Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2026

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520202354
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2026:3520202354.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Eriky Zajacovej a sudcu Mgr. Mareka Anovčina v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou AKNP LEGAL, s.r.o., so sídlom v Partizánskom,
Moyzesova 471/1, IČO: 57 187 894, proti žalovanému: ContiTech Vibration Control Slovakia s.r.o.,
so sídlom Gumárenská 395/19, Dolné Vestenice, IČO: 36 322 792, zastúpenému JUDr. Alenou
Pečenkárovou, advokátkou so sídlom v Partizánskom, Pažiť 188,o určenie choroby z povolania,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. októbra 2023, č. k.
NM-10Cpr/56/2020-367, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že
nímšpecifikovanéochoreniakostí,kĺbov,šliachanervovokončatín,ktorýmitrpí,súchorobouzpovolania
v zmysle položky č. 29 prílohy č. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval po zrušení predchádzajúceho vyhovujúceho rozhodnutia pre jeho
nedostatočné odôvodnenie. Vec právne posúdil principiálne podľa § 195 ods. 4 Zákonníka práce, podľa
ktorého za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého
zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých
vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych
predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich
uvedených.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca bol ako zamestnanec v pracovnom
pomere u žalovaného v období 21.01.2008 až 05.06.2015. Ohľadom náplne práce žalobcu súd prvej
inštancie konštatoval, že keď žalobca nastúpil do práce, bol zdravotne spôsobilý vykonávať prácu lisiara.
U žalovaného sa vyrábali gumené výrobky, pričom najmä na stroji DESMA 272, na ktorom žalobca
pracoval, sa vyskytovali závady a poruchy, ktoré boli dlhodobého charakteru a ktoré spôsobovali, že
žalobca musel pracovať v predklone a pri svojej práci potreboval kovovú tyč a gumené kladivo na

vykyvovanie výliskov z formy. Tieto skutkové závery zistil súd prvej inštancie z výsluchu žalobcu a
svedkov, ktorý boli kolegami žalobcu, ale aj nepriamo, keď v dôsledku poruchovosti stroja bola znížená
norma výrobkov na jednej smene, resp. ak bol stroj v oprave, považovalo sa to za prestoj na strane
zamestnávateľa. Do úvahy vzal súd prvej inštancie aj skutočnosť, že samotný stroj sa upravoval, čodokazovalo jeho poruchovosť, ale bez povšimnutia neponechal ani skutočnosť, že žalobca sa písomne
domáhal, aby sa do pracovného postupu dala aj práca s tyčou a gumeným kladivom, s čím súhlasil
žalobcov priamy nadriadený.

4. Čo sa týka skutkových zistení ohľadom zdravotného stavu žalobcu súd prvej inštancie považoval
za nesporné, že žalobca mal v čase rozhodnutia chorobu z dlhodobého nadmerného jednostranného
zaťaženia končatín - choroby šliach, šľachových pošiev a svalových úponov z nadmerného preťaženia.
Táto diagnóza bola podľa súdu prvej inštancie potvrdená aj ošetrujúcim lekárom žalobcu E. F. F., ktorý

uviedol, že v r. 2016 žalobca podstúpil operáciu ľavého ramena a v r. 2017 bol vyšetrený podľa ich
záznamov aj ortopédom. V júni 2017 sa zistila diskrepancia medzi ľavým ramenom v súvislosti s jeho
pohybovým aparátom. Až po operácii zistili, že zdravotný stav žalobcu je horší ako predpokladali na
základe ich doterajších vyšetrení. Podľa E. F. žalobca po operácii spĺňal 2. stupeň poškodenia, a
preto aj požiadali, aby sa vykonala hygiena na pracovisku. E. F. nepredpokladal, že žalobca mal 2.
stupeň poškodenia už dňa 05.06.2015, kedy bol ukončený pracovný pomer so žalovaným, nakoľko dňa

20.10.2015 robili MR-ko s negatívnym výsledkom. Čo sa týka hygienickej kontroly na pracovisku, tú
vykonal Regionálny úrad verejného zdravotníctva Prievidza a vo svojom stanovisku zo dňa 23.02.2018
konštatoval, že sa jedná o prácu staticko - dynamickú, s prevahou dynamickej zložky, nešlo o rizikovú
prácu,pretožecelozmenovéhmotnostiahmotnostijednotlivýchbremienneprekračovalilimitystanovené
legislatívou. Súd prvej inštancie k vyjadreniu E. F., že by bolo na dobro veci znova otvoriť tento prípad

konštatoval, to uvedené ešte neznamená, že žalobca v konaní preukázal, že medzi jeho chorobou a
prácou u žalovaného je preukázaná príčinná súvislosť, na základe ktorej by sa dalo konštatovať, že
žalobca má chorobu z povolania. Napokon uviedol, že v tejto súvislosti vzal do úvahy aj predloženú
zdravotnú dokumentáciu žalobcu, z ktorej vyplýva, že žalobca má viacero vážnych diagnóz, pričom v
minulosti prekonal aj úraz, keď bol postrelený strelnou zbraňou a bol nevyhnutný operačný zákrok.

