Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. február 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/4/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119328113
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:6119328113.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, C.
XXXX/XXX, XXX XX D., zastúpeného Mgr. Otom Salokym, advokátom, Hlavná 94, 080 01 Prešov, proti
žalovanému:B.E.B.,nar.XX.X.XXXX,F.G.XX,XXXXXH.,I.,ozaplatenie17.500eurspríslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 13C/53/2019-98 zo dňa 28.11.2025,

takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

III. Vracia vec súdu prvej inštancie na rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho

opatrenia zo dňa 04.12.2020.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým uznesením rozhodol takto:
,,Vyhlasuje, že n e m á p r á v o m o c vo veci konať a konanie zastavuje.

Náhradu trov konania stranám nepriznáva.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle všeobecného ustanovenia čl. 4 ods. 1
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a
o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) (ďalej
len „Nariadenie Brusel I bis“, alebo len „Nariadenie“), ktoré má prednosť pred zákonmi SR, ak nie
je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na

ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Uvedené nariadenie v medziach svojej
pôsobnosti teda zakotvuje zásadu, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného,
čo má osobitný význam najmä pri veciach s tzv. cudzím prvkom, pri ktorých majú strany bydlisko v
rôznych členských štátoch EÚ, prípadne zvažujú, že by sa so svojim sporom obrátili na súdy iného (než
svojho domovského) členského štátu EÚ, nakoľko v opačnom prípade (sporov bez cudzieho prvku - pri
zhode bydliska oboch strán sporu a miesta ich žaloby v jednom štáte) je (by bola) otázka posudzovania

medzinárodnej právomoci súdov toho istého členského štátu EÚ bez významu a (v súlade s Nariadením)
založená vnútroštátnou úpravou.

3. Konštatoval, že v danom prípade je cudzí (medzinárodný) prvok daný tým, že žalovaný má podľa
zistení súdu bydlisko v I. G. J. a žalobca svoj nárok uplatnil pred súdom v SR. V oboch prípadoch ide
o členské štáty EÚ, v ktorých sa uplatňuje Nariadenie, a preto bolo potrené posúdiť, či má tamojší súd

medzinárodnú právomoc podľa Nariadenia, ktoré má byť aplikované. Z hľadiska teritoriálnej a časovej
pôsobnosti je zrejmé, že Nariadenie sa vzťahuje na oba zmluvné štáty, I. G. J., ako aj Slovenskúrepubliku. Splnená je i podmienka vecnej pôsobnosti Nariadenia, pretože ide o peňažný spor z dohody o
urovnaní uzavretej podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j. občiansku vec v zmysle článku 1 ods.
1 Nariadenia. Medzinárodnú súdnu právomoc v danej veci pritom pri nedostatku osobitnej právomoci

treba posudzovať v zmysle všeobecného ust. čl. 4 ods. 1 Nariadenia podľa bydliska žalovaného, ktoré
ukladá žalobcovi povinnosť uplatňovať svoj nárok na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaný
bydlisko.

4. Súd prvej inštancie poukázal na čl. 62 Nariadenia, v zmysle ktorého otázku bydliska procesný súd

posudzuje podľa svojho vnútroštátneho práva. Podotkol pritom, že obsah pojmu „bydlisko“, ako ho
používa civilný sporový poriadok, alebo zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nie je
totožný s obsahom pojmu „trvalý pobyt“, ktorý používajú predpisy správneho práva upravujúce evidenciu
obyvateľov. Bydliskom fyzickej osoby sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom daná osoba býva
s úmyslom trvale sa tam zdržiavať. Je to miesto, kde má osoba svoj byt, rodinu, popr. kde pracuje, ak
tam aj býva. Je to teda miesto dlhodobého faktického pobytu fyzickej osoby v spojení s jej úmyslom

zdržiavať sa tam trvalo, resp. dlhodobo.

