Uznesenie – Iné práva a slobody ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324010580
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8324010580.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.03.2026, v trestnej
veci proti obžalovanému A. B. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 13T/4/2024 zo dňa
22.09.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné rozhodol tak, že obžalovaný A. B., narodený
XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXX/XX, XXX XX C., F. C., sa uznáva za vinného, že

- dňa 06.05.2024 v čase okolo 20.00 hod. až 21.00 hod., na pozemku chaty, nachádzajúcej sa na ulici

B. A. C., na parcele registra „C” číslo XXXX/XX, k.ú. C., v prítomnosti ďalších troch osôb udrel G. H.
päsťou ruky do koreňa nosa, ktorý následkom toho stratil rovnováhu a padol na zem, čím mu týmto
svojím konaním spôsobil roztrhnutie kože koreňa nosa spojené s krvácaním, bez potreby lekárskeho
ošetrenia, po čom na rovnakom mieste a po krátkej slovnej roztržke najmenej jedným kopnutím do
ľavej nohy v oblasti stehna napadol poškodeného I. E., ktorého zvalil na zem, skočil na neho a svojím
kolenom opätovne najmenej raz pritlačil do stehennej oblasti ľavej nohy poškodeného E., pričom vo

fyzickom útoku voči nemu pokračoval aj pred zmienenou chatou, na cestnej komunikácii ulice B. A.
C., poškodeného E. najmenej dva krát kopol do hornej časti oboch nôh, po čom sa presunul k blízkej
chate, pred ktorou za neustáleho vykrikovania opakovane udieral päsťami a aj kolenom kopol do tam
odstaveného vozidla Kia Ceed s evidenčným číslom C., ktoré tým nepoškodil a počas toho, ako, G.
H. s I. E. opúšťali miesto na vozidle náhodne okoloidúceho vodiča vozidla Suzuki Vitara s evidenčným
číslom C., toto vozidlo postavením sa do jeho jazdnej dráhy prinútil spomaliť a búchaním päsťami po jeho

karosérii sa s krikom domáhal jeho otvorenia, čím týmto svojím konaním poškodenému I. E. spôsobil
ťažké pomliaždenie mäkkých častí ľavého stehna s krvnou podliatinou, siahajúcou od strednej tretiny
stehna až po koleno a vnútro svalovú krvnú zrazeninu v oblasti vnútorných svalov stehna vľavo, teda
stredne ťažké poranenie, vyžadujúce si liečbu s obmedzením v obvyklom spôsobe života po dobu 35-40
dní,

teda sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného a inému
úmyselne ublížil na zdraví,
čím spáchal prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s
prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.

Zatomuokresnýsúduložilpodľa§364ods.1písm.a)Trestnéhozákonaapodľa§156ods.1Trestného

za použitia ustanovenia § 38 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona a v
spojení s § 46 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.Podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň mu uložil

probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe za súčasného ustanovenia skúšobnej doby v
trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obžalovanému počas skúšobnej doby uložil obmedzenie
spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a podľa § 74 ods. 1 prvá veta Trestného zákona
obžalovanému uložil ochranné liečenie - protitoxikomanické liečenie - ambulantnou formou.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť spoločnosti Všeobecná
zdravotná poisťovňa, a. s., pobočka Prešov, IČO: 35 937 874, so sídlom Kúpeľná č. 5, 080 15 Prešov

škodu vo výške 2.315,81 eur.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodeného I. E., narodeného XX.XX.XXXX v C., trvale
bytom J. E. XXXX/XX, XXX XX C. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný odvolanie, v ktorom prostredníctvom svojho obhajcu namietal
chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení
alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, keď
rozsudok prvostupňového súdu nepovažoval za vecne a právne správne rozhodnutie. Trval na tom,
že skutku kladeného mu za vinu sa nedopustil. Priznal síce, že v inkriminovaný večer, rovnako ako

poškodený I. E. a svedok G. H., v značnom množstve požíval alkoholické nápoje na chate svedka K. K.
a že na základe opakovanej slovnej provokácie od svedka G. H. medzi svedkom a ním došlo ku konfliktu,
na základe ktorého ho udrel do oblasti nosa, no vo vzťahu k poškodenému I. E. uvádzal, že si nie je
vedomý toho, aby tomuto poškodenému úmyselne spôsobil zranenia, ktoré sa mu podľa rozsudku kladú
za vinu. Priznal, že sa s ním naťahoval a v dôsledku toho aj spadli na zem, avšak on na poškodeného

