Rozsudok – Nájom a podnájom nebytových… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 20. január 2013

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/44/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8806208582
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8806208582.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu Vihorlatské múzeum v Humennom,
Nám. slobody 1, Humenné, IČO: 37 781 39, právne zastúpeného JUDr. Danielom Finkom, advokátom,
so sídlom v Humennom, Laborecká č. 80 proti žalovanému Ing. K. L., bytom E. č. XX, právne
zastúpenému JUDr. Ing. Michalom Plentom, advokátom, so sídlom vo Vranove nad Topľou, Sídl. Okulka
19/42, o zaplatenie 490,74 Eur a protižalobe žalovaného o zaplatenie 936,60 Eur, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 12.10.2011, č. k. 3C 38/2007-182 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v sume 79,58 Eur a žalovaný j e p o
v i n n ý ju uhradiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku do rúk alebo na účet advokáta JUDr.
Daniela Finka.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 490,74
Eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 490,74 Eur vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS
ročne platnej v čase nadobudnutia právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia a to všetko do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Súd protižalobu žalovaného zamietol. Žalovanému uložil ďalej povinnosť
zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 85,28 Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 965,11 Eur a to
všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal
za preukázané, že medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bola uzavretá
zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorej platnosť nebola ani jednou zo strán spochybnená. Ďalšou
preukázanou a nespornou skutočnosťou je, že predmetný nájom bol skončený dohodou účastníkov
konania, v ktorej dohode sa žalovaný zaviazal žalobcovi do 27.1.2005 uhradiť neuhradené faktúry za
nájomné, ktoré sa neskôr, listom označeným ako ukončenie nájmu dohoda, zaviazal zaplatiť postupne
v mesiacoch január až marec 2005 a takto potom uhradil sumu 8.735,-Sk a neuhradenou zostala suma
490,74 Eur. Ďalej súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaný v priebehu konania nijako
nárok žalobcu na zaplatenie nájomného v sume 490,74 Eur nespochybnil, nepoukázal na žiadnu z
takých skutočností, ktorá by či už v zmysle zmluvy alebo citovaného zákona mala za následok zánik
nároku žalobcu ako prenajímateľa na nájomné. Súd mal teda nárok žalobcu na zaplatenie sumy 490,74
Eur za jednoznačne preukázaný a dôvodný, preto žalovaného na zaplatenie predmetnej sumy zaviazal.
Žalobca vo svojom návrhu žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške
9,5% od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia. Žalovaný sa do omeškania dostal už dňom 1.4.2005,

preto aj pri vyhlásení rozsudku určil výšku úroku tak ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku,
teda odkazom na diskontnú sadzbu NBS. V prípade, že rozsudok nadobudne v tejto časti právoplatnosť
a keďže od 1.1.2009 už NBS neurčuje diskontnú sadzbu, preto pre určenie výšky úrokov z omeškania
bude rozhodujúca úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ale vo výške určenej podľa účinného
znenia § 3 nariadenia a to o 8 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná ku dňu právoplatnosti rozsudku.

