Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoP/44/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417210004
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6417210004.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, vo veci návrhu
otca (povinného z vyživovacej povinnosti) W. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v E. nad K., M. H. č.
XXX/XX, zastúpeného JUDr. Luciou Sklenárovou, advokátkou so sídlom v Žiari nad Hronom, SNP č. 94,
proti dcére (oprávnenej z vyživovacej povinnosti) O. U., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v N., I.
X. č. XXX/X, o zrušenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom č.k. 20Pc/18/2017-27 zo dňa 16.01.2018, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že vyživovaciu povinnosť otca voči dcére z r u š u j e

s účinnosťou od 01.09.2017.

Týmto d o c h á d z a k zmene rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 9Pc/5/2016-68 zo
dňa 01.12.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14CoP/26/2017-90 zo
dňa 30.05.2017 v časti výroku o určení výživného otca na dcéru.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového

poriadku; ďalej len „C.s.p.“ v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku; ďalej len „C.m.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie počnúc dňom 01.12.2017 zrušil vyživovaciu povinnosť
otcakdcéreurčenúrozsudkomOkresnéhosúduŽiarnadHronomč.k.9Pc/5/2016-68zodňa01.12.2016
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14CoP/26/2017-90 zo dňa 30.05.2017
(prvý výrok), v prevyšujúcej časti návrh otca zamietol (druhý výrok) a rozhodol, že žiadny z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočného stavu zisteného vykonaným dokazovaním a právneho
posúdenia veci, podľa ktorého vyživovacia povinnosť otca voči dcére bola naposledy určená vyššie
uvedenými rozsudkami v sume 160,- € mesačne súčinnosťou od 19.09.2016, keď v tom čase
navštevovala dcéra súkromnú strednú umeleckú školu a bola výživou odkázaná na rodičov; odvtedy
sa situácia zmenila v tom, že dňa 01.06.2017 vykonala dcéra úspešne maturitnú skúšku v odbore
animovaná tvorba a dňa 01.08.2017 bola zaradená do evidencie nezamestnaných (uchádzačov o

zamestnanie) úradu práce; súd prvej inštancie konštatoval, že dcéra po ukončení štúdia na strednej
škole v ďalšom štúdiu nepokračuje, bola zaradená do evidencie nezamestnaných, pričom si však
aktívne hľadala zamestnanie v rámci svojho odboru, keď v júli 2017 dva dni vykonávala brigádu a v
období od 12.09.2017 do 03.10.2017 pracovala na základe dohody o pracovnej činnosti; na základezisteného skutočného stavu veci súd prvej inštancie argumentoval, že otec „žiadal zrušiť vyživovaciu
povinnosť od 01.09.2017 poukazujúc na ustanovenia zákona o prídavku na dieťa, podľa ktorých sa za
nezaopatrené dieťa považuje v podstate dieťa sústavne sa pripravujúce na budúce povolanie štúdiom

(najdlhšie do 25 rokov veku); podľa súdu však ide o definíciu určenú pre účely štátnej sociálnej dávky,
t.j. prídavku na dieťa, ktorý je poskytovaný podľa zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a teda
túto definíciu nemožno automaticky stotožňovať a použiť ju na účely ustálenia okamihu, do ktorého
trvá vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu; možno to ilustrovať na jednoduchom príklade, kedy dieťa
staršie ako 25 rokov nie je schopné kvôli svojmu závažnému zdravotnému stavu pracovať a je závislé

výživou na svojich rodičoch podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, aj keď zákon o prídavku na dieťa
ho už za nezaopatrené dieťa nepovažuje; z hľadiska ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine je
potom súdnou praxou rešpektovaný záver, že spravidla zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu
nastáva ukončením uceleného štúdia, na základe ktorého dieťa dosiahlo určité vzdelanie umožňujúce
mu zapojiť sa do pracovného procesu, v rámci ktorého je schopné zabezpečiť si vlastný pravidelný
príjem; inými slovami zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu nastáva spravidla po tom, ako dieťa