úmyselne nezaútočil. K tomu dodal, že z výpovede svedka J. L. vyplýva, že spolu s ním a týmto
poškodeným mal na zem spadnúť aj svedok G. H., kde, ako uviedol „váľali sme sa jeden po druhom“ a že
poškodený, aj svedok G. H. pri svojich výsluchoch uviedli, že tiež v značnom množstve v ten večer požili
alkoholické nápoje, čo rovnako, ako v prípade obžalovaného, mohlo mať vplyv na ich pamäťovú stopu
ohľadom toho večera a že keď bol teda uznaný vinným, že po krátkej slovnej roztržke najmenej jedným

kopnutím do ľavej nohy v oblasti stehna napadol poškodeného I. E., tak ani svedok K. K., ani J. L.,
ktorí v ten večer nepili žiaden alkohol, žiaden takýto útok nevideli a poškodený po tom, ako ich od seba
odtiahli, sa nesťažoval na žiadne bolesti a z chaty K. K. odišiel spolu so svedkom H. pešo. Obžalovaný
považoval prinajmenšom za zvláštne, že bezprostredne po ich „naťahovaní“ nepožiadal svedka K. K.,
aby ho odviezol buď domov alebo rovno nemocnice a do nemocnice nepožiadal odviezť ani svedka

M. K., ktorého so svedkom H. zastavili po ceste z chaty do mesta. Dodal k tomu, že nespochybňuje
vývoj zranenia z medicínskeho hľadiska tak, ako to popísal znalec G. G. C. jednak vo svojom znaleckom
posudku, ako aj pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.05.2025, ale s istotou
nemožno vylúčiť, že v tom týždni do vyhľadania lekárskeho ošetrenia poškodený mohol mať iný úraz, v
dôsledku ktorého mohol utrpieť zranenia, ktorých vznik sa mu kladie za vinu. Iný mechanizmus vzniku

zranenia pripustil aj znalec na hlavnom pojednávaní dňa 15.05.2025. Obžalovaný sa nestotožňuje
s vyhodnotením svedeckej výpovede J. L. zo strany prvostupňového súdu v tom ohľade, že majú
dlhoročný kamarátsky vzťah (viac ako 25 rokov) a že tento fakt by mohol mať vplyv na obsah jeho
svedeckej výpovede, pričom uviedol aj to, že svedok J. L. je dlhoročný kamarát aj s poškodeným a
rovnako tak on, teda obžalovaný, je dlhoročný (viac ako 20 rokov) kamarát so svedkom K. K.. Ďalej

obžalovaný, s odkazom na pravidlo hodnotenia dôkazov uvedené v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
uviedol, že Trestný poriadok neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o „mieru“ dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti a ani „váhu“ jednotlivých dôkazov, pričom na preukázanie viny
obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu
navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti

obžalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť
akéhokoľvek iného možného záveru a že výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch,
ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a že
vo všeobecnosti taktiež platí, že ak má slúžiť výpoveď svedka ako jediný relevantný priamy dôkazpreukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších priamych a podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný
prostriedok jasný, logický, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný.
Pri hodnotení vierohodnosti je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, či

si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach,
o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom
konaní, pričom nie menej podstatná je aj okolnosť vzťahu svedka k obžalovanému alebo poškodenému,
teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. inom vzťahu. Taktiež
je potrebné prihliadať na existenciu vlastného záujmu svedka na výsledku trestného konania v prípade,

že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je
potom úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu práve postupom v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, t. j. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol,
ktorú skupinu dôkazov považuje za vierohodnú a ktorú nie a že v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3
Trestného poriadku „za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa
získalozdôkaznýchprostriedkovpodľatohtozákonaalebopodľaosobitnéhozákona.Citovalzrozsudku