5. Z vyjadrení žalovaného, ním predložených dokladov, úspešného doručenia výzvy súdu na v záhlaví
uvedenúadresupobytužalovanéhovI.G.J.,akoajzisteníupomínaciehosúduprvejinštanciezlustrácie
žalovaného v registri obyvateľov SR (o jeho prihlásení na trvalý pobyt v I.) pritom vyplynulo, že žalovaný

v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko ako miesto, kde sa zdržuje s úmyslom zdržiavať sa trvale,
na území Slovenskej republiky nemá. S prihliadnutím na všetky vykonané zistenia je naopak zrejmé,
že žalovaný mal v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko na území I., ktorého je štátnym občanom,
kde je prihlásený na trvalý pobyt a býva, a odkiaľ aj namietol absenciu právomoci tunajšieho súdu. Na
vecnú stránku podanej žaloby a vyjadrenie žalobcu k jeho námietkam, okrem podaného odporu, ktorý

musel vecne odôvodniť, a námietky nedostatku právomoci súdu, pritom doposiaľ nijako nereagoval a
konania sa nezúčastnil.

6. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že Nariadenie vo všetkých svojich
ustanoveniach, a to i tých, ktoré sa týkajú súdnej právomoci, smeruje k zachovaniu práva žalovaného

účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene i právo byť žalovaný pred
vhodným súdom. Tým je v zmysle všeobecnej právomoci podľa čl. 4 Nariadenia súd štátu, v ktorom
má žalovaný bydlisko. Konanie na súde členského štátu proti osobe, ktorej bydlisko sa nachádza v
inom členskom štáte, zjavne tento princíp porušuje. Na posúdenie, či má žalovaný bydlisko v členskom
štáte, na ktorého súd bola podaná žaloba, je rozhodujúci právny poriadok tohto štátu. Tento súd určí, či

žalovaný má v danom členskom štáte podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku bydlisko (článok
62 ods. 1 Nariadenia). Žalovaný má bydlisko v inom členskom štáte (v I. G. J.), kde si aj riadne preberá
písomnosti, odkiaľ zaslal odpor proti platobnému rozkazu ako aj námietku nedostatku právomoci súdu.
Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaný nemal v čase začatia konania v Slovenskej republike
bydlisko ako miesto, kde by sa zdržiaval s úmyslom sa zdržiavať trvalo. Následne aplikujúc ustanovenie

článku 62 ods. 2 Nariadenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný mal v čase začatia konania
bydlisko v I. G. J., ktorej je navyše aj štátnym občanom.

7. Vzhľadom na to súd prvej inštancie pre nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky v tejto veci v
zmysle článku 26 ods. 1 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc v tejto právnej veci konať, a s poukazom

na ust. § 9 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) konanie zastavil.

8. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
a), b) a h) CSP. Žalobca považuje napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie za predčasné, arbitrárne
a vydané na základe nesprávnej aplikácie hmotnoprávnych aj procesnoprávnych predpisov na predmet

konania a s ohľadom na obsah súdneho spisu.

9. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať a konanie zastavil po viac
ako 6 rokoch od začatia konania, keď akceptoval po takom čase námietku žalovaného, že je už štátnym
občan G. a v čase začatia konania mal už trvalé bydlisko a obvyklý pobyt v G.. Súd konanie zastavil s

poukazom na čl. 4 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis na čl. 26 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis. S ohľadom na
súčasný stav konania a obsah súdneho spisu, postup súdu prvej inštancie nebol správny a neobstojí.
Namietal, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy všetky okolnosti prejednávanej veci, pri rozhodovaní
vzal do úvahy nekriticky iba poukaz žalovaného na to, že žije v inom štáte, na základe čoho vyvodilpredčasný záver, že nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť, pričom aj súdom zvolený výklad čl. 26
ods. 1 Nariadenia Brusel I bis s ohľadom na obsah podaní žalovaného je nesprávny.

10. Žalobca uviedol, že dobromyseľne uplatnil svoj nárok na zaplatenie sumy žalobou v upomínacom
konaní, nakoľko nemal vedomosť, ale ani nebolo možné očakávať, že by mal vedomosť o občianstve
žalovaného, alebo o jeho trvalom pobyte, najmä ak predžalobnú výzvu z adresy v K. žalovaný prevzal.

