Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2026

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/23/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125010843
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2026:6125010843.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.
a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a Mgr. Ivany Datlovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí
konanom dňa 31. marca 2026 v Banskej Bystrici odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10T/52/2025 zo dňa 26. novembra 2026, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.10T/52/2025zodňa26.11.2026bolobžalovanýA.
B.podľa§285písm.a)TrestnéhoporiadkuoslobodenýspodobžalobyprokurátoraOkresnejprokuratúry
BanskáBystricasp.zn.1Pv254/24/6601zodňa08.09.2025,ktorámukládlazavinuspáchanieprečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom

základe, že
dňa 06. 06. 2024 v čase o 17.30 h na ulici C. X D. E. E. vo vchode bytového domu bez zjavného dôvodu
fyzicky napadol F. D., nar. XX. XX. XXXX tak, že ju potiahol za vlasy a hodil o zem, pričom poškodená
na zem spadla a poranila si ľavý lakeť a pravé koleno, čím jej spôsobil pomliaždenie kolena vpravo a
zlomeninu hlavičky vretennej kosti vľavo bez posunu úlomkov, ktoré zranenia si vyžiadali dobu liečenia
v trvaní do 6 týždňov,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd poškodených F. D., Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s.,
a Sociálnu poisťovňu s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie intervenujúca

prokurátorka, ktoré neskôr písomne odôvodnila v podstate tým, že obžalovaný uviedol, že poškodená
opakovane popíjala alkohol, ešte keď spolu tvorili pár a že ju mali aj z práce vyhodiť kvôli požívaniu
alkoholu. Táto skutočnosť však potvrdená nebola, práve naopak, poškodená nebola z práce prepustená
a pracovala na Mestskej polícii. Preto toto tvrdenie obžalovaného považuje za klamlivé s cieľom
vyvolať v očiach súdu pochybnosti o dôveryhodnosti poškodenej. Tiež obžalovaný žiadal prehrať
kamerové záznam, ktoré boli natočené na súkromnej akcii, ktoré však nemajú absolútne žiadny súvis

s prejednávanou trestnou vecou a opäť majú iba spochybniť poškodenú. Poškodená síce uviedla, že
na urgente mala strach a klamala, že spadla, avšak podľa jej názoru sama táto okolnosť neznamená,
že poškodená je nedôveryhodná osoba. Práve pri trestných činoch, kde je páchateľom blízka osoba,
často krát dochádza k nepravdivej prvej informácii na urgentnom príjme a až následne poškodení
uvedú skutočnosti tak, ako sa stali. Ďalej uviedla, že veľmi dôležitým dôkazom v danej veci je práve
SMS správa, ktorej obsah podľa názoru súdu obžalovaný logicky vysvetlil, avšak s týmto postojom sa

absolútne nemôže stotožniť. Obžalovaný v správe uviedol: „mrzí ma, čo som urobil a hlavne tá kosť,
viem, že sa to už neodstane, otec ti donesie späť G. aj s knižkou, keby si bola úprimná od začiatkuku mne, nič z toho by sa nestalo, už len prajem nech si naozaj šťastná a postaraj sa o maličkého“.
Okrem obsahu správ poukázala aj na tú skutočnosť, že obžalovaný jej uvedenú správu písal po skutku,
teda je úplne logické, že sa v nej vyjadroval práve k tomu, čo sa stalo, a za to sa jej aj ospravedlňoval.

Mrzelo ho čo urobil, spomenul dokonca aj kosť a že sa to už nedá vrátiť späť čo sa stalo. Poukázala
na nelogickosť jeho vysvetlenia, keď uvádzal, že narážal v správe na ich vzťah, avšak ho mal potrebu
riešiť v SMS správe práve po svojom odchode, keď jej vzal psa, i keď boli predtým inak dohodnutí na
jeho striedavej starostlivosti. Následne jej ale napísal, že jej maličkého (G.) donesie, čo protirečí jeho
tvrdeniu, že sa ona o psa nevie postarať, nevedela to, keď boli spolu, lebo pila a preto jej ho v deň

skutku išiel vziať. Z uvedeného podľa jej názoru jednoznačne vyplýva, že obžalovaný si uvedomil, čo
poškodenej spravil, konanie ho mrzelo, preto sa jej za to ospravedlňoval a dokonca jej bol ochotný psa
dať späť ešte v ten deň. Na základe uvedeného preto navrhla, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku v nadväznosti na § 322 ods. 1 Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a
vrátil vec okresnému súdu, aby vec znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd vykonal dňa 31. 03. 2026 verejné zasadnutie v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku
v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne
a včas a písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.

Obhajkyňa obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedla, že považuje napadnutý rozsudok za

správny a zákonný, vychádza z vykonaného dokazovania. Preto navrhla, aby krajský súd odvolanie
prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodné.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že na rozdiel od obhajoby podľa jeho
názoru je potrebné vyhovieť podanému odvolaniu, pričom poukázal na písomné odôvodnenie podaného

odvolania. Preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na
opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie prokurátora bolo podané včas, v lehote

ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie prokurátora

nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a prípadného trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa
v ňom prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami, najmä vo vzťahu k výroku

o vine. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 8 – 11), s ktorým
sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na odvolacie dôvody prokurátora krajský
súd konštatuje, že na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť

logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného,
ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený teda len natakých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného
stíhania, resp. či je tento skutok trestným činom.

Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplýva záver, že v predmetnej trestnej veci
existuje jediný dôkaz, ktorý ma preukazovať vinu obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku,
a to výpoveď poškodenej F. D.. Poškodená po tom (a v rovnaký deň), ako ju mal fyzicky napadnúť
obžalovaný, bola na ošetrení na urgentnom príjme v nemocnici, kde uviedla, že spadla zo schodov.
Na hlavnom pojednávaní vypovedala, že opakovane vo svojich vyjadreniach klamala, ani krajský

súd nemohol potom jej výpoveď hodnotiť ako vierohodnú. Poškodená po údajnom spáchaní skutku
telefonovala aj s otcom obžalovaného, ale ani jemu neuviedla nič v súvislosti s tým, že by ju mal
obžalovaný fyzicky napadnúť, ani nič o nejakej zlomenine. Aj zo záverov znaleckého posudku G. H.
vyplýva, že zranenia poškodenej mohli vzniknúť aj tak, ako uviedla poškodená na urgentnom príjme,
teda že spadla. Čo sa týka SMS správy medzi obžalovaným a poškodenou, aj krajský súd konštatuje, že
jej obsah je možné interpretovať rôznym, teda nie jednoznačným spôsobom, navyše obžalovaný v rámci

svojej výpovede na hlavnom pojednávaní ozrejmil jej význam, preto v zmysle zásady in dubio pro reo
aj tento dôkaz musel súd vyhodnotiť v jeho prospech.

V trestnom konaní vo všeobecnosti platí, že uznanie viny nemôže byť založené na osamotenom,
nepresvedčivom a vnútorne rozpornom dôkaze, ak neexistuje sústava ďalších nepriamych dôkazov,

ktoré by s ním tvorili logický a uzavretý celok. V zmysle zásady in dubio pro reo ďalej platí, že ak
po vykonaní a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov pretrvávajú rozumné (dôvodné) pochybnosti
o vine obžalovaného, súd je povinný rozhodnúť v jeho prospech. Ak je teda výpoveď poškodenej
nekonzistentná (obsahuje rozpory v priebehu skutkového deja), vyvoláva to dôvodnú pochybnosť, ktorú
nemožno v trestnom konaní vykladať v neprospech obžalovaného. Ak výpoveď poškodenej nie je

navyše podporená žiadnym iným objektívnym dôkazom (napr. znaleckým posudkom, listinnými dôkazmi
či svedectvami iných osôb), stáva sa jej vnútorná konzistencia kritickým meradlom pre posúdenie jej
vierohodnosti. V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že výpoveď poškodenej
bola premenlivá, a v rozpore s inými zistenými skutočnosťami, preto stratila atribút hodnovernosti.

V zmysle Trestného poriadku konajúci súd je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Pokiaľ jediný usvedčujúci dôkaz vykazuje nekonzistentnosť, súd
nemôže konštatovať, že skutkový stav bol zistený nad rozumnú (dôvodnú) pochybnosť.

Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanej veci absentujú akékoľvek iné priame či nepriame dôkazy,

ktoré by potvrdzovali verziu poškodenej, a s prihliadnutím na podstatné rozpory v jej výpovediach,
správne vyhodnotil okresný súd tento dôkaz ako nepostačujúci na ustálenie viny obžalovaného. Keďže
nebolo s najvyšším stupňom istoty preukázané, že skutok spáchal obžalovaný, okresný súd v súlade
so zásadou in dubio pro reo rozhodol o jeho oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Ak súd prvého stupňa postupoval podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tak odvolací súd nemôže
napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s
iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku
vytknúť žiadnu chybu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd

ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.

V tejto súvislosti krajský súd ešte poznamenáva, že prokurátor namieta hodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov,

ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Tu krajský súd konštatuje,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Krajský súd tiež podotýka, že oslobodzujúci rozsudok nie je rozhodnutím o nevine obžalovaného. Pre
odsúdenie však musí byť jednoznačne preukázané, že sa skutok stal, že je trestným činom a že ho
spáchal práve obžalovaný, ktorý je zaň aj trestne zodpovedný. Zásada náležitého zisťovania skutkového
stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti, vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine ojednoznačne zistené fakty a nie iba o určitý stupeň pravdepodobnosti. Ak v konkrétnom prípade nie je
možné určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre
obžalovaného najpriaznivejšia (obdobne R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe

nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok.

Keďže okresný súd napadnuté uznesenie podrobne odôvodnil a krajský súd sa s dôvodmi uvedenými
v napadnutom uznesení v plnom rozsahu stotožnil, na odôvodnenie napadnutého uznesenia v
podrobnostiachpoukazuje,keďžeopakovaťsprávneapodrobnédôvodyzákonnéhorozhodnutiabybolo

nadbytočné. V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko zo dňa 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60).
Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie
podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok zo dňa

15. 02. 2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok zo dňa 27. 09. 2001 k sťažnosti
č. 49684/99, § 31, § 33).

Záverom je teda možné zhrnúť, že aj oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je zákonným
rozhodnutím v prípade, ak prokurátor, ktorý zastupuje obžalobu, neunesie dôkazné bremeno. Preto

okresný súd v tomto prípade, rešpektujúc zásadu in dubio pro reo, nemal inú možnosť, ako oslobodiť
obžalovaného spod obžaloby.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.