Krajského súdu Prešov zo dňa 05.04.2023 sp. zn. 6To/4/2023, že zásada náležitého zistenia skutkového
stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku totiž vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o
vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o pravdepodobnosť. Za
zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej
skutočnosti, hoci výsledky dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej

strane nevylučujú možnosť iného alebo opačného záveru. Z rozsudku Krajského súdu v Žiline zo
dňa 01.12.2022 sp. zn. 3To/51/2022 citoval, že v súvislosti s oslobodzujúcim výrokom krajský súd
poznamenáva, že z princípu prezumpcie neviny zakotveného v § 2 ods. 4 Trestného poriadku
vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej
skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obžalovaného, nemožno rozhodnúť v jeho

neprospech. Použitie zásady „in dubio pro reo“ - v pochybnostiach v prospech obžalovaného, prichádza
do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po
vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu
skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonom zodpovedajúce
spravodlivé rozhodnutie. Náležité zistenie skutkového stavu vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá

pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať
akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie skutkového stavu preto nemožno považovať len zistenie o
samotnej pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť
záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného záveru. Odkazujúc na rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.09.2017 sp. zn. 6To/20/2017, uvádzal, že zásada prezumpcie

neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Vykonané dôkazy
musia jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe, sa
stal a že práve obžalovaný je osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie
akýchkoľvek rozumných pochybností je ich potrebné vykladať v prospech obžalovaného a nie naopak.
Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. Na záver

odôvodnenia podaného odvolania zhrnul, že podľa jeho názoru, vzhľadom k vykonanému dokazovaniu
nebola jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná jeho vina, teda prokuratúra neuniesla
dôkazné bremeno v tejto trestnej veci a keďže rozsudkom konajúceho súdu došlo k porušeniu
základných princípov trestného konania, a to, že nedokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná
nevina - v zmysle § 285 písm. c) Trestného poriadku, „súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby,

ak nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný“, že platí zásada „in dubio pro reo“, v zmysle
ktorej, ak orgány činné v trestnom konaní nezistia skutkový stav veci dostatočne bez akýchkoľvek
pochybností, má sa za to, že rozhodnutie musí byť vydané vždy v prospech obvineného, že obvinený
nie je povinný dokazovať svoju nevinu a že v danom trestnom konaní nebola dostatočne preukázaná
jeho vina ako obžalovaného postačujúca pre jeho odsúdenie, pričom prvostupňový súd vyhodnotil

dokazovanie výlučne v jeho neprospech a nie aj v jeho prospech, navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok tak, že sám rozhodne a spod obžaloby ho oslobodí v zmysle ustanovenia § 285
písm. c) Trestného poriadku.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods.

1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak byodôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a nezistiac také chyby, po
vykonaní svojej prieskumnej povinnosti vo vzťahu k všetkým výrokom napadnutého rozsudku, dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného je nedôvodné.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdomúspešný,teda,abybolorozhodnutévsúladesjehopožiadavkami,resp.sjehoprávnyminázormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( I. ÚS

19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04)

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
78/05 zo 16. marca 2005)

Aj z judikatúry Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení
rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami

konania.
Z výpovede obžalovaného vyplýva, že tento v čase predmetného skutku požíval alkohol, pričom sa
dostal do takého stavu, že priebeh udalostí si pamätal len čiastočne. Potvrdil konflikt s poškodeným H.
tak, že sa s ním chcel zmieriť, preto ho pobozkal na čelo, že mu odpúšťa to jeho správanie, na čo on do
neho obojručne strčil, a vtedy H. reflexívne udrel pravou rukou - päsťou do tváre, pričom ďalej v útoku

nepokračoval. Pamätal si ešte, že ho do pravej časti hlavy, do spánku medzi okom a uchom udrel E.,
ktorý podľa obžalovaného konflikt medzi ním a H. videl. Pamätá si aj, ako sa naťahovali a spadli na zem,
boli rozdelení svedkom K.. Potom mal už obžalovaný vo vnímaní výpadok a precitol až v bare Queens
Snina, kam ani nevie, ako sa dostal. Treba potom poukázať na to, že neboli zistené skutočnosti, pre
ktoré by svedkovia H., E. či K. mali účelový dôvod si vymýšľať proti obžalovanému, keď ich výpovede sú