5. V závere rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že skutkový stav mal dostatočne zistený aj bez
znaleckého dokazovania, a preto k nemu nepristúpil. Rovnako tak nerealizoval žalobcom navrhované
dopyty týkajúce sa stroja DESMA, pretože ten sa na pracovisku žalovaného už nenachádza.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP a
úspešnému žalovanému priznal nárok náhradu trov konania vo výške 100,00 %.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a žalobe vyhovieť. Nosným dôvodom odvolania

žalobcu bolo nevykonanie znaleckého dokazovania z odboru pracovného lekárstva zo strany súdu prvej
inštancie a s tým súvisiaci postup. Žalobca poukázal na to, že pred prvým vyhovujúcim rozhodnutím
súd prvej inštancie uvedený navrhovaný dôkaz nevykonal s odôvodnením, že skutkový stav je
zistený dostatočne aj bez neho. Následne po zrušení uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie
a vrátení veci na ďalšie konanie súd prvej inštancie podľa žalobcu nezohľadnil, že odvolací súd sa

v zrušujúcom rozhodnutí nevyjadroval k potrebe vykonania znaleckého dokazovania, ale konštatoval
potrebu vyporiadať sa s už vykonanými dôkazmi. V novom konaní však súd prvej inštancie opätovne
žalobcom navrhovaný dôkaz znaleckým posudkom nevykonal, hoci sa k jeho rozhodujúcej úlohe sám
vyjadril už v priebehu konania a jeho nevykonanie nedostatočne odôvodnil tým, že skutkový stav
považoval za dostatočne zistený.

8. Čo sa týka náplne pracovnej činnosti žalobcu u žalovaného, v tomto smere považoval žalobca
za preukázané, že u žalovaného vykonával prácu, ktorá je svojou náplňou spôsobilou pre záver
o danosti choroby z povolania, a to najmä pre preukázanú poruchovosť stroja DESMA. Napokon
žalobca v odvolaní namietal, že záver súdu prvej inštancie o postrelení žalobcu nemá oporu v žiadnom

z vykonaných dôkazov.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť. K žalobcom požadovanému
znaleckému dokazovaniu uviedol, že žalobcovi nič nebránilo predložiť takýto dôkaz z vlastnej iniciatívy.
Súčasne mal žalovaný zato, že pri rovnakom závere kliniky pracovného lekárstva, regionálnej a aj

celoslovenskej komisie pre priznávanie chorôb z povolania, že u žalobcu sa o chorobu z povolania
nejedná, je takýto záver dostatočne zistený a znalecké dokazovanie by bolo skutočne nadbytočné.
V prospech správnosti napadnutého rozhodnutia svedčia podľa žalovaného aj závery Regionálnehoúradu verejného zdravotníctva Prievidza zo šetrenia u žalovaného v roku 2018, podľa ktorých sa okrem
iného nejednalo u žalobcu o prácu, ktorá by jednostranne zaťažovala horné končatiny.

10. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a nasl. CSP s nariadením
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, na ktorom doplnil dokazovanie znaleckým posudkom
zadaným v odvolacom konaní a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku
potvrdiť podľa § 387 CSP.

11. Súd prvej inštancie na vec správne aplikoval ustanovenie § 195 ods. 4 Zákonníka práce, podľa
ktorého za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého
zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých
vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych
predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich
uvedených.

12. Pre konštatovanie existencie choroby z povolania v zmysle citovaného ustanovenia je rozhodujúca
existencia dvoch faktorov. V prvom rade je to existencia práve takej choroby, ktorá je právnymi predpismi
o sociálnom zabezpečení považovaná za chorobu z povolania. Druhou podmienkou možnosti právneho
záveru o danosti choroby z povolania je vznik špecifikovanej choroby za súčasnej existencie takých

pracovných podmienok u zamestnávateľa, pri ktorých daná choroba vzniká.

13. Vzhľadom na tvrdenia žalobcu o povahe ochorenia, ktoré on sám považuje za chorobu z povolania,
aplikoval súd prvej inštancie tiež správne položku 29 Prílohy č. 1 k zákonu č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení, podľa ktorej položky je choroba z povolania choroba z dlhodobého, nadmerného a

jednostranného zaťaženia končatín - ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín. Podmienkou jej
vzniku je práve dlhodobé, nadmerné a jednostranné zaťaženie končatín.