ukončí prípravu na budúce povolanie, pretože touto prípravou nadobúda vzdelanie umožňujúce mu
zapojiť sa do pracovného procesu a takýmto spôsobom si zabezpečiť prostriedky na svoju obživu; už v
minulosti bolo súčasne judikatúrou konštatované aj to, že zánik vyživovacej povinnosti nemôže spôsobiť
skutočnosť,žedieťajeschopnéakejkoľvekzárobkovejčinnosti,bezohľadunajehoodôvodnenézáujmy,
schopnosti, zdravotný stav a celkovú spôsobilosť; preto ani ukončenie stredoškolského štúdia ako

tomu bolo v tejto súdenej veci v prípade dcéry, nemožno automaticky stotožňovať s okamihom zániku
vyživovacej povinnosti otca; pokiaľ dcéra vyštudovala pomerne dosť špecifický odbor, t.j. animovanú
tvorbu, súd zohľadnil, že vzhľadom na toto špecifikum nebolo v jej možnostiach okamžite si nájsť
zamestnanie v tejto oblasti vzhľadom na absenciu praxe a najmä nepochybne užšiu možnosť uplatnenia
sa v porovnaní s „bežnými“ povolaniami; preto súd aj z hľadiska dobrých mravov dospel k záveru,

že doba šesť mesiacov od ukončenia stredoškolského vzdelania je primeranou na to, aby si dcéra
našla adekvátne zamestnanie, keď už nie priamo vo svojom odbore, tak musí potom zreálniť pohľad
na možnosti, ktoré sa jej ponúkajú, pretože nemôže zase na druhej strane vyžadovať od otca ako
výživou povinného rodiča neprimerané dlhé plnenie si vyživovacej povinnosti i napriek tomu, že už
ukončilasvojestredoškolskévzdelanie,ktoréjejumožňujezískaťzamestnanie;dobašesťmesiacovbola

vzhľadom na okolnosti tohto prípadu adekvátnou a postačujúcou na to, aby sa dcéra určitým spôsobom
uplatnila na pracovnom trhu a našla si stále zamestnanie poskytujúce príjem kryjúci jej potreby; preto
súd zrušil vyživovaciu povinnosť otca k nej počnúc dňom 01.12.2017, kedy uplynulo šesť mesiacov od
vykonania maturitnej skúšky a vo zvyšku návrh zamietol (pokiaľ otec žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť
od 01.09.2017), keďže uvedený dátum súd ustálil ako deň, kedy oprávnená nadobudla schopnosť sama

sa živiť; treba len dodať, že pokiaľ v rámci tejto doby dcéra krátkodobo vykonávala (brigádnickú) prácu,
išlo len o zamestnanie krátkodobé, ktoré jej ešte nemohlo poskytnúť pravidelnosť príjmu a preto túto
skutočnosť súd ešte nezohľadnil ako nadobudnutie jej schopnosti samej sa živiť“.

1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 62 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine;

o trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov účastníkov konania v odvolacom
konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas
odvolanie zo dňa 20.02.2018 (č.l. 32-33 spisu). Rozsudok napadol v celom rozsahu. Nesúhlasil so
zrušením vyživovacej povinnosti k dcére s účinnosťou až od 01.12.2017, pretože návrh bol dôvodný
ohľadne zrušenia vyživovacej povinnosti už od 01.09.2017; vyjadril názor, že súd prvej inštancie sa
odklonil od všeobecnej súdnej praxe, na základe ktorej dochádza k zániku vyživovacej povinnosti k

dieťaťu ukončením uceleného štúdia, na základe ktorého dieťa dosiahlo vzdelanie, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu princípu právnej istoty a konanie má tak inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.); poukázal na to, že zdravotný stav
a schopnosti dcéry nie sú nijako obmedzené, štúdium ukončila vykonaním maturitnej skúšky dňa
01.06.2017, pričom vyživovaciu povinnosť žiadal zrušiť až dňom 01.09.2017, keď pritom bral ohľad