11. Poukázal na to, že v podanom odpore sa žalovaný v prvom rade bránil nad rámec popretia nároku

žalobcu argumentačne a vágne aj skutkovými tvrdeniami, dokonca navrhol dokazovanie výsluchom
svedkov, a až záverom iba poukázal na to, že už je občanom G. (čo nepreukázal), a že tam má mať aj
trvalý pobyt. Ba dokonca v odpore žalovaný uviedol „Preto žiadam o prejednanie daného platobného
rozkazu a predvolanie svedkov“ Žalovaný teda požiadal slovenský súd, aby vo veci konal, a jeho
obranou sa zaoberal. Za daných okolností neobstojí tvrdenie a záver súdu prvej inštancie, že žalovaný
sa nezúčastnil konania, pretože zjavne sa žalobnému nároku žalobcu pokúšal aj argumentačne brániť, a

teda sa na konaní už prvým úkonom aktívne zúčastňuje. V podanom odpore iba poukázal na svoj status
a bydlisko, výslovnú námietku nevzniesol. V konečnom dôsledku, upomínací súd aj následne vo veci
konal a vec postúpil súdu prvej inštancie. Teda upomínací súd akceptoval, že žalovaný sa na konaní
zúčastňuje, v zmysle čl. 26 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis. Až v podaní zo dňa 08.11.2019, súdu prvej
inštancie doručenom dňa 13.11.2019, žalovaný namietol, že konať má iný súd, teda nie pri prvom úkone,

ktorý mu svedčal už v upomínacom konaní. Tu neobstojí argument súdu, že z povahy veci sa žalovaný v
podanom odpore musel vecne vyjadriť. Je zjavné, že podaným odporom sa žalovaný v konaní zúčastnil
nad rámec námietky právomoci súdu, aj keby sa k nej došlo výkladom a bola by dôvodná.

12. Z pohľadu žalobcu, ktorý sa o podaní žalovaného zo dňa 08.11.2019 dozvedel až dňa 17.12.2025,

kedy až bolo toto podanie doručené právnemu zástupcovi žalobcu, naraz s napadnutým zastavujúcim
uznesením, postup a obrana žalovaného v jeho podaní zo dňa 08.11.2019 je v rozpore s čl. 5 Základných
princípov CSP, ako aj samotná zmena trvalého bydliska v procese krátko pred podaním žaloby.
Navyše to, že súd prvej inštancie doručil žalobcovi predmetné podanie žalovaného zo dňa 08.11.2019
po viac ako 6 rokoch, a až spolu so zastavujúcim uznesením, je podľa žalobcu zjavným nesprávnym

procesným postupom, ktorý znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu žalobcovho práva na spravodlivý proces, pretože o uvedenom podaní
žalobca nevedel, nemohol sa voči nemu pred rozhodnutím súdu argumentačne brániť. Pritom žalobca
nijako doteraz nenapádal celkom neadekvátnu lehotu, počas ktorej súd nijako nekonal, pričom ak vôbec,
tak rozhodnutie súdu o tom, že nemá právomoc konať, malo byť bezodkladné, avšak zjavne nebolo.

Žalobcanevyužilžiadenprostriedokobvyklejnápravynečinnostisúduojehožalobe,nadrámecurgencií,
aby súd konal. Podanie žalovaného z 08.11.2019 ani doteraz nie je sprístupnené v elektronickom
súdnom spise v tejto veci.

13.Namietaltaktiež,ženapadnutéuznesenieneobstojíajztohodôvodu,žeodpodaniažalobysazmenil

rozsah predmetu konania, uplatnený nárok, čo súd pri rozhodovaní celkom opomenul. Podaním zo dňa
04.12.2020 sa žalobca v konaní domáhal nariadenia zabezpečovacieho opatrenia k nehnuteľnostiam
žalovaného, na čo súd prvej inštancie nijako nereflektoval, žalobcu ani len nevyzval na úhradu súdneho
poplatku za návrh, nieto aby zabezpečovacie opatrenie nariadil. Podaním zo dňa 17.01.2024 žalobca
predložil súdu kolok na úhradu súdneho poplatku za návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia,

ani vtedy však súd o ňom nekonal a s týmto nárokom sa nijako nevysporiadal ani v napadnutom
uznesení. Pritom uplatnený nárok na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zjavne sám osebe by
zakladal právomoc súdu podľa Čl. 35 Nariadenia Brusel I bis, a s ohľadom na to, že takýto nárok
žalobcom uplatnený v konaní bol a je, tak nemožno považovať zastavujúce uznesenie za správne a
zákonné, pretože za danej procesnej a skutkovej situácie neboli splnené procesné podmienky na to,

aby konanie bolo zastavené.