14. V prípade žalobcu bolo teda pre posúdenie danosti choroby z povolania potrebné posúdiť jednak
otázku pracovných podmienok žalobcu, teda či u žalovaného pracoval s dlhodobým, nadmerným

a jednostranným zaťažením končatín, a potom otázku zdravotného stavu žalobcu, teda či v rozhodnom
čase trvania uvedených pracovných podmienok vzniklo u žalobcu ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov
končatín. Jednalo sa teda o dve samostatné otázky, pričom pre úspech žalobcu v konaní bolo
nevyhnutné kladne odpovedať na obe z nich.

15. Vo vzťahu k zdravotnému stavu žalobcu tu bol nesporný záver kliniky pracovného lekárstva,
regionálnej komisie, aj Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania, že žalobcom
tvrdené ochorenia nie sú chorobou z povolania. Keďže žalobca so závermi uvedených orgánov
nesúhlasil a domáhal sa posúdenia existencie choroby z povolania súdom, bolo potrebné mu
v konaní vytvoriť priestor, v rámci ktorého mohol závery uvedených orgánov účinne namietať, teda

navrhnúť dôkazy, ktorými by preukázal opak. Bez tejto možnosti by každá žaloba o určenie choroby
z povolania vychádzajúca z negatívneho stanoviska kliniky pracovného lekárstva, regionálnej komisie, aj
Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania bola bez ďalšieho odsúdená na neúspech.

16. Žalobca v uvedenom smere dôkazný návrh predložil, keď od počiatku konania navrhoval znalecké

dokazovania znalcom z oboru pracovného lekárstva. Súd prvej inštancie však vo svojom zamietavom
rozhodnutí tento dôkazný návrh nepovažoval za dôvodný považujúc skutkový stav za dostatočne
zistený aj bez znaleckého dokazovania a odvolávajúc sa aj na obsah predchádzajúceho zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu (v ktorom sa pritom odvolací súd žiadnym spôsobom nevyjadroval
k potrebe znaleckého dokazovania, ale len k potrebe riadneho odôvodnenia rozhodnutia). Odvolací

súd, sa s uvedeným postupom súdu prvej inštancie nestotožnil, pretože práve odborné posúdenie
zdravotného stavu žalobcu považoval za zásadnú odbornú otázku, bez ktorej by nebolo možné
vysporiadať sa s námietkou žalobcu spochybňujúcou závery kliniky pracovného lekárstva, regionálnej
komisie, aj Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania, ako bolo uvedené vyššie.

17. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd návrhu žalobcu na znalecké dokazovanie vyhovel
a v odvolacom konaní ustanovil znalca. V zozname znalcov SR nebol už v priebehu odvolacieho konania
zapísaný žiaden znalec z odboru pracovné lekárstvo, preto odvolací súd ustanovil znalca ad hoc, a to
E. G. H. s miestom výkonu činnosti v I.. Tohto znalca na požiadavku odvolacieho súdu vyhľadal sámžalobca a v plnom rozsahu zložil preddavok na jeho odmenu. Znalec vypracoval znalecký posudok
pod položkou č. 101177/2025 zo dňa 31.12.2025. Odvolací súd doručil znalecký posudok stranám
sporu pred pojednávaním a na pojednávaní dňa 19.03.2026 vykonal dokazovanie oboznámením jeho

podstatného obsahu. Z odpovedí znalca na súdom položené otázky odvolací súd zistil, že žalobca trpel
(nie je preukázané, že stále trpí) ochorením kostí, kĺbov, šliach alebo nervov končatín. (Odpoveď na
otázku č. 1.) Čo sa týka špecifikácie uvedených ochorení znalec uviedol, že u žalobcu bola v minulosti
zistená existencia veľmi ľahkého syndrómu karpálneho tunela vpravo aj vľavo a impingement syndróm
ľavého ramena. Syndróm karpálneho tunela vľavo bol u žalobcu prvýkrát zistený 22.08.2023 (správne

22.08.2013 – viď strana 4 položka B1 posudku – pozn. súdu) a syndróm karpálneho tunela vpravo bol
zistený v období januára 2015. Následne znalec predpokladal ústup klinických prejavov aj objektívnych
príznakov týchto ochorení u žalobcu, ktoré však už v čase ich zistenia boli len ľahké. Čo sa týka
ochorenia impingement syndróm ľavého ramena, ten bol u žalobcu prvýkrát zaznamenaný 22.08.2013,
v nasledujúcom období sa ľahko zhoršoval a dňa 06.12.2016 viedol k artroskopickej operácii ľavého
ramena, pri ktorej bol zistený nález, o ktorom sa znalec vzhľadom na obsah svedeckej výpovede E.