Vo vzťahu k protižalobe žalovaného súd prvého stupňa uviedol, že vec právne posúdil podľa § 580
Občianskeho zákonníka. Žalovaný vo svojom protinávrhu žiadal, aby súd určil, že došlo k platnému
započítaniu pohľadávok medzi ním a žalobcom. Základ svojej pohľadávky, ktorú si jednostranným
úkonom započítal, odvodzoval od faktúry č. 1/06/2006, ktorou žalobcovi vyfakturoval sumu 43.000,-
Sk, t.j. 1.427,34 Eur za podlahu a prevedenie elektroinštalácie v predmetných prenajatých priestoroch
žalobcu.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca v priebehu konania
nepoprel a aj z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v prenajatých priestoroch boli
žalovaným vykonané predmetné práce a úpravy, preto súd ani nepovažoval za potrebné vykonať
ohliadku predmetných priestorov a jednak aj z dôvodu veľkého časového odstupu od ukončenia nájmu
dňa 1.2.2005. V zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v čl. VII
bod 5. si však účastníci konania dojednali, že akékoľvek úpravy prenajatých priestorov môže nájomca
- žalovaný vykonávať na základe predložených projektov len s písomným súhlasom prenajímateľa -
žalobcu a na vlastné náklady. Toto dojednanie bolo jednoznačné, určité a zrozumiteľné, bolo taktiež
preukázané, že žalovaný nájomnú zmluvu podpísal až potom, čo si predmetné priestory prehliadol,
teda bol oboznámený s ich stavom. Tak ako to uviedol žalobca, v prípade, že by žalovaný záujem
o predmetný nájom za ním uvádzaného stavu priestorov nemal, nemusel zmluvu uzavrieť alebo si
mohol dojednať priamo v zmluve skutočnosti ohľadom úpravy priestorov a s tým súvisiacich nákladov
a ich refundácie. Samotná skutočnosť, že podľa udania žalovaného, riaditeľ žalobcu mal o úpravách
vedomosť a nezakročil, resp. nezakázal tieto vykonať, nemôže byť základom vzniku nároku žalobcu na
úhradu vynaložených nákladov v zmysle ním vystavenej faktúry. Žalovaný ako nájomca bol oprávnený
vykonávať úpravy prenajatých priestorov a ako sám uviedol, na položenie podlahy projekt nebol potrebný
a čo týka elektroinštalácie, tak išlo len o výmenu koncových zariadení elektroinštalácie ako svietidlá
a zástrčky, nie o prípadnú výmenu káblových alebo iných rozvodov, teda úpravy, ktoré by mohli a aj
skutočne po ukončení nájmu boli odstrániteľné, keď sám žalovaný tvrdil, že mohol podlahu rozobrať a
odniesť a taktiež odstrániť predmetné elektrické zariadenia. Žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že
si u žalovaného žiadne z ním vykonaných prác neobjednal. V zmysle bodu 8 bol žalovaný ako nájomca
po skončení nájmu povinný vrátiť prenajaté priestory v stave, v akom ich prebral bez nároku na odplatu.
Súd má za to, že toto ustanovenie dojednanej zmluvy o nájme jednoznačne riešilo vzniknutý stav po
ukončení nájmu, žalovaný ako nájomca mal priestory vrátiť v stave, v akom ich prebral a ak počas
nájmu vykonal v prenajatých priestoroch úpravy, nemal žiaden nárok na akúkoľvek odplatu za ne. Tu,
podľa názoru súdu prvého stupňa, neobstoja ani tvrdenia žalovaného o tom, že riaditeľ žalobcu mu mal
sľúbiť započítanie vzniknutých nákladov na nájomnom, čo poprel jednak riaditeľ a aj svedok Dudiak, keď
uviedol, že riaditeľ sa vyjadril, že na niečo také nie je oprávnený a jednak tvrdenia, že riaditeľ sa mal na
náhrade nákladov žalovaného dohodnúť s novým nájomcom.
Súd ďalej poukázal na to, že podľa zmluvy o nájme žalobca ako prenajímateľ v čl. VI. bod 1 bol povinný
odovzdať nebytový priestor žalovanému ako nájomcovi v stave spôsobilom na užívanie. Žalovaný
síce tvrdil, že linoleum nachádzajúce sa v predmetných priestoroch bolo zničené, no z vykonaného
dokazovanie nevyplynulo, že žalovaný po vzniku nájmu namietal skutočnosť, že stav linolea alebo
elektrických zariadení by spôsobil to, že nebytový priestor by nebol spôsobilý na užívanie v zmysle
zmluvy. Potom zo strany žalovaného mohlo ísť o estetické alebo reprezentačné hľadisko, ktoré ho viedlo
k úpravám podlahy a elektrických zariadení, na ktoré bol v zmysle zmluvy síce oprávnený, no na vlastné
náklady a bez nároku na odplatu.

Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za to, že žalovaný nepreukázal opodstatnenosť
pohľadávky voči žalobcovi vyplývajúcej z faktúry č. 1/06/2006, ktorú si jednostranne započítal voči
pohľadávkam žalobcu z faktúry č. 12/04 a 01/2005, preto jeho protižalobu, ktorou žiadal, aby súd určil,
že došlo k platnému započítaniu uvedených pohľadávok a na základe toho zaviazal žalobcu na úhradu
sumy 28.216,-Sk, v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu priznal v konaní
úspešnému žalobcovi.