14.Nazákladeuvedenéhojepodľažalobcuzrejmé,žesúdprvejinštanciesaprirozhodovanínezaoberal
dostatočne svojou právomocou v intenciách ust. čl. 5 ods. 1 Nariadenia a čl. 35 Nariadenia Brusel I bis, a
teda vec nesprávne právne posúdil, najmä keď čl. 26 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis nesprávne aplikoval

na podaný odpor žalovaného a následne konanie zastavil až v čase, keď žalobca uplatnil nárok na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Zastavením konania tak dostal súd žalobcu do situácie právnej
neistoty a majúcej charakter „denegatio iustitiae“, odoprel žalobcovi právo na prístup k súdu a na súdnu
ochranu, a to po 6 rokoch nečinnosti. Po 6 rokoch od podania žaloby by sa žalobca mal domáhať svojhonároku pred súdom iného štátu, hoci nie sú splnené podmienky na to, aby o jeho žalobe nekonal a
nerozhodol meritórne slovenský súd.

15. Navyše súd prvej inštancie nezobral do úvahy špecifikum právneho vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným, založeného zmluvou, dohodou o urovnaní, z ktorej jednoznačne vyplýva, že pôvodný nárok
mal základ vo vlastníctve nehnuteľností a súvisel s vlastníctvom a investíciami do nehnuteľností, a teda
právomoc súdu na konanie by bolo možné založiť prípadne aj na iných ustanoveniach Nariadenia, napr.
na čl. 8 bode 4. Nariadenia Brusel I bis. Takýmto skúmaním svojej právomoci sa však súd prvej inštancie

vôbec nezaoberal, z napadnutého uznesenia to vôbec nevyplýva.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené sú dané dôvody pre zrušenie napadnutého uznesenia v celom rozsahu
pre naplnenie všetkých žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov, a preto žalobca navrhol a žiadal, aby
odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie v oboch výrokoch a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

17. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie postupoval
správne, keď sa zaoberal svojou právomocou a konanie zastavil pre jej nedostatok. Podľa čl. 4
Nariadenia Brusel I bis sa osoby s bydliskom v členskom štáte žalujú na súdoch tohto štátu.
Rozhodujúcim kritériom je bydlisko žalovaného v zmysle nariadenia, nie jeho štátne občianstvo ani

evidovaný trvalý pobyt podľa vnútroštátneho práva.

18. Uviedol, že jeho centrum životných záujmov sa dlhodobo nachádza v G. J. I.. Od roku 1999 tam žije
a pracuje a je zamestnaný na plný a trvalý pracovný úväzok. Od roku 2014 tam s ním trvalo žije aj jeho
manželka a ich deti, ktoré sú viazané na školský systém v I.. Jeho staršia dcéra, narodená v roku XXXX,

je osobou so zdravotným postihnutím (ZŤP) a vyžaduje si trvalý dohľad. Táto skutočnosť objektívne
vylučuje možnosť, aby mal reálny, pravidelný alebo dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky. Z
uvedeného je zrejmé, že jeho pobyt v I. je nielen formálny, ale aj faktický a trvalý, čo vylučuje záver
o jeho bydlisku na území Slovenskej republiky.