F. domnieva, že mohol byť podľa posudkových pravidiel SR už asi považovaný za tak pokročilý, že pri
splnení ďalších podmienok pripadalo do úvahy uznanie za chorobu z povolania. (Odpoveď na otázku
č. 2.)

18. Na ďalšiu otázku, či žalobcom v žalobe špecifikované vyklepávanie výliskov za pomoci 30

cm kovovej tyče a gumeného kladiva s hmotnosťou 0,5 kg, v predklone a s predpaženými rukami
predstavuje dlhodobé, nadmerné a jednostranné zaťaženie končatín, ak žalobca takto pracoval na
výrobkoch 801 a 800 v rozsahu 3 dni v roku 2008, 117 dní v roku 2009, 35 dní v roku 2010, 43
dní v roku 2011, 178 dní v roku 2012, 13 dní v roku 2013 a 3 dni v roku 2014 znalec uviedol, že
v žiadnom prípade. Podľa znalca z ničoho nevyplýva, nie je preukázané, a je vysoko nepravdepodobné,

že by táto žalobcom tvrdená činnosť pri práci mohla byť považovaná za pracovnú činnosť spojenú
sdlhodobým,nadmernýmajednostrannýmzaťaženímhornýchkončatínžalobcu.(Odpoveďnaotázkuč.
3.) V súvislosti s touto odpoveďou znalca považuje odvolací súd za významný aj poukaz znalca uvedený
znalcom v časti znaleckého posudku „Rozbor“, kde na strane 10 posudku znalec uvádza, že žalobca
prestal u žalovaného vykonávať prácu už 29.12.2014, odkedy bol práceneschopný a impingement

ramena bol u žalobcu v závažnejšom stupni zistený až 07.12.2016, kedy podľa znalca uplynula od
výkonu práce príliš dlhá doba. Toto hodnotenie „príliš dlhej doby“ je odborným lekárskym hodnotením
významným pre vec, na čom nič nemení ďalej znalcom uvádzané počudovanie nad obsahom výpovede
svedka, podľa ktorej by na Slovensku bolo možné uznať chorobu z povolania zistenú napr. až za
3 roky po ukončení práce. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že k zisteniu závažnejšej formy

impingemetnu ramena dňa 07.12.2016 došlo po takmer dvoch rokov od ukončenia výkonu práce
žalobcu u žalovaného (nástup na PN 29.12.2014), no už v roku 2014 pracoval žalobca ním tvrdeným
preťažovaním rúk len 3 dni a v predchádzajúcom roku 2013 len 13 dní. Za dlhodobé, nadmerné a
jednostranné zaťaženie končatín nepovažoval znalec ani ďalšie pracovné činnosti žalobcu u žalovaného
popísané RÚVZ Prievidza. (Odpoveď na otázku č. 4.)

19. V odpovedi na ďalšiu otázku (č. 5.) znalec konštatoval, že keďže pracovné činnosti tvrdené žalobcom
nie sú dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením končatín, nie je dôvod odpovedať na
otázku, či sú tieto činnosti hlavnou príčinou žalobcom tvrdených ochorení horných končatín. I tak znalec
konštatoval, že nebolo preukázané, že by žalobca trpel akýmkoľvek ochorením, ktoré by bolo spôsobené

dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením horných končatín pri práci žalobcu u žalovaného
(resp. že tu nie je posudkovo závažná miera).

20. Uvedené závery znaleckého dokazovania tak podľa odvolacieho súdu jednoznačne odôvodňujú
záver, že ochorenie horných končatín žalobcu nie je možné považovať za chorobu z povolania, tak

ako ju definuje citované ust. § 195 ods. 4 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania bolo zistené,
že žalobca trpí ochorením kostí, kĺbov, šliach alebo nervov končatín, a to syndrómom karpálneho
tunela vpravo aj vľavo a impingement syndrómom ľavého ramena, čo predstavuje ochorenia kostí, kĺbov,
šliach a nervov končatín v zmysle položky 29 Prílohy č. 1 k zákonu č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení. Napriek tomu nie je možné tieto ochorenia pre ďalšie odborné lekárske závery znaleckého