zároveň vo svojej podstate v súlade a popisujú útočné správanie sa obžalovaného tak, ako to vyplýva
zo skutkovej vety napadnutého rozsudku. Skôr bolo zistené, že obžalovaný bol s menovanými svedkami
v kamarátskom vzťahu, čo nakoniec aj nebolo v rozpore s ich výpoveďami. Všetci svedkovia pritom
potvrdzovali také správanie sa obžalovaného, s ktorým nesúhlasili, ktoré bolo agresívne, útočné, svojím
spôsobom prekvapujúce a provokatívne s takým efektom, akoby bolo cieľom obžalovaného vyvolať

bitku. Poškodený G. H. takto potvrdil, že vtedy obžalovaný začal popíjať vo veľkom štýle, otvoril si fľašu,
z ktorej pil, potom druhú, pobehoval po chate, bral si čo chcel, pil z jednej fľaše a z druhej, nalieval,
potom začali narážky z jeho strany na podnikanie a podnikateľov, že podnikatelia majú peniaze a on
nemá. Stupňovala sa v ňom agresivita, pričom tento poškodený ako bývalý podnikateľ, išiel grilovať
a obžalovaný vtedy k nemu pristúpil a udrel poškodeného päsťou do nosa, na čo poškodený spadol na

zem, začala mu tiecť krv z nosa, svedok K. ho dvíhal. Odišiel do chaty si to umyť, pričom keď vyšiel
umytý naspäť vonku, už len videl, ako obžalovaný B. a poškodený E. ležali na zemi, ako B. do E. kopal,
a že mu dával aj päsťou do tváre a kolenom mu viac krát narážal do nohy. Svedok K. na to povedal,
že on to tu nepotrebuje a že končia.

Niet sporu o tom, že o ďalšom konaní obžalovaného už ani K., ani L. nemohli svedčiť, nakoľko K. zamkol
chatu a išiel odviesť L. do mesta, pričom obžalovaný so svedkami H. a E. nezostali pri tej chate, ale išli
z chaty dole kopcom. Za týmito svedkami sa zrazu obžalovaný rozbehol, dobehol E., začal ho kopať do
nohy až tento spadol na zem, pričom svoj útok chcel nasmerovať aj na H., rozbehol sa za ním, no ten
mu utiekol do lesa. B. sa vybral cestou do C., H. išiel z lesa a vybral sa za E., chceli odísť preč, keď vtedy

sa obžalovaný B. otočil a začal sa k ním vracať a kričať, že im ukáže, pričom búchal po zaparkovaných
autách. Vtedy H. s E. zastavili náhodne idúce auto, nasadli do neho s tým, aby ich vodič odviezol do
C., no obžalovaný ešte stihol búchať vodičovi po tom aute. Obaja títo svedkovia spolu s vodičom M. K.
potvrdili, že odišli a obžalovaný tam zostal.Taktotedaprebeholskutokohľadnekonaniaobžalovaného,ktorýnasvojuobhajobutvrdil,žesijehočasť
nepamätá. Ani krajský súd nepochybuje o predmetnom útočnom správaní sa obžalovaného, ktorý bol

pod vplyvom alkoholu a neváhal svoju útočnosť, bez ohľadu na to, že išlo o jeho kamarátov, predvádzať
k ich pohoršeniu a dokonca konať za cenu ujmy na zdraví dvoch z nich. Aj poškodený I. E. potvrdil,
že prvotné napadnutie H. a jeho samotného prebehlo tak, ako H. svedčil. Pokiaľ L. popisoval, že
sa stupňovalo napätie a že H. drgol do obžalovaného, ktorý mu na to dal úder do tváre, tak to len
potvrdzuje, že obžalovaný chcel byť agresívny, aj keď drgnutie, ako forma vzájomného kontaktu medzi

podguráženými kamarátmi, ním a H., mohlo nastať tak bez toho, aby to bolo spojené s ohrozením, či
ujmou na strane obžalovaného. Násilná reakcia obžalovaného na to bola preto absolútne neadekvátna.
Poškodený E. poukazoval na to, že obžalovaný musel vedieť, že v minulosti mal závažný úraz práve
v súvislosti s dolnými končatinami. Obžalovaný pritom na neho útočil hlavne do oblasti jeho stehna.
V zásade nemožno vytýkať tomuto poškodenému, ktorý pôvodne si neuvedomoval, čo mu útok jeho
pôvodného kamaráta spôsobil, že až s odstupom týždňa navštívil lekára, lebo si myslel, že to prejde.