19. Tvrdenie žalobcu, že nemal vedomosť o jeho pobyte v I., považuje žalovaný za nepravdivé.
Žalobca o jeho pobyte v I. vedel dlhodobo, minimálne od roku 2000, čo potvrdzuje jeho osobná
návšteva u neho v I. v minulosti ako aj skutočnosť, že túto okolnosť v minulosti vedome zohľadňoval pri
svojich podnikateľských aktivitách. Skutočnosť, že prevzal korešpondenciu na adrese v K., je náhodná
a súvisí výlučne s tým, že ide o korešpondenčnú adresu a zároveň adresu rodičov jeho manželky,

ktorých navštevujú príležitostne. Táto okolnosť nemôže zakladať ani domnienku jeho bydliska na
území Slovenskej republiky. Judikatúra dlhodobo zdôrazňuje, že pri posudzovaní obvyklého pobytu
je rozhodujúci skutočný stav a centrum životných záujmov účastníka, nie formálne alebo náhodné
okolnosti, ako je príležitostné preberanie pošty. Otázka jeho občianstva je pre určenie právomoci podľa
nariadenia irelevantná.

20. Pokiaľ žalobca namieta nesprávnu aplikáciu čl. 26 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis, tak s týmto
tvrdením nesúhlasí. K založeniu právomoci podľa tohto ustanovenia dochádza len vtedy, ak sa žalovaný
zúčastní konania vo veci samej bez toho, aby namietal nedostatok právomoci. V danom prípade k takejto
situácii nedošlo a súd prvej inštancie nepochybil, keď právomoc neskonštatoval. Odkazy žalobcu na

čl. 35 Nariadenia Brusel I bis (zabezpečovacie opatrenia) ani na čl. 8 bod 4 Nariadenia Brusel I bis
nezakladajú právomoc súdu na rozhodovanie o veci samej a so zastavením konania pre nedostatok
právomoci vecne nesúvisia. Tieto ustanovenia nemôžu spätne legitimizovať konanie pred súdom, ktorý
na rozhodovanie o veci samej nemá právomoc.

21. Žalobca v odvolaní nesprávne vyvodzuje záver o založení právomoci súdu z toho, že sa v
upomínacom konaní vyjadril k podstate uplatneného nároku. Tento záver je právne nesprávny a
vychádza z nepochopenia účelu a povahy upomínacieho konania. Upomínacie konanie je osobitným,
zjednodušeným a prevažne formálnym procesným postupom, ktorého účelom je rýchle vydanie
platobnéhorozkazuvprípadoch,vktorýchsanepredpokladásporovecsamu.Nejdeokonanie,vktorom

by súd skúmal svoju medzinárodnú právomoc v plnom rozsahu, ani o konanie, v ktorom by sa účastník
mohol kvalifikovane brániť voči uplatnenému nároku so všetkými procesnými dôsledkami. Vyjadrenie
žalovaného v upomínacom konaní nemožno považovať za „vstup do konania vo veci samej“ v zmysle
čl. 26 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis. K založeniu právomoci podľa tohto ustanovenia dochádza výlučnevtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania pred súdom, ktorý by inak právomoc nemal, a nepodá námietku
nedostatku právomoci pri prvom procesnom úkone, ktorý mu to umožňuje.

22. V danom prípade námietku nedostatku právomoci uplatnil bezodkladne po tom, ako bola vec
postúpená na všeobecný súd a začalo sa riadne sporové konanie. Nemožno preto žalovanému vytýkať,
že túto námietku neuplatnil už v štádiu upomínacieho konania, ktoré na to svojou povahou ani účelom
nie je určené. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa mýli, ak tvrdí, že svojím postupom v upomínacom
konaní založil právomoc slovenského súdu alebo sa jej mlčky podrobil. Takýto výklad by bol v rozpore

s účelom čl. 26 Nariadenia Brusel I bis, ako aj so zásadou právnej istoty.

23. Zastavenie konania pre nedostatok právomoci nepredstavuje odopretie spravodlivosti (denegatio
iustitiae). Ide o zákonný následok nesprávne zvoleného procesného postupu žalobcu, ktorý si bol
vedomý bydliska žalovaného v inom členskom štáte. Skutočnosť, že žalobca po dlhšom čase nemôže
pokračovať v konaní pred slovenským súdom, nemôže ísť na ťarchu žalovaného ani zakladať právomoc

súdu,ktorápodľanariadeniadanánieje.Rovnakoplatí,žeúčastníkkonanianemôžeprofitovaťzosvojho
vlastného procesného pochybenia, najmä ak dôsledky tohto pochybenia vyplývajú výlučne z nesprávne
zvoleného procesného postupu.

24. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

25. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní vzhľadom na
včas podané odvolanie žalobcu preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v
zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP

a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu.

26. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd uvádza, že procesné
podmienky (podmienky konania) definuje samotný Civilný sporový poriadok (§ 161 ods. 1) ako
podmienky,zaktorýchmôžesúdkonaťarozhodnúť.Teóriacivilnéhoprávaprocesnéhorozoznávavecné

procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania – t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie
poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu [právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu
– vada tejto podmienky je však reglementovaná samostatne v ust. § 365 ods. 1 písm. c)], procesné
podmienky na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné
zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne

procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia
procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania (MOLNÁR,
Peter. § 365 [Odvolacie dôvody]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana,
MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1389–1390, marg. č. 2.).

27. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky„).

28. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví

29. Podľa článku 4 bod 1 Nariadenia Brusel I bis ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s
bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto
členského štátu.

30. Podľa článku 26 bod 1 Nariadenia Brusel I bis okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach
tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto
kritérium sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak
má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.

31. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom
štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že
nemá právomoc, pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.32. Podľa článku 62 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte,
na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.

33. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným dňa
09.07.2019 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť sumu 17.500,- eur s príslušenstvom.
Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 25.07.2019 platobný rozkaz sp.zn. 6Up/862/2019, voči ktorému
podal žalovaný vecne odôvodnený odpor. Vzhľadom na to, že žalobca po podaní odporu žalovaným

podal návrh na pokračovacie v konaní, Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec súdu prvej inštancie
ako miestne príslušnému na prejednanie tejto veci. Žalovaný podaním zo dňa 08.11.2019 namietal
právomoc slovenského súdu na prejednanie veci v zmysle čl. 4 Nariadenia Brusel I bis, načo následne
súd prvej inštancie zastavil konanie.

34. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil predmetné konanie ako konanie s cudzím prvkom z dôvodu,

že žalovaný má bydlisko v inom členskom štáte (I. G. J.). Ex offo skúmal svoju právomoc vo veci
konať ako jednu zo základných podmienok konania podľa § 161 ods. 1 CSP. Medzi neodstrániteľné
nedostatky procesných podmienok, ktorých existencia má vždy za následok zastavenie konania, patrí
aj nedostatok právomoci súdu vec prejednať a rozhodnúť. Samotná právomoc sa všeobecne posudzuje
ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v tomto prípade súdu, riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené

do jeho kompetencie. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov v ustanoveniach § 3 tak, že
súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Podľa článku 7 ods. 2 druhej vety Ústavy SR právne záväzné
akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Relevanciu majú najmä nariadenia Rady EÚ týkajúce sa právomoci, ktoré sa aplikujú v prípade, ak

sa nepoužije medzinárodná zmluva, ktorá nekoliduje s pôsobnosťou priamo aplikovateľnej európskej
normy.

35. Podľa článku 4 bod 1 Nariadenia Brusel I bis sa osoby žalujú na území členského štátu, kde má
žalovaný bydlisko, výnimkou je, ak sa žalovaný zúčastní konania na inom súde vyjmúc to, ak sa zúčastní

konania iba preto, aby namietol absenciu právomoci. Neúčasť žalovaného, a teda neochotu podriadiť sa
právomoci iného členského štátu možno posudzovať až potom, čo sa žalovanému vytvoria podmienky
na to, aby mal možnosť dozvedieť sa, že proti nemu bola podaná žaloba a že sa s ním vedie konanie. Ak
súd potom, čo prijal žalobu, dospeje k záveru, že nejde o prípad výlučnej právomoci, musí žalobu alebo
rovnocennú písomnosť doručiť žalovanému s výzvou na vyjadrenie. (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 13.

júla 1995 vo veci C-474/93 Hengst Import BV proti D. H. B., A., P.).

36. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že jeho právomoc nemohla byť
založenánaustanoveníčl.26ods.1NariadeniaBruselIbis,tedaaktívnouúčasťoužalovanéhovkonaní,
ako namietal žalobca v odvolaní, pretože pod účasťou v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie vecné

vyjadrenie k žalobe (obrana proti žalobe) bez toho, aby bol namietaný nedostatok právomoci. Žalovaný
sa nezúčastnil konania, keď písomným podaním zo dňa 08.11.2019 vzniesol námietku právomoci
v súlade s čl. 26 bod 1 Nariadenia Brusel Ia, v ktorej namietal absenciu právomoci slovenského súdu
konať v tejto veci. Odôvodnil ju tým, že nie je občanom Slovenskej republiky a jeho trvalé bydlisko
je v Spolkovej republike Nemecko, žiadal súd podľa článku 4 Nariadenia I bis, aby predmetnú žalobu

zamietolzdôvodu,žepredmetnážalobamalabyťpodanánasúdevNemecku.Týmtopodanímžalovaný
namietal absenciu právomoci slovenského súdu bez toho, aby sa konania zúčastnil.

37.Pokiaľžalobcanamieta,žežalovanýsazúčastnilkonaniapodľačlánku26bod1prvávetaNariadenia
Brusel I bis už podaním odporu voči platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.

6Up/862/2019 zo dňa 25.07.2019, v ktorom sa argumentačne bránil voči žalobnému nároku, odvolací
súd považuje túto odvolací námietku za nedôvodnú.

38. V prvom rade sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalovaný musel svoj odpor
vecne odôvodniť podľa § 267 ods. 1 CSP, aby dosiahol zrušenie platobného rozkazu. Upomínacie

konanie je osobitným, zjednodušeným a prevažne formálnym procesným postupom, ktorého účelom je
rýchle vydanie platobného rozkazu v prípadoch, v ktorých sa nepredpokladá spor o vec samú. Nejde
o konanie, v ktorom by súd skúmal svoju medzinárodnú právomoc v plnom rozsahu, ani o konanie,v ktorom by sa účastník mohol kvalifikovane brániť voči uplatnenému nároku so všetkými procesnými
dôsledkami.

39. V druhom rade odvolací súd analogicky poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-144/12,
Goldbet Sportwetten GmbH proti U. F., v ktorom Súdny dvor zodpovedal nastolenú prejudiciálnu otázku,
a to či odpor proti európskemu platobnému rozkazu, v ktorom nebol namietaný nedostatok právomoci
súdu členského štátu pôvodu, sa považoval za zúčastnenie sa na konaní v zmysle článku 24 nariadenia
č. 44/2001, pokiaľ sa v tomto odpore neuviedli dôvody týkajúce sa merita veci. Súdny dvor na predmetnú

otázku odpovedal tak, že článok 6 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s článkom 17 tohto nariadenia
sa má vykladať v tom zmysle, že odpor podaný proti európskemu platobnému rozkazu, v ktorom nie je
namietaný nedostatok právomoci súdu členského štátu pôvodu, nemožno považovať za zúčastnenie sa
na konaní v zmysle článku 24 nariadenia č. 44/2001, a že v tejto súvislosti nie je relevantná okolnosť,
že žalovaný v predloženom odpore uviedol dôvody týkajúce sa merita veci.

40. Preto odvolací súd konštatuje, že i keď žalovaný vo svojom odpore proti platobnému rozkazu uviedol
skutočnosti tykajúce sa merita veci, podaním odporu bez namietania nedostatku právomoci súdu prvej
inštancienemožnokonštatovať,žesažalovanýzúčastnilkonaniapodľačl.26ods.1prvávetaNariadenia
Brusel I bis v tejto veci.

41. Podľa čl. 8 ods. 4 Nariadenia Brusel I bis osobu s bydliskom na území členského štátu možno
tiež žalovať vo veciach súvisiacich so zmluvou, ak žalobu možno spojiť so žalobou proti tomu istému
žalovanému vo veciach vecných práv k nehnuteľnosti, na súde členského štátu, na území ktorého sa
majetok nachádza.