na dcéru a nežiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť dňom ukončenia štúdia, ale až tri mesiace po
jeho reálnom skončení; z konania o určenie výživného mal pritom súd vedomosť, že má ešte dve
vyživovacie povinnosti k synom, ktorí mu boli zverení do osobnej starostlivosti; dcéra bola už od
júla 2017 zamestnaná na základe dohody o pracovnej činnosti, dosahovala príjem a je zrejmé, žebola schopná sama sa živiť; zdôraznil, že dcéra v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala svoje
odôvodnené potreby a výdavky, pre ktoré by bolo nevyhnutné naďalej plniť vyživovaciu povinnosť v
naposledy stanovenej sume 160,- €, keď preukázateľne došlo k zmene pomerov na jej strane ukončením

sústavnejprípravynabudúcepovolanie;vyjadrilanázor,žepokiaľsúdprvejinštancievkonaníozrušenie
vyživovacej povinnosti na tieto skutočnosti neprihliadol, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.); argumentoval, že vyživovacia povinnosť
k dieťaťu zásadne trvá po celú dobu prípravy dieťaťa na budúce povolanie, pokiaľ smeruje k dosiahnutiu
kvalifikácie potrebnej na pracovné uplatnenie v zvolenom odbore bez ohľadu na to, či sa táto príprava

realizuje štúdiom na škole základného stupňa alebo stredného stupňa alebo štúdiom na vysokej škole
prípadne v inom vzdelávacom zariadení; sústavná príprava na povolanie tak pri bežnom chode okolností
končí dosiahnutím určitého stupňa vzdelania, či odbornej kvalifikácie v danom odbore, pokiaľ už dieťa
v ďalšom zvyšovaní kvalifikácie v tomto odbore nepokračuje, k čomu obvykle dochádza v súvislosti s
riadnym ukončením štúdia, či vzdelávacieho programu; súd prvej inštancie tak síce aplikoval správne
právne normy, ale nesprávne ich vyložil, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); uzavrel, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že k ukončeniu budúcej prípravy na povolanie zo strany dcéry došlo vykonaním
maturitnej skúšky dňa 01.06.2017, kedy aj nadobudla schopnosť sama sa živiť; ak aj nemohla nájsť
si zamestnanie zodpovedajúce jej kvalifikácii, určite mala vzhľadom na všeobecne známy dostatok
pracovných príležitostí na trhu práce a jej schopností možnosť zamestnať sa aj v inej kvalifikačne

príbuznej oblasti; na základe uvedeného navrhol zmenu napadnutého rozsudku v zmysle vyhovenia
návrhu v plnom rozsahu a zrušenia vyživovacej povinnosti k dcére s účinnosťou od 01.09.2017.

2.2 Dcéra sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.
v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.).

3.1 V prejednávanej veci nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní
bol viazaný skutočným stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p. preskúmal vec bez

potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. (nakoľko konanie v prejednávanej veci bolo možné v zmysle § 155 C.m.p. začať len na
návrh v zmysle § 65 C.m.p. a contrario bol odvolací súd viazaný rozsahom odvolania), po zohľadnení,
že podľa § 66 C.m.p. nie je viazaný odvolacími dôvodmi a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388
C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani

na jeho zrušenie.

4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.3 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky otca ako aj predchádzajúce konanie
spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa stotožňuje so zisteným skutočným
stavom veci tak, ako ho popísal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku; v tomto smere dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie

právneho predpisu a vec správne právne posúdil vo vzťahu k zániku vyživovacej povinnosti otca k dcére,
keď k pochybeniu súdu prvej inštancie došlo len v rámci právneho posúdenia veci ohľadne určenia
konkrétneho okamihu zrušenia vyživovacej povinnosti; aj podľa odvolacieho súdu ukončením štúdia
na strednej škole vykonaním maturitnej skúšky došlo k ukončeniu sústavnej prípravy dcéry na budúce
povolanie; keďže dcéra nemá žiadne subjektívne obmedzenia vo vzťahu k výkonu svojho povolania,