Aj príslušný znalec potvrdil, že išlo o určitý vývoj rozsahu poranenia, čo poškodeného motivovalo riešiť
následky napadnutia s odstupom času od napadnutia. Bolelo ho to každým dňom viac a viac, pričom
hneď ho hospitalizovali a operovali, ležal v nemocnici 4 dni, potom ho prepustili. Nebolo pritom zistené,
že by inak, než pri predmetnom napadnutí obžalovaným, zistené poranenie utrpel. Je potom namieste
odôvodnene uveriť jeho vysvetľovaniu, že nešiel vtedy hneď do nemocnice, lebo si myslel, že to prejde,

že obžalovaný je jeho kamarát a nechcel mu priťažiť, ale aj kamaráti mu hovorili, aby išiel, lebo, že to
neprechádzalo, pričom obžalovaný vedel, že sa lieči na túto nohu, v súvislosti s úrazom z minulosti.
Uvedomujúc si vlastné poškodenie zdravia spôsobené, ako bol zjavne poškodený presvedčený, práve
obžalovaným, potom s odstupom dvoch týždňov podal trestné oznámenie, lebo týždeň bol v nemocnici,
a predtým sa aj bál, nevedel, čo má robiť, pričom lekár mu povedal, že oni napíšu ten regres, a že

policajti potom za ním prídu. Podľa odvolacieho súdu išlo o logické, odôvodnené konanie poškodeného
vo vzťahu k rozhodnutiu s časovým odstupom vyhľadať zdravotnícku a policajnú pomoc.

Svedok L. modifikoval svoju výpoveď tak, že všetci traja stali pri sebe, a že obžalovaný povedal „udri
ma“ a roztiahol ruky, H. ho na to strčil, načo mu obžalovaný dal „asi po pysku“, tak tento svedok nemôže

byť považovaný /napriek tomu, že údajne nepil alkohol, za plne hodnoverného/, pretože hoci potvrdil,
že obžalovaný H. udrel do tváre, tak paradoxne tvrdil aj to, že v tom momente nevidel krv, hoci aj K.
jednoznačne tvrdil, že krv H. videl. Potom nie je z jeho strany ani hodnoverné, že by nevidel aj kopance,
o ktorých, naopak, stabilne svedčili H. a E..

Znalec G. G. C., zapísaný v zozname znalcov MS SR v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
chirurgiaatraumatológia,potvrdilkpredmetnémuskutkuavsúvislostisnímkukonkrétnemuúrazovému
deju, že krvná podliatina nevznikla naraz, že krvácanie postupovalo a hematóm sa zväčšoval, čo zrejme
u poškodeného neskôr vyvolalo takú bolesť, že vyhľadal lekársku pomoc až po siedmych dňoch, pričom
z pohľadu chirurga bola vhodnejšia liečba až v čase, keď krvácanie ustane, krvná zrazenina sa zapuzdrí

a až vtedy je z chirurgického hľadiska optimálne tento hematóm operačne odstrániť. Ak by poškodený aj
prišiel na vyšetrenie v deň úrazu, v tomto štádiu by s najväčšou pravdepodobnosťou bol hospitalizovaný
len na pozorovanie, kedy sa pravidelným USG vyšetrením kontrolovalo krvácanie a až následne by sa
pristúpilo k liečbe. Krvácanie v takejto oblasti nie je krvácaním z jednej veľkej cievy, ale z množstva ciev
svalu, ktoré sa nedá ani operačne efektívne zastaviť. Doba ošetrenia po týždni od úrazu neovplyvnila

priebeh liečby poškodeného.

Ako bolo už uvedené, tak to, že znalec pripustil, že by zranenia, ktoré poškodený utrpel, mohli vzniknúť
aj iným spôsobom, teda bez pričinenia inej osoby napr. pri dopravnej nehode, páde na tvrdú podložku,
napr. guľatinu, pri páde z motorky a podobne, tak v tomto prípade o poranenie veľkej cievy nešlo,

pričom žiadna takáto udalosť, ani iný mechanizmus vzniku zranení nebol preukázaný, zostalo tak len
v rovine neodôvodnených špekulácií a tak na tieto neodôvodnené skutkové eventuality ani odvolací súd
neprihliadal.