42. Pokiaľ žalobca v závere svojho odvolania namietal, že súd prvej inštancie pri posúdení právomoci
súdu SR nezohľadnil špecifikum právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného zmluvou,
dohodou o urovnaní, z ktorej jednoznačne vyplýva, že pôvodný nárok mal základ vo vlastníctve
nehnuteľností a súvisel s vlastníctvom a investíciami do nehnuteľností, teda právomoc mohla byť
založená napr. na čl. 8 ods. 4 Nariadenia I bis, tak ani túto odvolaciu námietku žalobcu nepovažoval

odvolací súd za dôvodnú. Žalobca netvrdil, že by už vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorá sa týka dohody
o urovnaní, podal skôr žalobu na súd SR (k. ú D. na LV XXXX), ako sa to uvádza v čl. 8 ods. 4 Nariadenia
Brusel I bis. Preto nie je možné založiť právomoc súdu SR na základe tohto článku Nariadenia.

43. K námietke žalobcu, že mu súd prvej inštancie doručením vyjadrenia žalovaného zo dňa 08.11.2019

až spolu s uznesením o zastavení konania znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a teda sa nemohol argumentačne
brániť odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký
závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu,
ktoréjejposkytujúpredpisyupravujúcecivilnýproces.Oprocesnúvadu,ktorámázanásledoknesprávny

procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

44. Odvolací súd prisvedčuje žalobcovi, že na súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalovaného zo dňa

08.11.2019 s prílohami spoločne s uznesením o zastavení konania zo dňa 28.11.2025, o čom svedčí
súdna doručenka medzi č.l. 105 a 106 súdneho spisu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že zo
strany súdu prvej inštancie nedošlo k takému porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, že to malo
za následok znemožnenie realizácie jeho procesného práva vyjadriť vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného
v jeho vyjadrení zo dňa 08.11.2019. Podaním odvolania stále žalobca mohol namietať závery súdu prvej

inštancie v napadnutom uznesení vychádzajúce z vyjadrenia žalovaného zo dňa 08.11.2019 ohľadne
nedostatku právomoci súdu SR podľa čl. 4 Nariadenia Brusel I bis, pričom odvolací súd sa vyporiadal
s námietkami žalobcu.

45. Po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu odvolací súd konštatuje, že nezaznamenal žiadne

pochybenie v právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku súdom prvej inštancie, ktorý dospel
k správnemu právnemu záveru o nedostatku právomoci súdu Slovenskej republiky v tejto veci konať,
čoho dôsledkom je zastavenie konania o žalobe žalobcu. Zastavenie konania pre nedostatok právomocinepredstavuje odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae) voči žalobcovi. Preto postupom podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne.

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP

v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

47. Podľa čl. 35 Nariadenia Brusel I bis na súdy členského štátu možno podať návrh na vydanie

predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto
členského štátu, aj keby mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.

48. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v priebehu konania podaním zo dňa 04.12.2020 podal návrh na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ktorým žiadal zriadiť k ním špecifikovaným nehnuteľnostiam

vo vlastníctve žalovaného záložné právo v prospech žalobcu, a to za účelom zabezpečenia jeho
pohľadávky z dohody o urovnaní zo dňa 22.02.2019 vo výške 17.500,- eur s príslušenstvom (č.l. 81-90
spisu).

49. Odvolací súd poukazuje na to, že čl. 35 Nariadenia Brusel I bis reguluje vydávanie predbežných

opatrení vrátane ochranných opatrení v prípade, ak ich má vydať súd členského štátu, ktorý nemá
právomoc rozhodovať vo veci samej. V zmysle rozhodovacej praxe Súdneho dvoru EÚ je predbežné
opatrenie možné vydať aj v prípade, že vo veci samej má súd iného členského štátu výlučnú právomoc
v zmysle čl. 24 Nariadenia Brusel I bis.

50. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa doposiaľ vôbec nevysporiadal s návrhom žalobcu
na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zo dňa 04.12.2020, pričom predbežné opatrenie je podľa
čl. 35 Nariadenia Brusel I bis možné vydať aj v prípade, že vo veci samej má súd iného členského
štátu výlučnú právomoc v zmysle čl. 24 Nariadenia Brusel I bis. Preto odvolací súd vrátil vec súdu prvej
inštancie, aby bez zbytočného odkladu rozhodol o návrhu žalobcu s tým, že posúdi v prvom rade svoju

právomoc na rozhodovanie o ňom.

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).