došlo ukončením štúdia k vzniku schopnosti dcéry samostatne sa živiť a tým k zániku vyživovacej
povinnosti otca k dcére; objektívna situácia na trhu práce v súvislosti so študijným odborom dcéry nemá
na zánik vyživovacej povinnosti otca žiadny vplyv; právna úprava neumožňuje súdu po nadobudnutí
schopnostidieťaťasamostatnesaživiťponechaťtrvanievyživovacejpovinnostirodičanapriekjejzániku;preto odvolací súd pri viazanosti návrhom zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vyživovaciu
povinnosť otca voči dcére zrušil s účinnosťou od 01.09.2017, keď týmto došlo k zmene rozsudku o
poslednej úprave vyživovacej povinnosti otca k dcére.

5. Podstatné vyjadrenia účastníkov konania prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa
v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p.
v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p. a § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.).

5.1 V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v
obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia účastníkov, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia účastníkov konania uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p.
v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p. a § 2 ods. 1 a 2 C.m.p.).

6.1 Otec podané odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods. 1 písm. h/
C.s.p.); odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú
a to vo vzťahu k okamihu zrušenia vyživovacej povinnosti otca k dcére (bod 4.3 odôvodnenia). Súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov aj k správnemu zisteniu skutočného stavu veci,

preto odvolací dôvod otca (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) nebol v tomto smere uplatnený dôvodne. Pokiaľ
otec v podanom odvolaní argumentoval aj inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), ťažiskom jeho argumentácie v tomto smere bolo
tvrdenie o odklonení sa súdu prvej inštancie od ustálenej súdnej praxe s dosahom na princíp právnej
istoty, ktorý obsah možno podradiť pod odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože

ustálená súdna prax (judikatúra) je založená na výklade a interpretácii na zistený skutkový (skutočný)
stav veci sa vzťahujúcich právnych predpisov (právnych noriem), t.j. nepochybne v prípade odklonu
od ustálenej súdnej praxe ide v zásade súčasne o nesprávne právne posúdenie veci (za predpokladu
neexistencie výnimočných okolností odôvodňujúcich tento odklon).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil.

8. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.,
podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na
súde prvej inštancie v spojení s § 52 C.m.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 57 C.m.p., o povinnosti nahradiť trovy konania,
ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh; podľa § 58 C.m.p., o nároku na náhradu
a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko v prejednávanej
veci nejde o konanie podľa § 53 C.m.p. a odvolací súd nezistil okolnosti pre priznanie náhrady trov
odvolacieho konania (§ 55 C.m.p.), o trovách konania (trovy konania na súde prvej inštancie a trovy

odvolacieho konania) rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.
v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor"), ak to vyžaduje verejný záujem alebo
ochranaprávaaknápravunemožnovčasepodaniadovolaniagenerálnehoprokurátoradosiahnuťinými

právnymiprostriedkami(§78ods.1C.m.p.).Dovolaniegenerálnehoprokurátorajeprípustné,akpotreba
zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti
a nad princípom právnej istoty (§ 78 ods. 2 C.m.p.).

Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej

právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v
ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 80 ods. 1 C.m.p.). Generálny prokurátor
môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj
vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil (§ 80 ods. 2 C.m.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený môže podať

návrhnavykonanieexekúciepodľazákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (§ 38 ods.
2 Exekučného poriadku). V prípade rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloleté dieťa,
styk s maloletým dieťaťom alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému dieťaťu alebo
rozhodnutia o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§

370 ods. 1 a 2 C.m.p.), ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže
oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 C.m.p.); súd môže nariadiť
výkon rozhodnutia aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 C.m.p.); výkon dobrovoľne nesplnenej povinnosti uloženej
neodkladným opatrením nariadi súd vždy aj bez návrhu (§ 376 ods. 3 C.m.p.); ak po nariadení výkonu
rozhodnutia povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul ani na základe výzvy

na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € (§ 382 ods. 1 C.m.p.),
rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na
dieťa (§ 383 ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať
sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie
priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene

premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.).