Odvolací súd preto jednoznačne bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti dospel k záveru, že práve a len

obžalovaný sa priamym úmyslom spôsobom a za okolností uvedených v napadnutej skutkovej vete,
dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného a inému úmyselne
ublížil na zdraví, čím spáchal prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v
jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Závažnosťoboch prečinov je vysoká, pretože obžalovaný útočil vlastne bezdôvodne, opakovane a bezohľadne voči
dvom osobám, a to aj po tom, čo sa títo dostali do bezpečia cudzieho motorového vozidla, na ktoré tiež
útočil. Spôsobil, najmä poškodenému E. závažné poranenia, spojené s výraznou bolestivosťou. Morálne

odsúdenie si zaslúži aj tá skutočnosť, že obžalovaný útočil na pôvodne priateľskom stretnutí a útočil
proti svojim kamarátom, bez toho, aby bol nejakým zásadnejším spôsobom nejakou obeťou fyzického či
psychického útoku. Tento záver zodpovedá zásadám hodnotenia dôkazov i princípu prezumpcie neviny,
na ktoré odvolateľ teoreticky i judikatúrou poukazoval.

Podľa § 34 ods.1, 2, 3, 4 Trestného zákona v znení platnom a účinnom od 06.08.2024, trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno
uložiťlentakýdruhtrestualenvtakejvýmere,akojetoustanovenévtomtozákone,pričomtentozákonv
osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa,

tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy,
na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie
škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako

aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový
prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu
náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku
tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný

trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods.
4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov
Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb

poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu.

Obžalovaný má v lustrácii Centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov osem priestupkov, z
toho jeden proti občianskemu spolunažívaniu spáchaný v roku 2024, šesť priestupkov na úseku cestnej
dopravy z roku 2020, 2021, 2022, 2023, 2024 jeden priestupok proti majetku z roku 2024, teda po

predmetnom skutku spáchal obžalovaný dva priestupky, resp. tri s tým, že jeden priestupok proti majetku
bol v spojitosti s predmetným konaním, a to poškodením cudzieho osobného motorového vozidla. Nemá
záznamy v odpise z Registra trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Pri rozhodovaní o treste treba uviesť, že okresný súd ukladal trest v rámci zákonnej trestnej sadzby,

svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a pri absencii odvolania do trestu zo strany prokurátora v neprospech
obžalovaného, odvolací súd nemal dôvod do uloženej výmery trestu odňatia slobody zasahovať.

Po zhodnotení hľadísk uvedených v § 34 Trestného zákona, aj odvolací súd dospel k záveru, že v súlade
so záujmom na generálnej a individuálnej prevencii, no i zásadou uvedenou v § 2 ods. 2 Trestného

poriadku, je trest uložený okresným súdom vo všetkých výrokoch plne odôvodnený, zákonný, primeraný
aspravodlivý.Bolotedanevyhnutnépotvrdiťajzákonnosťvýrokuotreste,nakoľkookresnýsúdzohľadnil
tak pri druhu, ako aj výmere trestu odňatia slobody, vrátane ďalších výrokov o treste, všetky všeobecné
aj individuálne zásady platné pre ukladanie trestov a uložený trest zahrňujúci jeho jednotlivé výroky
bol ukladaný v rámci zákonnej trestnej sadzby. Probačný dohľad s uloženým obmedzením bude zjavne

na prospech obžalovaného, keďže bude takto účinnejšie kontrolovaný, ako sa vyhýbať zneužívaniu,
najmä alkoholu.

Možno vytknúť okresnému súdu len to, že výrok o treste neurčito uvádza obidve ustanovenia trestných
činov, keďže pri úhrnom treste sa uvádza len najprísnejší z nich. Neuvádza sa ani § 46 Trestného zákona

o všeobecnej výmere trestu odňatia slobody, ale aplikuje sa konkrétna trestná sadza a jej výpočet, čo
ale okresný súd reálne urobil. Išlo teda v tomto smere o nepodstatné formálne chyby výroku o treste
a tak nebolo potrebné len preto do tohto výroku zasahovať. Je vecne správny a okresným súdom bol
riadne odôvodnený.Nakoľko ani výrokom o ochrannom opatrení, ani výrokom o náhrade škody nemožno nič zásadného
vytknúť, odvolanie obžalovaného odvolací súd zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.