 1/ a 2/

nebolo opodstatnené vyjadrovať oprávnenie na ich solidárne plnenie od žalovaného.

26. So zreteľom na všetky tieto dôvody je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, preto ho
odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Uvedené platí aj pokiaľ ide o výrok II. o
trovách konania, vychádzajúci zo zásady úspechu žalobcov 1/ a 2/ voči žalovanému. K nemu odvolací

súd na okraj poznamenáva, že rozhodnutie o trovách konania vyplývajúce z napadnutého rozsudku sa
týkavšetkýchtrovvzniknutýchaždodňajehovydaniat.j.ajtrovpredchádzajúcehoodvolaciehokonania.

27. Judikatúra súdov, vrátane ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č.

21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom túto zásadu už
nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými aspektami argumentácie žalovaného, nakoľko tieto neboli
spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia odvolacieho súdu.

28. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255

ods. 1 CSP tak, že žalobcom 1/ a 2/ ako procesne úspešnej sporovej bolo dôvodné voči žalovanému
priznať trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %, s tým, že o ich výške bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by inak
úspešným žalobcom 1/ a 2/ nebolo spravodlivé náhradu trov odvolacieho konania priznať, v okolnostiach
prípadu neboli vzhliadnuté.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).