posudku považovať za choroby z povolania. Ako vyplýva zo strany 4 položka B1 a B2 posudku,
syndróm karpálneho tunela vľavo bol 22.08.2013 diagnostikovaný v I. až II. stupni závažnosti, dňa
26.06.2014 bol už podľa EMG vyšetrenia bez známok syndrómu. Syndróm karpálneho tunela vpravo
bol v januári 2015 s hraničnou rýchlosťou vedenia, až dňa bol 22.07.2015 verifikovaný EMG vyšetrením.Syndróm impingement ramena bol ako začínajúci diagnostikovaný 22.08.2013, v máji 2015 bol bez
funkčného deficitu a až 07.12.2016 bol zistený zhoršený stav. Je teda zrejmé, že syndróm karpálneho
tunela vľavo ešte počas pracovného pomeru žalobcu u žalovaného pominul. Vpravo bol len v nízkom

stupni závažnosti. V nízkom stupni závažnosti bol počas pracovného pomeru žalobcu u žalovaného
aj impingement syndróm ramena. Ako bolo konštatované vyššie, zhoršenie na ľavom ramene bolo
zistené až skoro dva roky po ukončení výkonu práce žalobcu pre žalovaného a ďalšie dva roky predtým
vykonával žalobca ním tvrdenú preťažujúcu prácu len celkom 16 dní (v roku 2014 pracoval žalobca ním
tvrdeným preťažovaním rúk len 3 dni a v predchádzajúcom roku 2013 len 13 dní).

21. Okrem uvedenej nízkej závažnosti znalcom posudzovaných ochorení žalobcu však zo znaleckého
posudku vyplynulo aj to, že v žalobe špecifikované vyklepávanie výliskov za pomoci 30 cm kovovej
tyče a gumeného kladiva s hmotnosťou 0,5 kg, v predklone a s predpaženými rukami nepredstavuje
dlhodobé, nadmerné a jednostranné zaťaženie končatín, ak žalobca takto pracoval na výrobkoch 801 a
800 v rozsahu 3 dni v roku 2008, 117 dní v roku 2009, 35 dní v roku 2010, 43 dní v roku 2011, 178 dní v

roku 2012, 13 dní v roku 2013 a 3 dni v roku 2014. Podľa znalca z ničoho nevyplýva, nie je preukázané,
a je vysoko nepravdepodobné, že by táto žalobcom tvrdená činnosť pri práci mohla byť považovaná
za pracovnú činnosť spojenú s dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením horných končatín
žalobcu.

22. Na uvedených záveroch neboli spôsobilé zmeniť nič ani námietky žalobcu smerujúce voči
znaleckému posudku. Pokiaľ žalobca namietal, že znalec riešil právne otázky, dôvodnosť tejto námietky
nezakladá skutočnosť, že v rámci komplexnosti znaleckého posudku priblížil znalec vo všeobecnej časti
posudku problematiku chorôb z povolania a aj s odkazom na judikatúru vysvetlil princípy, na ktorých
je posudzovanie chorôb z povolania založené. Konkrétne otázky súdu však riešil znalec už výlučne

v rovine skutkovej ako odborné lekárske otázky. Na miere odbornosti ich riešenia neuberá nič ani
ďalšia žalobcom namietaná skutočnosť, že znalec nad rámec svojej kompetencie hodnotil správnosť
záverov kliniky pracovného lekárstva, regionálnej komisie, aj Celoslovenskej komisie na posudzovanie
chorôb z povolania. Takéto konštatovanie síce znalec uviedol v rámci odpovede na poslednú otázku
o ďalších jeho prípadných zisteniach, no z hľadiska rozhodnutia vo veci nie je toto konštatovanie pre

súd významné.

23.Vychádzajúczvýsledkovdoplnenéhodokazovaniatakbolojednoznačnezistené,žeužalobcuneboli
splnené podmienky pre záver o existencii choroby z povolania, ako ju žalobca vymedzil vo svojej žalobe.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože po doplnení ním opomenutého

dôkazu bolo možné konštatovať záver, že je vo výroku o zamietnutí žaloby vecne správny, a to vrátane
výroku o trovách konania správne založenom na úspechu strán vo veci.

24. Na záver sa žiada v zhode so znaleckým posudkom uviesť, že je zrejmé, že žalobca trpí rôznymi
ochoreniami a jeho zdravotný stav nie je priaznivý. Z hľadiska tohto sporu a v ňom posudzovaných

ochorení však nebol posudzovaný zdravotný stav žalobcu ako celok, ale len striktne špecifikované
ochorenia horných končatín, ktoré jediné boli predmetom riešenia otázky, či predstavujú u žalobcu
chorobu z povolania vzniknutú za striktne špecifikovaných podmienok práce u žalobcu.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Strana má právo zvoliť si advokáta a má možnosť sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).