Náhradu trov konania vyčíslil na sumu 1.050,39 Eur pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume
965,11 Eur a náhrady za zaplatené súdne poplatky v sume 85,28 Eur. Vyčíslené sumy súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom špecifikoval a poukázal na konkrétne ustanovenia
vyhl. MS SR 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov, podľa ktorých k vyčísleným sumám dospel.

Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a určil, že dňa
3.7.2006 došlo k platnému započítaniu vzájomných pohľadávok vo výške v akej sa vzájomne kryli tatko :

faktúra vystavená žalovaným č. 1/06/2006 zo dňa 29.6.2006 splatná ihneď na sumu 43.000,-Sk sa
započítala proti faktúre vystavenej žalobcom č. 12/04 zo dňa 12.12.2005 splatná 28.12.2004 na sumu
8.392,-Sk a faktúre č. 01/2005 zo dňa 12.1.2005 splatná 26.1.2005 na sumu 6.392,-Sk. Žalobca je
povinný zaplatiť žalovanému prevyšujúcu sumu 28.216,-Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,2
% zo sumy 28.216,-Sk od 3.7.2006 až do zaplatenia to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Namietal, že počas doby nájmu žalovaný investoval do zveľadenia predmetu nájmu nemalé finančné
prostriedky. Je nesporné, že odporca tieto práce skutočne vykonal a zveľadil nie svoj majetok ale majetok
žalobcu, čo potvrdil na pojednávaní dňa 3.6.2008 riaditeľ Vihorlatského múzea v Humennom Mgr. G.
X.. Ďalej poukázal na to, že žalobca najneskôr 1.9.2003 vedel o tom, že žalovaný vykonal úpravy, ktoré
zhodnotili majetok žalobcu a žiadnym spôsobom nenamietal túto skutočnosť. Konkludentne súhlasil s
existujúcim stavom, ktorý mu pravdepodobne „vyhovoval“ , pretože do ukončenia nájomného vzťahu,
teda do 1.2.2005 ( takmer 2 roky) nemal žiadne výhrady. Uvedené potvrdila aj výpoveď svedka K. Z..

Odvolateľ ďalej poukázal na výpoveď svedkyne L. Z. na pojednávaní dňa 3.6.2008, ktorá ako priamy
svedok uviedla, že podlaha bola v dezolátnom stave, na podlahe boli kusy potrhaného linolea, na
takomto stave, na takejto podlahe sa nedalo pracovať. Bolo to treba akútne riešiť, preto Ing. L.
zabezpečil, aby sa urobila nová podlaha. Prvostupňový súd sa však s jej tvrdeniami žiadnym spôsobom
nevysporiadal.

V ďalšej námietke žalovaný poukázal na ustanovenie § 13 zákona č. 116/1990 Zb. a § 667 Občianskeho
zákonníka. Podľa jeho názoru, ak prenajímateľ dal súhlas so zmenou ( hoci aj konkludentný prejavujúci
sa nekonaním), ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení nájmu
protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci ( nájomca tu investoval do veci, ktorá mu nepatrila a
o túto hodnotu sa prenajímateľ nepochybne obohatil). Podľa názoru žalovaného fakturácia žalovaného
je oprávnená, nakoľko nebolo povinnosťou žalovaného bezodplatne investovať do cudzieho majetku.
Všetky tvrdenia žalobcu sú vyslovene účelového charakteru. Napokon uviedol, že pred vlastným
užívaním týchto priestorov došlo medzi účastníkmi konania k ústnej dohode, že takéto úpravy je možné
vykonať. Keby k takejto dohode nedošlo, tak by si žalovaný hľadal iné vhodnejšie priestory na prenájom.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo
všetkých jeho výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania a
to spolu vo výške 79,58 Eur ( 1 x hlavný právny úkon - vypracovanie písomného podania - vyjadrenia
žalobcu k odvolaniu žalovaného, 58,69 Eur + 1 x režijný paušál 7,63 Eur, t. j. spolu 66,32 Eur + 20 %
DPH t. j. 13,26 Eur ).

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

K odvolacím námietkam navrhovateľa sa žiada uviesť nasledovné :

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že skutočnosť, že žalovaný počas
doby nájmu vykonal práce a úpravy ním tvrdené vyplýva z vykonaného dokazovania.

V ďalšej svojej úvahe teda z takto zisteného skutkového stavu vychádzal.

Správne sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal aj s ďalšou námietkou žalovaného o vedomosti
riaditeľa Vihorlatského múzea v Humennom o vykonaní týchto prác a úprav. Zvýraznil, že samotná
skutočnosť, že mal o úpravách vedomosť a nezakročil, resp. nezakázal tieto vykonať, nemôže byť
základom vzniku nároku na úhradu vynaložených nákladov za stavu, keď účastníci konania v zmluve o
nájme si dojednali, že akékoľvek úpravy prenajatých priestorov, môže nájomca vykonávať na základe
predložených projektov len s písomným súhlasom prenajímateľa a na vlastné náklady.

V tomto smere súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj výpovede svedkov vo vzťahu k záverom, či
pôvodná podlaha bola v takom stave, aby umožňovala užívanie nebytového priestoru v zmysle zmluvy.
Nemožno sa stotožniť s názorom odvolateľa, že sa nevysporiadal s výpoveďou svedkyne L. Z. a z jej
tvrdeniami, že na pôvodnej podlahe sa nedalo pracovať. Výslovne v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že ak k úpravám podlahy viedlo estetické, či reprezentačné hľadisko, mohol tak žalovaný urobiť,
no na vlastné náklady a bez nároku na odplatu.

Súd prvého stupňa sa teda náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami vo
vzťahu k prejednávanej veci.

Dal tým odpoveď aj na ďalšie otázky kladené žalovaným v podanom odvolaní o investovaní do veci,
ktorá mu nepatrila, či vzniku povinnosti žalovaného investovať do cudzieho majetku.

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, žalovaný poukázal len na ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p.
a využitie moderačného práva súdu v drobných sporoch.

Podľa názoru odvolateľa sú trovy konania v tejto veci neprimerane pohľadávke.

Odvolací súd poukazuje na to, že podľa dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 zo dňa 23.9.2008,
ktorým sa mení a dopĺňa O.s.p. obdobne ako v Nariadení EP a Rady ( ES) č. 861/2007 z 11.júla 2007,
ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu predkladateľ navrhuje
pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov, ktoré sú voči pohľadávke v drobných veciach neprimerané.

V týchto konaniach najmä trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná
pohľadávka. Cieľom súdnych konaní v takýchto veciach má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími
nákladmi a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska
odmeny advokáta. Spoločnosti, ktoré takéto pohľadávky hromadne uplatňujú, majú možnosť výberu
advokáta, ktorý pristúpi na uplatnenie a vymáhanie takýchto pohľadávok za takýchto podmienok, že
veriteľ nebude mať žiadnu ujmu a pre advokáta stále zostanú tieto veci vzhľadom na ich množstvo
zaujímavé. Navrhovaným ustanovením sa navrhuje nepriznanie neprimeraných trov voči pohľadávke
len v sporoch o tie najnižšie sumy.

Z uvedeného je zrejmé, že na danú vec ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p. nie je náležité aplikovať.

Z uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, ak nie je ustanovené inak považuje sa za tarifnú hodnotu výška
peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Predmetom odvolacieho konania bola výška peňažného plnenia žiadaná tak žalobcom ako aj žalovaným
1.427 Eur. V súlade s ustanovením § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za
jeden úkon z tarifnej hodnoty je 71,37 Eur. Keďže žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal
priznať za 1 hlavný právny úkon sumu 58,69 Eur, odvolací súd nemohol tento návrh prekročiť. Žalobcovi
preto priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 79,58 Eur pozostávajúci z 1 hlavného právneho
úkonu - vypracovanie písomného podania vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného 58,69 Eur, 1 x
režijný paušál 7,63 Eur a 20 % DPH 13,26 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 28. 4. 2021. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.